„Jeden z dôvodov, prečo majú ženy tendenciu hovoriť na poradách menej, je aj ten, že nechcú pôsobiť ako tie, čo príliš veľa rozprávajú… Napríklad aj moje vlastné študentky na Georgetown University sa mi priznali, že ak na jednej hodine veľa rečnili, na ďalšej urobili vedomé rozhodnutie, že budú mlčať,“ hovorí Tannen.

Lingvistka si myslí, že takýto prístup ženám škodí. Hovorí, že ona sama si na sebe všimla nutkanie považovať ženy, ktoré na pracovných fórach hovoria menej alebo sa toľko nezapájajú za menej šikovné či nekompetentné. Veľmi často bol opak pravdou.

Osobitnou kategóriou je skákanie do reči. Hoci ide o fenomén, ktorý je ovplyvnený aj kultúrou (sú krajiny, kde sa skákanie do reči toleruje, inde je neprijateľné), ukazuje sa, že ženám viac skáču do reči ako mužom.

Niektoré názory hovoria, že to nemusí byť rodovo podmienené a že to súvisí skôr s tým, že ženy prerušujú v reči vyššie postavené osoby a to sú skôr muži.

Lenže analýza výskumníčky a výskumníka z právnickej fakulty univerzity v Chicagu to celkom nepotvrdila. Tanja Jacobi a Dylan Schweers vyhodnocovali konania pred americkým najvyšším súdom. „Sudcovia v debatách prerušovali sudkyne trikrát častejšie, ako to bolo naopak. Sudkyniam oveľa častejšie skákali na pojednávaniach do reči aj právnici sporných strán, hoci je to explicitne zakázané. Dokonca ani ženám, ktoré to dosiahli na absolútny profesionálny vrchol, nedajú dohovoriť nielen ich kolegovia, ale ani muži, ktorí sú evidentne v nižšom postavení ako ony,“ hovorí Jacobi, podľa ktorej je takéto správanie rodovo podmienené.

Časť politikov dnes rada operuje termínom tradičná rodina, ktorý má v ich predstavách jasnú charakteristiku. Prekáža vám niečo na diskusii o tradičnej rodine?

O tradičnej rodine toho vieme veľmi málo. Vytvárame si ilúziu, o ktorej nehovorím, že nemohla existovať.

Realitou boli aj deviácie, nechcené tehotenstvá, násilie v rodine a zlá starostlivosť o starých rodičov, ale v zásade sa ľudia o seba pekne starali, ženy podľa možností otehotneli až v manželstve, alebo, v prípade neočakávaného tehotenstva, sa to do manželstva snažili dotiahnuť.

Robiť si však ideálny model z toho, že v minulosti bolo všetko len dobré, krásne a voňavé, je neopodstatnené. Chýba realistický obraz na okolnosti života.

Svet je omnoho zaujímavejší, pestrejší, nie je čierno-biely. Nie všetko, čo bolo v minulosti, bolo dobré. Boli rôzne vzťahy a niekedy aj neželané dôsledky – bol to veľmi ťažký život v porovnaní so súčasnosťou.

Takže ideál nemáme hľadať v tradičnej rodine?

Neexistoval jeden typ rodiny. Aká bola tá tradičná – úradnícka, robotnícka, roľnícka? Kedy to bolo? V polovici 19. storočia? Na začiatku 20. storočia?

Vždy existovala rôznorodosť. Samozrejme, že si obraz minulosti nechceme maľovať škaredý – pohádané nevesty a opitú mater pri kolíske. Budeme si ju predstavovať ako mamu spievajúcu uspávanky. Boli aj také, aj také. Nezabudnime na to.

Nekreslime jednotný obraz – neexistoval.

Katolícka komunita vo Francúzsku, v ktorej strávila päť rokov (1990 – 1995). Mária Ščepková je v strednom rade s čiernym šálom. Foto – archív M. Š.

Publikovanie tohto textu som chcela na poslednú chvíľu odrieknuť. Nič nikomu nehovoriť. A hlavne nie o sebe. Neurobila som to len preto, že ľudí s podobným príbehom, ako mám ja, je oveľa viac. Mnohí mladí veriaci dnes prežívajú to isté, čo ja pred viac ako tridsiatimi rokmi. A ja nechcem, aby robili podobné životné chyby.

Vyrastala som vo veriacej rodine, no v škole sme na náboženstvo nemohli chodiť. Hoci bolo oficiálne povolené, naša učiteľka od neho všetkých rodičov odhovárala. Od tretieho ročníka som teda každú sobotu tajne chodila na náboženstvo k jednej katechétke. Niektoré deti chodili na športové akcie, na krúžky, ja na náboženstvo. Bolo to také napínavé tajomstvo. Nikto to nesmel vedieť, len deti, s ktorými sme sa u katechétky stretávali.

Neskôr som sa stala súčasťou tajnej cirkvi. Dostala som sa do nej vďaka hodinám jogy. Bežne sa cvičila v školskej telocvični, popri volejbale alebo basketbale. Za socializmu sme ju nepovažovali za ohrozovanie kresťanstva. Naopak, bola obľúbená najmä u mladých, ktorí hľadali aj čosi duchovné. A práve tam som sa spoznala aj s ľuďmi z tajnej cirkvi.

Vďaka tomu som sa dostala aj k náboženským knihám alebo časopisom, ktoré boli v tom čase veľká vzácnosť, nosili nám ich najmä z Poľska alebo z Ríma. Spoločenstvá viedli ľudia, ktorí boli v 50. a 60. rokoch pre svoju vieru vo väzení a zažili mučenie aj týranie. Vytvárali také autentické spoločenstvá, že sa to podobalo tomu, čo sa píše v evanjeliu a v Skutkoch apoštolov o prvotnej cirkvi. Čítali sme Bibliu, prežívali sme intimitu s Bohom. Boli sme chudobné spoločenstvá, ktoré nemali nič, a hlavne nie moc a vládu. Vždy nám hovorili, že ľudí môžeme oslovovať len tým, čím sme a ako žijeme, nie presviedčať či nútiť do niečoho. Pre mladých ľudí to bolo zaujímavé a príťažlivé, a bola to aj určitá vzbura a revolta. Boj za slobodu pre nás i pre druhých. Slobodu myslenia, cítenia, prejavu, názoru.

Boli sme úplným opakom toho, aká je väčšinová cirkev, kresťanstvo dnes. Kresťanstvo, ktoré chce vládnuť a druhým hovoriť do ich slobody, ako majú a nemajú žiť, a nútiť ich k tomu aj cez zákony.
Prvé sväté prijímanie v treťom ročníku na základnej škole. Mária Ščepková uprostred. Foto – archív M. Š.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Manželský život? To nezvládnem

Domnievam sa, že aj v tajnej cirkvi boli okrem mňa nejakí LGBTI ľudia, hoci ten pojem vtedy ani neexistoval. Deti si medzi sebou nadávali do teplých, ale skutočných gejov nepoznali. Homosexuálni ľudia boli pre nás úplná exotika, niečo ako Marťania.

Ani medzi sebou sme o tom nehovorili. Keď sme náhodou začali hovoriť o sexualite, najhorším hriechom bola masturbácia. Varovali nás pred ňou, hovorili nám, že je to ťažký hriech, vrchol toho, čoho sa mladý človek mohol dopustiť.

Za komunizmu boli homosexuáli vykresľovaní ako kriminálnici. Písalo sa o tom najmä v čiernej kronike, v krimi príbehoch. Napríklad, že niekde, na nejakom záchode v Prahe došlo k nejakému incidentu. Toto mi nič nehovorilo, vravela som si, že sa ma to netýka. Homosexualita pre mňa bolo niečo hrôzostrašné, temné a neznáme. Ja som v sebe cítila čosi celkom iné. Pre mňa to bolo niečo také normálne a prirodzené, nedokázala som si to spojiť.

Vedela som len to, že ma to neťahá k mužom, do manželstva, do rodiny, k deťom.

Na strednej škole som však chodila s jedným mladým mužom, ktorý si ma chcel vziať. Obaja sme boli veriaci, takže sme dodržiavali čistotu pred manželstvom a nič sexuálne medzi nami nebolo. Smerovalo to už k manželstvu, no keď som si predstavila svoju svadbu, manželský život, rodinu, prežila som silný vnútorný blok. Vedela som, že toto vlastne nechcem, necítim to tak, nezvládnem to. Myslela som si, že je to znamenie. Že som povolaná do celibátu a mám si zvoliť duchovné povolanie, obetovať sa Bohu, ľuďom a modlitbe. A tak som sa vydala touto cestou.
Po revolúcii som odišla do rehole

Spolu s priateľmi z tajnej cirkvi sme raz boli na veľkom medzinárodnom kresťanskom stretnutí Taizé v Maďarsku. Tam bol režim trocha voľnejší, a tak sa tam mohli organizovať aj tisícové stretnutia veriacich. Bývali sme u jednej kresťanskej rodiny, ktorá nám zabezpečovala ubytovanie a jedlo.

Stretla som tam aj dievča z Nemecka, ktoré vyštudovalo teológiu. Páčilo sa mi to, ale u nás bolo niečo také celkom nemysliteľné. Na celom Slovensku existoval len jeden seminár, aj ten bol len pre chlapcov. A ak by som chcela študovať nejaký humanitný odbor, tlačili by mi do hlavy marxizmus a leninizmus a tým som sa ako veriaca nechcela veľmi zaoberať.

Po strednej škole som preto išla radšej pracovať. Keď som mala asi dvadsať rokov, prišla revolúcia a ja som namiesto vysokej školy odišla na päť rokov do Francúzska. Žila som tam v komunite veriacich, no nešlo o klasické rehole, ale spoločenstvá, kde žili aj laici či manželia.

Precestovala som s nimi kus sveta, pretože mali domy v rôznych krajinách. Naučila som sa po francúzsky a po anglicky.

Kresťanský život v zahraničí bol vtedy veľmi odlišný od toho na Slovensku. Ak by som ho nezažila, neviem, či by som dnes bola kresťankou. A či by som vôbec bola.
So spovedníkom v komunite v Jeruzaleme v roku 1994. Foto – archív M. Š.
Zaľúbila som sa

Vo Francúzsku som zažila svoj vnútorný coming out. V komunite sme mali veľmi silné bratské a sesterské vzťahy. Mali sme spoločné liturgie, aktivity, trávili sme spolu celé dni. Ani v bežných manželstvách ľudia netrávia toľko času spolu.

Vtedy som si uvedomila, že ma nielenže nepriťahujú muži. Zaľúbila som sa do ženy. Všetko sa však odohrávalo len v mojej hlave. Ale dochádzalo mi, že to, čo prežívam a čo cítim už roky, sa volá homosexualita. Bol to pre mňa šok.

Povedala som o tom kňazovi na spovedi. Nevedela som, aká reakcia príde. Bol to však veľmi skúsený belgický kňaz. Človek zo Západu, kde už homosexualita nebola tabu. Poznal ľudí, ako som ja, a vedel, že to nie sú žiadne strašidlá ani Marťania.

Na Slovensku som sa stretla s úplne inou reakciou. Keď som sa s tým prvý raz počas spovede zverila jednému kňazovi, fyzicky si odo mňa odsadol. Bol to pre mňa veľmi zlý zážitok, doteraz si to pamätám. Ale nesúdim ho za to, aj pre neho to bol šok.

Neskôr som sa s tým zverila aj jednej rehoľnej sestre na Slovensku, ale tá mi dlho nechcela veriť. Hovorila mi, že sa mi to len zdá, že to nemôže byť pravda, že to prejde, veď ma roky pozná. Toto dodnes hovoria mnohým mladým ľuďom. Homosexuála si predstavujú ako niekoho úplne iného, nie ako človeka z ich okolia, ktorý je normálny, a už vôbec nie hlboko veriaci.

Vo francúzskej reholi ma síce prijali, ale neradili mi u nich zostať. Podľa učenia katolíckej cirkvi totiž do svojich radov nemajú prijímať homosexuálnych ľudí. Dosť ma to zranilo. Homosexuálnych ľudí cirkev na jednej strane odkazuje na život v celibáte, ale na druhej strane ich nechce prijať do svojich spoločenstiev, kde by mohli spoločne žiť v celibáte.
Z katolíckej komunity vo Francúzsku, v ktorej strávila päť rokov (1990 – 1995). Foto – archív M. Š.
Po terapii prišiel pocit úplného zlyhania

Po piatich rokoch som sa z Francúzska vrátila na Slovensko a nevedela som, čo ďalej. Nevidela som žiadne iné možnosti, len žiť s cirkvou a pre cirkev. Rozhodla som sa teda splniť si aspoň svoj sen študovať teológiu a popri tom som si privyrábala ako učiteľka náboženstva.

Bol rok 1995, na Slovensku začínal internet a ja som začala poznávať, že v západnom svete sú aktívne spoločenstvá kresťanských homosexuálov, ktorí sa stretávajú a hľadajú spolu cestu, ako žiť. No narazila som aj na postoj cirkvi, a plne som mu vtedy verila, ktorá také spoločenstvá rozdeľovala na „dobré“ a „zlé“.

Tí „dobrí“ sa chceli riadiť oficiálnym učením cirkvi a žiť celý život osamelo v celibáte. A tí „zlí“, to boli škaredí liberálni kresťania, ktorí sa odkláňali od učenia cirkvi a verili, že ak môžu žiť lásku k Bohu, môžu žiť lásku aj vo verných zodpovedných vzťahoch. Dlho som nevedela pochopiť, ako je niečo také možné.

Keď som začala študovať teológiu, mala som veľmi silnú vieru, verila som v učenie cirkvi. Ale hovorí sa, že študent teológie je len jeden krok k tomu, aby vieru začal strácať. A čím viac človek cirkev, jej dejiny a učenie spoznáva, tým viac prichádza o ilúzie a naivitu, stráca nezrelú detskú nekritickú vieru. Jeho viera môže dozrievať a prechádzať krízou.

Morálna teológia v tom čase veľmi zdôrazňovala pojem čistota. Všetko sexuálne, čo sa dialo mimo manželstva, bolo zlé, hriechom proti čistote. Pritom mladí ľudia prežívajú sexualitu veľmi silno, no ak sme chceli žiť podľa kresťanského učenia, museli sme „žiť čistotu“. Pre homosexuálov to znamenalo žiť celoživotnú „čistotu“ bez vzťahu, v osamelom celibáte. Hľadali sme preto spoločenstvá, v ktorých sme si v „živote v čistote“ pomáhali.

Jedným z takých, ktoré sa zameriavalo priamo na homosexuálnych ľudí, bolo združenie Rieky. Jeho členovia verili, že homosexualita sa dá liečiť alebo aspoň potlačiť. Boli tam rôzni ľudia — od homosexuálnych, ktorí sa sami chceli zmeniť, až po heterosexuálne ženy, ktoré boli do homosexuálov zamilované a boli presvedčené, že si spolu môžu založiť rodinu.

Spočiatku som z nich bola nadšená, lebo mi dali nádej, že sa môžem zmeniť. V Riekach som kvôli tomu dokonca podstúpila aj terapiu. Bola to však planá nádej. Jej ovocím bolo iba sklamanie a pocit úplného zlyhania a straty zmyslu života.

Tým, že som rozumela po anglicky, francúzsky a čiastočne aj nemecky, som sa v Riekach stala ich kontaktom pre zahraničie. Bola som na konferenciách o liečbe homosexuality, bola som s týmito organizáciami v kontakte cez online diskusie, čítala som ich literatúru. Viaceré takéto spoločenstvá verili tomu, že homosexualita vzniká z traumy v detstve, a keď človek prejde terapiou a s touto traumou sa vyrovná, začne byť opäť heterosexuálny. Alebo že homosexualita je „naučená“ a ako taká sa dá „odučiť“. Dnes už vieme, že takéto jednoduché odpovede sú nerealistické a dávajú nesplniteľné zraňujúce očakávania.

Postupom času som však začala stretať najskôr ojedinelé, časom čoraz početnejšie kritické hlasy, ktoré nesúhlasili s tým, že homosexualita sa dá liečiť. Hlasy tých, ktorí sa o vyliečenie desaťročia úprimne snažili a namiesto uzdravenia skončili v depresiách a beznádeji. Objavovali sa aj príbehy gejov, ktorí sa vyhlasovali za vyliečených, no zrazu boli prichytení v gejbaroch alebo boli tajne nafilmovaní s mužmi.

Okolo roku 2000 už aj samotné veľké spoločenstvá, ktoré liečili ľudí z homosexuality, takzvané ex-gay hnutia, začali priznávať, že to nie je také jednoduché. Že ak zmena nastáva, tak len v dočasnom donútenom správaní, ale nie v cítení. Nasledujúcich 20 rokov začalo zanikať čoraz viac združení a liečiteľov homosexuality. Priznávali, že desiatky rokov klamali – sami sebe a aj druhým. Postupne sa ospravedlňovali za to, že ublížili tisíckam ľudí.
Vo Francúzsku na konferencii Exodus o liečení homosexuality v roku 1999. Foto – archív M. Š.
Vo Francúzsku na konferencii Exodus o liečení homosexuality v roku 1999. Mária Ščepková je druhá zľava. Foto – archív M. Š.
Tvrdohlaví liečitelia homosexuality

Voči Riekam som preto postupne začala byť veľmi opatrná. Napísala som im list, prosila som ich, aby ľudí nemýlili a netvrdili, že homosexualita sa dá liečiť. Zozbierala som informácie z celého sveta. Mala som výhodu, že som ovládala cudzie jazyky. Vďaka tomu som sa dostala aj na rôzne medzinárodné konferencie o homosexuálnych kresťanoch. Stretávala som sa tam napríklad s manželkami, ktoré opustili ich manželia, pretože boli gejovia. Donútili sa síce do sobáša, donútili sa do detí, ale napriek tomu neprestali byť homosexuálni. Tie manželky boli veľmi doráňané, sklamané. Vypočula som si tam rôzne nešťastné príbehy. Aj na Slovensku sme v Riekach mali ženatého muža s niekoľkými deťmi, ktorý to prezentoval ako dôkaz, že je vyliečený. No ten, kto ho poznal bližšie, vedel, že svojím vonkajším entuziazmom len kompenzuje fakt, že jeho vnútorné cítenie nie je zmenené, len potlačené.

Rieky však nikdy neprestali veriť, že zmena je možná. Trvali na tom, že tí, ktorí podstúpia psychoterapiu, dokážu vstúpiť do manželstva a byť „heterosexuálne funkční“.

List, ktorý som napísala Riekam, sa nestretol u každého s pochopením. Spolu s ďalšími členmi Riek sme to teda skúsili aj osobne. Zakladateľke tohto hnutia sme hovorili, že na sebe necítime žiadnu zmenu, vo svete už pred týmito terapiami varujú, tak prečo neprestaneme hovoriť o liečení? Ale neuspeli sme.

List pre Rieky z roku 2000 som nakoniec rozšírila a vydala ako knihu Homosexualita, cesta sebatranscendencie?. Bolo to ešte v čase, keď som hľadala spôsob, ako môže homosexuálny kresťan žiť podľa učenia katolíckej cirkvi šťastný a naplnený život. Stále som verila, že sa to možno dá, že treba len hľadať ďalej. Spolu s pár ľuďmi, ktorí mali s Riekami podobnú skúsenosť ako ja, sme sa odčlenili od Riek a založili malé spoločenstvo s názvom Medzipriestor. Ten neskôr prerástol do spoločenstva Gay Christians Slovakia, z ktorého tento rok vzniklo občianske združenie Signum – Dúhoví kresťania.

V Medzipriestore sme premýšľali, ako ďalej. Ak liečenie nie je možné, čo nám ostáva?
Prví „odídenci“ zo združenia Rieky. Po roku 2000 založili združenie Medzipriestor. Foto – archív M. Š.
Kamaráti si založili rodiny, mne zostala osamelosť

V mladosti ma presviedčali, že aj keď nebudem žiť s partnerkou, tak môj život môže byť naplnený. Budem mať svoje záujmy, rozvíjať svoje talenty, venovať sa službe druhým ľuďom a to ma bude napĺňať. Skúšala som to. Ale moju každodennú samotu to nezaplnilo. A fakt je, že ak človek sám nie je naplnený, nedokáže dlho ani prinášať službu pre druhých. V dvadsiatke a tridsiatke som stále mala kamarátov, s ktorými som mohla ísť von, na opekačku, do kina, na výlety. Ale tí sa zrazu ženili, vydávali, mali deti. A postupne prichádzala hlboká samota.

Niet kam ísť po večeroch, niet kam ísť cez víkend, niet komu povedať dobré ráno, dobrý večer. Idete si prerábať byt a ste na to sám. Idete z nákupu a nemá vám kto otvoriť dvere. Chcete si v kuchyni podložiť rozkývaný stôl, ale nemá vám ho kto zodvihnúť.

A do toho zisťujete, ako vás vlastne vníma katolícke učenie. Podľa neho totiž nie je zlá len homosexuálna aktivita. Samotná orientácia a jej prežívanie je chápané ako zlo. Takto to vysvetľuje napríklad vatikánska Kongregácia pre náuku viery, ktorá v roku 1986 napísala list biskupom s vysvetlením, ako majú pristupovať k homosexuálnym ľuďom a viesť ich.

Na druhej strane cirkev učí, že sexualita nie je len čosi biologické, ale týka sa toho najintímnejšieho jadra ľudskej osobnosti. Pápežská rada pre rodinu dokonca tvrdí, že „sexualita je základnou zložkou osobnosti, jej spôsob jestvovania, prejavovania sa, komunikovania s inými, cítenia, prejavovania a prežívania ľudskej lásky“.

Ale tieto dva pohľady vás dostávajú do úplnej schizofrénie. Je moja homosexualita dar od Boha alebo je to čosi zlé?

Toto učenie ma priviedlo k sebanenávisti, k sebaodmietaniu, k úzkostiam a depresii. Považovala som sa za zlú, nevedela som sa prijať. Nenávidela som sa za to, že som homosexuálna. Bola som homofóbna sama k sebe. A to som nemala žiadnu partnerku, žiaden vzťah. Žila som sama a dostávala som sa na okraj priepasti. Už sa mi nechcelo žiť. Bála som sa, že si ublížim, a tak som sa dala hospitalizovať na psychiatrii.

Moje zmýšľanie sa postupne menilo. Ale nebolo to len nejaké uletené ľahkovážne preskočenie z konzervatívnej strany na liberálnu. Bol to dlhý, postupný proces padania do smrti, sebaodmietnutia, až po vzkriesenie a sebaprijatie. Nie zmena filozofie. Ale rozhodnutie sa pre život. Na okraji priepasti.
Mária Ščepková. Foto N – Tomáš Benedikovič
Láska rástla, tak sme ju zastavili

Biblia učí, že strom poznáš po ovocí. Ak je ovocím nejakého učenia chorý, depresívny, úzkostný človek, aké je to potom učenie?

Jeden z prvých cirkevných otcov Irenej z Lyonu hovoril: „Božou slávou je živý človek.“ Veľmi sa mi to páči. Božou slávou nie je kľačať a pozerať hore, ale byť živým človekom. A ja som o tento život prišla, stala sa zo mňa chodiaca mŕtvola.

Niektorí ľudia mi hovoria, že veď nie som jediný človek, ktorý žije v samote. Mnohí si nenašli vhodného partnera, rozišli sa, partner im zomrel. Ale toto je iné. Sme nútení žiť v samote, lebo nám to hovorí učenie cirkvi. Buď budeš žiť samotu, alebo budeš odporovať učeniu cirkvi.

Ja pritom nie som človek, ktorý by nenašiel lásku. Asi päťkrát som ju zažila. Ale ani jeden z tých vzťahov neprešiel do partnerstva, lebo sme vždy boli presvedčené kresťanky. Naše vzťahy sa neskončili preto, lebo láska vychladla. Práve naopak, skončili sa preto, lebo naša láska rástla. A to je úplne postavené na hlavu. Tá láska bola taká veľká, že sme ju chceli vyjadriť aj spoločným bývaním, sexualitou, vzťahom. Ale vtedy sme to vždy stopli. Jedna z tých žien sa vydala, ďalšia skončila v kláštore, iná zostala osamote ako ja. Zriekla som sa ich pre učenie cirkvi.

Na svete sú pritom milióny homosexuálnych kresťanov, ktorých cirkev stavia do podobnej situácie ako mňa. Hovorí im, že si nemôžu nájsť partnera a byť s ním, ľúbiť ho ako trvalého partnera. Ak o takom trvalom vernom vzťahu poviete kňazovi pri spovedi, nedá vám rozhrešenie a nemôžete pristupovať ani k sviatostiam. Ak by ste však boli bez vzťahu, no mali sex, hoci aj každý týždeň s iným človekom, vyspovedáte sa z toho, dostanete rozhrešenie a môžete byť vítaným členom cirkvi aj naďalej. Ale taký prístup predsa nemôže byť zdravý – ani psychicky, ani fyzicky a ani duchovne.
Nechcú nás počúvať

Tridsať rokov som sa snažila žiť podľa katolíckeho učenia a neurobilo ma to ani zdravou a ani šťastnou. A mnohí majú podobnú skúsenosť.

Cirkev pritom naše príbehy nechce počuť. Stále má svoje spoločenstvá, ako boli Rieky. Tie najskôr tvrdia, že homosexualita je zlo, ktoré treba odstraňovať, a pomáhajú tak vytvoriť depresívnych, sebanenávidiacich sa, osamelých a zúfalých ľudí. A potom sa týmto ľuďom prezentujú ako tí, ktorí im z ich nešťastia pomôžu a budú ich v smútku a samote súcitne sprevádzať.

Takéto spoločenstvá si cirkev pozýva na svoje synody a cirkevné stretnutia. Sú pre nich dôkazom, že aj homosexuálni ľudia môžu žiť podľa katolíckeho učenia.

Po všetkom, čo som počas tých 30 rokov prežila, si však myslím, že môže a aj musí dôjsť k zmene prístupu katolíckej cirkvi k homosexualite. Aj keď ja sa toho asi nedožijem. Učenie o homosexualite je totiž rovnaké ako učenie o rodine alebo o mládeži. Musíte s tými rodinami a s mládežou hovoriť, počúvať ich, aby ste vedeli, čo ich trápi, čím skutočne žijú a čo reálne potrebujú. Vo svete je už dosť kňazov aj biskupov, ktorí k LGBTI ľuďom začali pristupovať otvorene. Neraz sa im zdôverili ich blízki, zistili, koľko takýchto ľudí majú vo svojom okolí, a otvorilo im to oči.

U nás sa však cirkev v pastorácii pre homosexuálnych kresťanov veľmi nerozvíja. V premenovaných bývalých Riekach sú stále ľudia, čo veria, že liečba homosexuality je možná a užitočná, ešte nedávno pomáhali organizovať seminár o „reintegratívnej terapii“, čo je len iný názov pre liečenie homosexuality. Sama som za tie roky prešla veľkou zmenou, ale ich presvedčenie sa nepohlo ani o milimeter. To znamená, že nečítali, neštudovali alebo priamo odmietali študovať. Nechceli počuť príbehy tisícov ľudí vo svete, ktorí posledných päťdesiat rokov hovoria o svojej skúsenosti s liečením homosexuality.
Mária Ščepková. Foto N – Vladimír Šimíček
O vieru som takmer prišla

Pre množstvo LGBTI ľudí je ťažké byť zároveň veriacimi. Časť z nich prestala chodiť do kostola, na bohoslužby aj na naše stretnutia gej kresťanov. Raz nám ktosi do spoločenstva napísal, že je absolútne nepochopiteľné byť gejom a kresťanom. Vraj je to rovnaké, ako keby židia počas vojny dobrovoľne nastupovali do vlakových vozňov. A rozumiem tomu.

Nakoniec som však vieru nestratila. Aj keď som k tomu bola už veľmi blízko. Nerozumela som tomu, prečo nám Boh dovolí byť homosexuálnymi, keď je to podľa neho ohavnosť. Zdalo sa mi to veľmi kruté. A aj Boha som začala vnímať ako krutého, zlého až zákerného. S takýmto Bohom som nechcela mať žiadny kontakt.

V tom čase som žila vo Francúzsku a o svojich pocitoch som sa zverila jednej osobe, ktorá ma sprevádzala. Občas si myslím, že tá osoba mi zachránila život. Povedala mi: Choď do sveta a ži, akokoľvek vieš, ale ži tak, aby si nestratila vzťah s Bohom. Lebo Boh je láska a ty musíš žiť tak, aby si tomu mohla veriť. A týmto sa riadim dodnes.

Neviem, či ešte nájdem ľudskú lásku a vzťah. Mám pocit, že už som na to stará a hlavne veľmi unavená. Občas si spomínam na lásku, ktorú som prežila pred rokmi. Dnes už viem, že by som sa jej pre kresťanské učenie nevzdala. Takú chybu by som už neurobila. A nemôžem inak, len pred podobným neprijatím seba a neprijatím lásky varovať aj ostatných.

Mária Ščepková (1969)
Pred revolúciou bola v tajnej cirkvi, po nej vyštudovala katolícku teológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Niekoľko rokov poznávala kresťanské spoločenstvá a študovala biblickú, kresťanskú i židovskú spiritualitu v západnej Európe aj na Blízkom východe. Neskôr pracovala ako redaktorka a prekladateľka z francúzštiny a angličtiny vo vydavateľstve Serafín. Vydala knihu o tom, ako cirkev vníma ľudí s inou sexuálnou orientáciou (Homosexualita, cesta sebatranscendencie?). Píše aj poéziu. Pracuje v knižnici v Bratislave.