Kvalitné potraviny za socializmu sú mýtus. Režim problémy ututlával – Denník N

https://dennikn.sk/blog/1782915/kvalitne-potraviny-za-socializmu-su-mytus-rezim-problemy-ututlaval/

O kontaminovanej šunke, ktorú nám z USA vrátili, o mäse, ktoré zmŕzalo a rozmŕzalo, o ťažkých kovoch a dusičnanoch, o topených syroch a kubánskych pomarančoch.

Kvalita potravín za socializmu je jedným z najsilnejších mýtov spojených s obdobím pred rokom 1989. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý pre náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte spracovala agentúra Focus, si väčšina ľudí myslí, že za komunistov sme jedli kvalitnejšie potraviny. Zakorenená predstava, ku ktorej sa prihlásilo až 71 % opýtaných, je, že „potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.“

Ako to však bolo s kvalitou a bezpečnosťou potravín naozaj? Jedli sme pred rokom 1989 lepšie potraviny ako dnes?

Viac sa hnojilo, viac sa striekalo

Pristavme sa najprv pri cene a dostupnosti potravín. V tomto prípade máme totiž k dispozícii celý arzenál čísel a porovnanie jasne ukazuje, že takmer všetky potraviny sú dnes vo vzťahu k mzdám a dôchodkom relatívne lacnejšie. Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť, napríklad, dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Vychádzame pritom z oficiálnych štatistík, ktoré zahŕňajú deformované a umelo udržiavané ceny, kúpnu silu ľudí za socializmu prikrášľujú a neobsahujú, napríklad, vyššie ceny mnohých tovarov a služieb v tieňovej ekonomike.

Zabúdať tiež netreba na to, že kým dnes sú regály obchodov plné a sortiment potravín široký, za socializmu bola ponuka podstatne chudobnejšia a v predajniach nezriedka chýbali aj základné produkty. Dôvodom bola neefektívnosť centrálne riadeného hospodárstva a plytvanie na všetkých úrovniach.

Hektárové výnosy nášho poľnohospodárstva za Západom výrazne zaostávali, aj keď sa chemizovalo, koľko len šlo. Na začiatku 70. rokov 20. storočia, napríklad, československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, upozorňoval v knihe Technicko-ekonomický vývoj ČSR a ČSSR z roku 1975 ekonóm J. Kazimour (str. 105 – 106). Spotreba pesticídov za socializmu bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná. Aj to sa, napokon, podpisovalo pod problémy v oblasti bezpečnosti potravín.

Piesok medzi zubami

Porovnávať kvalitu potravín v súčasnosti s kvalitou potravín za socializmu je oproti porovnaniu vystopovateľných cien tovarov o čosi ťažšia úloha. Bezpečnosť potravín síce v Československu podliehala kontrole, lenže v prípadoch, kedy sa prišlo na to, že potraviny obsahujú nebezpečné látky, režim zistenia pred verejnosťou tajil.

Na druhej strane, v súčasnosti každý odhalený nedostatok vyvoláva škandál, médiá mu (právom) venujú veľkú pozornosť. O ťažkých kovoch v mlieku či dusičnanoch v zelenine by ste sa však pred rokom 1989 v novinách nedočítali. To vo výsledku môže vytvárať dojem, že problémy s kvalitou potravín za socializmu neexistovali. Filmové týždenníky síce informovali o úspechoch kombajnistov a každej novej výrobnej linke, pravdu o tom, čo majú Česi a Slováci na tanieroch, už ale neukazovali.

Jednou z možností, ako sa o kvalite a bezpečnosti potravín za komunistov dozvedieť viac, sú Bulletiny potravinárskeho výskumu, ktoré vydáva Výskumný ústav potravinársky. Všetky bulletiny od roku 1962 sú zdigitalizované a dostupné na webe ústavu. Je to napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné čítanie.

„Potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál nedokázala sa ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami  hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov – menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne,“ upozorňovali J. Kurz a A. Kurzová v roku 1965.

Napríklad paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg. „Obdobná situácia je, napríklad, tiež s paradajkovými pretlakmi z niektorých závodov, ako tiež s obsahom piesku v špenátovom pretlaku – všetko to vo výrobkoch určených pre našich najmenších konzumentov,“ zmienili sa tiež J. Kurz a A. Kurzová.

Napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné, to bol ešte benevolentný výraz.

Dusičnany v zelenine

Presuňme sa do 80. rokov. Kontaminácia potravín nebezpečnými látkami bola pretrvávajúci problém a zďaleka sa netýkala iba polotovarov.

„Výsledky z 10 výrob syra jednoznačne poukazujú na to, že olovo, kadmium a zinok zostávajú v bielkovinnej zložke, teda v syre,“ písali H. Papajová a V. Hermanová v roku 1989. „V prípade zinku vzhľadom na to, že jeho priemerná hodnota v nakupovanom mlieku pri plošnom vyšetrovaní v SSR z 359 vzoriek bola 4,739 mg.l-1, nie je teoreticky možné zabezpečiť predpísaný zdravotný limit 25mg.kg-1 pre syry. (…) Zistené skutočnosti zodpovedajú aj praktickým nálezom, ktoré sa pri syroch namerali,“ upozorňujú na prieskum, ktorý odhalil prekročený povolený obsah zinku v 80 % vzoriek ovčieho hrudkového syra.

Okrem obsahu ťažkých kovov boli dlhodobým nedostatkom v kvalite potravín dusičnany. Monitorizácia cudzorodých látok v potravín z roku 1988, napríklad, upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých  a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Z 3 126 vyšetrených vzoriek bolo 25 % nadlimitných a nevyhovovalo hygienickým požiadavkám ministerstva zdravotníctva na cudzorodé látky v potravinách.

Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v mäse, predovšetkým v hovädzom a bravčovom, vo vnútornostiach, hydine či v mäsových výrobkoch z jatočných zvierat. Z 2 349 vyšetrených vzoriek tohto sortimentu bolo až 32,3 % potravín nadlimitných.

Američania nám šunku vrátili

To, čo neušlo pozornosti československých kontrolórov, si inšpektori všimli aj pri kontrolách našich výrobkov v zahraničí. Jednou z mála potravín, ktoré sme pred rokom 1989 dokázali vyvážať aj na západné trhy, bola šunka. Tá najkvalitnejšia nekončila na stoloch československých domácností, ale v exportoch za libry, doláre či marky. Valuty, valuty, valuty.

V roku 1984 sa Československo, napríklad, pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však túto zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov. V rozhovore s V. Šťovíčkom pre Český rozhlas o tejto ututlanej kauze hovorí lekár M. Šuta.

„Dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali. V komunistickom Československu ale vedel o probléme úzky okruh politikov a odborníkov,“ píše V. Šťovíček a pokračuje „Jednotné roľnícke družstvá ďalej produkovali zamorené mäso, mlieko, syry alebo vajcia. Spotrebitelia sa o zamorení potravín nedozvedeli. A niektorí z nich dodnes žijú vo viere, že vtedajšie potraviny boli údajne zdravé.“

Čo nebolo, to sa nahrádzalo

Nemenej problematická je aj druhá strana mince, a to dovozy potravín, ktoré k nám smerovali najmä z iných socialistických krajín.

Napríklad mäso. Keďže Československo až do 80. rokov nebolo v jeho produkcii sebestačné, hovädzie sme museli importovať zo Sovietskeho zväzu. To sa v Čiernej nad Tisou prekladalo zo sovietskej širokorozchodnej trate na československú železnicu, pri čom čiastočne rozmŕzalo. „V našich mraziarenských vagónoch ale zase zmrzlo, takže do cieľa dorážala kompaktná zmrznutá hmota, z ktorej sa museli jednotlivé kusy prácne vysekávať,“ pripomína M. Petrov v knihe Cobylo (a nebylo) za reálneho socialismu (2013, str. 56).

V prípade mliečnych produktov zas potravinári pred rokom 1989 narážali na nedostatok mliečneho tuku. Odpoveďou socialistického mliekarenského priemyslu boli – ako inak – rôzne náhrady, napríklad v podobe nátierkového masla či stužených rastlinných tukov, ktorými sa nahrádzalo maslo.

Keďže na rastúci záujem o syry nedokázal syrárenský priemysel odpovedať dostatočnou ponukou skutočného syra, Československo sa v priebehu normalizácie stalo svetovým rekordérom v konzumácii topených syrov – taveňákov. „Roztierateľnosť sa ukázala väčšinou ako chiméra a často bol skutočný oriešok vôbec dostať syr zo staniolu. Pomocné červené pásky sú výdobytok až spotrebiteľsky priateľských poprevratových časov.“ A „vymoženosťou“ dneška nie je iba ich lepšie balenie, podľa doc. Ladislava Čurdu po roku 1989 významne vzrástla aj kvalita samotných tavených syrov.

Nechutilo? Ako je to možné?

Špecifickou kategóriou je chuť. Za socializmu bolo v obchodoch bez pochýb dostať aj chutné potraviny, v krčmách sa čapovalo aj dobré pivo a – v neposlednom rade – za komunistov vznikla kofola a viacero iných ikonických a dodnes obľúbených potravín. Mnoho ľudí je preto ešte aj dnes schopných odprisahať, že potraviny za socializmu boli vo všeobecnosti oveľa chutnejšie a dnes už nič nie je také dobré, ako bývalo. A nebola náhodou aj tráva akási zelenšia a obloha modrejšia?

Relevantným a ako-tak objektívnym prínosom do tejto diskusie môže byť azda len pohľad potravinárov, profesionálov, ktorí s potravinami pracovali pred rokom 1989 a dobre sa orientujú aj v dnešnej ponuke, ktorá je kvalitatívne podstatne rozvrstvenejšia. L. Steinhauser, bývalý viceprezident potravinárskej komory a predseda českého klubu spracovateľov mäsa, v rozhovore pre denník SME na margo socialistického mäsiarskeho sektoru, napríklad, poznamenáva, že veľká časť jeho produkcie by bola na súčasnom slovenskom trhu úplne nepredajná.

„Za socializmu bola jedna šunková saláma za štátom určenú a regulovanú cenu. Jednoducho všetci sme boli rovnakí zákazníci. Nedala sa ošúpať, boli v nej rôzne druhy mäsa s odlišnou farebnosťou, chrupavky a všeličo iné, ale napriek tomu ľudia hovoria, že bola lepšia. Že voňala. Vtedy sme však ešte nepoznali prosciutto,“ hovorí L. Steinhauser. „Spomínate si, aké úžasne šťavnaté boli kubánske červené pomaranče? Dnes ich nikto nechce jesť. Ako je to možné?“

Radovan Potočár

Ako hovoriť s deťmi o koronavíruse

https://www.unicef.sk/clanky/364-ako-hovorit-s-detmi-o-koronaviruse/

8 tipov ako deťom poskytnúť pocit istoty a bezpečia

 
V súvislosti s informáciami týkajúcimi sa ochorenia na koronavírus /COVID-19/ je dnes pochopiteľné, že sa cítime zneistení. Deti sa v tejto oblasti môžu cítiť ešte viac zraniteľné a znepokojené. Navyše, pre deti môže byť ťažké porozumieť informáciám, ktoré denne vidia v televízii alebo na internete – alebo o ochorení počúvajú od iných ľudí – takže sa môžu obzvlášť ľahko stať obeťou stresu, znepokojenia či pocitov úzkosti. Preto je na nás dospelých rozprávať sa o situácii s deťmi otvoreným spôsobom, kde im prejavíme podporu a pomôžeme im porozumieť situácii a mať tak pozitívny vplyv aj na ostatných.
 

1. Otvorene sa pýtajte a počúvajte

Zavolajte si dieťa a začnite s ním o téme rozprávať. Zistite, koľko toho dieťa samotné o téme už vie a podľa toho prispôsobte svoje vysvetľovanie. Ak sú deti príliš malé a ešte nevnímajú správy o vypuknutí ochorenia, nebude im o tom potrebné hovoriť – skôr využite príležitosť na to, aby ste im pripomenuli zásady osobnej hygieny bez nutnosti zaťažovať ich novými obavami.
Dieťa potrebuje mať pocit bezpečia, musí cítiť, že sa s vami môže otvorene rozprávať. Rôzne aktivity ako kreslenie či rozprávanie príbehov môžu napomôcť otvoriť diskusiu.
Veľmi dôležité je, aby ste nepodceňovali pocity dieťaťa. Berte do úvahy jeho pocity a ubezpečte ho, že je prirodzené, že má v takejto situácii obavy. Pozorne dieťaťu načúvajte. Ubezpečte dieťa o tom, že o situácii môže kedykoľvek hovoriť s vami, s učiteľmi či s inými dospelými.
 

2. Buďte úprimní a vysvetlite dieťaťu situáciu spôsobom, ktorému porozumie

Deti majú právo na pravdivé informácie o tom, čo sa vo svete deje, avšak na pleciach dospelých je zodpovednosť za to, aby deti chránili pred stresom. Použite jazyk primeraný veku dieťaťa, sledujte jeho reakcie a citlivo vnímajte mieru jeho obáv.
Keď neviete odpovedať na otázky dieťaťa, nehádajte. Berte to ako príležitosť objavovať odpovede spoločne. Webstránky organizácií ako UNICEF alebo WHO – Svetová zdravotnícka organizácia sú spoľahlivými zdrojmi informácií. Vysvetlite dieťaťu, že nie všetky informácie, ktoré sa k nemu dostávajú sú presné, a že je najlepšie spoliehať sa na mienku odborníkov.
 

3. Ukážte deťom,  ako majú chrániť seba a svojich kamarátov

Jeden z najlepších spôsobov, ako ochrániť deti pred koronavírusom a inými ochoreniami, je vysvetliť im dôležitosť pravidelného umývania rúk. Nemusí to byť konverzácia, ktorej by sa deti báli. Zaspievajte si spolu s Mirom Jarošom alebo si spolu zatancujte a učte sa zábavným spôsobom.
Tiež môžete ukázať deťom, akým spôsobom si majú zakrývať ústa pri kašli alebo kýchaní lakťom. Vysvetlite im, že je dobré držať sa ďalej od ľudí prejavujúcich symptómy ochorenia, a aby vám hneď povedali, ak budú mať pocit, že majú horúčku, kašlú alebo majú ťažkosti s dýchaním.
 

4. Poskytnite deťom pocit istoty

Keď vidíme v televízii alebo na internete množstvo ťažkých situácií, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú vo svete, môžeme nadobudnúť pocit, že všade okolo nás nastala kríza. Deti nemusia vedieť správne rozlišovať medzi tým, čo vidia na obrazovkách a ich osobnou realitou, a preto môžu mať pocit bezprostredného ohrozenia. Môžete pomôcť deťom vyrovnať sa so stresom vytváraním príležitostí na hru a spoločne relaxujte, kedykoľvek je to možné. Dodržiavajte vaše bežné úkony a rituály v maximálnej možnej miere podľa okolností, najmä tie pred spánkom, alebo si vytvorte nové, prispôsobené novej situácii. 
Ak sa nachádzate v oblasti už zasiahnutej ochorením, pripomínajte deťom, že je nepravdepodobné, aby ony samé ochoreli, že u väčšiny ľudí, ktorí ochoreli, príznaky ochorenia neboli vážne, a že množstvo ľudí v súčasnosti už pracuje na tom, aby ochránili ich a ich rodiny.
Ak sa vaše dieťa necíti dobre, vysvetlite mu, že musí ostať doma/v nemocnici, pretože je to bezpečnejšie preň samotné ako aj pre jeho kamarátov. Ubezpečte dieťa, že viete, že to preň môže byť ťažké /niekedy dokonca nudné či strašidelné, ale že dodržiavanie pravidiel je nevyhnutné kvôli bezpečnosti všetkých ostatných.
 
 

5. Zistite, či sa deti stretli so stigmatizáciou alebo či ju samé nerozširujú

Vypuknutie koronavírusu prinieslo so sebou veľký počet správ o šíriacej sa rasovej diskriminácii po celom svete, preto je dôležité zistiť, či sa vaše deti nestretli alebo samé nerozširujú takýto spôsob správania.
Vysvetlite deťom, že koronavírus nemá nič spoločné s tým, ako niekto vyzerá, odkiaľ pochádza alebo akým jazykom hovorí. Ak im samým nadávali alebo ich šikanovali v škole, nemali by sa hanbiť povedať o tom dospelému, ktorému dôverujú.
Pripomínajte deťom, že v škole majú právo na pocit bezpečia. Šikana je nesprávna za každých okolností a každý z nás sa má k ostatným správať láskavo a máme sa navzájom podporovať.
 

6. Zdieľajte príbehy tých, čo pomáhajú

Pre deti je dôležité vedieť, že ľudia si v tejto situácii navzájom pomáhajú a robia skutky láskavosti a obetavosti.
Podeľte sa s deťmi o príbehy zdravotníckych pracovníkov, vedcov a mladých ľudí, ktorí pracujú na tom, aby sa šírenie ochorenia zastavilo a aby sme boli všetci v bezpečí. Vedieť, že existujú súcitní a obetaví ľudia, ktorí pomáhajú, môže byť pre deti veľkým povzbudením.
 

7. Udržujte sa v dobrej kondícii

Ak vy sami zvládate situáciu, budete schopní lepšie pomôcť aj vašim deťom. Deti budú reflektovať na vaše vlastné reakcie na správy, preto im veľmi pomôže, ak uvidia, že vy ste pokojní a vyrovnaní.
Ak sa vy sami cítite pod tlakom alebo v strese, nájdite si čas sami pre seba a skontaktujte sa s priateľmi a s ľuďmi, ktorým dôverujete. Nájdite si čas na aktivity, ktoré vám pomáhajú relaxovať a zotaviť sa.
 

8. Na záver starostlivo zhrňte konverzáciu

Je dôležité na záver sa ubezpečiť, že sme v deťoch nezanechali pocit úzkosti a napätia. Na záver diskusie o ochorení sa snažte zistiť mieru ich stresu podľa reči ich tela, všímajte si, či používajú svoj zvyčajný tón hlasu a sledujte rytmus ich dýchania.
Pripomeňte deťom, že vás ich názory zaujímajú, že ich vždy vypočujete, a že za vami môžu kedykoľvek prísť a zveriť sa vám.
 
Informácie zhrnuté Jacobom Huntom, špecialistom UNICEFu pre komunikáciu
 

6 grafov o tom, ako sa zotavuje čínska ekonomika – Denník E

https://e.dennikn.sk/1810050/6-grafov-o-tom-ako-sa-zotavuje-cinska-ekonomika/?ref=tit

Autor je hlavný ekonóm v Mazars Februárový prepad hospodárskej aktivity v Číne možno nazvať monštruóznym. Viaceré primárne štatistiky z polovice marca však signalizujú nádejný trend postupného návratu čínskej ekonomiky do produktívnej fázy. O čo ide: Uprostred marca boli zverejnené čínske oficiálne makroštatistiky za február, teda mesiac naplno zasiahnutý preventívnymi opatreniami na spomalenie šírenia koronavírusu.…
image.png
image.png
image.png
image.png

First British victim, 25, describes coronavirus | Daily Mail Online

https://www.dailymail.co.uk/news/article-8075633/First-British-victim-25-describes-coronavirus.html

Connor Reed, a 25-year-old expat from Llandudno in North Wales, has worked in a school in Wuhan, China, for almost a year and was the first man infected with the coronavirus in November.

Connor Reed, a 25-year-old expat from Llandudno in North Wales, has worked in a school in Wuhan, China, for almost a year. In November he became the first British man to catch the coronavirus. From coughs and aches to burning up and spending the night in hospital, here’s how he beat the illness that is sweeping the globe.

Day 1 — Monday November 25: I have a cold. I’m sneezing and my eyes are a bit bleary. It isn’t bad enough to keep me off work. I arrived in this country to teach English as a foreign language — but now I’m a manager at a school in Wuhan, the city in central China where I have lived for the past seven months.

I speak Mandarin well, and the job is interesting. My cold shouldn’t be very contagious, so I have no qualms about going to work. And I live alone, so I’m not likely to give it to anyone. There hasn’t been anything in the news here about viruses. I have no cause for concern. It’s just a sniffle.

Day 2: I have a sore throat. Remembering what my mum used to do when I was a child, I mix myself a mug of honey in hot water. It does the trick.

Day 3: I don’t smoke and I hardly ever drink. But it’s important to me to get over this cold quickly, so that I can stay healthy for work. For medicinal purposes only, I put a splash of whisky in my honey drink. I think it’s called a ‘hot toddy’.

Day 4: I slept like a baby last night. Chinese whisky is evidently a cure for all known ailments. I have another hot toddy in the evening.

Day 5: I’m over my cold. It really wasn’t anything.

Day 7: I spoke too soon. I feel dreadful. This is no longer just a cold. I ache all over, my head is thumping, my eyes are burning, my throat is constricted. The cold has travelled down to my chest and I have a hacking cough.

This is flu, and it’s going to take more than a mug of hot honey, with or without the magic whisky ingredient, to make me feel better.

The symptoms hit me this afternoon like a train and, unless there’s an overnight miracle, I will not be going to work tomorrow. It’s not just that I feel so ill — I really don’t want to give this flu to any of my colleagues.

Day 8: I won’t be in work today. I’ve warned them I’ll probably be off all week. Even my bones are aching. It’s hard to imagine I’m going to get over this soon.

Even getting out of bed hurts. I am propped up on pillows, watching TV and trying not to cough too much because it is painful.

Day 9: Even the kitten hanging around my apartment seems to be feeling under the weather. It isn’t its usual lively self, and when I put down food it doesn’t want to eat. I don’t blame it – I’ve lost my appetite too.

Day 10: I’m still running a temperature. I’ve finished the quarter-bottle of whisky, and I don’t feel well enough to go out and get any more. It doesn’t matter: I don’t think hot toddies were making much difference.

Day 11: Suddenly, I’m feeling better, physically at least. The flu has lifted. But the poor kitten has died. I don’t know whether it had what I’ve got, or whether cats can even get human flu. I feel miserable.

Day 12: I’ve had a relapse. Just as I thought the flu was getting better, it has come back with a vengeance. My breathing is laboured. Just getting up and going to the bathroom leaves me panting and exhausted. I’m sweating, burning up, dizzy and shivering. The television is on but I can’t make sense of it. This is a nightmare.

By the afternoon, I feel like I am suffocating. I have never been this ill in my life. I can’t take more than sips of air and, when I breathe out, my lungs sound like a paper bag being crumpled up. This isn’t right. I need to see a doctor. But if I call the emergency services, I’ll have to pay for the ambulance call-out myself. That’s going to cost a fortune. I’m ill, but I don’t think I’m dying — am I?

Surely I can survive a taxi journey. I decide to go to Zhongnan University Hospital because there are plenty of foreign doctors there, studying. It isn’t rational but, in my feverish state, I want to see a British doctor. My Mandarin is pretty good, so I have no language problem when I call the taxi. It’s a 20-minute ride. As soon as I get there, a doctor diagnoses pneumonia. So that’s why my lungs are making that noise. I am sent for a battery of tests lasting six hours.

Day 13: I arrived back at my apartment late yesterday evening. The doctor prescribed antibiotics for the pneumonia but I’m reluctant to take them — I’m worried that my body will become resistant to the drugs and, if I ever get really ill and need them, they won’t work. I prefer to beat this with traditional remedies if I can.

It helps, simply knowing that this is pneumonia. I’m only 25 and generally healthy: I tell myself there’s no reason for alarm. I have some Tiger Balm. It’s like Vick’s vapour rub on steroids. I pour some into a bowl of hot water and sit with a towel over my head, inhaling the fumes. I’m going ‘old school’. And I’ve still got the antibiotics in reserve if I need them.

Day 14: Boil a kettle. Add Tiger Balm. Towel over head. Breathe for an hour. Repeat.

Day 15: All the days are now blurring into one.

Day 16: I phone my mother in Australia. There was no point in calling her before now — she’d only worry and try to jump on a plane. That wouldn’t work: it takes an age to get a visitor’s visa to China. I’m glad to hear her voice, even if I can’t do much more than croak, ‘Mum, I feel so ill.’

Day 17: I am feeling slightly better, but I don’t want to get my hopes up yet. I’ve been here before.

Day 18: My lungs no longer sound like bundles of broken twigs.

Day 19: I am well enough to stagger out of doors to get more Tiger Balm. My nose has cleared enough to smell what my neighbours are cooking, and I think I might have an appetite for the first time in nearly two weeks.

Day 22: I was hoping to be back at work today but no such luck. The pneumonia has gone — but now I ache as if I’ve been run over by a steamroller. My sinuses are agony, and my eardrums feel ready to pop. I know I shouldn’t but I’m massaging my inner ear with cotton buds, trying to take the pain away.

Day 24: Hallelujah! I think I’m better. Who knew flu could be as horrible as that, though?

Day 36: A tip-off from a friend sends me hurrying to the shops. Apparently, the Chinese officials are concerned about a new virus that is taking hold in the city. There are rumours about a curfew or travel restrictions. I know what this will mean — panic buying in the shops. I need to stock up on essentials before everyone else does.

Day 37: The rumours were right. Everyone is being told to stay indoors. From what I’ve heard, the virus is like a nasty dose of flu that can cause pneumonia. Well, that sounds familiar.

Day 52: A notification from the hospital informs me that I was infected with the Wuhan coronavirus. I suppose I should be pleased that I can’t catch it again — I’m immune now.

However, I must still wear my face mask like everyone else if I leave the apartment, or risk arrest. The Chinese authorities are being very thorough about trying to contain the virus.

ak je mozne ze v nejakej krajine jumpne strana v priebehu par tyzdnov z 5% na 25%, je to znakom toho, ze mame veľký problem bud s mediami, alebo so vzdelanim

https://kyberia.sk/id/8716282
popri mojich random prejavoch typu "aaagrh" pocas dnesneho dna, moj belgicky muz poznamenal ze ak je mozne ze v nejakej krajine jumpne strana v priebehu par tyzdnov z 5% na 25%, je to znakom toho, ze mame veľký problem bud s mediami, alebo so vzdelanim

zda sa mi, ze to zhrnul dokonale