Mesačné archívy: november 2020

Nezaradené

Detská obrna zasiahla v roku 1949 aj 50-tisícové mesto San Angelo

Detská obrna zasiahla v roku 1949 aj 50-tisícové mesto San Angelo v západnom Texase. 20. mája sa v miestnych novinách objavila správa o prvom detskom pacientovi.

O pár dní nato už noviny písali o niekoľkých rodičoch, ako do nemocnice nosia v náručí svoje „deti v horúčkach a bolestiach“. Šiesteho júna mali v meste sedem úmrtí, išlo o deti vo veku od sedem mesiacov do sedem rokov. Noviny Standard-Times vydali toho dňa článok s názvom Pastori San Angela žiadajú počas epidémie o Božiu pomoc.

V tom čase nebola známa príčina ochorenia ani liečba, preto predstavitelia mesta odporučili, aby sa deti vyhýbali davom, pravidelne si umývali ruky, odpočívali a nechodili na kúpaliská.

Keď mali začiatkom júna 1949 v San Angele 61 pacientov, prijali prísne opatrenia a zrušili všetky hromadné podujatia konané vnútri. V polovici júna už mali viac ako 80 pacientov, väčšinou deti do 15 rokov.

Epidémia vrcholila v júli a skončila sa v auguste. Školy sa otvorili načas, ale mnohé lavice zostali prázdne. „V Spojených štátoch zaznamenali skoro 40-tisíc prípadov. (…) V San Angele mali 420 prípadov, jeden na 124 obyvateľov. Z nich 84 ochrnulo a 28 zomrelo. Išlo o jednu z najhorších epidémií detskej obrny,“ píše Oshinsky.
https://dennikn.sk/1845182/kazde-leto-sa-vracala-ako-mor-pred-65-rokmi-ohlasili-vakcinu-na-detsku-obrnu/

Historik pre NPR zaspomínal na 50. roky, keď vyrastal v Queense. „Verejnosť sa detskej obrny príšerne bála, čo je pochopiteľné. Neexistovala žiadna prevencia ani liečba. Ochorieť mohol každý, najmä deti. Nebolo nič, čo by rodič mohol urobiť, aby ochránil svoje deti.“

Oshinsky opisuje, že detská obrna sa vracala každé leto ako mor. „Pláže a kúpaliská sa zatvárali zo strachu, že sa poliovírus šíri vo vode. Deti museli dodržiavať odstup od davu – často nemohli ísť do kina, na bowling a podobne. (…) Každá bolesť brucha alebo stuhnutosť vyvolávali zdesenie. Pamätám sa na strašné fotky detí o barlách, na invalidných vozíkoch alebo na prístrojoch na umelé dýchanie. Pamätám si, že keď sme sa v septembri vracali do školy, videli sme prázdne lavice, do ktorých sa už mnoho detí nevrátilo.“

Na vakcínu z roku 1955 sa preto „hľadelo ako na zázrak“, uvádza pre NPR pediater a odborník na globálne zdravie Walter Orenstein. Lekár pôsobil na Emory University, neskôr aj v nadácii Bill and Melinda Gates Foundation.

Nezaradené

Ľutujem, že som sa stala mamou. Dúfam, že moje deti to nikdy nepocítia – Denník N

Ivanino manželstvo je v poriadku, celkom sa im darí zladiť starostlivosť o deti s chvíľami, ktoré majú len pre seba. Má dobrú prácu, chápavého šéfa aj nadštandardný príjem. Jej rodičia sú čiperní penzisti, v jej ani v manželovej najbližšej rodine rodine neriešia žiadne vážne choroby, vzťahové problémy ani ekonomickú nepohodu. Má malý, ale verný okruh priateliek a priateľov.

„Napriek tomu všetkému som roky nebola šťastná, respektíve nie som šťastná ani dnes. Viem, že ma za to veľa ľudí bude odsudzovať, ale po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou som zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spájam s tým, že mám deti. Rovnako hovorím, že svoje deti nadovšetko milujem a vôbec to nie je ich vina. V podstate je to o mne. O tom, že ma rola matky nenaplnila, ako som očakávala. V niektorých chvíľach sa nespoznávam a je mi ľúto za osobou, ktorou som bola predtým,“ hovorí Ivana.
…
Potom začala pátrať. Neverila, že by sa mohla zveriť manželovi, kamarátkam a vôbec nie mame. „Prišiel na rad internet. Tam som objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdím, že ma to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie som sama. Hoci dôvody tam mali rodičia rôzne, podstatné bolo, že nikto nikoho neodsudzoval. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo, po tom, čo som nabrala odvahu s zverila sa jednej kamarátke. Povedala mi, že som chorá na hlavu,“ vraví Ivana.
…
Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všade prítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu. Nechce byť ani ženou, čo sa obetuje pre deti a rodinu, hoci priznáva, že nakoniec tak zrejme dopadne.

Nezaradené

Ako matka troch detí naučila svoju rodinu, že nie je dievča pre všetko – Denník N

https://dennikn.sk/2142381/ako-matka-troch-deti-naucila-svoju-rodinu-ze-nie-je-dievca-pre-vsetko/

Frederika tvrdí, že všetci sa postupne prepracovali k tomu, že nepotrebujú asistenciu k veciam, ktoré v pohode a bez reptania zvláda drvivá väčšina ľudí v ich veku. Ona si uvedomila, že nie je všemocná matka, bez ktorej by celá rodina umrela od hladu a špiny.

„Možno sme taký štuchanec potrebovali. Nehovorím, že teraz máme raj na zemi, to nemá nikto. Ja som šťastná už len z toho, že ráno sa budím svieža a bez guče v žalúdku z toho, čo za nervácky deň ma zase čaká,“ hovorí Frederika.

Nezaradené

Poľská príručka kopania vlastných hrobov – Denník N

https://dennikn.sk/2122007/polska-prirucka-kopania-vlastnych-hrobov/?ref=list

Len v piatok, keď v Poľsku protestovali státisíce ľudí, tu zabila pandémia takmer tristo pacientov. Sú demonštrácie masovou samovraždou celej krajiny alebo obrodou občianskeho hnutia? Ani jedno: sú kronikou zúfalstva a straty ľudskej dôstojnosti.

Na ulici Nový svet, ktorá je výstavnou skriňou kozmopolitnej Varšavy, panuje pred demonštráciou pokoj. Len pred Kostolom svätého kríža stojí formácia -násťročných chlapcov v maskáčoch a s odhodlanými výrazmi na tvárach. Chráni ich kordón vojenskej polície. Celú scénu ruší len malý detail: široko-ďaleko nie je nikto, kto by ich chcel ohrozovať. A to ani o dve hodiny neskôr, keď tadiaľ prejde mnohotisícová demonštrácia za práva žien.

Keď sa to udeje, z reproduktorov kostola sa budú na demonštrantov valiť náboženské spevy, modlitby a najmä – nástojčivý, desivý detský plač. Ak mal byť mementom utrpenia nenarodených detí, tento pokus veľmi nevyšiel. Nenarodené deti, samozrejme, neplačú. A naopak, tie, ktoré sa budú odteraz musieť v dôsledku lobingu cirkvi narodiť i napriek ťažkým vrodeným chybám, si toho utrpenia v nastávajúcom živote zrejme užijú viac ako dosť. To však nie je dôležité. Psychický nátlak sa predsa nemusí riadiť zákonmi logiky.

Keď demonštranti zmiznú v diaľke, chlapci napäto vykúkajú spoza ramien vojenských policajtov a neskrývajú sklamanie. Pochod tu ani len nespomalil, nikto si ich nevšímal. Akoby boli vzduch.