Putin neberie ohľad na to, čo si myslia oligarchovia.
Jozef Ryník
Jozef Ryník

reportér magazínu Index
Ľudia kráčajú po Červenom námestí v Moskve.
Ľudia kráčajú po Červenom námestí v Moskve. (zdroj: Alexander Zemlianichenko, TASR/AP )
|
Zdieľať
diskusia
10
30
00:00 / 19:15
1×
Tento článok si môžete aj vypočuť.

Ak si chcete napríklad nájsť kvalifikovaného zvárača v Rusku, musíte mu zaplatiť plat zodpovedajúci západným štandardom. V malých ruských mestách začali počas vojny vyrastať húfne fitnescentrá a kozmetické salóny.

Aj toto sú znaky ruskej ekonomiky dopovanej vojnou na Ukrajine.

Nedávno ruské ministerstvo financií zverejnilo návrh štátneho rozpočtu na budúci rok. Výdavky na obranu narastú o viac ako štvrtinu. To naznačuje, že Rusko sa nechystá na mier, ale na pokračovanie vojny.

„Keď dávate 6,9 percenta HDP na vojenské výdavky, hovoríme o vojnovom rozpočte,“ tvrdí Tatiana Orlova, hlavná ekonómka pre rozvíjajúce sa trhy konzultačnej spoločnosti Oxford Economics, ktorá sa špecializuje na Rusko a postsovietsky priestor.
Tatiana Orlova, hlavná ekonómka pre rozvíjajúce sa trhy Oxford Economic.
Tatiana Orlova, hlavná ekonómka pre rozvíjajúce sa trhy Oxford Economic. (zdroj: Oxford Economic)

Ďalej upozorňuje, že Rusko už nie je len obrovská čerpačka, pretože jeho závislosť od vývozu energií sa výrazne znížila.

„Rusko má obrovskú digitálnu ekonomiku a služby. Ekonomika je oveľa lepšie diverzifikovaná, než si ekonómovia myslia,“ tvrdí Orlova.

Ekonómka priznáva, že nie všetky sankcie proti Rusku fungujú. „Kanály, cez ktoré krajiny zvyčajne utŕžia obrovské otrasy a skolabujú, v Rusku nefungujú. Netvrdím, že je imúnne, to určite nie, ale bolo na to pripravené,“ vysvetľuje Tatiana ORLOVA v rozhovore pre INDEX.
V rozhovore sa dočítate:

    Prečo je ruský rozpočet na budúci rok vojnový, a nie mierový,

    či sa dotknú vyššie dane bežných Rusov, alebo len oligarchov,

    prečo oligarchovia nemajú vplyv na Putina,

    prečo sa ekonómovia mýlia v predpovediach o kolapse ruskej ekonomiky,

    prečo v ruských mestách začali počas vojny vyrastať húfne fitnescentrá a kozmetické salóny?

Rusko zverejnilo rozpočet na budúci rok. Radikálne zvýši výdavky na zbrojenie a oseká sociálne transfery. Je to mierový rozpočet?

Nie. Keď dávate 6,9 percenta HDP na vojenské výdavky, respektíve s obranou súvisiace položky, hovoríme o vojnovom rozpočte. Výdavky na armádu sú vysoké, ak to porovnáme s pôvodným plánom 5,3 percenta HDP z konca minulého roka.

Nedávno bola uzatvorená dohoda medzi Donaldom Trumpom a Ruskom, ktorá umožňuje vývoz ruských ropných produktov na svetový trh. Je to len kvapka v mori vzhľadom na ich objem, alebo to prinesie výraznú zmenu pre ruský rozpočet?

Pre ruský rozpočet to nebude žiadna prelomová zmena. Je to v podstate len darček, ktorý Putin venoval Trumpovi. Viete, skôr kvôli takým politickým kalkuláciám, ale čo sa týka reálnej zmeny a dodatočných príjmov z ropy, tie sú veľmi malé.

Kde všade Rusko vyváža svoju naftu?

Predtým, ako Rusko začiatkom tohto roka zaviedlo zákaz vývozu nafty, vyvážalo ju najmä do krajín s rozvíjajúcimi sa trhmi, vrátane Turecka, Brazílie a viacerých krajín v severnej Afrike. Po zákaze stále vyváža naftu napríklad do Kirgizska. Ak začne vyvážať do USA, mohlo by získať nejaké peniaze navyše, ak by bola cena vyššia ako tá dnešná a prepravné náklady by boli nižšie. Zisk však nebude v miliardách dolárov, ak sa toto množstvo (300-tisíc ton, pozn. red.) skutočne vyvezie do USA. A navyše, z neho nebude mať priamo príjem ruská vláda, ale ruské ropné spoločnosti, ktoré zo ziskov potom zaplatia dane, a tie dostane ruská vláda.

Vráťme sa k rozpočtu. Boli schválené dane z pasívnych príjmov, ako sú podielové fondy. Ovplyvní to bežných Rusov, alebo len tých bohatých?

Polovica Rusov nemá žiadne úspory, takže môžu zabudnúť na nejaké podielové fondy. Nevedia ani, čo to podielové fondy sú.

Predpokladám, že to ovplyvní iba tých Rusov, ktorí do týchto nástrojov investujú, a to je pravdepodobne vyššia stredná vrstva?

Po prvé, ruská stredná vrstva je menšia ako v západoeurópskych krajinách a ani v nej nemá každý investície v podielových fondoch. Takže si nemyslím, že by to bolo pre väčšinu Rusov obzvlášť relevantné.

Ruské ministerstvo financií zvyšuje dane aj z dividendových príjmov. Ovplyvní to výrazne akcionárov v ruských spoločnostiach?

Určite, aj preto, lebo vlastníkov akcií v Rusku pribúda. Napríklad Sberbank má 2,4 milióna individuálnych akcionárov a okolo šesť miliónov Rusov aktívne používa svoje maklérske účty, hoci môžu investovať aj do dlhopisov. Predpokladám, že zasiahnutí budú aj nerezidenti, pretože ruská vláda ich veľmi rada zdaňuje.

Náklady na energie a bývanie majú tiež vzrásť od októbra. Pocítia to bežní Rusi?

Ceny už vzrástli. Ruský štatistický úrad zverejňuje týždenné údaje o inflácii a bol tam výrazný nárast, čo vo veľkej miere odrážalo októbrové zvyšovanie regulovaných cien. Nárasty sa v jednotlivých ruských regiónoch líšia, pretože ich určujú miestne orgány, pričom v niektorých oblastiach bolo zvýšenie vyššie než 9,9 percenta, čo bolo ohlásené ako priemerný nárast taríf. Určite to pocítia všetci Rusi bez výnimky.
Strnad extrémne zarába, tak nech zbrojári nahradia transakčnú daň? Vypočítali sme, či to vychádza
Súvisiaci článok
Strnad extrémne zarába, tak nech zbrojári nahradia transakčnú daň? Vypočítali sme, či to vychádza
Čítajte viac
Oligarchovia nemajú vplyv

Zavedie sa aj daň z pridanej hodnoty na online nakupovanie v obchodoch. Aj to sa dotkne bežných ľudí.

DPH na nákupy cez internet pravdepodobne zasiahne veľkú časť obyvateľstva. Nakupovanie online sa v posledných rokoch stalo mimoriadne obľúbeným, najmä v menších mestách, kde výber tovaru nebol veľký.

Ďalší návrh hovorí o daniach z neočakávaných ziskov pre metalurgické a ťažobné spoločnosti. Ovplyvní to ruských oligarchov a môžu byť pre to nahnevaní na Putinov režim?

To je obľúbená otázka novinárov. V západných krajinách panuje všeobecné nepochopenie toho, ako v praxi funguje politický systém v Rusku. Každý predpokladá, že oligarchovia môžu nejakým spôsobom ovplyvniť Putina, vyhrážať sa mu alebo že Putin berie ohľad na to, čo si oligarchovia myslia.

V realite to tak nie je?

Nie. Oligarchovia sú mu úplne podriadení. Je to jednostranný vzťah a Putin má nad nimi úplnú kontrolu. Občas urobí takú šou, že niektorého z nich bezdôvodne zatkne, len aby ostatných udržal poslušných. Nikto sa nestará o to, čo si o daniach myslia oligarchovia.

Čo sa stane, keď sa zavedie daň z neočakávaných ziskov?

Firmy majú na výber, ako ich využijú. Môžu splatiť dlh, vyplatiť zisk akcionárom vo forme dividend, rozšíriť svoje podnikanie alebo ich investovať do nového zariadenia. Takže táto daň poškodí investície a oligarchov zasiahne v tom zmysle, že ako akcionári dostanú menej. Neznamená to však, že s tým budú niečo robiť.
Ruská ekonomika je odolnejšia

Prejdime k makroekonomickej prognóze a údajom o HDP, inflácii a dlhu.  V rozpočte sú pomerne optimistické, dá sa im veriť?

Vládne prognózy sú niektoré realistické, iné optimistické. Pokiaľ ide o tento rok, má ministerstvo financií realistický odhad rastu o 0,6 percenta HDP. Prognózy rastu na budúci rok vo výške 1,4 percenta a odhad rastu vo výške 1,9 percenta na rok 2028 sa mi zdajú veľmi optimistické. Naša vlastná (Oxford Economics, pozn. red.) prognóza  rastu ruského HDP na budúci rok je 0,9 percenta a na rok 2028 predpovedáme jedno percento. Ruská ekonomika v súčasnosti nemá vysoký rastový potenciál. Čo sa týka inflácie, centrálna banka vidí budúcoročnú infláciu na úrovni štyroch percent, čo je takisto veľmi optimistické. My predpovedáme priemernú infláciu na budúci rok vo výške 6,6 percenta a v roku 2028 na úrovni 7,2 percenta. Vojna totiž neustále generuje otrasy, ktoré nedovoľujú inflácii klesnúť na cieľové hodnoty.

Takže číslam z Ruska sa dá veriť?

Prognózy nemôžu byť falošné, prognózy môžu byť iba príliš optimistické alebo pesimistické. Štatistiky však falošné byť môžu. V Rusku to funguje tak, že sa nezverejňujú štatistiky, ktoré zverejniť nechcú.

Ruská ekonomika má približne takú istú veľkosť ako talianska. Ako je potom možné, že Rusko dokáže vyrábať balistické rakety v takom množstve, že Európa zaostáva?

Rusko malo vždy veľmi silnú tradíciu priemyslu orientovaného na vojenskú produkciu už za čias Sovietskeho zväzu. Časť tejto základne sa zachovala napriek ekonomickým zmätkom a recesii v 90. rokoch minulého storočia. Odborné znalosti úplne nezmizli a výrobné zariadenia zostali zachované. Mnoho závodov, ktoré v čase mieru vyrábali spotrebný tovar, sa dalo veľmi rýchlo konvertovať na obranné a vojenské účely, keď Rusko v roku 2022 začalo preklápať svoju ekonomiku do vojnového režimu. Rusko je v podstate veľmi industrializovaná krajina, podiel priemyslu na HDP je tam vyšší než v priemernej západnej krajine, zatiaľ čo podiel služieb je nižší. Aj s týmto faktom je nutné počítať.

Trh práce v Rusku je extrémne napätý a mzdy v obrannom priemysle rastú rýchlejšie než produktivita práce. Aký vplyv  to má na civilný sektor a služby?

Tento vplyv je dosť nečakaný, pretože kvôli neustálemu dopytu po pracovníkoch v odvetviach spojených s obranou vzniká silná konkurencia o kvalifikovanú pracovnú silu. V týchto sektoroch zaznamenáva Rusko šialený rast miezd, rovnako ako v odvetviach obranného priemyslu. Ak si chcete napríklad nájsť kvalifikovaného zvárača v Rusku, musíte mu zaplatiť plat zodpovedajúci západným štandardom. Títo ľudia zrazu zistili, že zarábajú oveľa viac ako pred vojnou, a tak vytvárajú dodatočný dopyt po službách. V malých ruských mestách začali počas vojny vyrastať fitnescentrá a kozmetické salóny. Okrem toho vojaci posielajú odmeny za podpísanie zmluvy s armádou a žold svojim rodinám, ktoré tak majú vyšší disponibilný príjem a míňajú ho na tovary a služby.

Pomer ruského dlhu k HDP zostáva na západné pomery nízky. Je to pre krajinu problém?

Nie je. V dlhodobom horizonte to problém bude, ale v súčasnosti je to výhoda a je to jeden z dôvodov, prečo vojna stále pokračuje.

Myslel som si, že Rusko má problém požičiavať si peniaze na svetovom trhu aj na nižší dlh.

Nepožičiava si extrémne. Ruská vláda si požičiava len toľko, koľko potrebuje, a peniaze dokáže nájsť na domácom trhu. Mnohé iné rozvíjajúce sa trhové ekonomiky s vysokou úrovňou dlhu si musia požičiavať obrovské sumy len preto, aby pokryli bežné úroky zo svojho dlhu. Čím viac dlhu máte, tým viac si musíte požičiavať.
Ruské firmy nevládzu platiť enormné dlhy, zisky prudko padajú. Aj hypotéky sa stávajú luxusom
Súvisiaci článok
Ruské firmy nevládzu platiť enormné dlhy, zisky prudko padajú. Aj hypotéky sa stávajú luxusom
Čítajte viac

Požičiava si štát najmä od domácich bánk?

Áno, väčšinu z ruského dlhu kupujú lokálne banky. Banky na to majú peniaze, pretože základná úroková sadzba je stále dosť vysoká, aby si tam ukladali úspory firmy aj bežní Rusi.

Pretože majú zakázané umiestňovať ich inde, napríklad v zahraničných bankách?

Áno, najmä kvôli sankciám a riziku, že o ne prídu, keď sa sankcie sprísnia. Predtým, než boli sankcie zavedené, ruská stredná vrstva rada držala svoje úspory v zahraničí. Ľudia to síce robia aj teraz – veľmi populárne sú kryptomenové prevody a mnohí si stále držia peniaze niekde v Kirgizsku či Gruzínsku. Na druhej strane je veľmi výhodné nechať si ruble v Rusku, keď sú úrokové sadzby na vkladoch také vysoké. Na vrchole ste mohli na sporiacom účte získať 20 percent ročne, teraz je to okolo 10 až 12 percent.

Môžeme povedať, že ruská ekonomika je v dobrom stave len vďaka vojnovej výrobe?

Som jedna z ekonómov, ktorí v určitom bode očakávali recesiu, no tá nikdy neprišla. Dôvodom, prečo k nej nedošlo, je silný domáci dopyt domácností.

Dôvody, prečo je taký silný, som už spomínala – ruské mzdy rastú veľmi rýchlo. Keď sa pozrieme na nedávne čísla, priemerná mzda v nominálnom vyjadrení vzrástla v júli o 10 percent a v reálnom o 1,2 percenta, pričom v predchádzajúcich mesiacoch boli miery rastu oveľa vyššie. Začiatkom tohto roka rástli nominálne mzdy medziročne o 16 percent a reálne mzdy o šesť až sedem percent. Tento rast reálnych miezd poháňal spotrebu a rástli aj objemy spotrebiteľských úverov, keďže centrálna banka zmiernila pravidlá ich poskytovania. Spotreba tak ťahá rast HDP – nie je to nič veľkolepé, ale nie sú to ani nula, ani záporné hodnoty.

Rusko je silne závislé od Číny.  Čínske banky čoraz viac sprísňujú svoj postoj k sekundárnym sankciám a odmietajú spracúvať niektoré platby z Ruska, čo komplikuje dovoz kľúčových komponentov vo výrobe. Stáva sa táto závislosť od Číny pre Rusko obmedzujúcim faktorom, alebo vidí Kremeľ dlhodobý spôsob, ako to obísť, napríklad prostredníctvom spomínaných kryptomien?

S Číňanmi Rusi neustále diskutujú a stretávajú sa na rôznych úrovniach. Putin a Si Ťin-pching sa vidia dosť často a ruskí úradníci cestujú do Číny, kde sa snažia nájsť riešenia týchto problémov. Zároveň neustále pracujú na iných kanáloch a využívajú iné krajiny. Rusko má stále slušné vzťahy s väčšinou krajín rozvíjajúcich sa trhov, čo mu umožňuje obchádzať mnohé sankcie uvalené Západom. Prináša to určité problémy, oneskorenia a dodatočné náklady, ale väčšina metód funguje.

Nie sú Rusi vystrašení zo závislosti od Číny? V minulosti Rusi nemali Číňanov príliš radi.

To sa zmenilo. Keď sa pozriem na prieskumy verejnej mienky, za posledných niekoľko rokov sa postoj k Číne zlepšil. Na štátnej úrovni nemá Rusko na výber, musí sa spoliehať na Čínu. Putin nedávno spomínal, že jeho vnúčatá hovoria po čínsky. Oficiálne funguje úzka spolupráca s Čínou.
Rusko závislé od ropy? Len stereotyp

Prečo ekonómovia už štyri roky predpovedajú kolaps ruskej ekonomiky v dôsledku sankcií? Znamená to, že sankcie nefungujú, alebo len fungujú pomalšie, než sa očakávalo?

Niektoré sankcie určite nefungujú – napríklad cenový strop na ropu. Určitým spôsobom to znížilo príjmy ruského rozpočtu, ale efekt nebol dostatočne veľký na to, aby to zvrátilo situáciu a zastavilo vojnu. Bol to skôr signál, že niečo robíme. Sankcie sa ťažko uplatňujú, keď je Rusko stále dôležitý hráč na svetovom energetickom trhu. Krajiny globálneho Juhu (napríklad z Južnej Ameriky, pozn. red.) neprestali nakupovať ruskú ropu a plyn. V takejto situácii strácajú sankcie svoju účinnosť.

Fungujú aspoň niektoré sankcie proti Rusku?

Áno, najmä tie, ktoré obmedzujú jeho prístup k technológiám a náhradným dielom. Znižujú dlhodobý rastový potenciál Ruska, pretože obmedzujú transfer technológií a know-how, čo brzdí rast a investície. Dôvod, prečo sa ekonómovia mýlili, spočíva v určitých stereotypoch, ktoré neustále opakujú, napríklad o vysokej miere závislosti Ruska od ropy a plynu. Rusko síce produkuje veľa ropy a plynu a v minulosti príjmy z nich tvorili polovicu štátneho rozpočtu, no v tohtoročnom rozpočte je to už len 18 percent.

Prečo sa podiel tak výrazne znížil?

Pretože ostatné odvetvia rástli. Rusko má obrovskú digitálnu ekonomiku a služby. Ekonomika je oveľa lepšie diverzifikovaná, než si ekonómovia myslia. A navyše – v ruskej vláde pôsobia špičkoví technokrati, ako je guvernérka centrálnej banky či ľudia na ministerstve financií, ktorí boli na začiatku vojny zásadne proti nej. Putin im jednoducho povedal, že musia udržať ekonomiku nad vodou, a oni to dokázali.

Šéfka ruskej centrálnej banky Elvira Nabiullina je naozaj považovaná za odborníčku…

Áno, ako centrálna bankárka je jednou z najlepších na svete. Títo ľudia sú svetové špičky a ešte pred vojnou posilnili makroekonomické základy Ruska, čo mu veľmi pomáha udržiavať rast v ťažkých časoch. Bankový sektor bol pred vojnou očistený od zlých bánk, čo takisto pomáha. Rusko nie je závislé od prílevu zahraničných investícií na financovanie svojich bežných účtov, ktoré sú v pluse, a má nízku úroveň dlhu. Kanály, cez ktoré krajiny zvyčajne utŕžia obrovské otrasy a skolabujú, v Rusku nefungujú. Netvrdím, že je imúnne, to určite nie, ale bolo na to pripravené.

Čo môžeme od ruskej ekonomiky očakávať budúci rok?

Priemerný rast HDP na úrovni 0,9 percenta, infláciu stále o dva až tri percentuálne body nad cieľom a spomaľujúci rast miezd. Pre firmy to bude veľmi náročné prostredie, dane rastú, ziskovosť klesá a rast miezd sa už nedá ďalej financovať doterajším spôsobom. Podpora z rastúceho dopytu oslabne. Bude to skrátka neoslňujúca ekonomická situácia, ale nie recesia.

Americké spravodajské služby tvrdia, že vojna proti Ukrajine nakoniec spôsobí ekonomický kolaps Ruska podobný tomu, aký postihol Sovietsky zväz na konci studenej vojny. Súhlasíte s týmto názorom?

Nie. Rusko je však zo svojej podstaty nepredvídateľné. Vy a ja sme zhruba rovnako starí, pamätám si, keď spadol Berlínsky múr – očakávali sme vtedy, že Sovietsky zväz skolabuje o dva-tri roky? Nie, nečakali, ale stalo sa to. Takže neviem, čo sa stane. Nikto to nevie, a nevedia to ani Američania.
Tatiana Orlova

Študovala makroekonómiu na London School of Economics. Po škole pracovala ako analytička pre ING, Nomura bank, RBS banku. Od roku 2021 je hlavnou analytičkou v Oxford Economics, kde sa špecializuje na rozvíjajúce sa trhy, Rusko a postsovietsky priestor. Agentúra Bloomberg ju opakovane vyhodnotila ako najlepšiu prognostičku pre vývoj kľúčovej úrokovej sadzby ruskej centrálnej banky.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/index/c/mnohi-cakali-v-rusku-recesiu-ta-nikdy-neprisla-mzdy-rusov-rastu-velmi-rychlo-rozhovor

Vyrastala v presvedčení, že povinnosťou dievčat a žien je starať sa o domácnosť a o potreby všetkých mužov v nej.

Keď mala 18 rokov, otehotnela. Cítila, že jej bez podpory rodiny nezostáva nič iné, len sa rýchlo vydať. Jej muž sa však časom začal denne opíjať. Pohrozila mu, že ak sa do roka nič nezmení, opustí ho. A po roku od neho odišla.

Našla si novú známosť, muža, ktorý jej sľuboval pochopenie a pomoc. No tento sľub nesplnil. „Z roboty chodieval domov o pol tretej. Dodnes si pamätám, ako sa mi vždy presne o druhej rozklepal žalúdok. V určitom momente úplne zhodil masku. Dal mi najavo, že ak nebudem poslúchať, príde trest,“ hovorí o svojom druhom manželstve, v ktorom zažila psychické a sexuálne násilie.

V minulosti sa za bolesť hanbila. V záujme iných žien zažívajúcich násilie už však o svojom príbehu nechce dlhšie mlčať.

Mali sme sa rozprávať o partnerskom násilí, ktoré ste zažili v druhom manželstve, no tvrdíte, že je dôležité rozpovedať príbeh od začiatku. Prečo? Odkiaľ chcete začať?

Podľa mňa sa všetko začalo, keď som mala asi sedem rokov. Z detstva si pamätám najmä neustále hádky rodičov. Otec bol ťažký alkoholik. Mamina, ak by som to mala hodnotiť spätne, bola neustále v depresii.

Nepamätám si, že by ma ktorýkoľvek z rodičov niekedy objal. Pre mnohé deti je to bežná vec, pre mňa objímanie a prejavy lásky neboli bežné ani normálne. Ako malá som si však vôbec neuvedomovala, že je u nás čosi inak. Neriešila som to. Napríklad ma ráno nikdy nikto nebudil, nechystal ani nevyprevádzal do školy. Stávalo sa, že som nemala ani čisté nohavičky či ponožky, ktoré by som si mohla obliecť. Veľmi skoro som bola odkázaná sama na seba, musela som si poradiť. Myslela som si, že tak, ako som žila ja, žijú všetci.

Mám jedného staršieho a jedného mladšieho brata. Keďže som bola z detí jediným dievčaťom, mala som doma od mala veľa povinností a často som musela preberať úlohu mamy, teda ženy v domácnosti.

V čom?

Napríklad som od dvanástich rokov celej rodine právala. Mali sme starú pračku Romo. Bielizeň vyprala, no potom ju bolo treba ručne vypláchať, vyžmýkať vo vani a následne vonku vyvešať. V zime som mávala ruky úplne vyžraté a skrehnuté. Mojou úlohou bolo aj starať sa o domácnosť a žehliť.

Dodnes sa mi často opakovane sníva sen spojený s detstvom. Som v izbe, okolo mňa je kopa nedorobených povinností a aj viacero malých detí. Sedí tam aj moja mama a ja ju dookola prosím, aby mi pomohla aspoň s niečím, lebo nestihnem školu.

Keď sa na to dívam spätne, mám pocit, že som popri starostlivosti o súrodencov a o domácnosť vôbec nemala čas na detstvo a normálne dozrievanie.

Zvonku by sa však mohlo zdať, že ste dospeli rýchlo, vydávali ste sa už v osemnástich. Ako ste sa spoznali so svojím prvým manželom?

Vyrastala som na dedine na Spiši. S mojím prvým mužom sme sa zoznámili pri popíjaní s rovesníkmi. Vtedy pili všetci, bola taká doba. Alkohol bol spoločensky prípustný. Začali sme spolu chodiť a čoskoro som zostala tehotná.

Vedela som, že sa musím vydať, a basta. Nikto neriešil, či budeme mať s mužom funkčný vzťah. Slobodné matky boli v dedine pre každého len „prespanky“, ako sa u nás hovorilo. Boli v podstate na okraji spoločnosti.

Chceli ste sa vydať?

Nie. S prvým mužom sme nemali absolútne nič spoločné. Rodičia mi však opakovali, že sa o mňa a dieťa nebude mať kto postarať, ak sa nevydám. Dali mi najavo, že bez muža by som zostala sama a bez pomoci. V prostredí, v akom som žila, sa to inak nedalo. A tak som sa vydala.

Kde ste s manželom po svadbe žili?

Najprv sme bývali u jeho rodičov. Jeho otec, rovnako ako môj, bol alkoholik. Neprekvapilo ma to.

Čoskoro však začali byť okolnosti doma neúnosné, a tak sme si začali hľadať vlastné bývanie.

Našli sme si byt a odkúpili ho za 80-tisíc korún. V tom čase to boli veľké peniaze. Veľkú časť som zaplatila z peňazí, ktoré som si našetrila zo svojho príjmu. Zvyšok nám požičala moja mama a banka. Pri kúpe bytu, rovnako ako vždy predtým, som mala pocit, že si nakoniec všetko musím vyriešiť sama. Veď kto iný by to za mňa urobil?

Ako sa vám ako mladej rodine žilo?

Manžel spočiatku chodil na týždňovky. Bolo to v 90. rokoch za Mečiara, divoké časy. V robote mu občas platili a občas nie. Po istom čase dal výpoveď a zostal doma na podpore. Väčšinou len vysedával, teda okrem nedieľ, keď chodil s kamarátmi na futbal. Vedela som, že viacerí z nich robia v neďalekej zlievarni v Krompachoch. Raz som jedného z nich zastavila a spýtala sa ho, či by sa tam nenašlo miesto aj pre môjho muža. A našlo sa.

Takže ste mu našli robotu?

Áno, čo iné mi zostávalo, keď si ju nevedel nájsť sám? Manžel začal v novej práci dostávať pravidelný a celkom slušný príjem, čo bolo pre našu rodinu fajn. Problémom bolo, že chlapi robili vo fabrike kšefty a navyše sa tam pilo. Takže keď prišiel domov z roboty, obvykle už mal vypité.

Prečítajte si tiež

Napriek nádoru v hlave a chudobe vyštudovala kanisterapiu a začala pomáhať druhým. Petra Tomášov sa po rokoch dočkala šťastia aj vnúčat

Ako ste situáciu zvládali?

Akosi normálne. Najskôr som bola so synom na materskej. Čoskoro som opäť otehotnela a narodil sa nám druhý syn. Po roku som dala mladšie dieťa do jaslí, aby som mohla nastúpiť do roboty. Bolo to potrebné, peňazí bolo málo, doma to bolo ťažké.

Následne som otehotnela tretí raz. To už materská zo zákona trvala tri roky. S najmladším synom som počas nich zostala doma, následne som opäť nastúpila do roboty. V domácnosti som sa o všetko starala sama. Aj pri troch deťoch to fungovalo tak, že som všetko robila ja, muž nič. Keď som sa s ním o tom skúšala rozprávať, zareagoval, že keď to zvládajú iné ženy, prečo nie aj ja. Tým diskusiu ukončil.

Takto sme žili, kým moja mama nezomrela na rakovinu. Jej smrť pre mňa predstavovala akýsi zlom.

V čom?

Uvedomila som si, že nechcem žiť tak, ako žili moji rodičia. Nechcela som skončiť ako moja mama. Manželovi som povedala, že má rok na to, aby prestal piť a zmenil svoj postoj ku mne a k deťom, inak požiadam o rozvod.

Zmenil sa?

Nie. Naopak, odvtedy to bolo doma čoraz horšie. Predtým som muža napomínala, opakovala som mu, aby nepil. Keď som rezignovala, myslel si, že je všetko v poriadku. Predpokladal, že som o rozvode len srandovala.

No vy ste sa s ním po roku skutočne rozviedli. Odkiaľ ste čerpali silu a istotu, že od neho zvládnete odísť a žiť sama s deťmi?

V Krompachoch, kde sme žili, bolo v tom čase skutočne ťažké byť rozvedenou ženou. Navyše, mala som tri deti. Všetci okolo vrátane mňa si mysleli, že žiť sama, bez chlapa, ako žena nezvládnem. V tom období som však cez internet spoznala nového muža. Skvele sme si rozumeli, mala som pocit, že máme rovnaké názory, hodnoty a dokonca aj zvyky.

Časom sme sa začali stretávať. Tvrdil mi, že je síce ženatý, no so svojou ženou už nežije, sú odlúčení a že sa chce rozviesť. Presviedčala som ho, aby to nerobil kvôli mne. O svojej bývalej vždy hovoril pekne a v dobrom.

Nového partnera som vnímala ako poistku. Hovorila som si, že sa môžem rozviesť, keď niekoho mám, a že predsa nebudem na všetko sama. Dodnes nechápem, ako som mohla byť taká blbá a stúpiť z blata priamo do kaluže.

Aký bol váš druhý manžel? Ako vyzeral váš vzťah na začiatku?

Myslela som si o ňom, že je dobrý chlap. Veľmi sa so mnou chcel oženiť. Zároveň opakoval, že nemá problém s tým, že mám tri deti, a uisťoval ma, že sa mi nebude starať do výchovy. Všade ma brával so sebou, chcel, aby sme boli stále spolu. Imponovalo mi to. Vnímala som jeho správanie ako prejav náklonnosti. Je odo mňa o sedemnásť rokov starší a keď sme sa spoznali, vnímala som ho ako skúseného človeka, ktorý má v živote jasno. Už vtedy bol vojakom vo výslužbe a zároveň pracoval.

Začali ste s ním po rozvode žiť?

Áno, presťahovala som sa za ním do jeho domu, ktorý zdedil po rodičoch. Presídlili sme sa so synmi k Prievidzi, nikoho som tam nepoznala. Vzali sme sa, spočiatku mi v druhom manželstve všetko pripadalo ideálne.

Koľko mali v tom čase vaše tri deti z prvého manželstva rokov?

Najmladší syn mal desať rokov, stredný šestnásť a najstarší osemnásť.

Staral sa manžel o vašich synov?

Nie, boli to len plané sľuby. Tvrdil, že sa mi nechce pliesť do výchovy, a o chlapcov sa vôbec nestaral. Dvaja starší však boli v tom čase už väčšinu času mimo domu, chodili na strednú školu a žili na internátoch, neskôr obaja nastúpili na vysoké školy. Najmladší žil s nami. Postupne som si uvedomila, že moji chlapci manželovi vyslovene prekážajú.

Približne rok po svadbe sa vám narodil syn. Ako vyzeral váš život po narodení spoločného dieťaťa?

Dovtedy som pracovala, mala som vlastné peniaze. Keď sa nám narodil spoločný syn, prestala som robiť. Medzitým som na naliehanie exmanžela predala byt, v ktorom som žila s prvým manželom. Peniaze som vložila na náš spoločný, respektíve na manželov účet. On tvrdil, že sú to peniaze investované do našej spoločnej budúcnosti.

Počas prvých rokov manželstva som nemala ani len vlastnú platobnú kartu. Naďalej sme s manželom chodili všade spolu, no postupne som pochopila, že to nie je z jeho strany prejav lásky, ale spôsob, ako ma môže mať neustále pod dozorom. Postupne sa všetko otočilo.

V akom zmysle?

Muž ma zamestnával 24 hodín denne. Dokázal vymyslieť čokoľvek, aby som bola doma a mal ma pod dohľadom. Nemala som šancu nájsť si kamarátky ani nikoho blízkeho, jednoducho nebolo kedy ani ako. S domácnosťou ani s deťmi mi nikdy nepomáhal, navyše som ho musela neustále obskakovať. Cez víkend sa často cez deň ani neprezliekol z pyžama. Sadol si k počítaču a celé hodiny si písal s „kamarátkami“, ako volal ženy, s ktorými si četoval. Keď si všimol, ako ma tým trápi, robil to otvorene a čoraz častejšie.

Ak som s ním v niečom nesúhlasila alebo vzdorovala voči jeho rozhodnutiam, prestal sa so mnou rozprávať. Mlčať vydržal veľmi dlho. Keď sa mu niečo nepáčilo, občas vzal tašku, nahádzal si do nej veci a bez slova odišiel z domu. Zrazu som tam zostala sama s malým dieťaťom, rozklepaná a bez peňazí. Nevedela som, kam išiel ani či sa ešte niekedy vráti. Mobil, samozrejme, nezdvíhal. V takých chvíľach vo mne panika stúpala z minúty na minútu.

Postupne som začala žiť v permanentnom strese a strachu z toho, čo zas bude. Z roboty chodieval domov o pol tretej. Dodnes si pamätám, ako sa mi vždy presne o druhej rozklepal žalúdok. V určitom momente úplne zhodil masku. Dal mi najavo, že ak nebudem poslúchať, príde trest.

Bil vás?

Nie, fyzicky ma nenapádal. Týral ma psychicky. Vydieral ma a často ma trýznil cez deti, ktoré slovne napádal, deptal a znevažoval.

Ak som niečo potrebovala, napríklad odviesť nášho spoločného syna na futbalový zápas, musela som si to „odrobiť“.

Čo to znamená?

Mám zábrany o tom hovoriť, ešte nikdy som to nikomu nepovedala. Jednoducho, ak som od bývalého muža niečo potrebovala, musela som ho sexuálne uspokojiť. Stávalo sa, že ma po celom dni s malým o polnoci zobudil s tým, že chce sex. Bola som nesmierne vyčerpaná, unavená. Ak som nesúhlasila, začal mi vyčítať, že robím drahoty. Vedela som, že nech už poviem áno alebo nie, do rána ma už spať nenechá. Sex bol často vynútený.

Bolo to sexuálne násilie?

Dnes už viem, že áno. Zároveň s odstupom času vnímam, ako premyslene všetko robil. Nikdy na mňa ani len nezvýšil hlas.

V čom to podľa vás bolo premyslené?

Keď sme boli sami, zdôrazňoval mi, že má byť pre mňa prvoradý. Keď prišiel z práce, musela som sa starať najmä o neho, obskakovať ho, nosiť mu jedlo, pitie, čokoľvek. Urobila by som všetko pre to, aby bol doma pokoj. Deti museli byť druhoradé. Vonku a pred inými ľuďmi sa so mnou nikdy nebavil tak ako v súkromí. Na verejnosti bol vždy ten najsladší, najmilší partner. Napríklad keď som mala narodeniny, prišiel domov s veľkou kyticou a doviedol si so sebou aj kolegu, akože na návštevu. Priviedol ho, aby mal svedka, aký je ku mne úžasný a pozorný.

Prečítajte si tiež

Facky, kopanec do brucha a nakrúcanie na záchode. Kam až môžu zájsť násilníci, a pritom obídu len s priestupkom

Hovoríte, že vás trestal cez vaše deti. V čom to spočívalo?

Najhoršie bolo, keď sa vyvršoval na mojom najmladšom synovi z prvého manželstva. Posmieval sa mu, zhadzoval ho, ponižoval. Bežne si ho bral bokom a hučal do neho, aký je neschopný. Raz mu dal aj facku. Vtedy som sa za syna otvorene postavila. Obvykle som sa však detí zastávať nemohla.

Prečo?

Vedela som, že ak otvorene uprednostním dieťa pred manželom, vyzúri sa na dieťati. Ak by som vzdorovala, odniesli by si to synovia. Tým, že som poslúchala, som sa ich snažila chrániť.

Uvažovali ste, že by ste sa niekomu zverili s tým, čo v manželstve zažívate?

Nie. Ani moje deti, staršie ani mladšie; dodnes mnohé veci nevedia.

Komu poviete niečo také? Dnes už viem, že sa nemám za čo hanbiť, no vtedy som si hovorila, že som jednoducho hlúpa, keď som sa vydala za takého človeka, že je to moje vlastné zlyhanie, moja hanba.

Začali ste po materskej dovolenke pracovať?

Nie, manžel mi stále opakoval, že nemám ísť do práce, že nás uživí. Robil všetko pre to, aby som nerobila.

Následne som neplánovane otehotnela znova. Narodila sa nám dcéra. Od mala mala zdravotné ťažkosti, takže som s ňou zostala na predĺženej šesťročnej rodičovskej dovolenke. Neskôr som si popri tom začala privyrábať ako pomocná sila v kuchyni. Dobre mi to padlo. Konečne som spoznala nejakých nových ľudí, boli sme dobrá partia. Za prácu na pár hodín som však dostávala len veľmi malý plat. Nevytrhlo ma to, nedokázala som si takmer nič odložiť bokom.

V tom období, približne posledné dva roky manželstva, som sa už snažila vyhýbať spaniu v spálni, zostávala som radšej s deťmi v detskej. Vtedy som už bola presvedčená, že to takto ďalej nepôjde. Nevedela som však, čo robiť.

Nakoniec ste predsa podali žiadosť o rozvod. Ako na to zareagoval váš manžel?

Netušil, ako dlho som už uvažovala o rozvode. Keď mu prišli papiere, bral to tak, že sa ho len pokúšam postrašiť. Bol presvedčený, že žiadosť stiahnem. Opakoval mi, že predsa nemám kam ísť.

Najťažšie to celé znášali naše spoločné deti. Na synovi sa počas rozvodového konania často vyvršoval, vysmieval sa mu, že nie je dosť dobrý, že hrá futbal zbytočne, že z neho nikdy nič nebude a podobne.

Raz večer zas naložil našu 5-ročnú dcéru do auta a bez slova s ňou odišiel. Mobil mi nedvíhal. Samozrejme, že som mala nervy vypäté na prasknutie. Chytila ma panika. Zavolala som políciu. Vypýtali si manželovo telefónne číslo a o chvíľu bol, samozrejme, doma aj s malou. Vtedy pochopil, že ak by čosi podobné urobil znova, zavolám na políciu, a viackrát to už neskúsil.

V tom čase som však stále nebola pevne rozhodnutá, že sa rozvediem. Veľmi som sa bála, nemala som kam ísť. Aj moja advokátka mi hovorila, že bude celý proces problematický.

Prečo?

Vysvetlila mi, že môj bývalý manžel presne vie, kde je hranica, pokiaľ ide o násilie. Doslova mi povedala, že ak by ma mlátil, mali by sme vyhraté. No pri psychickom a sexuálnom násilí je to moje slovo proti jeho. Nemala som žiadny dôkaz. Nikdy na mňa nezvýšil hlas ani len pred susedmi.

Nesmela som si ho ani nahrať alebo nakrútiť. Ak totiž takú nahrávku spravíte bez súhlasu druhej osoby, nesmiete ju pred súdom použiť. Jasné, že som sa ho nespýtala: „Drahý, môžem natočiť a nahrávať, ako svinsky sa ku mne správaš?“

Kedy ste sa definitívne rozhodli, že manželstvo ukončíte a dotiahnete rozvod do konca?

Spočiatku som cítila, že mi neverí sociálna pracovníčka, kolízna pracovníčka, psychologička ani nik v rámci rozvodového konania.

V istom momente však došlo na pohovor syna so psychologičkou. Syn mi už predtým sám hovoril, že by sa potreboval s niekým porozprávať. Keď po tom rozhovore vyšiel z miestnosti, psychologička ma zavolala dnu. Povedala mi, že dieťa je v zlom psychickom stave. To bola pre mňa posledná kvapka. Vtedy som sa na sto percent rozhodla, že sa rozvediem.

Uverila vám po pohovore so synom?

Áno, vtedy jej začalo byť jasné, čo sa u nás deje. Zároveň mi naznačila, že kým nebudeme oficiálne rozvedení, môžem vziať naše deti a odísť s nimi v rámci Slovenska legálne kamkoľvek. Po rozvode ich však bez súhlasu exmanžela nebudem môcť odviesť ďalej ako do susedného okresu. Vtedy som sa rozhodla, že od neho musím rýchlo ujsť čo najďalej.

Ako ste plánovali útek?

S tým, čo sa u nás deje, som sa zverila svojmu mladšiemu bratovi. Žije so ženou na juhu Slovenska. Ponúkli mi, že môžem s deťmi dočasne bývať u nich.

Dopredu som si nemohla nič zbaliť, aby muž nezistil, že sa pripravujem na útek. Jedného dňa, kým bol v robote, k nám prišiel jeden z mojich synov z prvého manželstva s dodávkou. Za dve hodiny som do nej nahádzala všetko, čo mi napadlo. Celý čas som tŕpla, či muž nepríde domov alebo či si niečo nevšimnú susedia a nezavolajú mu. Deti boli v tom čase doma, boli jarné prázdniny. Zbalili sme sa, sadli do áut a ušli.

Koľko mali vaše spoločné deti vtedy rokov?

Syn mal desať a dcéra šesť rokov.

Ako ste si zvykli na nové prostredie ďaleko od pôvodného domova?

Ťažko. Bola som v zlom psychickom stave. Príbuzní nás nechali žiť vo svojom dome, no bolo to bývanie v provizórnych podmienkach. Aj keď sme tam mali spočiatku žiť spolu, nakoniec ma tam nechali s deťmi samu a odišli do podnájmu do neďalekého mesta. Netušila som, ako všetko zvládnem. Navyše sa ukázalo, že v dome ani chvíľu nemôžeme žiť zadarmo. Musela som platiť za energie a v podstate aj za nájom, hoci som nemala z čoho.

Po štyroch mesiacoch som sa pre podmienky, v ktorých sme žili, nepohodla so švagrinou a presťahovala sa s deťmi do ďalšieho provizória v rovnakej dedine. Popritom som sa snažila privyrobiť si ako príležitostná šička. Najväčší problém však bol, že som vôbec nedokázala reálne premýšľať ani poriadne plánovať.

Výšivky, ktoré vytvorila Anna Géczyová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako to?

Keď dlhodobo žijete v obrovskom strese a strachu a vaša situácia je veľmi náročná, časom stratíte schopnosť reálne uvažovať. Mozog je v neustálom napätí, cítite permanentný až existenčný tlak. Máte sa tak zle, že je pre vás problém ráno vstať z postele. Ak nemáte žiadnu pomoc, ťažko hovoriť o schopnosti čokoľvek konštruktívne plánovať.

V tom období som len veľmi ťažko dokázala ako-tak fungovať. Nespávala som, nedokázala som jesť. Obvodná lekárka mi predpísala xanax a tabletky na spanie. Keď som si uvedomila, že mi už predpísaná dávka nestačí, vedela som, že je zle. Objednala som sa k psychiatrovi. Predpísal mi antidepresíva. Lieky mi zabrali; bolo to, akoby som konečne po dlhom čase mohla uvažovať jasne.

Akú diagnózu vám lekár určil?

Zistil, že mám stredne ťažkú depresiu, trpím úzkosťami a posttraumatickou stresovou poruchou.

Podarilo sa vám rozviesť sa?

Mali sme niekoľko pojednávaní, ale áno, rozviedli nás. Bývalý manžel nakoniec súhlasil aj s prehlásením detí do škôl v našom novom bydlisku. Pochopil, že neustúpim, a podpísal to.

Na deti začal posielať výživné, dohromady platil 310 eur mesačne, ktoré mu nariadil súd. Pri finančnom vyrovnaní mi musel vyplatiť 10-tisíc eur. Vďaka tým peniazom som si mohla začať hľadať slušný podnájom. V malom meste, kde žije aj môj brat, sa mi nakoniec podarilo prenajať pre nás malé nebytové priestory, byt na prenájom voľný nebol.

Z čoho ste žili?

Z prídavkov a z výživného. Čoskoro som si otvorila živnosť, aby som mohla doma šiť a opravovať odevy. Potom však prišiel covid. V malom byte sme boli s deťmi natlačení, nedalo sa mi tam pracovať. Živnosť som si napokon musela zrušiť.

Potom som si našla prácu ako upratovačka. Bolo to ťažké. Šéfka sa so mnou a s kolegyňami rozprávala ako s handrami. Denne som si opakovala, že si nesmiem otvoriť ústa, aby ma nevyhodila. Do roboty aj z roboty som chodila s plačom. K duševným ťažkostiam sa časom pridali aj telesné problémy. Skončila som na PN pre poškodené platničky, viacnásobnú skoliózu, vážne opotrebovanie bedrových kĺbov tretieho stupňa a ďalšie problémy, ktoré sa odvíjali od preťaženia chrbtice. Mávala som neznesiteľné bolesti. Môj stav sa v každom smere zhoršoval, už som nevládala. Podarilo sa mi však nájsť si novú psychiatričku, ktorá mi veľmi pomohla.

Ako vám pomohla?

Keď ma zdiagnostikovala, hneď mi navrhla hospitalizáciu na otvorenom oddelení na psychiatrii. Súhlasila som, cítila som, že to potrebujem. Hospitalizácia bol dobrý krok. V nemocnici som bola tri týždne, oddýchla som si, lekári mi nastavili liečbu a aj terapie boli výborné. Môj stav sa veľmi zlepšil. Zrazu som si dokázala určiť priority a jasnejšie uvažovať nad tým, čo budem robiť ďalej.

Keď sa mi skončila PN, išla som rovno na invalidný dôchodok. Určili mi 55-percentnú invaliditu.

Prečítajte si tiež

Nepomohla im polícia, lekári ani súd. Matka s dcérou opisujú, ako štát zlyhal pri psychicky chorom mužovi

Kde boli počas vášho pobytu v nemocnici vaše mladšie deti?

Staral sa o ne najmä môj nový partner, ktorého som si našla. Nežijeme spolu, no pomáha mi.

Z čoho ste žili?

Spočiatku som dostávala podporu v nezamestnanosti a aj invalidný dôchodok vo výške 301 eur a výživné. Ako-tak sa z toho dalo vyžiť. Medzitým som sa presťahovala do blízkeho okresného mesta a vďaka dobrovoľníkom z miestnej dobročinnej výdajne šatstva sa mi podarilo nájsť a prenajať si byt. Nesmierne mi pomohli. Do organizácie som si spočiatku chodila po oblečenie, neskôr som tam začala aj pomáhať ako dobrovoľníčka. Triedime a rozdávame použité šatstvo ľuďom, ktorí to potrebujú. Občas zájdem aj do miestnej sociálnej výdajne potravín. Je to pre mňa obrovská pomoc. Neviem, ako by som to bez výdajní dala.

Hneď po presťahovaní mi však bolo jasné, že keď o pár mesiacov prestanem dostávať podporu v nezamestnanosti, naša finančná situácia bude opäť neúnosná. Tlak bol obrovský.

Mali ste chuť to vzdať?

Nie, nemohla som to vzdať. Z najhoršej kaše ma vždy vytiahlo pomyslenie na moje deti. Ak by som to vzdala, išli by k otcovi a ten by ich zničil. To nemôžem dopustiť.

Podporu už nedostávate niekoľko mesiacov. Z čoho žijete?

Doteraz mi pomáhali moje tri dospelé deti. Moja zlá finančná situácia nám však kazí vzťahy. Každý okolo mňa mi hovorí, že si mám nájsť robotu. No akú a kde? Nedokážem dlho obsedieť ani stáť. V lekárskych správach mám napísané, že potrebujem prácu, kde môžem striedať sedenie a státie. Zároveň mám duševné ťažkosti a pre stresovú poruchu problémy pracovať vo väčšom kolektíve. Kde by som našla zamestnávateľa, ktorý by mi vytvoril pracovné podmienky, aké potrebujem?

Štát kašle na ľudí, ako som ja. Uvedomila som si, že ak si nepomôžem sama, nemám šancu to zvládnuť.

Čo ste urobili?

O svojej situácii som povedala kolegyniam z výdajne šatstva, v ktorej pomáham. Motivovali ma, aby som nabrala odvahu a skúsila rozbehnúť vlastný projekt.

Vždy som túžila mať vlastný ateliér. Mám doma starý šijací stroj, na ktorom roky šijem, robím výšivky, vytváram oblečenie. Prišlo mi na um, že si skúsim vypísať zbierku na portáli Donio a otvoriť si z vyzbieraných peňazí pre seba chránený ateliér, v ktorom by som mohla pracovať.

Oblečenie a výšivky roky tvorí na svojom starom šijacom stroji. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výšivka a výrobky Anny Géczyovej. Foto – archív A.G.

Vypísali ste výzvu a počas trvania zbierky sa vám podarilo vyzbierať takmer celú sumu. Dokonca ste portál požiadali o zníženie zbieranej čiastky. Prečo?

Kolegyne ma dotlačili k tomu, aby som medzitým požiadala aj o dotáciu pre začínajúcich podnikateľov na úrade práce. Spočiatku som sa bála podať si žiadosť. Jedna z dobrovoľníčok ma však uistila, že do toho mám ísť, a pomohla mi vypracovať podnikateľský plán.

Žiadosť som podala. Ak to vyjde, a zdá sa, že to vyzerá sľubne, mohla by som dostať dotáciu na kúpu šijacích strojov a zariadenia. Zo zbierky už teda nebudem potrebovať celú sumu, ktorú som na začiatku chcela vyzbierať. Takmer tritisíc eur, ktoré mi ľudia prispeli, použijem na prenájom priestoru a kúpu materiálu, aby som mohla podnik rozbehnúť.

Aké pre vás bolo žiadať peniaze od ľudí cez darcovský portál?

Dlho som premýšľala, či do toho ísť. V hlave mi znelo, že idem zas od niekoho pýtať peniaze. Viem, ako sa mnohí dívajú na ľudí, ktorí žiadajú peniaze cez zbierky. Ak váš život nie je priamo ohrozený, kladú si otázku, čo hľadáte na darcovskom portáli. Nájdu sa aj takí, ktorí mi napíšu, že by som si mala nájsť robotu a zvládnuť sa o svoje deti postarať rovnako, ako sa museli o svoje rodiny postarať oni.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa vykašľala na pocity hanby a išla do toho.

Peniaze z portálu máte a zdá sa, že by vám mohli schváliť aj dotáciu z úradu práce. Čo spravíte, keď to všetko vyjde?

Ak by mi aj dotáciu neschválili, projekt rozbehnem, to už je isté.

V chránenom ateliéri budem upcyklovať nosené oblečenie a vytvárať z neho nové unikátne šaty. Už som nakúpila kopu materiálu v sekáčoch a množstvo oblečenia mám aj z našej výdajne šatstva. Veci mám už týždne rozložené po celom byte.

Chcem využiť to, čo už nikto nechce, a vytvoriť čosi nové, výnimočné. Plánujem pracovať aj s oblečením, ktoré mi ľudia sami donesú na prerobenie či pretvorenie. Dokážem robiť originálne veci, ktoré nikde nekúpite za pár eur, ale aj vytvoriť prepracované výšivky a kusy oblečenia pre zákazníkov, ktorí vedia oceniť ručnú prácu.

Všetko, čo som doteraz vytvorila a ušila, sa mi podarilo rýchlo predať. Verím, že podnik bude fungovať a že mi to pôjde.

Taška a náhrdelník z dielne Anny Géczyovej. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo je vaším hlavným cieľom?

Chcem svojou prácou pokryť výdavky na životné potreby mojich detí a mňa. Nechcem do konca života chodiť do výdajne potravín, aby som prežila. Chcem, aby sme žili dôstojne.

Myslíte si, že matky, ktoré zažívajú násilie v partnerskom vzťahu, prípadne majú aj s tým súvisiace zdravotné ťažkosti, u nás majú možnosť opustiť partnera a postarať sa o seba a svoje deti svojpomocne?

Bez pomoci nie.

Ženy, ktoré žijú v permanentnom strese alebo zažívajú násilie, sú v prvom rade v zlom psychickom stave. V takom rozpoložení je náročné uvažovať racionálne. Sama som si často nedokázala v hlave zorganizovať priority či naplánovať bežné veci.

Ak by som sa mala rozhodovať znova, už by som pri plánovaní úteku od muža postupovala inak. Nešla by som len na vlastnú päsť, určite by som oslovila nejaké občianske združenie alebo neziskovku, ktorá pomáha obetiam násilia.

Anna Géczyová pred pár dňami dostala kľúče od prenajatých priestorov, v ktorých si otvorí svoj chránený ateliér. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo radíte ženám, ktoré v partnerstve zažívajú neúmerný tlak, psychické, fyzické alebo sexuálne násilie, nemajú možnosť odísť a uvažujú o úteku?

Radím im, aby si všetko dobre naplánovali. Je to ťažké, keď ste v zlom psychickom stave, ale treba sa o to pokúsiť. Mali by sa snažiť odkladať si aspoň nejaké peniaze bokom. Mnohé ženy, ktoré žijú v násilnom vzťahu, partner potichu alebo aj úplne otvorene postupne oberie o všetko. Dobre totiž vie, že keď nemajú žiadnu zábezpeku ani vlastné peniaze, nezostáva im nič iné, len pri ňom zostať.

Kým sa vám podarí niečo si potajme našetriť, premýšľajte, kam by ste sa mohli uchýliť. Keď budete mať na mysli konkrétne miesto, nemusíte sa hneď sťahovať, no môžete si skúsiť v okolí hľadať prácu. Ak žijete s násilníkom, nesmie o vašich plánoch nič tušiť.

Najmä však ženám radím, aby v tom nezostávali sami a požiadali o pomoc akúkoľvek organizáciu podporujúcu ženy zažívajúce násilie.

V čom podľa vás v pomoci ženám zažívajúcim násilie najväčšmi zlyháva štát a systém ako taký?

Ženy nemajú zabezpečené reálne možnosti, ako a kam s deťmi od partnera ujsť. Je výborné, že existujú rôzne linky pomoci, psychologická podpora je veľmi dôležitá. Ženy však potrebujú v prvom rade bývať a pracovať. Mnohé z tých, ktoré zažívali násilie, sú navyše tesne pred psychickým zrútením alebo po ňom a pre dlhodobý vplyv stresu a násilia nedokážu pracovať naplno.

Predstavte si, že máte školopovinné deti, o ktoré sa treba starať, musíte chodiť do práce, ak nejakú máte, a podávať v nej stopercentný výkon, musíte popri tom platiť podnájom a ste v zlom psychickom stave. Je predsa nemožné to všetko zvládať. Problém je, že v systéme to u nás nikoho nezaujíma.

Na sociálku dodnes chodím ako na klavír. Pracovníčky mi opakujú, že musím s bývalým manželom komunikovať a že je na mne, aby sa veci zlepšili. Nezaujíma ich, že muž štve naše deti proti sebe i proti mne, a tým im ubližuje. Keď sa s ním snažím hovoriť, nejde to, lebo si zablokoval moje číslo. Zostáva mi teda len písať mu esemesky. Štát deti v podobných situáciách nechráni dostatočne.

Exmanžel ma na súde označil za zlatokopku. Doteraz poberá výsluhový dôchodok, no tvári sa, že je chudák, ktorého opustila žena, a je príliš starý na to, aby si našiel prácu. Pri tom je zdravý a má peniaze. To mňa sudkyňa posielala hľadať si prácu, aj keď som viac ako polovičný invalid. Keď som sa jej spýtala, kde si mám robotu nájsť, odpovedala mi, že ak by som ozaj chcela, našla by som si.

Pamätáte si, ako ste vnímali samu seba, keď ste žili s vaším druhým manželom?

Neustále som sa hanbila. Za seba aj za neho. Žehlila som, ako sa na verejnosti správal, a zakrývala, čo sa dialo za dverami. Nevážila som si samu seba. Bála som sa aj nadýchnuť, aby z toho neboli následky.

Ako samu seba vnímate dnes?

Dnes už mi je jedno, čo si o mne druhí myslia. Nechcem nikomu uškodiť, no už nebudem ticho. Žien s podobným príbehom, ako je ten môj, je veľa. Mnohé nemajú nič, ani len dar v podobe nejakého talentu, ako mám ja na šitie a vyšívanie. Systém ich prehliada a aj ľudia okolo nich si často myslia, že všetko zvládajú, lebo sa tvária, že sú v pohode. No úsmevom často len maskujú fakt, že nevidia východisko.

Kým som bola s exmanželom, myslela som si, že by som nezvládla žiť sama. Aj dlho po rozvode som mala pocit, že to jednoducho nedám a že sa mi život rozsype pod rukami ako domček z karát.

Necítim sa ako odvážna žena. Doteraz som sa dokázala o seba i o svoje deti postarať len s pomocou iných. V budúcnosti to však chcem zvládnuť sama a nikoho viac neprosiť o pomoc.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Anna Géczyová (1970)

Narodila sa v Kľuknave na Spiši. Vyštudovala Stredné odborné učilište textilné vo Svite, dnešnú Strednú odbornú školu polytechnickú Jána Antonína Baťu. Živí sa upcykláciou odevov, tvorbou oblečenia a výšiviek.

Vtedy som si myslel, že preháňa. Dnes viem, že to bola jedna z najpresnejších sociologických analýz regiónu, aké som počas života na dedine počul.

Keď som sa pred desiatimi rokmi sťahoval z Bratislavy na juh stredného Slovenska, konkrétne k Veľkému Krtíšu, myslel som si, že mením najmä adresu. Že odchádzam z hurhaja do ticha, z anonymity do priestoru, kde sa ľudia bezdôvodne zdravia, z rýchleho rytmu do pomalšieho. Lenže postupne mi začalo dochádzať, že sa nezmenilo iba prostredie. Ono začalo meniť mňa.

Pred niekoľkými dňami sa v Malackách zišla pozoruhodná zostava ľudí. Do jednej z miestnych reštaurácií zavítali právoplatne odsúdení, obžalovaný a dokonca aj človek, ktorý bol na sankčných zoznamoch EÚ, aby spolu debatovali o slobode slova na Slovensku.

Jedným z účastníkov diskusie bol neonacista Marián Magát, ktorého len v januári po rokoch za mrežami pustili na slobodu. V Malackách mu robil spoločnosť poradca premiéra David Lindtner.

Bývalý sudca Lindtner, ktorý sám čelí obžalobe, obdivovateľa nacistického režimu počas diskusie bránil. Magát zasa po boku Lindtnera hovoril o tom, ako by ľudia, ktorí obmedzujú slobodu slova, mali byť odsúdení na trest smrti.

Zvláštnu diskusiu organizoval málo známy portál TV OTV. Projekt konšpirátori.sk portál zaradil na zoznam stránok, ktoré zverejňujú klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu.

Na debate o slobode slova sa okrem Lindtnera a Magáta zúčastnili viaceré známe mená. Prišiel podnikateľ a šéf strany Právo na pravdu Zoroslav Kollár, ktorý bol právoplatne odsúdený za korupciu.

Za jedným stolom s nimi sedel aj Jozef Hambálek, slovenský Nočný vlk, ktorý sa dostal na sankčný zoznam EÚ, odkiaľ ho vyradili až po tlaku premiéra Roberta Fica. Parlament reprezentoval poslanec Ivan Ševčík, ktorý kandidoval za SNS, no dnes patrí do tímu Rudolfa Huliaka.