Archív kategorií: Nezaradené

Prenajímal desiatky bytov cez Airbnb (rozhovor) – Index SME

https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html

Prenájom bytov cez Airbnb bol pre Sefa Raclavského spočiatku len spestrením, spôsobom ako si privyrobiť. Zárobok mu pomáhal splácať hypotéku. A poháňala ho aj predstava, že zahraniční turisti si aj vďaka nemu odnášajú zo Slovensku pekné spomienky.

„Bolo to skvelé obdobie, na ktoré rád spomínam. Lenže netrvalo dlho. Keď sme s kamarátom začali prenajímať viac bytov, čaro sa vytratilo. Už to bola práca, ktorú som nestíhal,“ hovorí Sefo RACLAVSKÝ v rozhovore pre INDEX.

V období pred pandémiou Sefo cez Airbnb prenajímal 80 bytov, čo je kapacita stredne veľkého hotela. Z poslania sa stal biznis – aj s nastavovaním procesov, upratovaním či s psychickým vyčerpaním. Na Slovensku zrejme človeka s väčšími skúsenosťami v tejto „brandži“ nenájdete.

Pandémia však Sefovo podnikanie na Airbnb pochovala. Z biznisu sa úplne stiahol, odsťahoval sa na kopanice pri Starej Turej a dnes sa venuje včelárstvu.

Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. (zdroj: INDEX, Hej TY!)

Keď ste začínali s jedným bytom, oplatilo sa vám to finančne?

Bolo to príjemné obdobie. Keď som mal čas, šiel som hosťa počkať na vlakovú stanicu, kúpil som mu lístok na MHD a ukázal okolie. Upratať potom byt mi trvalo asi jeden a pol hodiny.

Súvisiaci článok Byty sú extrémne drahé. Má zmysel kupovať ich na investíciu? Čítajte 

Priemerne mi byt na Kozej (v centre Bratislavy – pozn. red.) vygeneroval tržby na úrovni 1100 eur mesačne. Keď sa z toho zaplatila hypotéka, energie a ďalšie náklady, ostalo mi zhruba 500 – 600 eur pred zdanením.

To nebolo veľa na vyžitie. Bral som to ako spôsob, ktorým sa mi spláca byt. Zapáčilo sa mi to a neskôr som na Airbnb zalistoval druhý byt.

Bol váš?

Bol to väčší investičný byt, v ktorom sme bývali s priateľkou. Oba byty som ponúkal hlavne počas letnej sezóny. Oba byty som sám upratoval a riešil operatívu okolo nich. Hoci to bolo časovo náročné, stíhal som a prácu som mal rád.

V tom čase som stretol kamaráta z detstva. Keď som mu vysvetlil, čo robím, nápad ho nadchol. Kúpil si byt a potom auto na lízing. Byt tiež ponúkol na Airbnb a autom začal jazdiť pre Uber. To sa zapáčilo jeho sestre, ktorá vtedy žila v zahraničí. Aj ona v Bratislave kúpila investičný byt. Kamarát spravoval svoj aj jej byt.

Po istom čase sme sa rozhodli spojiť sily. Založili sme eseročku, rozhodili sme siete a na Panskej sa nám následne podarilo získať ďalších osem apartmánov. Ani sme sa nenazdali a už sme mali dvanásť bytov v správe.

Ako sa vám to podarilo?

Veľa firiem z centra mesta odchádza. V našom prípade istý majiteľ prerobil kancelárske priestory na malé garsónky. Keďže sme ho cez známu poznali, prenajali sme si od neho všetky byty. Platili sme mu komerčné nájomné okolo 650 eur za byt. V zmluve sme mali zároveň definované, že byty môžeme ďalej prenajímať cez Airbnb.

Keď máte dvanásť apartmánov, zistíte, že nemáte šancu upratať ich sami. Zo začiatku nám pomohli známi, neskôr sme si najali upratovačky.

O posteľnú bielizeň sme sa starali my dvaja, nakúpili sme práčky. Práce pribúdalo, príchody a odchody, odovzdávanie kľúčov. Telefón nám zvonil počas celého dňa. Začínali sme o šiestej ráno, keď sme odpovedali na prvé otázky od klientov, nasledovala logistika, špinavá bielizeň, upratovanie a poobede odovzdávanie kľúčov. Pri dvanástich bytoch to bolo naozaj časovo náročné.

Ako ste to vyriešili?

Urobili sme webstránku s najčastejšími otázkami a odpoveďami, aby sme odbúrali časť komunikácie. Na odovzdávanie kľúčov sme vymysleli selfcheckiny. To sú boxíky, kde stačí zadať kód, box sa otvorí a zoberiete si kľúče. Boxy boli zvyčajne umiestnené v reštauráciách alebo v kaviarňach, s ktorými sme mali dohodu.

Náš model sa rozniesol k ďalším kamarátom, ktorí mali svoje byty na dlhodobý prenájom. Začali sa nám ozývať, či byty nechceme spravovať. Bolo to pre nich výhodné, platili sme im štandardné nájomné.

Neviem, či by som chcel, aby môj byt dával môj kamarát na Airbnb a striedali sa v ňom ľudia každý deň…

Ak dáte niekomu byt na dlhodobý prenájom, tak sa v ňom správa ako doma. Byt je plnohodnotne využívaný – perie sa v ňom, pozerá televízia, varí. Keď sme takéto byty preberali od známych po dlhodobých nájomcoch, bol masaker ich upratať.

Z pohľadu vlastníka je však komfortné, ak je byt udržiavaný, neustále servisovaný – od vŕzgania postele až po výmenu žiarovky. Tieto nepríjemnosti majiteľovi odpadli a my sme sa starali o to, aby všetko fungovalo. Keď sme v inzeráte tvrdili, že k dispozícii je napríklad funkčná mikrovlnka, nemohli sme si dovoliť, aby nefungovala.

Kedy sa váš model začal rúcať?

Možno to znie zle, ale model začať haprovať, keď Airbnb objavili Slováci. Je to smutné, ale nemali sme horších hostí. Akýkoľvek opitý Angličan bol menej problémový.

Odvtedy nám pribúdali krádeže. Kradli sa žiarovky z nočných lámp, mizli zásoby cestovín a omáčok, ktoré tam boli nachystané pre hostí, sušienky, zubné pasty, hygienický sortiment či dokonca naše čistiace prostriedky.

Akoby si mysleli, že všetko, čo je v byte, je zároveň v cene pobytu. Začali sme si dávať väčší pozor na hostí, dbali sme na ich referencie v profile.

Čo bolo ešte horšie, boli bratislavské prostitútky, ktoré si v našich bytoch striedali klientov. Bolo to nepríjemné, keď prostitútka chodila každú hodinu po iného zákazníka. Vonku stál pasák. Susedia sa začali sťažovať, riešili sme hluk alebo opitosť klientov.

Kým máte jeden-dva byty a komunikujete s hosťami osobne, tak viete, o akú osobu ide. Pri väčšom počte bytov sme boli neosobnejší a veľkú časť komunikácie sme robili cez automatizované e-maily s informáciami.

Riešia platformy hostí, akými sú prostitútky?

Airbnb alebo Booking, kde sme byty tiež ponúkali, takéto problémy neriešia, ich to nezaujíma. Tvrdia, že je to riziko podnikania hostiteľa. Nezrušia účet takejto osobe, pretože platformy žijú z ich provízie.

Prvé byty ste naberali od známych za komerčné nájomné, ale potom ste systém zmenili. Prečo?

Prišli mesiace mimo sezóny. Počas neskorej jesene a zimy je záujem o byty nižší. My sme bez ohľadu na sezónu museli platiť nájomné vlastníkom a zároveň platiť hypotéky za vlastné byty. Mimo sezóny bolo komplikované z Airbnb dosiahnuť zisk.

Pri dvadsiatich bytoch v správe sme sa rozhodli to zmeniť. Povedali sme si, že naberieme ďalšie byty do správy, ale rozhodli sme sa ich len servisovať. To znamená, že vlastník nehnuteľnosti sa stane na Airbnb hostiteľom, ale my mu budeme zastrešovať upratovanie a komunikáciu so zákazníkom.

To znamená, že tržby od Airbnb došli na účet majiteľovi a my sme mu vystavili faktúru. Prípadne sa nastavil co-hosting a Airbnb posielal 80 percent tržby majiteľovi nehnuteľnosti a nám províziu 20 – 30 percent z ceny prenájmu.

Pri vyššom počte bytov ste si najali externé upratovačky. Ako ste ich zorganizovali pri takomto počte bytov?

Keď sa upratovačky často striedali, tak sme každej museli vysvetliť, kde sa byt nachádza a ako sa doň dostane. Dbali sme na štandardy. Každá upratovačka prešla školením, mali sme vypracovaný čistiaci manuál, ktorý zohľadňoval špecifiká bytu.

Závisí cena ubytovania skôr od lokality, veľkosti alebo vybavenia bytu?

Od lokality. V úplnom centre Bratislave na Panskej, kde sme mali garsónky, sme dosahovali mesačné tržby bez zarátania nákladov okolo 1550 eur. Asi 800 metrov od centra na Kozej bol priemer 1100 eur.

V prípade bytov na Vazovovej, Palisádach či pri autobusovej stanici boli tržby podstatne nižšie a zvyčajne sa tieto byty obsadzovali ako posledné. Vzdialenosť od centra zohráva kľúčovú úlohu. Trojizbák pri Blumentáli zarobil menej ako garsónka na pešej zóne v centre.

Ako ste stanovili cenu?

Súvisiaci článok Kde stráviť netradičnú dovolenku za priaznivé ceny? Čítajte 

Upravoval som ju denne aj štyri- až desaťkrát. Pri siedmich bytoch som to robil ručne, ale neskôr som už pracoval so špeciálnym softvérom, kde som mal kalendár a predbežné rezervácie. Keďže sme mali byty nielen na Airbnb, ale aj na Booking.com, bolo treba termíny medzi platformami zladiť.

Úplný základ je stanoviť si férové podmienky s majiteľom bytu. Nie všade sme to odhadli správne. Mali sme pár bytov, pri ktorých dohodnutá nájomná suma nebola taká výhodná, a tak sme sa snažili zvýšiť obsadenosť na maximum. Nebolo nič nákladnejšie než neobsadený byt.

Keď bol slabý dopyt, znížili sme cenu. Táto stratégia fungovala, ale otvárala dvere špekulantom i prostitútkam, ktoré vám spravili oveľa väčšiu škodu. Platí totiž, že čím nižšia cena, tým problémovejší zákazník. Keď si takýto byt rezervoval Slovák na poslednú chvíľu, bolo isté, že v najbližších hodinách budeme riešiť problém.

Čím je bratislavský trh špecifický? Okrem toho, že turisti nechodia na viac nocí?

Funguje na last minute rezerváciách. Mať rezervovaný byt týždeň vopred je v Bratislave vzácnosť. Rezervácie robia turisti, ktorí pôvodne prišli do Prahy alebo do Viedne a do Bratislavy si len odbehli. Pár hodín sa zdržia, prespia a ráno odchádzajú.

Tým, že bratislavský trh funguje na poslednú chvíľu, ceny sa musia upravovať rýchlo. Keď som vstal, upravil som cenu, potom som ju upravil okolo obeda a nakoniec poobede. Reagoval som na obsadenosť v daný deň, prípadne na udalosti, ktoré sa diali v meste.

Pri 80 apartmánoch, ktoré sme mali v správe, sme dosiahli priemernú obsadenosť na úrovni 80 až 90 percent vďaka cenotvorbe.

Na stanovenie cien existujú špeciálne algoritmy, ale tie sú veľmi drahé. Ja som sa spoliehal na skúsenosti, vedel som, kedy zvyčajne prichádzajú rezervácie, a zároveň som sa snažil vyhnúť situácii, keď sa mi v priebehu pár hodín predá dvadsať bytov a ja neviem prečo. Dával som si preto pozor na koncerty alebo zápasy a cenu som vyššiemu záujmu prispôsobil.

Aký softvér ste používali na rezervácie?

Po svete vznikajú rôzne iniciatívy mladých itečkárov, ktorí podnikajú cez Airbnb a vyvinuli si vlastné aplikácie. Cez aplikáciu sa dokážete napojiť na Booking alebo Airbnb, čo nám uľahčilo život.

Cez aplikáciu sa dala poslať automatizovaná uvítacia správa po prijatí rezervácie. To vám v konečnom dôsledku pomohlo s algoritmami Airbnb, ktoré monitorujú, ako dlho hostiteľovi trvá, kým odpovie na správu.

Čím je reakčný čas kratší, tým vás algoritmus Airbnb posúva vo vyhľadávaní vyššie. Zároveň vyhodnocuje aj to, ako často hostiteľ mení popis svojej nehnuteľnosti. Ak ste celý rok nič nezmenili, Airbnb vás znevýhodňuje vo vyhľadávaní.

Softvéry od itečkárov to dokázali robiť samy – v popise pridali bodku, ktorú potom odstránili, prípadne zmenili poradie fotografií. Formálne tak urobili zmenu, ktorú algoritmus Airbnb zaznamenal. Sú to maličkosti, ktorými sme sa snažili dosiahnuť to, aby sme boli čo najvyššie.

Spozorovali ste aj iné zaujímavosti?

Napríklad zalistujete na Airbnb byt s ponukou, ale potom si to rozmyslíte a ponuku na pár týždňov zavriete. Nám sa to stalo vtedy, keď v byte ostal jeho majiteľ dlhšie, ako plánoval alebo niečo dorábal. Keď sme potom byt opäť na portáli otvorili, trvalo neuveriteľných deväť mesiacov, kým sme ho dostali na viditeľnejšie miesto.

To isté sa deje, keď je zle nastavená cena a máte veľa nepredaných nocí. Airbnb si to zrejme vyhodnotí tak, že ste neaktívny, prípadne, že predávate byt cez iné portály, preto vás nebude posúvať nahor.

Existujú triky na to, ako zaujať okrem ceny a lokality? Napríklad zariaďovaním bytu?

Hlavne pri prvých bytoch sme sa snažili nakupovať nábytok a zariadenie, ktoré nebolo z Ikey. Snažili sme sa byty vyšperkovať obrazmi, dekoráciami, čo stálo kopec peňazí a času. Potom sme zistili, že Airbnb zákazník dbá primárne na lokalitu a snaží sa cestovať čo najlacnejšie.

Ukázalo sa to pri ich cestách z autobusovej stanice alebo z letiska do apartmánu. Klienti nechceli používať Uber, aby ušetrili. Radšej šli z letiska MHD s niekoľkými prestupmi. Takže ani fakt pekné byty s krásnymi fotkami mimo najbližšieho centra nám nevedeli priniesť viac peňazí ako staršie byty priamo v centre. Hosť prišiel prespať na jednu noc a časť večera bol aj tak v meste, a nie v byte. Cena a lokalita hrali prím.

V roku 2018 prišiel zlom. K tridsiatim bytom ste pridali ďalších 52 bytov v centre mesta od majiteľa budovy. Ako ste to zvládli?

Získali sme nimi kapacitu pre dvesto ubytovaných hostí. Tie byty vyzerali ako internát so skriňami a posteľami. Byty sme museli dozariaďovať a zaplatiť majiteľovi nájomné vopred. Cez známych sme si požičali veľký balík peňazí, aby sme prvotné náklady zvládli.

Vyše päťdesiat bytov na jednom mieste si vyžiadalo recepciu, prijali sme nových ľudí a zaškoľovali ich. Všetko sme zvládli v priebehu dvoch mesiacov. Bolo to extrémne náročné na čas a vtedy som zrejme vyhorel. Nebavilo ma to.

Na druhej strane mali sme vysoké očakávania. Keď sme mali 80 bytov, predpokladali sme, že budeme mať dvoch manažérov, najmeme si plnohodnotnú upratovaciu službu a nebudeme sa spoliehať na živnostníkov, ktorí neboli vždy spoľahliví. Náklady nám rástli exponenciálne. Zrazu sme zistili, že potrebujeme aj manažéra pre upratovačky…

Už ste boli vlastne hotelom…

Ešte horšie. Do hotela zákazník aspoň príde, ale k nám ľudia volali a chceli vedieť, ako sa k nám vôbec dostanú. Všetko mal zvládať recepčný, ktorý reálne nestíhal, keďže pri pulte stáli traja ďalší ľudia.

Bolo to na prášky. Potom prišli majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2019. Začal prudko stúpať počet listingov na Airbnb v Bratislave. Trh bol naddimenzovaný, ceny klesli.

V zimných mesiacoch sme boli v stratách a niektoré byty sme zo zúfalstva museli predávať aj za 25 eur. Bol som už vyčerpaný. Neustále som riešil nejakú pohotovosť a problémy typu zabuchnuté kľúče. Chýbali mi voľné víkendy, večery či sviatky, pretože vtedy prichádzalo najviac ľudí.

Vtedy som si uvedomil, ako mi chýbajú tie časy, keď som mal jeden-dva byty. Rozšírením bytov sa z nás stala ubytovňa a chladné miesto z oboch strán, čo sa podpísalo aj na hodnotení. Uvedomujem si, že sme nevedeli poskytnúť osobný kontakt a ústretovosť hosťom, pretože sme na to nemali kapacitu.

Potom prišla pandémia. Čo sa stalo?

Bola pre mňa vykúpením. Už pred pandémiou som uvažoval, ako by som biznis prenechal niekomu inému a ja by som sa staral len o cenotvorbu odniekiaľ zo zahraničia. Keď sa zatvorili hranice, uvedomili sme si, že to dlhšie ako tri mesiace nezvládneme.

V prvých dňoch pandémie sme trvali na nevrátení peňazí zákazníkov vo všetkým prípadoch, kde to podmienky umožňovali. Vrátili sme peniaze len na výnimky, prípadne tým, ktorí mali poistené storno. Nebolo to príjemné, pretože sme dostávali rozhorčené reakcie od zákazníkov.

Kedy ste biznis vzdali?

Hneď. Do dvoch týždňov sme to dali vedieť všetkým majiteľom nehnuteľností. Niektorí nám na pár mesiacov odpustili nájomné, ale potom to tiež vzdali a našli si do bytov dlhodobých nájomcov.

Svoje byty prenajali pod cenu, pretože nájsť nájomcu bolo počas pandémie náročné. Cestovanie bolo uzavreté, zahraničné cesty neboli a robotníci z Ukrajiny či zo Srbska už z Bratislavy odišli. Na trh sa dostali stovky bytov, ktorým sa uvoľnil nájom.

Aké dlhy vám ostali?

Asi 300-tisíc eur. Vedel som, že to musíme so spoločníkom zaplatiť, pretože som to považoval za férové voči ostatným. Niektorým firmám som podpísal aj osobné ručenie, čo som nemusel, keďže sme eseročka.

Ako ste sa po ukončení podnikania ocitli na kopaniciach? A prečo sa venujete včelárstvu?

Vždy som túžil odsťahovať sa na kopanice a privyrábať si, ale už nie ako podnikateľ, keďže s ekonomikou už nechcem mať nič spoločné. Ako živnostník som podnikal už pred finančnou krízou v roku 2008 a skončilo sa to rovnako. Dlhy som splácal ďalších sedem rokov.

Po páde súčasného biznisu som rozpredal materiálne veci ako bicykel, počítač, skrine či matrace, aby som mal niečo pre začiatok. Uvedomil som si, že keď už mám splácať dlhy svojej podnikateľskej naivity opäť, tak nech je to aspoň príjemné a mimo Bratislavy. Spoľahol som sa na prírodu a tradičné odvetvia, ktoré nie sú také spojené s ekonomikou.

S kamarátom sme vysadili sad bobuľovín, potom som si kúpil záhradnú chatku a ako laik som sa začal venovať včelám. Mnohí známi si včely adoptovali. Poslali mi peniaze, aby som kúpil včely a keď bude med, tak im mám poslať zopár pohárov.

Zisťujem, že je mi tu veľmi dobre. Myslel som si, že inteligencia Slovenska je v Bratislave, ale aj tu sú veľmi šikovní ľudia, ktorí v malom podnikajú so zaujímavými projektmi bez reklamy. Z nejakého dôvodu si s nimi dobre rozumiem. Zrazu mi nechýba hektickosť mesta a som pokojnejší.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html

Flat Earth "Science" — Wrong, but not Stupid – YouTube

https://www.youtube.com/watch?v=f8DQSM-b2cc

Sabine Hossenfelder

In this video I explain what flat earthers believe, why they believe it, and why I think scientists should take flat earthers more seriously.
#science #education #philosophy

0:00 Motivation and Content Summary
0:33 What Flat Earthers Believe
2:43 Are They just Trolling?
3:46 History
7:26 The Trouble with Zeteticism
13:46 Why you are right to reject the Flat Earth Hypothesis
14:55 Why scientists should take Flat Earthers more seriously

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

https://interestingengineering.com/ai-tool-tracks-the-time-politicians-spend-on-their-phones

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

The handy tool uses machine learning and face recognition to measure.

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

AI tool can determine how much politicians spend on their phones Dries Depoorter

If you have been frustrated by the lack of interest your local representative shows during their work hours, here's a way to flag it now. Belgium-based developer, Dries Depoorter has created an artificial intelligence (AI) tool that calculates how much time are politicians distracted by their phones during meetings. 

Called the Flemish Scrollers, the tool is written in Python and uses machine learning and face recognition technologies. The law of the land requires that all meetings of the Flemish government be in the public domain. The government broadcasts it live on its YouTube channel. The code uses face recognition to identify the politician and then tracks the amount of time they spend on their phones during the broadcast. 

It then takes to social media platforms like Twitter and Instagram and posts a short video of the politician while tagging them. 

The tool went live only on July 5th but has caught the public eye. When contacted about the response to his tool, Depoorter said, „Most people are positive about this project. The negative comments are coming from politics.

Depoorter told Gizmodo that he is happy to share his code that works with any type of video feed with other inquiring minds.  But the purpose of the tool is bigger than flagging distracted legislators. 

Depoorter is an artist and creator of innovative works like DieWithMe, a chat app you can use only when you have a 5 percent battery, Surveillance Speaker, a rotating camera that describes everything it sees, and Jaywalking, a tool that allows reporting of jaywalkers from unprotected surveillance footage among many others.  His work is aimed at bringing to the fore the dangers associated with new technologies. Through the Flemish Scrollers project, he intends to highlight the issues with face recognition, AI, and privacy. Since the tool, targets lawmakers, it is likely to motivate them to act. 

Citizens and technology have been trying to push back against invasions of privacy that have more intrusive during the pandemic. However, the efforts have legal backing only in some places. With projects like the Flemish Scrollers, Depoorter hopes this will change in the future. 

Naša 66-ročná mama po otcovej smrti nechcela zostať sama. Priviedla si partnerku

https://dennikn.sk/2438796/nasa-66-rocna-mama-nechcela-zostat-sama-po-otcovej-smrti-priviedla-si-partnerku/
29. júna 2021 15:55, Jana Semesh

Tri dospelé deti rozprávajú o životnej a tajnej láske svojej mamy a o tom, aká bola napokon v živote šťastná, hoci len veľmi krátko.

Otec Gabriely, Zuzany a Mareka pred siedmimi rokmi odpadol na autobusovej zastávke. Hoci tam zhodou okolností stála aj zdravotná sestra a okamžite mu poskytla prvú pomoc, v sanitke cestou do nemocnice zomrel. Pre rodinu to bol šok.

Gabriela, Zuzana a Marek mali vlastné rodiny, ich ovdovená, vtedy 66-ročná mama zostala sama v trojizbovom byte na sídlisku, kam sa s manželom presťahovali len pár mesiacov pred jeho smrťou.

„Mamy mi bolo ľúto. Do toho bytu sa ani nechcela sťahovať, to bol otcov nápad. Myslel si, že údržba domu s veľkou záhradou, v ktorom bývali, začína byť nad ich fyzické aj finančné kapacity, a tak ho predali. Na jednej strane tým pre mamu vyriešil veľa vecí, ako keby vedel, že už nebude dlho žiť, na druhej strane ju priviedol na miesto, kde si nevedela zvyknúť,“ hovorí najstaršia dcéra Gabriela.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

Aj so súrodencami si všimli, že mama bývala melancholická, takmer o nič sa nezaujímala, veľa času trávila na internete a pozeraním televízie. Hoci sa im zdalo, že by to mohla byť reakcia na otcovu smrť a na samotu na novom mieste, pripadalo im, že to už trvá dlho.

„Báli sme sa o ňu. Nepáčilo sa nám, že sa zmenila, ani to, že sa o tom s nami odmietala baviť a ešte nás vždy vysmiala, keď sme jej hovorili o svojich obavách,“ spomína si najmladšia dcéra Zuzana.

Trvalo to asi rok a potom prišlo k náhlej zmene.

Ako vymenená

„Mama zrazu doslova žiarila. Bývala dobre naladená, pozývala nás na obedy, vyvárala nám naše obľúbené jedlá z detstva, zdalo sa, že už sa aj zabývala. Hocikedy sa nám ozvala z nejakého iného mesta, že len tak nasadla ráno do vlaku a zašla na výlet,“ opisuje maminu premenu prostredný syn Marek.

Súrodencom odľahlo. Hoci im otec chýbal, pri mame mali opäť pocit, že sú jedna rodina, že sa až tak veľa nezmenilo. Všetci traja hovoria, že mama bola vždy tou, ktorá držala všetkých pokope, ktorá vytvárala domov, a to napriek tomu, že si v dospelosti uvedomili, že s otcom nebola šťastná.

„Veľa sme sa o tom medzi sebou rozprávali,“ hovorí Gabriela. „Nevyrastali sme v rodine, kde by nedajbože bolo násilie, alkoholizmus či nejaké zanedbávanie. Skôr naopak. Ale medzi rodičmi to nebolo dobré. Nebola tam vrúcnosť, obaja boli príliš praktickí a nezdalo sa mi, že o seba až tak stoja.“

Gabriela si dlho myslela, že to tak bolo preto, lebo obaja rodičia vstupovali do manželstva už ako rozvedení a to ho mohlo poznačiť. Aj Zuzana a Marek opisujú manželstvo svojich rodičov ako solídne a skôr „z rozumu“ ako z nejakej veľkej zamilovanosti. Súrodenci sa zhodujú aj na tom, že ich rodičia si na seba jednoducho zvykli, naučili sa spolu žiť.

Tak dlho im to podľa nich vydržalo aj preto, že sa netlačili do modelu, že musia byť stále spolu. „Mama bola učiteľka, a tak nás cez prázdniny brávala k svojej dávnej priateľke Helene na Moravu. Helena bola, ako sa tomu vtedy hovorilo, stará dievka a bývala na statku, ktorý jej rodine vrátili po revolúcii v reštitúciách. Niekedy sme tam boli aj mesiac a milovali sme to tam. Otec tam za nami ani raz neprišiel, ani si veľmi nepamätám, že by aspoň zavolal,“ hovorí Marek.

Keď dospeli, k Helene už nechodili. Nechodila k nej už ani mama, ani o nej veľmi nehovorila. „Pravdupovediac, mne aj celkom vyšumela z hlavy,“ vraví Gabriela, ktorá Helenu nenavštevovala tak často ako jej o sedem a deväť rokov mladší súrodenci.

Helena sa však do ich životov vrátila, a to v podobe, ktorú vôbec nečakali.

Keď si súrodenci neskôr dávali dohromady všetky signály a drobnosti, ktoré prehliadali alebo im prikladali celkom iný význam, spomenuli si, že asi dva roky po otcovej smrti – v maminom šťastnom období, ako tomu hovoria – zmizli z vitríny v obývačke jeho fotografie.

„Upozornila ma na to Zuza, ona je taká detailistka, ja som si to ani nevšimla, rozličných rodinných fotografií tam mama mala neúrekom,“ hovorí Gabriela.

Sme spolu a už dlho

Mamy sa na to aj opýtala, ale ona to zahovorila s tým, že ‚čo bolo, to bolo‘ a že má niekedy pocit, že otec ju prenasleduje pohľadom.

„Pripadalo mi to čudné, ale nechcela som sa s ňou hádať. Povedala som si – jej byt, jej vitrína, jej rozhodnutie, napokon, nikde nie je napísané, že musí mať otcovu fotku vystavenú ako nejakú relikviu.“

Marek zase postrehol inú vec, ktorú zvestoval sestrám. Zdalo sa mu, že keď sa rozprávali o otcovi, mama čoraz častejšie hovorila, že to nebolo celkom tak, ako si to pamätajú, že si otca príliš idealizujú a že veľa vecí nemôžu chápať, lebo boli ešte deťmi, keď sa stali.

Postupne prišli na to, že tému otec netreba otvárať, lebo inak dobre naladenú a vždy prívetivú mamu to evidentne znervózňovalo.

Pri jednom nedeľnom obede sa ich mama opýtala, či si pamätajú Helenu. Povedala im, že je s ňou zase v kontakte, že už ju bola navštíviť a Helena sa chystá navštíviť ju a rada by videla aj ich. Súrodenci súhlasili, hlavne Zuzana a Marek mali na ňu pekné spomienky.

Návšteva sa vydarila, pospomínali na spoločné prázdniny, osamelá Helena, ktorá už nemala žiadnych blízkych príbuzných, pookriala a zdržala sa na pár dní. Potom chodievala za mamou pomerne často, chodili spolu na výlety, aj do zahraničia.

„To sme sa veľmi tešili, náš otec bol domased, mama vždy chcela cestovať a Helena na rozdiel od nej vedela dobre po anglicky aj nemecky a bola scestovaná. Tak sme si boli istí, že sa jej nič nestane, že v pohode zvládne odbavenie na letisku a podobne,“ hovorí Zuzana.

Postupne sa veci vyvinuli tak, že Helena bývala u mamy čoraz častejšie a čoraz dlhšie.

„My sme aj boli radi, že mama má spoločnosť, len môj najmenší syn sa raz tak detsky roztomilo pri spoločnom obede opýtal, či teta Helena už zostane u babky navždy, a dodal, že jemu to teda neprekáža, len sa musí naučiť po slovensky, lebo on jej vždy nerozumie. Všetci sme sa tomu veľmi smiali,“ spomína si Marek.

Vtedy ich mama už vo vážnejšom tóne položila otázku, či by to bol taký problém. Nikto to však príliš neregistroval, zahovorilo sa to.

O pár mesiacov neskôr deťom oznámila, že Helena sa k nej prisťahuje natrvalo. Zdalo sa im to zvláštne a vyžiadali si s mamou stretnutie. Tam im povedala, že Helena k nej príde ako jej partnerka a že ony sú vlastne svojím spôsobom spolu už roky.

Gabriela hovorí, že keď to počula, najprv si myslela, že nerozumela. „Zarazilo ma slovo ‚partnerka‘ a potom veta, že sú spolu. Spolu ako čo? Čo sa to robí? Kto je vlastne naša mama?“ opisuje svoj zmätok.

Podobne na tom boli aj súrodenci. Marek napríklad priznáva, že prvé, čo mu napadlo, bolo, čo povie doma manželke a ako to vysvetlí svojim deťom. Zuzana zase spomína, že sa hystericky rozosmiala.

„Ja neviem, či to bol šok alebo sa mi to zdalo také absurdné. Ale videla som, že mamy sa to tak trochu dotklo, a potom mi to aj bolo ľúto.“

Spätne všetci traja hovoria, že sa za svoje vtedajšie reakcie hanbia, a mame to aj neskôr povedali. Ona im však odpovedala, že zareagovali „absolútne normálne“.

Narodili sme sa do zlej doby

Gabriela ľutuje, že mama už nemôže rozpovedať, ako to s Helenou bolo, pretože v januári zomrela. Ona a jej brat a sestra vedia len to, s čím sa im mama a Helena zdôverili.

Spoznali sa ešte ako dievčatá na svadbe Heleninho brata, ktorý si zobral maminu sesternicu. To mohli mať okolo 15-16 rokov. Začali si dopisovať, písali si o knihách, o filmoch, o škole, ale aj o tom, ako Helenu pobozkal spolužiak a ako sa jej to vôbec nezdalo príjemné.

Opäť sa stretli, keď mali okolo dvadsať, na pohrebe. Obe mali priateľov, Helena bola dokonca už aj zasnúbená.

„Mama nám hovorila, že do Heleny sa vtedy zahľadela, ale nerozumela tomu. Helena bola už v tomto veku krásna a výnimočne kultivovaná žena, mnohé ženy o nej hovorili, že je krásavica, a mama si myslela, že ju jednoducho obdivuje a že je to rovnaké, ako keď sa jej páčili herečky v časopisoch. Nevedela však na ňu zabudnúť a postupne jej dochádzalo, že toto bude čosi viac.

Do toho jej Helena napísala list, ktorý mal mame mnohé objasniť, ale nikdy sa nám celkom nezverila s jeho obsahom. Helena krátko po napísaní listu zrušila zásnuby a prakticky odvtedy ju všetci mali zaradenú ako starú dievku,“ vraví Gabriela.

Ich mama sa vydala, veľmi krátko nato sa rozviedla, lebo manžel bol pijan a násilník, a potom si zobrala ich otca. S Helenou si stále písali, občas sa navštevovali.

„Mama spomínala, že vedeli, že sú si súdené, ale ich vzťah nebol možný. Vraj bola taká doba, Helena bola silne veriaca a v náklonnosti k mame videla ťažký hriech, no nemala silu ho ukončiť, hoci sa za to, ako nám sama povedala, veľmi modlila,“ spomína si Zuzana.

Ich nenaplnený a komplikovaný vzťah trval vlastne celý ich dospelý život. Súrodenci pochopili, že ich otec o ňom vedel, dohoda vraj bola taká, že rodičia si v zásade žili vlastné životy s podmienkou, že budú diskrétni a nikdy to nepovedie k rozvodu manželstva alebo k situácii, ktorá by ublížila deťom alebo by rodinu „dostala do rečí“.

Marek hovorí, že celá táto zvláštna dohoda, o ktorej nemali tušenia, automaticky znevýhodňovala mamu. „To, že ľudia mávali mimomanželské pomery, asi nebolo nič výnimočné a mlčalo sa o tom alebo sa to prehliadalo. Ak však mala vydatá žena a matka vzťah s inou ženou, tak neviem, ako by to vtedy prešlo. A vlastne ani neviem, ako by sa na to nazeralo aj dnes.“

Súrodenci priznávajú, že pre nich nebolo ľahké akceptovať, že im rodičia klamali o povahe svojho vzťahu, aj keď chápu, že ich chceli uchrániť a vytvoriť im pekný domov.

V polotieni

Keď sa Helena prisťahovala k mame, nebolo to hneď ideálne. „Samozrejme, že to nebolo ľahké ani pre nás, ani pre ne. Báli sme sa aj reakcií okolia, nebudem klamať. Mamu však na novom mieste takmer nikto nepoznal a my sme to ani veľmi neavizovali, lebo sme nevedeli, ako na to ľudia budú reagovať. Ja som nevedela, čo by na to povedali moje najlepšie priateľky, a, pravdupovediac, bála som sa, že by to nebolo niečo, čo by som chcela počuť,“ vraví Gabriela.

Mama a Helena im povedali, aby sa tým netrápili a zvážili si, čo povedať, ak by sa niekto opýtal. Gabrielu mrzí, že to napokon dopadlo tak, že jej mama s partnerkou žili až do konca v „polotieni“. Napriek tomu si myslí, že boli šťastné.

Trvalo to však príliš krátko. Pred dvomi rokmi Helena zomrela po krátkej chorobe. „Mama o nej hovorila na pohrebe vo veľmi úzkom kruhu ako o svojej partnerke. Myslím, že až tam sme všetci pochopili, aký hlboký a ozajstný bol ich vzťah. Asi nebude prekvapením, že po Heleninom odchode už len chradla, a hoci sme ju sebecky chceli pri sebe čo najdlhšie, nevedeli sme jej z toho žiaľu pomôcť. V januári zomrela v spánku,“ spomína Marek.

On a jeho sestry sú radi, že mama aspoň na sklonku života mohla žiť – ako to sama definovala – „v pravde“. „Brala to ako dar, veď koľko ľudí sa nikdy neodváži prejaviť svoje skutočné city, sú večne odmietaní alebo im nepraje ich okolie.“

Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové impérium (ukážka z knihy Rodčenkovova aféra) – Denník N

https://dennikn.sk/2440131/ako-som-odhalil-putinovo-tajne-dopingove-imperium-ukazka-z-knihy-rodcenkovova-afera/?ref=tit

Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové impérium (ukážka z knihy Rodčenkovova aféra)

Grigorij Rodčenkov s manželkou Veronikou. Kolín, 2008. Foto z knihyGrigorij Rodčenkov s manželkou Veronikou. Kolín, 2008. Foto z knihy

V roku 2015 došlo v Rusku k odhaleniu dôkladne premysleného a štátom sponzorovaného dopingového programu na olympiáde v Soči pod dohľadom bývalého riaditeľa Ruskej dopingovej agentúry. Grigorij Rodčenkov stál pri vývoji a distribúcii zakázaných látok na zvýšenie výkonnosti, z ktorých ťažili tisíce ruských športových hviezd. V knižnej edícii Denníka N práve vychádza kniha Rodčenkovova aféra v preklade Samuela Mareca. Ide o neuveriteľné rozprávanie, ktoré odhaľuje masívne zmanipulovaný systém, pokrytectvo a morálne dilemy.

To najlepšie z našej rubriky Šport a pohyb vám už neujde. Jedným kliknutím si aktivujte newsletter s piatimi športovými článkami týždňa z Denníka N.

Úryvok z knihy Rodčenkovova aféra, ktorú vydáva Denník N

Mojou domovinou je Rusko, ocitol som sa však v nedobrovoľnom exile. Žijem s ochrankou na príslovečnom „bližšie nešpecifikovanom mieste“ a zakaždým, keď svoj malý byt opustím, sprevádza ma jeden, niekedy dvaja ozbrojení strážcovia. Niekedy nosím nepriestrelnú vestu.

Prevažnú časť mladosti som sa venoval pretekárskemu behu; keď sa teraz chcem prebehnúť alebo čo i len prejsť, musím počkať, kým ma niekto zoberie von – presne tak, ako to robieval môj pes, keď som ešte žil v Moskve.

Obával som sa o život, a tak som z Ruska v novembri 2015 utiekol.

Na akademickej úrovni som sa venoval chémii, konkrétne inštrumentálnej analýze, analytickej chémii a chemickej kinetike. Zároveň som bol zapojený do najúspešnejšie organizovaného dopingu v dejinách športu. Bol som riaditeľom ruskej inštitúcie paradoxne nazvanej Moskovské antidopingové centrum a mal som sa starať o to, aby stovkám ruských súťažiacich, ktorí sa zúčastňovali na medzinárodných podujatiach, v telesných tekutinách počas tréningového procesu ani súťažných vystúpení nikdy nenašli zakázané látky. Patrili medzi ne napríklad anabolické steroidy alebo syntetický testosterón.

Keď sme boli na vrchole moci, zdalo sa, že nič nie je nemožné. „Špinavé“ vzorky moču, doslova presiaknuté zakázanými látkami, prešli mojím laboratóriom a boli čisté. Počas viac ako desiatich rokov a piatich olympiád nemal ani jediný pretekár pod mojím vedením pozitívny súťažný test na zakázané látky.

George Orwell písal o doublethinku, teda o stave, v ktorom „vieme a zároveň nevieme, keď si uvedomujeme, ako presne vyzerá pravda, ale zároveň hovoríme starostlivo vykonštruované klamstvá”. Stelesnením tohto orwellovského doublethinku som ja sám: sovietskemu a ruskému športu som bol oddaný, dnes ma však vo vlastnej krajine považujú za zradcu. Som jedným z dôvodov, prečo Rusko v rokoch 2004 až 2014 získalo na olympiádach také množstvo medailí, zároveň som však zapríčinil vylúčenie krajiny z olympijského hnutia.

Myslím, že som konal poctivo. Súčasne som však viac ako desať rokov vedome zavádzal čelných predstaviteľov svetového antidopingového hnutia a robil som to pre väčšiu slávu ruských športovcov, ako aj preto, aby som uspokojil športových byrokratov, ktorých jediným cieľom bolo pokračovanie ruských športových úspechov. Sám pred sebou som si svoje konanie ospravedlňoval tým, že v Sovietskom zväze a neskôr v Rusku vlastne nikdy žiadne poriadne dopingové kontroly neexistovali, a tak som vlastne len kráčal ďalej po starostlivo vyšliapanej ceste. Zároveň som opovrhoval predstaviteľmi svetového antidopingového hnutia, ktorí chrlili vznešené slová o čistom športe, popritom si však – opäť ako u Orwella – opakovane nevšímali to, čo mali priamo pod nosom. Bral som to tak, že boj proti dopingu v športe vlastne nikdy nemysleli vážne. Fanúšikovia platili za sledovanie elitných športovcov naživo a v televízii obrovské sumy peňazí a nič nenasvedčovalo tomu, že by so športom bolo niečo v neporiadku. Tak prečo by som sa mal ja alebo oni zaťažovať jeho nápravou?

Som oddaný manžel a otec, ale svoju ženu a deti som už štyri roky nevidel.

Moje meno sa objavuje vo svetových médiách, ale ja sám som ako duch.

Poznáte to príslovie o džbáne a vode? Dlho som s džbánom po vodu chodil. A potom som ho rozbil.

Rozhodne som však nepracoval osamote – ruskú dopingovú sieť som vlastne viedol pod prísnym dohľadom tajnej polície FSB, bývalej KGB. Ministerstvo športu sledovalo každý môj krok. A okrem toho sa to všetko dialo aj pod starostlivým dozorom samotného športom posadnutého fanúšika džuda, teda prezidenta Vladimira Putina.

Sedem mesiacov pred začiatkom zimných olympijských hier, ktoré sa v roku 2014 konali v Soči, sa začali objavovať správy o tom, že ruskí športovci systematicky podvádzajú. Podrobnosti boli najprv nejasné a prvými whistleblowermi boli neúspešní ruskí športovci, ktorí sami kedysi dopovali. Museli prejsť ďalšie dva roky, kým na svetlo sveta vyšiel skutočný rozsah štátom sponzorovaného a systematického ruského dopingového programu – programu, ktorý celé desaťročia patril do samotnej DNA sovietskeho a potom aj ruského športu.

V dôsledku odhalení po olympiáde v Soči som sa ocitol vo veľmi nepríjemnej situácii. Svetová antidopingová agentúra (WADA) a Medzinárodný olympijský výbor (MOV) iniciovali hĺbkové prešetrenie ruskej športovej hierarchie. V správe nezávislej vyšetrovacej komisie sa moje meno v roku 2015 objavilo spolu na deväťdesiatich siedmich miestach – nikoho iného v tej správe nespomínali tak často ako mňa. Bol som podľa nej mozgom prekrývania pozitívnych dopingových testov. Preslávil som sa ako pomocník a podnecovateľ dopingových aktivít.

Na titulných stránkach novín sa tak zrazu ocitol obrovský dopingový škandál, ktorého dôsledkom bola obmedzená ruská účasť na olympijských hrách v Riu 2016, ako aj bolestivé vylúčenie z paralympiády v roku 2016 a Zimných olympijských hier v Pjongčangu 2018. Nešlo len o športový spor; bola to aj geopolitická udalosť. Rozčúlený prezident Putin sa dožadoval vyvodenia osobnej a absolútnej zodpovednosti zo strany tých, ktorí mali doping na svedomí. Moja tvár sa ocitla uprostred diania – od roku 2005 som bol predsa riaditeľom Moskovského antidopingového centra a viedol som aj neslávne skorumpované olympijské laboratórium počas Zimných olympijských hier Soči 2014.

Po tom, čo som bol nútený rezignovať z vedenia Moskovskeho antidopingového centra, ma priatelia varovali, že mi môže ísť o život. Rusku hrozilo vylúčenie z olympijského hnutia a Putinov režim sa tak snažil nájsť obetných baránkov a predstierať boj proti dopingu. Keď mi režisér Bryan Fogel z Los Angeles, s ktorým som neskôr spolupracoval na oscarovom dokumente Ikarus, ponúkol letenku do Spojených štátov, zobral som z kancelárie svoj laptop a hard disk, zbalil som si príručnú batožinu a utiekol.

Bolo to radikálne rozhodnutie. Opustil som Veroniku, s ktorou sme boli manželia tridsaťštyri rokov, ako aj dve dospelé deti Vasilija a Marinu. Sledkom, teda ruský vyšetrovací výbor, môj byt prevrátil hore nohami a vypočúval celú rodinu. Boli v bezpečí; o dopingovej sieti nič nevedeli a netušili, kam som ukrýval dokumenty.

Obával som sa však o svoj život, a keď v rozmedzí jedenástich dní za zvláštnych okolností zomreli dvaja moji niekdajší kolegovia – bývalý riaditeľ Ruskej antidopingovej agentúry ­RUSADA Viačeslav Sinev a jeho nástupca doktor Nikita Kamajev –, zdalo sa, že tieto obavy sú oprávnené. Vedeli totiž viac ako dosť o tom, ako presne falšovali športovci počas dopingových kontrol vzorky tým, že namiesto nich odovzdávali roztopený moč z mrazničiek. S Nikitom som sa priatelil od detstva; bol to zdravý športový nadšenec, ktorý pravidelne cvičil. Ako päťdesiatdvaročný údajne zomrel na infarkt a po formálnej pitve ho rýchlo pochovali. Ani na jednom pohrebe sa nezúčastnil žiadny zástupca ruského ministerstva športu či Ruského olympijského výboru.

Počas piatich rokov v exile sa mi niekoľkokrát vyhrážali smrťou – a boli to dôveryhodné vyhrážky. Putin povedal, že som americký tajný agent a patrím za mreže. Vydali na mňa zatykač a jeden z Putinových spojencov – bývalý šéf Ruského olympijského výboru Leonid Ťagačov – vyhlásil, že „Rodčenkova by mali za klamstvo zastreliť tak, ako to robil Stalin“. Moji právnici sa dozvedeli, že sa nachádzam v prvej päťke celosvetového zoznamu kremeľských cieľov.

Keď píšem tieto riadky, moje meno je v Rusku aj naďalej tabu. Koncom roku 2019 sa krajina dokonca pokúsila zhodiť svoj ostatný dopingový škandál práve na mňa; v rámci tohto pokusu vtedy nešikovne sfalšovala správy a emaily, ktorým nedokázal veriť nikto na svete – dokonca ani samotní čelní predstavitelia ruského športu. Ich činy majú ešte väčšiu výpovednú hodnotu ako ich slová. Ruská vlajka na olympiáde opäť nezaveje, tentoraz v Tokiu, pretože ich opäť prichytili pri podvádzaní: pokúsili sa totiž sfalšovať výsledky dopingových testov za posledné štyri roky.

Som sám. Veľmi zriedka sa mi podarí manželke a deťom poslať odkaz, príležitostí je čoraz menej. Azda sa Veronika jedného dňa bude môcť pridať ku mne a budeme žiť spolu v Spojených štátoch, momentálne však je táto možnosť veľmi ďaleko.

Ľudia sa ma pýtajú, či ľutujem svoje rozhodnutie odísť z Ruska. Neľutujem. Som mimoriadne súťaživý, a keď mi išlo o život, rozhodol som sa proti svojim nepriateľom bojovať. Zohrávam aktívnu úlohu pri odhaľovaní pokračujúceho ruského dopingového škandálu a budem to robiť aj naďalej. V roku 2018 prijala americká snemovňa reprezentantov takzvaný Rodčenkovov antidopingový zákon, ktorý potrestá podvodníkov na medzinárodných športových podujatiach po celom svete a ich obetiam poskytne kompenzáciu. WADA ide ruským podvodom v športe po krku a ja verím, že jej dokážem pomôcť.

Uvedomujem si, že žijem vo svete jasných rozporov: tým, ktorých som kedysi zosmiešňoval a kritizoval, dnes pomáham vo vyšetrovaní. Pomáham pri odhaľovaní svojich niekdajších kolegov v Rusku.

Áno, džbán sa rozbil a ja sa ho teraz snažím zlepiť. Nechcem sa vyviniť z toho, čoho som sa dopustil. V minulosti som robil to, čo som robiť musel; teraz robím to, čo som sa robiť rozhodol. Je to zásadný rozdiel.

Útek z Ruska bol traumatický, stál však za to a utiekol by som opäť. V decembri 2019 som bol poctený tým, že ma denník Financial Times označil za jedného z päťdesiatich ľudí, ktorí formovali posledné desaťročie. Pri tejto príležitosti ma nazval mozgom obrovského štátom sponzorovaného ruského dopingového programu, z ktorého sa neskôr stal whistleblower. Ocitol som sa v spoločnosti celosvetových superhviezd ako Taylor Swift, Mark Zuckerberg a Elon Musk a okrem mňa sa na zozname nachádzal už len jeden Rus – Vladimir Putin.

Hoci pod ochranou žijem už päť rokov, rozhodol som sa ponechať si svoju identitu. Aj naďalej budem Grigorij Rodčenkov a budem hovoriť to, čo si myslím.

V dokonalom svete by som sa venoval výučbe chémie na niektorej americkej vysokej škole a opäť žil s rodinou. Ako autor alebo spoluautor som sa podieľal na takmer stovke článkov publikovaných v odborných časopisoch a veľmi rád by som sa k svojmu fachu opäť vrátil. Keď píšem tieto riadky, tieto ciele sa zdajú byť nedosiahnuteľné – kto by však bol povedal, že sa dožijem pádu Berlínskeho múru alebo že prestane existovať kedysi všemocný Sovietsky zväz? K radikálnym zmenám dochádza, keď ich najmenej čakáme.

Hľadím do budúcnosti. A toto je môj príbeh.

Na strednej škole som mal ambíciu dostať sa na prestížnu Moskovskú štátnu univerzitu. Na prijímacích skúškach som exceloval: z matematiky, fyziky a chémie som dostal hodnotenie výborný a na jeseň 1977 ma prijali na katedru chémie. Moskovská štátna univerzita bola najťažšia vysoká škola v celom Sovietskom zväze a laboratórne cvičenia trvali až do noci; pred tým, ako nás pustili domov, sme totiž najprv museli vyčistiť všetky laboratórne nástroje. Poriadny atletický tréning neprichádzal počas akademického roka do úvahy, ale univerzitný športový klub mal letný tréningový tábor v Estónsku, kde sme jedli zdravú stravu, dýchali čistý vzduch a pracovali na zlepšení výkonnosti.

Počas druhého ročníka sme organizovali atletické preteky za účasti troch družstiev: okrem nás súťažili ešte tímy z Humboldtovej univerzity v Berlíne a Univerzity Komenského v Bratislave. Pri pohľade na nemeckých a československých pretekárov som si išiel oči vyočiť a nemohol som si nevšimnúť, aké majú silné nohy. Dokonca aj ženy mali hrubé lýtka a stehná. Vyhral som preteky na 1 500 metrov a po nich sme sa rozprávali na internáte. Zahraniční študenti nám na predaj ponúkli bežecké topánky Adidas, ktoré sa v Sovietskom zväze nedali zohnať. Nechceli však za ne „mäkké“ ruble, ktoré za hranicami Sovietskeho zväzu nemali žiadnu hodnotu. Chceli zakázané látky. Anabolické steroidy.

Grigorij Rodčenkov v tréningovom tábore v Estónsku v roku 1980. Foto z knihy

Ako študent magisterského štúdia chémie som vedel, čo steroidy sú, ale naučili ma, že ich mám považovať za stimulanty, ktoré užívajú americkí pretekári s cieľom získať neférovú výhodu nad našimi „čistými“ sovietskymi pretekármi a pretekárkami. Pamätám si článok v mojich obľúbených novinách Sovietskij Sport, ktorý vysvetľoval, že americkí pretekári doping užívajú bežne: tréningové plány na získanie svalovej hmoty striedajú s amfetamínmi a všetko to ešte umocňujú systematickým užívaním anabolických steroidov. Naši návštevníci však prichádzali zo „spriatelených“ socialistických krajín, nie z dekadentného kapitalistického sveta.

Bežci sa špecificky dožadovali päťdesiatmiligramových ampuliek testosterónového propionátu a tabletiek s obsahom piatich miligramov metandienonu; tie sa dali kúpiť v takmer každej moskovskej lekárni a spôsobovali nárast svalovej hmoty aj sily. Nikdy som o nich nepočul a naši návštevníci si zo mňa uťahovali – hovorili, že som „dopingový panic“, a trpezlivo mi vysvetľovali, že testosterón a metandienon chcú získať, aby ho potom doma mohli predávať svojim amatérskym bežeckým kolegom. Oni sami uprednostňovali vpichovanie anabolického steroidu Retabolil, ktorý sa vyrábal v jednomililitrových ampulkách. Tieto obsahovali 50 miligramov aktívnej látky nandrolón dekanoát. Retabolil si koncom jesene vlastnoručne vpichovali pred začiatkom každého tréningu, a keď prišlo obdobie dôležitých bežeckých mítingov, nahradili ho iným steroidom, ideálne per­orálnym turinabolom, ktorý bol známy pod prezývkou „modré tabletky“ a pomáhal pri uvoľňovaní svalov pred pretekmi. Turinabol sa nakupoval v Nemeckej demokratickej republike a mne sa otvoril celkom nový svet – svet, do ktorého som vedel rýchlo preniknúť, pretože naša chemická fakulta mala k dispozícii jednu z najlepších vedeckých knižníc v celom Sovietskom zväze.

Legendárne balenie Turinabolu. Foto z knihy

Náhoda chcela, že v tom istom roku som sa dozvedel o ozajstnom dopingovom škandále, ktorý sa vymykal z rámca hlúpych náznakov sovietskej tlače o amerických atlétoch a bol len jednou z mnohých podôb ideologickej vojny. Atletické majstrovstvá Európy sa v roku 1978 konali v Prahe, teda v socialistickom Československu, a tak boli v sovietskej televízii vysielané naživo – to bol mimoriadne zriedkavý jav. O niekoľko mesiacov neskôr prišli piati diskári, kladivári a päťbojári z komunistického bloku – Sovieti a Bulhari – v dôsledku pozitívnych testov na nandrolón o medaily, ktoré na šampionáte vybojovali.

Samozrejme, táto správa v Sovietskom zväze ani v Bulharsku nikdy neprenikla na verejnosť a nestalo sa to ani v iných krajinách za takzvanou železnou oponou. Dozvedel som sa o tom iba vďaka tomu, že na univerzite som bol členom anglického čitateľského krúžku pre pokročilých, v ktorom sme čítali romány priateľa proletariátu Jacka Londona a Rannú hviezdu, teda noviny britskej komunistickej strany. Na ich poslednej strane sa vždy nachádzal športový sumár a práve v ňom som si všimol krátku zmienku o diskvalifikácii.

Neskôr vyšlo najavo, že riaditeľ pomerne sofistikovaného pražského dopingového laboratória doktor Bedřich Chundela pracoval pod dohľadom tajnej polície – v komunistických krajinách to nebolo nič výnimočné – a rozhodol sa, že počas šampionátu pozitívne výsledky neoznámi. Členovia Lekárskej komisie Európskej amatérskej atletickej federácie síce Chundelovo laboratórium pravidelne navštevovali, väčšinou však išlo o doktorov medicíny; chýbala im teda kvalifikácia na interpretáciu výsledkov imunotestov, plynovej chromatografie a hmotnostnej spektrometrie.

Nanešťastie pre Sovietsky zväz a pretekárov, ktorých sa to týkalo, bol však členom Lekárskej komisie IAAF aj profesor chémie z Kolína doktor Manfred Donike. Len čo uvidel protokoly, všimol si pozitívne výsledky a urobil poplach. Organizátori aj tréneri ako vždy trvali na tom, že došlo ku kontaminácii vzoriek moču, avšak pretekári aj tak dostali poldruharočný dištanc – bol to veľmi pohodlný trest, po ktorom mohli pretekať na blížiacej sa moskovskej olympiáde v roku 1980.

Päťbojárka Nadežda Tkačenková prišla pri pražskom zásahu o zlatú medailu, počas osemnásťmesačnej diskvalifikácie sa však tvrdošijne zúčastňovala na „farmakologickom programe“, inými slovami, na systematickom podávaní dopingu v rámci prípravy na moskovskú olympiádu. Mimosúťažné dopingové kontroly v tom čase neexistovali: pretekári a pretekárky si mohli robiť, čo sa im zachcelo; stačil negatívny test počas súťaže.

No a „čistá“ Tkačenková potom na olympijských hrách v Moskve naozaj získala pamätnú zlatú medailu, pričom si vylepšila osobné rekordy vo všetkých piatich disciplínach – a to vo veku tridsaťdva rokov a v priebehu jediného dňa! Ráno hodila disk do vzdialenosti 16,84 metra a večer zabehla 800 metrov v čase 2:05:20. Jej svetový rekord platí ešte aj dnes, pretože na olympiáde v roku 1984 bol päťboj nahradený sedembojom.

Olympijské hry v Moskve v roku 1980 sa do sovietskych dejín zapísali zlatými písmenami – ľudia dokonca žartovali, že namiesto večného komunizmu nám bola dopriata veľkolepá prestávka v podobe olympiády. Mesto, dočista vydrhnuté pred príchodom zahraničných návštevníkov, bolo ľudoprázdne: všetkých, ktorí neboli do organizácie olympiády priamo zapojení, zbalili a poslali do pionierskych táborov, na dače a do vládnych sanatórií. Obchody boli plné spotrebného tovaru vrátane salámy, Fanty a cigariet Marlboro. Nebola to oslava komunizmu, ale bol to dobrý začiatok.

Po dvadsiatke som si začal všímať aj temnú stránku sovietskej športovej mašinérie. Ako pretekár a nádejný chemik som dôverne poznal steroidy, intravenózne injekcie aj stimulanty, ktoré používala konkurencia, a tak som sa postupne naučil vážiť si, aký je dopingový režim v športe sofistikovaný. Podobal sa príprave boršču: jednotlivé ingrediencie vedel dať dokopy každý, ale najlepšiu polievku aj tak navarili skúsení šéfkuchári.

Moskovské laboratórium v roku 1991. Zľava Sergej Bolotov, Viktor Uralec, ja, Vitalij Semionov a Thierry Boghosian z Kalifornskej uni­verzity v Los Angeles. Foto z knihy

Prišiel som na strašidelné veci. Lev Korobočkin – lekár, ktorý bol počas moskovskej olympiády zodpovedný za vývoj nových „farmakologických plánov” – len dva mesiace po skončení hier ako štyridsaťdeväťročný náhle skonal.

Na internete o jeho práci nič nenájdete: po jeho smrti z VNIIFK, teda Všezväzového vedeckého a výskumného inštitútu telesnej kultúry, zmizla celá jeho práca vrátane niekoľkých desaťročí lekárskych analýz a výskumných dát. Práve tento inštitút neskôr stál na počiatku mojej kariéry; pôsobil som na ňom ako začínajúci výskumník v laboratóriu na kontrolu dopingu.

Ľudia okolo mňa sa radujú, že život sa vracia do starých koľají, ja mám z toho len úzkosť – Denník N

https://dennikn.sk/2402009/ludia-okolo-mna-sa-raduju-ze-zivot-sa-vracia-do-starych-kolaji-ja-mam-z-toho-len-uzkost/

Sociálna úzkostná porucha sa raz za život objaví u jedného z ôsmich ľudí, veľmi často v puberte, celoživotne ňou trpí asi 2,3 percenta populácie, výskyt je mierne väčší medzi ženami ako mužmi. Nie je zriedkavé, že človek má okrem spomínanej aj ďalšiu úzkostnú poruchu.
Inak takmer nikam nechodí, rodina o jej probléme vie a rešpektuje to, jej priateľky sa naučili, že večer sa dá tráviť aj pozeraním filmu doma a že je v pohode, keď si Alena odíde zjesť svoju misku pukancov do polotmavej kuchyne.

Zavislost od liekov a alkoholu

Dám si pohár vína – cítim sa v pohode. Lenže takto vzniká veľmi nebezpečná rovnica: cítim sa v nepohode – dám si pohár vína – cítim sa dobre. Naša duša je však nastavená na to, aby sme podľa možnosti vyhľadávali stavy, keď sa cítime dobre. A ak sa pre nás táto rovnica spojí s alkoholom, potom riskujeme v prvom kole nadmerné pitie a v druhom rade možno aj závislosť.

Presne tá istá rovnica platí aj pri liekoch. Necítim sa dobre, dám si lexaurin, šesť až osem hodín po užití lieku sa budem cítiť dobre. Lenže o niekoľko mesiacov máme problém – už ten liek užívame pri každom náznaku, že sme v nepohode. A pritom to môže byť nepohoda úplne banálna, ale naša duša si už pýta chemickú látku, ktorá ten stav nepohody odstráni. Preto nepovažujem za rozumné riešiť samotný stav nepohody chemicky – či už alkoholom, alebo liekmi.

https://dennikn.sk/2311899/psychiater-zelman-zavislost-od-liekov-je-neviditelna-predpisovanie-lexaurinu-bolo-u-nas-roky-medicinskym-sportom/

Namiesto ruží môžu cítiť výkaly. Covidovým pacientom ničí porucha čuchu sociálny aj intímny život – Denník N

https://dennikn.sk/2341123/namiesto-ruzi-mozu-citit-vykaly-covidovym-pacientom-nici-porucha-cuchu-socialny-aj-intimny-zivot/?ref=mpm

Pocity na vracanie

Problémy s parosmiou má aj Kaylee Rosová. „Je to príšerný boj,“ povedala pre New York Times. Žena sa živila ako speváčka a vystupovala v baroch a reštauráciách po celej krajine, no teraz má problém čo i len vstúpiť dnu. „Bola som v Arizone, kde som mala vystúpenie. Keď som vošla do reštaurácie, skoro som sa povracala,“ uviedla.

Podľa speváčky ľudia jej zdravotným problémom nerozumejú. „Priatelia mi neustále ponúkajú, aby som ochutnala ich jedlo, pretože si myslia, že preháňam,“ povedala a dodala, že na väčšine spoločenských akcií sa pre svoje problémy vôbec nezúčastňuje, a ak na nejakú ide, nič na nej neje.

Čuchová terapia

Existuje pomoc? Podľa lekára Doležala si najviac možno sľubovať od čuchového tréningu.

Viac sa o ňom možno dočítať aj na stránke cuch.sk, ktorá sa venuje problematike poruchy čuchu a chuti covidových pacientov.

Čuchový tréning by mal prebiehať denne aspoň štyri týždne. „Tréning je dvakrát denne a stačí do päť vôní, ktoré sa od seba líšia a sú všeobecne známe, ako je citrón, vanilka, škorica či eukalyptus,“ hovorí Doležal. Esenciálne oleje by sa mali voňať v dostatočnej vzdialenosti od nosa a stačí 10 sekúnd, lebo čuch sa na vôňu rýchlo adaptuje.

„Doterajšie výsledky hovoria, že tri mesiace čuchového tréningu sú lepšie ako nič a šesť mesiacov je lepších ako tri mesiace,“ vraví lekár Doležal a dodáva, že výskum je iba na začiatku, preto v tejto chvíli nie je dispozícii viac zaručených poznatkov.

"Český kredit" je lichva, bouří se zadlužení Číňané. Home Credit zasáhla vlna kritiky

Nárůst sporů s neplatiči, nařčení z nekalých praktik i lichvy – na čínském internetu se podle monitoringu projektu českých sinologů Sinopsis množí stížnosti na českou finanční skupinu Home Credit a její postupy na poli nebankovních spotřebitelských půjček v Číně. Vyplývá to z analýzy ohlasů na působení skupiny v čínských médiích a na internetu, kterou má Aktuálně.cz exkluzivně k dispozici. Kvůli pochybným praktikám si skupina mezi některými Číňany údajně vysloužila přezdívku „král lichvářů“. Skupina Home Credit tato tvrzení odmítá.

He got Facebook hooked on AI. Now he can’t fix its misinformation addiction | MIT Technology Review

https://www.technologyreview.com/2021/03/11/1020600/facebook-responsible-ai-misinformation/

The models that maximize engagement also favor controversy, misinformation, and extremism: put simply, people just like outrageous stuff. Sometimes this inflames existing political tensions. The most devastating example to date is the case of Myanmar, where viral fake news and hate speech about the Rohingya Muslim minority escalated the country’s religious conflict into a full-blown genocide. Facebook admitted in 2018, after years of downplaying its role, that it had not done enough “to help prevent our platform from being used to foment division and incite offline violence.”

This Is Why You Don’t Succeed – Simon Sinek on The Millennial Generation – YouTube

https://www.youtube.com/watch?v=xNgQOHwsIbg

 have yet to give a speech or have a meeting where somebody doesn’t ask me the Millennial question.

What’s the millennial question?

Apparently Millennials, as a generation – which is a group of people who were born approximately 1984 and after are tough to manage, and they’re accused of being entitled, and narcissistic, self-interested, unfocused, lazy. But entitled is the big one. And, because they confound leadership so much, what’s happening is leaders are asking the Millennials: “What do you want?”

And Millennials are saying: “We want to work in a place with purpose.” love that.

“We want to make an impact.” You know, whatever that means.

“We want free food, and bean bags.” And so…

Somebody articulates some sort of purpose. There’s lots of free food, and there’s bean bags, and yet for some reason, they are still not happy. And that’s because There’s a missing piece. What I’ve learned is I can break it down into four pieces, right? There are four things, four characteristics. One is parenting, the other one is technology, third is impatience, and the fourth is environment.

Some of them got into honors classes, not because they deserved it, but because their parents complained. And some of them got “A”s not because they earned them but because the teachers didn’t want to deal with the parents. Some kids got participation medals. They got a medal for coming in last. Right? Which the science, we know is pretty clear, which is it devalues the medal and the reward for those who actually work hard, and that actually makes the person who comes in last feel embarrassed, because they know they didn’t deserve it so it actually makes them feel worse. Right?
The other problem to compound it is: we’re growing up in a Facebook-Instagram world. In other words, we’re good at putting filters on things. We’re good at showing people that life is amazing, even though I’m depressed. And so, everybody sounds tough, and everybody sounds like they got it all figured out. And the reality is: there’s very little toughness, and most people don’t have it figured out. And so when the more senior people say “Well, what should we do?” they sound like “This is what you gotta do!” And they have no clue.
Now let’s add in technology. We know that engagement with social media, and our cell phones releases a chemical called dopamine. That’s why when you get a text feels good. Right? So you know we’ve all had it, when you’re feeling a little bit down or feeling a bit lonely, And so you send out ten texts to ten friends, you know, hi. hi. hi. hi. hi. Cause it feels good when you get a response. It’s why we count the likes It’s why we go back ten times to see if… and if it’s going… and my Instagram is growing slower. I would… did I do something wrong? Do they not like me anymore? Right? The trauma for young kids to be unfriended, right?

Because we know when you get it you get a hit a dopamine which feels good. It’s why we like it. It’s why we keep going back to it. Dopamine is the exact same chemical that makes us feel good when we smoke, when we drink, and when we gamble. In other words, It’s highly, highly addictive. Right? we have age restrictions on smoking, gambling and alcohol. And we have no age restrictions on social media and cell phones. Which is the equivalent of opening up the liquor cabinet and saying to our teenagers “Hey by the way, this adolescence thing, if it gets you down…” But that’s basically what’s happening. That’s basically what’s happening, right? That’s basically what happened. You have an entire generation that has access to an addictive numbing chemical, called dopamine, through social media and cell phones as they’re going through the high stress of adolescence.

Why is this important? Almost every alcoholic discovered alcohol when they were teenagers. When we’re very, very young the only approval we need is the approval of our parents. And as we go through adolescence we make this transition where we now need the approval of our peers. Very frustrating for our parents, very important for us. That allows us to acculturate outside of our immediate families into the broader tribe. Right? It’s a highly, highly stressful and anxious period of our lives; and we’re supposed to learn to rely on our friends.

Some people, quite by accident, discover alcohol, and numbing effects of dopamine, to help them cope with the stresses and anxieties of adolescence. Unfortunately, that becomes hardwired in their brains and, for the rest of their lives, when they suffer significant stress they will not turn to a person they will turn to the bottle. Social stress, financial stress, career stress. That’s pretty much the primary reasons why an alcoholic drinks, right?

So when significant stress starts to show up in their lives they’re not turning to a person, they’re turning to a device, they’re turning to social media, they’re turning to these things which offer temporary relief. We know, the science is clear, we know that people who spend more time on Facebook suffer higher rates of depression than people spend less time on Facebook. These things balanced. Alcohol is not bad, too much alcohol is bad. Gambling is fun, too much gambling is dangerous. There’s nothing wrong with social media and cell phones. It’s the imbalance.

If you’re sitting at dinner with your friends, and you’re texting somebody who’s not there That’s a problem, That’s an addiction. If you’re sitting in a meeting, with people you’re supposed to be listening to and speaking, and you put your phone on the table, face up or face down, I don’t care that sends the subconscious message to the room that “you’re just not that important to me right now.” Right? That’s what happens. And the fact that you cannot put it away, is because you are addicted. Right? If you wake up and you check your phone before you say good morning to your girlfriend, boyfriend or spouse, you have an addiction.

Now you add in the sense of impatience. They’ve grown up in a world of instant gratification. You want to buy something? You go on Amazon; it arrives the next day. You want to watch a movie? log on and watch your movie. You don’t check movie times. You want to watch your TV show? Binge. You don’t even have to wait week to week to week. Right? I know people who skip seasons just so they can binge at the end of the season. Right? Instant gratification. You want to go on a date? You don’t even have to learn how to be like “Hey…”

You don’t even have to learn and practice that skill. You don’t have to be the uncomfortable one which says “yes” when you mean “no,” and says “no” when you mean “no,” when “yes” when you… You don’t have to. Swipe right. Bang, I’m a stud!

Right? You don’t have to learn the social coping mechanisms. Everything you want you can have instantaneously. Everything you want, instant gratification. Except job satisfaction, and strength of relationships there ain’t no app for that. They are slow, meandering, uncomfortable, messy processes.

And so I keep meeting these wonderful, fantastic, idealistic,hard-working smart kids. They’ve just graduated school. They’re in their entry-level job.

It’s as if they’re standing at the foot of a mountain, and they have this abstract concept called impact that they want to have in the world, which is the summit. What they don’t see is the mountain. I don’t care if you go up the mountain quickly or slowly. But there’s still a mountain.

And so what this young generation needs to learn is patience, that some things that really really matter like love, or job fulfillment, joy, love of life, self-confidence, a skill set, any of these things. All of these things take time. Sometimes you can expedite pieces of it, but the overall journey… is arduous and long and difficult. And if you don’t ask for help and learn that skill set you will fall off the mountain. Or you will… the worst case scenario. The worst case scenario. And we’re already seeing it. The worst case scenario is we’re seeing increase in suicide rates. We’re seeing an increase in this generation. We’re seeing increase in accidental deaths due to drug overdoses. We’re seeing more and more kids drop out of school or take leaves of absence due to depression Unheard of these are this is this is really bad.

The best case scenario. Those are all bad cases. Right? The best case scenario is you’ll have an entire population Growing up and going through life and just never really finding joy. They’ll never really find deep fulfillment in work or in life. They’ll just walk through life, and it’ll be Just, “It’s fine.” “How’s your job?” It’s fine. The same as yesterday. “How’s your relationship?” It’s fine. Like that’s the best-case scenario.

Which leads me to the fourth point which is environment, which is we’re taking this amazing group of young fantastic kids who were just dealt a bad hand, it’s no fault of their own. And we put them in corporate environments that care more about the numbers than they do about the kids. They care more about the short-term gains than the long-term life of this young human being we care more about the year than the lifetime Right?

And so we are putting them in corporate environments that aren’t helping them build their confidence. That aren’t helping them learn the skills of cooperation. That aren’t helping them overcome the challenges of a digital world and finding more balance. That isn’t helping them overcome the need to have instant gratification and teach them the joys and impact and the fulfillment you get from working hard over on something for a long time that cannot be done in a month or even in a year.

And So we’re thrusting to them in corporate environments and the worst part about it is they think it’s them. They blame themselves. They think it’s them who can’t deal and so it makes it all worse. It’s not. I’m here to tell them, It’s not them. It’s the corporations. It’s the corporate environments, it’s the total lack of good leadership in our world today. That is making them feel the way they do. They were dealt a bad hand and it’s… And I hate to say it But it’s the company’s responsibility sucks to be you like we have no choice. Right?

This is what we got and I wish that society and their parents did a better job, they didn’t. So, we’re gonna… We’re getting them in our companies, and we now have to pick up the slack. We have to work extra hard to figure out the ways that we build their confidence. We have to work extra hard To find ways to teach them social, the social skills that they’re missing out.

Relationships are formed this way: We’re waiting for a meeting to start, we go, “How’s your dad? I heard he was in the hospital.” “Oh, He’s really good. Thanks for asking. He’s actually at home now.” “Oh, I’m really glad it was really amazing.” “I know, I was really scared for.” that’s how you form relationships. “Hey, did you ever get that report done? ”Oh my god? No, I didn’t” ”I can help you out, tell me how can I help you out with that” “Really?” That’s how trust forms, trust doesn’t form at an event, in a day, even bad times don’t form trust immediately. It’s the slow, steady, consistency and we have to create mechanisms where we allow for those little innocuous interactions to happen but when we allow cell phones in conference rooms, we just, Okay, I had the meeting and then my favorite is like when there’s a cell phone there, and you go like this, It rings and go I’m not gonna answer that “Mr. Magnanimous” You know, When you’re out for dinner with your friends like, I do this with my friends when we’re going out for dinner and we’re leaving together, we’ll leave our cell phones at home. Who we calling, maybe one of us will bring the phone in case we need to call an uber or take a picture of our meal.

Tom Bilyeu: You guys are insane. Come on.

I mean I’m not. I’m an idealist, but I’m not insane. I mean it looked really good. We’ll take one phone, and so it’s like an alcoholic. The reason you take the alcohol out of the house is because we cannot trust our willpower. We’re just not strong enough, but when you remove the temptation it actually makes it a lot easier. And so when you just say don’t check your phone people literally will go like this, and somebody will go to the bathroom and what’s the first thing we do? Because I wouldn’t want to look around the restaurant for a minute and a half.

But if you don’t have the phone, you just kind of enjoy the world. And that’s where ideas happen. The constant, constant, constant engagement is not where you have innovation and ideas, ideas happen when our minds wonder and we go, and you see something and I go, “I bet they could do that” That’s called innovation Right? But we’re taking away all those little moments. Right? You should not… And none of us, none of us should charge our phones by our beds. We should be charging our phones in the living rooms.

We now have a responsibility to make up the shortfall and to help this amazing, idealistic, fantastic generation build their confidence, learn patience, learn the social skills, find a better balance between life and technology because quite frankly it’s, it’s the right thing to do.