Rozhovor vznikal za menej tradičných okolností. V aute. Vracali sme sa vo večerných hodinách z Užhorodu, kde sme boli Ukrajincom odviezť humanitárnu pomoc. Úsmev ako dar sa zapojil do konvoja z Košíc, ktorý viezol približne sto ton potravín, drogérie a ďalších užitočných vecí. Manažér pobočky Úsmevu ako dar pre východné Slovensko RADO DRÁB počas šoférovania opísal skúsenosti s ukrajinskými rodinami, ktoré v roku 2014 utekali z východu Ukrajiny pred vojenským konfliktom. V čom budú rodiny prichádzajúce na Slovensko potrebovať pomoc, ako dlho môže trvať, kým sa u nás reálne usadia a v čom vidí možné problémy v ich začlenení sa do slovenskej spoločnosti. Poukazuje na úlohu tretieho sektora v tejto utečeneckej kríze a fakt, že bude potrebovať silnú finančnú injekciu, ak má zvládnuť úlohy, ktoré s prílevom migrantov súvisia.
Vraciame sa z Ukrajiny, kam sme viezli humanitárnu pomoc. Aká bola úloha Úsmevu ako dar?
– Humanitárnu pomoc sme viezli na tri miesta. Na Ukrajine máme tím ľudí, je tam riaditeľ nášho detského domova, sociálni pracovníci a naša sestra Marietta, ktorá je kapitán nášho tímu. Roky sa v Užhorode venuje rodinám, ktoré boli od roku 2014 nútené opustiť východnú Ukrajinu. Momentálne pomáhame so zásobovaním štátnej domobrany, gréckokatolíckeho seminára, ktorý poskytuje pomoc utečeneckým rodinám. Tretia časť našej pomoci smerovala k sestre Mariette.
Boli ste na Ukrajine od začiatku ruskej invázie viackrát?
– Doteraz som bol štyrikrát (údaj k 8.marcu). Chceme ísť znovu, dobroty je dosť. Ľudia na Slovensku sú štedrí, stále vieme nabaliť a priviezť všetko, o čo ukrajinská strana poprosí. Začali sme voziť už aj sofistikovanejšie veci, okrem základných potravín a hygienických potrieb aj infúzie, lekársky materiál, lekárničky, hasičské obleky, dýchacie prístroje. Reagujeme tým na požiadavky zo strany Ukrajincov, s niektorými produktami nemáme skúsenosť, ale učíme sa za behu.
Ako sa vlastne Úsmev ako dar dostal k tomu, že vozí humanitárnu pomoc na Ukrajinu?
– Naša organizácia pôsobí na Ukrajine viac ako 20 rokov. V začiatkoch bolo našou hlavnou úlohou priniesť transformáciu internátnych detských domovov, dnes si len ťažko možno predstaviť, ako vtedy fungovali. Koncom 90. rokov až do roku 2005, pred nástupom prezidenta Juščenka, ktorý priniesol zmenu a otvoril Ukrajinu Európe, vyzerali tieto internátne detské domovy katastrofálne. Našli ste tam na jednom mieste 200 – 300 detí, väčšinou dostávali stravu jeden- až dvakrát denne. Zvyčajne to bolo jedlo z humanitárnej pomoci – kaša alebo suchý chlieb s nesladeným čajom. Pri pohľade na to ste mali pocit, že ste vošli do povojnových čias. Prezident Juščenko si našťastie zavolal na Ukrajinu do tímu ľudí, ktorí rozumeli transformácii internátnych detských domovov, vedeli ako robiť sociálno-právnu ochranu detí. Veď v týchto detských internátnych domovoch sa doslova rátalo, koľko detí ročne zomrie.
Ako to presne myslíte?
– Pamätám si na situáciu z Veľkého Berezného (mesto ležiace neďaleko slovenských hraníc – pozn. red.), kde v detskom domove žilo asi 300 detí. Pred nástupom prezidenta Juščenka fungovali systémom, že v januári boli celý mesiac prázdniny a detské domovy sa rovnako zatvárali na mesiac, teda nebola to inštitúcia ako u nás na Slovensku, ktorá poskytuje nepretržitú starostlivosť. Bolo jedno, či ste boli malé alebo väčšie dieťa, museli ste ísť na ulicu. Hovoríme o rokoch 1999/2000, čo nie je tak dávno. Detský domov sa zatvoril, 300 detí poslal na ulicu s tým, že sa majú uživiť. Rátalo sa s tým, že 8 až 12 percent detí sa nevráti, že skončia v kriminále, umrú od hladu.
Čo deti za ten čas robili?
– Mne sa stalo, že som tam prišiel a hľadal som jedno dievča – Nasťu, ktoré malo 12 rokov. Pýtal som sa, kde je. Jej súrodenci mi povedali, že zomrela hladom. Odvtedy nám to srdiečko na Ukrajine ostalo.
A čo robí Úsmev ako dar na Ukrajine dnes?
– V roku 2000 nám na dvere našej košickej pobočky zaklopala rehoľná sestra, sestra Anastázia zo Žiliny. Pýtali sme sa jej, čo robí na Ukrajine, odvetila, že stavia detský domov. Ráno zapne miešačku a pustí sa do práce. Išli sme jej pomôcť a naozaj tam na nákladnom aute dotiahla 24 paliet tehál. Pochopili sme, že je na to sama, ostali sme tam na víkendovú brigádu, pomohli sme jej murovať. Tá istá rehoľná sestra spôsobila zmenu v sociálnej oblasti na Ukrajine, u prezidenta Juščenka presadila, že zanikli veľké internátne detské domovy. Zmenila legislatívu, priniesla prezidentovi návod, ako veľké detské domovy zmeniť na takzvané detské domovy rodinného typu. So sestrou Anastáziou sme postavili ešte ďalšie tri domovy rodinného typu. Dokopy sme ich v Zakarpatsku sprevádzkovali 35. So zakarpatskou stranou máme veľmi dobré vzťahy, myslím, že v mnohých oblastiach v tejto sfére nás už aj predbehli, vzali si pozitívne skúsenosti z Poľska, z Maďarska a z Česka a urobili ešte lepší model ako u nás.
Čo nastalo v roku 2014?
– V tom čase sa v Užhorode začali objavovať rodiny, ktoré utekali z Donbasu a z Luhanska. Neboli sme pripravení na vojnu, ani na prácu s presídlenými rodinami. Pochopili sme, že sa naďalej musíme usilovať o to, aby deti nekončili v detských domovoch. Jediná šanca teda bola ujať sa týchto rodín, pomôcť im v začlenení sa do spoločnosti a prostredia, aby deti neboli odtrhnuté od matiek. S rehoľnou sestrou Mariettou sme si prenajali v užhorodskom hoteli 9. a 10. poschodie, kde sme ubytovali 40 mamičiek s deťmi a postupne sme ich integrovali do užhorodského prostredia.
Ako to išlo?
– Integrácia bola náročná, lebo prostredie ich neprijalo, boli odmietané. Ženy nechceli prijať do práce. Stali sa z nich utečenkyne vo vlastnej krajine. Boli obviňované, že kvôli nim je na východe vojna, kvôli nim klesol kurz hrivny, kvôli nim musia chlapci zo západu narukovať na východ. Integrácia trvala osem rokov.
Nakoniec ich teda prijali?
– Áno, ale vyžadovalo si to veľkú prácu s verejnosťou, s médiami. Išlo pritom o rodiny, ktorým zomrel otec vo vojne, bojoval v Donecku alebo ostal brániť to, čo doma mali. Ukrajinci sú nedôverčivý národ, aspoň do času, kým si získate ich srdce. Je to pochopiteľné, celý ich život ich niekto bil, preto sú takí. Ak však túto bariéru prelomíte, potom sa rozdajú.
A viete, či sa niektoré rodiny zase našli? Vrátili sa otcovia po nejakom čase?
– Podarilo sa nám zachrániť viaceré manželstvá. Z každého otca, ktorý sa vrátil, sme sa tešili. Veľkú radosť mali tie deti, ktoré si na svojich otcov pamätali. Iné si ich zase nepamätali, pretože boli maličké, keď sa na východe začala vojna.
Čo presne znamená integrácia rodín do nového prostredia, pretože vyzerá, že to bude potrebné aj pri súčasnej utečeneckej kríze?
– Integrácia rodín z Ukrajiny nebude na Slovensku jednoduchá. Dnes vládne veľká vlna radosti a pocitu pomoci, ale mnohí títo ľudia si u nás budú chcieť nájsť prácu, môžu byť vnímaní ako konkurencia na pracovnom trhu. Ukrajinské deti sa potrebujú dostať do všetkých stupňov nášho vzdelávacieho systému, aj učitelia budú musieť vytvoriť nový systém vzdelávania, napríklad mať učebné osnovy v dvoch jazykoch. Mnohí ľudia im nebudú rozumieť. Zakarpatských Ukrajincov chápete viac, východnému ukrajinskému dialektu rozumiete zase menej, je tvrdší. Jedna výhoda ukrajinskej mládeže je, že vie veľmi dobre po anglicky, je to dobré pre ich budúcnosť.
Ako by sme mohli opísať, ako toto všetko vnímajú ukrajinské ženy, či vôbec vedia, čo ich čaká?
– Predstavte si, že ste žena z Ukrajiny. Privezú vás na hranicu, odnesú na tri týždne do ubytovacieho zariadenia v Tatrách. Ak budete mať šťastie, zaklope vám na dvere neziskovka, podá vám pomocnú ruku a požiada vás o maximálnu dôveru. Táto neziskovka sa pokúsi nájsť vám bývanie, zastreší ekonomicky váš pobyt, vybaví s vami všetky formality od zdravotného poistenia až po cudzineckú políciu, pomáha hľadať školu, prácu, naučí vás žiť v novom prostredí. V stredu ideme jednu takú rodinu učiť, čo sú to vlastne Košice, čo je to električka, autobus, ako sa nimi jazdí, lebo prišli z oblasti, kde nie je hromadná doprava. Aj my Slováci sa musíme učiť, čo je to skutočná solidarita. Budeme schopní prijať do zamestnania ukrajinskú ženu, ukrajinskú zdravotnú sestru alebo upratovačku? Sme na to pripravení?
Ako dlho môže takým ženám trvať integrovať sa na Slovensku?
– Závisí to najmä od okolia, ale rátam, že to určite bude rok až dva.
Jedna vec je krátkodobá dočasná pomoc, ale čo ďalej?
– Vlna solidarity bola a je veľká, ale potom príde realita, ktorá potrvá veľmi dlho. Osobne čakáme pohromu. Niektorí hotelieri prijali ukrajinské rodiny, ale čo ďalej? Slovensko na toto nebolo pripravené. Slovenský systém sociálnych pracovníkov a neziskoviek totiž momentálne zápasí s tým, že bude musieť prepúšťať sociálnych pracovníkov. Nie sú žiadne výzvy, ktoré štát ponúka na financovanie odborných tímov v neziskovkách, buď neboli vyhlásené alebo neboli vyhodnotené. Preto sme oficiálne požiadali premiéra Eduarda Hegera (OĽaNO) o ústretovosť, lebo aj nám hrozí, že budeme musieť prepustiť našich dvoch psychológov, ktorých má Úsmev ako dar v Košiciach. Nepoznám inú neziskovú organizáciu v Košiciach, ktorá má dvoch intervenčných psychológov, ktorí v akejkoľvek dennej alebo nočnej hodine idú pomáhať rodinám v núdzi. Títo psychológovia nezarábajú veľa, je to 620 eur v čistom, robia pritom v rôznych časoch, keďže nikdy nevieme, kedy bude ich pomoc potrebná. Robia to s veľkou láskou a mne hrozí, že ich budem musieť 1. apríla prepustiť.
Nebudú v súčasnej situácii chýbať?
– Budeme ich potrebovať ako soľ. Sú to ľudia, ktorí sú našou krvnou skupinou, sú súčasťou multidisciplinárneho tímu. Tento problém je tu už dlho a pretrváva. Slovensko bude potrebovať ešte viac sociálnych pracovníkov a skúsených ľudí. Máme postavený tím skúsených odborníkov, ktorý sa mi možno rozpadne, pretože moji kolegovia radšej pôjdu robiť do supermarketu za 900 eur v čistom. Jedna z najkvalitnejších pracovníčok mi tak už odišla, prišla s plačom a výpoveďou v ruke, že nevie uživiť deti. Na Slovensku pritom máme päť fakúlt, ktoré chrlia sociálnych pracovníkov, akurát že radšej idú robiť k mobilným operátorom alebo do banky. Preto sme boli poprosiť pána premiéra, že mu pripravíme plán, koľko takých sociálnych pracovníkov bude potrebných, čo budú robiť, kto ich bude manažovať a koľko na to treba peňazí.
Koľkých ukrajinských rodín sa ujal Úsmev ako dar?
– V čase nášho rozhovoru je ich 22. (Aktuálne je ich už zrejme viac, keďže rozhovor sa uskutočnil v utorok večer – pozn. red.). Sme organizáciou, ktorá sa bude snažiť udržať svoj rukopis, pretože jedna vec je dať týmto ľuďom prechodné bývanie, druhá, čo ďalej. Naša organizácia robí takzvané bývanie so sprevádzaním, čiže rodina nezostane napospas, má pri sebe sociálneho pracovníka, teda dôveryhodnú osobu, na ktorú sa môže zakaždým obrátiť. Niektorí vravia, že sme veľká a známa organizácia, ale viac ako 60 ukrajinských rodín nie sme schopní sprevádzať. Nemáme na to kapacity a ak budeme musieť prepustiť sociálnych pracovníkov a psychológov, tak to klesne na polovicu. Je to realita, pretože našim ľuďom sa končia pracovné zmluvy v apríli.
Čo presne znamená sprevádzanie?
– Riešite domáce násilie, traumy, ktoré sa z človeka vyplavia v bezpečnom prostredí, riešite poruchy správania, ktoré môžu nastať u detí, ktoré zažili, že sa museli odlúčiť od bratov, otcov. Ak máme slovenskú rodinu v kríze, sprevádzate ju jeden až štyri roky. Čo bude s utečeneckou rodinou? Aj pre nás to bude test, či sme sa niečo naučili počas luhanskej a doneckej krízy a či kolegom odovzdáme naučenú skúsenosť. Dobrovoľnícke úsilie je skvelé, bez toho by nešla počiatočná záchrana života. Potom však musíte ísť ďalej, rodiny potrebujú uspokojiť aj ďalšie potreby ako hlad, chlad a smäd, potrebujú zažiť pocit šťastia, pocit byť potrebný, sebarealizáciu, deti musia chodiť do školy. Pre Slovensko to bude veľká skúška, lebo máme veľmi kvalitné treťosektorové neziskovky, na ktoré je prenesený výkon štátnej správy, ale potrebujú zdroje, aby utiahli mančaft.
Teraz sa ukazuje, že niekedy podceňovaný tretí sektor bol na mieste prvý, potom prišla samospráva a štát…
– Tretí sektor robí osvetu, pripravuje ostatných pracovníkov v sociálnej oblasti, komunikuje s biznis sektorom čo ďalej s ubytovanými rodinami. Len tretí sektor príde a pokúsi sa ich integrovať na dlhodobejšom mieste. Pri takto veľkých množstvách utečencov bude potrebovať masívnu podporu, finančnú injekciu, bez toho to nepôjde. Inak môže reálne vzniknúť problém a po našich mestách sa bez pomoci budú potulovať bezradní Ukrajinci. Zabezpečiť napríklad 50 ľudí, nájsť im bývanie, prácu, školy, to sú dva roky tvrdej práce pre jeden odborný tím. Ak sa im nepomôže, začnú byť tí ľudia nespokojní, lebo nevidia svetlo na konci tunela
Spomínali ste aj jednu rodinu, ktorá docestovala z Ukrajiny pred dvere košickej pobočky Úsmevu ako dar…
– Išlo o trojgeneračnú rodinu z Odesy, cestovali spolu babka, dcéra a vnučka. Vodičský preukaz mala len babička, ktorá 20 rokov nešoférovala. Na východnej Ukrajine je teraz veľa voľných áut, veď chlapi ostali bojovať. Tá stará pani bola odrazu postavená pred to, že má odšoférovať 2,5-tisíca kilometrov, ale podarilo sa jej to, cestovali 70 hodín. Počas cesty sa naučila aj to, čo je plyn do auta, lebo zistila, že auto ide aj na plyn, aj na benzín. Keď k nám prišla, veľmi sa triasla. Rusi cestou vyhodili do vzduchu rôzne mosty, musela kľučkovať, obchádzať ich a nakoniec s autom zastavila až v Košiciach. Našu adresu mala zadanú v GPS.
Kde sú teraz?
– V Tatrách, našli vzdialených príbuzných v Kolíne nad Rýnom, takže keď si oddýchnu a naberú silu, chystajú sa do Nemecka. To je ten lepší prípad, keď majú kam ísť.
