Som štyridsaťročný muž, po 11 rokoch sa so mnou rozišiel partner. Sex nám nefungoval asi od začiatku, čo som si asi uvedomil až teraz. V priebehu rokov som nemal vždy záujem, až partner úplne stratil záujem, údajne ho to prestalo baviť dožadovať sa sexu. Ale aj príťažlivosť sa medzitým vytratila.

Nedávno si ešte pamätám partnerovo posledné tvrdenie, že iné veci sú o. k., len sex nefunguje. Návrhy ako „harmonogram“ sexu, aby sme si na seba opäť zvykli, alebo návšteva partnerskej poradne, ktorá je ešte aj drahá, odmietol. Ale ani som ho nenútil, nezarezervoval som žiadny termín. Myslel som, že mám ešte čas…

„Zrazu“ po rozchode mu údajne chýba aj láska či bozkávanie, pritom ja som mal dojem, že sa mi posledné roky vzďaľuje a emócie celkovo veľmi neprejavuje. Údajne sa rozchodom zaoberal dva roky, ale celkovo som mal z neho dojem, že je v pohode. Nerozprávali sme sa veľmi o tom.

Jedno z jeho „riešení“ mal byť otvorený vzťah, ktorý som najskôr odmietal, potom som ho aj začal prijímať, keďže každý z nás má zjavne iné sexuálne potreby. No už aj to zavrhol. Jediné „riešenie“ vidí v rozchode. Už sa mu nechce nič zachraňovať, ani s odborníkom, „hľadať novú iskru“. Chce sa „posunúť“. Počas vzťahu som ja cítil, že sa neposúvame, ale nevedel som, čo s tým, on tvrdil, že to je o. k.

Milý Peter,

podľa toho, čo píšete, sa zdá, že Váš partner jasne komunikuje prianie rozísť sa. Akoby to rozhodnutie dozrelo už dávnejšie, len to ešte nie je spečatené odsťahovaním a rozdelením majetku, oznámením spoločným známym.

Končiace dlhodobé vzťahy, ktoré len ochladli a kde ostal zachovaný rešpekt a náklonnosť bez vzájomnej nevraživosti, majú často nasledovnú dynamiku. Ten, kto opúšťa, nechce zbytočne ubližovať, a tak rozchod odkladá. Nechce druhého vyhnať zo spoločnej domácnosti, nechce byť k nemu tvrdý a necitlivý, často má aj pocity viny za ukončovanie vzťahu. O čo viac vidí druhého trápiť sa, o to menej jasne dáva najavo, že je vzťahu koniec. No ten, kto je opúšťaný, si to často vysvetľuje ako nádej, že je stále ešte šanca a snaží sa bojovať o vzťah. O čo viac bojuje, o to menej jednoznačný je ten prvý a vyčkáva, kým boj partner vzdá a zmieri sa s rozchodom.

„Ja nikam nejdem,“ povedal smutne pri stole kamarát našich detí Dylan. „Otec ma nepustí.“

Sedeli sme tam po kine spolu s ďalšími kamarátmi a rozprávali sa o školských výletoch. Pretože sú výlety roztriedené podľa vzdialenosti, platí, že čím sú deti staršie, tým ďalej sa môžu vzdialiť od školy.

Takže na ten najväčší do historického floridského mesta St. Augustine sa spravidla vyráža v piatej triede, pretože je 500 kilometrov ďaleko a cesta tam trvá päť hodín. Z toho vyplýva, že na výlet sa ide cez noc.

Pre viaceré deti je to po prvý raz, čo strávia noc bez rodičov. Majú desať až jedenásť rokov. Časť detí však nejde vôbec, pretože ich rodičia nepustia. Ako Dylan.

Už som sa naučila v takých momentoch udržať sa a nehovoriť, ako to máme v Česku, že naše deti chodia do škôl v prírode od prvej triedy, prespávajú u kamarátov bežne a na letných táboroch v tomto veku trávia niekedy aj tri týždne nepretržite.

Som poučená minulými prípadmi, keď na mňa rodičia pri týchto slovách pozerali s obdivom, odsúdením aj pochybnosťami, pretože aký rodič môže vystavovať dieťa takému nebezpečiu, však? Len ten nezodpovedný.

James u nás už nikdy nespal

Prespávanie detí je pre Američanov veľká téma a jedna z tých, na ktoré sa pozerajú úplne inak než my.

Prvé dieťa, ktoré u nás kedy prespalo, bol syn rodiny z Rumunska, ktorého mama prežila v Európe podobné detstvo ako my. Andrew mal trinásť rokov, mal telefón a môj muž bol v tom čase v Prahe, takže ja som bola jedinou dospelou osobou v dome. To určite pomohlo.

Druhý raz to bol americký chlapec rodiny z New Yorku, ktorá sa na Floridu prisťahovala nedávno kvôli nižším daniam. Rodičia vtedy desaťročného Jamesa boli vystrašení, ale zároveň mu chceli umožniť zažiť samostatnosť.

Býva 300 metrov od nás. James to zvládol dobre, ale mama stála už o siedmej ráno pred naším domov, vraj či my dve nepôjdeme na fitness prechádzku. Bola to jediná fitness prechádzka, na ktorej sme my dve predtým aj potom spolu boli.

Keď u nás James chcel prespať po druhý raz, boli sme nadšení, že už to pre neho začína byť samozrejmosť, a ako rodina sme boli radi, že nás jeho rodičia napriek všetkým svojim obavám považujú za natoľko dôveryhodných, že nám dieťa zveria. Keď som sa zrazu o druhej v noci prebudila pre búchanie na dvere, najskôr som nechápala, čo sa deje.

Po schodoch schádzal bledý James s oblečením napchaným vo vreckách pyžama, obaja rodičia čakali v aute pred domom, v telefóne som našla niekoľko zmeškaných hovorov. Nedokázal zaspať a začal sa báť. Napísal mame a tá bola obratom pri ňom, ani ona sama nespala, pretože na neho stále myslela.

To bolo takmer pred dvoma rokmi, odvtedy u nás už James nikdy nespal.

Školský výlet do St. Augustine. Foto – Janet Fay

U ďalších detí je to úplne vylúčené. Ich rodičia sú schopní robiť krkolomné kúsky len preto, aby ich dieťa nespalo inde než oni.

Keď niekedy strážime Dylana, pretože jeho mama je na služobnej ceste a nemôže ho vyzdvihnúť zo školy, otec Leo, ktorý pracuje ako vodič autobusu na poobedné zmeny, poňho príde o jednej v noci priamo z práce a spiaceho si ho naloží do auta. Samozrejme, musím preto zostať hore aj ja, aby som ho pustila dovnútra.

Alebo keď je u nás večierok, zídu sa susedia a deti okolo polnoci zaspia v obývačke, náš sused Luis, ktorý býva o dva domy ďalej, radšej svojho syna prebudí a núti ho ísť peši tých zhruba sto metrov namiesto toho, aby ho na gauči prikryl dekou a nechal u nás prespať do rána.

Nechcem o tom ani premýšľať

Samozrejme, že sa ma najskôr dotýkalo, prečo mne alebo môjmu mužovi naši kamaráti tak strašne neveria. Skúsila som sa na to žien vo svojom najbližšom okolí raz spýtať, keď sme len s niekoľkými z nich sedeli v úzkom kruhu. „Čo si vážne myslíte, že by som vášmu dieťaťu niečo urobila? Alebo môj manžel?“ spýtala som sa na rovinu.

„Ja o tom nechcem ani premýšľať,“ vysvetlila mi kamarátka Karla. „Vôbec nechcem zvažovať, či ti verím, že by si ty alebo niekto v tvojej rodine neobťažovala moje dieťa. A už vôbec nechcem ani stotinou promile svoje dieťa dostať do situácie, keď by mu niečo hrozilo.“

Práve ku Karle a jej mužovi som raz dala prespať nášho syna, keď som musela odísť na reportáž do Orlanda, kde Donald Trump oznamoval, že bude po druhý raz kandidovať za prezidenta.

Jeho zhromaždenie bolo večer, a tak som si radšej namiesto nočného šoférovania zarezervovala hotel a poprosila Karlu, či by u nej vtedy sedemročný syn mohol prespať. Ani som netušila, ako z toho bola v šoku.

„Odkiaľ tento strach pochádza? Čo v Amerike znásilňujú deti viac než v Česku? Ako to, že my sa tak nebojíme?“ pokračovala som v rozhovore ďalej.

„Ty si nevidela programy na kanáli Právo a zločin, však? To by si vedela, že možné je úplne všetko. Ktokoľvek môže urobiť čokoľvek,“ pridala sa Nancy a ostatné pritakávali.

Pochopila som, že v tomto bude Amerika vždy neporovnateľná – vďaka jednému jazyku celý kontinent sleduje rovnaké programy a rovnaké správy. Zatiaľ čo my nevieme, aké zločiny sa stali napríklad v Taliansku alebo Nórsku, oni majú o všetkom celoamerický prehľad, a tak sa ich v predstavách dotýka aj kriminalita vzdialená stovky kilometrov.

Deje sa vlastne „okolo nich“.

Vždy vedieť, kde je núdzový východ

Karla sa nám v tej chvíli po prvý raz zverila, že bola ako dieťa zneužívaná. Príbuzným a v rodine.

„Preto dobre viem z vlastnej skúsenosti, že ľudia, na ktorých by si to nikdy nepovedala, dokážu deťom robiť hrozné veci. Nikdy nevystavím svoju dcéru možnosti, že by jej vôbec niekto mohol ublížiť. To sa radšej vrátim z párty skôr alebo ju vezmem so sebou, ale u iných spať nebude.“

Karla vtedy o zneužívaní nikomu nepovedala.

„Dnes je iná doba, deti vedia, že to nie je v poriadku, nedajú sa. Tak ako ja viem, že by tvoj muž mojim deťom neublížil, vieš hádam aj ty to isté o mojom, nie?“ namietala som.

„Nikdy to nevieš. Je toľko ľudí, čo zneužívajú deti, a nikto by ich z toho nepodozrieval. Časť mojej rodiny mi to nikdy neuverila.“

Dobre, povedala som si, to je Karlina osobná skúsenosť, u nej môžem ostražitosť chápať. Prišla z Nikaraguy, kde je vysoká kriminalita, ona aj jej rodina tým môžu byť ovplyvnené.

A tak som sa spýtala ďalších, napríklad Ernesta. Ten je bezpečnosťou úplne posadnutý. Vždy nosí batoh prvej pomoci, v ktorom má úplne všetko, čo môže potrebovať na prežitie – od noža cez lieky až po gumičky.

Keď vojde do akejkoľvek miestnosti, najskôr sa presvedčí, kde je núdzový východ. To isté naučil svoje deti a aj moje.

Keď sa nedávno oslavovali narodeniny nášho detského kamaráta v herni Chuck’n‘Cheese, stál pri deťoch a všetko neustále kontroloval. Pripadal mi trochu ako vyšinutý, to nemôže deti nechať sa normálne hrať?

„V jednej z týchto pobočiek sa vlani strieľalo. Tak to strážim,“ vysvetľoval mi a vzal si mojich synov na malú prednášku. Museli mu ukázať, kde je núdzový východ, a prinútil ich sľúbiť, že nikdy nepôjdu na pánsky záchod sami. „Vždy s bratom, jasné?“ prízvukoval im.

Ernesto Carranza. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Asi vás neprekvapí, že Ernesto má doma arzenál sedemdesiatich zbraní. Všetky ich má bezpečne uložené v trezore pod kódom, ktorý pozná len on a jeho žena. Čo sa stalo jemu? Pracuje ako dozorca v nápravnom zariadení.

„Každý pracovný deň trávim s ľuďmi, ktorí sa previnili proti zákonu. Vidím dennodenne, čoho sú ľudia schopní, koľko zla v sebe majú. Najhoršie veci. Nechceš to vedieť,“ povedal mi.

K jeho pohode nepomáha ani to, že je pôvodom z Hondurasu, krajiny s desiatou najvyššou kriminalitou na svete. Keď bol mladý, uniesli ho. Jeho otec pracoval ako vplyvný úradník a gangstri si jeho rodinu vytypovali ako tú, ktorá bude ochotná za syna zaplatiť výkupné.

„Konečne žijem v bezpečnej krajine,“ povedal mi Ernesto a ja som si znovu uvedomila, aké rozdielne majú ľudia skúsenosti. Čo by asi tak hovoril na Česko, keď si pripadá bezpečne aj v po zuby ozbrojených Spojených štátoch, kde svoje deti učí hľadať núdzový východ aj v herniach?

Ernesto vždy sprevádza deti do školy, nikdy ich nenechá chodiť po ulici osamote. Na školskom výlete cez noc žiadne z nich doteraz nebolo, najstarší syn má desať rokov.

Nepriestrelný batoh

Leo, otec Dylana, má zase ako vodič mestského autobusu od vedenia podniku nariadené nikdy sa nehádať s pasažiermi, aj keby mal stokrát pravdu, a keď v autobuse dôjde k útoku, nezasahovať, ale okamžite volať políciu. Keď niekto nemá peniaze na lístok, musí ho nechať ísť zadarmo, aby sa dotyčný nenahneval a neublížil mu.

„Za tie roky som videl takú ľudskú spodinu, že nemám najmenšie ilúzie o ľuďoch. Všade vidím potenciál toho, čo sa môže stať, pretože som videl, ako sa to stalo,“ povedal mi.

Je taký posadnutý bezpečnostnými opatreniami, že synovi kúpil nepriestrelný batoh do školy a domov pohotovostnú trúbku. Na tú má zatrúbiť, ak by sa do ich domu niekto vlámal, zatiaľ čo jeho mama pracuje vo svojej kancelárii o poschodie vyššie.

Aj Leo má doma niekoľko zbraní, ktoré sú zamknuté v skrini. Chodí na strelnicu, navštevuje zbrojné akcie. Pochádza z Venezuely a vždy bude voliť tých, ktorí ochránia jeho právo na čo najsilnejšiu zbraň.

Ani Dylan nesmie do školy chodiť školským autobusom – otec ho vozí do školy, mama zo školy. „Zastávka je 200 metrov pred našou bránou, po celý ten čas chôdze by bol nechránený, to nemôžeme dopustiť,“ vysvetlil mi Leo.

Leonardo. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Takýchto príbehov by som mohla vyrozprávať viac, pretože každý okolo mňa nejaký taký má. Ani po nich nemusím nijako zvlášť pátrať, ďalší som si nedávno vypočula, keď som sa pri bežnej konverzácii spýtala Carlosa – otca spolužiaka môjho syna, prečo sa z Venezuely presťahoval do USA.

„Uniesli ma. Dvakrát. Keď sa to stalo po druhý raz, povedal som si dosť a vybavil si dokumenty. Mal som dve malé deti, nepripadalo do úvahy ďalej riskovať,“ povedal mi a opísal hierarchiu únosov.

„Ten prvý únos bol jednoduchý, pretože trval len hodinu, strčili ma do auta a odviezli k bankomatu. Ale pri tom druhom ma vyviezli za mesto, chceli od otca stotisíc dolárov, držali ma dva týždne. To bolo ťažké.“

Carlos mi to už po rokoch rozprával s úsmevom a ľahkosťou v hlase, ale obom nám bolo jasné, že taká skúsenosť je hlboko traumatizujúca a navždy poznamená to, ako človek vníma možné nebezpečie okolo seba.

V týchto chvíľach si uvedomujem, v akom luxuse bezpečia som celý život žila v Česku, hoci som si to neuvedomovala. Jasné, človek si doma pomaly ani nemôže oprieť bicykel o múr bez toho, aby mu ho niekto neukradol, ale nemusíme v sebe nosiť každodenný strach o život, ktorý deformuje naše vnímanie voľnosti.

Na výlet najali policajta

Prinútilo ma to však inak vnímať, prečo rodičia okolo mňa nepúšťajú svoje deti prespávať ku kamarátom tak jednoducho, ako sme zvyknutí my, a prečo ich automaticky nenechajú ísť na školské výlety 500 kilometrov ďaleko.

Skúsenosti, aké si z krajín svojho pôvodu priniesli, ich úplne odnaučili dôverovať čomukoľvek, čo si osobne nepreveria a pri čom sami priamo nie sú. Tí bohatší sa rovno vnímajú ako cieľ únosu a prispôsobujú tomu životy svojich rodín. Napríklad tým, že svoje deti nenechávajú nikdy osamote, a to ani po tom, čo sa presťahujú do USA.

„Veľmi sa o Fernanda bojím, ale viem, že ho musím nechať ísť. Moji rodičia ma ako dieťa nikam nepustili, pretože sa o mňa hrozne báli, a ja som vždy spolužiakom tie školské výlety závidela,“ povedala mi susedka Adriana z Kostariky, keď sme spolu o piatej ráno mávali našim synom v autobuse pred školou.

Zatiaľ čo ja som sa tešila, že mám jedno z troch detí preč z domu, ona by najradšej nasadla do auta a išla za autobusom. Ale ovládla sa.

Z triedy môjho syna do St. Augustine tento rok nešla asi tretina detí. Škola s tým už rátala, a tak spojila dve triedy dokopy, aby zaplnila autobus. Aby vôbec išli tí ostatní, prišlo vedenie školy so zlepšením: najali v cieľovom meste policajta, ktorý bude deti celú noc strážiť.

A to sa aj stalo. Tri noci sedel na chodbe a nespustil oči z ich dverí.

Pre niektorých rodičov však ani nočný policajt nestačil.