cycling,bicyklovanie,bike,helmet,helma

Prvá emisná norma začala platiť v Kalifornii roku 1968; prvou európskou normou bola norma EHK 15 z roku 1971.

Euro I (1993)
Euro II (1996)
Euro III (2000)
Euro IV (2005)
Euro V (september 2009)
Euro VI (september 2014)

Benzínové motory
Rok Norma COx (g / km) NOx (g / km) HC (g / km) HC + NOx (g / km)
1992 I 3,16 – – 1,13
1996 II 2,20 – – 0,05
2000 III 2,30 0,15 0,20 –
2005 IV 1,00 0,08 0,10 –
2009 V 1,00 0,06 0,10 –
2014 VI 1,00 0,06 0,10 –

Naftové motory
Rok Norma COx (g / km) NOx (g / km) HC + NOx (g / km) PČ (g / km)
1992 I 3,16 – 1,13 0,18
1992 II 1,00 – 0,70 0,08
2000 III 0,64 0,50 0,56 0,05
2005 IV 0,50 0,25 0,30 0,025
2009 V 0,50 0,18 0,23 0,005
2014 VI 0,50 0,08 0,17 0,005

https://scontent-vie1-1.xx.fbcdn.net/v/t31.0-8/16251565_1753597651623752_5372949179482275134_o.jpg?oh=066f07b349ac6badfd008ba302d6503c&oe=591BE989

vysvetlenie toho co je to Wendelstein 7-X

Počet uprchlíků:
Švédsko 600 000
Česko asi několik set

Počet vraž za loňský rok:
Švédsko 121
Česko 150

Počet obyvatel:
Malmö 290 078 (2009)
Brno 377 028 (2016)

Počet uprchlíků:
Malmö až třetina města
Brno pár desítek až stovek

Počet vražd za rok:
Malmö 10
Brno 15 (2009)

Počet znásilnění ČR 12000
Švédsko 5100

Kde jsou ti krvežízniví uprchlíci co vraždí na potkání. Proč nám média ukazuji falešný obraz násilných uprchlíků, když to evidentně není pravda?

Aby ste si urobili obraz, stačí hoci aj krátka cesta priemerného pracujúceho občana do roboty z Pezinka do prosperujúcej Bratislavy.

Robert Fico sa zastrája, že bude opäť cestovať po Slovensku. Slovensko je totiž úplne iné, ako ho opisujú médiá, a on sa o tom opäť presvedčí počas starostlivo pripravenej cesty vládnou limuzínou. Vezme aj nastupujúcu generáciu Smeru a predstaví im to svoje Slovensko: radostnou piesňou spievajúcu krajinu čistých riek, majestátnych hôr, jedinečného folklóru, skvelej gastronómie, šikovných mladých ľudí a nádejných vedcov, prosperujúcich rodinných firiem aj konkurencieschopných veľkých podnikov, krajinu, ktorej prekvitajúce regióny spája sieť diaľnic a železničných tratí, krajinu bez imigrantov a korupcie, s nízkou nezamestnanosťou, so sociálnymi balíčkami a vlakmi zadarmo. Nádhera žiť v takej krajine.

Aj my ostatní občas cestujeme po Slovensku, no na ukážku toho nášho každodenného Slovenska stačí aj oveľa menej – netreba vyťahovať extrémy, pobudnúť v osade či resocializačnom centre –, stačí hoci aj krátka cesta priemerného pracujúceho občana do roboty z Pezinka do prosperujúcej Bratislavy. Stačí sa ráno prebrodiť blatom k železničnej stanici, pretože najbližšie záchytné parkovisko s dostatočnou kapacitou pre pracujúcich, čo chcú využívať hromadnú dopravu, sa nachádza v Hainburgu, potlačiť sa v preplnenom vlaku, pretože študenti sa síce začali voziť zadarmo, no na počte vozňov sa to neprejavilo a konkurenciu na trate nepúšťame.

Ak stojíte v uličke, treba dobre podržať dvere na opotrebovaných súpravách, aby ste počas cesty nevypadli na nejakú nelegálnu skládku, ktorých je popri trati neúrekom, ak sedíte, môžete si čítať optimizmom nabité noviny strany Smer, ktoré vo vlakoch ŽSR nájdete. Treba sa vyhnúť protislovenským prostitútkam v dennej tlači a pohľadom von. Naľavo číha rómska osada Glejovka, o kúsok ďalej umierajúca biosférická rezervácia Jurský Šúr a priamo na jej okraji rozrastajúce sa logistické centrum, napravo vinohrady, ktoré ustupujú divokej výstavbe.

Cestou sú na dohľad ďalšie zlyhania stavebných úradov, súdov, polície, opulentné čierne stavby aj rozpadajúce sa kultúrne pamiatky, výšková budova na Šancovej, Bonaparte aj azylové centrum Maják nádeje. Na hlavnej stanici môžete pozerať na stále nezrekonštruovanú budovu a bilbordmi vytapetované fasády alebo môžete sklopiť zrak a sledovať výtlky a rozbité obrubníky, kľučkovať pomedzi divoko parkujúce autá – najmä v zime to odporúčam, pretože aj malá nehoda znamená riziko, že zakúsite tú najchrumkavejšiu slovenskú realitu – zdravotníctvo.

V práci frustrovaný zamestnávateľ, ktorý vie, že dane a odvody, čo platí, pretečú cez nejaký tender do niečieho vrecka, a zamestnanci zavalení nezmyselnou administratívou a povinnosťami voči štátu. Atď., atď. A to je ešte len pol deviatej ráno. A, vnímajúc toto všetko okolo seba, môžete si akurát tak pogratulovať, že máte zmysluplnú prácu, že tečie teplá voda, že už vyrástli deti a nemusíte nikoho podplácať, aby dostali miesto v škôlke, a že rodičom ešte netreba zháňať lieky a slušného doktora. Toto je naše každodenné Slovensko, pán premiér.

test

Témata, kterým se v průběhu prvního roku svého fungování švédský Sputnik věnoval nejčastěji:
Krize Západu – 705 článků
Pozitivní obraz Ruska – 643 článků
Západní agresivita – 499 článků
Negativní obraz zemí, jež jsou vnímané jako pod vlivem Západu – 424
Západ je zákeřný – 309
Mezinárodní podpora a kooperace s Ruskem – 304
Selhání západní politiky – 112
Rozpory v západní spolupráci – 72

Témata, kterým se v průběhu prvního roku svého fungování švédský Sputnik věnoval nejčastěji:
Krize Západu – 705 článků
Pozitivní obraz Ruska – 643 článků
Západní agresivita – 499 článků
Negativní obraz zemí, jež jsou vnímané jako pod vlivem Západu – 424
Západ je zákeřný – 309
Mezinárodní podpora a kooperace s Ruskem – 304
Selhání západní politiky – 112
Rozpory v západní spolupráci – 72

Témata, kterým se v průběhu prvního roku svého fungování švédský Sputnik věnoval nejčastěji:
Krize Západu – 705 článků
Pozitivní obraz Ruska – 643 článků
Západní agresivita – 499 článků
Negativní obraz zemí, jež jsou vnímané jako pod vlivem Západu – 424
Západ je zákeřný – 309
Mezinárodní podpora a kooperace s Ruskem – 304
Selhání západní politiky – 112
Rozpory v západní spolupráci – 72

cisty den,dubovcova,deti,resocializacne,verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová

cisty den,dubovcova,deti,resocializacne,verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová

cisty den,dubovcova,deti,resocializacne,verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová

Je to výstižný rating knihy "Americký cisár" ( https://www.goodreads.com/book/show/30078133-americk-cis-r )

Kým neexistoval internet tak hoaxy šírili (často podplatení) podomoví obchodníci ktorí sa často vydávali za niekoho iného. Chodili z dediny do dediny a šírili medzi neznalým obyvateľstvom informácie ktoré si nemali ako overiť. Rovnako aj vtedy sa hádzala vina na menšiny. Za všetko mohli niekedy poliaci, inokedy židia, alebo nemci, slovania … podľa toho čo sa komu hodilo. Aj vďaka tomu vtedy dobre prosperovalo prevádzačstvo.

História sa neustále opakuje.

Je to výstižný rating knihy „Americký cisár“ ( https://www.goodreads.com/book/show/30078133-americk-cis-r )

Kým neexistoval internet tak hoaxy šírili (často podplatení) podomoví
obchodníci ktorí sa často vydávali za niekoho iného. Chodili z dediny do
dediny a šírili medzi neznalým obyvateľstvom informácie ktoré si nemali
ako overiť. Rovnako aj vtedy sa hádzala vina na menšiny. Za všetko
mohli niekedy poliaci, inokedy židia, alebo nemci, slovania … podľa
toho čo sa komu hodilo. Aj vďaka tomu vtedy dobre prosperovalo
prevádzačstvo.

História sa neustále opakuje.

Je to výstižný rating knihy „Americký cisár“ ( https://www.goodreads.com/book/show/30078133-americk-cis-r )

Kým neexistoval internet tak hoaxy šírili (často podplatení) podomoví
obchodníci ktorí sa často vydávali za niekoho iného. Chodili z dediny do
dediny a šírili medzi neznalým obyvateľstvom informácie ktoré si nemali
ako overiť. Rovnako aj vtedy sa hádzala vina na menšiny. Za všetko
mohli niekedy poliaci, inokedy židia, alebo nemci, slovania … podľa
toho čo sa komu hodilo. Aj vďaka tomu vtedy dobre prosperovalo
prevádzačstvo.

História sa neustále opakuje.

Matúš Hyžný
piatok 13. januára 2017 10:51   

Drvivá väčšina zástupcov každého viac rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Autor je geológ a paleontológ

Môj pradedo Jakub Hyžný sa narodil na konci 19. storočia v západnej Haliči. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Keď im v roku 1918 zomrel otec, ostali všetci sirotami. Na Haliči bola po prvej svetovej vojne bieda a traja súrodenci sa rozhodli odísť za more do Ameriky.

Môj pradedo však ostal doma na rodnej hrude. V dôsledku epilepsie, ktorú prekonal v detskom veku, sa nebol schopný naučiť písať ani čítať, preto nevycestoval. Keď ostal doma sám, mal 18 rokov. Jeho súrodenci si v Chicagu, kde sa usadili, založili rodiny, a preto je dnes v Spojených štátoch amerických viac Hyžných ako v domovskej Európe.

Moji vzdialení príbuzní teda boli z pohľadu vtedajších Američanov imigranti. Nedávno ich potomkovia mohli voliť v amerických prezidentských voľbách.

V devätnástom storočí sa kolonizácia amerického divokého západu európskymi prišelcami zintenzívnila. Pôvodne indiánske obyvateľstvo sa stalo terčom genocídy alebo bolo viac alebo menej násilne asimilované. Európski dobyvatelia Nového sveta boli z pohľadu indiánskych domorodcov imigranti. Dnes sa ich potomkovia hlásia k hrdému americkému národu.
Migračná vlna z Afriky

Najstaršie ľudské osídlenie amerického kontinentu sa datuje do obdobia asi pred 14-tisíc rokmi. Všetci zástupcovia druhu Homo sapiens prišli do Ameriky z Ázie cez oblasť Beringovho prielivu, ktorá v tom období tvorila pevninský most. „Pôvodné“ obyvateľstvo amerického kontinentu boli ázijskí imigranti.

Celé ľudské mimoafrické osídlenie má svoj pôvod v jedinej migračnej vlne, ktorá opustila Afriku asi pred 72-tisíc rokmi. Dovtedy ľudia druhu Homo sapiens obývali výlučne africký kontinent. Naši predkovia sa potom rozšírili do iných oblastí sveta – Eurázia bola kolonizovaná ako prvá, Južná Amerika ako posledná. Teda aj my Európania sme všetci potomkovia imigrantov z Afriky.
Migrácia, evolučný úspech človeka

Koho ešte považujeme za svojich predkov a koho už nie? Bez vybraného vzťažného bodu sa na túto otázku nedá rozumne odpovedať. Zástupcovia prakticky každého biologického druhu pochádzajú z pomerne malej populácie jedincov obývajúcich určité územie. Ľudia nie sú výnimkou. Z toho vyplýva logický záver. Drvivá väčšina zástupcov každého výraznejšie rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Netreba dodávať, že pre kozmopolitné druhy, akým je aj Homo sapiens, to platí dvojnásobne. Evolučný úspech človeka ako druhu spočíva v jeho neustálej migrácii. Takže kde sme potom doma a čo je naša vlasť? Kľúčom je dĺžka ľudského života a kvalita pamäťových záznamov.
Kresťanské Slovensko

Často počúvame o tom, že Slovensko je kresťanská krajina, že kresťanstvo je naša tradičná, vlastná kultúra. A predsa ho podľa populárneho mýtu medzi pohanské obyvateľstvo priniesli imigranti z Byzancie. Z pravicového politického spektra sa ešte častejšie hovorí o kresťanskej Európe a vyhlasujú sa nekompromisné tvrdenia o tom, že Európa bude buď kresťanská, alebo vôbec nebude.

Toto je však typická falošná dilema. Kresťanstvo nepochybne dalo Európe veľmi veľa, existencia európskej civilizácie je však dlhšia ako existencia samotného kresťanstva.

Dobu antiky nemáme problém označiť za kultúrnu, napriek tomu, že kresťanská nebola. Navyše, pôvod kresťanstva sa dá vystopovať až do oblasti Blízkeho východu, teda mimo geografického priestoru Európy. Takisto netreba zabúdať na príspevky neeurópskych kultúr k civilizačnému vzostupu starého kontinentu. Za všetky vplyvy stačí spomenúť arabské číslovky, ktoré nikto z Európanov – ba ani z nás – nepovažuje za cudzie.
Dejiny? To, kam siaha naša pamäť

Riešenie problému existencie vlasti a povahy našich predkov sa dá nájsť vo fráze „odnepamäti“. Tam, kam siaha naša pamäť, to sú naše dejiny. Známy novinár Ryszard Kapuściński v jednej zo svojej kníh poznamenal, že dejiny sú to, čo sa pamätá, pretože hranica pamäti – to je koniec dejín. Predtým nebolo nič. Žiadne „predtým“ neexistuje.

Tento postreh sa v pôvodnom kontexte vzťahuje na vnímanie dejín africkými kmeňovými spoločnosťami bez písomných záznamov. Myslím si, že Kapuścińského postreh je možné aplikovať aj na našu vlastnú spoločnosť. Ak sa na niekoho už nepamätáme, nepovažujeme ho za svojho. Tak ako sme zabudli na arabský pôvod „našich vlastných“ čísel, zabudli sme na to, ako naši predkovia pricestovali z druhého konca sveta.

V tomto ohľade je vcelku jedno, čo sa píše v historických knihách. A tak Slovák žijúci v 21. storočí môže takmer bez problémov povedať, že územie našej republiky bolo odnepamäti kresťanské. Slovan žijúci v čase príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu by povedal, že na danom území žili jeho predkovia odnepamäti a nikto z nich nevyznával vieru v kresťanského boha. A boli aj časy, keď na území dnešnej Slovenskej republiky nežili žiadni Slovania.
Domov nie je miesto, ale pocit

Takže čo je náš skutočný domov a odkiaľ naozaj pochádzame? Som presvedčený, že odpoveď treba hľadať vo svojom vnútri, nie v historických traktátoch ani propagačných brožúrach či weboch našich nacionalisticky zmýšľajúcich spoluobčanov. Za seba môžem povedať, že sa cítim doma tam, kde mám svojich milovaných, menovite moju rodinu a priateľov.

Domov nie je miesto, domov je pocit. Pocit spolupatričnosti. Na Slovensku sa prestávam cítiť ako doma. Sám seba sa pýtam, či chcem vychovávať svoje deti v krajine, kde policajná hliadka (pod heslom „pomáhať a chrániť“) iba tupo hľadí na vyholené indivíduá hádžuce kamene na matku s deťmi.

Zvlášť keď tie indivíduá teraz sedia v parlamente. Je pritom ironické, že sa kresťanskej tradície dovolávajú a toho najvyššieho pokrytecky vzývajú práve tí, ktorí po kresťansky vôbec nežijú.

https://dennikn.sk/93755/biela-pokozka-europanov-je-novinka-nedavno-bola-tmava/
https://dennikn.sk/159266/moderni-europania-maju-povod-v-afrike-na-blizkom-vychode-v-rusku/

Matúš Hyžný
piatok 13. januára 2017 10:51   

Drvivá väčšina zástupcov každého viac rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Autor je geológ a paleontológ

Môj pradedo Jakub Hyžný sa narodil na konci 19. storočia v západnej Haliči. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Keď im v roku 1918 zomrel otec, ostali všetci sirotami. Na Haliči bola po prvej svetovej vojne bieda a traja súrodenci sa rozhodli odísť za more do Ameriky.

Môj pradedo však ostal doma na rodnej hrude. V dôsledku epilepsie, ktorú prekonal v detskom veku, sa nebol schopný naučiť písať ani čítať, preto nevycestoval. Keď ostal doma sám, mal 18 rokov. Jeho súrodenci si v Chicagu, kde sa usadili, založili rodiny, a preto je dnes v Spojených štátoch amerických viac Hyžných ako v domovskej Európe.

Moji vzdialení príbuzní teda boli z pohľadu vtedajších Američanov imigranti. Nedávno ich potomkovia mohli voliť v amerických prezidentských voľbách.

V devätnástom storočí sa kolonizácia amerického divokého západu európskymi prišelcami zintenzívnila. Pôvodne indiánske obyvateľstvo sa stalo terčom genocídy alebo bolo viac alebo menej násilne asimilované. Európski dobyvatelia Nového sveta boli z pohľadu indiánskych domorodcov imigranti. Dnes sa ich potomkovia hlásia k hrdému americkému národu.
Migračná vlna z Afriky

Najstaršie ľudské osídlenie amerického kontinentu sa datuje do obdobia asi pred 14-tisíc rokmi. Všetci zástupcovia druhu Homo sapiens prišli do Ameriky z Ázie cez oblasť Beringovho prielivu, ktorá v tom období tvorila pevninský most. „Pôvodné“ obyvateľstvo amerického kontinentu boli ázijskí imigranti.

Celé ľudské mimoafrické osídlenie má svoj pôvod v jedinej migračnej vlne, ktorá opustila Afriku asi pred 72-tisíc rokmi. Dovtedy ľudia druhu Homo sapiens obývali výlučne africký kontinent. Naši predkovia sa potom rozšírili do iných oblastí sveta – Eurázia bola kolonizovaná ako prvá, Južná Amerika ako posledná. Teda aj my Európania sme všetci potomkovia imigrantov z Afriky.
Migrácia, evolučný úspech človeka

Koho ešte považujeme za svojich predkov a koho už nie? Bez vybraného vzťažného bodu sa na túto otázku nedá rozumne odpovedať. Zástupcovia prakticky každého biologického druhu pochádzajú z pomerne malej populácie jedincov obývajúcich určité územie. Ľudia nie sú výnimkou. Z toho vyplýva logický záver. Drvivá väčšina zástupcov každého výraznejšie rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Netreba dodávať, že pre kozmopolitné druhy, akým je aj Homo sapiens, to platí dvojnásobne. Evolučný úspech človeka ako druhu spočíva v jeho neustálej migrácii. Takže kde sme potom doma a čo je naša vlasť? Kľúčom je dĺžka ľudského života a kvalita pamäťových záznamov.
Kresťanské Slovensko

Často počúvame o tom, že Slovensko je kresťanská krajina, že kresťanstvo je naša tradičná, vlastná kultúra. A predsa ho podľa populárneho mýtu medzi pohanské obyvateľstvo priniesli imigranti z Byzancie. Z pravicového politického spektra sa ešte častejšie hovorí o kresťanskej Európe a vyhlasujú sa nekompromisné tvrdenia o tom, že Európa bude buď kresťanská, alebo vôbec nebude.

Toto je však typická falošná dilema. Kresťanstvo nepochybne dalo Európe veľmi veľa, existencia európskej civilizácie je však dlhšia ako existencia samotného kresťanstva.

Dobu antiky nemáme problém označiť za kultúrnu, napriek tomu, že kresťanská nebola. Navyše, pôvod kresťanstva sa dá vystopovať až do oblasti Blízkeho východu, teda mimo geografického priestoru Európy. Takisto netreba zabúdať na príspevky neeurópskych kultúr k civilizačnému vzostupu starého kontinentu. Za všetky vplyvy stačí spomenúť arabské číslovky, ktoré nikto z Európanov – ba ani z nás – nepovažuje za cudzie.
Dejiny? To, kam siaha naša pamäť

Riešenie problému existencie vlasti a povahy našich predkov sa dá nájsť vo fráze „odnepamäti“. Tam, kam siaha naša pamäť, to sú naše dejiny. Známy novinár Ryszard Kapuściński v jednej zo svojej kníh poznamenal, že dejiny sú to, čo sa pamätá, pretože hranica pamäti – to je koniec dejín. Predtým nebolo nič. Žiadne „predtým“ neexistuje.

Tento postreh sa v pôvodnom kontexte vzťahuje na vnímanie dejín africkými kmeňovými spoločnosťami bez písomných záznamov. Myslím si, že Kapuścińského postreh je možné aplikovať aj na našu vlastnú spoločnosť. Ak sa na niekoho už nepamätáme, nepovažujeme ho za svojho. Tak ako sme zabudli na arabský pôvod „našich vlastných“ čísel, zabudli sme na to, ako naši predkovia pricestovali z druhého konca sveta.

V tomto ohľade je vcelku jedno, čo sa píše v historických knihách. A tak Slovák žijúci v 21. storočí môže takmer bez problémov povedať, že územie našej republiky bolo odnepamäti kresťanské. Slovan žijúci v čase príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu by povedal, že na danom území žili jeho predkovia odnepamäti a nikto z nich nevyznával vieru v kresťanského boha. A boli aj časy, keď na území dnešnej Slovenskej republiky nežili žiadni Slovania.
Domov nie je miesto, ale pocit

Takže čo je náš skutočný domov a odkiaľ naozaj pochádzame? Som presvedčený, že odpoveď treba hľadať vo svojom vnútri, nie v historických traktátoch ani propagačných brožúrach či weboch našich nacionalisticky zmýšľajúcich spoluobčanov. Za seba môžem povedať, že sa cítim doma tam, kde mám svojich milovaných, menovite moju rodinu a priateľov.

Domov nie je miesto, domov je pocit. Pocit spolupatričnosti. Na Slovensku sa prestávam cítiť ako doma. Sám seba sa pýtam, či chcem vychovávať svoje deti v krajine, kde policajná hliadka (pod heslom „pomáhať a chrániť“) iba tupo hľadí na vyholené indivíduá hádžuce kamene na matku s deťmi.

Zvlášť keď tie indivíduá teraz sedia v parlamente. Je pritom ironické, že sa kresťanskej tradície dovolávajú a toho najvyššieho pokrytecky vzývajú práve tí, ktorí po kresťansky vôbec nežijú.

https://dennikn.sk/93755/biela-pokozka-europanov-je-novinka-nedavno-bola-tmava/
https://dennikn.sk/159266/moderni-europania-maju-povod-v-afrike-na-blizkom-vychode-v-rusku/

Matúš Hyžný
piatok 13. januára 2017 10:51   

Drvivá väčšina zástupcov každého viac rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Autor je geológ a paleontológ

Môj pradedo Jakub Hyžný sa narodil na konci 19. storočia v západnej Haliči. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Keď im v roku 1918 zomrel otec, ostali všetci sirotami. Na Haliči bola po prvej svetovej vojne bieda a traja súrodenci sa rozhodli odísť za more do Ameriky.

Môj pradedo však ostal doma na rodnej hrude. V dôsledku epilepsie, ktorú prekonal v detskom veku, sa nebol schopný naučiť písať ani čítať, preto nevycestoval. Keď ostal doma sám, mal 18 rokov. Jeho súrodenci si v Chicagu, kde sa usadili, založili rodiny, a preto je dnes v Spojených štátoch amerických viac Hyžných ako v domovskej Európe.

Moji vzdialení príbuzní teda boli z pohľadu vtedajších Američanov imigranti. Nedávno ich potomkovia mohli voliť v amerických prezidentských voľbách.

V devätnástom storočí sa kolonizácia amerického divokého západu európskymi prišelcami zintenzívnila. Pôvodne indiánske obyvateľstvo sa stalo terčom genocídy alebo bolo viac alebo menej násilne asimilované. Európski dobyvatelia Nového sveta boli z pohľadu indiánskych domorodcov imigranti. Dnes sa ich potomkovia hlásia k hrdému americkému národu.
Migračná vlna z Afriky

Najstaršie ľudské osídlenie amerického kontinentu sa datuje do obdobia asi pred 14-tisíc rokmi. Všetci zástupcovia druhu Homo sapiens prišli do Ameriky z Ázie cez oblasť Beringovho prielivu, ktorá v tom období tvorila pevninský most. „Pôvodné“ obyvateľstvo amerického kontinentu boli ázijskí imigranti.

Celé ľudské mimoafrické osídlenie má svoj pôvod v jedinej migračnej vlne, ktorá opustila Afriku asi pred 72-tisíc rokmi. Dovtedy ľudia druhu Homo sapiens obývali výlučne africký kontinent. Naši predkovia sa potom rozšírili do iných oblastí sveta – Eurázia bola kolonizovaná ako prvá, Južná Amerika ako posledná. Teda aj my Európania sme všetci potomkovia imigrantov z Afriky.
Migrácia, evolučný úspech človeka

Koho ešte považujeme za svojich predkov a koho už nie? Bez vybraného vzťažného bodu sa na túto otázku nedá rozumne odpovedať. Zástupcovia prakticky každého biologického druhu pochádzajú z pomerne malej populácie jedincov obývajúcich určité územie. Ľudia nie sú výnimkou. Z toho vyplýva logický záver. Drvivá väčšina zástupcov každého výraznejšie rozšíreného druhu sú imigranti z iných oblastí.

Netreba dodávať, že pre kozmopolitné druhy, akým je aj Homo sapiens, to platí dvojnásobne. Evolučný úspech človeka ako druhu spočíva v jeho neustálej migrácii. Takže kde sme potom doma a čo je naša vlasť? Kľúčom je dĺžka ľudského života a kvalita pamäťových záznamov.
Kresťanské Slovensko

Často počúvame o tom, že Slovensko je kresťanská krajina, že kresťanstvo je naša tradičná, vlastná kultúra. A predsa ho podľa populárneho mýtu medzi pohanské obyvateľstvo priniesli imigranti z Byzancie. Z pravicového politického spektra sa ešte častejšie hovorí o kresťanskej Európe a vyhlasujú sa nekompromisné tvrdenia o tom, že Európa bude buď kresťanská, alebo vôbec nebude.

Toto je však typická falošná dilema. Kresťanstvo nepochybne dalo Európe veľmi veľa, existencia európskej civilizácie je však dlhšia ako existencia samotného kresťanstva.

Dobu antiky nemáme problém označiť za kultúrnu, napriek tomu, že kresťanská nebola. Navyše, pôvod kresťanstva sa dá vystopovať až do oblasti Blízkeho východu, teda mimo geografického priestoru Európy. Takisto netreba zabúdať na príspevky neeurópskych kultúr k civilizačnému vzostupu starého kontinentu. Za všetky vplyvy stačí spomenúť arabské číslovky, ktoré nikto z Európanov – ba ani z nás – nepovažuje za cudzie.
Dejiny? To, kam siaha naša pamäť

Riešenie problému existencie vlasti a povahy našich predkov sa dá nájsť vo fráze „odnepamäti“. Tam, kam siaha naša pamäť, to sú naše dejiny. Známy novinár Ryszard Kapuściński v jednej zo svojej kníh poznamenal, že dejiny sú to, čo sa pamätá, pretože hranica pamäti – to je koniec dejín. Predtým nebolo nič. Žiadne „predtým“ neexistuje.

Tento postreh sa v pôvodnom kontexte vzťahuje na vnímanie dejín africkými kmeňovými spoločnosťami bez písomných záznamov. Myslím si, že Kapuścińského postreh je možné aplikovať aj na našu vlastnú spoločnosť. Ak sa na niekoho už nepamätáme, nepovažujeme ho za svojho. Tak ako sme zabudli na arabský pôvod „našich vlastných“ čísel, zabudli sme na to, ako naši predkovia pricestovali z druhého konca sveta.

V tomto ohľade je vcelku jedno, čo sa píše v historických knihách. A tak Slovák žijúci v 21. storočí môže takmer bez problémov povedať, že územie našej republiky bolo odnepamäti kresťanské. Slovan žijúci v čase príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu by povedal, že na danom území žili jeho predkovia odnepamäti a nikto z nich nevyznával vieru v kresťanského boha. A boli aj časy, keď na území dnešnej Slovenskej republiky nežili žiadni Slovania.
Domov nie je miesto, ale pocit

Takže čo je náš skutočný domov a odkiaľ naozaj pochádzame? Som presvedčený, že odpoveď treba hľadať vo svojom vnútri, nie v historických traktátoch ani propagačných brožúrach či weboch našich nacionalisticky zmýšľajúcich spoluobčanov. Za seba môžem povedať, že sa cítim doma tam, kde mám svojich milovaných, menovite moju rodinu a priateľov.

Domov nie je miesto, domov je pocit. Pocit spolupatričnosti. Na Slovensku sa prestávam cítiť ako doma. Sám seba sa pýtam, či chcem vychovávať svoje deti v krajine, kde policajná hliadka (pod heslom „pomáhať a chrániť“) iba tupo hľadí na vyholené indivíduá hádžuce kamene na matku s deťmi.

Zvlášť keď tie indivíduá teraz sedia v parlamente. Je pritom ironické, že sa kresťanskej tradície dovolávajú a toho najvyššieho pokrytecky vzývajú práve tí, ktorí po kresťansky vôbec nežijú.

https://dennikn.sk/93755/biela-pokozka-europanov-je-novinka-nedavno-bola-tmava/
https://dennikn.sk/159266/moderni-europania-maju-povod-v-afrike-na-blizkom-vychode-v-rusku/