Medzinárodne uznávaný vedec, profesor David Scheffel, je už pol roka na Slovensku vo väzbe. Je možné, že tejto krajine hrozí ďalšia veľká blamáž pre to, ako tu funguje polícia a justícia.
Ako komunikaciou zastavit sikanu
V ostatnom čase sa v masmédiách objavujú príspevky kritizujúce rozsah a niekedy aj spôsob pestovania repky olejky. Kritike je podrobovaná najmä jej náročnosti na chemickú ochranu proti burinám, chorobám a škodcom, s nepriaznivým dopadom na životné prostredie. V nasledujúcom príspevku uvádzame preto odborné stanoviská k tomu, v čom je kritika oprávnená a čo je mýtus. Ide o materiál, ktorý vpracovali pracovníci českého Svazu pěstitelů a zpracovatelů olejnin a je určený viac pre laikov ako pre poľnohospodárov. Redakciou časopisu Naše pole bol preložený a upravený na slovenské pomery.
Slovo na úvod
Repka olejka je významnou plodinou európskeho poľnohospodárstva. Vo viacerých krajinách sa pestuje na väčších plochách, resp. pri vyššom procentickom zastúpení v osevnom postupe ako na Slovensku. Napriek tomu, podľa nám dostupných informácií, práve v krajinách s vyšším zastúpením jej plôch ako u nás, výrazne prevláda pozitívne hodnotenie nad negatívnym. U nás je tomu naopak.
Inde sú rozkvitajúce žlté polia vnímané ako symbol začiatku klimaticky priaznivejšej časti roka, niekde sú volené „Kráľovné repkového kvietku“, cyklostezky vedúce okolo repkových polí majú informačné tabule upozorňujúce na význam repky pre poľnohospodárstvo, pre krajinu a napr. aj pre včely.
V našej vlasti sa repka takejto popularite neteší. Naopak, v médiách sa objavujú informácie o „žltom zle“, ktoré zvyšuje eróziu pôdy, vyčerpáva osevné postupy, zabíja srnčiu zver, ničí včely, trápi osoby alergické na peľ a pod. Repkový olej býva označovaný ako nie celkom vhodný pre ľudskú výživu, s tým že sa hodí skôr do motorov, ktoré ale poškodzuje a takto by sme mohli pokračovať ešte dlho.
Hovorí sa: Repka škodí v osevnom postupe
V ostatných 20 rokoch došlo na Slovensku k radikálnemu zníženiu stavov hospodárskych zvierat, s čím súviselo aj zníženie výmery kŕmnych plodín, najmä viacročných krmovín. Čo pestovať namiesto nich? Výmera kukurice sa vďaka rozvoju bioplynových staníc síce nezmenila, ale kukurica rozhodne ani osevnému postupu, ani pôde neprospieva, čo do istej miery platí aj o slnečnici. Ostatné plodiny (strukoviny, okopaniny), ktoré vykazujú vysokú predplodinovú hodnotu, majú veľmi obmedzené odbytové možnosti.
Pre pestovateľa sa tak značne obmedzil výber plodín, ktoré by nahradili spomínané krmoviny. Zostali samozrejme obilniny, ktoré je ale potrebné v osevnom postupe striedať inou, odlišnou plodinou. A tu sa práve ponúka repka, ktorá má dobré odbytové možnosti a navyše zlepšuje dlhodobo úrodnosť pôdy. Občas je možné sa stretnúť s názorom, že po repke zostáva „mŕtva pôda“. Skutočnosť je taká, že pri všetkých plodinách v dôsledku používania pesticídov, ale aj niektorých hnojív, sa mení skladba mikrobiálneho spoločenstva, ktoré potom funguje odlišným spôsobom, lebo niektoré jeho prirodzené funkcie sú narušené. Mŕtva pôda to ale nie je. Iba by sa nemala po repke znovu pestovať ďalšia repka, k čomu ale v praxi nedochádza.
Repka má vysokú predplodinovú hodnotu, porovnateľnú s napr. strukovinami či okopaninami. Preto je vítaným článkom osevného postupu. Patrí jednoznačne medzi tzv. zlepšujúce plodiny. Napr. pšenica ozimná, pestovaná po repke dáva spravidla o 10 % vyššiu úrodu ako po pšenici. Repka má v osevnom postupe tzv. fytosanitárne (ozdravné) účinky, lebo zbavuje pôdu patogénov, napádajúcich napr. práve obilniny.
Hovorí sa: Repka drancuje pôdu a prispieva k jej erózii
Repka disponuje v porovnaní s inými plodinami mohutným koreňovým systémom. Hĺbka prekorenenia môže byť až 1,75 m. Pritom 85 % koreňovej hmoty sa nachádza v ornicovej vrstve. Repka je takto schopná „vydolovať“ aj pre iné plodiny (obilniny) z neprístupnej hĺbky časť živín. Repka vyniká veľmi dobrou schopnosťou osvojovať si fosfor, ktorý je takto sprístupnený v pozberových zvyškoch iným plodinám. Pôdy obohacuje o značné množstvo pozberových zvyškov (na 1 ha 5 – 7 t/ha slamy a 1 – 4 t/ha sušiny koreňovej hmoty). Táto hmota je podstatne kvalitnejšia vyšším obsahom živín, najmä dusíku, ako slama obilnín. Takto repka zlepšuje pôdnu štruktúru, čo sa následne prejaví v lepšej sorpčnej kapacite pre dažďovú vodu a tým aj v obmedzení erózie.
Keďže repka býva na poli asi 11 mesiacov, najdlhšie zo všetkých jednoročných plodín, výrazne obmedzuje veternú a vodnú eróziu. Pre ich pôsobenie zostáva iba august a čiastočne september. Pritom si treba uvedomiť, že proti erózii absolútna ochrana rastlinným krytom neexistuje (v extrémnych prípadoch sa nedosiahne ani zatrávnením).
Hovorí sa: Repka zabíja srnčiu zver
Srnčia zver je pomerne náročná na skladbu živín v potrave, čo môže byť problém v zimnom a skorom jarnom období. Moderné odrody repky sú šľachtené na znížený, nie však absolútne nulový obsah horkých a jedovatých glukosinolátov. Pri vysokom príjme repky, ktorá zveri chutí, je aj pri takýchto odrodách celkové množstvo glukosinolátov dostačujúce k tomu, aby organizmus zveri bol poškodený, navyše aj nitrátmi a nitritmi, až letálne. V repke je v tomto období aj veľmi málo vlákniny. To vedie aj pri menšej konzumácii k obmedzeniu činnosti bachoru a k hnačkám a k poruchám správania sa zveri.
Preto veľmi dôležitú úlohu zohráva aj potrebné prikrmovanie zveri senom. V poľovných revíroch, kde na túto vec nezabúdajú, ani rozšírené pestovanie repky neznamená zvýšenie zimného úhynu.
Pôvodné obavy z negatívneho vplyvu rozširujúceho sa pestovania repky na srnčiu populáciu sa nenaplnili. Nárast osevných plôch nemal za následok úbytok zveri, ktorej stavy sa naopak i za tejto situácie zvyšujú.
Hovorí sa: Pri pestovaní repky sa používajú zdraviu škodlivé postreky, niektoré sú aj karcinogénne
Intenzívne pestovanie prakticky žiadnej poľnohospodárskej plodiny (okrem systému bio) sa nezaobíde bez chemickej ochrany. Prípravky, ktoré sa používajú na ošetrenie repky, sa súčasne používajú aj pri pestovaní zemiakov, repy cukrovej, strukovín, kukurice, jačmeňa, pšenice, raže, zeleniny, v ovocných sadoch a niektoré i v lesoch.
Používanie všetkých prípravkov podlieha veľmi sofistikovanej legislatíve. Všetky registrované prípravky sú preverované z hľadiska vplyvu na ľudské zdravie, zdravie užitočného hmyzu a zvierat. Musí zodpovedať nie len slovenským, ale aj európskym normám. Pre aplikáciu do olejnín, obilnín, zemiakov, ani repy nie sú registrované žiadne prípravky, teda ani pesticídy, ktoré by boli iba len podozrivé z karcinogénnych účinkov.
Ale predsa len ide o látky svojím spôsobom škodlivé. Avšak pri správnom používaní a pri využívaní „sedliackeho rozumu“ pri práci s nimi, pomáhajú pri produkcii zdravých, nezávadnych potravín, bez toxínov, resp. ich rezíduí.
V Európe postupne klesá spotreba pesticídov, staršie účinné látky sú nahradzované novými a poľnohospodárstvo sa snaží ísť kompromisom medzi intenzitou, výškou úrody a ochranou životného prostredia. Okrem iného aj cestou povinného používania systému Integrovanej ochrany rastlín, čo v sebe zahŕňa racionálne používanie chemickej ochrany, spolu s agrotechnickými, nechemickými, biologickými, najmä preventívnymi spôsobmi ochrany rastlín.
Hovorí sa: Repka je iba na biopalivo
Z repky sa skutočne vyrába metylester, ktorý slúži ako prídavok do paliva dieselových motorov. Okrem toho ale aj stolové a fritovacie oleje, 100 % tuky, margaríny, nízkokalorické tuky a pod.
Z repky sa vyrábajú aj mazadlá, technické oleje, hydraulické kvapaliny, vazelína, laky, fermeže, glycerol, vosky, plastické hmoty a pod.
Do poľnohospodárstva sa repka vracia ako krmivo (pokrutiny, výlisky a extrahované šroty).
Bez repky sa neobíde ani farmácia, kozmetika atď.
Pôvodne sa repkový olej používal ako svietidlo do knôtových lámp.
Hovorí sa: Postreky ničia včely
Je pravda, že všeobecne v poľnohospodárstve, teda aj pri pestovaní repky olejky, sa používajú chemické látky, ktoré, keď majú ničiť škodcov, tak sú nebezpečné životu aj prospešným druhom hmyzu, teda aj včelám. Ja ale celkom isté, že žiadny poľnohospodár nepoužíva takéto látky preto, aby likvidoval včely. Musí ale chrániť svoje porasty pred škodlivými činiteľmi. Pre aplikáciu pesticídov, v tomto prípade insekticídov, platia prísne pravidlá, orientované predovšetkým na ochranu včiel a užitočného hmyzu. Dva dni pred postrekom sa musí napr. nahlásiť použitie insekticídu všetkým včelárom v okruhu 5 km od pozemku, na ktorom je potrebné chrániť porast pred škodcami. Pritom samo použitie aplikovaných prípravkov podlieha prísnym nariadeniam. Treba povedať aj to, že všetky prípravky sú roztriedené do skupín podľa škodlivosti pre necieľové skupiny živočíchov (včely, ryby a pod.), z čoho vyplývajú významné obmedzenia pre ich možné použitie. Viaceré insekticídy sú deklarované ako pre včely neškodné a v dobe kvitnutia je možné použiť iba tieto. I tak sa pestovatelia snažia pri nálete včiel insekticídy nepoužívať. Vedia veľmi dobre, ako významná je opeľovacia činnosť včiel a iných, v prírode sa vyskytujúcich opeľovačov.
Netvrdíme pritom, že nedochádza k neúmyselnému poškodeniu včelstiev zavinenému pestovateľmi. V takom prípade má včelár nárok na úhradu škody.
Repka olejka patrí medzi významné medonosné plodiny a predstavuje tiež výborný zdroj peľu. Včelári ju pri kočovaní s obľubou vyhľadávajú. Repkový med má tak veľmi významný podiel na celkovej produkcii medu.
Hovorí sa: Repkový peľ spôsobuje alergie
Alergia je špecifická (abnormálna) imunitná reakcie organizmu vyprovokovaná tzv. antigénom (alergénom). Alergií je veľa typov, môžu vzniknúť kedykoľvek počas života, súčasná európska populácia je citlivá oveľa viac ako v minulosti a spektrum alergénov sa rozširuje.
Jedna z najčastejších alergií je tzv. polinóza, alergia na peľ.
Repkový peľ sa nerozširuje na väčšie vzdialenosti, lebo jeho zrná sú pomerne ťažké a hrudkujú sa. Ku kontaktu s peľom u citlivých jedincov tak dochádza iba v tesnej blízkosti s kvitnúcim porastom repky. Podľa niektorých štúdií je z pomedzi alergikov citlivých na repkový peľ 0,2 %.
Navyše, keďže repka kvitne v období, kedy kvitnú aj brezy, trávy a obilniny, nie je možné dávať prípadné alergické reakcie do súvisu iba s repkou.
Hovorí sa: Na Slovensku sa pestuje geneticky modifikovaná repka, čo škodí prírode a ľuďom
Na Slovensku sa geneticky modifikovaná repka nepestuje. V dôsledku veľmi prísnej legislatívy EU sa GM repka v žiadnej krajine, teda vrátane Slovenska, nepestuje a v najbližšom období sa na tejto skutočnosti neplánuje nič zmeniť.
Vo svete je situácia iná. GM plodiny sa v súčasnej dobe pestujú na asi 180 mil. hektárov, čo je okolo 10 % výmery obrábaných plôch na našej planéte. K najväčším pestovateľom GM plodín patria USA, Brazília, Argentína, India a Kanada. Hlavnými GM plodinami sú sója, bavlník, kukurica a repka.
Otázkou zostáva, do akej miery je to správne alebo nesprávne, lebo doteraz všetky GM plodiny prinášajú pestovateľovi alebo spotrebiteľovi isté benefity. Najčastejšie ide o úsporu nákladov spojených s agrotechnikou a v dôsledku menšieho používania pesticídov tiež o priaznivejšie pôsobenie na prírodu.
Napr. v Kanade, ktorá je známa dôraznou ochranou svojej prírody, sa GM plodiny ako repka, kukurica, sója a repa cukrová pestujú na ploche okolo 11 mil. hektárov. GM repka je tam pritom pestovaná na 97 % plôch a ukazuje sa, že Kanaďanom to nevadí.
Hovorí sa: Repka je veľmi náročná na živiny a preto ochudobňuje pôdu
Áno, repka je značne náročná plodina na živiny. Jej požiadavky sú 2 až 3 krát vyššie, ako majú napr. obilniny. Ale na rozdiel od väčšiny iných plodín o tieto živiny pôdu neochudobňuje, väčšia časť týchto živín totiž po repke zostáva vo forme zapracovaných pozberových zvyškov v pôde. Napr. pri draslíku 90 %, aj pri vápniku 90 % a horčíku 84 %.
Hovorí sa: Repkový olej je produkt pre technické účely, musí sa vyrábať z repky?
Na používaní produktov rastlinnej výroby primárne určených k produkcii potravín k technickým účelom nie je nič mimoriadneho. Robí sa to nie len pri repke, ale aj pri iných plodinách. Potravinárske a technické použitie ale spolu technologicky nijak nesúvisí. Okrem tukov a najmä mastných kyselín, ktoré majú pre našu výživu nenahraditeľnú funkciu, predstavuje repkové semeno zdroj energie, ktorý sa dá alternatívne využiť v technických aplikáciách. Ide predovšetkým o premenu oleja na metylestery mastných kyselín, majúcich využitie ako palivo pre vznetové motory a to bez podstatných úprav. Takto upravené aleje sa správajú ako nafta a používajú sa preto ako jej prímes. Ide o technológiu celkom odlišnú od výroby potravín.
Hovorí sa: Repkový olej je podradnej kvality
Dôvod, prečo je repkový olej vnímaný ako olej podradnej kvality, býva i jeho nižšia cena. Postupné zvyšovanie úrod repky zvyšuje efektivitu výroby natoľko, že cenovo potom repkový olej patrí medzi lacnejšie oleje. Nízka cena ale neznamená nižšiu kvalitu. Celý rad obchodných reťazcov ponúka repkový olej v krátkodobých zľavových akciách, za ceny nižšie ako trhové. Cena samozrejme reaguje na veľkosť produkcie, nie len u nás, a môže vzniknúť situácia, kedy bude v obchodoch cena repkového oleja vyššia ako napr. slnečnicového alebo sójového, pričom kvalita bude tá istá ako pri nízkej cene repkového oleja. Bežný spotrebiteľ sa neorientuje podrobne v problematike výživy, nepozná presné zloženie repkového oleja a jeho iné prednosti. Z pohľadu výživy a šírky kuchynského uplatnenia je repkový olej ideálnou voľbou. Vo svete prevláda názor, že repkový olej je skladbou nasýtených a nenasýtených mastných kyselín jedným z najvodnejších olejov pre humánnu výživu. Dokonca v niektorých ukazovateľoch prekonáva vysoko cenený olivový olej. Obsahuje relatívne nízke percento nežiaducich nasýtených mastných kyselín a naopak vysoké percento preferovaných omega 3 polynenasýtených mastných kyselín, ktorých máme v potrave nedostatok.
SPZO Praha, Ing. P. Zubal, CSc., Naše pole
1. Robi sa z toho palivo – mozu si pisat co chcu, tri stvrtiny produkcie konci ako palivo, pricom to nema ani ekologicke ani ekonomicke ani ziadne opodstatnenie. Funguje to iba vdaka tomu, ze si rozni ti europski Babisovia a Buresovia dokazu pretlacit dotacie.
2. Znecistuje podzemne vody – tvrdi to Cesky Hydrometeorologicky ustav, tvrdi to Bratislavska Vodarenska, tvrdi to namrte testov podzemnych vod, v ktorych sa zrazu objavuju sracky spojene s pestovanim repky. Nie len postreky, ale aj hnojiva ktorych sa aplikuje ovela viac a skrz biednu kvalitu pod koncia niekde hlboko. Odporucam citat mesacnik BVS-ky kde sa tomu celkom venuju, a pouzivaju data nie vyhlasenia.
3. Neni to treba. Akokolvek to mozu porovnavat s pestovanim psenice, rozdiel je ze tu psenicu niekto zje. Jedlo = zivot. Repku niekto spali v aute, a niekto dalsi musi robit a platit dane aby to zadotoval, aj ked mame plnu zem ropy a plynu. Je to vymysleny biznis, v opacnom pripade by pravdepodobne museli rolnici porozmyslat, a mozno tam vysiat luku a past na nej biodobytok. A ked sa nechce rozmyslat, radsej budu obhajovat totalnu kokotinu.
edit: z webu Ceskeho Hydro Meteorologickeho Ustavu kde robili testy na pesticidy vo vodnych vrtoch: v posledních třech letech se v 63 % ze 692 sledovaných objektů pesticidy vyskytovaly, ve 43 % sledovaných objektů koncentrace pesticidů překročily limit 0,1 μg/l pro podzemní vodu a ve 31 % sledovaných objektů byl překročen limit 0,5 μg/l pro sumu pesticidů v podzemních vodách. V naprosté většině se jedná o metabolity herbicidů (metazachloru, metolachloru, alachloru, acetochloru a chloridazonu) používaných nyní či v minulosti pro ošetřování řepky olejné, kukuřice a cukrové řepy, tj. na plodiny převážně pěstované jako suroviny pro výrobu biopaliv (bionafta, bioetanol, bioplyn). Koncentrace v podzemních vodách dosahují v ojedinělých případech až desítek μg/l. Jelikož ČHMÚ provádí monitoring pesticidů v podzemních vodách dlouhodobě, lze z naměřených dat potvrdit dlouhodobou kontaminaci podzemních vod výše zmíněnými látkami a tedy i dopad pěstování biopaliv první generace na kvalitu vodních zdrojů v České republice. Naměřené koncentrace pesticidů v jednotlivých objektech sítě sledování jakosti podzemních vod ČHMÚ lze dohledat v národním informačním systému jakosti vody na této adrese: hydro.chmi.cz/isarrow/
Za (doteraz) najznámejší projekt vo svojom živote považujem www.foaf.sk. Keď ma chcú niekde predstaviť, tak povedia niečo v zmysle "toto je Jano Suchal, ten čo spravil foaf.sk". Väčšinou nasleduje uznanlivé pokyvkávanie hlavou. Ja mám v týchto momentoch veľmi zmiešané pocity. foaf.sk je môj najväčší fail, totálne premárnená šanca a hneď niekoľko krát. Čo? Prečo?
foaf.sk verzia 1.0 vyzerala takto.
Najprv v skratke ako to začalo. Písal sa rok 2008 a s dlhoročným spolužiakom Petrom Vojtekom sme boli doktorandi na FIIT STU. Ja som sa babral s grafovými algoritmami a kedže ma už nebavili nereálne akademické dáta, stiahol som si obchodný register a robil nad tým nejaké pokusy. Celkom sa mi tie dáta zapáčili, a tak som za pár večerov spravil prototyp algoritmu, ktorý ukazoval "blízke osoby a firmy". Potom Peťo povedal, že to je fasa, ale ešte by to chcelo ten graf aj nakresliť. Ďalších pár večerov a prvý foaf bol na svete. Nemalo to ešte ani názov ani doménu, ale páčilo sa nám to tak, že sme poslali na ministerstvo spravodlivosti email, že či to nechcú. Samozrejme to bolo úplne naivné, ale videli sme, že do toho klikajú ako diví. Po mesiaci bez odpovede, sme vymysleli názov a dali to von. Bol pondelok večer 20. októbra 2008. Ja som to poslal asi trom známym a Peťo na nejaké súkromné fórum svojich kamošov zo strednej. Utorok okolo obeda sme boli na prvej priečke vybrali.sme.sk (taký ten slovenský Slashdot), štvrtok to dávali na obed vo vysielaní rádia Expres. Server to nevydržal, ale to sa dalo čakať od "unlimited hosting"-u za $5 mesačne.
Ak ste sa so mnou niekedy rozprávali, tak potiaľto tento príbeh pravdepodobne už poznáte. Teraz úplne otvorene o tom všetkom ostatnom.
Za prvých 7 dní sme mali 9K návštev, 6.5K používateľov. Druhý mesiac (november) 24K návštev. Raketový nástup, proste všetko ako z veľkej knihy.
Návštevnosť foaf.sk za prvý týžden
Začali nám písať ľudia s ponukami na odkúpenie, ozval sa nám Tomáš Bella a Tomáš Ulej, ešte vtedy zo sme.sk a rozprávali sa o spolupráci a o tom čo ešte robíme na fakulte. Ponuky na odkúpenie sa hýbali od 50K korún ak budú kvalitné zdrojové kódy (slušne sme odmietli), až po finále, kde sa o foaf.sk "bili" dve firmy, a v princípe prehadzovali ponuky ako na dražbe. Dohodli sme sa na finálnom odkúpení za 30K eur v pomere 70% mne a 30% Peťovi. Písal sa február 2009. "Exit" za štyri mesiace. Neboli sme milionári, ale mne to neskôr výrazne pomohlo kúpiť byt, bez šialenej hypotéky.
Najbližší rok a niečo sme na tom robili na dohodu, starali sa o prevádzku, spravili redizajn (Juraj Rosa, díky za super robotu), fixovali chyby a odpovedali na nepríjemné emaily (ako napríklad zle priradené dlhy, vyhrážanie sa žalobami a tak). Bol to výborný vedľajší príjem a hrozne ma to bavilo. V októbri 2009 sme boli na 150K návštevách mesačne, v októbri 2010 na takmer 300K. Denne tak 12-13K. Volali si nás rozprávať na konferencie a do novín. Dobré časy.
Návštevnosť foaf.sk za prvé dva roky
Začali problémy s platením za našu prácu, potom majiteľ začal (konečne!) uvažovať o spoplatnení a tam sa naše vízie dostali do konfliktu. Odmietali sme predstavu, že foaf.sk zatvoríme pre verejnosť s argumentáciou, že na nás po dvoch mesiach neštekne už ani pes. Odmietali sme to otapetovať reklamou. Videli sme tam oveľa lepší biznis model, ale majiteľ už do toho nechcel tlačiť ďalšie peniaze. Začalo to stagnovať, aktualizácie som robil zadarmo, server nakoniec roky platil z vlastného, len aby foaf.sk žil. Bolo to "moje dieťa" a nechcel som ho opustit, aj keď som po predaji vlastne nemal na neho už žiadne práva. Komunikácia sa úplne zmrazila. foaf.sk padal voľným pádom.
Jedného dňa sa mi ozval neznámy človek, že preberá práva na foaf.sk po pôvodnom majiteľovi a chce to ďalej rozvíjať a spraviť z toho seriózny biznis. Veľmi podivná situácia, hlavne preto, že nechceli nič povedať o tom, čo je s prvým majiteľom. V princípe som v tom videl vykúpenie, no problém bol, že nový majiteľ rovno povedal, že internetu vôbec nerozumie. Zhodli sme sa, bude len investor kvôli kapitálu. Vypracoval som plán projektu, biznis model, zmapoval konkurenciu, veľkosť investície, podpísali sme zmluvy, vyriešili vlastnícke práva, naťahovali sa o doménu (pôvodný vlastník robil obštrukcie), dohodli podiely, dohodol som programátorov, grafika a začali sme makať. Videl som to ožívať.
Studená sprcha prišla v momente, keď som poslal novému majiteľovi/investorovi prvú faktúru. Povedal, že to nezaplatí a prvé peniaze dostaneme z prvých príjmov. Márne som mával zmluvou, ktorú podpísal. Donekonečna sa ho pýtal, že čo vlastne teda on investuje? Slová o tom, ako tomu nerozumie sa vyplnili do bodky. foaf.sk zomrel druhý raz a opäť som platil za hosting sám a staral sa, len aby to nezomrelo.
O firme, ktorá pôvodne kúpila foaf.sk sa začali šíriť divné reči. Všetko mi docvaklo nedávno, keď som našiel rozsudok súdu o podvodoch na DPH (http://otvorenesudy.sme.sk/decrees/738831), kde vystupuje aj firma, ktorá foaf.sk ako prvá kúpila. Netuším akú úlohu v tomto celom zohrával konateľ, nevidel som ho od kedy prestal komunikovať dlhé roky predtým. foaf.sk – projekt, ktorý si bral za cieľ zvyšovať transparentnosť, kúpila firma, čo bola zapletená do podvodov na DPH? Ach, tá irónia.
Neskôr sa mi ozval Milan Dubec (zakladateľ azet.sk), že by chcel niečo podobné spraviť a hľadá partnera, chcel investovať. Bol som z toho celého tak znechutený, že som si medzičasom našiel už iné záujmy (SynopsiTV) a nedohodli sme sa. Keby prišiel o pol roka skôr, dopadlo by to úplne inak. Sorry Milan. Držím palce s projektom www.zisk.sk
Asi koncom roka 2013 sa mi ozval ďaľší človek od nového majiteľa, čo IT už rozumie, že preberie správu foaf.sk na seba, aj server aj vývoj aj všetko. Už mi bolo všetko jedno a na toto som vlastne čakal. foaf.sk pre mňa vtedy zomrel nadobro. Čo s tým spravili vidíte dnes, len si prosím nevypínajte AdBlock.
Formálne nie som vlastníkom foaf.sk vlastne už od začiatku (po predaji), reálne som vývoj foaf.sk skončil asi pred 3-4 rokmi, úplne mimo mňa je to od začiatku tohto roka. Opustit srdcovku bolo fakt veľmi tažké. Naučilo ma to hrozne veľa, pochopil som, že kým nie sú peniaze na účte, slovo, zmluva a faktúra tu nič neznamenajú, aké dôležité je mať investora, s ktorým si rozumiete a udržať si kontrolu v projekte. Napriek všetkému mi to otvorilo neskutočne veľa dverí, kontaktov a spoluprác. Zarobil som na tom dokopy cca niečo cez 40K eur v hrubom. Začal som sa venovať open data a vzniklo kopec zaujímavých projektov, ktoré sa viac či menej foafom inšpirovali. Najbližšie tomu kam som chcel, aby foaf.sk smeroval je dnes projekt www.finstat.sk. Chalani robia super robotu a držím im palce.
Prečo toto celé? Som zástanca transparentnosti, otvorených dát a fascinuje ma, čo všetko zverejňuje o sebe napríklad taký americký Buffer aj ked vôbec nemusí. https://open.bufferapp.com/transparent-pricing-buffer/ No jo, lenže keď máte obrat v niekoľko stotisícoch dolárov mesačne a slušný zisk to už sa rozpráva ľahšie. Ťažšie je hovoriť otvorene o neúspechoch, ešte horšie o svojich a najhoršie snáď na Slovensku, lebo tu sa neúspech neodpúšta. Napriek tomu si myslím, že počúvať o failoch je minimálne rovnako dôležité ako o úspechoch. Tak som začal od seba.
Kto pridá svoju #failstory? Mňa by zaujímal taký Michal Truban, Jakub Ptačin, Peter Komorník, Jožo Kováč alebo Michal Illich. Berte to ako výzvu.
Ďalšie #failstory
Jožo Kováč: 7SEGMENTS: Moja cesta k uspesnu startupu #failstory https://www.facebook.com/notes/10155006743105078/
Jakub Ptačin: https://www.facebook.com/jakub.ptacin/posts/10205431626653005
Peter Komorník: https://www.facebook.com/notes/peter-komornik/moja-failstory-expanzia-do-us/10154985103100615
Väčšie mestá zachvátil boom nových poplatkov za parkovanie, ktoré nazvali nová parkovacia politika.Neustále narážame na nedostatok parkovacích mies. Paradoxom
Boli sme na dvoch výjazdoch so záchrankou a videli sme, ako sa správajú lekári v lokálnej nemocnici. Záchranári sa nám zverili s mnohými prípadmi nevhodného správania doktorov.
Indický ajťák se v Bratislavě bránil třem útočníkům. Jednoho při tom zabil. Vzápětí se stal obětí mediálního lynče, kterému podléhá i slovenská policie. Obžaloba navrhuje dvacet let vězení. Rozsudek tak změří míru institucionálního rasismu.
The backstory: there is a classic parapsychological experiment where a subject is placed in a room alone, hooked up to a video link. At random times, an experimenter stares at them menacingly through the video link. The hypothesis is that this causes their galvanic skin response (a physiological measure of subconscious anxiety) to increase, even though there is no non-psychic way the subject could know whether the experimenter was staring or not.
Schiltz is a psi believer whose staring experiments had consistently supported the presence of a psychic phenomenon. Wiseman, in accordance with nominative determinism is a psi skeptic whose staring experiments keep showing nothing and disproving psi. Since they were apparently the only two people in all of parapsychology with a smidgen of curiosity or rationalist virtue, they decided to team up and figure out why they kept getting such different results.
The idea was to plan an experiment together, with both of them agreeing on every single tiny detail. They would then go to a laboratory and set it up, again both keeping close eyes on one another. Finally, they would conduct the experiment in a series of different batches. Half the batches (randomly assigned) would be conducted by Dr. Schlitz, the other half by Dr. Wiseman. Because the two authors had very carefully standardized the setting, apparatus and procedure beforehand, “conducted by” pretty much just meant greeting the participants, giving the experimental instructions, and doing the staring.
The results? Schlitz’s trials found strong evidence of psychic powers, Wiseman’s trials found no evidence whatsoever.
Take a second to reflect on how this makes no sense. Two experimenters in the same laboratory, using the same apparatus, having no contact with the subjects except to introduce themselves and flip a few switches – and whether one or the other was there that day completely altered the result. For a good time, watch the gymnastics they have to do to in the paper to make this sound sufficiently sensical to even get published. This is the only journal article I’ve ever read where, in the part of the Discussion section where you’re supposed to propose possible reasons for your findings, both authors suggest maybe their co-author hacked into the computer and altered the results.
While it’s nice to see people exploring Bem’s findings further, this is the experiment people should be replicating ninety times. I expect something would turn up.
As it is, Kennedy and Taddonio list ten similar studies with similar results. One cannot help wondering about publication bias (if the skeptic and the believer got similar results, who cares?). But the phenomenon is sufficiently well known in parapsychology that it has led to its own host of theories about how skeptics emit negative auras, or the enthusiasm of a proponent is a necessary kindling for psychic powers.
Other fields don’t have this excuse. In psychotherapy, for example, practically the only consistent finding is that whatever kind of psychotherapy the person running the study likes is most effective. Thirty different meta-analyses on the subject have confirmed this with strong effect size (d = 0.54) and good significance (p = .001).
Then there’s Munder (2013), which is a meta-meta-analysis on whether meta-analyses of confounding by researcher allegiance effect were themselves meta-confounded by meta-researcher allegiance effect. He found that indeed, meta-researchers who believed in researcher allegiance effect were more likely to turn up positive results in their studies of researcher allegiance effect (p < .002). It gets worse. There's a famous story about an experiment where a scientist told teachers that his advanced psychometric methods had predicted a couple of kids in their class were about to become geniuses (the students were actually chosen at random). He followed the students for the year and found that their intelligence actually increased. This was supposed to be a Cautionary Tale About How Teachers’ Preconceptions Can Affect Children.
Less famous is that the same guy did the same thing with rats. He sent one laboratory a box of rats saying they were specially bred to be ultra-intelligent, and another lab a box of (identical) rats saying they were specially bred to be slow and dumb. Then he had them do standard rat learning tasks, and sure enough the first lab found very impressive results, the second lab very disappointing ones.
This scientist – let’s give his name, Robert Rosenthal – then investigated three hundred forty five different studies for evidence of the same phenomenon. He found effect sizes of anywhere from 0.15 to 1.7, depending on the type of experiment involved. Note that this could also be phrased as “between twice as strong and twenty times as strong as Bem’s psi effect”. Mysteriously, animal learning experiments displayed the highest effect size, supporting the folk belief that animals are hypersensitive to subtle emotional cues.
Okay, fine. Subtle emotional cues. That’s way more scientific than saying “negative auras”. But the question remains – what went wrong for Schlitz and Wiseman? Even if Schlitz had done everything short of saying “The hypothesis of this experiment is for your skin response to increase when you are being stared at, please increase your skin response at that time,” and subjects had tried to comply, the whole point was that they didn’t know when they were being stared at, because to find that out you’d have to be psychic. And how are these rats figuring out what the experimenters’ subtle emotional cues mean anyway? I can’t figure out people’s subtle emotional cues half the time!
I know that standard practice here is to tell the story of Clever Hans and then say That Is Why We Do Double-Blind Studies. But first of all, I’m pretty sure no one does double-blind studies with rats. Second of all, I think most social psych studies aren’t double blind – I just checked the first one I thought of, Aronson and Steele on stereotype threat, and it certainly wasn’t. Third of all, this effect seems to be just as common in cases where it’s hard to imagine how the researchers’ subtle emotional cues could make a difference. Like Schlitz and Wiseman. Or like the psychotherapy experiments, where most of the subjects were doing therapy with individual psychologists and never even saw whatever prestigious professor was running the study behind the scenes.
I think it’s a combination of subconscious emotional cues, subconscious statistical trickery, perfectly conscious fraud which for all we know happens much more often than detected, and things we haven’t discovered yet which are at least as weird as subconscious emotional cues. But rather than speculate, I prefer to take it as a brute fact. Studies are going to be confounded by the allegiance of the researcher. When researchers who don’t believe something discover it, that’s when it’s worth looking into.
…
And, of course, he has told me to just ignore it because that seems like the most logical approach. When you ignore things, they go away, right?
This time, though, he bears witness. His presence at my side does nothing to dissuade the drunk man because, as much as men like to think that just being there is enough to protect women from other men, that is rarely the case.
Example: The time a man on a Greyhound bus put his hand on my leg and physically blocked my path as I tried to wriggle away while the man on his side, someone’s white-collar business dad lured in by the promise of nicer seats and outlets on the bus, looked worried but said nothing.
Example: The time a customer cornered me in the alley outside of the restaurant where I worked during a cigarette break and two college men lingered with a concerned air, but ultimately decided to keep walking.
Example: The time a man who was visibly having a psychotic break swung a padlock at me and threatened to “smash your face, bitch” despite the company of an extremely nervous male friend who was very graciously walking me home “for safety.” He asks after the fact how I could remain so calm and I just shrug.
Example: The time when, walking with my current partner, a drunk man stumbled from a bar and waved a golf club in our direction and it was me that he locked his eyes upon, but my partner who was the most upset. I oblige the imposition just long enough to steer us into a bodega until the man leaves.
