Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno – Denník N

https://dennikn.sk/blog/1898771/anna-zaborska-chce-kuraci-platok-na-prirodno

feminizmus, prava, rovnost

Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno

Pojednanie o feminizme a dôvodoch, prečo ho na Slovensku potrebujeme viac. A to obzvlášť v časoch, kedy sú pri moci konzervatívci a namiesto ochrany práv sa rozhodli zorganizovať stužkovú.

Národným jedlom na Slovensku určite nie sú bryndzové halušky. Je ním evergreen všetkých stužkových a osláv – kurací rezeň na prírodno, ½ ryža, ½ hranolky a vyčlenená zeleninová obloha na kraji taniera. Neexistuje jedlo, ktoré by viac symbolizovalo pokus o to, zavďačiť sa každému. Každý vie, čo má od tohto jedla očakávať a je také všedné, že sa tvárime, že vyhovuje všetkým. Vege ľudia ticho plačú v kúte, ale tí sú predsa v menšine, kto by sa nimi na stužkovej zaoberal. Podobne aj gurmáni a gurmánky, ale to zhýralá elita, na jeden večer to musia prežiť. A presne to robí súčasná politická kultúra na Slovensku – rozhodla sa neuznať možnosť výberu, ale radšej zorganizovať stužkovú.

Plán na sprísnenie interrupcií je ultimátnym aktom nedôvery voči ženám. Lebo tie sa v tehotenstve, v stave, ktorý ovplyvní celý ich život a nemusí byť vždy “krásny” asi nevedia správne rozhodnúť. Zamedzenie interrupciám je vyhlásením, že ženy nevedia, čo chcú, a preto si možnosť voľby nezaslúžia. Minimálne to nevedia tak dobre, ako Anna Záborská, Richard Vašečka, Štefan Kuffa a ostatní.

Argument, že ide o “chránenie života nenarodených detí” v skutočnosti žiadnym argumentom nie je, pretože v momente, ako dieťa opustí telo matky, strácajú títo ľudia záujem. Klapky na oči a začnú si spievať “Navždy sa zachovááá…” .  Hlavne žiadna prevencia, sexuálna výchova a vzdelávanie. Legendárny stand-up komik George Carlin kvázi-argument o “ochrane života” vyvrátil lepšie, než ho dokážem vyvrátiť ja:

(Preskočte na 2:45 pre skrátenú verziu argumentu, prečo je trepanie o “ochrane nenarodených detí” číre pokrytectvo)

Tieto chodiace konzervy si teda myslia, že ženy nevedia, čo chcú. Je im jedno, že ženy možno chcú sushi (sústrediť sa na podnikanie alebo kariéru), možno by si dali vegánske karí (rozhodli sa nemať deti, napríklad z finančných dôvodov), možno majú chuť na plnenú papriku (nechcú mať deti s tým, kto by mal byť otcom). Napokon, tehotné ženy majú vraj rôzne chute. Ale nie, všetky dostanú to isté. Dajú si kurací plátok na prírodno, dielo bohurovnej milosti Anny Záborskej a spol. A v nedeľu bude nasledovať program. Budú muži v šatách, spievanie, aj recitácia. Ej, budeže to len radosti.

Samozrejme, existujú ženy, ktoré majú kurací plátok najradšej. Na interrupciu ísť nechcú a nikdy by nad tým neuvažovali, nech by boli v akejkoľvek situácii. A to je v poriadku. Sto ľudí, sto chutí, všakže?

Sto chutí sa však veľmi nerešpektuje, keď ide o ženy. Feminizmus je pre mnohých škaredé slovo, a pritom akceptácia rôznorodých chutí je jeho esenciou. Lebo všetci si môžeme vybrať, čo si dáme na obed. Feminizmus iba podotýka, že ženy si v histórii nemohli a stále nemôžu vždy dopriať to jedlo, na ktoré majú chuť. Lebo museli rodiť a starať sa o domácnosť a ženy predsa nemôžu byť líderkami, ženy sú predsa emocionálne a nie logické. A podobné hlúposti. Samozrejme, funguje to aj opačne. Muž by si tiež nemal objednať šalát, lebo je silný a nesmie dávať najavo emócie a radšej nech pozerá futbal a tiež musí vedieť používať príklepovú vŕtačku. A podobné hlúposti, ktoré nás nútia správať sa “poriadne” s poznámkou “je to prirodzené”. Viď tento krásny skeč z dielne College Humor:

Cieľom feminizmu je rozbiť tieto zavedené stereotypy, že niečo je správne a “tak to má byť”. Feminizmus pripomína, že sme si všetci rovní. Keď nie v praxi, tak aspoň na papieri. Často sa stretávam s argumentom, že mnohé feministky (feministi skoro nikdy) sú “príliš extrémne” a idú “proti mužom”. Väčšinou v narážkach na angloamerickú kultúru a jej konflikty ohľadom používania “korektného” jazyka. Nechcem teraz riešiť, čo je extrém a čo je pre Slovensko relevantné. Skúsme sa na úvod zhodnúť na niekoľkých feministických témach, ktoré rozhodne extrémne nie sú. Napríklad, že domáce násilie je zlo a výrazne častejšie ním trpia ženy. Že slobodné matky (čo sú ženy, ktoré nešli na potrat) často žijú na hranici chudoby a spoločenského záujmu. Že znásilnenie je hrozivý trestný čin a nikdy to nie je vina obete. Metaforicky povedané, stužková nemusí byť pre každú ženu veľkolepou udalosťou. Niektoré možno chceli ísť za tie vyzbierané peniaze kamsi do Talianska.

A že feminizmus stojí “proti mužom”, nie je pravda. Stojí proti patriarchátu – teda nie problém osobný (kým nie ste hovädo), ale problém spoločenský. Kto nevie, tak to je ten svet, kde majú muži výhodu, lebo sa im toho prepečie viac a dostanú ako bonus ešte aj tanierik s oškvarkovými pagáčikmi ako na stužkovej. Je to svet vtipov o ženách na reťazi v kuchyni. Svet, kde sú muži z Marsu a ženy z Venuše, ako keby sme neboli všetci ľudia. Kde je muž takmer vždy šéfom podniku a má poslušnú sekretárku. Kde v počítačovej hre má muž krúžkové brnenie a žena krúžkové bikiny. Kde, keď sa žena naštve, je automaticky emocionálna a hysterická. Podobných príkladov sa dá nájsť mnoho. Patriarchát je jedna veľká nízkokvalitná kultúrna šmakuláda, zaliata univerzálnou hnedou omáčkou (UHO). A ak si to beriete osobne, ignorujúc, že takáto kultúra naozaj existuje a ešte sa snažíte brániť prázdnymi slovami ‘not all men’, možno ste súčasťou problému.

Naspäť k stredoškolskému organizačnému tímu Anny Záborskej. Veľmi by chceli, aby celá spoločnosť vyzerala ako ich vysnená stužková na katolíckom gymnáziu. Chlapci v oblekoch, ženy v šatách a kurací plátok pre všetkých. Pekná výzdoba, tancovanie v kruhu a okolo polnoci jede jede mašinka. Nikto nevybočuje z radu, všetci majú dvoch rodičov rôzneho pohlavia a je to “prvý krok na ceste k dospelosti”. Ibaže na druhý deň je všetko inak. Obleky a šaty už na sebe nikto nemá, a každý si musí zjesť trošku iný obed. Prvý krok na ceste k dospelosti totižto môže byť aj krokom vzad.

Preto by som si želal viac feminizmu a prijatie, že ide o politickú ideu rovnosti a slobody. Sme rôzni, ale sme si rovní a nie je žiaden rozumný dôvod oberať ostatných o to, čo im chutí. Sto ľudí, sto chutí. Skôr počúvať, čo všetko ženy chcú, s čím bojujú a brať ich slová na vedomie. A nevyjedať patriarchálnym spôsobom našim spolužiačkam z taniera. “Žena pochádza z Adamovho rebra”, “mužské a ženské energie”, “alfasamci”, “poslanie matky” a “Mars a Venuša” sú iba pokusmi zakonzervovať stav. Rozumiem, že Anna Záborská by si chcela obliecť pekné šaty a vidieť všetkých, ako spokojne jedia kurací plátok na prírodno na veky vekov amen. Tento katolícky plátok je však z lacného poľského kuracieho mäsa a mnohí by si radi zvolili niečo iné. A o jeho nutričných hodnotách by som tiež pochyboval.

rutina vo vztahu

Čo sa stane, keď sa do vzťahu dostane rutina? Čo to vlastne znamená? Ako to reálne vyzerá?

Je to téma, o ktorej ľudia rozprávajú, ale nikto nič nepovie. Pritom mnohí z nich väčšinou nechápu, ako sa to udialo, čo sa zmenilo, či kedy presne sa to stalo.

Bol som ten, ktorý vstával podstatne skôr, ako ty. Vždy som si ustlal posteľ. Keď si sa zobudila a zbadala si ju, dalo ti to akýsi pocit, že veci sú v poriadku. Keď som prechádzal okolo teba v našej malej kuchynke, bolo priam nemožné sa ťa nedotknúť. Tak som ti zakaždým nežne položil ruku na chrbát, na rameno alebo som ťa rovno objal. Keď som jedol za stolom a ty si šla okolo, jemne si mi prehrabla vlasy. Ak sme sa ocitli na gauči, či sme spolu pozerali film alebo sa každý venoval niečomu inému, jeden z nás natiahol ruku, aby sa dotýkal toho druhého. Keď som prichádzal domov z práce a vítali ma zapálené sviečky, vedel som zase ja, že veci sú v poriadku. 

Rutina nastáva, keď sa jedného rána zobudíš a nájdeš rozhádzanú posteľ. Okamžite sa ti do hlavy zahryzne pocit  že niečo je inak. Ten pocit ťa najprv prenasleduje len minúty, no neskôr roky. Keď namiesto nežného pohladenia po chrbte som čakal, než sa odstúpiš. Možno som mal vtedy zlý deň, niečo ma nahnevalo, bol som zamyslený, alebo si ma rozčúlila jednou z tých drobností, ktoré robíš. Následne, keď si prechádzala okolo mňa, nechytila si ma za vlasy. A moja ruka na gauči na teba nedočiahla, lebo si si sadla ďalej, než obvykle. A doma ma už nečakali plamene sviečok – prečo by aj, keď teraz musíš stlať posteľ aj za mňa. 

Viacerí si predstavujú, že rutinou vo vzťahu niečo začína. Ja si myslím, že rutina sa objaví vtedy, keď niečo končí. Keď z nejakého dôvodu prestávajú byť dvaja ľudia k sebe nežní. Keď ich život požuje tak, že zabúdajú na svoj domáci mikrokozmos, ktorý ich drží mentálne pohromade. Keď si ako formu pomsty voči partnerovi zvolia zo všetkých možností tú najhoršiu – prestanú byť k sebe nežní. Prestanú sa vzájomne dotýkať. Prestanú si ovoniavať vlasy či obnosené mikiny. Nedajú si jedného dňa pusu pred odchodom do práce alebo pred spaním. Keď upracú len svoj bordel, lebo „tamto je bordel toho druhého“. Keď slová „ľúbim ťa“ vymiznú zo spoločného priestoru a nahradí ich: „Veď som jej to povedal. Keď sa na tom niečo zmení, dám jej vedieť.“

Rutina nie je náhla smrť. Nie je to udalosť, ktorá sa odrazu stane a je jednoduché ju riešiť. Je to smrť tisícimi ranami. Žiadna z nich nie je smrteľná, no vzťah pomaly vykrváca. A to jediné správne a zároveň najľahšie riešenie je zároveň to, čoho sa ľudia stránia najviac. Porozprávať sa. 

A mnoho z tých, ktorí na to napokon nájdu odvahu, namiesto hojenia rán vrazia do nich svojimi slovami nôž a začnú ním otáčať.

„Ty si vždy…“
„Nikdy neurobíš…“

Čo má ten druhý v takejto situácii robiť? Okamžite si spomenie na poslednú situáciu, kedy vždy a nikdy neplatilo a komunikácia o tom, čo nám prekáža, ani nestihla začať, kým sa zmenila na „kto má väčšiu pravdu“ a koho matka je horšia. 

Väčšina ľudí sa pri tomto vývoji stiahne do ulity a je odhodlaná z nej vyjsť len vtedy, ak druhá strana urobí viac. Oveľa viac, než vôbec robila doteraz (čo ich vlastne dostalo do tejto situácie). Aký milo pochabý je človek. Urazene očakáva 70%, zatiaľ čo sám je ochotný urobiť len 30%. Keby na druhej strane stál sadomasochista, ktorý sa rád týra, mohlo by to vyjsť. Takto však ostanú na bojisku v dvoch bunkroch dvaja ľudia, ktorí čakajú, že nepriateľ nepríde len s bielou zástavou, ale aj Marshallovým plánom. A my sme pripravení sa mu odvďačiť tak, že sa na tom zúčastníme. Nič viac. Lebo veď: „nech vie“. „Nech si uvedomí!“ 

Problémom je, že takto to vnímajú obaja. Jeden z nich nakoniec ponúkne tých svojich 30%, na čo dostane rovno do ksichtu, že nech ani len neuvažuje, že to stačí. A vojna má druhé, možno tretie dejstvo a o pár rokov sa čudujeme, čo na tom cudzincovi, vedľa ktorého sa zobúdzame, nás voľakedy tak lákalo.

„Ako sa je slon?“ znie tá správna otázka.
„Po kúskoch.“ To je jediná možná odpoveď.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že základom každého vzťahu (a nielen ľúbostného) je 60% dávať a 40% očakávať. Určite je to risk vlastnej dôstojnosti, ktorý prinesie aj mnoho výčitiek voči sebe samému, že ten druhý toho nerobí dosť. No zároveň je to jeden  zo štítov do krízy, kedy máme prirodzenú tendenciu tieto pomery otáčať.

Druhým štítom je komunikácia. Nie však v štýle „Ty si…“ alebo „Vadí mi na tebe…“. Dobrou pomôckou je nasledujúci vzorec:

„Cítim sa (svoj pocit)“

  • ublížene,
  • opustene,
  • napadnutý,
  • ignorovaný,
  • atď.

„Keď (špecifické správanie, nie typ správania)

  • „keď ma nepozveš na stretnutie s tvojimi kamarátmi“,
  • „keď si nečítaš články, ktoré ti posielam“,
  • „keď nevečeriame spolu.“

„A potrebujem (pozitívna potreba).“

  • „vedieť, ako si predstavuješ tráviť večer a ako by som mohol/a byť jeho súčasťou,“
  • „cítiť, že ťa zaujímajú veci, ktoré považujem za zaujímavé,“
  • „tráviť s tebou spoločný čas v pokoji.“

Nikdy by sme nemali označovať človeka negatívnymi prídavnými menami. „Ty si taký (lenivý, ľahkovážny, neporiadny…). Po týchto slovách sa automaticky stiahne do obrany a ďalej už nepočúva, lebo je útočené naňho ako bytosť (nie na jeho správanie) a zapína sa evolučný režim bojovať alebo utiecť.

Namiesto toho treba neutrálne povedať o jeho správaní a ako to na nás negatívne vplýva. Tým ho od problému odosobníme, namiesto stiahnutia sa získa priestor na odstup a pohľad na to, čo spôsobuje inej ľudskej bytosti. A ľudia sú väčšinou empatické bytosti, ktoré nechcú spôsobovať bolesť. Len nesmú byť zahnaní predtým do kúta.

Aj my sme do tej situácie občas spadli. Ale asi sme patrili k tým šťastným alebo u nás ten pomer jednoducho fungoval. Pre mňa bolo vyslovene až bolestné, ísť okolo teba a nedotknúť sa ťa. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa na teba hneval, či ako veľmi som tým riskoval tvoj hnev. Musel som sa ťa dotknúť. Alebo ti dať bozk, hoci len na urazené líce či zamračené čelo. Stále som vedel, prečo si ma tak očarila, čo si na tebe vážim a že nejaká krátkodobá prehánka to nezmení, ani tomu neuberie na dôležitosti. Ak si sa chcela hnevať, bolo to tvoje rozhodnutie. Moje rozhodnutie bolo vedomie, že sme obaja až priveľmi nedokonalé tvory a je až zázrak, že spolu vôbec vydržíme. Preto som každú chvíľku, aj tú zlú, považoval za výhru, ktorú som si užíval. Nikdy som si nemyslel, že s niekým iným to bude lepšie. Tráva nie je zelenšia za plotom, ale tam, kde sa pravidelne polievať.

A teraz, keď si s odstupom toľkých rokov spomeniem, aké kraviny sme vtedy považovali za dôležité, musím sa pousmiať. Ľudia, ktorí nemajú problémy, si nejaké vymyslia.

RuFsletter 163