Všetky príspevky miro

The fastest manmade object

https://kyberia.sk/id/8824169/

The fastest manmade object isn't a hypersonic jet or spacecraft, but a large manhole cover…. When the US started doing underground nuclear testing, nobody really knew what would happen. One test bomb was placed at the bottom of a 485-foot deep shaft on July 26, 1957, and someone thought it was a good idea to put a half-ton iron manhole cover on top to contain the explosion. The bomb turned the shaft into the world's largest Roman candle, and the manhole cover was nowhere to be found. Robert Brownlee, an astrophysicist who designed the test, wanted to repeat the experiment with high-speed cameras so he could figure out what happened to the cover. So another experiment was created, this time 500-feet deep, and a similar half-ton manhole cover was placed on top. On August 27, 1957, they detonated the bomb. The high-speed cameras barely caught a view of the cover as it left the top of the shaft and headed into oblivion. Brownlee used the frames to calculate the speed to be more than 125,000 miles per hour…. more than five times the escape velocity of the Earth, and the fastest man-made object in history.
Physicists have debated the whereabouts of the two manhole covers ever since. Recently, with the help of supercomputers and a lot more scientific knowledge, physicists are certain that they wouldn't have had time to burn up completely before exiting the atmosphere. This means both of the remaining pieces would have passed Pluto's orbit sometime around 1961 and are way beyond the edge of the solar system by now.

Right-wing Hungarian MEP resigns for attending ‚sex party‘ that broke Belgian lockdown | World news | The Guardian

https://www.theguardian.com/world/2020/dec/01/belgian-police-arrest-25-men-including-mep-as-sex-party-breaks-curfew-coronavirus

Two other people, aged about 43 and 33, claimed diplomatic immunity when discovered at the party, where many had been found wearing little or no clothes, according to local reports. A source told the DH Sports newspaper: “We interrupted a gang bang.”

Szájer has previously boasted that he personally drafted changes to the Hungarian constitution that defined marriage as being between a man and a woman.

Detská obrna zasiahla v roku 1949 aj 50-tisícové mesto San Angelo

Detská obrna zasiahla v roku 1949 aj 50-tisícové mesto San Angelo v západnom Texase. 20. mája sa v miestnych novinách objavila správa o prvom detskom pacientovi.

O pár dní nato už noviny písali o niekoľkých rodičoch, ako do nemocnice nosia v náručí svoje „deti v horúčkach a bolestiach“. Šiesteho júna mali v meste sedem úmrtí, išlo o deti vo veku od sedem mesiacov do sedem rokov. Noviny Standard-Times vydali toho dňa článok s názvom Pastori San Angela žiadajú počas epidémie o Božiu pomoc.

V tom čase nebola známa príčina ochorenia ani liečba, preto predstavitelia mesta odporučili, aby sa deti vyhýbali davom, pravidelne si umývali ruky, odpočívali a nechodili na kúpaliská.

Keď mali začiatkom júna 1949 v San Angele 61 pacientov, prijali prísne opatrenia a zrušili všetky hromadné podujatia konané vnútri. V polovici júna už mali viac ako 80 pacientov, väčšinou deti do 15 rokov.

Epidémia vrcholila v júli a skončila sa v auguste. Školy sa otvorili načas, ale mnohé lavice zostali prázdne. „V Spojených štátoch zaznamenali skoro 40-tisíc prípadov. (…) V San Angele mali 420 prípadov, jeden na 124 obyvateľov. Z nich 84 ochrnulo a 28 zomrelo. Išlo o jednu z najhorších epidémií detskej obrny,“ píše Oshinsky.
https://dennikn.sk/1845182/kazde-leto-sa-vracala-ako-mor-pred-65-rokmi-ohlasili-vakcinu-na-detsku-obrnu/

Historik pre NPR zaspomínal na 50. roky, keď vyrastal v Queense. „Verejnosť sa detskej obrny príšerne bála, čo je pochopiteľné. Neexistovala žiadna prevencia ani liečba. Ochorieť mohol každý, najmä deti. Nebolo nič, čo by rodič mohol urobiť, aby ochránil svoje deti.“

Oshinsky opisuje, že detská obrna sa vracala každé leto ako mor. „Pláže a kúpaliská sa zatvárali zo strachu, že sa poliovírus šíri vo vode. Deti museli dodržiavať odstup od davu – často nemohli ísť do kina, na bowling a podobne. (…) Každá bolesť brucha alebo stuhnutosť vyvolávali zdesenie. Pamätám sa na strašné fotky detí o barlách, na invalidných vozíkoch alebo na prístrojoch na umelé dýchanie. Pamätám si, že keď sme sa v septembri vracali do školy, videli sme prázdne lavice, do ktorých sa už mnoho detí nevrátilo.“

Na vakcínu z roku 1955 sa preto „hľadelo ako na zázrak“, uvádza pre NPR pediater a odborník na globálne zdravie Walter Orenstein. Lekár pôsobil na Emory University, neskôr aj v nadácii Bill and Melinda Gates Foundation.

Ľutujem, že som sa stala mamou. Dúfam, že moje deti to nikdy nepocítia – Denník N

Ivanino manželstvo je v poriadku, celkom sa im darí zladiť starostlivosť o deti s chvíľami, ktoré majú len pre seba. Má dobrú prácu, chápavého šéfa aj nadštandardný príjem. Jej rodičia sú čiperní penzisti, v jej ani v manželovej najbližšej rodine rodine neriešia žiadne vážne choroby, vzťahové problémy ani ekonomickú nepohodu. Má malý, ale verný okruh priateliek a priateľov.

„Napriek tomu všetkému som roky nebola šťastná, respektíve nie som šťastná ani dnes. Viem, že ma za to veľa ľudí bude odsudzovať, ale po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou som zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spájam s tým, že mám deti. Rovnako hovorím, že svoje deti nadovšetko milujem a vôbec to nie je ich vina. V podstate je to o mne. O tom, že ma rola matky nenaplnila, ako som očakávala. V niektorých chvíľach sa nespoznávam a je mi ľúto za osobou, ktorou som bola predtým,“ hovorí Ivana.

Potom začala pátrať. Neverila, že by sa mohla zveriť manželovi, kamarátkam a vôbec nie mame. „Prišiel na rad internet. Tam som objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdím, že ma to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie som sama. Hoci dôvody tam mali rodičia rôzne, podstatné bolo, že nikto nikoho neodsudzoval. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo, po tom, čo som nabrala odvahu s zverila sa jednej kamarátke. Povedala mi, že som chorá na hlavu,“ vraví Ivana.

Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všade prítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu. Nechce byť ani ženou, čo sa obetuje pre deti a rodinu, hoci priznáva, že nakoniec tak zrejme dopadne.

Ako matka troch detí naučila svoju rodinu, že nie je dievča pre všetko – Denník N

https://dennikn.sk/2142381/ako-matka-troch-deti-naucila-svoju-rodinu-ze-nie-je-dievca-pre-vsetko/

Frederika tvrdí, že všetci sa postupne prepracovali k tomu, že nepotrebujú asistenciu k veciam, ktoré v pohode a bez reptania zvláda drvivá väčšina ľudí v ich veku. Ona si uvedomila, že nie je všemocná matka, bez ktorej by celá rodina umrela od hladu a špiny.

„Možno sme taký štuchanec potrebovali. Nehovorím, že teraz máme raj na zemi, to nemá nikto. Ja som šťastná už len z toho, že ráno sa budím svieža a bez guče v žalúdku z toho, čo za nervácky deň ma zase čaká,“ hovorí Frederika.

Poľská príručka kopania vlastných hrobov – Denník N

https://dennikn.sk/2122007/polska-prirucka-kopania-vlastnych-hrobov/?ref=list

Len v piatok, keď v Poľsku protestovali státisíce ľudí, tu zabila pandémia takmer tristo pacientov. Sú demonštrácie masovou samovraždou celej krajiny alebo obrodou občianskeho hnutia? Ani jedno: sú kronikou zúfalstva a straty ľudskej dôstojnosti.

Na ulici Nový svet, ktorá je výstavnou skriňou kozmopolitnej Varšavy, panuje pred demonštráciou pokoj. Len pred Kostolom svätého kríža stojí formácia -násťročných chlapcov v maskáčoch a s odhodlanými výrazmi na tvárach. Chráni ich kordón vojenskej polície. Celú scénu ruší len malý detail: široko-ďaleko nie je nikto, kto by ich chcel ohrozovať. A to ani o dve hodiny neskôr, keď tadiaľ prejde mnohotisícová demonštrácia za práva žien.

Keď sa to udeje, z reproduktorov kostola sa budú na demonštrantov valiť náboženské spevy, modlitby a najmä – nástojčivý, desivý detský plač. Ak mal byť mementom utrpenia nenarodených detí, tento pokus veľmi nevyšiel. Nenarodené deti, samozrejme, neplačú. A naopak, tie, ktoré sa budú odteraz musieť v dôsledku lobingu cirkvi narodiť i napriek ťažkým vrodeným chybám, si toho utrpenia v nastávajúcom živote zrejme užijú viac ako dosť. To však nie je dôležité. Psychický nátlak sa predsa nemusí riadiť zákonmi logiky.

Keď demonštranti zmiznú v diaľke, chlapci napäto vykúkajú spoza ramien vojenských policajtov a neskrývajú sklamanie. Pochod tu ani len nespomalil, nikto si ich nevšímal. Akoby boli vzduch.

Ako od nás kupoval pohovku bývalý člen ĽSNS, ktorý bol odsúdený za vraždu – Denník N

Takéto stretnutie neplánujete. Ak by ste vedeli, komu predávate pohovku, tak zrejme na ponuku nereagujete. Ja teda určite nie. Človek by povedal, že už len z princípu. Ja som bol ale ešte v trochu zložitejšej situácii. Nedávno pred týmto stretnutím som totiž podával trestné oznámenie na jedného z členov kotlebových vlakových hliadok. Reakciou na tento čin bolo kopec výhražných správ. Preto som sa vyhýbal stretnutiam s ľuďmi z okolia tejto strany.

Boh, alebo náhoda má ale zmysel pre humor. Predávali sme starú pohovku a na inzerát sa ozval istý Jozef Király. Nevedel som o koho sa jedná a nevedel našťastie ani on, kto som ja. Prvé prekvapenie bolo, keď zastal pred mojim bydliskom čierny Mercedes, ktorý bol prerobený na pohrebné vozidlo. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že tento starý Mercedes je vyzdobený obrovským počtom nálepiek ĽSNS. Nepríjemný pocit ma však opustil po prvých slovách pána, ktorý vystúpil z auta. Príjemný a ochotný človek si priniesol so sebou aj pomocníka (človeka, ktorého pred rokom zavraždil) a nechcel ani pomôcť s naložením. Rozlúčili sme sa a išli sme si po svojom. Povedal som si, že po dlhom čase príjemná skúsenosť s niekým, od koho by som to skutočne nečakal.

Aj keď všetko prebehlo korektne, zistil som, že tento pán rád vypisuje na Facebook tvrdé komentáre a na ranu som sa dostal aj ja. Komentoval jednu z fotiek, kde sa nachádzame spolu s priateľmi na mítingu ĽSNS, kde sme šli vyjadriť nesúhlas s touto stranou. Napísal tam o mne, že „mudrujem o cigánoch a žijem v oplotenej pevnosti, kde nemám šajnu o živote s nimi“. Samozrejme je to hlúposť, keďže som s rómskou komunitou fungoval celú strednú školu a je len náhoda, že žijem na mieste, ktoré je oplotené. Na druhom mítingu, ktorý sa odohrával v Kežmarku, sme sa stretli opäť. Spýtal som sa ho, prečo šíri o mne takéto hlúposti. Neodpovedal, no opäť s milým tónom poďakoval za pohovku, pochvaľoval si, slúžila dobre.

Prešiel nejaký čas a ja som sa dozvedel, že nejaký funkcionár z ĽSNS vraždil. Zistil som, že to bol ten istý človek, s ktorým som sa viackrát stretol, že zabil svojho priateľa a, že som ho mal za jedného z umiernených členov tejto strany. Mýlil som sa. Je to divná spomienka. Spomienka na pohrebné auto, na nálepky ĽSNS, na Jozefa Királyho a jeho priateľa, ktorý už nie je medzi nami.

Poďme radšej diskutovať, ako pomôcť ženám, ktoré chcú zostať tehotné – Denník N

Mnohí slovenskí „prolife“ akvitisti, političky a politici sú často kritizovaní za to, že žena – matka ich zaujíma len do momentu, kým neporodí dieťa a potom ich vlastne netrápi ani ono. A ani to, ako sa mu bude v živote dariť, či oň bude dostatočne postarané, či nebude strádať, či bude milované.

Som milimeter od toho, aby som manžela volala spolubývajúci, hovorí žena o vzťahu bez sexu – Denník N

Hoci navonok to vyzeralo, že je kríza zažehnaná a obaja sa z nej poučili, z ich vzťahu sa celkom vytratila intimita. „Už sme síce nespávali po gaučoch, ale bolo to vlastne jedno. Ledva sme sa zmohli na bozk na dobrú noc. Najprv bol chladnejší manžel, otvorene ignoroval zvádzanie z mojej strany, vyhováral sa, že je unavený a stalo sa mi, že ma aj odstrčil. Mala som pocit, že ma takto trestá za to, čo sa stalo, že mi dáva najavo, že si sex nezaslúžim, že medzi nami nie je dôvera potrebná na intimitu,“ vraví Alica.

Nerobte to

Párový terapeut Boaz Lunsky hovorí, že toto je pomerne bežný príbeh z manželských či partnerských poradní. „Klientom to opakujem stále: sex alebo jeho odmietanie či odopieranie nie je nástroj na dosahovanie našich cieľov. Hoci sa to deje a deje sa to často a ľudia si medzi sebou posúvajú takéto „rady“, sex by sa vo vzťahu nikdy nemal používať na trestanie alebo vyhrážanie sa. Nie je to niečo, čo si musíte zaslúžiť, o čo musíte zabojovať. Takéto konanie často rozhodí celú dynamiku vzťahu a nezriedka má závažné dôsledky.“

Alica si uvedomuje, že sa nezachovala ideálne, keď potom ona začala odmietať manželove pokusy o nadviazanie intímnych vzťahov. „Cítila som sa ponížená, odvrhnutá. Vyzeralo to, ako keby sme v spálni hrali nejaké pozičné hry, typu kto z koho a počkaj, za to ešte zaplatíš. Je to nezrelé? Určite.“

Nezhody pre sexu sa opäť preniesli do iných sfér partnertsva a momentálne sú v bode, keď sa zase len hádajú, lebo ani jeden nie je spokojný ani šťastný.

Why the Alt-Right’s Most Famous Woman Disappeared

Why the Alt-Right’s Most Famous Woman Disappeared
Lauren Southern could spew racist propaganda like no other. But the men around her were better at one thing: trafficking in ugly misogyny.
https://www.theatlantic.com/politics/archive/2020/10/alt-right-star-racist-propagandist-has-no-regrets/616725/

vyborny clanok o predchodkyni nasej Livie, jednej z hlavnych postav noveho dokumentu White Noise.

Gavin McInnes took a swig of whiskey from a bottle on his talk show’s on-set bar before bringing Lauren Southern onstage. It was June 2018, in Washington, D.C. Southern was only in her early 20s, but she had already emerged as the alt-right’s most influential woman. Her fellow guests were all men: an Army veteran, a Washington think tanker, and a radio shock jock. There was no chair for her. The men rushed to reshuffle. “This is the patriarchy right here,” Southern bantered. “Men get seats at the table.”

McInnes is a founder of Vice magazine and of the Proud Boys, an all-male, neofascist group that promotes violence against its political opponents.

McInnes watched stonily as Southern joined the men. “Are you ever gonna have kids, give birth, are you going to be a mother?” he asked her. “Then I’ll give them my seat.” The men laughed, and Southern, submitting to the last-minute ministrations of a makeup artist, laughed along—just one of the guys, with long, stick-straight blond hair and an off-the-shoulder, floral-print dress. McInnes wasn’t quite finished yet. “If you’re not making humans, then fucking stand up, bitch.”

….

Southern finished on set and ordered an Uber to the airport for her flight home to Toronto. Partway through the ride, her phone rang. It was McInnes. Southern listened to him closely for a few seconds.

“We shouldn’t be talking about this at all,” she said, laughing uncomfortably. Then her face tightened. “See, the thing is, because my moral compass tells me you have a wife and kids, it’s not even in my realm of consideration.” McInnes, according to Southern, had just reiterated an offer he’d made the night before, when she’d been out with him and a group of other far-right friends: “You know you want to fuck me; I’m your childhood hero.”

White noise

Riaditeľka organizácie Zdravé regióny: Vie si niekto predstaviť uzavretie Oravy podobne ako rómskych osád na jar? – Denník N

https://dennikn.sk/2089623/riaditelka-organizacie-zdrave-regiony-vie-si-niekto-predstavit-uzavretie-oravy-podobne-ako-boli-na-jar-opaskovane-romske-osady/?ref=tit1

Komunitné šírenie v rómskych osadách sa teraz nedeje. Znamená to, že ľudia sa zo zahraničia nevracajú? Alebo už nadobudli kolektívnu imunitu?

Epidémia aj teraz začala do komunít prenikať. Čísla naskakujú čoraz rýchlejšie, podobne ako mimo lokality. Aktuálne evidujeme 49 pozitívnych prípadov v 19 lokalitách. A museli sme riešiť už aj zhluky prípadov v lokalitách. Podotýkam, že terénnych pracovníkov máme pritom asi v 250 obciach s približne 450 vylúčenými komunitami. Situáciu však nemôžeme podceňovať, lebo sa nám môže v prípade väčšieho počtu prípadov v ktorejkoľvek z rizikovejších lokalít dramaticky zhoršiť. Týmto by som chcela vyzvať všetkých k zodpovednému prístupu k opatreniam a k tomu, aby situáciu nebrali na ľahkú váhu.

Ide o tie isté lokality vysokého výskytu koronavírusu ako na jar?

Nie, Bystrany, Krompachy ani Žehra tam zatiaľ nie sú. Nebudem uvádzať konkrétne lokality, v ktorých evidujeme pozitívne testovaných na covid-19, nechcem prispievať k stigmatizácii ľudí z týchto lokalít. Medializácia pozitívnych na covid-19 v rómskych osadách mimoriadne prispela k tomu, že sa na tieto skupiny pozeráme ako na rizikové a nie ako na ohrozené. Ľuďom z týchto lokalít sa následkom zve

Viete už príčiny, prečo sa v niektorých rómskych komunitách covid-19 šíri rýchlo a v iných nie?

Evidujeme denné reporty a vidíme, kde je koľko pozitívne testovaných. Či už náš asistent zachytí podozrivý prípad a pošle ho na testovanie, alebo máme informácie od regionálnych úradov verejného zdravotníctva či od samosprávy. Ukazuje sa, že iba v málo prípadoch ide teraz o zavlečenie zo zahraničia. Väčšinou ide o komunitný prenos alebo máme prípady infikovaných zo školy, od zamestnancov obecných úradov a niektorých pomáhajúcich profesií.

To znamená, že aj obyvatelia rómskych komunít sa teraz nakazili od okolitého obyvateľstva?

Presne tak. Isteže, sú aj prípady, kedy sa infikovaní vracajú zo zahraničia, najmä z Česka, ktoré je na tom veľmi zle. Tí sú v izolácii. Zatiaľ to vyzerá tak, že menšie počty ľudí, ktorí potrebujú izoláciu a karanténu, sa darí manažovať na lokálnej úrovni tak, aby to neprerastalo do hystérie či uzatvárania. Ale súvisiace kapacity RÚVZ aj testovania sú už teraz na hrane a zhlukov prípadov aj v osadách bude určite pribúdať.

Jeden o obezite

Keď sme pred 25 rokmi zostavovali jedálne lístky pre obéznych ľudí, všimli sme si, že majú privysoký energetický príjem. Reálne zjedli viac, než boli schopní spáliť pohybom. Napríklad preto, že celý deň presedeli v práci. Takým stačilo znížiť energetický príjem a schudli.

Dnes však počet ľudí, u ktorých obezitu spôsobil privysoký energetický príjem, klesá. Skôr majú zlé zloženie stravy, teda nesprávne pomery tukov, cukrov a bielkovín, alebo majú tie pomery v poriadku, lenže všetko zjedia medzi siedmou a desiatou večer. Od rána hladujú a večer sa napchajú.

Konkrétny príklad môjho pacienta – riaditeľ stredne veľkej firmy mal ideálne zloženie stravy vrátane správneho energetického príjmu. Lenže ráno začal kávou a cigaretou, tým pokračoval celý deň, a keď prišiel večer domov, zjedol všetko, čo počas dňa zameškal.

Len čo sme ho naučili raňajkovať a to, aby mu každé tri hodiny sekretárka doniesla nejaké malé jedlo, začal chudnúť. Jeho denný energetický príjem bol pritom vyšší ako predtým.

Jesť teda treba každé tri hodiny? Vychádza to na päť jedál denne – raňajky, desiata, obed, olovrant a večeru.

Presne tak. Stačí si dať jablko alebo energetickú tyčinku, a hoci ďalej sedíte pri počítači, okamžite sa do práce púšťajú aj metre hladkého svalstva, teda celý tráviaci systém. Ani si to neuvedomujete a míňate energiu na trávenie jedla.

Obézni ľudia obvykle neraňajkujú a stravujú sa nepravidelne. V súčte ani nezjedia viac ako tí, čo jedia päťkrát denne, ale tým, že do seba všetko nastrkajú večer, logicky priberajú.

Poviem to aj inak – je medicínsky dokázané, že ak ráno zjete napríklad hemendex, priberiete z neho menej, ako keď si ho dáte večer. Počas dňa totiž energiu z neho spoľahlivo miniete, večer už nemáte šancu.

https://dennikn.sk/2040444/odbornik-za-obezitu-moze-prostredie-a-diety-su-nezmysel-nesledujte-svoju-hmotnost-ale-obvod-pasa/

Ivan Majerčák (1964)

Narodil sa v Košiciach, vyštudoval Lekársku fakultu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika, kde dodnes pôsobí ako pedagóg. Je špecialistom na vnútorné lekárstvo, kardiológiu a psychoterapiu, ordinuje v internej a kardiologickej ambulancii. Pôsobí ako prezident Ligy proti obezite a ako zástupca českého programu STOB – Stop obezite pre Slovensko.

secret of fulfilled life

prelozene cez google prekladac

Vždy bude treba urobiť veľa – a táto realizácia je oslobodzujúca.
Dnes už viac ako kedykoľvek predtým nie je dôvod predpokladať akékoľvek prispôsobenie sa požiadavkám na váš čas – všetkým, čo by ste chceli urobiť alebo ktoré by ste podľa nich mali urobiť – a množstvu dostupného času. Vďaka kapitalizmu, technológii a ľudským ambíciám sa tieto požiadavky stále zvyšujú, zatiaľ čo vaše kapacity zostávajú zväčša pevné. Z toho vyplýva, že pokus „dostať sa na všetko“ je odsúdený na zánik. (V skutočnosti je to horšie – čím viac úloh urobíte, tým viac ich vygenerujete.)


Výhodou je, že sa nemusíte nadávať, že ste to nedokázali, pretože to je štrukturálne nemožné. Jediným životaschopným riešením je urobiť posun: od života stráveného snahou nič nezanedbať, k životu strávenému proaktívne a vedome pri výbere toho, čo zanedbávať, v prospech toho, na čom záleží najviac.

Ak vás životná voľba ohromí, vyberte si nad šťastím „zväčšenie“.
Vďačím jungiánskemu terapeutovi Jamesovi Hollisovi za pochopenie, že by sa nemali robiť zásadné osobné rozhodnutia, ale nie otázkou: „Bude ma to robiť šťastným?“, Ale „Bude ma táto voľba zväčšovať alebo zmenšovať?“ Sme hrozní v predpovedaní toho, čo nás urobí šťastnými: otázka sa rýchlo zakotví v našich úzkych preferenciách bezpečnosti a kontroly. Otázka rozšírenia však vyvoláva hlbšiu a intuitívnu odpoveď. Máte tendenciu len vedieť, či napríklad odchod alebo zotrvanie vo vzťahu alebo zamestnaní, hoci by to mohlo priniesť krátkodobý komfort, znamenalo by to, že by ste sa podviedli z rastu. (S tým sa nemusíte starať o horiace mosty: nezvratné rozhodnutia majú tendenciu byť uspokojivejšie, pretože teraz existuje iba jeden smer, ktorým sa môžete vydať – vpred, bez ohľadu na to, čo ste si vybrali.)

Schopnosť tolerovať menšie nepohodlie je superschopnosť.
Je šokujúce si uvedomiť, ako ľahko odložíme bokom aj naše najväčšie životné ambície, len aby sme sa vyhli ľahko znesiteľným úrovniam nepríjemností. Už viete, že vás nezabije, aby ste vydržali mierne vzrušenie pri návrate k práci na dôležitom kreatívnom projekte; začatie náročného rozhovoru s kolegom; pozvanie niekoho von; alebo skontrolujte svoj bankový zostatok – napriek tomu môžete zbytočne strácať roky. (Takto prosperujú platformy sociálnych médií: poskytnutím okamžite dostupného a príťažlivého miesta, kam ísť pri prvom náznaku nepokoja.)


Namiesto toho je možné hrať hru s postupným zvyšovaním kapacity na nepohodlie, napríklad ako cvičením so závažím v posilňovni. Ak očakávate, že akciu budú sprevádzať pocity podráždenosti, úzkosti alebo nudy, zvyčajne je možné nechať tento pocit vzniknúť a vyblednúť. Odmeny prichádzajú tak rýchlo, pokiaľ ide o to, čo dosiahnete, že sa čoskoro stanú lákavejším spôsobom života.

Rada, ktorú nechcete počuť, je zvyčajne rada, ktorú potrebujete.
Než som sa konečne začal čudovať, prečo vkladám toľko svojej vlastnej hodnoty na svoju úroveň produktivity, strávil som dlho fixáciou na to, aby som sa stal hyperproduktívnym. To, čo som potreboval, nebola ďalšia vzrušujúca kniha o produktivite, pretože fungovali iba ako činitelia, ale namiesto toho mi kládli nepríjemnejšie otázky.


V širšom zmysle ide o to, že nie je zábavné konfrontovať sa s emocionálnymi zážitkami, ktorým sa vyhýbate – ak by boli, nevyhýbali by ste sa im – takže rady, ktoré vám môžu skutočne pomôcť, vás pravdepodobne budú nepríjemné. (Možno tu budete musieť byť obozretní, pretože nepríjemné rady vám pravdepodobne budú robiť aj zlé rady od manipulatívnych priateľov alebo partnerov.)

Jedna dobrá otázka, ktorú si musíte položiť, je, aký druh praktík vám pripadá netolerantne kýčovitý alebo zhovievavý: časopisy vďačnosti, meditácia všímavosti, návšteva terapeuta? To by mohlo znamenať, že stojí za to ich sledovať. (Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že všetky tri stoja za to.) Och, a hlavne si dávajte pozor na celebrity ponúkajúce rady na verejných fórach: pravdepodobne sa preslávili v snahe zaplniť vnútornú prázdnotu, ktorá obvykle nefunguje – takže pravdepodobne budú mať väčšie problémy ako vy.

Budúcnosť nikdy neprinesie uistenie, ktoré od nej hľadáte.
Ako pochopili starí grécki a rímski stoici, veľká časť nášho utrpenia vzniká pokusom ovládnuť to, čo nie je v našej moci. A hlavnou vecou, ktorú sa snažíme kontrolovať, ale medzi nami ostrieľanými trápeniami sú, každopádne, je budúcnosť. Z našej súčasnej perspektívy chceme vedieť, že neskôr bude všetko v poriadku. Ale nikdy nemôžeme. (Preto je nesprávne tvrdiť, že žijeme v obzvlášť neistých časoch. Budúcnosť je vždy neistá; je to tak, že si toho v súčasnosti veľmi dobre uvedomujeme.)

Darmo si uvedomujeme, že túto pravdu nikdy nezmení žiadne znepokojenie. Stále je užitočné robiť si plány. Urobte to však s vedomím, že plán je vždy iba vyjadrením zámeru v súčasnosti, nie lasom vrhnutým okolo budúcnosti, aby ste ho dostali pod kontrolu. Duchovný učiteľ Jiddu Krishnamurti povedal, že jeho tajomstvo bolo jednoduché: „Nevadí mi, čo sa stane.“ To nemusí znamenať, že sa nebudete snažiť zlepšovať život sebe alebo ostatným. Znamená to len nežiť každý deň úzkostlivo pripravení na to, aby ste zistili, či veci fungujú tak, ako ste dúfali.

Riešením podvodného syndrómu je vidieť, že ste jeden.

Keď som prvýkrát písal o tom, aké užitočné je pamätať na to, že to každý úplne utvára, stále sme ešte nevstúpili do súčasnej éry vodcovskej nekompetentnosti (Brexit, Trump, koronavírusy). Teraz je to ťažšie ignorovať. Poučením však nie je to, že sme odsúdení na chaos. Je to tak, že vy – nedôverčivý, sebauvedomujúci si, až príliš vedomý svojich nedostatkov – máte potenciálne toľko, čo môže prispieť do vášho odboru alebo sveta, ako ktokoľvek iný.

Ľudstvo sa delí na dve časti: na jednej strane tí, ktorí improvizujú svoju cestu životom, spoločne opravujú riešenia a hasia požiare, klamú sa inak; a na druhej strane tí, ktorí robia presne to isté, okrem toho, že to vedia. Je nekonečne lepšie byť tým druhým (aj keď príliš veľa „tréningu asertivity“ spočíva v technikách, ako sa zmeniť na toho prvého).

Pamätajte: dôvod, prečo nemôžete počuť vnútorné monológy pochybností iných ľudí, je ten, že ich nemajú. Je to tak, že máte prístup iba k svojej vlastnej mysli.

Nesebeckosť je preceňovaná.

My úctyhodné typy, aj keď najmä ženy, sú vychovávané k tomu, aby si mysleli, že dobre strávený život znamená pomáhať druhým – a veľa svojpomocných guru je pripravených potvrdiť, že láskavosť, veľkorysosť a dobrovoľníctvo sú cestou k šťastiu. Je tu pravda, ale zvyčajne sa to zamotáva do hlboko zakorenených problémov viny a sebaúcty. (Medzitým samozrejme ľudia, ktorí sa celý deň na Twitteri chvália svojou charitatívnou prácou alebo politickým povedomím, nie sú vôbec nesebeckí; likvidujú si svoje ego.)

Ak máte sklon myslieť si, že by ste mali pomáhať viac, je to pravdepodobne známka toho, že si môžete dovoliť nasmerovať viac energie na svoje výstredné ambície a nadšenie. Ako poznamenáva budhistická učiteľka Susan Piver, aspoň pre niektorých z nás je radikálne pýtať sa, ako by nás bavilo tráviť hodinu alebo deň diskrečného času. A je iróniou, že v skutočnosti neslúžite nikomu inému tým, že rovnako potláčate svoje skutočné vášne. Najčastejšie tým, že robíte svoje veci – na rozdiel od toho, čo si myslíte, že by ste mali robiť – rozdúchate oheň, ktorý pomáha ostatným zahriať.

Vedzte, kedy máte ísť ďalej.

A nakoniec tu bude ten, ktorý bude vedieť, kedy niečo, čo pre vás znamená veľa – ako napríklad napísanie tohto stĺpca – dosiahlo svoj prirodzený koncový bod, a že najkreatívnejšou voľbou by bolo obrátiť sa na to, čo bude ďalej. Tu ma nájdete. Ďakujem za čítanie.