Vláda a pravicoví extrémisti priniesli konečne Varšave mier
Varšava, 11. 11. 2018. Foto – Tomáš Forró
Keď sa na čelo neonacistického sprievodu postaví poľský prezident, pochoduje celá republika.
Varšava žije každoročne 11. novembra poľským sviatkom nezávislosti aj násilím extrémnej pravice, vľúdnym vlastenectvom aj nenávisťou, rodinami s deťmi v bieločervených rukavičkách aj ulicami horiacimi od benzínu a delobuchov. Akoby to boli dve rôzne mestá: napoludnie vám ružolíci skauti ponúkajú na Maršalkovskom bulvári vodu a čaj, zatiaľ čo ctihodní otcovia národa rečnia pred fúzatými otcami rodín.
Ak tam vydržíte ďalšie dve-tri hodinky, zloženie účastníkov sa začne pomaly meniť. Pribúdajú skupinky opitých mladých mužov s emblémami miestnych futbalových klubov, otcovia národa aj rodín miznú z horizontu a nevedomý návštevník sa začne cítiť nesvoj. Skautov vystriedali organizátori akéhosi ďalšieho sprievodu, len namiesto uniforiem nosia reflexné vesty a na tvárach masky. Varšavský súmrak sa mieša s dymom svetlíc a majákmi policajných áut.
Centrum sa opäť naplní ľuďmi, tí však neprišli oslavovať štátny sviatok, ale vykričať svoju nenávisť voči každému, kto je iný ako oni. Takzvané Pochody nezávislosti mávajú desaťtisíce účastníkov a ich súčasťou sú spravidla fašistické slogany a vlajky, pouličné násilie a deštrukcia. Nacionalisti však doteraz vždy počkali, kým sa skončí oficiálna časť osláv, a rodiny s deťmi zase vedeli, že podvečer je lepšie v centre nekočíkovať. A tak si Varšava žila jedenásteho novembra takto rozdvojene celé roky, každý si tu našiel to svoje a nejako to celé fungovalo. Až doteraz.
Tohto roku sa stala zvláštna vec. Obe časti osláv nezávislosti sa spojili do jednej a svetu sa naskytol nevídaný pohľad.
Foto – Tomáš Forró
Až kým nezačala tiecť krv
Prvý Pochod som zažil v roku 2011. Vtedy to ešte bolo celé neorganizované a životu nebezpečné podujatie. Vláda si vôbec neuvedomovala, čo sa v uliciach deje, a nechala tomu voľný priebeh, až kým nezačala tiecť krv.
Anarchisti chceli zablokovať trasu fašistov, a tak si na nej postavili zvukovú aparatúru a pritiahli tam stovky ľudí pod zámienkou, že to bude strašná zábava. Nebola. Stál som náhodou v prvom rade, keď sa na nás rozbehlo stádo zamaskovaných extrémistov. Jeden z nich sa práve chystal vrhnúť naším smerom dvojmetrovú oceľovú tyč, ktorá mohla mňa aj niekoľko ďalších ľudí rozpárať ako plyšové bábiky. Našťastie v tom momente konečne dorazila polícia, útočníka v poslednej chvíli zrazil ťažkoodenec a následne ho niekoľko minút celá policajná jednotka kopala na zemi, až kým sa prestal brániť.
V roku 2012 ich už bolo 25-tisíc a sotva pár minút po začatí Pochodu zaútočili na pochôdzkarov, ktorí mali tú smolu, že boli akurát na rane. Pri následnom zásahu bolo zničených zopár policajných áut a zdravotníci hlásili vážne zranených.
Rok 2013 bol zatiaľ tým najhorším. Z 50-tisícového davu sa oddeľovali úderky, ktoré atakovali ľudí, spálili štyri prenosové vozy televízií a pokúsili sa podpáliť ruskú ambasádu benzínovými fľašami. Na Pochode boli v tom čase už aj slovenskí kotlebovci. Ak mal niekto u nás vôbec pochybnosti, že slovenskí fašisti sú viac ako len fráza v ústach kaviarenských povaľačov, vo Varšave ich mohli vidieť so svojimi poľskými druhmi podpaľovať pankáčsky squat plný rodín s deťmi.
V ten istý deň zhorela aj nádherná umelecká dominanta mesta – obrovská pestrofarebná dúha upletená z kvetov, ktorá bola pre Varšavčanov symbolom mieru, lásky a pokoja. Poľská extrémna pravica ju však považovala za provokáciu homosexuálov a bezbožnosti, aj keď dúha neprekážala ani len miestnemu farárovi, pred ktorého kostolom stála niekoľko rokov. Mimochodom, dúhu spálili ešte ďalších šesťkrát a mesto ju napokon muselo odstrániť.
V roku 2014 bolo už počas pouličných bitiek zranených 51 policajtov a 24 civilov, 300 účastníkov pochodu skončilo vo väzení. Rok 2015 si veľmi nepamätám, no na ten ďalší prišlo do Varšavy viac ako 100-tisíc extrémistov z celej Európy. Z toho dňa mi utkvela v pamäti šokovaná skupinka afroamerických a ázijských biznismenov v oblekoch, ktorí nič netušiac vystúpili z hlavnej stanice priamo do toho pekla a v panike sa ukrývali v podchode pred bandou opitých výrastkov s pálkami.
V roku 2017 tu okrem iných rečnil svojou koktavou poľštinou Kotlebov poslanec Mazurek či taliansky deklarovaný fašista Roberto Fiore. Britský denník The Independent označil varšavský Pochod nezávislosti za jedno z najväčších fašistických zhromaždení v Európe.
Foto – Tomáš Forró
Ako jedna veľká rodina
Tento rok sa mesto pokúsilo Pochod zakázať – neúspešne. A keď sa už zdalo, že Varšava zažije v nedeľu jedenásteho ďalšiu nočnú moru, bizarným spôsobom zasiahla pre zmenu poľská vláda. Vyhlásila, že na tom istom mieste, len o hodinu neskôr, povedie svoj vlastný pochod – ten so skautmi a teplým čajom, ktorý sa doteraz každý rok konával okolo poludnia, aby si zachoval dôstojnosť a úctu, aká náleží výročiu založenia poľského nezávislého štátu.
Vláda Jaroslava Kaczyńskeho, ktorá sama koketuje s pravicovým a náboženským extrémizmom a ktorej poslanci sa v predošlých rokoch súkromne v pochodoch angažovali, však stála pred dvomi problémami. Pochod fašistov jednak nemohla zrušiť z rovnakých dôvodov, z akých to nemohlo urobiť mesto (ústavná sloboda prejavu), a bolo jasné, že extrémisti pochopia konkurenčné podujatie ako provokáciu. Po druhé, minulý týždeň trval štrajk polície, ktorej členovia žiadali vyššie platy. Vláda jednoducho nemala koho poslať na ulice.
Pokojný priebeh oficiálneho zhromaždenia sa však stal otázkou prestíže. Na 11. november 2018 pripadá sté výročie založenia Poľskej republiky a bolo nevyhnutné ukázať, že dosiahnuť sa dá aj zdanlivo nemožné. Kaczyńskeho ľudia vykonali niekoľko dôležitých krokov. V prvom rade povolali armádu s ťažkou technikou ako demonštráciu sily a dôkaz, že suverén môže byť len jeden. Okrem toho, Kaczyński poslal za policajnými odborármi svojich emisárov, ktorí mali príkaz dohodnúť sa s nimi za každú cenu, čo sa na veľkú radosť policajtov aj podarilo.
A napokon, predstavitelia vlády a prezident si sadli za jeden rokovací stôl s organizátormi fašistického pochodu ako jedna veľká rodina. Výsledok: bude jeden spoločný pochod, ktorý povedie prezident s premiérom a ktorý v deň stého výročia republiky prinesie poľskému národu jednotu. Budú v ňom pochodovať vlastenci aj neonacisti, vládni úradníci aj páchatelia rasovo motivovaných trestných činov.
A tak sa aj stalo.
Foto – Tomáš Forró
Foto – Tomáš Forró
Neonacisti vo VIP
Túto nedeľu bolo okolie Pochodu obkľúčené políciou a armádou a na excesy z minulých rokov by si netrúfol ani najväčší šialenec. No tie ani neboli potrebné. Mesto predsa patrilo im – ozbrojené zložky tentoraz nebojovali proti účastníkom pochodu, ale postupovali v súčinnosti s jeho dlhoročnými organizátormi. Napokon, načo bojovať s políciou a hádzať do nej kamene, keď prišla len umocniť dojem z našej vlastnej sily a beztrestnosti?
Posledný Pochod nezávislosti sa stal sviatkom zjednotenia antisystémovej subkultúry s mainstreamom, doteraz nezmieriteľných svetonázorov, ako aj spojením donucovacích zložiek štátu s jeho úhlavnými nepriateľmi. Príklady boli na každom kroku. V mediálnej zóne stál pri mne predstaviteľ židovskej diaspóry s jarmulkou na hlave a pár metrov od nás – skupina približne tristo demonštrantov, dookola hulákajúcich heslo „Smrť sionizmu“. Neďaleko poľského premiéra zase znel pokrik o negroch, ktorí majú zmiznúť z Poľska, a subtílnejšie tisíce ľudí v dave spievali pesničku „kosákom a kladivom, mláť červenou háveďou“.
Najväčší šok však prišiel, keď som vo VIP priestore okolo prezidenta zazrel skupinku mladých mužov: tmavé bundy s červenými páskami, čierne masky na tvári a zle skrývaná agresivita. Prichádzali sem každý rok, vždy tie isté vyšportované postavy, neonacistické značky odevov, no bez vlajok a krikľavého imidžu ostatných. Elitný útočný oddiel Pochodu vždy vyberal, kedy a kde sa má začať násilie. Pred pár rokmi som natáčal zblízka ich bitku s policajtmi, až kým nás všetkých nezmietol na zem nápor z vodného dela zmiešaný so slzotvorným plynom.
Dnes mali na krku oficiálne akreditácie s prístupom k najvyšším štátnym predstaviteľom – odveká špeciálna úderka sa konečne dožila svojej slávy a uznania. Medzi politikmi a novinármi sa evidentne cítili nesvoji a znudene postávali pri múre, až kým sa občianske aktivistky nepokúsili rozvinúť plagát s nápisom Ženy proti fašizmu. Vtedy zasiahli, tvrdo a rýchlo, a za pár sekúnd provokatérky odpratali.
Foto – Tomáš Forró
Kapitola dejín
Potom prehovoril prezident a všetci stíchli. Jeho delegácia tvorila prednú časť pochodu – niekoľko stoviek prominentov s rodinami, oddelených od desiatok tisícov tých ostatných kordónom polície a vojska, skautmi a vojnovými veteránmi. Išlo o to, že aj keď prezident Duda oficiálne otváral spoločné podujatie, musel byť od tých druhých oddelený fyzicky aj vizuálne.
„Tí druhí“ totiž prišli s bannermi organizácie Národno-radikálny tábor nadväzujúcej na hitlerovskú rétoriku spred druhej svetovej vojny a ich znak nápadne pripomína hákový kríž; hneď vedľa nich mávali vlajky talianskych hostí z Forza Nuova, ktorí sami seba označujú za neofašistov. Prejav prezidenta členského štátu EÚ s nimi na pozadí by obletel svet a tu by sa zrejme končili žarty pre Dudu i jeho mentora Kaczyńskeho.
Napokon sa sprievod pohol vpred. Hoci v skutočnosti boli stále dva, lebo všetko má svoje medze a poľská vláda ich prekročiť ani nemohla, ani nechcela. Výsledkom bol absolútny úspech pre všetkých. Pochod nezávislosti 2018 bol oslavou jednoty politikov s ich ľudom. Prišlo naň neuveriteľných 250-tisíc ľudí, z ktorých drvivá väčšina, samozrejme, neboli pravicoví radikáli, ale nenávistné nápevy vedia byť chytľavé a v nedeľu ich spievali malé deti i vozičkári, penzisti, požiarnici, baníci aj zdravotné sestričky.
Práve takto sa dnes v Poľsku upevňuje nová vízia štátu a národa, projekt takzvanej neliberálnej demokracie. Votkáva sa do myslí jeho obyvateľov a buduje sa ich spolupatričnosť nie na občianskom, ale etnickom princípe. Keď sa to pred pár rokmi udialo v Maďarsku, prešlo to takmer bez povšimnutia, no teraz máme možnosť vidieť to na vlastné oči, v priamom prenose a v najväčšej krajine strednej Európy. Bola by škoda prehliadnuť moment, ktorý sa môže stať malou, no zaujímavou kapitolou dejín demokracie v našom regióne.
Svoju spokojnosť neskrývali ani organizátori. Vytvorili jedno z najmasovejších podujatí v histórii Poľska, ich Pochod prenášali svetové médiá a nepoškvrnil ho ani jediný násilný incident. A ktovie, možno sa vďaka Kaczyńskeho strane stanú onedlho predstaviteľmi národnostno-konzervatívnych voličov v parlamente a dokonca vo vláde. Voľby sú už o rok.
