Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno
Matej MakovickýPojednanie o feminizme a dôvodoch, prečo ho na Slovensku potrebujeme viac. A to obzvlášť v časoch, kedy sú pri moci konzervatívci a namiesto ochrany práv sa rozhodli zorganizovať stužkovú.
Národným jedlom na Slovensku určite nie sú bryndzové halušky. Je ním evergreen všetkých stužkových a osláv – kurací rezeň na prírodno, ½ ryža, ½ hranolky a vyčlenená zeleninová obloha na kraji taniera. Neexistuje jedlo, ktoré by viac symbolizovalo pokus o to, zavďačiť sa každému. Každý vie, čo má od tohto jedla očakávať a je také všedné, že sa tvárime, že vyhovuje všetkým. Vege ľudia ticho plačú v kúte, ale tí sú predsa v menšine, kto by sa nimi na stužkovej zaoberal. Podobne aj gurmáni a gurmánky, ale to zhýralá elita, na jeden večer to musia prežiť. A presne to robí súčasná politická kultúra na Slovensku – rozhodla sa neuznať možnosť výberu, ale radšej zorganizovať stužkovú.
Plán na sprísnenie interrupcií je ultimátnym aktom nedôvery voči ženám. Lebo tie sa v tehotenstve, v stave, ktorý ovplyvní celý ich život a nemusí byť vždy “krásny” asi nevedia správne rozhodnúť. Zamedzenie interrupciám je vyhlásením, že ženy nevedia, čo chcú, a preto si možnosť voľby nezaslúžia. Minimálne to nevedia tak dobre, ako Anna Záborská, Richard Vašečka, Štefan Kuffa a ostatní.
Argument, že ide o “chránenie života nenarodených detí” v skutočnosti žiadnym argumentom nie je, pretože v momente, ako dieťa opustí telo matky, strácajú títo ľudia záujem. Klapky na oči a začnú si spievať “Navždy sa zachovááá…” . Hlavne žiadna prevencia, sexuálna výchova a vzdelávanie. Legendárny stand-up komik George Carlin kvázi-argument o “ochrane života” vyvrátil lepšie, než ho dokážem vyvrátiť ja:
(Preskočte na 2:45 pre skrátenú verziu argumentu, prečo je trepanie o “ochrane nenarodených detí” číre pokrytectvo)
Tieto chodiace konzervy si teda myslia, že ženy nevedia, čo chcú. Je im jedno, že ženy možno chcú sushi (sústrediť sa na podnikanie alebo kariéru), možno by si dali vegánske karí (rozhodli sa nemať deti, napríklad z finančných dôvodov), možno majú chuť na plnenú papriku (nechcú mať deti s tým, kto by mal byť otcom). Napokon, tehotné ženy majú vraj rôzne chute. Ale nie, všetky dostanú to isté. Dajú si kurací plátok na prírodno, dielo bohurovnej milosti Anny Záborskej a spol. A v nedeľu bude nasledovať program. Budú muži v šatách, spievanie, aj recitácia. Ej, budeže to len radosti.
Samozrejme, existujú ženy, ktoré majú kurací plátok najradšej. Na interrupciu ísť nechcú a nikdy by nad tým neuvažovali, nech by boli v akejkoľvek situácii. A to je v poriadku. Sto ľudí, sto chutí, všakže?
Sto chutí sa však veľmi nerešpektuje, keď ide o ženy. Feminizmus je pre mnohých škaredé slovo, a pritom akceptácia rôznorodých chutí je jeho esenciou. Lebo všetci si môžeme vybrať, čo si dáme na obed. Feminizmus iba podotýka, že ženy si v histórii nemohli a stále nemôžu vždy dopriať to jedlo, na ktoré majú chuť. Lebo museli rodiť a starať sa o domácnosť a ženy predsa nemôžu byť líderkami, ženy sú predsa emocionálne a nie logické. A podobné hlúposti. Samozrejme, funguje to aj opačne. Muž by si tiež nemal objednať šalát, lebo je silný a nesmie dávať najavo emócie a radšej nech pozerá futbal a tiež musí vedieť používať príklepovú vŕtačku. A podobné hlúposti, ktoré nás nútia správať sa “poriadne” s poznámkou “je to prirodzené”. Viď tento krásny skeč z dielne College Humor:
Cieľom feminizmu je rozbiť tieto zavedené stereotypy, že niečo je správne a “tak to má byť”. Feminizmus pripomína, že sme si všetci rovní. Keď nie v praxi, tak aspoň na papieri. Často sa stretávam s argumentom, že mnohé feministky (feministi skoro nikdy) sú “príliš extrémne” a idú “proti mužom”. Väčšinou v narážkach na angloamerickú kultúru a jej konflikty ohľadom používania “korektného” jazyka. Nechcem teraz riešiť, čo je extrém a čo je pre Slovensko relevantné. Skúsme sa na úvod zhodnúť na niekoľkých feministických témach, ktoré rozhodne extrémne nie sú. Napríklad, že domáce násilie je zlo a výrazne častejšie ním trpia ženy. Že slobodné matky (čo sú ženy, ktoré nešli na potrat) často žijú na hranici chudoby a spoločenského záujmu. Že znásilnenie je hrozivý trestný čin a nikdy to nie je vina obete. Metaforicky povedané, stužková nemusí byť pre každú ženu veľkolepou udalosťou. Niektoré možno chceli ísť za tie vyzbierané peniaze kamsi do Talianska.
A že feminizmus stojí “proti mužom”, nie je pravda. Stojí proti patriarchátu – teda nie problém osobný (kým nie ste hovädo), ale problém spoločenský. Kto nevie, tak to je ten svet, kde majú muži výhodu, lebo sa im toho prepečie viac a dostanú ako bonus ešte aj tanierik s oškvarkovými pagáčikmi ako na stužkovej. Je to svet vtipov o ženách na reťazi v kuchyni. Svet, kde sú muži z Marsu a ženy z Venuše, ako keby sme neboli všetci ľudia. Kde je muž takmer vždy šéfom podniku a má poslušnú sekretárku. Kde v počítačovej hre má muž krúžkové brnenie a žena krúžkové bikiny. Kde, keď sa žena naštve, je automaticky emocionálna a hysterická. Podobných príkladov sa dá nájsť mnoho. Patriarchát je jedna veľká nízkokvalitná kultúrna šmakuláda, zaliata univerzálnou hnedou omáčkou (UHO). A ak si to beriete osobne, ignorujúc, že takáto kultúra naozaj existuje a ešte sa snažíte brániť prázdnymi slovami ‘not all men’, možno ste súčasťou problému.
Naspäť k stredoškolskému organizačnému tímu Anny Záborskej. Veľmi by chceli, aby celá spoločnosť vyzerala ako ich vysnená stužková na katolíckom gymnáziu. Chlapci v oblekoch, ženy v šatách a kurací plátok pre všetkých. Pekná výzdoba, tancovanie v kruhu a okolo polnoci jede jede mašinka. Nikto nevybočuje z radu, všetci majú dvoch rodičov rôzneho pohlavia a je to “prvý krok na ceste k dospelosti”. Ibaže na druhý deň je všetko inak. Obleky a šaty už na sebe nikto nemá, a každý si musí zjesť trošku iný obed. Prvý krok na ceste k dospelosti totižto môže byť aj krokom vzad.
Preto by som si želal viac feminizmu a prijatie, že ide o politickú ideu rovnosti a slobody. Sme rôzni, ale sme si rovní a nie je žiaden rozumný dôvod oberať ostatných o to, čo im chutí. Sto ľudí, sto chutí. Skôr počúvať, čo všetko ženy chcú, s čím bojujú a brať ich slová na vedomie. A nevyjedať patriarchálnym spôsobom našim spolužiačkam z taniera. “Žena pochádza z Adamovho rebra”, “mužské a ženské energie”, “alfasamci”, “poslanie matky” a “Mars a Venuša” sú iba pokusmi zakonzervovať stav. Rozumiem, že Anna Záborská by si chcela obliecť pekné šaty a vidieť všetkých, ako spokojne jedia kurací plátok na prírodno na veky vekov amen. Tento katolícky plátok je však z lacného poľského kuracieho mäsa a mnohí by si radi zvolili niečo iné. A o jeho nutričných hodnotách by som tiež pochyboval.
