Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Začínal v slovenských nemocniciach, odkiaľ frustrovaný odišiel do Prahy. Potom bol 12 rokov v Saudskej Arábii a Bahrajne, kde pochopil, ako veľmi zlyhávajú naše nemocnice v základných veciach. Pandémia ho zastihla na infekčnej klinike v Prahe, bol tam taký nápor pacientov, že si povedal dosť.
Predstavte si nočnú službu na infekčnej klinike, ste jediná sestrička na oddelení a máte sa postarať o 20 covidových pacientov. „Šiesti z nich sú na kyslíku. Veľmi, veľmi náročné. Bol som už len taký dozorca. Vojnová medicína v praxi. Už to nemalo nič spoločné s moderným ošetrovaním,“ opisuje zdravotný brat Oskar Valocký, čo zažíval pred rokom v pražskej nemocnici Bulovka.
„Vydržal som rok pandémie, ale už mi nedávalo zmysel pokračovať, tak som odišiel.“ Nemocnica prišla o zdravotného brata so skúsenosťami zo sveta, za ktorého je náročné nájsť náhradu. Do Česka odišiel za lepšími podmienkami, lebo v slovenských nemocniciach mal pocit, že nie je ochota meniť prehnité zdravotníctvo.
Valocký pochádza z Belej pri Martine. Kým sa presťahoval k západným susedom, pracoval v nemocniciach v Skalici a v Martine.
V rokoch 2006 až 2018 bol zdravotným bratom v Saudskej Arábii a v Bahrajne, kde pochopil, ako naše nemocnice zlyhávajú v základných veciach. Bez toho, aby sa to zmenilo, prišla pandémia. Nemocnice zahltené pacientmi kolabujú, preto sa vôbec nečuduje, že vyčerpané a znechutené sestry to vzdávajú rovnako ako on.
Zdravotný brat Oskar Valocký (sediaci na stoličke) pôsobil 12 rokov na kardiochirurgii v Saudskej Arábii a Bahrajne. Foto – archív O. V.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ležiaci na posteli ich nezaujíma
Valocký vníma, ako mnohé nemocnice varujú, že za sestry nevedia nájsť náhradu. „O päť rokov to bude katastrofa, v nemocniciach sa nebude mať kto starať o pacientov,“ hodnotí. Sám zaúčal mladých ľudí, ktorí by mali obsadiť voľné miesta. Tvrdí, že o túto prácu nemajú záujem, pri pacientoch sa ocitajú, lebo sa nikde inde neuplatnili, a mnohí berú nemocnicu iba ako istotu zárobku, lebo koronavírus nemocnice na rozdiel od firiem nezatvára.
„Prichádzajú bez záujmu o robotu. Netrápi ich, že na posteli je ležiaci pacient, treba sa oňho postarať, je im to jedno.“
Na infekčnej klinike vo Fakultnej nemocnici Bulovka v Prahe nevedeli zohnať sestry už vlani, keď odchádzal. „Dnes je to ešte horšie. Infekčné nie je nijaké lákadlo. Aj keby ste dali sestričke horibilnú sumu, povedzme 100-tisíc českých korún mesačne (zhruba štyritisíc eur), nikto tam nepôjde. Už nejde o plat, ako si mnohí myslia. To je omyl,“ pokračuje v rozprávaní Valocký.
Ani on neskončil pre peniaze. V čase svojho odchodu zarábal 55-tisíc korún v čistom, čo je asi dvetisíc eur. Bola to mzda za klasických 15 služieb v mesiaci bez nadčasov. Samotná infekčná klinika má podľa neho špičkových lekárov, príčinu vidí v zlom manažérskom vedení nemocnice. „Dovolím si povedať, že na to dopláca väčšina nemocníc na Slovensku aj v Česku.“
To isté hovoria aj mnohí ďalší zdravotníci. Anestéziológ Jakub Šulgan nedávno otvorene opísal, ako ho frustrovali manažérske zlyhania, a preto po 10 rokoch skončil v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.
Prečítajte si
Anestéziológ skončil po druhej vlne: O peniaze nešlo, frustrovali ma manažérske zlyhania
Iný vesmír
Valocký vidí budúcnosť zdravotníctva pesimisticky, pretože sa počas 12 rokov, čo strávil v Perzskom zálive, nikam neposunulo. „Iba som si myslel, že sa niečo zmenilo. Ale prakticky nič.“
Keď v roku 2006 prišiel do saudskoarabského Kardiocentra Princa Sultána v Rijáde, bolo mu zjavné, o koľko slovenské a české nemocnice zaostávajú. „Ocitol som sa v inom vesmíre, boli fantasticky technicky vybavení. Nikdy sa tam nestali také malichernosti, že chýba nejaká vec alebo teraz nemôžete používať nejakú striekačku alebo ihlu, lebo nám došli peniaze. Všetko bolo zabezpečené.“ A za tie roky sa veci ďalej vylepšovali.
Na Slovensku sa stáva, že nemocnice nekupujú najšpičkovejšiu techniku, aká je na trhu, tvrdiac, že chýbajú peniaze. A to je ešte ten lepší prípad, ak sa nový prístroj kúpi.
Vybavenie Kardiocentra princa sultána v Rijáde v Saudskej Arábii, kde Oskar Valocký pôsobil. Foto – archív O. V.
So sľubmi, ako sa zaobstará nové vybavenie na lepšiu diagnostiku, sa Valocký stretol hneď na začiatku, keď v 90. rokoch nastúpil do skalickej nemocnice ako rádiologický asistent. „Stále iba sľubovali, že sa otvorí nové CT, ale bolo to v nedohľadne.“ Po pár mesiacoch odišiel a vyštudoval ošetrovateľstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine.
Nastúpil do tamojšej univerzitnej nemocnice, ktorej priestory už vtedy boli v zlom stave. A stále sú. Začiatkom decembra kolovala po internete fotografia z novorodeneckého oddelenia v Martine, na ktorom sa na izbe zrútil strop, našťastie, žiadnej matke ani bábätku sa nič nestalo. Valocký vraví, že jedným problémom boli nevyhovujúce priestory a ďalším napäté vzťahy. „Staršie sestry mali problém akceptovať sestry s vysokoškolským vzdelaním. Dávali nám to pocítiť.“
Keďže z praxe počas školy poznal, ako sú na tom okolité nemocnice v Žiline, v Ružomberku a v Žiari nad Hronom, nechcel ostať na Slovensku. „Videl som, že čím menšia nemocnica, tým horšie.“
Zamieril do Prahy
V roku 2004 teda skúsil Prahu. Rozhodol sa pre ňu, lebo má veľa nemocníc a mohol si vyberať, kam a na aké oddelenie nastúpi. Na Slovensku to neprichádzalo do úvahy, pretože lepšie oddelenia vtedy ešte mali dosť personálu, voľné miesta zväčša boli tam, kam nik nechcel. „Ešte po známosti ste si mohli niečo vybaviť, ale to som nechcel.“
V Prahe strávil dva roky na kardiochirurgii v nemocnici Kráľovské Vinohrady a popritom sa ešte zamestnal na neurochirurgii v ústrednej vojenskej nemocnici. Už tu zažil lepšie vybavenie nemocníc než na Slovensku. „V Martine mi to pripadalo, akoby sa tam od druhej svetovej vojny nič nezmenilo, a v Prahe bolo technické vybavenie niekde aj o dve triedy lepšie, mnohé priestory zrekonštruované.“
Vysťahovať sa nebolo zložité, jazyková bariéra nebola, čakal ho lepší plat, nemocnice už vtedy zabezpečovali ubytovanie pre personál. Často zaň prvý rok pýtajú iba symbolickú sumu – 500 českých korún, okolo 20 eur mesačne.
Keď nastupoval on, polepšil si o tretinu. „Vtedajší plat však nebolo žiadne terno.“ V súčasnosti lákajú české nemocnice sestry zo Slovenska na to, že si zarobia oveľa viac než doma. V inzerátoch núkajú aj dvetisíc eur mesačne. „V Prahe môže slovenská sestra zarobiť odhadom o 300 až 500 eur viac v čistom,“ vraví Valocký. Na Slovensku má sestra základný plat najviac 1 200 eur bez príplatkov za nadčasy či za víkendové služby.
Päťtisíc mesačne
To, koľko zarábal v Saudskej Arábii a Bahrajne, sa však s týmto nedá vôbec porovnávať. „Plat bol okolo 4 500 až 5 000 eur.“ Valocký tam pôsobil ako zdravotný brat na kardiochirurgii.
Kardiocentrum v Rijáde je súčasťou štátnej vojenskej nemocnice určenej pre bežných obyvateľov. Bola najväčšou v regióne, vozili k nim prípady z celého Stredného východu. Nemocnica mala okolo 1 800 lôžok, z toho kardiocentrum 350.
Personál bol zo 120 krajín sveta. V roku 2006 tam s ním letelo deväť ľudí z Česka, on bol jediný Slovák. Časom tam pracovalo 50 Čechov a dvaja-traja Slováci.
Nemocnica mu ubytovanie poskytla zadarmo vo vile, v ktorej bol ešte s dvoma kolegami. Kto chcel, mohol si nájsť vlastné ubytovanie, nemocnica naň dávala príspevok podľa platu. Vždy štvrtinu mzdy. No týkalo sa to iba mužov, ženy museli byť iba v nemocničných vilách, ktoré boli v ohradenom mestečku, kde sa nachádzalo všetko, čo na život potrebovali. Obchody, kiná či fitnescentrá. Základné potraviny tam stoja asi ako u nás.
Po nástupe ho v nemocnici prekvapilo viacero vecí. Prvou viditeľnou zmenou bolo, že všetky oddelenia mali rovnaké vybavenie, s čím sa nikdy nestretol na Slovensku ani v Česku, a zistil, aké je to prospešné pre personál, ale aj pre pacientov. Napríklad infúznu pumpu mal rovnakú na dospelej aj detskej kardiochirurgii, v operačných sálach, ale aj na štandardnom lôžkovom oddelení.
„U nás má pomaly každé oddelenie štyri rôzne infúzne pumpy od rozdielnych výrobcov, iné monitory, ktoré sledujú stav pacienta, iný glukomer na meranie glykémie. Tu to bolo jednotné a veľmi to pomáhalo.“ Sestra nestrácala čas privykaním si na nové veci, ak musela vypomáhať na inom oddelení, a znižovalo sa riziko, že sa spraví chyba.
Vily s bazénom, kde nemocnica zabezpečovala ubytovanie pre lekárov a sestry. Foto – archív O. V.
Predpisy nielen na papieri
Na špičkovej úrovni mali podľa Valockého zaúčanie pracovníkov. „U nás síce máme v oficiálnych protokoloch napísané, čo a ako majú lekári a sestry robiť, ale sú založené niekde v šanónoch a každý si robí podľa seba.“ V Saudskej Arábii musel každý pracovník robiť odbery ihlou, ktorú určovali predpisy. „Nikto nepremýšľal, že to ide robiť inými ihlami. Vďaka tomu ste sa mohli ocitnúť na hocijakom oddelení v nemocnici, presne ste vedeli, čo a ako máte robiť.“
Po príchode do Rijádu mu pridelili mentorku – skúsenú sestru, ktorá mu odovzdala zoznam, čo všetko musí ovládať po adaptačnom procese – po štvrťroku, po polroku a po roku. „Tam neexistovali výhovorky, nespravil som to, lebo mi to sestra, čo ma zaúčala, nepovedala.“ O všetkom bol písomný záznam. Mentorka s ním trávila každú jednu službu, aby mu ukázala, čo kde v nemocnici je a čo ako robiť. Ak sa počas hodnotenia zistilo, že niečo ešte dobre nezvláda, mentorka ho doučila.
„Na Slovensku ani v Česku vám nikto neukáže, ako presne obsluhovať každý jeden prístroj, trebárs glukomer. Nijaké školenie, jedine tak BOZP a vybavené.“
Presný postup pri oživovaní pacienta takisto musel vedieť každý jeden zdravotník. „Nestalo sa, že personál netušil, čo robiť, ak pacient na chodbe odpadol. Že by začali okolo neho chaoticky pobehovať. Tu ste presne vedeli resuscitačný postup aj s tým, ktorý liek v ktorej minúte podať.“ Každý rok tieto znalosti overovali na skúške. „Je to licencovaná skúška, ktorá platí na celom svete. Keby som chcel prácu sestry v Amerike, v Kanade, aj tam mi platí.“
Keď pacienta po operácii prevážali na lôžkové oddelenie, posteľ s prístrojmi musela byť pripravená podľa predpisov. „Vďaka tomu som presne vedel, na ktorej strane je ventilátor, impulzné pumpy, kde je ktorý liek, neexistovalo, aby si to každá sestra robila podľa seba, ako jej vyhovovalo.“
Sledovanie pacienta po operácii malo tiež jasné pravidlá, sestry mali predpísané, že mu napríklad po hodine od príjmu treba spraviť EKG, ktorý liek mu kedy presne dať. „Opäť to pomáhalo, nemuseli ste rozmýšľať, čo sa urobilo a čo nie. Navyše už v roku 2006 tam príliš nepoužívali papierové zdravotné karty, väčšinou boli v elektronickej forme.“ Neskôr už bolo všetko v počítači.
Keď sestra nie je slúžkou lekára
Priamo pri posteli pacienta boli monitory, na ktorých mohli vyhľadať röntgen alebo výsledky z krvi. „Nemusel som chodiť po oddelení, hľadať voľný počítač a ani sa prehrabávať v hŕbach papierov, všetko bolo poruke.“
Aj podávanie liekov mali zabezpečené tak, aby sa nestávalo, že sa pacientovi omylom nepodá alebo sa nedopatrením zamení za iný. V momente, ako mal dostať nejaký medikament, pozadie obrazovky s rozpisom liekov pri pacientovi sa zmenilo z bielej na oranžovú s upozornením, že nastal čas na jeho podanie.
V Saudskej Arábii majú priamo pri pacientoch elektronické záznamy o liečbe. Foto – Archív O. V.
Nemocnica v Saudskej Arábii mala aj vlastné vzdelávacie centrum na základný výcvik a ďalšie školenia sestier. „Tam neexistovalo, ako to je u nás, že 200 sestier sedí v sále a niekto im iba niečo odprednáša. Tu bol presný rozpis v učebniach a nové veci si musela každá sestra odskúšať.“
Valockému sa v Arábii páčilo, že sa tam nestretával s kastovaním medzi zdravotníkmi. „Na Slovensku, ale aj v Česku je stále sestra považovaná za slúžku lekárovi, v máloktorých nemocniciach je partnerom. Čokoľvek sa stane s pacientom, v prvom rade je vinná sestra. Aj keby lekár odrezal pacientovi zlú nohu, bude to na sestru, že ju zle označila,“ myslí si niekdajší zdravotný brat.
Nie všetci lekári však brali zdravotné sestry a bratov ako svojich partnerov, no tých pár výnimiek vraj veľmi rýchlo zmenilo postoj, keď zistili, že sa bez nich nezaobídu. „Pooperačná práca na kardiochirurgii je náročná, tam sa bez sestry nepohnete.“
Na kardiochirurgickom oddelení v Rijáde, kde pracoval, mali 11 detských lôžok a desať lôžok pre dospelých. Predpis, že na pooperačnom môže mať jedna sestra na starosti jedného pacienta, sa prísne dodržiaval. V Česku sa podľa neho stávalo sestrám s dostatočnou praxou, že mávali dvoch pacientov, čo je mimoriadne náročné zvládnuť.
Nepochopiteľné súdy s poškodenými pacientmi
Valocký hovorí, že všade na svete dochádza k pochybeniam, na ktoré doplácajú pacienti, či už zhoršením zdravotného stavu, alebo aj životom. „Neexistuje nemocnica, kde sa pacientovi neublíži, pri objeme výkonov sa tomu nedá vyhnúť.“ Za nepochopiteľné však považuje, že nemocnice na Slovensku a v Česku automaticky neodškodňujú poškodeného pacienta alebo pozostalú rodinu.
„Je neetické, že sa vyplácaniu odškodného bránia až do poslednej chvíle a rodiny nechávajú roky sa súdiť o to, na čo majú nárok. V zahraničí to neprichádzalo do úvahy,“ pridáva Valocký ďalšiu skúsenosť zo sveta.
Pokiaľ išlo o pracovné podmienky, za výhodu považoval nastavenie pracovného režimu. Pracovný mesiac sa nepočítal ako u nás podľa kalendára, pozostával zo štyroch týždňov. Každých 7 až 8 týždňov chodil domov, lebo mal 12 dní voľna. Benefitom bol aj príspevok na letenky, nemocnica každý rok poskytovala dve letenky zadarmo.
Vojenská nemocnica v Bahrajne, kde pobudol dva roky opäť na kardiochirurgii, bola rovnako vyspelá. Na rozdiel od Saudskej Arábie tam však nerobil zdravotného brata pri lôžku, pôsobil ako tímlíder sestier – dohliadal, či všetko zvládajú, a ak bolo treba, s pacientmi im pomáhal.
Do našich nemocníc by okamžite zaviedol aj nasledujúce pravidlo: aby sa lekári radili so sestričkami o postupe pri starostlivosti o pacientov. Ak chcel tamojší lekár, aby intubovaný pacient už dýchal sám, so sestrami konzultoval, kedy by bolo vhodné ho extubovať. „Nefungovalo to tak, že ja som lekár, rozhodol som sa, tak to ideme okamžite urobiť.“
Zdravotný brat Oskar Valocký (vpravo) na operačnej sále v Saudskej Arábii. Foto – Archív O. V.
Aj prestávky dokážu zázrak
K pohode na pracovisku prispievali aj povinné prestávky. Prvou bola takzvaná raňajková pauza – trvala 15 až 30 minút a sestry ju mali, keď prevzali pacientov od nočnej služby. Na obedňajšiu – hodinovú – prestávku si mohol personál odskočiť najesť sa aj na ubytovanie, ak to stíhal. Na olovrant bola opäť povinná prestávka.
„Pár minút oddychu prospievalo k psychickej pohode. O tom, ako vedeniu nemocníc u nás záleží na spokojnosti pracovníkov, svedčí už len to, že si sestry museli kupovať kávovary z vlastných peňazí,“ komentuje Valocký s tým, že to je jediné, čo pandémia zmenila k lepšiemu. Mnoho ľudí a firiem chce potešiť zdravotníkov, tak ich obdarúvajú kávovarmi alebo občerstvením.
Valocký bol v Saudskej Arábii aj v Bahrajne spokojný. Do Česka by sa podľa svojich slov nevrátil, keby si medzičasom nezaložil rodinu, s manželkou majú dvojičky. Kým Perzský záliv definitívne opustil, na tri mesiace za ním chodievali do Bahrajnu, pretože v porovnaní so Saudskou Arábiou tam bolo jednoduchšie vybaviť pobyt, potrebovali získať len víza. Domov sa vracali hlavne v lete, pretože tam boli neznesiteľné horúčavy, na slnku aj 50 stupňov.
Zatiaľ čo v Saudskej Arábii prevažovali sestry z Filipín a z Malajzie, v Bahrajne tvorili personál najmä Indovia. Miestni obyvatelia v nemocniciach nechcú podľa neho pracovať. V Rijáde bolo iba zopár lekárov Arabov. „Boli to kardiológovia, ktorí vedeli trochu po slovensky, lebo študovali v Martine.“
Valocký spomína, že pracovná morálka miestnych zdravotníkov bola na nízkej úrovni. Pacienti dokonca odmietali sestričky Arabky, mali väčšiu dôveru k cudzincom, pretože tamojšie zdravotnícke školy nemali dobrú povesť.
Na druhej strane ho mrzí, že sa úroveň našich škôl rokmi znižuje. Kedysi si stredné aj vysoké školy vyberali, koho vezmú na zdravotnícke odbory, no dnes prakticky zoberú každého, kto prejaví záujem.
Dvaja z 30 študentov zvládajú prácu
Neraz ostal zhrozený, keď do nemocnice prišli na prax študenti a študentky, ktorí sa učili za praktické sestry. „Z 30 boli dvaja použiteľní do praxe. Naozaj bude zle. Sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody.“
Podľa neho sa mladí adepti o prácu v nemocnici bez výčitiek zabávajú počas práce s mobilmi. Netrápia ich povinnosti. Keď sa on zaúčal, vraj mu raz stačilo povedať, že sa ráno treba postarať o hygienu ležiacich pacientov, prezliecť postele. „Potom to už bolo automatické, nemusel mi to nik pripomínať, ale dnešných praktikantov to vôbec nezaujíma.“
Keď im povedal, že si skúsia odbery krvi, bežne sa stretol s reakciou: pacienti majú zlé žily, nechceme to robiť. „Darmo ste vraveli: ‚Však sa to aspoň naučíte.‘ Jednoducho nemali záujem. Idú na zdravotnícku školu, lebo im neostalo nič iné a to je to strašné.“
Po svojom návrate z Bahrajnu v roku 2018 vydržal na infekčnej klinike v pražskej nemocnici Bulovka dva roky. Rok bol staničným bratom a ďalší rok zdravotným bratom pri lôžku. Išlo o kliniku, kde sa starali napríklad o HIV pozitívnych pacientov, ale mali aj špeciálne oddelenie pre vysokonákazlivé choroby, akou je aj ebola. Počas pandémie sa medzi prvými premenili na covidové oddelenie.
Keď na jar 2020 vypukla pandémia, prekážalo mu, že všetci kompetentní v Česku aj na Slovensku tvrdili na verejnosti, ako sú nemocnice pripravené, a ohlasovali, koľko covidových lôžok je k dispozícii. „Nik však nepovedal, že už vtedy sa išlo na doraz. Počuli ste od vedenia akejkoľvek nemocnice povedať, že chýba personál a že melieme z posledného?“
Kriticky vníma, že sa roky rozprávalo, ako sa pridá sestrám, ale ostalo iba pri sľuboch, nemocnice ani neprijímali nové posily, aby sestry aspoň neboli preťažené. Pandémia podľa Valockého natoľko deprimuje a demotivuje mnohé skúsené sestry, že chcú odísť.
Aj on skončil. Hovorí, že časté umieranie pacientov s covidom si nepripúšťal, hoci mal aj 24-hodinovú službu, počas ktorej zomreli šiesti pacienti. Oveľa horšie znášal bezmocnosť a stratu nádeje, že sa raz veci zlepšia a pacientom budú stíhať poskytovať riadnu starostlivosť.
Za posledných 30 rokov každý jeden minister zdravotníctva podľa Valockého ohlasoval plány, ako sa postavia nové nemocnice. „Koľko sa ich postavilo? V Martine, odkiaľ pochádzam, stále prevážajú pacienta zabaleného na vozíku medzi budovami po zime. V 21. storočí. Veď to je strašné.“
Ilustračné foto, ako v lete prevážali pacientov po rozbitých chodníkoch medzi budovami Univerzitnej nemocnice Martin. Foto N – Peter Kováč
Sťažujú sa sestrám, ktoré za stav nemocníc nemôžu
Valockého zaráža, že ľudia chodia protestovať do ulíc proti očkovaniu, ale za 30 rokov ich nevidel demonštrovať za dôstojné podmienky v nemocniciach, aby v nich nebolo málo personálu, staré postele či zlá strava.
Keď robil staničného brata, dennodenne sa mu pacienti či ich rodiny sťažovali. Keď to nemalo konca, vytlačil si papierik so svojou e-mailovou adresou a e-mailom na vedenie nemocnice, ktorý potom rozdával sťažujúcim.
„Keď sa niekto sťažoval na postele, ktoré boli fakt v hroznom stave, možno na jednej z nich ešte ležal Heydrich (ríšsky protektor, ktorý v roku 1942 po atentáte ležal v nemocnici Bulovka – pozn. redakcie), dal som mu papierik, sťažujte sa vyššie, lebo keď som ja prišiel za vedením a povedal, že potrebujem vymeniť 20 postelí, každý sa na mňa iba pozrel, čo chcem, však jedna stojí 300-tisíc korún. Nič som nezmohol.“
Z 350 ľudí skutočne napísali sťažnosť len traja. „Potom si poviete, čo ľudia vlastne chcú, keď nie sú schopní ani napísať mail. Sťažujú sa sestrám, ktoré za zlé postele, zlé jedlo ani za to, že v kúpeľni nesvieti svetlo, nemôžu,“ pokračuje skúsený zdravotný brat.
Ani jeden z jeho bývalých spolužiakov z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine neostal na Slovensku. Väčšina je v Česku, pretože u nás sú podmienky v nemocniciach ešte horšie. České nemocnice sa v súčasnosti snažia chýbajúce sestry zohnať na Slovensku, vábia ich hlavne na lepšie platy.
Česko vábi na lepšie platy
Na internete je množstvo inzerátov. Na plný úväzok zvyknú núkať napríklad v Prahe 1500 až 2000 eur v hrubom. Tiež sľubujú, že si na začiatku môžu prejsť oddeleniami a vybrať, kde by chceli pracovať.
U nás má sestra najvyššiu základnú mzdu 1200 eur. Dostane ju, ak má magisterský titul a aspoň päť rokov praxe, vyplýva z údajov Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. K tomu ešte dostávajú príplatky za služby či nadčasy. Komora už dlhodobo upozorňuje na nízke platy. To isté hovoria aj lekári či záchranári.
Parlament zdravotníkom v polovici decembra schválil zvýšenie platov o 34 eur v hrubom, proti čomu pred Národnou radou protestoval šéf komory záchranárov František Majerský s kolegami. Keď ho polícia na niekoľko hodín zadržala, vyvolalo to vlnu kritiky. Vláda Eduarda Hegera potom narýchlo schválila zdravotníkom a sociálnym pracovníkom mimoriadnu odmenu 350 eur, ktorú ešte budú musieť zdaniť. Mnohí zdravotníci reagovali, že ich to nemotivuje v nemocniciach ostať.
Koľko sestier v tomto roku zlákalo Česko, komora sestier nevie, pretože jej to hlásiť nemusia. Do ostatných krajín vydávajú povolenia, ak chcú ísť na pozície sestry, do konca novembra o ne požiadalo 101 sestier, z toho najviac – 77 – išlo do Rakúska, osem do Švajčiarska, šesť do Veľkej Británie, päť do Saudskej Arábie, dve do Nemecka a po jednom potvrdení vydali do Talianska, Poľska a Írska.
Mnoho sestier odchádza do zahraničia robiť opatrovateľky. Koľké sa pre túto prácu rozhodli v tomto roku, komora netuší, pretože povolenie na takúto prácu nepotrebujú.
Valocký sa neplánuje k práci zdravotného brata vrátiť. S manželkou, ktorá tiež pochádza zo Slovenska, ostávajú žiť v Prahe. Žena je staničnou sestrou v Psychiatrickej nemocnici Bohnice. On sa rozhodol pre firmu, ktorá nemocniciam zabezpečuje dialýzy. Cestuje po Českej republike a v nemocniciach učí sestričky obsluhovať tieto prístroje.
Za utečeneckou krízou stojí Bielorusko, ktoré po zmanipulovaných minuloročných voľbách, únose lietadla s novinárom Pratasevičom atď., čelí sankciám zo strany EU a Lukašenko sa chce za sankcie týmto spôsobom pomstiť.
V júli 2021 bieloruské aerolinky zosilnili spojenie s krajinami Blízkeho východu, k tomu sa zapojili aj aerolinky Turecka, Iraku, Sýrie. Bieloruské cestovné kancelárie v spolupráci s Irackými začali propagovať a zlacňovať zájazdy do Bieloruska.
Často sa propagovalo, že prechod z Bieloruska do EU je voľný. Bielorusko utečencom následne udeľovalo turistické víza s cieľom poľovačky na zamaskovanie účelu cesty. Po príchode do Minska boli odvedzení ku hraniciam a inštruovaní ako sa dostať k hraniciam po vlastných. Pri prechode hraníc im často pomáhajú bieloruskí pohraničníci prestrihávaním hraničného oplotenia alebo priamym prevádzaním niekoľko metrov cez hranicu. Bielorusko pravdepodobne aj násilím núti veľké skupiny migrantov k útokom na hranicu a vyzbrojuje ich. Údajne napr. zábleskové granáty z Česka.
Najčastejšie sú tu Kurdi, Sýrčania, Jemenci, Afganci, afričania atď. Často celé rodiny, s malými deťmi, ktoré strávili niekoľko rokov vo vojne, utečeneckých táboroch a je to pre nich jediná šanca na normálny život.
Lety sa po intervencii EU v krajinách Blízkom východe utlmili, utečenci na hranici s EU ostali. Mnohým z nich skončili víza a ich pobyt v Bielorusku sa stal nelegálny, sú šikanovaní tajnými službami a políciou a často vykorisťovaní miestnym obyvateľstvom – ceny nájmov pre migranotv sú niekoľkonásobne vyššie ako pre bežných obyvateľov, to isté sa týka aj rôzneho tovaru – napr. outdoor vybavenie alebo kliešte na drôty.
Poľsko k riešeniu situácie nijako neprispieva. Celú oblasť uzavrelo, platí v nej výnimočný stav. Do oblasti nemajú prístup novinári, zdravotnícki pracovníci ani humanitárne organizácie. Priestor obsadila armáda, ktorá mala pomáhať pohraničnej stráži pri ochrane hranice. Tá namiesto toho robí tzv. Pushbacky/wypychania, čo je jednoducho chytanie utečencov po lese a ich násilné vracanie do Bieloruska. Poľsko napr. odmietlo aj pomoc Frontexu – vraj kvôli propagande PIS, že si s krízou poradí aj sama bez EU.
Jedna reportáž hovorí o stave v poľskej armáde a medzi pohraničníkmi, ktorí sú krajne znechutení a deprimmovaní z toho čo musia robiť, je im odmietaná psychologická pomoc a mnohí reálne uvažujú, že opustia armádu. Veľa z nich radšej pozrie inam a nechá ľudí prejsť, ako by ich násilím mala tlačiť naspäť.
https://krytykapolityczna.pl/kraj/reportaz-badawczy-sadura-urbanska-granica-uchodzcy-wojsko-polisja-straz-graniczna/
Najviac sa to týka oblasti Bielovežského pralesa, kde je v okolí len jediný hraničný prechod PL/BY. V správach sa najčastejšie spomínali obce Bialovieža, mestečko Hajnówka, obec Narewka Ďalej hraničný prechod Kuźnica neďaleko bieloruského mesta Grodno.
Hranica PL/BY má 418km a podľa miest, ktoré sú spomínané v správach a reportážach to vyzerá tak, že utečenci prechádzajú na rôznych miestach pozdĺž celej hranice. Aj od Brestu, aj od Grodna Týka sa to tiež litovskej a lotyšskej hranice.
Z bieloruskej strany prichádzajú napr. cez obec Kamieniuki odkiaľ musia prejsť niekoľko kilometrov na poľskú stranu smerom k Bialoweži.Prechádzajú tu mimo ciest, hustými porastmi miešanými z bažinami, v ktoré často nepoznajú ani miestni.
V lesoch na poľskej strane sa nachádzajú jednotlivci, skupinky mladých ľudí ale aj celé rodiny so starými rodičmi a deťmi. Často sú v lesoch skrytí niekoľko dní pod jednoduchými prístreškami, alebo pod holým nebom niekde v kroví. Bez jedla, pijú špinavú vodu z potokov. Miestni po nich nachádzajú rozhádzané veci a prázdne táboriská.
Bielovežský prales vyzerá takto:
Chodiť v takomto lese na jeseň alebo v zime znamená byť okamžite mokrý a premrznutý. Stráviť niekoľko dní mokrý v lese je naozaj o život.
„Więcej, ci ludzie często znajdują się jeszcze 200 – 500 metrów głębi lasu, a nie jest to typowy las, to puszcza pierwotna – są bagna, mokradła, wywrócone drzewa, wykroty. Wyjście z takiego lasu nawet u sprawnego człowieka trwa bardzo długo, a gdy jest on słaby, chory, trzeba go wynieść…“
Pokiaľ ich nájdu vojaci, tak ich v stave v akom sú prevezú naspäť k hranici. V mokrom oblečení. Bez topánok… Ak sú na tom zle, zavezú ich do nemocnice, kde dostanú prvú pomoc a vojaci ich okamžite berú na hranicu. Bieloruská strana ich okamžite pošle nazad. Nektorí prešli hranicu aj 20 a viac krát. Na bieloruskej strane ich k prechodu nútia násilím a bitkou, poľská strana nezaostáva. V jednej rodine, ktorá sa odmietala vrátiť na hranicu poľskí vojaci zobrali malé dieťa, dali mu ruky do ohňa a vyhrážali sa, že keď sa nevrátia vmestí sa tam celé dieťa.
Niektoré reportáže hovoria o tom, že utečenci sú po chytení okrádaní o posledné peniaze poľskými vojakmi a pohraničníkmi, to isté sa týka bieloruskej strany. Uniformovaní im ničia osobné veci, telefóny, powerbanky, vyhadzujú batožinu a trhajú pasy. Odmietajú žiadosti o azyl. Našli sa aj dokumenty o vzdelaní. K tomu občas prispeje niektorý civil, ktorý od utečencov zinkasuje peniaze, odvezie ich kus ďalej od hranice a zavolá policajtov.
Miestni obyvatelia často nachádzajú v blízkosti svojich domov skupinky vyčerpaných ľudí prosiacich o pomoc, často im klopú v noci na okná a pýtajú jedlo. Vyjsť z lesa sa odvážia až keď sú na konci si silami alebo ich príbuzný skolaboval.
„>
Celé dianie má už za sebou okolo 20 mŕtvych vrátane jednoročného dieťaťa. Miestni sa obávajú, že ich bude ďaleko viac a budú ich ostatky nachádzať nasledujúce roky na huby alebol len tak na prechádzku.
Vzhľadom na to, že prístup humanitárnych organizácií do oblasti je zakázaný a pokrytie zdravotnou starostlivosťou chabé – v Hajnówke sú vraj len dve sanitky, k tomu absurdity, ako že sanitka nemôže ľudí odviezť, kým neprídu pohraničníci, lebo by to bola nelegálna pomoc migrantom.
„V močiari zapadla matka s dvomi deťmi. Keď ich našli, jedno už bolo v bezvedomí. Dispečer odmietol poslať sanitku, lebo to bolo v rozpore s predpismi. Keď nakoniec dohodli sanitku, nenašli ju na mieste. Miestnych, ktorí viezli matku s deťmi k sanitke po ceste ich zastavili pohraničníci a museli najprv spísať papiere .“
Miestni sa nedokázali len tak pozerať na ľudí blúdiacich lesom, začali im pomáhať sami. Aj tí, ktorí sa predtým báli migrantov, mali strach z arabov. Je ťažké odmietnuť vyčerpaného človeka alebo otca prosiaceho o trochu jedla pre deti. Sami vyhľadávajú ľudí skrytých v lesoch, tajne im nosia jedlo, suché oblečenie, ošetrujú ich, kontaktujú s právnikmi.
https://oko.press/ratowali-kilkadziesiat-osob-mieszkancy-strefy-przed-sasiadami-sie-ukrywamy/
Často sa práve im podarilo zachrániť cez kontakt s médiami a právnikmi nejakých ľudí pred ďalším pushbackom.
Vzniklo niekoľko svojpomocných organizácií ako napr. Grupa Granica, Bialowieska Akcja Humanitarna – BAH z miestnych dobrovoľníkov a aktivistov. Aktívne komunikujú s médiami a situácii vnútri zóny. Vyhľadávajú ľudí v lese, robia zbierky potravín, šatstva. Zabezpečujú prvú pomoc, lekárov, pomoc so žiadosťami o azyl… Vzniklo niekoľko humanitárnych bodov, s pomocou od Červeného kríža a do ktorých je možné priniesť hmotnú pomoc.
Pomoc migrantom je nelegálna, miestni občas čelia vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Preto sa boja o tom rozprávať nahlas a skrývajú sa. Novinárom odpovedajú v anonymite.
Známy je útok na prekladateľa BAH neoznačenými uniformovanými mužmi, ktorí ho zastavili na ceste domov a pokúsili sa ho vytiahnuť z auta.
Čo sa týka mediálneho pokrytia – najčastejšie sú spomínané organizované útoky migrantov na hraničné prechody a hromadné pokusy o úrekročenie. v Bielorusku informujú o skazenom západe, ktorý sa nehumánne správa k migrantom. Na poľskej strane štátna televízia TVP vykresľuje migrantov tradične ako barbarov, zlodejov a podobne a je jedným z hlavných propagandistických médií PIS. Taká známa dezinformácia z úst ministra Kaminkiego a poslanca Blasczaka odvysielaná v TVP o tom, že migranti sú zoofili a pedofili, kde ukazujú video chlapa súložiaceho s koňom.
https://oko.press/krowa-kaminskiego-to-stare-nagranie-z-internetu-a-w-dodatku-to-klacz/
Zo strany TVP vychádzajú aj útoky na aktivistku Katarzynu Wappa za záchranu migranta (vysielané v TVN24), útoky na Khedi Alievu, Čečenku žijúcu v PL , za pomoc migrantom – TVP to stálo 10000 zlotých. TVP pravdepodobne môže svojou nenávistnou kampaňou aj za vraždu starostu Gdaňska Adamowicza. K tomu ešte dávajú zaručené správy z hranice – štúdia s khaki Toyotou Hilux, hraničným stĺpom a uniformovaným pajácom
TVP je príklad toho, ako by to vyzeralo, keby sa riaditeľom RTVS stal súdruh Blaha.
Poľské médiá, ktoré nie sú naklonené PIS často inforujú aj o miestnych aktivistoch na hranici, preberajú informácie od BAH aj Grupa Granica.
Stalo sa aj niekoľko útokov na novinárov – známy je útok poľských vojakov na troch fotoreportérov, za čo dostali pochvalu od ministra obrany.
V každom prípade obe strany v tomto konflikte, kde sa s ľuďmi hrá ako s figúrkami na šachovnici porušujú medzinárodné zmluvy a dohody – Listinu základných práv EU, Ženevský dohovor o utečencoch a obe krajiny by sa za to mali zodpovedať. Z politického hľadiska je to zložitejšie, ale ľudia nemôžu byť rukojemníkmi hry na to kto vyššie vyští.
Prečo som to napísal? Podobná situácia sa denne odohráva na južnej hranici EU, na hranici Turecka s EU a FR/GB a všade po svete. Žijeme s tým spokojne, lebo sa nás to bytostne nedotýka. Posledná veľká kríza, ktorú sme videli takmer na vlastné oči bola v roku 2015. Táto akoby sa nás netýkala. V médiách sa o nej takmer nehovorí, politici nás nestrašia barbarskými hordami.
Je zima, mrzne a tam v lese sú ľudia. Celkom blízko nás. Bez pomoci, šikanovaní uniformami na oboch stranách hranice. Pomáhajú im iba miestni dobrovoľníci.
Zverejnené: 10. 3. 2011
Okno býva najslabším tepelnoizolačným prvkom domu. Dnes štandardné okenné dvojsklo Ug = 1,1 W/(m2K) aj vo veľmi kvalitnom drevenom či plastovom ráme sa za tuhých mrazov môže stať miestom intenzívneho zrážania vody. Riešením je zníženie vnútornej vlhkosti vzduchu alebo výmena dvojskla za trojsklo alebo dvojsklo s fóliou Heat Mirror, prípadne ďalšie opatrenia.
V tomto článku budeme výhradne riešiť rosenie okien z vnútornej strany. Rosenie okenného zasklenia na vonkajšom povrchu nie je technickou závadou, je naopak preukazom o vysokej tepelnoizolačnej účinnosti okien a budeme sa mu venovať aj v inom príspevku.
Ak sa na vnútornej strane okien, tzn. na zasklení, rámoch alebo na oboch, zráža v chladom období rosa, je to jasné znamenie, že vlhkosť vnútorného vzduchu je príliš veľká a povrch, ktorý sa rosí, je príliš chladný. Riešením je teda zvýšiť povrchovú teplotu vlhnúcich a rosiacich sa okenných plôch na jednej strane a znížiť vlhkosť vnútorného vzduchu na druhej strane. O tom pojednáva ďalší text.
Chladný povrch okien, ako zasklenia, tak rámov, sa vyskytuje v zime a v prechodnom období, v lete tento problém nevnímame. Na vine sú ich horšie tepelnoizolačné vlastnosti. Povrchové teploty nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú obvykle obidva dolné rohy a po ňom celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Než tieto tvrdenia rozoberieme, urobme si malé teoretické odbočenie:
Povrchová teplota na ploche okna (zasklenie alebo rám), pri ktorej poznáme súčiniteľ prestupu tepla U, je
kde
tP je povrchová teplota ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C,
tE je vonkajšia teplota ve °C,
U je súčiniteľ prestupu tepla ve W/(m2K),
RP je odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu v m2K/W a RN = 0,13 m2K/W je normový odpor při prestupu tepla na vnútornej strane povrchu. Ide štatisticky o najpravdepodobnejšiu hodnotu medzi všetkými možnými hodnotami RP.
Veličina U, súčiniteľ prestupu tepla okna, je daná normou definovaným vzťahom:
kde
RK je tepelný odpor konštrukcie v m2K/W a
rN = 0,04 m2K/W je normový odpor pri prestupe tepla na vonkajšej strane povrchu. Okamžité hodnoty rP tohto prestupového odporu závisia na konkrétnych klimatických podmienkach, hodnota rN je (podobne ako RN) je štatisticky najviac pravdepodobnou hodnotou.
Vzorec (1) plynie z normovanej definície súčiniteľa prestupu tepla konštrukcie (2). Ako nezávisle premenná vystupuje vo vzorci (1) veličina RP, tzn. skutočný odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu, zatiaľčo v hodnote premennej U je vždy použitá v zmysle definície (2) normovaná hodnota RN = 0,13 m2K/W. Viac o tomto súčiniteli sa čitateľ dozvie v článkoch Súčiniteľ prestupu tepla a ako sa počíta a Súčiniteľ prestupu tepla. Čo to je a ako sa s ním pracuje.. Koniec odbočenia.
Podrobnejší pohľad na vzorec (1) ukazuje, že povrchová teplota tP na vnútornej strane okna sa zvýši, keď sa
a) zníži súčiniteľ prestupu tepla U okna,
b) zvýši vnútorná teplota,
c) zvýši vonkajšia teplota,
d) zníži odpor pri prestupe tepla na povrchu okna.
Vplyvy na povrchovú teplotu, ktoré popisujú body a) až d), demonštrujú grafy na obr. 1 a 3, ktorých číselné hodnoty boli spočítané pomocou rovnice (1).
Obr.1. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vnútornej teplote vzduchu. Hodnoty sa vzťahujú k vonkajšej teplote -15 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.
Obr.2. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vonkajšej teplote. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.
Obr. 3. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na veľkosti prestupového odporu RP na vnútornej ploche zasklenia. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a vonkajšej -15 °C.
Dodajme, že odpor pri prestupe tepla RP na okne znížime jednoducho tým, že okno ovievame vnútorným vzduchom, napr. pomocou ventilátora. Ak je rýchlosť prúdenia vzduchu pozdĺž okna vysoká, tzn. že používame silný ventilátor, môžeme považovať tento odpor za nulový, presnejšie RP → 0 m2K/W. Týmto opatrením väčšinou celkom odstránime prípadné rosenie.
Naopak keď prúdenie úplne zastavíme, priblížime sa k medznej hodnote RP → 0,25 m2K/W pre bežné, sálavé (vysokoemisívne) povrchy alebo až k RP → 1,75 m2K/W pre povrchy tepelno reflexné (nízkoemisívne).
Vnútorné povrchové teploty okien nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú (v zime) zvyčajne obidva dolné rohy a po nich celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Príčiny sú dve. Jednak v týchto miestach bývajú tepelné mosty, a jednak práve tu je znížené prúdenie vzduchu, teda aj nižšia povrchová teplota a vyššie riziko rosenia.
Pokiaľ okná ovievame, môžeme k tomu použiť napríklad teplovzdušný fén, ktorý vzduch ohrieva. Tým jednoducho dosiahneme na povrchu okna vyššiu teplotu, než je vnútorná teplota, a rosenie úplne odstránime.
Poznámka: Príčinou chladných okenných plôch na vnútornej strane môže byť aj studený vonkajší vzduchu, ktorý preniká netesnými oknami a ochladzuje vnútorný povrch okna (zasklenia aj rámov). Takto ochladzované miesta sa môžu rosiť a hlavne v mrazoch sa tu môže tvoriť aj ľad. Rosenie či ľad je väčšinou dôkazom tohto typu ochladzovania vnútorného povrchu okna.
Keď dokážeme odhadnúť teplotu povrchu okna (zasklenia aj rámov, ak poznáme UG i UF), vieme aj odhadnúť, či sa v daných podmienkach okno rosí, resp. kedy rosenie nastane. K tomu potrebujeme poznať rosný bod. To je teplota, na ktorú musíme vzduch ochladiť, aby sa z neho začala zrážať hmla či sneh. Viac o tom v článkoch Difúzia vodnej pary – veličiny, hodnoty a jednotky, Difúzia vodnej pary v konštrukcii a Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program..
Ak bude rosný bod vnútorného vzduchu vyšší, než je teplota povrchu skiel alebo rámov okna, bude sa na povrchu zrážať rosa.
Začínajúce rosenie môže oddialiť, niekedy až odstrániť, zvýšené prúdenie vzduchu pozdĺž rosenej plochy, ktoré (popri tom, že zdvihne povrchovú teplotu, viď vyššie), urýchli odparenie rosy.
Rosný bod sa dá relatívne jednoducho určiť, pokiaľ poznáme vnútornú teplotu a relatívnu vlhkosť vzduchu. K tomu stačí bežný teplomer a vlhkomer. Rosný bod potom stanovíme pomocou upraveného Magnusovho vzorca, viď už spomenutý výpočtový program Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program:
kde
tR je rosný bod vnútorného vzduchu ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C a
RH je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v %.
Hodnoty rosného bodu v byte pri rôznych teplotách a rôznych relatívnych vlhkostiach vzduchu ukazuje graf na obr. 4. Uveďme niekoľko prípadov:
Príklad 1: Nech je vnútorná teplota 20 °C a vonkajšia –15 °C. Okenné zasklenie so súčiniteľom UG = 1,7 W/(m2K) má podľa vzorca (1) alebo podľa grafu na obr. 1 pri bežnom povrchovom prestupovom tepelnom odpore RP = 0,13 m2K/W povrchovú teplotu 12,3 °C. Ak je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu 50 %, je podľa Magnusovho vzťahu (3) alebo grafu na obr. 4 jeho rosný bod 10 °C; dôsledkom je, že sa okno nebude rosiť. Ak ale stúpne relatívna vlhkosť vzduchu na 60 %, rosný bod vzrastie na 12,6 °C a zasklenie okna sa začne rosiť.
Príklad 2: Môže sa stať, že nočná vonkajšia teplota klesne v zime na –25 °C, ostatné parametre zostanú rovnaké ako v príklade 1. Povrchová teplota zasklenia klesne na 10 °C, rosný bod, viď vyššie, tiež. Okno sa pri relatívnej vlhkosti 50 % začína rosiť: najskôr na miestach, kde je tepelný most alebo slabá prirodzená cirkulácia vzduchu, tzn. v dolných rohoch a na dolnej hrane styku zasklenia s okenným rámom.
Príklad 3: V noci často v byte znížime teplotu. Pokiaľ v predchádzajúcom príklade klesne v noci aj vnútorná teplota, dajme tomu na 15 °C, povrchová teplota zasklenia klesne na 6,2 °C. Keby po ochladení ostala rovnaká relatívna vlhkosť vzduchu 50 %, rosný bod by bol 5,3 °C. To vyzerá veľmi priaznivo, okno by sa nemalo rosiť.
V skutočnosti však býva nočný pokles teploty sprevádzaný zvýšením relatívnej vlhkosti, hlavne v miestnosti kde sa nevetrá. Toto zvýšenie je podľa výpočtového programu Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie podstatné, v tomto prípade vzrastie relatívna vlhkosť až na 70 %. Rosný bod je podľa vzorca (3) alebo grafu na obr. 4 necelých 10 °C, teda vysoko nad povrchovou teplotou skiel; intenzitu rosenia sme teda zvýšili..
K roseniu niekedy paradoxne dochádza až po výmene starých, nevyhovujúcich okien so zasklením UG ≥ 1,7 W/(m2K) za nové, ktorých rám je podstatne lepší a zasklenie je na úrovni UG = 1,1 W/(m2K). Dôvod je jednoduchý: zatiaľ čo staré, netesné okná zaisťovali vďaka vysokej infiltrácii (prenikaní vzduchu) výdatné vetranie veľmi suchým zimným vzduchom, nové a veľmi tesné okná – pokiaľ sú zatvorené – nevetrajú. A tak aj keď nové a kvalitnejšie okná majú v zime výrazne vyššiu povrchovú teplotu, môže sa kvôli ich tesnosti nahromadiť vo vzduchu taká vlhkosť z dýchania či potenia osôb, varenia, umývania, prania atď, že sa jednoducho orosia.
Vetranie je v domácnostiach vôbec, k dvojakej škode bývajúcich, podceňované. V novostavbe, ktorá nie je vetraná alebo v rekonštruovanom dome, ktoré sú podľa súčasných štandardov veľmi tesné, sa pri prevádzke a v prítomnosti obyvateľov hromadí vo vzduchu vydychovaný oxid uhličitý CO2 a vodná para.
Napr. štvorčlenná rodina, ktorej členovia vážia dokopy 220 kg, vydýcha za 24 hodín pri bežnej prevádzke približne 3,7 kg CO2 a 1,5 kg vodnej pary, ktorá pochádza iba z metabolického spaľovania cukrov. Minimálne dvojnásobné množstvo vodnej pary sa navyše uvoľní vypotením skonzumovanej vody, a ďalší významný prírastok pary sa uvoľní pri varení, umývaní atď. teda pri prevádzke bytu.
Urobme si obrázok o tom, ako tieto množstvá ovplyvnia vlhkosť a hladinu CO2 v byte o celkovom objeme, dajme tomu, 240 m3. Zdravotne odporúčané množstvá obidvoch plynov v danom priestore sú 0,3 kg (pri obsahu 700 ppmv CO2) pre oxid uhličitý a 2,1 kg pre vodnú paru (pri normou požadovanej relatívnej vlhkosti 50 %). Je vidieť, že bez dostatočného vetrania by sme v byte žili ako v dažďovom pralese (100 % vlhkosť) a dosť skoro by sme sa udusili. (Pozn.: na 1 kg vydychovaného CO2 pripadá 0,41 kg vydychovanej vodnej pary, vzniknutej v dôsledku metabolických dejov).
Článok s využitím technickej argumentácie ukazuje, že riziko kondenzátu (rosenia) na sklách a rámoch okien je vyššie pri nižšej tepelnoizolačnej kvalite okien a vyššej vlhkosti vnútorného vzduchu. Zároveň sú podané výpočtové nástroje, s ktorými je možné riziko rosenia okien predpovedať a navrhnúť také riešenia, že pri predpokladanej vlhkosti vnútorného vzduchu a minimálnych zimných teplotách sa roseniu okien vyhneme. Dôležitú rolu hrá popri vysokých, tepelnotechnických vlastnostiach okien tiež správne vetranie a to tak, aby sa relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v zime pohybovala do 50 %.
