„Jeden z dôvodov, prečo majú ženy tendenciu hovoriť na poradách menej, je aj ten, že nechcú pôsobiť ako tie, čo príliš veľa rozprávajú… Napríklad aj moje vlastné študentky na Georgetown University sa mi priznali, že ak na jednej hodine veľa rečnili, na ďalšej urobili vedomé rozhodnutie, že budú mlčať,“ hovorí Tannen.

Lingvistka si myslí, že takýto prístup ženám škodí. Hovorí, že ona sama si na sebe všimla nutkanie považovať ženy, ktoré na pracovných fórach hovoria menej alebo sa toľko nezapájajú za menej šikovné či nekompetentné. Veľmi často bol opak pravdou.

Osobitnou kategóriou je skákanie do reči. Hoci ide o fenomén, ktorý je ovplyvnený aj kultúrou (sú krajiny, kde sa skákanie do reči toleruje, inde je neprijateľné), ukazuje sa, že ženám viac skáču do reči ako mužom.

Niektoré názory hovoria, že to nemusí byť rodovo podmienené a že to súvisí skôr s tým, že ženy prerušujú v reči vyššie postavené osoby a to sú skôr muži.

Lenže analýza výskumníčky a výskumníka z právnickej fakulty univerzity v Chicagu to celkom nepotvrdila. Tanja Jacobi a Dylan Schweers vyhodnocovali konania pred americkým najvyšším súdom. „Sudcovia v debatách prerušovali sudkyne trikrát častejšie, ako to bolo naopak. Sudkyniam oveľa častejšie skákali na pojednávaniach do reči aj právnici sporných strán, hoci je to explicitne zakázané. Dokonca ani ženám, ktoré to dosiahli na absolútny profesionálny vrchol, nedajú dohovoriť nielen ich kolegovia, ale ani muži, ktorí sú evidentne v nižšom postavení ako ony,“ hovorí Jacobi, podľa ktorej je takéto správanie rodovo podmienené.