Dcéra o živote s psychicky chorou matkou: Ako sedemročnú ma chcela vyhodiť z balkóna. Žila som v tom, že som vinníčka, nie obeť

https://dennikn.sk/2517007/dcera-o-zivote-s-psychicky-chorou-matkou-ako-sedemrocnu-ma-chcela-vyhodit-z-balkona-zila-som-v-tom-ze-som-vinnicka-nie-obet/?ref=tit

Bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth rozpráva o príšernom detstve s mamou schizofreničkou aj o následkoch, ktoré si ponesie navždy.

Nedávno sme v Denníku N otvorili tému, či na Slovensku existuje systém pomoci ľuďom, ktorí majú v blízkej rodine psychicky chorú osobu. Títo ľudia sú zúfalí, lebo nevedia, čo robiť. Po vydaní článku o Andrejovi, ktorý sa pýtal, či sa má doživotne vzdať vlastného súkromia pre svojho chorého brata, nás kontaktovali viacerí čitatelia s podobnými problémami.

Medzi nimi je aj bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth, ktorej mama trpela schizofréniou. Keďže štát nijako nezasiahol a neposkytol jej pomoc, Zora prežila príšerné detstvo, ktoré na nej zanechalo doživotné následky. S traumou dožili aj jej starí rodičia.

Prehovoriť o svojom príbehu sa rozhodla práve z dôvodu absencie funkčného systému, ktorý by pomáhal príbuzným, ale aj preto, aby sa ľudia nebáli vyhľadať odborníkov a aby netrpeli pocitmi viny, keď v skutočnosti sú obeťami.

Keď som spoznal váš príbeh, ostal som ako obarený. Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť také príšerné detstvo. Dá sa od čohosi takého vôbec odstrihnúť?

Nedá, hoci som si dlho myslela, že raz sa odstrihnem. V najväčšom zúfalstve som si myslela, že sa zo mňa stane akási filmová Nikita, že najlepšie urobím, ak pôjdem niekam do armády a budem bezducho plniť rozkazy, jednoducho, že budem programovo bezcitná.

Vychovávateľ odobratých detí: Čo máte robiť, keď vám štvorročný chlapec povie, že mu chýba mama?

Juraj Pastorek má 190 centimetrov a na pravej paži veľké tetovanie. Štyri roky pracuje ako vychovávateľ v jednom z centier pre deti a rodinu na Horehroní. Detaily o zariadení pre ochranu detí neuvádzame.

Pastorek v rozhovore vysvetľuje, ako sa zmenili niekdajšie detské domovy. Hovorí, že po odobratí dieťaťa z rodiny sa už málokedy vracia späť a zväčša nejde ani na adopciu, žije u nich do osemnástky. A spomína aj na prípad štyroch detí, ktoré chcela ich matka spáliť v peci.

Je to veľká škola, nájsť si cestu k človeku, ktorý bol vychovaný v hrozných podmienkach, hovorí vychovávateľ odobratých detí. „Prvý deň po smene pol dňa spím a pol dňa si preberám svoje správanie – mal som vtedy zakričať, nemal som mu viac pomôcť, mal som mu to dovoliť? Sú to živé bytosti, deti a ja tvorím ich budúcnosť. Neviem si ani predstaviť väčšiu zodpovednosť.“