Nedávno sme v Denníku N otvorili tému, či na Slovensku existuje systém pomoci ľuďom, ktorí majú v blízkej rodine psychicky chorú osobu. Títo ľudia sú zúfalí, lebo nevedia, čo robiť. Po vydaní článku o Andrejovi, ktorý sa pýtal, či sa má doživotne vzdať vlastného súkromia pre svojho chorého brata, nás kontaktovali viacerí čitatelia s podobnými problémami.

Medzi nimi je aj bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth, ktorej mama trpela schizofréniou. Keďže štát nijako nezasiahol a neposkytol jej pomoc, Zora prežila príšerné detstvo, ktoré na nej zanechalo doživotné následky. S traumou dožili aj jej starí rodičia.

Prehovoriť o svojom príbehu sa rozhodla práve z dôvodu absencie funkčného systému, ktorý by pomáhal príbuzným, ale aj preto, aby sa ľudia nebáli vyhľadať odborníkov a aby netrpeli pocitmi viny, keď v skutočnosti sú obeťami.

Keď som spoznal váš príbeh, ostal som ako obarený. Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť také príšerné detstvo. Dá sa od čohosi takého vôbec odstrihnúť?

Nedá, hoci som si dlho myslela, že raz sa odstrihnem. V najväčšom zúfalstve som si myslela, že sa zo mňa stane akási filmová Nikita, že najlepšie urobím, ak pôjdem niekam do armády a budem bezducho plniť rozkazy, jednoducho, že budem programovo bezcitná.