Mesačné archívy: október 2022

Nezaradené

Detská psychiatrička: Deti na Slovensku zomierajú, lebo sa o ne nemá kto starať

https://dennikn.sk/3064843/detska-psychiatricka-deti-na-slovensku-zomieraju-lebo-sa-o-ne-nema-kto-starat/?ref=inc

Čo by mali rodičia robiť inak?

S radami veľmi nepochodím. Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu. V rodinách, kde sú rodičia aspoň trochu reálni, máme systém, že napíšu domáce práce na lístoček a každý piatok si každý člen vyžrebuje rovnaký počet lístočkov a robí to týždeň. Na konci týždňa môže dostať vreckové. Keby deti mali pravidelné vreckové, za ktoré si môžu kúpiť aj hlúposť, možno by si ju ani nekúpili alebo si kúpenú vec budú vážiť. Ale rodičia im všetko kúpia, a tak si deti bežné veci nevážia.

Deti skúšali, kde je hranica, čo môžu a čo nie. Veľa detí malo úzkosť a depresiu, lebo stratili kamarátov. Veľmi sa rozmohlo online šikanovanie. V tretej vlne sa posilnila agresivita, šikanovanie, závislosti. Deti úplne zleniveli.

Ako sa to prejavuje?

Neboli motivované učiť sa. Prestali chodiť na krúžky, mali veľa voľného času, všetko bolo na webe, žili na mobiloch a počítačoch. A nie všetky deti počítače mali. Mala som učiteľku, ktorá mohla učiť len večer, lebo cez deň nemala signál. Rodičia sa sťažovali, zlostili, že musia sedieť s deťmi a majú zabitý celý deň. Boli aj rodiny, kde mali len jeden počítač a matka musela byť pripojená a pracovať z domu. A tri či štyri deti mali jeden počítač, na ktorom sa mali učiť. Bolo to nemožné pre všetkých. Rástla agresivita, násilie a v rodinách bolo veľa nepokoja. Veľa rodín sa rozpadlo. Mnoho rodičov prišlo o prácu, zomrelo veľa starých rodičov, ale aj mladých ľudí. Bolo to zlé obdobie.

Teraz sme v ktorej fáze?

Teraz je štvrtá. Veľmi veľa detí prichádza s tým, že chcú individuálny študijný program, nechcú chodiť do školy. Zvykli si byť doma, je to pohodlnejšie, raz za čas idú na preskúšanie, kde dostanú jednoduché otázky. Nemusia sa učiť toľko ako v škole, vstanú na poslednú chvíľu, môžu počas výučby jesť, lebo na chvíľu vypnú kameru, alebo sa hrať na tablete a tváriť sa, že študujú.

Nezvládajú návrat do školy?

Nie. Najmä ak ide o autistické deti, deti s Aspergerovým syndrómom, ale aj o tie, u ktorých sa v škole vyskytlo online šikanovanie. Aj tie chcú zostať doma. Prestali chodiť na krúžky, vysoké percento detí nemá žiadne záľuby, nikam nechodí. Na krúžky chodia na prvom stupni, keď ich ešte rodičia donútia, ale potom málokto. Deti sú doma samy, u mnohých sa rozvíjajú závislosti.

Aký veľký problém sú závislosti?

Veľa detí sa poškodzuje, je to ako epidémia. Púšťajú si to cez internet a jeden pred druhým sa vystatujú. Keď chce niekto zapadnúť, robí somariny, aby ho prijali do skupiny. Na jar bola veľká súťaž o to, ktoré dieťa zje viac liekov. Zomrelo nám dievča, druhé skočilo pod vlak, viacero detí bolo na ARO v kritickom stave. Len pre hlúposť – kto viac znesie, kto viac skombinuje a kto čo vydrží. Skúšajú kombinovať lieky, extrakty z liekov. Marihuana je dnes už smiešna vec. Deti z prvého stupňa nad tým kývnu rukou. Mnohé používali aj nikotínové vrecúška, ktoré mohli mať pod rúškom a nebolo to vidieť. Keď prišla učiteľka, prehltli to. Nik ani nevedel, že niečo také majú, len zrazu boli zmenené, vydráždené a správali sa inak. Bolo toho veľa a boli to malé deti.

V akom veku?

Už aj na prvom stupni základnej školy. Vymieňali si medzi sebou informáciu, ako sa s vrecúškami vedia sústrediť a ako im to pomáha. A neboli to cigarety, ktoré rodičia vidia. Ale máme napríklad skupinu detí s ADHD, ktoré môžu reagovať aj paradoxne, teda výsledok takýchto látok môže byť úplne iný, sú podráždené, nervózne. Vedľajším účinkom je aj tachykardia, teda zrýchlená činnosť srdca, potenie, začervenanie a nervozita. V literatúre sa opisuje aj smrť, ale takéto dieťa sme, chvalabohu, nemali.

Klasické formy návykových látok ako alkohol, cigarety či marihuana idú do úzadia a častejšie sú lieky či iné formy?

Na východe bola na začiatku pandémie herba. Ide o trávy postriekané chemickými látkami. Keď to skonzumovali, ich správanie bolo úplne mimo racionálnej kontroly. Našťastie sa to veľmi nerozšírilo. Zato bolo veľmi veľa samovražedných pokusov aj dokonaných samovrážd. Mali sme tri alebo štyri po sebe. Boli to malé deti. Štrnásť či pätnásť rokov, to je veľmi málo na to, aby už nechceli žiť. Máme veľa detí, ktoré prídu, lebo chcú zomrieť, zabiť sa, nechcú tu byť a nie je im dobre. Možno je to aj preto, že dnes rodičia riešia všetko za deti. Deti potom nevedia riešiť bežné konflikty, nevedia zniesť, že im niečo nevyjde, lebo sú nastavené, že keď niečo chcú, musí to byť. Ak sa niečo nepodarí, nevidia iné riešenie, len sa zabiť alebo si ublížiť. Nevedia, ako to zvládnuť, nevedia riešiť bežné problémy a konflikty. Všetko, čo nie je hneď a teraz, je tragédia.

Aké skupiny detí sa pokúšajú o samovraždu?

Ide to naprieč spoločnosťou. Mám veľa detí z dobrých rodín – majú všetko a hľadajú iné zážitky, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Preto experimentujú, poškodzujú sa a pri intoxikácii to výrazne preženú, až sa to môže skončiť sebazabitím. Alebo jazdia na kolobežke či bicykli tak nebezpečne, aby im hrozilo zranenie či smrť. Vedia, že sa to tak môže skončiť, a aj tak idú do toho. Chcú mať iný zážitok. Za peniaze už majú všetko, lebo rodičia im všetko kúpia.

Nezaradené

Módny dizajnér Berky: Väčšina negatívnych reakcií na náš sobáš s partnerom prišla od Rómov

https://dennikn.sk/3062020/modny-dizajner-berky-vacsina-negativnych-reakcii-na-nas-sobas-s-partnerom-prisla-od-romov/

Stretli ste sa so stereotypmi už v detstve?

Áno, určite boli na dennom poriadku. Už počas základnej školy si pamätám, že keď som jazdil autobusom, vždy som mal vedľa seba prázdne miesto. Ľudia radšej stáli. Človek to nejako vytesní. Je to smutné, ale, bohužiaľ, to prestanete vnímať a naučíte sa s tým žiť. Tieto veci sa dejú dodnes, i keď určite menej ako vtedy. Nedeje sa to len v malých mestách, deje sa to aj tu v Prahe.

Ako na homosexuálne partnerstvá reaguje rómska komunita? 

Myslím si, že reaguje veľmi zle. Homosexualita je v rómskej komunite veľké tabu. Keď sa v rodine objavia nejaké prípady, tak je ojedinelé, že sa k tomu príbuzní postavia pozitívne. Rómovia sú často veriaci a odvolávajú sa na Boha, ktorý to podľa nich zakazuje.

S Matějom (partnerom Matějom Pardusom, pozn.) sme sa s tým stretli, keď sme zverejnili fotky zo svadby, ktorá prebehla v televízii. Videli sme, že 90 percent negatívnych reakcií prišlo práve z rómskej komunity. Myslím si, že je to veľký problém, o ktorom sa nehovorí. Potom to deti v sebe potláčajú a podľa mňa to často potláčajú aj celý život. V rómskej komunite je to naozaj ťažká téma.

Nezaradené

MediaBrífing: Ten, kto vraždí, sa nesmie stať slávnym

https://dennikn.sk/3055717/mediabrifing-ten-kto-vrazdi-sa-nesmie-stat-slavnym

Tento týždeň má MediaBrífing výnimočne len jednu, ale zato veľmi dôležitú tému.

Keď novinári informujú o samovraždách, vedia, že nemajú zverejňovať detaily týchto činov, aby tým neponúkali návody ďalším ľuďom. Namiesto toho majú do svojich reportáží dať radšej kontakty na linky pomoci.

Avšak pri informovaní o útokoch, aký sa udial v stredu v bratislavskom podniku Tepláreň, nemajú naše médiá dostatok skúseností a zavedené postupy, pretože u nás – našťastie – podobné činy nie sú bežné.

Problémom je, že chyby novinárov môžu nechtiac ďalej ubližovať pozostalým, robiť z vraha celebritu či inšpirovať jeho nasledovateľov.

Preto keď sa aktuálny spravodajský kolotoč trochu upokojí, bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, ohliadnuť späť a zamyslieť. Nejaká forma sebareflexie a diskusií nepochybne čaká aj nás v Denníku N.

Aké sú zásady

Niektoré výskumy naznačujú, že nesprávna forma a nadmerné informovanie o masových streľbách môže viesť k nárastu budúcich útokov. Médiá by preto mali vyslať jasný signál, že ten, kto bude vraždiť, sa nestane slávnym.

Ako? V tom nemajú ani zahraničné redakcie zhodu, no určité zásady sa v posledných rokoch ustálili. Oplatí sa pozrieť najmä do USA, a to aj preto, že s podobnými útokmi majú tamojšie redakcie zrejme najviac skúseností. Len tento rok tam zaznamenali už 530 masových strelieb a médiá priznávajú, že už všetky ani nestíhajú spravodajsky pokrývať.

„Zodpovedné informovanie o masových streľbách môže vzdelávať verejnosť a znížiť riziko budúceho násilia,“ tvrdí mimovládna organizácia SAVE, ktorá sa venuje prevencii samovrážd, no vypracovala aj odporúčania pre médiá, ako informovať o útokoch.

Spôsob informovania o násilí môže ovplyvniť iných ľudí, SAVE preto radí:

  • Médiá by nemali správy zjednodušovať a vytvárať napríklad dojem, že jeden problém viedol k útoku.
  • Nemali by ani robiť senzácie, pretože tým môžu povzbudiť ďalších, ktorí sa chcú presláviť.
  • Treba minimalizovať správy o páchateľoch, ktorými by sa mohli iní inšpirovať. Problémom môže byť aj zobrazovanie útočníka ako obeť či utrápenú dušu.
  • Nie je potrebné ani časté uvádzanie mena páchateľa, lepšie je o ňom zverejniť fakty a zdôrazniť, že jeho správanie bolo nezákonné a škodlivé.
  • Fotografie páchateľov by sa mali používať s mierou, treba na to dbať najmä v ďalších výstupoch, ktoré nasledujú po prvých správach. Výnimkou sú prípady, keď polícia po páchateľovi stále pátra.
  • Obmedziť treba zverejňovanie explicitných fotiek z miesta činu.
  • Médiá by nemali zverejňovať ani fotografie, na ktorých je páchateľ vedľa obetí.
  • Treba si dať pozor, aby správy nezväčšovali predsudky voči duševným chorobám, tie totiž nie sú nevyhnutne spojené s násilím.
  • Namiesto špekulácií o motívoch je lepšie informovať o príbehoch obetí.
  • Je potrebné vyhnúť sa stigmatizácii komunity, na ktorú bol útok namierený.
  • Médiá by mali informovať aj o tom, ako sa môžu ľudia zmobilizovať, aby podporili obete a zabránili ďalšej streľbe.

Web Poynter o žurnalistike navyše radí, aby novinári uvádzali meno útočníka len vtedy, keď je to potrebné na pochopenie, čo sa presne stalo. Médiá by sa mali vyhnúť aj špekuláciám o duševnom zdraví páchateľa: „Svedkovia, orgány činné v trestnom konaní a politici o tejto téme vedia vo všeobecnosti veľmi málo a pravdepodobne vedia ešte menej o úlohe duševných chorôb v takejto tragédii.“

Americké rádio NPR odporúča nezverejňovať fotografie útočníka, na ktorých pózuje so svojimi zbraňami. Pri informovaní o prípadných manifestoch strelcov by sa mali novinári poradiť so skúsenejšími editormi. „Takýto materiál by sa mal použiť len vtedy, ak je k nemu možné pridať kontext a odbornú analýzu.“

Foto N – Vladimír Šimíček

Kampane proti zverejňovaniu mien

V USA sa diskutuje o nezverejňovaní mien strelcov už zhruba desaťročie. V lete 2012 zabil útočník v kine v Colorade 12 ľudí a ďalších 70 sa zranilo. Tom a Caren Tevesovci, ktorých syn Alex pri útoku zomrel, následne spustili kampaň No Notoriety (možné preložiť ako žiadna sláva). Boli totiž presvedčení, že novinári sa vo svojom spravodajstve príliš zamerali na páchateľa.

Tevesovci žiadali, aby médiá nedávali mená vrahov do nadpisov článkov a nezverejňovali ich fotky na titulných stranách. Chceli, aby po prvotnej identifikácii páchateľa redakcie obmedzili používanie mena útočníka, stačí to urobiť raz v celom článku.

O tri roky neskôr sa známy moderátor CNN Anderson Cooper zaviazal, že vo svojich programoch už nevysloví mená strelcov. Postupne sa k nemu pridali ďalší novinári.

Ďalšia kampaň s názvom Don’t Name Them (Nemenujte ich), ktorú spustila Texas State University, upozornila, že keď sa médiá príliš zameriavajú na útočníka, umožňujú mu „dosiahnuť jeden zo svojich cieľov a schvaľujú jeho život a činy“.

„Útočníci by mali byť vo svojej smrti rovnako nerozpoznaní, ako boli vo svojom živote,“ argumentuje kampaň. Médiá by sa podľa nej mali viac zamerať na obete a ľudí, ktorí sa počas útoku zachovali hrdinsky.

Čo ukazujú výskumy

Niektorí odborníci si myslia, že medializácia útokov môže inšpirovať ďalších, aby takéto činy kopírovali. Výskumy ukazujú, že mnohí masoví strelci chceli získať slávu, a aj preto maximalizovali smrteľnosť svojich útokov.

Americká psychologická asociácia vyzvala médiá, aby nedopriali vrahom neprimeranú pozornosť. „Ľudia, ktorí v Amerike páchajú masové streľby, majú tendenciu zdieľať tri črty: nekontrolovateľnú depresiu, sociálnu izoláciu a patologický narcizmus,“ uviedla asociácia.

Štúdia z roku 2015 naznačila, že po hromadnej streľbe sa zvýšila šanca, že v nasledujúcich 13 dňoch dôjde k ďalšiemu útoku.

Výskum z roku 2017 ukázal, že americkí novinári vo veľkej miere podporovali spravodajstvo o páchateľoch a nemali jednoznačný názor na to, či to môže vyvolať efekt kopírovania útokov. Problém v tom nevideli najmä starší novinári. Opatrnejší boli ich nebelošskí kolegovia.

Útok, ktorý spáchal moslim, má v médiách väčšie pokrytie ako čin, ktorý spáchal biely nemoslim. Navyše, pri moslimovi je podstatne vyššia šanca, že ho novinári označia za teroristu, beloch je častejšie označený za strelca. Ďalšie výskumy spísal web Journalist’s Resource.

Médiá na Novom Zélande sa spojili proti nenávisti

Pri diskusiách o informovaní o masových strelcoch sa často uvádza príklad Nového Zélandu, kde strelec v roku 2019 zabil 51 ľudí. Tamojšie médiá po útoku zverejňovali meno páchateľa, no jeho fotky boli zväčša rozrastrované.

Pred začiatkom súdu sa najväčšie médiá dohodli, že pri informovaní zo súdnej siene nebudú šíriť rasistickú ideológiu, manifest strelca a ani žiadne obrázky, symboly či signály, ktoré by mohli byť spájané s rasizmom. Zaviazali sa tiež, že o súde budú informovať len skúsení novinári.

V krajine však nebolo toto rozhodnutie jednotné, k iniciatíve sa nepripojil napríklad denník New Zealand Herald. „Našou úlohou v súdnom konaní je byť ‚očami a ušami‘ verejnosti v súdnej sieni. Máme povinnosť verne informovať verejnosť o tom, čo sa deje,“ argumentovala redakcia.

Ukážka, ako novozélandský spravodajský web Stuff informoval o útoku v meste Christchurch v roku 2019. Zdroj – Wayback Machine / Internet Archive

Striedmejšie informovanie o masových strelcoch môže podľa niektorých komentátorov viesť k cenzúre či k ďalšiemu poklesu dôvery v médiá.

Americký denník USA Today upozornil, že niektoré obmedzenia môžu limitovať investigatívnu žurnalistiku, ktorá už pri podobných prípadoch v minulosti odhalila napríklad diery v zákonoch o držbe zbraní.

Potrebné je ísť do hĺbky

Je dôležité, aby dobré úmysly nepodkopali snahy novinárov prinášať žurnalistiku, ktorá ide do hĺbky a ktorá napríklad skúma históriu strelca, ako sa dostal k zbrani, či zodpovedné inštitúcie neurobili chybu pri jeho včasnom odhalení a či polícia pri jeho čine zasahovala správne. To sú informácie, ktoré môžu zabrániť budúcim tragédiám.

Zverejnenie mena páchateľa môže byť dôležité aj na vyvrátenie nepravdivých správ či dezinformácií, pripomína NPR.

„Novinári nesmú stratiť prirodzenú zvedavosť odhaliť o strelcovi čo najviac informácií. Aj keď môže byť nemožné vysvetliť, prečo by niekto spáchal takéto násilie, nemali by sme prestať hľadať stopy,“ napísal Poynter.

Informovať o dôležitých skutočnostiach a súčasne neskĺznuť k propagácii útočníka nie je jednoduché. No novinári by sa mali o túto rovnováhu neustále usilovať.

Nezaradené

Izrael ide stále viac doprava, mládež ulietava do úplného extrému. Rasizmus v Izraeli

https://dennikn.sk/3042732/izrael-ide-stale-viac-doprava-mladez-ulietava-do-uplneho-extremu/

Pozvanie na „predvolebný míting“ na škole dostal aj radikálny supermacista a židovský rasista Itamar Ben-Gvir, ktorý prudko rastie v prieskumoch, a je veľmi reálne, že ak by napokon vládu zostavoval Netanjahu a jeho pravicový Likud, stane sa tento v mladosti výtržník a dnes advokát radikálnych osadníkov ministrom izraelskej vlády. A to dokonca ministrom s významným portfóliom.

Hoci telavivské predmestie Ramat Gan nie je skutočne pre Ben-Gvira žičlivým prostredím, na školskom mítingu sa objavila síce nie až taká početná, ale mimoriadne hlučná skupina študentov školy, ktorá vykrikovala rasistické heslá ako „upáľte Arabov v ich dedinách“ a podobne. To bolo šokujúce aj pre izraelských analytikov, ktorí už roky upozorňujú na pravicovú radikalizáciu izraelskej mládeže.

Ben-Gvir síce na mítingu s mládežníkmi tvrdil, že nemôžu volať po vyhnaní Arabov z Izraela, ale za to viackrát zopakoval, že je za to, aby deportovali „nelojálnych“ občanov. To je niečo také, ako keď slovenskí fašisti nehovoria priamo o Rómoch či „Cigánoch“, ale o „neprispôsobivých“.

Ben-Gvir, ktorý je ideologickým nasledovníkom pre rasizmus a terorizmus v Izraeli, Kanade aj USA zakázanej strany Kach, dostal pozvanie na míting preto, lebo škola rešpektuje slobodu prejavu. Tá by však nemala stáť nad ochranou menšín a demokracie.

To, že sa Ben-Gvirovi podarilo „prepašovať“ do tejto školy a ešte sa tým ako veľkým úspechom chválil na sociálnych sieťach, je len pokračovaním procesu prerastania kedysi úplne neprijateľných myšlienok a persón do politického a spoločenského mainstreamu.