Čo by podľa vás naozaj pomohlo?

Koncepčne sa zamyslieť a jasne stanoviť, že reedukácia detí nemôže byť založená na väzenských princípoch. Nevyhnutné je posilniť personálne kapacity a rozviazať ruky tým zariadeniam, ktoré naozaj chcú pracovať koncepčne a otvorene. Je totiž pravda, že centrá, ktoré chcú pracovať inak, majú legislatívou zviazané ruky a nemajú žiadnu podporu.

Kým napríklad učitelia a učiteľky majú metodické centrá, na ktoré sa môžu obrátiť, ak majú ťažkosti, zamestnanci reedukačných centier takéto možnosti nemajú. Máloktoré centrum má možnosť supervízie alebo podpory pre personál a to si dovolím povedať, že majú jednu z najnáročnejších prác.

Nie je problém ešte aj na hlbšej úrovni? Teda na tom, ako sa deti do reedukačných centier dostávajú a ako sa na tieto deti dívame?

Samozrejme, to je veľká časť problému. Veľmi by pomohlo, ak by sme sa na deti nedívali ako na vyvrheľov a neprispôsobivých tínedžerov, ktorí museli niečo zlé spraviť a nikto ich nechce. Mali by sme pracovať s myšlienkou, že deti nemôžu za to, v akom prostredí sa narodili, a že nezvládnuteľné veci nezažívajú na základe vlastného rozhodnutia. Predtým, ako niečo „zlé“ spravili, boli totiž aj ony obeťami.

Prečo to dosiaľ nikto takto nevidel? Ide predsa o deti.

Áno, pre nás všetkých by to mali byť deti. Ale pre niekoho sú to len špinaví Cigáni, grázli či fetáčky. V tomto je diskriminácia neúprosná aj pri deťoch.

Spomínané zistenie sa opiera o výskumy, ktoré stáli pri počiatkoch vedeckého záujmu o psychickú odolnosť.

Jednou z pionierok disciplíny bola americká psychologička Emmy Wernerová, ktorá na konci 50. rokov minulého storočia skúmala, ako ovplyvňujú odlišné štartovné podmienky šancu detí na úspešný život.

Testovacou vzorkou bola celá detská populácia narodená v roku 1955 na havajskom ostrove Kauai. Tretina zo siedmich stoviek detí pochádzala z rodín so sťaženými podmienkami: vyrastali v chudobe, často len s jedným rodičom, ktorý bol neraz závislý od alkoholu alebo trpel psychickým ochorením.

Výskumníčka predpokladala, že deti z týchto rodín budú mať v škole problémy s učením a v dospelosti so zákonom, ťažko si nájdu dobrú prácu, horšie budú nadväzovať vzťahy a sťažený štart negatívne ovplyvní aj ich fyzické zdravie.

So skupinou sociálnych pracovníkov deti v pravidelných intervaloch sledovala od narodenia štyridsať rokov. Bola prekvapená, keď zistila, že z asi tretiny zo zhruba dvoch stoviek detí z nestabilných rodín sa stali schopní, zodpovední a starajúci sa dospelí, ktorí mali pevné vzťahy, dobrú prácu a neporušovali zákon.

Čo spôsobilo, že niektoré deti uspeli nad očakávania?

U odolných jedincov Wernerová vystopovala niekoľko spoločných rysov.

Ukázalo sa, že niektoré predpoklady odolnosti sú vrodené: úspešné deti boli od malička komunikatívne, spoločenské a skôr pokojné. Oproti deťom, ktoré zaznamenali neskôr v živote problémy, boli často vo vývoji popredu.

U odolných detí sa v školskom veku prejavil talent na určitú zručnosť, ktorý im dával pocit hrdosti, mali aj pocit, že majú kontrolu nad svojím životom a dokážu zvládnuť problémy. Stanovovali si realistické ciele a pomáhali ľuďom v okolí, čím získali pocit užitočnosti.

Výskum však zistil aj vonkajšie faktory, ktoré hrali zásadnú úlohu.

Odolné deti sa mohli vždy oprieť aspoň o jedného dospelého, ktorý bol pre nich pilierom stability, a keď to nebol rodič, mohol to byť starý otec, starší súrodenec alebo strýko. Zároveň mali v okolí niekoho, kto fungoval ako ich vzor, napríklad učiteľa, suseda alebo rodinného priateľa.

Tieto výskumy boli prelomové nielen vďaka impozantnému časovému rámcu, ale aj v tom, že ukázali, že psychická odolnosť nemusí byť nutne vrodená, ale ovplyvňujú ju aj vonkajšie faktory a dá sa počas života posilniť (ale aj oslabiť).

Zároveň ukázali, že reziliencia, zvlášť u detí, je z vedeckého hľadiska ťažko merateľná, pretože ju tvorí široká paleta faktorov a výsledok sa dozvieme až po mnohých rokoch.

Aké sú techniky, ktoré pomáhajú pri nádche?

Keď človek vydýchne, zapchá si nos a potom robí pohyby hlavou do strán, dopredu, dozadu a snaží sa čo najdlhšie vydržať bez dychu. Keď už nevládze, tak sa nadýchne pomaly cez nos. Zadržiavaním dychu vystavíme telo jemnému stresu, lebo je bez prístupu kyslíka. To znamená, že tak nevydrží večne. Po nadýchnutí sa nos trochu uvoľní.

Samozrejme, keď potom dýchame ďalej normálne, po chvíľke cítime, že nos sa znova upcháva. Vtedy treba túto techniku zopakovať. Z praktických skúseností viem, že to dokáže na istý čas pomôcť človeku mať nos aspoň trochu priechodný.