„Charašó,“ odpovedá čiernooké dievčatko, keď mu Lucia už tretíkrát vysvetľuje, že sa mu teraz nemôže venovať, lebo sa rozpráva so mnou.

Vzápätí je dievčatko znova pri nás a ťahá Luciu za ruku. „Miláčik, pozri sa mi do očí a počúvaj. Naozaj to myslím vážne. Potrebujeme sa ešte chvíľu porozprávať,“ opakuje trpezlivo, ale pevne Lucia.

Ako mi vysvetľuje, toto dievčatko potrebuje stále skúšať hranice, hlavne za prítomnosti cudzích ľudí. Uvedomujem si, že mám nutkanie poľutovať ho za to, že mu nevenujeme svoju pozornosť a namiesto toho robíme rozhovor. Lucia mi však vysvetľuje, že ľútosť by nezabrala – dieťa potrebuje pevné a láskavé hranice.

A toto navyše nie je celkom bežné dieťa. Rovnako ako jeho sedem súrodencov.

Pred tromi mesiacmi spolu s mamou a otcom utiekli z Donbasu a dnes žijú v Limbachu. Lucia Gomez tu vedie živú škôlku, kde veľká ukrajinská rodina našla bezpečné útočisko.
Máme dievčatká, museli sme odísť

Naďa a Vasyľ sú profesionálni rodičia. Okrem svojich štyroch detí majú aj osem ďalších, ktoré sú im zverené. Žijú v mestečku Družkivka v Donbase, ktoré leží len 60 kilometrov od Donecka, centra separatistickej Doneckej ľudovej republiky.

Vojna prišla k ich dverám už druhýkrát. Naďa si ešte dobre pamätá, ako v roku 2014 ich mesto dočasne obsadili separatisti. „Boli veľmi drsní. Išli sme autom k babičke, ktorá býva v inej časti, a keď sme prechádzali cez ich kontrolné stanovištia, celý čas na nás mierili automatom, aj keď sme mali plné auto detí,“ opisuje Naďa po rusky. Ruština je ich rodný jazyk, po ukrajinsky hovoria s ťažkosťami.

Keď im 24. februára tohto roka mobilná aplikácia ohlásila hrozbu vzdušných náletov, nebolo to pre nich nič zásadne nové. „U nás v Donbase vojna trvá už osem rokov. Sme na to zvyknutí,“ hovorí Vasyľ.

Na druhý deň mali odviezť šesť detí do Kyjiva – na dlho plánovaný mesačný pobyt v detskom tábore Artek. Naďa tam išla s deťmi vlakom. „Na stanici sme videli, že sa presúva obrovské množstvo vojenskej techniky,“ spomína.

Nikto z nich však nečakal, že Kyjivská oblasť bude tak silno zasiahnutá vojnou. O pár dní už bolo jasné, že deti v tábore nie sú v bezpečí, celý tábor sa tak presťahoval na západnú Ukrajinu.

„Na druhý deň miesto, kde boli deti dovtedy ubytované, čiastočne zbombardovali,“ hovorí Vasyľ. „Odviezli sme deti, aby si oddýchli, a nakoniec utekali pred bombami. Doteraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. A to sme si mysleli, že v Kyjive to bude pre ne bezpečnejšie než u nás v Doneckej oblasti,“ hovorí Naďa.

Organizátori im povedali, že deti môžu zostať v tábore do konca vojny, no nikto netušil, ako dlho to bude. Zvyšok rodiny tak zostával doma v Družkivke a vyčkával. „Nevedeli sme, čo máme robiť, kam máme ísť s takou veľkou rodinou. Kde by nás prijali?“ hovorí Vasyľ.

Väčšinu času sa skrývali v pivnici. „Bola tam zima, deti začali chorľavieť, tak sme sa presunuli do kotolne,“ opisuje Naďa.

Keď už začali ostreľovať aj okolie ich mesta, bolo im jasné, že tam nemôžu zostať dlhšie. Veľmi ťažko to znášala hlavne 11-ročná dcéra, ktorá mala zo zvukov záchvaty úzkosti. „Keď sme potom počuli, čo sa deje v obsadených mestách, napríklad v Buči, vedeli sme, že musíme odísť – kvôli našim dievčatám,“ hovorí Naďa.

Najprv sa na dva týždne presťahovali do mesta Dnipro, no stále rozmýšľali nad tým, ako by sa mohli spojiť s deťmi, ktoré zostali na západnej Ukrajine. Boli tam síce v bezpečí, ale ďaleko od zvyšku rodiny. Niekedy v tom čase sa s nimi spojila pracovníčka úradu pre deti a navrhla im, že by mohli všetci spolu odcestovať do zahraničia.

„Mali sme z toho obavy, ale ona nám vysvetlila, že sa to dá zvládnuť. Nakoniec sme sa rozhodli urobiť to – kvôli deťom. Deti, ktoré sme zobrali do rodiny, už mali predtým svoje traumy a teraz sa k tomu pridala ešte aj trauma z vojny. Už toho na ne bolo priveľa,“ hovorí Naďa.
Deti zažili šesť presunov

Prečo Slovensko? Hovoria, že išli tam, kde ich prijali. Tri staršie deti, ktoré sú už dospelé, išli do Poľska. Rodičia však mali obavy, aby neskončili s mladšími deťmi v utečeneckom tábore. Preto sa rozhodli pre Slovensko. Ako hovoria, museli mať hlavne istotu, že budú mať kde bývať a zostanú všetci spolu. „Vedeli sme, že je problém nájsť bývanie, keď máte deti, a my sme ich mali deväť,“ hovorí Vasyľ.

Sami si navyše uvedomujú, že ich deti nie sú celkom bežné. Sú to deti rodičov, ktorí sa ich vzdali alebo boli úradmi zbavení rodičovských práv. „Prvé deti sme zobrali do rodiny v roku 2014, keď sa začala vojna. Najprv sme zobrali dve deti a po pár rokoch sme si uvedomili, že by sme sa zvládli postarať aj o viac,“ hovorí Naďa. „Je vám ľúto, keď vidíte, že deti vyrastajú bez mamy a otca. A my vieme, že im môžeme dať lásku. Všetky deti sú naše, nerobíme medzi nimi rozdiely,“ opisuje Naďa.

Tráum z odmietnutia, ktoré zažili už v ranom veku, sa však deti zbavujú len pomaly. Za prvé týždne vojny navyše absolvovali celkovo šesť presunov, na každom mieste zostali len krátky čas.

Aj na Slovensku rodina najprv zostala pár týždňov v Košiciach. Až potom sa vďaka organizácii Úsmev ako dar dostali k Lucii Gomez, do jej rodinnej škôlky v Limbachu.

„Keď sa začala vojna, vedela som, že budeme pomáhať,“ hovorí Lucia. Je ten typ, čo chodí na hranice, šije nosiče a podobne, ale teraz si vraj uvedomovala, že ak chce pomáhať dlhodobo a efektívne, nemala by vyhorieť hneď na začiatku. Zamerala sa preto na iný typ pomoci.

Najprv poskytli doma útočisko ukrajinskej psychologičke Oľhe s jej synom Danylom. „Povedali sme si, že najprv pomôžeme niekomu, kto možno potom trochu pomôže nám – aby sme my mohli pomáhať naozaj zmysluplne a dlhodobo,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa Lucii ozvali z organizácie Úsmev ako dar, že hľadajú útočisko pre 11-člennú ukrajinskú rodinu, hneď chcela pomôcť, len nevedela, či to kapacitne zvládnu. Nakoniec si na to trúfli. Škôlkarskú šatňu, Luciinu kanceláriu a garáž postupne prerobili na izby pre veľkú rodinu.

„Vedeli, že prídu do živej škôlky, teda škôlky rodinného typu pre málo detí. Sú vlastne doma, ale zároveň sa musia prispôsobiť režimu škôlky,“ opisuje Lucia. „Mala som obavy skôr z toho, či to kapacitne zvládneme, ale už sú tu tri mesiace a funguje to veľmi dobre.“
Gomezovie deti neposlúchajú

Ukrajinské deti si museli zvykať na nový jazyk, v novom domove nemali svoje hračky ani svojich kamarátov. Museli začať chodiť do novej školy, kde nikoho nepoznali. „Na začiatku rebelovali, utekali zo školy. Ani učitelia na to neboli pripravení, čakali, že prídu obyčajné deti, ktorým stačí niečo povedať a ony poslúchnu. Museli si k sebe hľadať cestu,“ opisuje Naďa.

„Nie sú to bežné deti, do rodiny už prišli s nejakou traumou a vojna to ešte znásobila. Nie je to teda jednoduché, ale snažíme sa s pomocou odborníkov predchádzať problémom. Stále komunikujeme s učiteľmi, aby sme podchytili aj tie najmenšie veci,“ hovorí Lucia, ktorá prizvala na pomoc aj ukrajinskú psychologičku Oľhu.

Sama Lucia pôsobí aj ako profesionálna mama. „Som lietajúca profesionálna mama. Chodia ku mne deti z biologických rodín na sanáciu – zastabilizovanie. Prípadne aj deti iných profesionálnych mám, napríklad keď sú choré alebo si jednoducho potrebujú oddýchnuť. Ja prácu s takými deťmi milujem, aj keď je to náročné,“ hovorí.

Na záhrade majú trampolínu a deti musia rešpektovať pravidlo, že na nej vždy môže skákať len jeden. Lenže čo keď je detí deväť a každé z nich sa snaží testovať, či to pravidlo naozaj platí?

„Keď učiteľka vyhreší bežné dieťa, zarazí sa a zahanbí. No tieto deti si povedia ‚A čo?‘ a ďalej skúšajú hranice,“ opisuje Lucia. Podľa nej je to úplne prirodzené, lebo ako deti z detských domovov už zažili veľa odmietnutí a sú zvyknuté, že nemajú čo stratiť. „Nie sú naučené na to, že si treba človeka získať a potom určite bude dobre. Práve naopak, majú uložené v hlave, že to určite bude zle, a ani im nestojí za to budovať si s niekým vzťah, lebo sa aj tak skončí.“

Okolie však na to nemusí byť pripravené. „Kamarátky mi minule hovorili, že sa po Limbachu šíri, že Gomezovie deti neposlúchajú v škole. Ale pre mňa to nie sú problémy, je to súčasť balíka. Neočakávam, že to budú poslušné deti, ktoré budú sekať dobrotu. Treba im však veľmi napevno nastaviť láskavú hranicu a hlavne potrebujú zažiť pocit, že sú prijaté, nech sú akékoľvek. Potom prestanú rebelovať. Vidím tak reálnu možnosť zmeniť tým deťom život,“ hovorí Lucia.

Keď sledujeme deti, ako sa hrajú na pieskovisku – starší s mladšími –, Lucia s obdivom komentuje, aké sú už odmalička samostatné. Úplne inak pristupujú k mladším deťom, vždy si navzájom pomáhajú, vždy sa so všetkým rozdelia. „Fascinuje ma ich pozorovať,“ hovorí.

„Ja u nich vidím veľmi silný potenciál prežitia, majú obrovský hlad po živote, do všetkého idú naplno – aj do dobrého, aj do zlého. Sú úplne autentické. Prežili veľa ťažkých vecí, takže už majú v sebe vybudovaný vzorec prežitia, môže to byť pre ne výhodou v ďalšom živote – pokiaľ sa ich situácia správne podchytí. Aj preto som prizvala odborníkov, ktorí nám s tým pomáhajú,“ dodáva Lucia.
Nie sme tu na dovolenke

Ani dospelým sa na život v novej krajine nezvykalo ľahko. Doma boli zvyknutí mať väčšie súkromie, väčšiu slobodu. „Aj deťom sme vysvetľovali, že tu nie sme na dovolenke. Utiekli sme pred vojnou. Doma sme sa mali dobre, ale teraz je tam nebezpečne. Musíme vydržať. Sme v bezpečí, máme čo jesť aj čo si obliecť. Treba byť za to vďační,“ hovorí Naďa.

Vasyľ v priebehu rozhovoru viackrát zopakuje, že utekali pred vojnou a nie pred chudobou. „Sme tu len dočasne. Keď bude situácia na Ukrajine lepšia, určite sa vrátime domov,“ hovorí.

„Dočasne“ však môže v ich prípade znamenať ešte niekoľko mesiacov. Alebo aj rokov. V okolí Družkivky sa dnes bojuje. „Rusko vyhlásilo, že ‚oslobodí‘ celú Luhanskú a Doneckú oblasť, takže aj o naše mesto sa teraz bojuje. Vrátiť sa zatiaľ nemôžeme,“ hovorí Vasyľ.

O situácii v meste vedia od babičky, ktorá odmietla odísť. „Prekonala už štyri cievne mozgové príhody, takže hovorí – čo bude, to bude. Nedokázala odísť, aj keď tam teraz nemajú elektrinu, vodu ani plyn,“ hovorí Naďa.

Keď sa pýtam, čo z Ukrajiny im teraz najviac chýba, deti, ktoré počujú náš rozhovor, zborovo vykríknu: „Všetko!“ Doma sa nemali zle a nebyť vojny, ani by im nenapadlo odísť. „Milujeme cestovanie a tešili sme sa, ako v lete pôjdeme všetci spolu na dovolenku. Teraz sme síce s deťmi precestovali celú Ukrajinu, ale predstavovali sme si to celkom inak,“ hovorí Naďa.

Ani podľa Lucie netreba zabúdať, že mnohé ukrajinské rodiny sem dnes prišli nedobrovoľne. „Mnohí ľudia z Ukrajiny si nevedia vypýtať pomoc ani ju nevedia prijať. Radšej sa uskromnia, budú si kupovať to najlacnejšie jedlo, aby nejako vyžili,“ hovorí Lucia.

Vasyľ a Naďa dostávajú ako profesionálni rodičia finančný príspevok z Ukrajiny. „Ukrajinský štát si plní svoje povinnosti, nakoľko je to možné v podmienkach vojnového stavu,“ hovorí Vasyľ. Pomáhajú im aj sponzori cez Úsmev ako dar a ďalších zohnala Lucia Gomez. Štátne príspevky od slovenskej vlády vybavené ešte nemajú.

Uvedomujú si, že bez pomoci bežných Slovákov by to mali ešte ťažšie. „Slováci sú v tom úžasní. Sú k nám blízko, asi aj preto dobre rozumejú našej situácii. A mnohí si ešte možno pamätajú aj Pražskú jar,“ vraví Vasyľ.
Vďaka nim je to tu celé lepšie

Lucia Gomez hovorí, že za posledné mesiace sa z nej stala majsterka v delegovaní. „Postupne sa mi ohlásilo veľa mojich kamarátov a známych z celého sveta, ktorí chceli pomôcť – niekto poslal peniaze, iní nosia jedlo.“ Teraz napríklad zháňa pre ukrajinskú rodinu parťákov s autom, ktorí by im mohli pomôcť, keby napríklad chceli ísť na výlet alebo na dovolenku – do svojho auta sa totiž zmestia len ôsmi. Hľadá aj možnosť, ako dostať deti do letných táborov.

Ak by mali zostať na Slovensku dlhodobo, bolo by takisto treba prispôsobiť ich bývanie tak, aby tam mali väčší komfort. „Teraz sa tlačia v troch spálňach. Majú síce k dispozícii veľkorysé spoločné priestory a veľkú záhradu, ale ideálne by bolo pristavať pre nich ďalšie dve izby, aby sa tu aj v zime cítili dobre,“ hovorí Lucia.

Hoci pôvodne mala ukrajinská rodina zostať pod ich strechou len tri mesiace, dnes si Lucia ani nevie predstaviť, že by mali odísť. „Vidím v tom celom veľký zmysel. Deti sa konečne začínajú cítiť dobre a bezpečne. Najdôležitejšie je, že sa nám podarilo zaistiť, aby celá rodina zostala spolu. A nás to nestojí až tak veľa,“ hovorí Lucia. „Áno, musíme sa trochu potlačiť a občas si lezieme na nervy, ale zároveň si navzájom veľa pomáhame a inšpirujeme sa. Sadli sme si aj ako ľudia. Je to také pravé komunitné bývanie, po ktorom som vždy túžila, ale nevedela som, ako sa k tomu dostať. A teraz ho máme.“
Foto N – Vladimír Šimíček

Luciin manžel je z Kolumbie, takže na záhrade okrem slovenčiny a ruštiny bežne počuť aj španielčinu a angličtinu. „Máme tu skutočnú inklúziu,“ vraví.

Zo školy práve prichádza ďalšia várka detí. Už z diaľky kričia „Agoooj!“ a rovno bežia na trampolínu a do pieskoviska.

„Vidíte? Ich prítomnosť to tu robí lepším,“ hovorí Lucia. „Teším sa z toho, že si tu môžu v mieri variť na pieskovisku.“

„Je to podmienené tým, že aj keď sú Kysuce chránenou krajinnou oblasťou, človek sa tu môže pohybovať prakticky kadekoľvek. Medvede tým pádom nemajú svoje zóny pokoja. Všade navôkol sa ťaží drevo, na horách je veľa turistov, cykloturistov aj nespratníkov, ktorí si les mýlia so súťažnou dráhou, a zvuk štvorkoliek a motoriek sa rozlieha na kilometre. To všetko negatívne vplýva nielen na medveďa,“ hovorí Zdenek Kubala, predseda poľovníckeho združenia Javorské Oščadnica.

Tiež vysvetľuje, prečo sú medvede v dedinách pri obydliach. Ako uvádza, starý jedinec si drží svoje teritórium v ťažšie dostupných miestach. Tie mladšie si tak musia hľadať nové miesto na život.

„Na bezpečné a zdravé prežitie medveďa na našom území stačí 600 jedincov. Ale na Slovensku je ich podľa výskumu z roku 2021 takmer tritisíc. Vidia ich turisti, chodia na odpadky, poľovníci ich majú na fotopasciach, robia škody poľnohospodárom a to najzávažnejšie, pri strete s človekom dochádza k ťažkým úrazom,“ vysvetľuje poľovník.

„Keďže sa hory vo veľkom rúbu, počet medveďov stále rastie, automaticky sú teraz v oblastiach, na ktorých sa nikdy nevyskytovali. V prípade nedostatku potravy medveď prejde desiatky kilometrov, niekedy sa takto dostane do kontaktu s ľuďmi,“ ozrejmuje.

Podľa jeho slov sa medvede vyhýbajú stretnutiu s ľuďmi, ak ich začujú na diaľku.

„Tieto šelmy sú prirodzenými likvidátormi odpadkov a tiel mŕtvych zvierat, veľmi ľahko si zapamätajú miesto, na ktorom našli nejaké odpadky alebo zvyšky jedla. Dokonca je prezentovaný názor, že vinu na tom, že medvede sú blízko obcí, nesú ich starostovia, pretože nemajú dostatočné verejné osvetlenie či kamerový systém a kontajnerové stojiská sú slabo zabezpečené,“ dopĺňa Zdenek Kubala a krúti hlavou aj nad názormi prezentovanými predstaviteľmi Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.

Kubala tiež apeluje na kompetentných a hovorí, že usmrtenie medveďa za prítomnosti veterinára injekciou a jeho odhodenie do kafilérie, ako to robí teraz eutanázna skupina, nepovažuje za humánne a treba sa riadiť zdravým rozumom.

„Oveľa dôstojnejšie a múdrejšie je odlovenie medveďa poľovníkom na základe vydanej povolenky podľa kvót, ako v ostatných európskych štátoch. Nie je to ani finančná záťaž pre daňových poplatníkov, je to etické. Využije sa aj mäso a koža zostáva na dlhoročnú pamiatku aj ako spomienka, že taká vzácna šelma tu stále žije. Používať na reguláciu stavov medveďa, ktorý sa v rámci plachosti presúva do miest a dedín, profesionálne zásahové komando, ktoré medvede uspí a usmrtí injekciou, je scestné. Medveď je hrdý tvor a takáto regulácia je neúctou k nemu aj k prírode. Je samozrejmé, že tento druh treba zachovať aj pre ďalšie generácie, ale tieto počty sú neúnosné,“ uvádza predseda združenia.

Ako dodáva na záver, združenia platia príspevky Slovenskému poľovníckemu zväzu aj komore. Keby bol povolený kontrolovaný odstrel, poľovné spoločnosti majú z čoho zaplatiť revíry, liečivá pre zver aj ďalšie poplatky.

„Dve tretiny poľovníkov nie sú poľovníkmi kvôli loveniu, mäsu. Je to vzťah k prírode, k zvieratám, ktorý ich pri tom drží. Poľovníctvo je hlavne oddych, relax, pomoc prírode,“ dodáva na záver Kubala.

Čítajte viac: https://mykysuce.sme.sk/c/22937461/styri-medvede-sa-potulovali-po-velkej-raci-miesto-maju-v-oblube-turisti.html?ref=njct

„Ocko prisahal, že už je iný, že mu chýbame a že si uvedomil úplne každú jednu chybu. O pol roka mamu zase bil. Pamätám si každý úder, z niektorých mi v pamäti utkveli aj presné dátumy,” hovorí bolestivo, ale už pokojne Majo.

Keď odišli k Michaelinej mame druhý raz, tá sa im snažila čo najviac pomáhať. No v dome bolo veľa ľudí a jej starej mame prírastky v domácnosti prekážali. Po konfliktoch ich nakoniec vyhnala.

„Hľadali sme si vlastné bývanie, ale naozaj nikto nechcel prijať ženu so štyrmi deťmi a ešte aj rómskeho pôvodu.“ Michaela nakoniec našla byt v Michalovciach. Depozit 1000 eur jej pomohli uhradiť starosta obce a kantorka, u ktorej Majo hrával v kostole na organe. Peniaze im potom vrátila.

VRÚTKY. Devätnásťročná Lucia Pokrievková cestovala v piatok zo Žiliny do Vrútok osobným vlakom, keď z ničoho nič vlak za tunelmi zastal.

„Chvíľu sme čakali, netrvalo dlho, prišla vlakvedúca a vysvetlila nám, že stojíme kvôli poruche mašiny. Ubezpečila nás, že rušňovodiči sa to snažia opraviť. Neskôr prišla znova a povedala, že musíme počkať na druhý rušeň, ktorý nás má prísť z Vrútok odtiahnuť,“ opisuje Lucia chvíle pred nehodou.

Ľudia boli zranení, no paniku nerobili

Pokračuje, že ďalej stáli asi polhodinu na mieste. Okolo pol siedmej prišiel prudký a silný náraz, keď do vlaku, v ktorom Lucia sedela, narazil rušeň.
„Nikto to samozrejme nečakal, na to sa ani nedalo nijak pripraviť. Ľudí povyhadzovalo zo sedadiel do uličiek alebo do sedačiek vedľa nich, jedna pani prerazila hlavou plastovú časť sedačky pred ňou a mala zranený nos. Ja som sa pozbierala zo zeme, zdvihla som si telefón, ktorý mi vyrazilo z ruky a išla som hneď pomáhať ostatným,“ hovorí.

Spolucestujúci sa najviac sťažovali na poudierané hrudníky, bruchá a dorezané nohy.

„Nič také hrozné sa vo vnútri vlaku nedialo, dokonca som bola prekvapená, že nikto z cestujúcich nemal žiadny hysterický šok. Nikto nerobil paniku, iba jedna pani bola trochu vystrašená, ale v podstate bol pokoj a ticho. Myslím si, že tomu pomohol aj fakt, že sme tam boli hneď dvaja zdravotníci a situácia sa hneď začala riešiť,“ opisuje atmosféru vo vlaku Lucia.

Spolu s druhým zdravotníkom, mladým mužom, chodili po vlaku a pýtali sa ľudí, či sú v poriadku.

„Pasažierom s udretým hrudníkom a bruchom sme nemali veľmi ako pomôcť, keďže nevidíme, čo majú vo vnútri. Ale chodili sme ich kontrolovať, či sa im stav nezhoršuje a pýtali sme sa, ako sa cítia, keby mali náhodou nejaké vnútorné krvácanie,“ hovorí.

Cestujúci, ktorí mali vonkajšie zranenia a krvácali, si navzájom podávali vreckovky a skoro každý, kto mal reznú ranu, si ju sám prikryl vreckovkou. Aj tých chodili mladí zdravotníci kontrolovať.

„Nevedela som prísť na to, na čom sa porezali, lebo okná neboli rozbité. Ale myslím si, že to bolo o kovové pánty, v ktorých boli zasadené smetné koše pod stolíkmi. Tie pri náraze povyrážalo a železo zostalo odokryté. Jedna pani si porezala nohy aj o železo pod sedačkami oproti nej,“ opisuje.
Prioritou bol rušňovodič

Podľa Lucie Pokrievkovej nastal medzi pasažiermi len prvotný šok z hlučného nárazu, keď niektorí kričali, že ich niečo bolí. Po chvíli začali telefonovať domov, ostatní len ticho sedeli a čakali. Na palube osobného vlaku bolo aj asi dvojročné dieťa.

„Ten chalan zdravotník zostal pri jednej pani, ja som šla ďalej až som vyšla von za rušňovodičmi z nášho vlaku. Tí medzitým vystúpili, jednému sa nič nestalo, ale druhý mal vykĺbené rameno. Potom sme sa už spoločne išli pozrieť za rušňovodičmi z rušňa. Tiež tam boli dvaja, jeden mladší a druhý starší,“ Lucia pokračuje, že starší rušňovodič bol pre nich prioritou.

„Ten mladý bol relatívne v poriadku, prechádzal sa po kabíne rušňa, mal síce rozbitú hlavu, ale reagoval. Starší pán bol na tom najhoršie zo všetkých, ktorých som videla, musela som sa mu prihovárať, aby sa prebral a keď sa pohol a niečo zamrmľal, kázala som mu ležať a nehýbať sa,“ pokračuje Lucia.

Pri zranenom rušňovodičovi zostal druhý mladý zdravotník, Lucia sa vrátila do vlaku a hľadala troch silnejších chlapov, aby išli naňho dávať pozor.

„Bez problémov sa našli traja chlapi, ktorí stáli pri dverách mašiny a dávali pozor, aby nevypadol z rušňa,“ vysvetľuje.

Medzitým sa zistilo, že z rušňa, ktorý do osobného vlaku narazil, niečo vyteká.

„Rýchlo sa zisťovalo, či je to voda alebo nafta, aby sme vedeli, čo ďalej, ale našťastie to bola voda. Potom už prišli záchranári, neviem ako dlho to trvalo, zdalo sa mi to ako polhodina alebo 45 minút, ale určite to bolo skôr,“ uvažuje Lucia.

Záchranári ihneď zamierili k zranenému rušňovodičovi. Rozdelili sa a jedna záchranárka išla s ňou do vlaku.

Dôležité bolo zachovať pokoj

„Hovorila som jej, kto má aké zranenie. Nakoniec som ešte dostala od záchranárov obväzový materiál a ošetrovala som cestujúcim rezné rany na nohách. Oni si potom pacientov triedili, dávali im reflexné pásky s číslami aj štítky, aby v tom bol väčší prehľad. Nás, čo sme mali len odreniny a nepotrebovali sme odvoz do nemocnice, posadili do autobusu, ktorý nás odviezol na vlakovú stanicu vo Vrútkach,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa na tento zážitok pozerá spätne, spomína si, že v tej chvíli jej vôbec nenapadlo ísť sa pozrieť do prednej kabíny osobného vlaku, či je tam lekárnička.

„Išlo len o to zachovať si chladnú hlavu a rýchlo riešiť, kto má aké zranenie, čo robiť ďalej a zachovať pokoj medzi cestujúcimi, kým prídu záchranári. Ten druhý zdravotník mal pri sebe dvoje rukavice a jedny mi dal. Vôbec neviem, kto to je, prvý raz som ho zbadala, keď som prechádzala vlak. Jedna pani volala doktora a on pri nej už čupel, napriek tomu, že sám mal ľahké zranenia. Mal trochu rozbitý nos a obočie,“ hovorí Lucia, ktorá tiež utrpela odreniny.

„Ja mám odreté a omodrinované pravé predlaktie, lebo som si ním zblokovala náraz do stolíku, aby mi netrafil brucho a celé rebrá. Na ľavej strane rebier mám trochu modrinu,“ hovorí.
Namiesto oslavy maturít zdravotnícka prax

Lucia Pokrievková akurát deň pred nehodou úspešne zmaturovala na Strednej zdravotníckej škole v Žiline.

„Mala som ísť na oslavu maturít, no namiesto toho som hneď po skúškach zažila život zdravotníka v praxi. Je to zaujímavé, ako človeku v takejto krízovej situácii vypne mozog, prestane vnímať samého seba a ide hneď pomáhať druhým. Ale bolo milé, keď som stála medzi zranenými, ako sa ma ľudia pýtali, či som v poriadku a či som sa dala skontrolovať. Zaujímali sa, aký som zdravotník a gratulovali mi k maturite,“ dodáva Lucia.

Sama si nevie predstaviť, ako situácia mohla skončiť, keby tam spolu s druhým zdravotníkom neboli.

„Bolo to naozaj šťastie v nešťastí, že pri takejto nehode nikto neprišiel o život. Nikto nevie, čo sa mohlo stať s tým rušňovodičom, možno by sa po chvíli prebral, dostal by šok a odišiel by. To sa často stáva pri nehodách, že ľuďom akoby prepne, nič necítia, hoci krvácajú, myslia si, že sú v poriadku a odídu. Ľahko však môžu vykrvácať,“ upozorňuje Lucia.

Nakoniec sa s niektorými spolucestujúcimi stretla ešte na úrazovke v nemocnici, kde sa aj sama bola dať vyšetriť.

„Neskôr, keď mi došlo, čo všetko sa vlastne stalo, bola som rada, že môžem ísť domov,“ uzatvára čerstvá zdravotníčka Lucia Pokrievková.

Žije v Moskve, prednáša na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosovova. Je súčasťou režimu Vladimira Putina, hovorí však otvorene, emigrovať nechce, prestať však hovoriť, čo si myslí, takisto nie.

Natalija Vasilijevna Zubarevičová je mimoriadnym zjavením na ruskej intelektuálnej scéne. Nielen pre svoje odborné znalosti, ale aj preto, že zostáva v Rusku a poskytla neobyčajne otvorený rozhovor médiu z krajiny zaradenej na zoznam ruských nepriateľov.

Na čo sme sa okrem iného pýtali:

• čo sa stane, keď Rusko stratí európsky trh s plynom a ropou,
• v akých autách budú jazdiť Rusi,
• kde sa vzala povestná ruská trpezlivosť,
• ako sa rozpadá impérium.

Tento týždeň zastavilo Rusko dodávky plynu do Holandska a do Dánska. Predtým prestal plyn prúdiť do Bulharska, Poľska, Fínska… Čiastočne i do Nemecka. Ide o gestá, ktoré majú skôr politický význam, alebo také kroky skutočne citeľne a rýchlo zasiahnu ruskú ekonomiku?

Nie sú to len gestá. Tieto krajiny odmietli platiť Rusku za plyn v rubľoch. Gazprom tak zatiaľ prichádza približne o 15 percent zo všetkých dodávok do EÚ. Pätnásť percent nie je tak málo, ale takisto to nie je pre Gazprom smrteľné. Ostatné dodávky zatiaľ pokračujú.

Až na výnimky sa ruským podmienkam zatiaľ vzopreli krajiny, na ktorých trhu ruský plyn nemá zásadný podiel, alebo našli alternatívu k ruskej surovine.

Taliansko bude za plyn platiť v rubľoch, mnohé nemecké spoločnosti rovnako (v stredu Rusko zastavilo dodávky spoločnosti Shell Energy Europe Limited v Nemecku, takisto pre odmietnutie platieb v rubľoch – pozn. red.).

Hovoríte, že toto ruskou ekonomikou neotrasie. No značná časť Európy sa snaží v budúcnosti celkom zastaviť nákup energetických surovín z Ruska. Čo by nasledovalo, pokiaľ by sa európsky energetický trh pre Rusko skutočne úplne uzavrel?

Po prvé sa to stopercentne stane. Politické rozhodnutia už boli prijaté. Otázkou iba je, ako rýchlo sa dokážete zriecť najskôr našej ropy a nakoniec aj plynu.

Na plyne od nás závisíte skoro na 50 percent. Takže rýchlo sa bez neho zaobísť nedokážete. S ropou to máte trochu ľahšie.

A teraz čo my: hlavné príjmy ruského rozpočtu plynú z predaja ropy a plynu do zahraničia. A ropa tu hrá ústrednú rolu. Za ropu dostávame trikrát viac než za plyn. Pre náš rozpočet je preto dnes dôležitejšia.

Pomáhajú vám však vysoké ceny energetických surovín. 

Zatiaľ je svetová cena ropy maximálna. V rubľoch do ruského rozpočtu v marci a apríli prúdilo viac peňazí než inokedy, i keď firmy už predávali na zahraničné trhy menej suroviny.

Lenže to sa teraz mení. Dôvod je nasledujúci: ruský rubeľ najskôr spadol až na kurz 120 rubľov za dolár. A teraz zrazu jeden dolár stojí 60 rubľov. Takú pevnú valutu človek len tak ľahko nenájde…

Za ZSSR bol rubeľ takisto najpevnejšou svetovou menou. 

Áno. Vtedy to bolo 60 kopejok za dolár. No celé je to, samozrejme, smiešne. Je jasné, že kurz je udržiavaný umelo.

Ako?

Predovšetkým sa zásadne znížil dovoz do Ruska. Okrem toho sa všetky príjmy za predaj plynu a ropy konvertujú na ruble, respektíve 80 percent z nich. Vplyv má aj fakt, že západné spoločnosti nemôžu vyvážať svoju valutu z Ruska.

Napríklad Volkswagen od nás odchádza, nemôže však svoj biznis tu v Rusku predať, dostať zaň zaplatené v rubľoch, konvertovať tieto prostriedky na eurá a odviezť si ich domov. To je zakázané.

To celé má vplyv na kurz rubľa, ktorý je úplne neprirodzený. Som presvedčená, že sa to bude postupne meniť, ale ešte pri kurze 70 rubľov za dolár udržíme náš rozpočet v pluse. Deficitný nebude.

Ako dlho toto vydržíte?

To sú prognózy na tento rok. Ibaže vy sa zriekavate ruského plynu a ropy postupne. Takže to zásadné zníženie príjmu do nášho rozpočtu neočakávajme hneď.

A kedy?

Je to otázka dvoch až troch rokov. Potom Rusko zostane bez ropnej renty. Myslieť si však, že zavediete sankcie a hneď sa všetko zmení, sa nedá.

Európski politici zrejme vedeli, že sankcie nespôsobia hneď kolaps ruskej ekonomiky, ale možno dúfali v rýchlejší účinok, než ktorý teraz vidíme. 

Nechápem celkom dobre mechanizmus sankcií. Prvá fáza: ropy a plynu predávame menej, zato však za omnoho vyššiu cenu. Až vtedy, keď trh nájde svoju rovnováhu, začnú sankcie fungovať.

Hovoríte dva až tri roky. Znamená to, že dva či tri roky má Rusko z čoho financovať vojnu proti Ukrajine? A len čo prestane Rusko kasírovať za svoje energetické suroviny obrovské peniaze, skončí sa i vojna, pretože na ňu jednoducho vaša vláda nebude mať?

Tak jednoducho to nefunguje. Tento rok v apríli vzrástli vojenské výdavky ruského rozpočtu dvaapolkrát. Na rok 2022 federálnemu rozpočtu prostriedky na financovanie špeciálnej operácie stačia. Peniaze sú. Čo bude ďalej? To je iný príbeh.

Pokiaľ sa znížia príjmy za ropu a plyn, začne sa písať tento „iný príbeh“?

Zase je to zložitejšie. V Rusku sa znižujú príjmy plynúce i z ďalších odvetví. Predovšetkým daň z pridanej hodnoty. Tá nám spadla o dvadsať percent! Podobné to je i s ďalšími daňovými odvodmi.

A už teraz sa celkom zmenila rozpočtová štruktúra. Do 24. februára bol podiel príjmu štátnej kasy plynúci z predaja energetických surovín maximálne 40 percent. Lenže v prvom štvrťroku tohto roku nám tento ukazovateľ stúpol na 65 percent!

Tendencia je jasná – energetické príjmy rastú a ostatné klesajú. Teraz náš federálny rozpočet z dvoch tretín závisí od ropy a plynu. To je obrovský podiel. Model Saudská Arábia, to je ten „iný príbeh“.

Rusko niečo podobné už zažilo v 90. rokoch, však? 

Toto nie. Vtedy ropné a plynárenské spoločnosti veľmi zle platili dane. Skrátka, takú nevídanú závislosť, aká nastala teraz, si nepamätám. Sme od ropy a plynu teraz fantasticky závislí.

Čo je dosť nebezpečné.

Ak tieto príjmy začnú klesať, zrúti sa nám celý rozpočet. Ale v roku 2022 si s týmto rozpočtom vystačíme určite. Ministerstvo financií dokonca tvrdí, že máme dosť peňazí i na rok 2023.

Dôvody optimizmu sú nasledujúce: existuje Fond národného blahobytu a v ňom zostalo dosť peňazí. Tiež inflácia a indexácia miezd povedú k rastu dane z príjmu fyzických osôb. Takže na tento rok a rok 2023 bude vo federálnom rozpočte dostatok peňazí.

A pokiaľ by nastal deficit, máme spomenutý Fond národného blahobytu, z ktorého bude tento deficit kompenzovaný. Ministerstvo financií si myslí, že nasledujúce dva roky bude v ruskej ekonomike všetko viac-menej normálne.

Znamená to, že bežný občan žiadne zmeny nepocíti? Nebude rozčarovaný, keď príde do obchodu a tam nebude to, čo bolo predtým, pretože zahraničné firmy z ruského trhu utekajú? 

To ale nie je veľmi dôležité. Pre ruského občana je najdôležitejším ukazovateľom rast cien. Inflácia je 18 percent. Potravinová inflácia dokonca 20 percent. Ale ruská vláda zvýši od júna tohto roku o 10 percent penzie, minimálnu mzdu i životné minimum. Ľudia s nízkymi príjmami, predovšetkým dôchodcovia a tí, ktorí zarábajú málo, budú mať o 10 percent vyššie príjmy. To je veľká pomoc. I keď inflácia je vyššia – 18 percent. Takže to nemôžeme nazývať kompenzáciou, ale iba čiastkovou pomocou.

Ak však človek v Rusku peniaze má, nenarazí na nedostatok importovaného tovaru, ktorý sa teraz do Ruska nesmie dovážať?

Deficit tovaru je predovšetkým na automobilovom trhu. Úplne sme zabudli, čo je to sériová výroba nie príliš drahých a kvalitných automobilov. To, čo u nás zostane, sú technológie na výrobu áut na úrovni 90. rokov minulého storočia. Podniky ako Atovaz a Lada.

A namiesto Renaultov budete vraj vyrábať Moskviče, kedysi jedny z najhorších automobilov vôbec… 

To sa ešte uvidí. Niečo povedať neznamená to hneď urobiť.

Z Ruska údajne odchádzajú státisíce špecialistov, predovšetkým v odbore IT. Zasiahne aj toto ruskú ekonomiku? 

Nie je to pravda. Podľa mojich údajov z Ruska po 24. februári odišlo 60, maximálne 80-tisíc odborníkov v odbore IT. A časť sa už vrátila. Časť pracovníkov Yandexu napríklad stále pracuje z Jerevanu. Tí tam nie sú pre sankcie, ale preto, že sa báli mobilizácie.

Kto odišiel definitívne, to sú ľudia slobodných profesií, ako sú novinári, politickí aktivisti. Nakoniec odídu aj ďalší, ale postupne. Koncom februára, začiatkom marca to bol panický útek. Panika sa teraz končí.

Napriek tomu, nebudú na vašich pultoch chýbať telefóny, počítače, tablety?

Dramaticky sa predražili. Tovar na pultoch je, ale teraz trh úplne obsadila Čína. Je jasné, že alternatívy dokážeme nájsť, ale bude to drahé a technologicky horšie.

Iný problém je s potravinami. I keď ich napríklad nezasiahli sankcie, je potrebné nejako ich doviezť. Banány, kávu – to, čo Rusko neprodukuje. Zatiaľ v obchodoch aj tento tovar nájdete. Ale ceny sa menia. Takže vláda uskutoční indexáciu, a pretože Rusi sú veľmi trpezlivý národ, povedia si: „Aha, štát nám dal zase nejaké peniaze. To je dobre.“ A tak si tu žijeme…

Chcete povedať, že Rusi sú ochotní trpieť aj preto, že im vláda vysvetľuje, ako bráni svetový mier a Rusko pred fašizmom? 

Tak si predsa len otvorene povedzme, v akej krajine to žijeme. Predovšetkým je to krajina, v ktorej vlastne nikdy nebola demokracia. Je to krajina, v ktorej bolo len pred 160 rokmi zrušené nevoľníctvo. Je to krajina, v ktorej vždy existovalo a existuje samoderžavie. Cár, Stalin a teraz sme sa fakticky vrátili k tomuto modelu. Všetky rozhodnutia prijíma veľmi malá skupinka osôb. Veľmi malá…

Koľko?

Niekoľko ľudí. Iba niekoľko. Je dokonca možné, že len jeden človek.

A Rusom sa to páči? Prinajmenšom proti tomu nikto nijako zásadne neprotestuje… Pre Európana je ťažké si predstaviť, že by to dnes mlčky akceptoval. 

Politická moc v Rusku v posledných rokoch posilňovala represívne metódy riadenia štátu. A tí ľudia, ktorí vyšli do ulíc v prvých dňoch špeciálnej operácie na Ukrajine (v Rusku sa nesmie používať slovo „vojna“ v súvislosti s Ukrajinou – pozn. red.), dostali pokuty, niektorí sú trestne stíhaní.

Postihy sú tvrdé. Ľudia sa jednoducho teraz boja. Budú protestovať proti vojne a ocitnú sa na polícii, prídu o prácu… Hlavne, prosím vás, nič neporovnávajte. Neporovnávajte európske krajiny a Rusko.

V čom sa naše spoločenstvo najviac líši?

Predovšetkým sú Rusi presvedčení, že na nich vôbec nezáleží. Že nijako nemôžu ovplyvniť rozhodovanie najvyšších predstaviteľov krajiny. V Rusku už dávno neprebehli čestné voľby. A keď nemáte žiadny kanál, ako politické vedenie štátu ovplyvňovať, ovládne vás jeden základný pocit: bezmocnosť.

Ak spojíme ruskú historickú skúsenosť, tradície samoderžavia, presvedčenie o vlastnej bezmocnosti a represie, vedie to k spomenutej ruskej trpezlivosti. Rusi sú k moci bezhranične tolerantní.

Tolerantní možno sú, ale možno si aspoň myslia, že by mohli žiť inak. 

Verejne to nikto nepovie. Navyše nezabúdajte na propagandu, ktorá sa teraz rozbujnela s obrovskou silou. Nemáme už žiadne slobodné médiá.

Ja by som povedala, že to stačí, aby ste pochopili, prečo v Rusku nie je na situáciu žiadna reakcia a väčšina ľudí jednoducho mlčí.

Podľa sociologických výskumov však väčšina ľudí ani tak nemlčí, ako skôr tlieska Kremľu… 

To, čo vidíte v sociologických výskumoch, je výsledok mienenia tých ľudí, ktorí boli ochotní odpovedať. A nie reprezentatívnej vzorky ruskej spoločnosti. Takže si, prosím, nemyslite, že 70 až 80 percent ruských občanov aktívne podporuje to, čo sa stalo 24. februára. Väčšina mlčí.

Pretože sa boja. Vy nemlčíte, žijete v Rusku, pracujete na štátnej univerzite. Takže je možné byť odvážny a nesedieť za mrežami? 

Mojím odborom je ekonomická analytika. Snažím sa veľmi presne a opatrne odpovedať aj na otázky týkajúce sa politiky. A v predošlej odpovedi som neurobila nič iné, než som vám vysvetlila, s čím sa stretávajú moji kolegovia sociológovia. Ale inak iba profesionálne odpovedám na ekonomické otázky.

Vy ste sa však spýtali, prečo ľudia mlčia, a porovnávali ste to s Českou republikou; a ja sa vám snažím vysvetliť komplex príčin, prečo v Rusku máme takú mlčanlivú spoločnosť. Nič viac.

Chápem, že sa boja vyjadrovať sa k politickým rozhodnutiam. Ale že neprotestujú proti rastu cien, ktorý sa dotýka miliónov ľudí?

V 90. rokoch minulého storočia nás postihla gigantická inflácia. Protestov bolo veľmi málo. Nasledovala kríza v rokoch 2008 – 2009, keď závratne rástla nezamestnanosť. Ďalšie krízy v rokoch 2014 – 2015, keď príjmy prudko poklesli. Potom kríza vyvolaná pandémiou, počas ktorej príjmy opäť klesali.

Toto je už piata kríza za posledných tridsať rokov. Ľudia sa na krízy adaptovali. Vedia, že protestovať nemá žiadny zmysel. Nič sa aj tak nezmení. A tak sa radšej prispôsobia realite, v ktorej žijú.

Je ale predsa nejaká hranica, ktorú ani trpezlivý ruský človek nehodlá prekročiť. Napríklad hlad… 

Hlad však u nás nebude. Máme dostatočne rozvinutý poľnohospodársky sektor, v obchodoch jedlo je. Problém bude, že ľuďom dôjdu peniaze. Ale hlad aj tak nenastane.

Ani v oblastiach ďaleko od Moskvy, kde sa neinvestuje, kde nie sú pracovné príležitosti? 

Na pleciach Ruska leží ťažké bremeno v podobe 17 miliónov kilometrov štvorcových. Na kultiváciu takého územia by boli potrebné nepredstaviteľné peniaze.

Rusko je však na svoju veľkosť hrdé. 

Ruskí občania sú skutočne hrdí na to, aké je Rusko obrovské. Každý ekonóm však chápe, že to je brzda. Že taká plocha si vyžaduje obrovské peniaze.

Okrem toho v Rusku existuje vertikála politická i ekonomická, ktorá tlačí všetky zdroje do metropoly. Všetky sídla veľkých firiem sú v Moskve. Všetky príjmy z exportu ropy a plynu idú do federálneho rozpočtu. Tieto peniaze nezostávajú v oblastiach, kde sa suroviny ťažia. Tu v Moskve platia všetky firmy obrovitánske dane.

Viete, aký obrovský je rozdiel medzi centrom a oblasťami? Ak by ste vzali regionálne rozpočty všetkých subjektov federácie, predstavovali by iba 20 percent rozpočtu Moskvy. Iba každý piaty zarobený rubeľ nejde do moskovskej kasy. Ostatné regióny jednoducho nemajú peniaze. A preto je Moskva taká výnimočná.

V Rusku je ten priepastný rozdiel medzi perifériou a centrom tradíciou. Vychádza to zo spôsobu vládnutia – riadenia štátu. A ten nevymyslel Putin. Existuje v Rusku po stáročia. Všetky zdroje sa sťahujú do sídla mocnára.

Samoderžavie je na tejto vertikále založené. To, čo je prepychové, luxusné, najmodernejšie, je vždy koncentrované v hlavnom meste. Periféria nemá nič.

Rozdiel medzi centrom a oblasťami je aj v platoch v rovnakých profesiách? 

Nielen. Napríklad v zdravotníctve existuje gigantický rozdiel medzi platom primára a zdravotnej sestry. Riaditeľom školy a učiteľom. Napríklad až sedemnásobný. Vedúci lekár v moskovskej nemocnici bude mať mzdu až desaťnásobne vyššiu než vedúci lekár v nejakej okresnej nemocnici. To je tá vertikála, ktorá je prítomná všade.

Priemerný vysokoškolský pedagóg v MGU berie napríklad 60 000. Rektor niekoľko miliónov. Obyčajný úradník na ministerstve nemá veľký plat. Ale vedúci departmentu berie obrovské peniaze.

U nás je všetko rozdelené hlbokými priepasťami.

Najhoršie je na tom vidiek. Nikto sa v posledných dvadsiatich rokoch nesnažil umierajúcu ruskú dedinu vzkriesiť? 

Áno, ruská dedina umiera. Ale aký biznis by ste si tam predstavovali? Čo by tam asi biznismen robil?

Okolo Moskvy sa predsa len investuje, existujú tu komunikácie aj velikánsky trh, odbyt. Vyrábate a hneď predávate, máte tu kvalifikovanú pracovnú silu. Odíďte o 50-100 kilometrov ďalej a tam už je hrôza.
Pravá ruská periféria je jednoducho stará, bez infraštruktúry, zaostalá. Obec, v ktorej žijú štyri babičky. K nim sa biznis nepohrnie. Obecné úrady nemajú vôbec žiadne peniaze. Tie zostávajú na federálnej úrovni.

Infraštruktúra je ďalší problém. Cesty staviame, ale iba tie, ktoré spájajú veľké mestá. Na to, aby sa stavali cesty všade, kde ich potrebujú, nestačia peniaze. Sedemnásť miliónov kilometrov štvorcových, to je niečo iné než maličká, útulná a husto osídlená Európa. Vy nás nikdy nemôžete pochopiť.

Vaše veľké územie je tiež vaším veľkým problémom. Čo s tým?

Neviem, ako to zmeniť. Tým skôr, že sa tieto územia vyľudňujú. Zo štyroch babičiek za pár rokov zostanú dve. Niekde už nežije vôbec nikto. Z malých miest odchádzajú mladí ľudia, pretože tam nemajú prácu, a keď majú, tak im za ňu málo platia. Celá krajina sa koncentruje stále viac vo veľkých mestách.

V Európe už nastal iný trend, ibaže vy môžete žiť na vidieku, pretože máte kvalitné cesty a dopravu. Skrátka, vy žijete v úplne inom druhu geografického usporiadania. Vediete celkom iný život.

Aj to je dôvod, prečo teraz na Ukrajine podľa správ o mŕtvych a ranených bojujú prevažne mladí Rusi z chudobných obcí? 

Skôr z chudobných regiónov. Z Dagesanu, Buriatska… Samozrejme, dajú sa naverbovať pre peniaze. Pre nich sú to obrovské príjmy. Mnohí majú hypotéky, pôžičky, ktoré nemôžu splatiť, a jediná možnosť je ísť do armády. Táto príležitosť je pre nich sociálnym výťahom.

Strašný, rizikový výťah to je, ale v Rusku nie je cena ľudského života príliš vysoká. Rusi si necenia ani vlastný, ani cudzí život.

To sa hovorilo o Rusku vždy. Ako to, že sa nič nemení, že Rusko akoby stálo na mieste?

Periféria Ruska neprešla príliš veľký kus cesty. V Moskve a Petrohrade uvidíte jedno Rusko a v malom meste alebo na dedine druhé Rusko. Tam sú ľudia ešte chudobnejší než boli, a šance na kariéru majú menšie, než mali predtým. Skôr by som tam hovorila o degradácii v porovnaní so sovietskou epochou než o pokroku.

Za ZSSR tiež neexistoval taký priepastný rozdiel medzi desiatimi percentami najbohatších a desiatimi percentami najchudobnejších… Táto priepasť sa prehlbuje, alebo teraz oligarchovia predsa len trochu schudobneli?

O bohatstve oligarchov nič relevantné nevieme. Áno, majú straty. Ale nie je žiadna štatistika, ktorá by o tom vypovedala.

Vieme, že im zobrali napríklad jachty…

Prišli o jachty, ale my nevieme, koľko ich mali.

Rusi vždy dávali prednosť kvantite pred kvalitou. U nás je to naopak. Byť veľký pre nás nič extra neznamená, zato si zakladáme na pravom uhle a iných veciach. Je tento rozpor vo vašom a našom hodnotovom systéme dôvodom večného nepochopenia Ruska Európanmi? 

Viete, aj hodnotové systémy sa môžu meniť. Aj hodnoty sú modernizované. Ibaže teraz sa u nás veci majú takto: krajina, v ktorej 26 percent obyvateľstva má príjmy buď pod životným minimom (13 percent), alebo iba nepatrne nad ním, sa zo všetkého najviac zaujíma o ceny. Hlavnou hodnotou pre túto štvrtinu Rusov je rast príjmov. Títo ľudia napríklad vôbec netušia, prečo je pre vás taká dôležitá kultúra prostredia. Oni iba prežívajú. Starostlivosť o všeobecné prostredie nastáva až vo chvíli, keď majú ľudia viac-menej primerané príjmy. A nie v krajine, kde je obrovský počet veľmi chudobných ľudí.

Ani chudobní ľudia nechcú mať okolo seba špinu a neporiadok, rozbité cesty, drobiace sa omietky na domoch… 

Toto nie je v našich tradíciách obsiahnuté. V našej histórii bola vždy všetka krása sústredená do najväčších miest, tam, kde žil cár, kde mala šľachta svoje sídla. V ostatných ruských mestách boli viac-menej upravené dve ulice a všade okolo špina a odpadky.

Element mestskej, presnejšie povedané obecnej kultúry je v Rusku rozvinutý úplne minimálne. Bude nejaký čas trvať, než si to osvojíme. Ale mnohí ľudia o tom ani nechcú premýšľať. Majú veľmi nízke platy, pijú priveľa alkoholu, predovšetkým na vidieku, deti im dospejú a odídu, takže prečo by sa snažili o nejaké obecné krásno.

Ruské obyvateľstvo vôbec nemá v krvi kultúru kultivácie svojho okolia.

Sovietska etapa k estetike prostredia príliš neprispela, však? 

Panelové sídlisko, v každej obci hlavná budova „obkom“ (oblastný alebo okresný výbor komunistickej strany – pozn. red.) a Leninov pamätník. Totálne unifikovaná architektúra. Žiadne francúzske, české alebo poľské mesto sa nedá porovnávať s ruským oblastným centrom. Takže od ruského obyvateľstva nečakajte rýchlu zmenu vo vnímaní životného prostredia. Najskôr musí premýšľať o svojom, potom o verejnom.

Pozrite sa, aké krásne záhrady a sady majú Rusi na svojich súkromných dačách (chatách). Ale spoločné priestory nie sú pre Rusov žiadnou hodnotou.

Podobný vzťah k verejnému priestoru mávali aj Česi… 

Ibaže u vás sa sovietska epocha skončila, u nás nie.

Možno to je ten dôvod, prečo sa Ukrajina chcela od vás oddeliť, stať sa súčasťou iného kultúrneho prostredia. 

I na Ukrajine však vidíme obrovský rozdiel medzi Donbasom, čo je taký Sovietsky zväz, a západnou časťou krajiny. To bola vždy Európa so svojím nádherným mestom Ľvivom.

Okrem toho – ukrajinskí roľníci nikdy neboli tak chudobní ako ruskí. Vždy mali svoj dom, svoj sad, všade kvetinky.

Kultúra južnejších krajín je vždy kultúrou sýtejšieho. A u sýteho vzniká chuť na krásno. Takže áno, medzi nimi, vami a nami je veľký rozdiel.

Kto v Rusku prijíma ekonomické rozhodnutia?

V Rusku sú politické rozhodnutia omnoho dôležitejšie než ekonomické. Preto náš systém funguje inak: po tom, čo sú prijaté politické rozhodnutia, o ktorých šéfovia ekonomických rezortov ani nemusia vedieť, musí vláda hľadať cesty, ako zachraňovať ekonomiku.

Môže takým príkladom byť aj vojna na Ukrajine? Politicky bolo rozhodnuté o tom, že ju Moskva začne, a ekonomika Ruska nesmierne trpí… 

V Rusku v tomto zmysle nie je ekonomika považovaná za dôležitú. Dôležité sú politické rozhodnutia. Tak je vystavaný náš systém.

Pretože to ľudia mlčky znášajú…

To už som vám vysvetlila. Nemôžete tomu uveriť? Radím vám ničomu sa nediviť.

Aj tak mi dovoľte podiviť sa nad tým, že ruská spoločnosť sa od 90. rokov minulého storočia vôbec nikam neposunula. Nevidím žiadny pokrok. 

Ale on existuje. Iba nie je vidieť. Spozorujete ho vždy, keď sa pootvorí okno na slobodu. Posun v mentalite Rusov sme pocítili na konci 80. rokov. Vôbec nič nebolo možné kúpiť. A ľudia protestovali proti nedostatku. Iba malá časť inteligencie požadovala aj politické slobody.

Potom nastúpili deväťdesiate roky. Ľudia sotva prežívali. Každý sa zaoberal sám sebou. Spoločnosť bola totálne atomizovaná. Neschopná akejkoľvek koordinácie.

Po roku 2000 sa začali objavovať občianske organizácie, dobrovoľníci, aktivisti, začala sa formovať normálna občianska spoločnosť. Objavili sa i opozičné politické štruktúry. A všetko toto bolo zašliapané do zeme. V Rusku už nie je žiadna opozícia. Niekto je v zahraničí, niekto za mrežami. Tak čo by ste od ruských občanov chceli? Teraz nastúpila etapa mlčania. Tak mlčia.

Čo by som chcela? Ak by som bola ruský občan, tak napríklad nádej… 

Tu je: všetko bude skvelé. Síce nevieme kedy, ale je isté, že všetko sa raz skončí.

Do invázie na Ukrajinu sme v Deníku N prinášali sériu rozhovorov s ruskými intelektuálmi rôznych názorových smerov. Všetkým sme položili rovnakú otázku: v čom spočíva a čím je zapríčinené také hlboké nepochopenie medzi nami, európskou civilizáciou, a Ruskom? Je chyba i na našej strane? 

Nikdy nerobí chyby iba jedna strana. Takže áno, je. Otázka však je, aká je miera previnenia jednotlivých strán konfliktu. To, čo sa stalo 24. februára, má pre Rusko tie najťažšie dôsledky.

Čo vám ale predtým urobila Európa?

Východná a stredná Európa, postsocialistická, má svoje vlastné traumy a jej postoj k imperiálnemu štátu, akým bol Sovietsky zväz a akým je Rusko, je o niečo tvrdší. Vaše postoje sú silne negatívne ovplyvnené pamäťou. Veď ešte neubehlo toľko desaťročí, aby ste zabudli.

Západná Európa a USA, to je niečo iné. Ich čiastočne mentorský tón vždy Rusov silne srdil. Učili Rusko, ako sa čo má robiť. Veľmi nás to rozčuľovalo.

Takže Západ a postkomunistická Európa, to boli rôzne skúsenosti, rôzne príbehy a rôzny vzťah k nám. Po 24. februári 2022 ste sa zomkli. Prudko vzrástli negatívne nálady voči mojej krajine a to ma strašne bolí. Ale chápem, prečo sa to deje.

Dá sa to nejako napravovať už teraz?

Teraz je veľmi dôležité nebyť hysterický. Vy novinári nesmiete skĺznuť ku kontrapropagande. Obrovský dopyt je po vyrovnanom, pokojnom spravodajstve. Potom vás i tu u nás ľudia budú počuť. Ak sa znížite k ostrej propagande, počúvajú vás iba tí, ktorí majú rovnaký názor ako vy. Hovoríte potom len s členmi svojej sekty.

Netreba ukazovať prstom na Rusko ako na krajinu, kde ľudia nič nechcú, nič nemajú a všetci všetko podporujú. To nie je pravda. Je to omnoho zložitejšie.

Musíte chápať súvislosti, ktoré Rusko do tohto stavu doviedli. Chudoba, absolútna nedôvera vo vlastné možnosti, provinciálna marginalizácia a tá prekliata vertikála, ktorá v našich mozgoch sedí od dôb cára. Impérium, ktoré stále žije. Nikdy sa neskončilo. Impérium, ktoré teraz v krvi odchádza do histórie. V krvi.

Hodláte v Rusku zostať?

Veľmi milujem svojich študentov a chcem v Rusku robiť, čo môžem. Riziká sú veľké.