Nadácia otvorenej spoločnosti – Časová os

https://www.facebook.com/nososf/photos/a.407273663535.182567.130189463535/10154624524788536/?type=3&theater

KTO NEZAŽIL, NEVIE. KTO NECHCE VIDIEŤ, NEUVIDÍ…
„Vieš čo? Veď nemusíš hovoriť, že si Rómka! Povedz, že si Španielka alebo Egypťanka.
Ľudia ti to uveria a budeš mať po problémoch…“

Kto nezažil, ťažko si dokáže predstaviť, ako ma vedia takéto slová vytočiť. Nahnevať tak, že sa mi chce kričať a plakať súčasne.
Najmä, ak to počúvajú aj moje deti. Ak na mňa spýtavo hľadia a v očiach im čítam slová PREČO, mami?
Prečo sa máme „hrať“ na niekoho iného, keď sme slušní?

Kto nezažil, nevie. Nevie, aké ťažké je na toto odpovedať. Aké ťažké je vysvetliť svojmu dieťaťu, že to nie je o ňom, ale o tých naokolo. O
tých, čo súdia bez toho, aby poznali. O tých, čo sa radšej skryjú za
slovo ALE, len aby sa nemuseli postaviť tvárou tvár svojim predsudkom.

Kto nezažil, nevie. A nepozná, ako bolestivé je hľadieť svojim deťom do tváre a vidieť tam strach… Strach z toho, že ľudia nebudú chcieť
vidieť, akí naozaj sú. Že nebudú chcieť poznať, o čom snívajú, čomu
veria, akým životom žijú.

Kto nezažil, nevie. A necíti, ako veľmi mi stíska srdce, keď počujem svoje dieťa povedať: „Mami, má zmysel študovať? Bude niekto vôbec stáť o to, čo viem?“

Kto nezažil, nevie… A verí, že je to inak a toto naokolo je len zbytočná hystéria.

Kto zažil, vie. Vie, že nelukratívna farba pokožky sa v našej krajine neodpúšťa.

A žiaľ, ani neprehliada…

Janette Maziniová Motlová

Viac blogov nájdete na www.alehejtneskryje.sk
#alehejtneskryje #mysli #nedajsaovladatpredsudkami

 

building libcurl with sftp support

Thanks for sharing, this is just what I needed because googling or looking through forums did not give me right answers.

Though,
I found compiling on windows is more complicated. As libcurl includes
libssh2 and that requires openssl/libgcrypt/wincng you need to download
and unpack openssl too and build it. And openssl also requires: make,
perl 5, nasm (all described in INSTALL and NOTES.WIN)

So to sum it up:
– download libcurl
– download libssh2
– download openssl at https://www.openssl.org/source…
– download perl
– download nasm
– download cmake https://cmake.org/download/
– have visual studio

1) build openssl
– run visual studio command line (to have access to compiler)
– I had to add nasm path by set path=%path%;C:\Users\me\AppData\Local\NASM\
– change to openssl folder
– run „perl Configure VC-WIN32“ , „nmake“, „nmake test“

2) build libssh2
– go to libssh2 folder
– create ‚build‘ folder and move inside
– call set OPENSSL_ROOT_DIR={your path to openssl folder}
– call „c:\Program Files\CMake\bin\cmake.exe“ -G „Visual Studio 14 2015“ ..
– call „c:\Program Files\CMake\bin\cmake.exe“ –build . –config Release

3) build libcurl
– next to curl folder create ‚deps‘ folder for curl dependencies
– copy libssh2\includes into deps\include\libssh2\
– copy libssh2_a.lib into deps\lib\
– go to curl folder, subfolder winbuild
– call ‚nmake /f Makefile.vc mode=static WITH_SSH2=static VC=14 MACHINE=x86 DEBUG=no‘

Dve zistenia o správaní sa človeka na zamyslenie

Dve zistenia o správaní sa človeka na zamyslenie:

1) In practice, the power of human cooperation networks rests on a
delicate balance between truth and fiction. If you distort reality too
much, it will weaken you, and you will not be able to compete against
more clear-sighted rivals. On the other hand, you cannot organise
masses of people effectively without relying on some fictional myths.
So if you stick to pure reality, without mixing any fiction with it,
few people would follow you.
Fictions enable us to cooperate better. The price we pay is that the
same fictions also determine the goals of our cooperation. So we may
have very elaborate systems of cooperation, which are harnessed to
serve fictional aims and interests. Consequently the system may seem
to be working well, but only if we adopt the system’s own criteria.

2) Political scientists also increasingly interpret human political
structures as data-processing systems. Like capitalism and communism,
so democracies and dictatorships are in essence competing mechanisms
for gathering and analysing information. Dictatorships use centralised
processing methods, whereas democracies prefer distributed processing.
In the last decades democracy gained the upper hand because under the
unique conditions of the late twentieth century, distributed
processing worked better. Under alternative conditions – those
prevailing in the ancient Roman Empire, for instance – centralised
processing had an edge, which is why the Roman Republic fell and power
shifted from the Senate and popular assemblies into the hands of a
single autocratic emperor.
This implies that as data-processing conditions change again in the
twenty-first century, democracy might decline and even disappear. As
both the volume and speed of data increase, venerable institutions
like elections, parties and parliaments might become obsolete – not
because they are unethical, but because they don’t process data
efficiently enough. These institutions evolved in an era when politics
moved faster than technology. In the nineteenth and twentieth
centuries, the Industrial Revolution unfolded slowly enough for
politicians and voters to remain one step ahead of it and regulate and
manipulate its course. Yet whereas the rhythm of politics has not
changed much since the days of steam, technology has switched from
first gear to fourth. Technological revolutions now outpace political
processes, causing MPs and voters alike to lose control.

Precisely because technology is now moving so fast, and parliaments
and dictators alike are overwhelmed by data they cannot process
quickly enough, present-day politicians are thinking on a far smaller
scale than their predecessors a century ago. In the early twenty-first
century, politics is consequently bereft of grand visions. Government
has become mere administration. It manages the country, but it no
longer leads it. It makes sure teachers are paid on time and sewage
systems don’t overflow, but it has no idea where the country will be
in twenty years.

GPS elevation gain summary may be fake

zaujimavy blog o tom ako Strava alebo aj ine bike kompjutre
zaznamenavaju elevation gain ..
myslim, ze sa oplati precitat cele, na konci je odkaz na kratke
pokracovanie v dalsom blogu.
nemal som doteraz velke nadeje, ze je to presne, ale taketo rozdiely
som necakal a celkom nakopu rit.

The Voodoo of Elevation Gain and Strava (and How I Get Around It)

edit: koment od autora na konci blogu ku Garmin 820ke:
I’ve been testing with a Garmin 820 of late, with GPS, GLONASS, and a
barometric altimeter. In the few tests I’ve done, it’s been pretty
consistent in under-reporting elevation gain by about 10%, which
perhaps sounds horrible but it’s not that bad (and is a heck of a lot
better than Strava’s automatic elevation stuff, at least in my area).

https://kyberia.sk/id/8216321

Imunológ: Nekŕmte deti prípravkami, radšej ich nechajte vybehať – Denník N

https://dennikn.sk/579913/imunolog-nekrmte-deti-pripravkami-radsej-ich-nechajte-vybehat/

tags:alergia,imunita

Zatiaľ sa na univerzálnu odpoveď nenašla. Sú ľudia, ktorí odmietajú všetky výdobytky civilizácie a žijú antropozofickým, teda spôsobom návratu k prírode, a u nich sa ukazuje, že majú o polovicu menej alergií. Samozrejme za cenu iných zdravotných rizík. My sme robili porovnanie medzi deťmi z Bratislavy a zo Starej Ľubovne. Vyšiel nám rozdiel 50 percent viac alergií u bratislavských detí.

Súvisí to len s veľkomestským prostredím?

So spôsobom života. Ten mestský je proalergický. Deti sa zdržiavajú viac vo vnútornom prostredí, či už na krúžkoch, doma, v rôznych centrách. Menej prichádzajú do kontaktu s domácimi zvieratami, ale nemyslím psy a mačky, no kozy, kravy a tak ďalej.

V našej kultúre je samozrejmé, že pred jedením si umývame ruky. Sú kultúry, kde to samozrejmé nie je. Tieto kultúry majú menej alergie, ale viacej črevných infekcií. Prílišná úzkostlivosť u inak zdravých detí nie je namieste.

Nestretávate sa s tým, že rodič na vás takmer až nalieha, aby ste dieťaťu predpísali liek, pretože je to nevyhnutné?

Požiadavka na „posilnenie“ imunity je veľmi častá. Pri preventívnych opatreniach som však veľmi skeptický. Hovorím rodičom, dovoľte radšej hodinu deťom behať po vonku a urobíte pre neho viac, ako keď ho budete kŕmiť nejakými prípravkami. Samozrejme, sú deti, ktorým treba pomôcť. Všeobecne platí, že dieťa, ktoré má pestrú stravu, nemusí dostávať nič navyše. V zime je náhrada vitamínu D, a C, prípadne malé množstvo zinku vhodné. Ale pokiaľ ide o preventívne podávanie prípravkov s imunostimulačným účinkom, patrím do skupiny skeptických lekárov.

Rastie počet detí s alergiami?

Myslím si, že ten najväčší nárast bol zhruba v 90. rokoch minulého storočia. Vtedy to bolo najdramatickejšie. Po roku 1970 začali alergie pomaly stúpať. Teraz sa to už stabilizovalo. Existuje súvis medzi ekonomickými ukazovateľmi, ako je hrubý domáci produkt, a výskytom alergických ochorení v krajine.

Aké to má vysvetlenie?

Máme kvalitnejší život. Takže potenciál na nárast tu ešte stále máme. Ak si porovnáme čísla z krajín Beneluxu, tak majú väčší podiel alergických detí ako my. Čiže aj u nás to pôjde ešte zrejme hore.

 Aký je podiel u nás?

Odhadujem, že tretina trpí na nejaké alergické ochorenie. Pokiaľ ide o alergickú nádchu, tak je to asi 15 percent. Ekzém sa pohybuje okolo 10 percent, astma päť percent.

Aký môže mať vplyv strava na alergie?

Dnes sú síce diéty veľmi módne, ale nemám vedomosť o tom, že by existovala nejaká s preventívnym účinkom na alergiu. Skôr mám skúsenosť, že mnohí rodičia, ktorí aj svoje deti držia na alternatívnej diéte, zameranej na prijímanie len rastlinnej stravy s vylúčením živočíšnych bielkovín, často prídu s alergiami veľkého rozsahu práve na rastlinné zdroje. Ale platí, že ak je dieťa dojčené, tak má riziko alergických a astmatických ťažkostí menšie ako dieťa nedojčené. Ale to sa týka najmä prvých štyroch mesiacov.

Deťom sa nechce rozprávať o škole? Namiesto výsluchu skúste toto – Denník N

https://dennikn.sk/572693/detom-sa-nechce-rozpravat-o-skole-miesto-vysluchu-skuste-toto/
dieta,rodic,vztah,rozpravanie,skola

Aj my sme kedysi boli malí a v škole sme „nerobili nič, nič zaujímavé sa nám nestalo, nič nové sme nepreberali“. Ako rodičia však chceme vedieť, čo naše deti cez deň zažili. Kým skúsite starú známu a obohranú otázku, prečítajte si lepší spôsob, ako na to.

Píše Sara Ackerman, text uverejňujeme so súhlasom Washington Post

Nedávny začiatok školského roka so sebou prináša mnohé veci. Vôňu čerstvo orezaných ceruziek, vŕzganie prezuviek na práve navoskovanom linoleu a tiež záplavu vágnych odpovedí na otázku: „Čo ste dnes robili v škole?“

Už po mnoho generácií je najčastejšou odpoveďou „Nič“, v tesnom závese je „Neviem“ a jeho bratranec „Nepamätám si“.

Keď moja dcéra začala chodiť do škôlky, prahla som po tom, zistiť, čo robila celé doobedie. Nedostala som z nej však nič. Niektorí experti odporúčajú nechať dieťaťu trocha času a priestoru na uvoľnenie tlaku, kým sa ich začneme vypytovať. Skúsila som to, ale nepomohlo. Iní mi radili, aby som kládla trochu konkrétnejšie otázky, ale ešte stále otvorené. Internet priam prekypuje alternatívami na otázku: „Čo si dnes zažila?“ Keď som sa však dcéry spýtala, čo ju rozosmialo alebo čo sa hrali na dvore, stretla som sa iba s podráždenými povzdychmi a dôraznou odpoveďou: „Prestaň sa ma na to stále vypytovať!“

Keď sa začal tento školský rok, skúsila som nový prístup a pri večeri som sa dcéry opýtala: „Chceš počuť, čo som dnes zažila?” Od toho dňa už ani raz nepovedala „nie“. Tak jej rozprávam o poradách, o kopírovaní, o pokazenej tlačiarni a o tom, ako som stratila a našla kľúče. Rozprávam jej o hrách, čo sa deti hrajú na ihrisku, o učive, ktoré som dnes so žiakmi preberala, i koľko detí som poslala k školskej zdravotnej sestre. Začínam rannou dochádzkou a končím posledným zvonením. Som učiteľka, v podstate na jej škole, hoci jej trieda je v inom areáli.

A potom, akoby bola na rade v nejakej hre, mi dcéra začne rozprávať o tom, čo sama zažila. Povie mi, akú knihu im čítali v knižnici, že sa sama prezula z gumákov do tenisiek a prečo mali skrátenú prestávku. Dozviem sa, kto na nich dnes dozeral v triede a vedľa koho sedela na obede. Spieva mi Itsy Bitsy Spider, pričom prstami chodí po neviditeľnom prúde vody nad hlavou. Nakloní sa ku mne a šepká mi: „Kreslila si dnes do piesku písmená? Ja áno!“

Hoci môj svet – ako svet učiteľky – je mojej dcére bližší, myslím si, že hlavným dôvodom jej záujmu je odhalenie záhady, čo robím, keď s ňou nie som. Je jedno, či ste vývojár softvéru, pokladník, bloger, lekár, šofér autobusu alebo proste rodič v domácnosti. Nie je to o povahe zamestnania. Je to o výmene zážitkov, o tom, čo nás rozosmialo či nudilo, o chybách, čo sme urobili, čo je pre nás náročné a akých zaujímavých ľudí sme stretli. Keď to všetko predostriem svojej dcére, aj ona sa chce podeliť o to isté so mnou.

Práca je obvykle to posledné, o čom sa chcem doma rozprávať. Často si myslím, že výklad na tému „čo som dnes zažila“ by na smrť unudil každého vrátane mňa samej. Moja dcéra je možno rovnako znudená pri pomyslení na rozprávanie o vystrihovaní, lepení, o skladaní kociek a kreslení. Ale ja sa v jej všedných zážitkoch vyžívam, rovnako ako ona v mojich.

Dnes pri večeri, keď dcéra nie úplne zručne narábala s príborom, začala som rozprávať o plánoch na zajtra, keď ma vtom prerušila: „Mami? A nepovieš mi, čo si dnes robila?“

Predstavte si, že autobus vojde do Auparku a vyjde na druhom konci pri McDonalde. Tak je to vo Švédsku – Denník N

Hovoríte, že u nás máme stále v hlavách, že verejná doprava je skôr pre sociálne odkázaných. Prečo to tak vo Švajčiarsku nemajú?

Pretože vo Švajčiarsku začali so systémom udržateľnej dopravy oveľa skôr. To nastavenie musí byť zosúladené vo viacerých sektoroch, nielen priamo týkajúce sa premávky. Napríklad v stavebnom zákone majú uvedené, že keď sa rekonštruuje budova v rámci mesta alebo ulica, automaticky uberajú z parkovacích miest, rozširujú chodníky a pridávajú namiesto toho výsadbu drevín. Keď dokončia rekonštrukciu, pustia tam iba autobus alebo električku. Vjazd autám v centrách miest povolia len výnimočne, aj to s veľmi oklieštenou možnosťou tam zaparkovať. Parkovať musíte zväčša v podzemí. Cieľom je minimalizovať výskyt áut v uliciach, ktoré narúšajú architektúru ulíc. Parkovanie po oboch stranách ulice je vyslovene výnimka, autá sa snažia vytláčať. Viete prečo majú Švajčiari na predaj 10 – 15-ročné autá, ktoré sú mimoriadne zachovalé a majú málo najazdených kilometrov?

Prečo?

Nedrancujú ich na štvorkilometrové jazdy ako u nás – šoféri jazdia zo sídliska do mesta, potom na nákup a späť domov. Je to o kultúre a životnom štýle, Švajčiari rozmýšľajú inak. Ak sa opýtate Švajčiara s rodinou, prečo nemá auto, tak vám povie: Načo? Keď niekam ideme, pohodlne sa dovezieme napríklad vlakom.

Na dlhšie cesty s rodinou vlak nemusí byť ideálne riešenie.

Ale áno. Vodič nie je unavený a všetci členovia rodiny sa môžu venovať sebe navzájom. Švajčiari používajú vlaky bežne. Ak sa rozhodnú ísť na dovolenku autom, zoberú si auto z požičovne, má to svoje výhody. Ak idú dvaja ľudia do Chorvátska, zoberú si nový kabriolet, celá rodina si zoberie kombi alebo minivan. U nás sa stále chápe vlastníctvo auta ako vlastníctvo majetku, vo Švajčiarsku je to zbytočná záťaž domáceho rozpočtu a radšej používajú MHD. V Ženeve jazdí MHD aj po 23. hodine každých 10-15 minút, cez deň chodí každé 4 minúty. Keď sa interval liniek v MHD v slovenských mestách zhustí aspoň na 5-10 minút v špičke, až potom môžeme očakávať zmenu správania a dopravných návykov súčasných vodičov áut.

https://dennikn.sk/573538/predstavte-si-ze-autobus-vojde-do-auparku-a-vyjde-na-druhom-konci-pri-mcdonalds-e-tak-je-to-vo-svedsku/

https://kyberia.sk/id/8226884

Autor inovatívnej výučby matematiky: Kto je syn syna vášho deda? – Denník N

hejny,matematika,ucitel,skolstvo

V čom sú vaše učebnice iné oproti bežným?

Tá naša nemá rámiky a vysvetlenia. Na všetko prídu deti. Úlohy sú
z ich prostredia a sú gradované – sú to také schodíky, ktorými dôjdu
k nejakému rozumnému výsledku. A k tomu istému výsledku vedú schodíky
z rôznych prostredí. Keď matematickú pravdu objavia, podporuje ju mnoho
životných skúseností. Zatiaľ čo – keď si spomeniete na školu – pri
Pytagorovej vete sa vám v mysli objaví a2+b2=c2. A hotovo. A keby som
chcel, ako sa na to príde, ako to funguje v trojrozmernej situácii, tak
by ste nevedeli.

Ako učebnice vznikali?

V roku 2004 nás oslovili so žiadosťou, aby sme napísali učebnice pre
prvý stupeň základných škôl. Nazdávali sme sa, že sa nebudú predávať,
lebo budú náročné. Nakladateľ Fraus sa rozhodol ísť do rizika. Vrazil do
toho veľa peňazí, lebo bolo treba školiť stovky učiteľov. Vyplatilo sa.
Značná časť účastníkov našich školení metódu prijala. Podobné školenia
treba robiť i na Slovensku. To je príležitosť pre sponzorov.

Stretla som sa s názorom, že vaša metóda je len pre múdre
deti, ktoré na to vedia prísť samy. Ale slabší s tým môžu mať problém
a nič sa nenaučia.

Je to lož. Najslabší žiak Jitky Michnovej mal ísť podľa odporúčaní
psychologickej poradne do špeciálnej školy. Jitka vyhovela prosbe matky
a chlapca vzala do svojej prvej triedy. V triede bol z matematiky
najslabší. Ale keď bol v treťom ročníku, v súťaži Cvrček bol lepší ako
stredočeský priemer. Z 8-tisíc žiakov Stredočeského kraja v tejto súťaži
získalo plný počet bodov iba 25 žiakov. Päť z nich bolo z Jitkinej
triedy. To sú štatisticky neuveriteľné čísla.

Prečo sú také výrazné rozdiely medzi Slovenskom a Českom pri zavádzaní vašej metódy?

Príčinou súčasného nepomeru vo využívaní našej metódy v Česku a na
Slovensku je to, že v Česku metóda beží už ôsmy rok. V Česku sa prvé
naše učebnice objavili pred 8 rokmi, na Slovensku pred rokom. Treba
vyčkať, situácia sa zlepší i na Slovensku. Na Fačkovskom sedle som mal
možnosť spoznať do 40 zapálených učiteľov, ktorých vedú manželia
Bachratí zo Žiliny. Potom hádam stovku takých učiteľov matematiky
v Poprade na letnej škole Indície (Peter Halák). To nie je málo, keď
zvážite, že pred 8 rokmi bola v Česku iba Jitka Michnová.

Nezáleží teda, kedy dieťa začne s vaším spôsobom výučby matematiky?

Dvanásť rokov je taká hranica, ale nemám na to veľa príkladov, len
pár individuálnych. V tomto veku sa vytvára abstraktné myslenie. Ak
dvanásť rokov prejde v takomto tvrdom ponímaní klasickej matematiky,
nevytvorí si potrebu abstrahovať. Sú však výnimky. Napríklad ten Mišo.

Ako je to v opačnom prípade, ak dieťa z vášho prostredia prejde do klasickej školy?

Niektoré deti to nesú ťažšie, revoltujú agresiou. Niektoré sa
prispôsobia a zariadia sa podľa seba – paralelne majú dve matematiky.