Milá 10% menšino. (Jo, žádná 4 %, když se studie udělá pořádně, je Vás skutečně přibližně 10 %.) Až se dnes vrátíš z průvodu, tak se nám nezapomeň přihlásit do pokusu věnovaného kráse květin zde 1url.cz/ztChu. Pokus bude probíhat jednak z domova (dva krátké dotazníky) a jednak na fakultě – tam to zabere asi půl hodiny a můžeš si vybrat den a hodinu. A jestli jsi nám, milá menšino, snad zatím nevyplnila náš slavný (a příšerně dlouhý) sexuální dotazník, tak to můžeš ihned napravit zde http://1url.cz/NUxd. K účasti ve studiích jsou pochopitelně stejně srdečně zváni i příslušníci sexuální většiny. (Ono když odečteme ještě možná 3 % transsexuálů a možná 30-40% sadomasochistů, tak ta většina bude možná nakonec menšinová). Zkrátka, ať jste kdokoli, prohlídněte si mojí fotku s dvojitou duhou a rychle se nám přihlaste do pokusu. (JF)
Za meškaním diaľnic nehľadajte peniaze, ale zlé riadenie štátnej firmy – Denník N
Daniela Krajanová
Keď na Kysuciach plánovali diaľnicu, nakreslili na nej tunel, ktorý nedáva zmysel, a tak ju teraz prekresľujú. Stavbu rýchlostnej cesty za Kriváňom zasa spomalilo, keď ju zúžili tak, že na nej nezostal ani stredový deliaci pás. Ján Kovalčík z inštitútu INEKO a bývalý šéf stratégie ministerstva dopravy vysvetľuje, že za meškajúcimi diaľnicami stoja často práve takéto chyby a slabá príprava projektov. Hovorí aj to, že:
do roku 2020 žiadne extra peniaze na diaľnice netreba, keďže Národná diaľničná ich reálne nemá na čo použiť,
uvoľnenie dlhovej brzdy, po ktorom volajú politici, výstavbu diaľnic nijako neurýchli,
na budúci rok sa môže začať stavať najviac 11 kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest.
Ak 1. 1. 2018 budú mať diaľnice výnimku z dlhovej brzdy, čo by sme mohli začať stavať také, čo dnes nemôžeme?
Na budúci rok nič. Ani v ďalších rokoch výstavbe nebude brániť dlhová brzda, to je mýtus. Treba povedať, že axioma, ktorá tu platí od finančnej krízy, že zo štátneho rozpočtu dávame peniaze len na spolufinancovanie stavieb z eurofondov a na nič iné, nie je udržateľná, opodstatnená, ani prijateľná.
Prečo?
Už na to nie je dôvod. V rokoch 2009 a 2010 sa výrazne zvýšil deficit verejných financií, a bolo ho treba znížiť z 8 percent HDP na menej ako 3 percentá. Preto bolo logické, že v rokoch 2011 a 2012 prišlo tvrdé škrtanie a ministerstvo financií akceptovalo výdavky v oblasti výstavby diaľnic iba na spolufinancovanie eurofondových stavieb. Predtým sa stavalo aj čisto zo štátneho rozpočtu. Celá výstavba totiž nemôže stáť a padať na eurofondoch. Prideľovanie financií iba na nutné spolufinancovanie diaľnic a rýchlostných ciest stavaných z eurofondov mal byť dočasný stav na dva až tri roky, kým sa rozpočet nezotaví. Ibaže ten stav zostal doteraz napriek tomu, že ekonomická situácia sa zásadne zmenila a vývoj príjmov štátu je veľmi priaznivý už niekoľko rokov.
Aké sumy sa bežne vyčleňujú na spolufinancovanie eurofondových diaľnic?
Je to viac než 15 % z nákladov, ako sa často nesprávne hovorí. Z celkových nákladov na diaľničné projekty platíme z domácich zdrojov 30, 40 i viac percent. Priemer skutočne použitých zdrojov štátneho rozpočtu na nové diaľnice a rýchlocesty za uplynulé štyri roky je iba mierne nad 200 miliónmi eur. Pripomeniem, že prvá vláda Roberta Fica sa zaviazala len za 100 kilometrov diaľnice D1 platiť koncesionárom vyše 550 miliónov eur ročne. Počas 30 rokov. Vláda vtedy zároveň sľubovala stavať iné diaľnice a rýchlocesty tempom, ktoré by zhltlo ďalšiu ešte väčšiu sumu. To je spolu vyše miliarda eur z rozpočtu – ak nepočítam sumu za R1, ktorú jedinú teraz naozaj spláca, keďže zvyšné PPP projekty vláda Ivety Radičovej ešte pred účinnosťou zmlúv zrušila. Prečo druhá vláda Fica aj v dobrých rokoch našla v rozpočte na diaľnice sotva pätinu z toho, čo predtým sľubovala? Prečo tých 550 miliónov, ktoré každý rok nemusí poslať na účty koncesionárom, vláda prejedá a neinvestuje? Toto sa musí zmeniť. Ale je to plne v rukách vlády, nie je dôvod spájať to s uvoľňovaním dlhovej brzdy.
Takže sa prihovárate skôr za to, aby sa zvýšil rozpočet na diaľnice, ale nie aby sa uvoľnila dlhová brzda. Aký je medzi tým rozdiel?
Taký, že výrazne zvýšiť – aj znásobiť – zdroje z rozpočtu na diaľnice sa dá pokojne aj bez uvoľňovania dlhovej brzdy. Ak je pre vládu výstavba diaľnic a rýchlostných ciest naozaj priorita, tak by na ne mala vyčleňovať adekvátne zdroje pri tvorbe rozpočtu. Realita je taká, že síce opakovane všade deklaruje, že je to vysoká priorita, ale zdroje z rozpočtu sa nevyčleňujú spôsobom, ktorý by to odzrkadľoval.
Prečo je podľa vás lepšie vyčleniť viac peňazí z rozpočtu než uvoľniť dlhovú brzdu?
Lebo dvojnásobné zvýšenie zdrojov zo štátneho rozpočtu na diaľnice je reálne aj bez uvoľnenia dlhovej brzdy. Na akceleráciu rozvoja rýchlociest by to stačilo. Ak vláda do roku 2020 vyrovná svoje hospodárenie, ako sľubuje, použiteľný rámec na financovanie investícií ďalej porastie. Tak načo vytvárať vláde ešte väčší priestor? Aby mohla pumpovať do diaľnic päťnásobne viac peňazí? To by bolo dláždenie cesty k príprave narýchlo, k nekvalitným projektom a ďalšiemu predražovaniu. Veď Národná diaľničná spoločnosť nezvláda ani to málo stavieb, ktoré má v realizácii teraz. Základom je priznať, že chceme dať na diaľnice viac peňazí, že sú to reálne výdavky a zdroje na ne buď treba zobrať niekde inde, alebo priznať vyšší deficit a vyšší dlh. Ale všetko s mierou. Sú to peniaze, ktoré my alebo naše deti musíme splatiť. Netvorme zbytočné dlhy v dobrých časoch len preto, že vláda nevie zodpovedne gazdovať.
Ján Kovalčík
Odišiel na ministerstvo dopravy z týždenníka Trend, kde publikoval aj texty o tom, ako ministerstvo dopravy za Ľubomíra Vážneho falšovalo analýzy výhodnosti PPP projektov.
U Figeľa bol šéfom Inštitútu stratégie, z postu ho odvolal Ján Počiatek.
Prečo tvrdíte, že dlhová brzda nezvýši počet diaľnic, ktoré by sme mohli na budúci rok začať stavať?
Lebo diaľničná spoločnosť nemá pripravené projekty. Až na niekoľko výnimiek, ktoré išli v posledných rokoch do výstavby, príprava väčšiny ostatných úsekov diaľnic a rýchlociest roky skôr spí než napreduje. Napriek sľubom z programových vyhlásení minulej i súčasnej vlády. Aj napriek termínom, ktoré vlády Roberta Fica dávali regiónom v uzneseniach z výjazdových zasadnutí. Reálny stav je taký, že pri väčšine úsekov rýchlociest, ale aj zostávajúcich úsekov diaľnic D1 či D3, bol skutočný progres za uplynulé roky malý alebo žiadny. Diaľničiarov preto od začiatku výstavby delia ešte roky prípravy. Aj na projektoch, ktoré vládni politici označujú za prioritné. To, čo je reálne pripraviť, vysúťažiť a rozostavať v najbližších dvoch až troch rokoch, sa dá pokryť zvýšením zdrojov štátneho rozpočtu v rozsahu, ktorý by mala vláda vedieť ustáť bez zvýšenia deficitu a dokonca bez zásadného ohrozenia ambície uspieť s vyrovnaným rozpočtom.
V číslach: Koľko máme na to, čo potrebujeme začať stavať na budúci rok a koľko by sme ešte potrebovali?
To sú otázky, ktoré by mali smerovať na ministerstvo dopravy. Problém je v tom, že oni tieto údaje neposkytujú. Napriek tomu sa tu trištvrte roka premyslenou propagandou vytvára ilúzia, že jediný dôvod meškania sľubovaných diaľnic a rýchlociest sú chýbajúce peniaze a že treba uvoľniť dlhovú brzdu. Deje sa to bez toho, aby rezort dopravy zverejnil aspoň zoznam, odhadované náklady a prínosy projektov, ktoré by uvoľnením dlhovej brzdy chceli financovať. Kompetentní by mali dať na stôl konkrétnu predstavu, ktorú mienia doručiť verejnosti v prípade, že budú mať väčší priestor. Keď nebudú nútení povedať, ktoré projekty majú na mysli, aké sú na ne v rozpočte sumy, aký je stav ich prípravy, tak v konečnom dôsledku sa môžu hrať na skrývačku.
Takže čo sa môže začať stavať do konca budúceho roka?
Iba tri krátke úseky. Prvý je diaľničný privádzač k D1 Lietavská Lúčka – Žilina v dĺžke 2,6 km. O transparentnosti nesvedčí, že v júni otvárané ponuky NDS doteraz nezverejnila. Druhým môže byť úsek R3 Tvrdošín – Nižná na Orave, kde sa súťaž práve začína. V závere tohto roka by do tendra mohla byť pripravená ešte prvá etapa severného obchvatu Prešova. Iba tieto tri projekty je reálne začať stavať do konca budúceho roka.
Sú na to aj peniaze?
To je otázka, na čo sú peniaze. Úsek Tvrdošín – Nižná má stáť do 70 miliónov eur, privádzač približne 20 miliónov eur. Prvá etapa severného obchvatu Prešova má odhadom stáť – ak pôjde v plnom profile – až 200 miliónov eur. Sú to síce iba 4 kilometre, ale mimoriadne nákladné. Z rozpočtu na to ešte zrejme peniaze vyjednané nie sú.
Zdroj: NDS, čierne úselky sú hotové, zelené plánované, červené rozostavané.
Eurofondy už nemôžu pomôcť vôbec?
Je otázne, či by tam eurofondy aj obhájili. Aktualizovaný dopravný model mal byť v marci, no ani v júli nám ho neposkytli s vysvetlením, že stále nie je finálna verzia. Očakávam teda, že sa varí model, ktorý dopravné prínosy odhadne značne optimisticky. Na obhájenie D1 to stačiť bude, či aj na severný obchvat Prešova (R4) je otázne.
V zásade už sú asi všetky eurofondy alokované.
Na diaľnice áno, pokiaľ neprídu korekcie napríklad za zlé obstarávanie. Odhadujem, že ešte zostávajú eurofondy tak na jeden úsek rýchlostnej cesty. Otázka je, či tieto peniaze pôjdu na projekt pri Prešove, na dokončenie obchvatu Košíc alebo na úsek rýchlostnej cesty R2 za Kriváňom. Na úsek R3 Tvrdošín – Nižná na Orave by eurofondy nezískali, keďže z európskeho pohľadu ide o rýchlocestu bez pokračovania na poľskej strane, navyše paralelnú k diaľnici D3, ktorá sa stavia na Kysuciach. Na Orave by sa dala financovať lacnejšia preložka cesty prvej triedy, ktorá by tam stačila – aj sa v minulosti plánovala – žiaľ, Slovensko uprednostnilo drahšiu rýchlocestu.
Koľko je to kilometrov, ktoré sa môžu začať stavať na budúci rok?
Privádzač pri Žiline to je 2,6 kilometra, 4 kilometre má prvá etapa severného obchvatu Prešova. Keď k tomu prirátame polovičný profil obchvatu Tvrdošína na Orave, potom je to dokopy 11 kilometrov za maximálne 300 miliónov eur. Z toho v roku 2018 reálne preinvestujú iba desiatky miliónov, v roku 2019 najviac sto miliónov eur.
Národná diaľničná spoločnosť na webe píše, že tesne pred súťažou má aj rýchlostnú cestu od Mýtnej po Lovinobaňu na južnej trase od Zvolena do Košíc.
Ak sa nebavíme o tom, čo je naozaj pripravené, ale o tom, ktorá výstavba je relatívne blízko, potom úsek od Mýtnej po Lovinobaňu patrí k ďalším najviac pripraveným adeptom. Žiaľ, čudne objednané technické riešenie z predchádzajúcich rokov sa musí prekresliť a k novému dokúpiť pozemky. Odhadujem možný začiatok výstavby v roku 2019.
Zdroj: NDS
V čom je komplikácia?
Pozemky sa tam pôvodne vykupovali na šírku rýchlostnej cesty 17,5 metra, hoci štandardná šírka je 24,5 metra. To je jedna komplikácia.
Prečo?
Pôvodne bol úsek projektovaný ako jeden projekt od Kriváňa až po Lovinobaňu, čo bolo dokopy 22 kilometrov. Lenže s enormne drahým riešením za vyše pol miliardy eur, pretože v prvej časti od Kriváňa po Mýtnu sa na ňom plánovala 7-kilometrová estakáda vo výške desiatok metrov. Vtedy dostala NDS jasný pokyn že toto sa musí preriešiť a výrazne zlacniť.
Z ministerstva financií?
Z ministerstva dopravy, bolo to v roku 2011, keď som tam pracoval. NDS pokyn akceptovala. Neviem presne, čo sa dialo potom, ale počas pôsobenia investičného riaditeľa Kováčika (Pavol Kováčik, pôsobil ako investičný riaditeľ NDS, pozn. red.) to zlacnili tak, že hlavný zdroj predraženia (estakádu) v projekte nechali. Namiesto toho rýchlocestu drasticky zúžili – zo štandardného profilu 24,5 alebo 22,5-metrovej šírky rýchlostnej cesty urobili 17,5 metra, čo je mimo akýchkoľvek noriem. Bez odstavných pruhov aj bez stredového deliaceho pásu s tým, že sa nebudú stavať dve paralelné estakády (pre každý smer jedna s dvoma pruhmi), ale iba jedna estakáda široká 17,5 metra so štyrmi pruhmi natesno. Od konca roka 2016 sa projekt znova prerába – konečne na triezve riešenie, aké som navrhoval už v roku 2011. A bude podstatne lacnejšie aj pri šírke 24,5 metra.
Aké riešene ste si predstavovali?
Navrhoval som, nech rýchlocestu položia dole na terén, akceptujú o niečo menšie polomery oblúkov, prípadne zníženie rýchlosti, ak by vôbec bolo nutné. Alebo preložia menšie časti existujúcej cesty, ak rýchlostnej ceste v úzkom údolí prekážali.
Kedy by sa mohol začať tender aspoň od Mýtnej po Lovinobaňu, kde sa riešenie meniť nemusí?
Žiaľ, na šírku 17,5 metra naprojektovali nielen estakádu ale aj 15 kilometrov rýchlostnej cesty mimo nej. Hoci zväčša kopíruje terén a zužovať ju bol úplný nezmysel s banálnou úsporou. Okrem preprojektovania na štandardnú šírku teraz bude treba aj pozemky dokúpiť na štandardnú šírku. K zdržaniu pravdepodobne prispeje aj doprojektovanie križovatky pri Mýtnej, uprostred budúceho 22-kilometrového úseku. Čiže nie je to tak, že tento rok alebo začiatkom budúceho môžu vypísať tender.
NDS na svojej stránke píše, že už obstarávajú dokumenty na prípravu tendra.
Môže ísť o fabuláciu, takýchto fabulácií sa vyskytlo za celé tie roky mnoho a ďalšie stále pribúdajú. Tentoraz zrejme projektovú dokumentáciu nazvali dokumentmi na prípravu tendra. Znie to bližšie k realizácii, však? Tak asi preto. Nečakajte však tender o niekoľko mesiacov. Obávam sa, že skôr ako o rok pripravený nebude.
Exriaditeľ NDS Róbert Auxt minulý rok v lete avizoval, že sa už chystá aj stavba obchvatu Košíc, Šaca – Oľšany.
Chystajú sa desiatky úsekov, ale to neznamená, že sú vo finále. Áno, tento patrí k tým, čo sú najďalej. Ale viete, kedy sa reálne podpísala zmluva na vypracovanie dokumentácie na stavebné povolenie pre úsek, ktorý spomínate? Teraz v júni. Hotová má byť o rok v apríli, s podrobnejšou dokumentáciou na ponuku možno v lete. Ak NDS disponuje dostatočnými financiami na výkup pozemkov, tak si viem predstaviť, že na jeseň 2018 môžu mať stavebné povolenie a mohli by vypísať tender. Skôr to nebude, neskôr celkom ľahko.
Zdroj: NDS
Otázka je, či Most-Híd nechce uvoľniť dlhovú brzdu práve preto, že už teraz chýbajú peniaze na výkup pozemkov.
To je však neobhájiteľné. Keďže zatiaľ nemáme žiadne stavby financované iba zo štátneho rozpočtu, tak by nemal byť problém tie peniaze, ktoré nebudeme musieť dávať do výstavby v najbližších dvoch rokoch, dávať zatiaľ do výkupu pozemkov. Pripravené a vysúťažené stavby sú kryté prevažne z eurofondov. Ak niekto myslí vážne reči o diaľničných prioritách za miliardy eur, tak majetkovoprávne vyrovnanie nemôže byť problém pokryť zo štátneho rozpočtu. To nie sú položky za 300 miliónov eur ročne. Výnimočný prípad boli iba pozemky pod obchvat Bratislavy, ktoré stáli viac než 350 miliónov eur, pretože orná pôda sa vykupuje pod diaľnicou za cenu stavebných pozemkov, a tie sú v hlavnom meste a jeho okolí najdrahšie.
Aj Košice sú krajské mesto a aktuálne prebieha výkup pozemkov aj pri Prešove. Aj keď je pravda, že tamojšie ceny nehnuteľností sú stále vzdialené bratislavským.
Možno s výkupmi pozemkov súvisí iný dôležitý kontext. Je pravda že momentálne bežia výkupy v Prešove a v Košiciach, čo sú tiež významné položky a priestor na enormné zisky priekupníkov, ktorí parcely pod diaľnicami skúpili a vzápätí predajú NDS so ziskom neraz v stovkách až tisíckach percent. Momentálne prebieha vykupovanie stále s tým, že zmluvy o výkupe majú výnimku zo zverejňovania zmlúv. Má to zmeniť až novela infozákona ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, na jej predloženie do pripomienkovania sa však stále len čaká. Po lukratívnych výkupoch pri Bratislave teda zostáva skryté aj to, od koho a za koľko nakupuje NDS pozemky v Prešove a Košiciach. Aj tu pôjde spolu o stovky miliónov eur.
Zdroj: NDS
Štát nemá pripravený na tender ani projekt rozšírenia D1 na Trnavu? Podľa plánovaného harmonogramu druhej vlády Roberta Fica by už mala byť táto cesta pomaly dva roky rozostavaná.
Nemá. Dobrým indikátorom toho, čo je pripravené na stavbu, je stav majetkovoprávneho vrovnania. Napríklad, pre privádzač pri Žiline má NDS vykúpených 90 percent pozemkov, a to ich vykupujú od roku 2010.
Takže nemajú stavebné povolenie ani tam?
Majú. Stavebný úrad berie do úvahy zazmluvnenosť pre stavebné povolenie a pre kolaudáciu ako niečo iné. Na stavebné povolenie môže stačiť aj zmluva o budúcej zmluve.
Kde je ešte NDS ďaleko s výkupmi?
Na druhej časti privádzača pri Žiline – čo je 4-kilometrový obchvat Porúbky v smere na Rajec – je vykúpených 30 percent pozemkov. Ibaže tento nemá význam pri jeho nákladoch stavať. Tam treba hľadať lacnejšie riešenie.
Jediná časť D1 po Košice, ktorá ešte nebola ani len v tendri, je úsek Turany – Hubová. Má pre ňu štát pozemky?
Na 70 percent, ale aj z toho sa veľká časť kupovala zbytočne, keďže sa nakoniec mení trasovanie.
Musí teraz NDS dokúpiť nové pozemky, ak nová trasa pôjde dlhšie v tuneli pod zemou, a teda ju kupovať netreba?
Určite bude musieť. Trasa sa mení aj na povrchu.
Kde ďalej pokročili diaľničiari s výkupmi?
Na 100 percent sú vykúpené pozemky pod juhozápadným obchvatom Prešova. Potom sú na 80 percent vykúpené pozemky pre skapacitnenie D1 od Bratislavy po Triblavinu, to je 3,5 kilometra.
Ale povedali ste, že do tendra nie je pripravené nič z projektu rozšírenia D1. Tento úsek dajú stavať napriamo koncesionárovi, ktorý má na starosti aj obchvat Bratislavy?
Nič iné sa už zrejme ani robiť nedá.
Prečo?
Pre križovanie tohto úseku D1 s obchvatom (D4). V koncesnej zmluve so zhotoviteľom obchvatu sa štát natvrdo zaväzuje, že rozšírenú D1 na tomto úseku odovzdá do prevádzky v roku 2019. Hoci projekty vôbec neboli pripravené. Keby to išla robiť NDS v klasickom režime, meškalo by to roky.
O tom nikto netušil ,keď zmluvu podpisovali?
Muselo to byť jasné už v čase koncesného dialógu. Je to kombinácia nekompetentnosti a ignorovania upozornení zo strany skúsených odborníkov. Teraz sa to bude dodatočne priliepať ku koncesnej zmluve, otázne je, za akých podmienok a s akým vplyvom na predĺženie termínu odovzdania D4 do používania. No ak to bude súčasť PPP projektu, ktorý sa spláca 30 rokov po dostavbe diaľnice, netreba na to v najbližších rokoch žiadne extra peniaze z rozpočtu.
To nikde nie sme poriadne ďaleko s výkupmi pozemkov?
Ak je nejaké majetkovoprávne vyrovnanie v pokročilej fáze, potom je to na úseku D3 Žilina, Brodno – Kysucké Nové Mesto, kde NDS deklaruje 91 percent výkupu.
Takže nad Žilinou môžeme čakať na budúci rok tender.
To nie. Úsek sa práve oneskorene preprojektováva. Popri rieke Kysuca totiž nakreslili nezmyselný tunel.
Čo tam bol za problém?
Vedenie Kysuckého Nového Mesta kedysi odmietlo, aby poza rieku viedla diaľnica na estakáde. Vymysleli tam preto tunel, ktorý ide hneď vedľa rieky, je nižšie ako hladina, preto potrebuje extrémne zabezpečenie proti zaplaveniu. V roku 2012 vtedajšie vedenie NDS uznalo, že máme pravdu a že toto je nutné preriešiť, pretože je to neobhájiteľné predraženie, nehovoriac o ďalších zbytočných komplikáciách. Lenže namiesto v roku 2012 sa nahradenie tunela Kysuca estakádou začalo riešiť až v roku 2016. Preto nie je reálne, aby bol tento úsek pripravený na stavbu na budúci rok.
Zmena v projekte je v akom štádiu riešenia?
Správa o hodnotení EIA (posúdenie vplyvov diaľnice na životné prostredie, pozn. red.) má byť hotová teraz v auguste, záverečné stanovisko snáď bude začiatkom budúceho roka. Až potom nasleduje projektovanie, územné konanie, podrobnejšie projektovanie, výkup chýbajúcich pozemkov a stavebné povolenie. NDS sama odhaduje vypísanie tendra v roku 2020 a výstavbu od začiatku roku 2021.
Takže s kompletnou D3 od Žiliny na hranice s Poľskom tiež nemáme počítať nejako skoro.
Keby sa kompetentní správali zodpovedne, od roku 2012 mohol byť projekt úseku od Žiliny až za Kysucké Nové Mesto dávno opravený a prejsť všetkými stupňami prípravy. Tento úsek je čo do dopravnej záťaže najväčší adept na to, aby sa staval čo najskôr. Dopravná záťaž je tam vyššia ako na väčšine chýbajúcich úsekov D1.
Zdroj: NDS
Je verejne známe, že NDS prišla pre politické výmeny vo vedení firmy o veľa kľúčových odborníkov na prípravu stavieb. Snaží sa vraj niektorých, ktorých prepustili, aj lákať naspäť. Zvýšila sa v posledných mesiacoch schopnosť NDS pripravovať diaľnice?
Zatiaľ tomu nič nenapovedá.
Vidieť, že NDS začína vo väčšom obstarávať prípravu úsekov na R2. O nej často hovorí Béla Bugár aj minister Érsek ako o jednej z priorít. Ktorý úsek je najbližšie k výstavbe?
Spomínaný obchvat Košíc, Šaca – Košické Olšany. Tam NDS uvádza, že majetkovoprávne vyrovnanie majú hotové na 90 percent. Ak do jari budúceho roka zazmluvnia celých 100 %, môžu žiadať o stavebné povolenie. Ak sa nevyskytnú komplikácie, do konca budúceho roka sa môže vypisovať tender. Taktiež spomínaný úsek medzi Kriváňom a Lučencom sa už mohol stavať, ak by sa jeho lacnejšie riešenie roky neodmietalo. Koľko ho teraz zdrží nutná zmena, si netrúfam odhadnúť.
Môže štát v jednom tendri objednávať viac prípravných fáz, ktoré po sebe nasledujú, aby urýchlil prípravu diaľnic? Napríklad objednať si dokumentáciu pre stavebné povolenie, autorský dozor a rovno aj podklady pre tender?
Ak sú v jednom tendri tieto stupne prípravy, tak je to v poriadku. Vidieť tendencie spájať aj nižšie stupne projektovej prípravy s vyššími, a to už je problém. Na začiatku totiž neviete – a netušia to ani možní uchádzači – aké práce objednávate. Prinajmenšom do momentu, kým sa neposúdi, aký variant trasovania vyjde ako najlepší. Ani po fixovaní trasy však nie je hneď jasné, koľko a akých objektov bude nutné v rámci úseku naprojektovať.
Kde sa takýto postup využil?
Pri príprave prvého úseku R7 od Bratislavy po Ketelec. Vtedy som bol na ministerstve dopravy a hasilo sa tým nepochopiteľné zanedbanie prípravy úseku, bez ktorého ďalšie dva úseky R7 s rozbehnutou prípravou nemali napojenie na cesty v Bratislave. NDS sa do roku 2010 tvárila, že tento úsek má riešiť mesto Bratislava, a mesto to neriešilo. Pre oneskorenie sa zvolil tento mimoriadny režim, vďaka ktorému tento úsek časť zaostávania dobehol. V tomto prípade však riziko zmeny trasovania nehrozilo, pretože od Prístavného mosta bol koridor popri Slovnafte určený pre novú cestu jasný. Mala to byť absolútna výnimka, ale dnes sa to začína vo verejnom obstarávaní opäť objavovať. Dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť, je iná.
Aká?
Že od začiatku tendra na výstavbu diaľnice až po reálnu výstavbu tiež plynie nejaký čas. Keby v tendri nenastali obštrukcie, tak výstavba začne najskôr pol roka od začiatku tendra. Potom počas prvého roku výstavby bežia tie najmenej nákladné práce. Väčší objem financovania je potrebný až v druhom roku výstavby, to znamená dva roky potom, ako sa vypíše tender na zhotoviteľa. Preto štát v zásade do roku 2020 žiadne mimoriadne prostriedky na diaľnice nepotrebuje.
Kedy by výstavba diaľnic mohla reálne naraziť na bariéru od dlhovej brzdy?
Ak sa celý rast príjmov štátu z rastu ekonomiky, z rekordnej zamestnanosti i z plátania dier vo výbere DPH nerozplynie v spotrebe či v predražených tendroch a aspoň časť sa použije na investície, nemusí naraziť nikdy. Rozpočtová rada upozornila, že vláda má v nasledujúcich rokoch veľký priestor na financovanie priorít aj v rámci platných hraníc dlhovej brzdy.
Ako si vysvetľujete toľkú iniciatívu teraz pre uvoľnenie dlhovej brzdy?
Je to kombinácia niekoľkých vecí. Investície v rezorte dopravy sú v SR pre niektoré vplyvné osoby vďačným zdrojom ziskov, aké sú inde v legálnom biznise nedosiahnuteľné. Záujem znásobiť objem takýchto transakcií je teda veľký. Ďalším faktorom môže byť fakt, že po 10 rokoch vládnutia Smeru-SD a sľubovania diaľnic sa ľudia z regiónov začínajú pýtať, kde sú tie diaľnice.
Ibaže dlhová brzda ich výstavbe reálne a rýchlo nepomôže.
Niektorým osobám stačí, že NDS vykúpi pozemky pod obchvaty najväčších miest, ktorých časť predtým lacno skúpili a teraz predávajú za mnohonásobne vyššiu cenu. Stavebným oligarchom bude stačiť, ak sa do volieb v roku 2020 podpíšu ďalšie veľké kontrakty s kartelovými cenami. A pre verejnosť urobili z dlhovej brzdy zástupný dôvod, prečo vraj nemohli splniť sľuby, o ktorých bolo vopred jasné, že sú nereálne. Navyše ani nerobili kroky k tomu, aby ich naplnili aspoň s čo najmenším meškaním. Namiesto toho, aby čelili kritike za to, že väčšinu sľubovaných úsekov diaľnic a rýchlociest za 9 rokov vlád Smeru-SD ani nezačali stavať, prevzali iniciatívu a kupujú si regióny propagandou, podľa ktorej sa po uvoľnení dlhovej brzdy konečne dočkajú. A keby uvoľnenie dlhovej brzdy nakoniec aj neprešlo, v komunikácii sa vláde aj tak hodí. Stovky príspevkov v médiách k tejto téme úspešne odpútavajú pozornosť napríklad od kľúčových stavieb na D1 pri Žiline a Ružomberku, pri riadení ktorých politickí nominanti v NDS zlyhávajú. Meškanie týchto stavieb ďalej narastá a s ním aj náklady, ktoré zbytočne zaplatíme navyše.
Možno dôležitejšie ako to, čo sa deje na hodinách, je to, čo sa deje mimo nich. Projekty, akcie, podujatia, ktoré žiaci sami vymyslia, organizujú aj si ich užijú.
Tilgnerka vládne svetu!
Vždy som chcela napísať stĺpček s takýmto názvom…
Na spojenej škole Tilgnerova som strávila väčšiu časť môjho života, presnejšie 12 rokov. Najprv základka, potom 8-ročné gymnázium. Sprevádza ma však dodnes takmer na každom kroku. „Ten, tá je z Tilgnerky,“ hovorím pravidelne môjmu priateľovi. Ten sa mi už smeje, že Tilgnerka ovláda hádam celé mesto.
Ako je možné, že toľko ľudí zo školy poznám? Vďaka aktivitám, ktoré sme v škole mohli robiť, no neboli to obyčajné školské hodiny.
Už počas posledných ročníkov na Tilgnerke som začínala chápať, že niečo je tam inak ako na bežných školách. „Vy nemáte POT?“ pýtala som sa zarazene kamošov z iných škôl. POT je celoškolská olympiáda v kolektívnych športoch, ktorú moja trieda pravidelne vyhrávala, a tak nám na polici trónilo niekoľko pohárov. Ako na ozajstnej súťaži.
Alebo benefičný školský bufet McTiger’s, do ktorého sme počas veľkej prestávky varili párky a po večeroch piekli doma koláče, aby sme za zisk mohli zorganizovať školský Deň detí, Mikuláša, valentínkový expres či imatrikulácie v miestnom klube. Benefičný bufet McTiger’s čaká na otvorenie. FOTO – Archív autorky
A to nehovorím o školskom časopise No Limity!, s ktorým sme rok za rokom vyhrávali súťaže a okrem článkov o živote školy sme tam s kamoškami prepašovávali napríklad aj rôzne ekologické tipy. Vďaka nemu vlastne dnes robím to, čo robím.
Minulý týždeň som sa po rokoch na Tilgnerku vrátila opäť, bola som sa pozrieť na otvorenie nového projektu – školskej Escape Room s názvom Trinásta záhrada. A pochopila som, že možno dôležitejšie ako to, čo sa deje na hodinách, je to, čo sa deje mimo nich. Projekty, akcie, podujatia, ktoré žiaci sami vymyslia, organizujú aj si ich užijú. escape-room-tilgnerova Čítajte viac: Na Tilgnerovej otvorili školskú Escape Room. Žiakom pomôže rozvinúť logické myslenie aj tímového ducha
Trinástu záhradu netvorila pani učiteľka po večeroch doma. Všetko pod jej dohľadom spravili žiaci. Vyhlásili zbierku hádaniek a logických úloh, ktoré im nosila celá škola, zorganizovali zbierku, spravili rozpočet, vyrobili jednotlivé stanovištia a sami zorganizovali a odmoderovali aj slávnostné otvorenie. Profesionálne a vecne riadili celý proces, až mi pripomínali manažérov z nejakých veľkých firiem. Naučili sa pracovať spoločne, vzájomne sa lepšie spoznali, naučili sa rozdeliť si úlohy a rozvrhnúť si čas.
Nechcem hovoriť, že knihy sú zlé, ale toto deti žiadna hodina literatúry nenaučí, hoci to v živote možno budú potrebovať viac.
List of Killings in the Name of Islam: Last 30 Days
This is part of the list of killings in the name of Islam maintained by TheReligionofPeace.com. Most of these incidents are terror attacks. A handful are honor killings or Sharia executions.
During this time period, there were 123 Islamic attacks in 23 countries, in which 752 people were killed and 813 injured.
(TROP does not catch all attacks. Not all attacks are immediately posted).
Deň, keď vzali Poľsku všetko: Kronika vopred ohlásenej smrti tretej republiky
Drastický útok na nezávislé súdnictvo, ktorý prebieha v Poľsku, nie je ojedinelým vybočením z demokratických pravidiel hry. Národ buričov a šmelinárov, ktorý spustil nežnú revolúciu v strednej Európe, sa otáča do minulosti a na východ.
To bolo tak: počas hlbokých osemdesiatych rokov vládla v Československu normalizácia, ale relatívny materiálny dostatok. Ak sme sa dostali k zakázaným knihám a kazetám, najčastejšie prichádzali z Poľska.
Na druhej strane Tatier bola situácia presne opačná. Relatívna sloboda, no v krajine vládla chudoba. Pašované československé výrobky každodennej spotreby tu boli veľký luxus. Poľsko malo za sebou neúspešný pokus o modernizáciu a potom nevládalo splácať zahraničné dlhy, zmietalo sa v ekonomickej kríze a reálne zárobky ľudí klesli v roku 1982 o 30 percent.
Každý, kto môže, naloží do ošúchaného Polonéza ženu a deti, dve kilá klobásy a pod blatníkom ukryje nemecké marky: slávni poľskí šmelinári. V noci sa naposledy prežehnajú pred kostolom a cez celý socialistický blok vyrazia do Turecka. Tam za marky nakúpia hodinky s kalkulačkou, texasky a topánky-blatojebky. Tovar na spiatočnej ceste predajú v Maďarsku či na Slovensku s trojnásobnou maržou.
Prespáva sa v aute na parkoviskách; kradmý orgazmus v smradľavých ponožkách na zadnom sedadle, burza na petržalskej dostihovej dráhe a hnačka v neďalekom lesíku. Sprcha až doma. Nakúpiť študentskú pečať a porcelán, domácu chémiu a menštruačné vložky. V Poľsku pôjdu na dračku.
Komunistický blok za to Poliakmi pohŕda, ale kupujú od nich všetci. Našich susedov pritom ich vynaliezavosť zachránila pred zúfalou situáciou doma, priniesla im nezávislosť od ekonomiky totalitného systému a navyše ich pripravila na realitu voľného trhu, ktorá už onedlho vystrieda socializmus. Počas 80. rokov produkuje tieňová cezhraničná ekonomika 30 percent hrubého domáceho produktu Poľska.
90. roky: Šmelinári, okrúhly stôl a hrubé čiary
Vďaka tomu už na prelome 90. rokov funguje poľský biznis lepšie, ako bude u nás ešte o desaťročie neskôr. V roku 1991 zakladajú burzu cenných papierov, tá je dodnes referenčným bodom pre celý náš región a s kapitalizáciou 150 miliárd eur je v roku 2017 desiatou najväčšou v Európe.
Neľútostné reformy vtedajšieho ministra financií Leszeka Balcerowicza, ktorými rekordne rýchlo stabilizoval kolabujúcu ekonomiku, však neboli jedinou poľskou inováciou. Poľská nežná revolúcia neprebehla na námestiach, ale za okrúhlym stolom, za ktorý si sadli predstavitelia komunistickej nomenklatúry, demokratickej opozície a katolíckej cirkvi.
Výsledok: dohoda o nekrvavom odovzdaní moci, ktorá sa stane predzvesťou pádu komunizmu v celej strednej Európe. Začína sa takzvaná tretia poľská republika založená na celonárodnom konsenze, ideách demokracie a právneho štátu. Jej stelesnením sa stane ústava z roku 1997. Tá, ktorej znenie dnes vykrikujú rozhorčené davy na námestiach poľských miest a ktorej každá veta znie ako obvinenie na adresu súčasnej vlády.
Ideu „hrubej čiary za minulosťou“ vyslovil ešte v roku 1989 Tadeusz Mazowiecki, prvý nekomunistický premiér Poľska od konca vojny. Mala byť novým, nevídaným zjednotením národa bez ohľadu na členstvo v strane či v katolíckej cirkvi, bez ohľadu na pôvod či ekonomické zázemie: „Vláda, ktorú utvorím, nebude niesť zodpovednosť za hypotéku, ktorú zdedila. (…) Minulosť oddeľujeme hrubou čiarou. Zodpovedať budeme jedine za to, čo sme urobili, aby sme Poľsko dostali z aktuálneho stavu kolapsu.“
Poľsko vďaka tomu preskočí detské choroby, akými v tom čase prechádzalo Slovensko: rozpoltenosť medzi Ruskom, nacionalizmom a diktatúrou, medzi disidentmi vo vyťahaných svetroch a komunistami v zle ušitých sakách. Ideológia ustúpila pragmatizmu.
Lebo hrubá čiara znamená aj to, že nový (prozápadný) smer bol stanovený hneď na začiatku a nepodlieha diskusii. Nemotorný Lech Wałęsa neskôr prenechá prezidentské kreslo bývalému komunistovi Aleksandrovi Kwaśniewskému, ten však pravidlá liberálnej demokracie prijal za svoje. Poľskí pragmatickí postkomunisti sú iní ako tí v Česku, ktorí strašia dodnes v parlamente Stalinom. Poľsko tých čias je stabilnou, predvídateľnou krajinou postkomunistickej Európy, čakateľ na členstvo v elitnej Únii a spoľahlivý spojenec Aliancie.
Dnes niektorí hovoria, že už vtedy sa to začalo lámať. Že okrúhly stôl nebol zjednotením, ale sprisahaním elít s cieľom zachovať si moc aj po páde komunizmu. Vraj nikoho iného ku korytám nepustili. A „hrubá čiara“ nebola novým začiatkom, ale snahou zakryť všetky národné krivdy: od Katyne, cez komunistické represie voči katolíkom, až po eštebákov v demokratickej vláde.
„Oni sa dohodli! Komunisti sa dohodli s Mazowieckým, aby zostali pri korytách, a Poľsko opäť trpí!“ kričí ešte aj Wałęsa pred prezidentskými voľbami v roku 1990. Stojí za ním nejaký Jarosław Kaczyński, ktorý kričí rovnako.
Vzniknutú situáciu vysvetľuje Andrzej Jagodziński, známy disident a prekladateľ, neskôr šéf Poľského inštitútu v Bratislave. „Pravda je taká, že okrúhleho stola sa zúčastnili všetky rozhodujúce sily. Jarosław Kaczyński medzi nich nepatril nie pre nejaké sprisahanie, ale pretože vtedy bol len nejakou treťotriednou postavičkou. Bol doslova nikým.“
Wałęsova hra s démonmi histórie vskutku trvá len krátko: onedlho vyhrá nad Mazowieckým a stane sa prezidentom. Kaczyńského odkopne a na svoje neúprimné slová z kampane zabudne. Kaczyński nezabudne, ale na najbližších desať rokov zostane politickým planktónom. Pragmatické smerovanie Poľska môže nerušene pokračovať.
A šmelinári? Tí nerušene pokračujú tiež. Teraz operujú na poľsko-slovenskom (chľast) a poľsko-ukrajinskom pohraničí (cigarety). Každý deň vymýšľajú nové spôsoby, ako prejsť cez hranicu, napínajú šľachovité ruky s taškami plnými štrngajúceho kontrabandu a s povzdychom platia colníkom pokuty a úplatky. Poliaci ich prezývajú „mravce“.
Keď pominie éra vodky a tabaku, mravce presadnú do ojazdených áut privážaných z Nemecka. Zmení to až schengen.
Poľská idylka 90. rokov sa končí 22. júla 2002. Do kancelárie šéfredaktora Gazety Wyborczej Adama Michnika vstupuje lobista Lew Rywin, ktorý tvrdí, že je poslom „ľudí, ktorí držia moc“, a za úplatok 17,5 milióna dolárov sľubuje zmeny v legislatíve priaznivé pre holding Wyborczej Agora. Presvedčený ľavičiar Michnik, ten „špinavý židák“, „židoboľševický hajzeľ“ a „vred na tele poľského národa“, ako ho už v tom čase nazýva radikálna katolícka pravica, celý rozhovor nahrá a následne nemilosrdne publikuje. Ľavicová vláda následkom toho utrpí drvivú porážku vo voľbách a v Poľsku sa paradoxne začína éra pravice. Tá trvá dodnes.
Nulté roky: Poľsko „B“
Na úrovni politiky a hospodárstva sú nulté roky 21. storočia v Poľsku nudným príbehom stability a rozvoja, ktorého súčasťou sa konečne stalo aj Slovensko. Poľské politické podhubie sa však vyvíja vlastným smerom. V časti spoločnosti začínajú pomaly dominovať témy a akcenty, ktoré nastoľuje nacionalistická pravica integrovaná so štruktúrami poľskej katolíckej cirkvi.
Sociológovia budú neskôr hovoriť o Poľsku „A“ a Poľsku „B“. Tí prví, to sú obyvatelia veľkých miest a západnej, priemyselnej časti krajiny, ktorí využili porevolučné zmeny a uplatnili sa v biznise, v politike a umení. Sú liberálnejší, otvorenejší a so vstupom do Únie úplne strácajú komplexy postkomunistickej mentality.
Šiesta najväčšia a najľudnatejšia krajina EÚ začína dominovať nášmu regiónu a formovať politiku celej Únie voči Východu. Oranžovú revolúciu na kyjevskom majdane podporia ako prví práve poľskí politici, a odkedy sa stane ministrom zahraničia ten „arogantný, žoviálny zasran Sikorski“ (ako ho v súkromnom rozhovore nazve jeden zo slovenských diplomatov), poľská diplomacia je varená-pečená v najlepších európskych salónoch.
A Poľsko „B“? To sú tí druhí, obyvatelia malých miest a východu – bez perspektív, bez expresných ciest a bez pracovných zmlúv. Masový exodus do Británie, Nemecka a Írska sa začína ešte pred vstupom do EÚ a východné regióny Poľska sa pomaly vyľudňujú. Tí, čo zostali, pociťujú čoraz väčšiu frustráciu zo sveta, v ktorom im televízia ukazuje zahraničnopolitické úspechy a rekordný rast ekonomiky, zatiaľ čo oni – drobní podnikatelia, vidiecki úradníci, šmelinári a zdravotné sestričky – si mobil dobíjajú na kredit, lebo mesačný paušál si nemôžu dovoliť.
Poľsko „B“ stelesňuje aféra siete supermarketov; pokladníčka jedného z nich sa pociká počas pracovnej zmeny. Vedúca jej nedovolila ani prestávku na záchod so slovami, že si má dať plienky. Ako vzápätí zistí pracovná inšpekcia, šikanovanie a otrocká práca sa od roku 1999 týkali 20-tisícov pracovníkov tej firmy a aktívne ho podporovalo takmer 300 vedúcich obchodov v celej krajine. Svojich zamestnancov dávali mlátiť esbéeskármi, zamykali ich v skladoch či falšovali prezenčné listiny.
Začiatok histórie – a jej koniec
Ako vidíme, Poľsko „B“ a niekdajšie „treťotriedne postavičky“ politickej scény 90. rokov – tí, ktorí sa počas okrúhleho stola nedokázali pretlačiť k válovu – majú veľa spoločného. Tí prví majú na svoj neúspech objektívne dôvody. Svojmu osudu ich ponechala nielen postkomunistická transformácia, ale aj ich politické elity. Tí druhí svoju šancu mali, no nevyužili ju. Pocit krivdy je však rovnaký.
V roku 2001 zakladajú bratia Kaczyńskí stranu Právo a spravodlivosť (PiS); Lech je pomerne obľúbeným bývalým ministrom spravodlivosti a Jarosław tým, čo vždy – nikým, no poťahuje nitky v úzadí. Ich volebný program len ťažko odlíšiť od Občianskej platformy (PO) Donalda Tuska, ktorá vzniká v tom istom roku, hoci PiS loví v konzervatívnejšom prostredí, PO v liberálnejšom spektre centropravice. Rozkol príde až v roku 2005, keď PO odmietne koaličnú vládu s PiS a Kaczyński začne vládnuť so stranami Sebaobrana a Liga poľských rodín – presne s tými, ktoré majú voličov v Poľsku „B“, teda ľudí zo znevýhodnených regiónov, odporcov európskej integrácie, ale aj nacionalistov, antisemitov a klérofašistov najhrubšieho zrna.
Jarosław Kaczyński na svoj zoznam úhlavných nepriateľov pripisuje nové meno – Donald Tusk, a od svojich koaličných partnerov sa zároveň rýchlo učí, ako komunikovať s frustrovanými masami, prečo treba vždy dobre vychádzať s poľskými cirkevnými hodnostármi, že poriadok je viac ako sloboda. Naučí sa aj to, že nezávislé médiá sú hrozivá zbraň, ktoré neľútostne obnažia jeho neschopnosť diskutovať, vysmievajú jeho autoritatívny spôsob vládnutia a každý jeho verejný výbuch hnevu zmenia na pokles voličských preferencií o niekoľko percent.
Kaczyńského strana postupne buduje väzbu s Poľskom „B“ na úkor svojich koaličných partnerov. Tak ako oni rozvíja mýtus, že elity rovnako oklamali obyčajných ľudí, ako aj ich, ohrdnutých politikov. Že ich životné neúspechy, nízke platy, nezamestnanosť a slabá úroda sú výsledkom sprisahania eštebákov z okrúhleho stola, veľkej hry mocných s cieľom ujarmiť poľský národ.
Koaličná vláda PiS v rokoch 2005 až 2007 – to je prvý, nepodarený pokus zmeniť smerovanie Poľska od roku 1989. Je zároveň predzvesťou toho, čo sa naplno rozpúta v roku 2015. Kaczyńského najvernejší ľudia už vtedy pripravujú prvé čistky a lustrácie, minister obrany Macierewicz publikuje zoznam stoviek jeho vlastných tajných agentov v službe, čím ohrozí ich životy a dôkladne zničí spravodajskú ochranu svojej krajiny.
Tajné služby rozbiehajú provokácie voči politickým oponentom a napätie vo vzduchu dopĺňajú nekonečné modlitby najradikálnejšieho katolíckeho rádia na svete Maryja, ktoré vysiela z poľského Toruňa.
O dva roky vláda padne pre nezhody v koalícii a v predčasných voľbách nečakane vyhráva Tuskova PO. Kaczyńského koaliční partneri sa skompromitovali vinou vlastnej hlúposti, ich pádu však výrazne pomohli aj tajné služby pod kontrolou PiS. Zdá sa, že príbeh úspešného, otvoreného Poľska môže napriek nepríjemnej epizóde pokračovať ďalších osem rokov, až do roku 2015.
Pravda je však taká, že trhlinu medzi Poľskom „A“ a „B“ sa už nikdy nepodarilo zaceliť. Ekonomickí liberáli nenašli spôsob, ako pomôcť obetiam svojho vlastného úspechu. Práve naopak – boli presvedčení, že tí najlepší potiahnu celú krajinu dopredu a všetci ostatní sa už nejako zvezú s nimi.
Poľská elita už vtedy rozmýšľa v kategóriách európskej politiky a nadnárodných korporácií, zatiaľ čo milióny Poliakov jazdia v otlčených autách z druhej ruky a na konci mesiaca im nestačí na benzín. Symbolom tejto arogancie sa stáva prezident Komorowski, ktorý na ulici Varšavy dostáva otázku od mladého muža, čo má robiť jeho sestra, ktorá nemá prácu ani byt a mesačne žije z menej ako 500 eur. „Má si vziať pôžičku a nájsť si lepšiu robotu,“ poradil mu ochotne prezident.
Obdobie najrýchlejšieho rozvoja Poľska trvá do konca roku 2015. Pre mňa sa však skončilo oveľa skôr: katastrofou prezidentského Tupoleva v apríli 2010. Spôsobila šokujúci, nečakaný výbuch frustrácie a nenávisti, o akej doteraz nikto netušil, hoci evidentne bublala pod povrchom.
Smrť prezidenta Kaczyńského bola pre jeho dvojča Jarosława obrovským životným otrasom, no mala aj ďalšie následky. Z ich dvojice práve Lech dokázal upokojovať emócie a hľadať s oponentmi konsenzus. S jeho smrťou stratil Jarosław posledné zábrany. Eštebáci z okrúhleho stola sa preňho odteraz stanú ruskými agentmi, Tusk Putinovým človekom a Smolensk 2010 pokračovaním Katyne 1940.
Teraz môžu vidieť aj poslední pochybovači z Poľska „B“, ako do seba zapadá sprisahanie proti Poľsku.
A ľudia odpovedajú. Po uliciach prechádzajú procesie s veľkým dreveným krížom, vo vzduchu hromžia zovreté päste a konšpirácie. Vraj atentát, vraj umelá hmla nad letiskom a ruskí agenti, ktorí dorazili preživších pasažierov. Poľsko zaplavuje more vlajok, s ním vlny nenávisti a vietor nového, kŕčovitého patriotizmu.
Nasledujúcich päť rokov PiS v opozícii prehlbuje svoj emocionálny vzťah s časťou spoločnosti vypestovaný na frustrácii a pocite krivdy. Popritom rozvíja vlastné mediálne impérium a získava firmy ochotné stranu financovať. Priepasť medzi Poľskom „A“ a „B“ už nabrala historický aj existenciálny rozmer. Na druhej strane barikády sa vraj nachádza všetko, čo má pravý Poliak a katolík nenávidieť. Stojí tam zrada, pohrobkovia komunizmu, liberálne hodnoty s ich gejmi a rodovou rovnosťou, ako aj odvekí nepriatelia, Rusko a Nemecko.
Tuskova vláda ďalších päť rokov od pádu lietadla samoľúbo pokračuje, akoby sa nič nedialo. Z letargie ich vytrhnú až prezidentské voľby v máji 2015, v ktorých vyhráva Kaczyńského verný človek Andrzej Duda. Tusk vzápätí necháva domácu politiku svojmu osudu, odchádza robiť kariéru do Bruselu. Porážku jeho strany spečatia parlamentné voľby na jeseň toho istého roka.
Prichádza súčasnosť
V roku 2007, tesne pred pádom prvej Kaczyńského vlády, jeho bývalý koaličný partner Andrzej Lepper v rozhovore pre týždenník Polityka načrtol plán, ktorý Jarosław vtedy nestihol zrealizovať a ktorý naplno rozvinie o osem rokov neskôr: „Pre Kaczyńského je politika cestou k moci cez mŕtvoly. Rolu premiéra si zamiloval. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi. (…) Moc, to je celý jeho život. Má jej víziu na dlhé roky, ktoré sú pred nami. A všetko musí byť jeho.“
November 2015: druhá Kaczyńského vláda už nenecháva nič na náhodu. Tri týždne po volebnom víťazstve nový parlament začal s prijímaním série šiestich zákonov o ústavnom súde, ktorými úplne ochromí jeho fungovanie. Keďže PiS nezískalo vo voľbách ústavnú väčšinu, nepriaznivé rozsudky ústavného súdu by ohrozili pripravovanú demontáž demokratických inštitúcií. Ústavný súd tieto ničivé zákony ruší, jeho rozhodnutia však nová premiérka Beata Szydłová jednoducho odmietne publikovať vo vestníku.
December 2015: ozbrojená jednotka vojenskej polície vtrhne do slovensko-poľského centra pre kontrašpionáž pri NATO, čím Poľsko poruší bilaterálnu dohodu a na čas zastaví strategický projekt na ochranu Aliancie pred ruskými spravodajskými hrozbami.
Minister obrany Antoni Macierewicz, smutne známy už z prvej vlády PiS, týmto krokom spúšťa veľkú čistku v armáde. O prácu vzápätí prichádza vojenská elita, tisíce vysokých dôstojníkov a generálov, ako aj najskúsenejší agenti tajných služieb. Prenasledovanie a šikana ich stíha aj po odchode z armády.
Jeden z nich spácha po nátlaku nadriadených samovraždu. V tom čase však už Macierewiczov stranícky kolega, minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro, získal kontrolu nad prokuratúrou a prípady brutálneho šikanovania v armáde uzatvára. Skutok sa nestal.
Január 2016: začína platiť takzvaný malý mediálny zákon, ktorým preberá vládnuca strana kompletnú kontrolu nad verejnoprávnymi médiami a Radou pre kontrolu médií. Všetci novinári a ostatní zamestnanci týchto inštitúcií s momentom platnosti zákona prichádzajú o prácu a späť prijmú len tých, ktorých pozitívne prelustruje nové vedenie.
V medzičase PiS ovládlo políciu a prokuratúru a rozpútava čistku na všetkých úrovniach štátnej správy. Styčná dôstojníčka britskej tajnej služby to zhodnotí konštatovaním: „V dôsledku aktuálnych čistiek (poľskej vlády) sledujeme masové pokusy o infiltráciu zo strany ruských služieb na rôznych úrovniach rozhodovania. Poľsko prestáva byť spojencom voči hrozbám z Východu a stáva sa pre nás, naopak, hrozbou.“
Január 2017: poľský Sejm prijíma zákon o jednotkách teritoriálnej obrany – novom type vojska, ktoré už nebude podriadené prezidentovi a veliteľstvu armády ako doteraz, ale priamo ministrovi Macierewiczovi. Nábor doň realizujú paramilitárne jednotky, ako sú u nás Slovenskí branci, a v prípade výnimočného stavu budú mať možnosť zasahovať aj proti svojim vlastným občanom. Ich výučba trvá 16 dní plus stáže jedenkrát za mesiac počas najbližšieho roka. Palebná sila: 50-tisíc vojakov a najnovšie zbraňové systémy, ktoré Poľsko práve nakupuje často na úkor svojej profesionálnej armády, doteraz jednej z najlepších v Európe.
V roku 2017 už má PiS takmer všetko. Politická opozícia sa nedokáže pozbierať z porážky, občianskej spoločnosti chýba líder a najväčšia protestná organizácia Komisia na ochranu demokracie (KOD) sa zmieta v škandále s finančnými podvodmi.
V systéme rozdelenia moci už nie je takmer nič, čo by mohlo nové zmeny zvrátiť. Nič, okrem bežných súdov. Tie zatiaľ fungujú ako doteraz. Prípady šikanovania a vykonštruované procesy proti bývalým vojakom a úradníkom postupne rozhodujú v prospech obvinených a opakovane podrobujú zdrvujúcej kritike zaujatosť prokuratúry a ministerstiev.
TKM: Teraz, kurva, my!
Nová garnitúra zatiaľ naplno rozbieha svoj nový život. Kaczyński im dal presne to, čo sľúbil: z provinčných straníckych pešiakov sa zrazu stávajú ministerskí radcovia, vysokí dôstojníci armády a členovia dozorných rád štátnych podnikov. Hlavným kritériom ich novej kariéry je lojálnosť voči strane a jej rozhodnutiam. Heslom dňa kedysi frustrovaného Poľska „B“ a ich politikov je dnes už slávna skratka TKM Jarosława Kaczyńského z roku 1997: „Teraz, kurva, my!“
A tak je možné, že v novej vláde sa hovorcom ministra obrany stane 25-ročný pracovník lekárne s maturitou Bartłomiej Misiewicz, ktorému musia zrazu salutovať najvyšší armádni generáli. Riaditeľka malej nemocnice Sabina Bigosová-Jaworowská, v súkromí kamarátka novej premiérky, získava post členky správnej rady druhej najväčšej banky v Poľsku Pekao, ktorej časť vlastní štát.
Poľskí novinári publikujú tisíce ďalších mien osôb bez akýchkoľvek skúseností a kompetencií, ktoré teraz obsadili kľúčové politické a ekonomické posty. Šéfom parlamentného výboru pre spravodlivosť a ľudské práva je pre zmenu Stanisław Piotrowicz, komunistický prokurátor, ktorý sa významne zaslúžil o odsúdenie opozičného disidenta. Je živým dôkazom, že Kaczyńského boj proti komunistom a „eštebáckym špiónom“ bol len cynickou hrou proti opozícii.
Milióny bezmenných voličov PiS takisto dostávajú svoju odmenu. Prilepšia si najmä tradičné mnohodetné rodiny z konzervatívneho vidieka, na ktoré mieri program Rodina 500 plus. Od 1. apríla 2016 na svoje druhé a každé ďalšie dieťa v rodine získajú príplatok 120 eur mesačne.
Upadajúce a ekologicky škodlivé uhoľné bane Sliezska drží vláda nad vodou bez ohľadu na obrovské finančné straty a Sejm schvaľuje skorší odchod do dôchodku i napriek nepriaznivým demografickým trendom. Experti hovoria o časovanej bombe pre nadchádzajúcu generáciu a prejedaní úspor, ľudia sú však spokojní. Voličské preferencie vládnej strany neohrozili autoritatívne zákony ani čoraz hlasnejšia kritika z Európskej únie. Tým skôr, že premiérka Szydłová naznačuje, že na ochranu Poľska pred utečencami je dokonca ochotná z EÚ vystúpiť.
Komu treba nezávislé súdy
Zdalo sa, že poslednú baštu právneho štátu – nezávislé súdy – už v Poľsku nezachráni nič.
13. júla 2017: vo večerných hodinách na jednom z posledných zasadnutí Sejmu pred prázdninami prechádza niekoľko prvých zákonov, ktorými sa zmení fungovanie nezávislého dozorného súdneho orgánu KRS a jeho členovia automaticky stratia mandáty. Odteraz ich bude vyberať Sejm pod kontrolou vládnej strany a na úkor súdnictva sa zvýšia aj právomoci ministra spravodlivosti.
Nasleduje zákon o najvyššom súde, ktorý odvolávanie jeho členov podriadi takisto ľubovôli ministra spravodlivosti a prezidenta. Najvyšší súd je kľúčový aj preto, že rozhoduje pri sporoch o volebnom práve a prípadné podozrenia z manipulácie volieb či ich procedúr sa prešetrujú práve tu.
V tom istom momente protestujú pred Sejmom a najvyšším súdom desaťtisíce ľudí, no vnútri prijíma sporné zákony parlamentná väčšina v Sejme i Senáte bez mihnutia oka. Prezidentov podpis bude pravdepodobne už len formalitou. Hasiči zatiaľ upevňujú bariéry proti občianskym nepokojom a rozzúrených občanov začína z námestí odvádzať polícia. Padajú prvé obvinenia z trestného činu rušenia verejného poriadku.
Naozaj tak krajina prichádza o nádej, že jej najbližšia budúcnosť bude normálna? Zrejme nie. Samotné Poľsko dnešných dní je dôkazom toho, že štátna mašinéria začína po akumulácii moci postupne strácať mieru. Občanov pred ňou doteraz chránili súdy a platí to pre všetkých, dokonca aj pre tých z kategórie „B“.
Čo sa stane, keď ich chrániť prestane? Skôr či neskôr polícia zatkne na námestí aj mladíkov, ktorých rodina, doteraz verná strane, si zrazu uvedomí, čo všetko má spoločné s tými z Poľska „A“: strach pred policajnou svojvôľou, túžbu po spravodlivosti, ktorá platí pre všetkých. Potreby bezpečia a právnej ochrany. To môže byť bod obratu, v ktorom ekonomické a svetonázorové rozdiely, rozpor medzi metropolou a vidiekom, hipstermi a futbalovými fanúšikmi, prestane existovať.
Bývalý vysoký policajný dôstojník mi nedávno opisoval, že zatiaľ čo oni sa kedysi, vzhľadom na zložité procedúry, báli zapnúť maják aj cestou na zásah, teraz ich nahradili iní. „Prišli zasrani z malých miest a dedín, ktorým sa doma všetci vysmievali, lebo žili s mamou a nevedeli si ani našetriť na svadbu. Tí teraz do rodných mestečiek prichádzajú zásadne s majákmi a policajným sprievodom. Vieš si predstaviť ego tých machrov a úžas všetkých susedov a známych?“
Ten úžas si už dnes vie predstaviť v Poľsku každý. Hneď po nástupe novej vlády začali médiá prinášať správy o dopravných nehodách s účasťou vládnych kolón. Jednu z najznámejších, keď premiérkina limuzína narazila do ničnetušiaceho miestneho vodiča, už prokuratúra vyhodnotila ako vinu občana, hoci videozáznamy svedčia o opaku. Nehoda sa odohrala v malom meste, v srdci Poľska „B“.
