According to the description provided by TruFemcels, “a femcel is an adult woman whose physical appearance is below average (<4/10) or suffers a significant impediment that prevents her from securing a romantic relationship – NOT sex.”

“Sex,” it continues, “is available to most (not all) women as long as it is done IN SERVICE of men.”

“This does not end loneliness and often serves as a pretext for abusive relationships. In a culture where lookism means many men feel comfortable mistreating women they [have sex with] but are not attracted to, many femcels rely on celibacy to protect them from the worst of casual sex culture.”

Incel,https://kyberia.sk/id/8975800

Zuzana Žiaková spoznala svojho bývalého partnera počas vysokej školy. Bol o dva roky mladší a počiatočné kamarátstvo sa neskôr pretavilo do štvorročného vzťahu. Vzťahu plného výčitiek, urážok, manipulácie a citového vydierania.

„Na začiatku bol pozorný, milý, robil pekné gestá, na konci už to bolo aj o vulgárnych urážkach. Len čo sme vzťah zoficiálnili, úplne sa to v ňom preplo. Všetko bral osobne, urážal sa, prekážalo mu, ako fungujem. Jeho taktika potom bola odísť a ignorovať ma,“ opisuje.

Spočiatku išlo len o výbuchy a podľa Žiakovej prehnané reakcie, ktoré sa s ním snažila vždy vykomunikovať. Neskôr už bola stále v strehu, či nepovie niečo, čo by jej ex partner videl ako problém.

„Jeho kritickosť voči mne sa stupňovala. Všetko, čo som urobila, bolo zle, napomínal ma, ako stojím, sedím či rozprávam, to nemôžeš takto, to musíš inak. Na druhých bol príjemný, napríklad aj na mojich rodičov. Veľakrát sme boli u nás, on vyzeral ako ten pokojný, aj keď ma napríklad potichu napomínal, ako jem. Toľko do mňa hustil, až som vybuchla a vyzerala ako tá hysterická a on na to len – čo kričíš, nič sa nestalo,“ opisuje Žiaková, ako sa násilie postupne stávalo súčasťou jej každodennosti.

A zintenzívňovalo sa presne tak, ako býva zobrazené v učebnicových príkladoch.

Psychické násilie sa zľahčuje

Na začiatku sa psychické násilie začína nenápadne, až vyvrcholí v úplný teror či dokonca dôjde až k fyzickým útokom. Medzi plne rozvinutými znakmi psychického násilia a jeho prvotnými náznakmi sú podľa kriminálneho psychológa Ondreja Kubíka rozdiely.

„Partner najprv len občas povie ironickú poznámku, preberá iniciatívu a má zvýšenú potrebu kontroly. Ešte nemusí svoju obeť znevažovať, stačí, že povie – neboj sa, ja to vybavím, zvládnem to lepšie. No postupne svojej obeti vymaže individualitu. Najprv nevie to, potom tamto, až zrazu zistí, že nevie ísť do obchodu kúpiť ani len rožky. Počúva zvnútornený hlas partnera, ktorý jej stále niečo vyčíta,“ objasňuje Kubík.

Psychické násilie je pritom jednou z najrozšírenejších foriem partnerského násilia, no zároveň je oveľa neviditeľnejšie ako fyzické týranie. Ľudia ho aj preto majú tendenciu podceňovať či ospravedlňovať, hoci ide o trestný čin, za ktorý je možné potrestať odňatím slobody na tri až osem rokov.

Jeho znakmi sú ponižovanie, urážky, zhadzovanie, žiarlivosť, manipulatívne správanie, vyhrážanie, potreba kontroly aj izolácia od okolia. Obete takéhoto násilia často počúvajú, že nič nedokážu, sú neschopné, lenivé, zažívajú citové vydieranie, vulgárne útoky či vyhrážky.

Na Slovensku minulý rok polícia vyšetrovala v rámci partnerských vzťahov 362 prípadov psychického násilia na ženách a 40 prípadov psychického násilia na mužoch. Podľa odborných názorov však ide len o špičku ľadovca, keďže väčšina partnerského násilia zostáva stále nenahlásená.

Potvrdzujú to aj príbehy ľudí, ktorí nám svoje skúsenosti rozpovedali. Násilie na polícii až na jeden prípad nenahlásili a v niektorých prípadoch ho dokonca tajili aj pred blízkym okolím.

Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate

Žiaková dodáva, že partner chcel mať jej život úplne pod kontrolou. Snažil sa jej napríklad hrabať v osobných veciach, izoloval ju od ľudí aj kamarátov, čas trávili len s jeho blízkymi, lebo jej priatelia boli preňho hlúpi. Odrádzal ju aj od práce a keď chcela ísť na stáž v marketingu, radšej, ako počúvať ponižovanie, sa rozhodla nechať to tak.

Po čase si tiež všimla, že partner sa ju snaží dostávať do situácií, v ktorých by bola od neho závislá. „Chodievala som k psychiatrovi a raz ma tam mal odviezť. Vynútil si, že chce ísť so mnou dnu, ale keď ma lekárka zavolala a ja som šla bez neho, následne mi povedal, ako si dovoľujem sa takto správať. Bol naštvaný a vyzeralo to tak, že ma tam nechá a nemala by som sa odtiaľ ako dostať,“ opisuje.

Raz dokonca došlo k bitke v bare, keď bol jej partner opitý. „Mali sme vtedy prespať uňho a on z toho, že sa pobil, obvinil mňa. Začal mi vulgárne nadávať a o polnoci ma vysotil von z bytu. Nevedela som, čo mám robiť, kam ísť, keďže som bývala v inom meste. Asi po dvadsiatich minútach prišiel za mnou na zastávku, aby som sa vrátila, ale celý čas sa tváril, akoby som za to mohla ja,“ spomína Žiaková.

Ku koncu vzťahu už spolu podľa jej slov fungovali zo zvyku. „Pohádali a rozišli sme sa stokrát, ale on potom vždy prišiel a nerešpektoval to. Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate. Chvíľu sa správal milšie, ale to mu vydržalo maximálne týždeň. Mala som pocit, že ak sa on nerozhodne, že ten vzťah ukončíme, tak k tomu nemám čo povedať,“ vraví Žiaková.

Definitívny koniec vzťahu prinieslo až fyzické násilie. „Pohádali sme sa opäť na nejakej hlúposti a začal ma škrtiť. Snažil sa to potom uhrať, že to bolo zo žartu, ale vtedy som povedala, aby odišiel a asi to bolo pre nás oboch to, čo sme potrebovali, pretože už to ani neskúšal naprávať,“ opisuje.

O tom, čo so svojím bývalým partnerom zažila, vraj nikomu nepovedala, aby chránila svojich blízkych.

„Nebola som si istá, či z tohto vzťahu dokážem odísť, a tak mi neprišlo v poriadku hovoriť svojim kamarátkam o tom, že je otrasný a pokračovať v ňom. Kedysi by som si nikdy nepovedala, že niekoho nechám sa ku mne takto správať, ale postupne to človeka otupí. A niekedy som si myslela, že som možno naozaj na vine ja, že som hlúpa a lenivá a ak to niekomu poviem, dá mu za pravdu,“ priznáva.

Partnerka mu priala smrť

Výskyt psychického násilia na ženách v EÚ je podľa Agentúry Európskej únie pre základné práva 43 percent, teda toľko z nich ho aspoň raz v živote zažilo. Historicky sa takéto skúmanie zameralo najmä na ženy, o mužských obetiach psychického týrania existuje len veľmi málo dát.

V spoločnosti je zároveň násilie na mužoch značne tabuizované a obete sa o ňom často ostýchajú hovoriť. Ich mlčanie tak vytvára mylný dojem, že podobný problém neexistuje, prípadne, že nie je taký rozšírený.

Kubík hovorí, že z rodového hľadiska sa muži viac dopúšťajú fyzického násilia. „Ak je páchateľkou žena a obeťou muž, štatistiky ukazujú, že najčastejšie siaha po psychickom a nie fyzickom násilí.“

Lukáš Glesk zažil oboje. Minulú zimu mal síce len dvojmesačný vzťah, no i tak má skúsenosť s násilím zo strany partnerky. „Už na začiatku som si všímal, že niečo nebude v poriadku. Dokázali ju nahnevať veci, ktoré sú úplne bežné a neraz si ich vymyslela. Chvíľu bola milá, a potom prišla náhla zmena nálady,“ hovorí.

Jeho expartnerka sa vraj snažila o manipuláciu a používala aj citové vydieranie. Všimol si tiež, že niekedy pila viac alkoholu, než by bolo vhodné. „Raz ma požiadala, aby som išiel kúpiť pivo, a keď som to odmietol, pretože som nemal chuť a chcel som sa vyspať do práce, tak sa nahnevala, zbalila a odišla. Po chvíli mi prišla sms so slovami, že mám skapať. Takých správ bolo za tie dva mesiace viac,“ opisuje.

Keď sa nahnevala, viackrát ho vraj zablokovala na sociálnych sieťach. Vyčítala mu, že je v kamarátskom kontakte so svojou bývalou partnerkou, a tiež mu hovorila, že si má nájsť poriadnu prácu, hoci on sám bol spokojný.

Dokonca Gleskovi tvrdila, že má rakovinu, čo sa neskôr ukázalo ako lož. Glesk hovorí, že keď jej ponúkol, že ju bude sprevádzať na chemoterapie, dostal odpoveď, že ju nemá čo kontrolovať.

„Zo začiatku som tomu vzťahu dával šancu, veril som, že sa s tým naučím žiť a aj som sa snažil, ale nedalo sa to,“ hovorí.

Násilné správanie expriateľky vyvrcholilo, keď spolu doma pozerali film a prehrávanie zamrzlo. “Rozčúlilo ju to. Keď som jej povedal, že ho skúsim stiahnuť, začala mi vyčítať, že na to ona nemá čas, lebo ráno ide do práce. Keď som jej vysvetľoval, že za zamrznutie nemôžem, tak mi dala facku. Odišiel som do inej miestnosti, tam za mnou prišla, vrhla sa na mňa, začala ma škriabať a kopať,“ opisuje.

Glesk ju po incidente vyhodil z bytu, no keďže vedel, že najbližší spoj domov by jej išiel až o niekoľko hodín, zavolal ju späť dnu. „No to bola konečná. Deň na to mi písala, že ju to mrzí a navštívi psychiatra. Chcel som tam ísť s ňou, ale o pár dní mi v správach znovu priala smrť,“ hovorí.

Nadávky a urážky na dennom poriadku

Michaela Helbichová sa v roku 2015 vydávala z veľkej lásky. Hoci rodina a blízki jej výber partnera neschvaľovali, ona odmietala vidieť, že sa k nej nespráva dobre. „A tak som potom roky žila s človekom, ktorý mi stále hovoril, aká som škaredá, tučná, zlá manželka a žena, až som tomu uverila,“ začína svoje rozprávanie.

Pred okolím a aj sama pred sebou svojho muža neustále ospravedlňovala – je len unavený, mal veľa práce, nemal svoj deň. „No keď sa nám po svadbe narodil syn, vtedy sa ešte len všetko začalo,“ hovorí Helbichová. Redakcia jej skúsenosť uverejňuje pod priezviskom jej starej mamy, pre jej obavy z bývalého partnera.

Manžel jej neustále dával najavo, že bez neho nič nedokáže a je neschopná. Kým robila všetko, ako si predstavoval, varila, upratovala, nakupovala, starala sa o dieťa a „plnila si aj manželské povinnosti“, bol pokoj. „No stačilo, že som nestihla naložiť obed na dvanástu, lebo som sa zdržala v obchode, a už bol oheň na streche,“ opisuje.

Keď ju udrel prvýkrát, práve uspávala syna na rukách. „Bolo to preto, že som mu odporovala, nechcela som robiť to, čo chcel a žiadala som od neho, aby sa viac podieľal na domácnosti a starostlivosti o syna,“ hovorí Helbichová.

Keď sa chcela po materskej znova vrátiť do práce, začala cvičiť, aby bola podľa svojich slov vo forme.

„A to sa manželovi nepáčilo, lebo som podľa neho, samozrejme, chodila zháňať chlapov. Urážal ma, že som tučná, škaredá, nič neviem robiť poriadne. Keď som mu nechala syna doma, kamarátom sa chválil, akú má úžasnú ženu, že chodí cvičiť a stará sa o seba. A mne medzitým do fitka vypisoval, že ak sa v momente nevrátim, syna mi tam donesie a ešte uvidím, čo mi spraví,“ spomína.

Často vraj čakávala s dieťaťom v aute na parkovisku, kým manžel odíde na nočnú, aby mohli byť doma bez kriku a výčitiek. „Stále to bolo o tom, kde som bola, s kým som sa rozprávala. Nemohla som ísť ani na výlet s vlastnou mamou, lebo si to neprial. Zobral mi kľúče od auta a ja som sa potom ani nemala ako dostať do práce,“ hovorí.

Helbichová žila v manželstve s násilným partnerom vyše päť rokov. Tvrdil jej, že bez neho život nezvládne, neuživí sa a musí ho poslúchať.

„Nadávky, urážky, ponižovanie boli na dennom poriadku. Čokoľvek som povedala, bolo zle, aj keď by som povedala to isté ako on. Zvykla som si na takýto život, stále som si hovorila, že to snáď prejde, že vydržím, len musím byť silná. Ale potom som si uvedomila, že musím byť silná nie preto, aby som vydržala, ale aby som odišla.“

Od manžela utiekla bývať k bratovi a neskôr s ním musela bojovať o byt písaný na jej meno. „To bol najväčší problém, ale nakoniec som dosiahla aj to, hoci som mu musela vyplatiť dosť veľa peňazí a z bytu zobral, čo sa dalo. No stálo to všetko za to. Prvý nádych po tom všetkom bol najkrajší a najčistejší, aký som kedy zažila,“ vraví.

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Kubík vysvetľuje, že osoby, ktoré páchajú rôzne formy psychického násilia, môžu mať znaky narcizmu. „Sú to ľudia, ktorí centrujú celý svoj vzťah na seba, vlastné potreby, iných vnímajú len ako nástroj k uspokojeniu vlastných potrieb. Je to dané ich osobnostnými predpokladmi,“ objasňuje.

Tento typ násilia zároveň páchajú častejšie ľudia s vyšším intelektom. „Štatistiky a prax ukazujú, že čím sú partneri inteligentnejší a sofistikovanejší, tým je aj ich forma násilia sofistikovanejšia,“ vraví odborník.

Vzťahoví predátori a manipulátori sa však dajú vypozorovať už na základe prvotných znakov. „Jedným z nich napríklad je, ak sa partner veľmi skoro snaží zistiť príliš intímne veci – hneď sa pýta na rodinu či bývalé vzťahy. Takíto ľudia sa snažia ísť okamžite pod kožu,“ vraví. Neznamená to, že ide automaticky o násilníka, Kubík však odporúča ostražitosť.

Psychické násilie sa môže objaviť aj v dlhotrvajúcejšom vzťahu po rokoch. Podľa psychológa je vtedy dôležité sa zamyslieť, aké sú jeho spúšťače. „Napríklad, ak bol vzťah dlhé roky v poriadku, a potom prišla zlomová udalosť – pitie alkoholu, strata práce, vážne ochorenie, narodenie postihnutého dieťaťa,“ vymenúva.

Domáce násilie sa môže objaviť aj vo vzťahu, kde bola prítomná nevera a dvojica sa rozhodne, že ju preklenie a vzťah bude pokračovať ďalej. „Jeden si napríklad môže začať nárokovať na toho druhého – ty si ma podviedol alebo podviedla, ja si dovolím čokoľvek a ty to musíš zniesť, lebo už si spáchal ten najväčší hriech,“ hovorí Kubík.

Pred synom mi nadávala, že som k****

Kubík ľuďom odporúča, aby zo vzťahov, kde sú prítomné známky psychického násilia, utekali čo najskôr.

„Veľmi veľa páchateľov svojim obetiam sľubuje, že sa zmenia, ale urobia tak len na chvíľu alebo vôbec. Netvrdím, že sa situácia nedá riešiť aj terapeuticky a nejakým spôsobom na nej pracovať, ale páchateľ zväčša nemá záujem. Ak ide o narcistického človeka, on má pocit, že je v poriadku a že druhá strana je tá zlá či precitlivená,“ vraví psychológ.

Odísť zo vzťahu plného násilia sa roky nedarilo ani Ladislavovi Resekovi. Bývalú partnerku spoznal v roku 2008 a keď sa po piatich rokoch rozhodli spolu bývať, veľa sa zmenilo. Ona kúpila byt, on doň vložil väčšinu svojich financií na prerábku.

„Keď mi došli takmer všetky peniaze, obrátilo sa to všetko z plánovania spoločnej budúcnosti na to, že môžem byť rád, že mám kde bývať a že v byte môže byť aj môj syn z predošlého vzťahu,“ hovorí. Jeho expartnerku vraj dokázali nahnevať aj maličkosti.

„Spúšťač bol hocičo. Raz mi volala, že mám po ňu niekam prísť autom. Odmietol som, lebo som mal prácu a ona, že prídem, lebo inak nebudem mať kde bývať. Alebo ak mi trvalo dlho, kým som osprchoval nohy našim psom a namiesto tridsať sekúnd to bola minúta, dokázala robiť úplné peklo. Musel som okolo nej chodiť úplne po špičkách, lebo sa u nej dokázala zmeniť nálada z minúty na minútu,“ opisuje.

Zažil aj situácie, keď partnerka vulgárne nadávala pred jeho synom. „Syn mal tri roky a ona na mňa pred ním kričala, že som k***t, aj môj otec a aj môj syn sú. A len čo mi začali lietať poháre okolo hlavy, vedel som, že musíme utekať z bytu,“ hovorí Resek.

Keď bola situácia veľmi vážna, býval v aute alebo v garáži, pretože nemal kam ísť. Jeho firme sa prestalo dariť a bol v zlej finančnej situácii. Syn musel odísť k jeho mame. V tom čase mal vraj Resek preťaté aj všetky vzťahy s priateľmi a rodinou.

„Zakázala mi chodiť von s kamarátmi, vždy hovorila, že na to nemáme peniaze a ak nešla ona, nepôjdem ani ja. Všetko mi vedela podať veľmi vyčítavo,“ hovorí.

V priebehu vzťahu nakoniec došlo aj k fyzickým útokom.

„Raz som prišiel o polnoci domov, psy sa zobudili a keď už som takmer spal, prišla za mnou, že jej kazím výchovu psov. Sadla mi na perinu, zaťala mi nechty do tváre tak, že som musel ísť na štichy k lekárovi. Šiel som aj na políciu, ale dali jej len pokarhanie a pokutu 20 eur. Raz mi dokonca vypálila tak, že si vykĺbila rameno. Ale nenahlásil som to,“ hovorí Resek, pričom tvrdí, že on sám fyzické násilie nikdy ani na obranu nepoužil, aby sa situácia neobrátila proti nemu.

To, prečo vo vzťahu vydržal tak dlho, pripisuje najmä zaľúbeniu a tiež neustálemu ospravedlňovaniu partnerkinho správania. Hovorí, že možným vysvetlením mohli byť aj hormonálne problémy, ktorými prechádzala pre takzvanú predmenštruačnú dysforickú poruchu, teda extrémnu formu predmenštruačného syndrómu, a endometriózu, ktorá spôsobuje problémy s výstelkou maternice.

Zo vzťahu neodišiel ani vtedy, keď mu to poradila terapeutka. „Po nejakom čase sa mi partnerka ospravedlnila a celý rok bola milá. Povedal som si, že ak to tak zostane, môžeme sa zobrať. A keď sme sa po roku vzali, čoskoro sa začalo presne to isté ako predtým. Už som vedel, že to nedám a že musím odísť,“ spomína na rok 2017, keď sa nadobro odsťahoval. Trvalo mu vraj štyri roky, kým sa zo všetkého dostal a vybudoval si život nanovo.

Dopady sú ďalekosiahle

Vzťah plný násilia zanecháva na obetiach dlhodobé následky – telesné aj psychické. Kubík hovorí, že v mnohých prípadoch sú nezvratné.

„Šrámy na duši zostávajú permanentne. Napríklad v podobe zníženého sebavedomia, vyhýbaniu sa spoločnosti, nízkej sebadôvery. Čím neskôr sa psychické násilie podchytí, tým viac si človek zabuduje syndróm obete a tým ťažšie sa vracia do normálneho života,“ tvrdí.

Hovorí aj o takzvanom syndróme obete narcistického partnera. Prejavuje sa v podobe ťažkého zaspávania, nespavosti, nechutenstva, bolestí hlavy či porúch pamäti.

„Obete narcistických vzťahov vykazujú zhoršenú pamäť a zhoršenú koncentráciu pozornosti. Napríklad ak partner tvrdí, že to, čo pred desiatimi minútami povedal, nikdy nepovedal, obeť zrazu prestáva veriť svojej pamäti,“ opisuje odborník.

Problém môžu mať aj deti, ktoré sú svedkami takéhoto správania, ako napríklad spomalený psychický aj fyzický vývin, v neskoršom veku poruchy nálad a emočnej stability.

Žiaková hovorí, že skúsenosť s psychicky násilným partnerom mala veľký dopad na jej sebavedomie, ktoré jej po rozchode chýbalo.

„Je to už päť rokov a stále mám v hlave všetky veci, ktoré mi hovoril. Mám teraz zdravotné problémy a nedokážem si ani oddýchnuť, pretože podvedomie mi vraví, že ak oddychujem, tak som lenivá. Snažím sa s tým pracovať, ale už sa neviem uvoľniť tak, ako to bolo pred vzťahom,“ priznáva.

Resek už má novú známosť, no jeho bývalý vzťah má naňho stále dopad. „Teraz, keď som sa k tomu vrátil, budem mať problém to pustiť z hlavy. Ale odniesol som si z toho, že už nedovolím, aby som sa dostal do situácie, keď by som sa ohrozil finančne aj bývaním,“ vraví.

Helbichová tvrdí, že jej vzťah k samej sebe sa po rozchode s násilným partnerom zlepšil. „Najskôr som nechcela žiadneho muža ani vidieť, ale časom som zistila, že nie všetci sú rovnakí,“ vraví s tým, že si našla nového partnera, s ktorým si veľmi rozumejú. Hoci v nej občas prevláda strach, či bude preňho dosť dobrá, je na seba hrdá.

„Za to, že som si dokázala povedať, že nechcem, aby moje deti mali takýto vzor, a že nič z toho, čo o mne môj bývalý partner hovoril, nie je pravda. Keď som zvládla toto, zvládnem už všetko.“

Kde hľadať pomoc

Ak zažívate násilie alebo máte obavu o svoju bezpečnosť, kontaktujte políciu na číslo 158.

Pomoc môžete nájsť aj na týchto číslach:

• Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212.
• Linka Generálnej prokuratúry pre ohlásenie domáceho násilia: 0800 300 700
• Linka detskej istoty: 116 111
• Krízová linka pre seniorov a seniorky: 0800 172 500
• Konzultácie obetiam sexuálneho zneužívania: oz.ascend@gmail.com
• NONSTOP Linka pomoci obetiam násilia 0944 254 405

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22909369/nestojis-za-nic-skap-styri-pribehy-ludi-ktori-zazili-psychicke-tyranie-vo-vztahu.html

Teraz sme sa už chceli nadýchnuť a vrátiť sa k spisom a veciam, ktoré nás čakali a zrazu sa stalo toto. Je to ďalšia extrémna skúsenosť, nedá sa to naučiť. Myslím si, že treba byť pripravený, že psychologické aspekty môžu niekde vyplávať. Nemyslím si, že by sme mali posttraumatickú stresovú poruchu, ale fleše niekde určite budú.

Hoci nie ste právnik, je veľká otázka, či sa tam páchajú vojnové zločiny. Javí sa, že áno. Aj vám?

Myslím, že sa to javí správne. Nie som vôbec kompetentný robiť závery, ale to, čo človek videl, poukazuje na útoky na civilné obyvateľstvo.

Je jasné, že vo vojnovom konflikte asi musí byť situácia, že civilista nemôže byť ochránený za akýchkoľvek okolností a v každej situácii. Ale používať napríklad znásilnenie, teda útok na absolútnu dôstojnosť človeka, možno aj ako súčasť vojnovej mašinérie a psychológie, je obludné.

Videli sme prípady, keď bola prítomnosť ruskej armády v dome označená. Bola tam nastriekaná sprejom na stenu jednotka, v ktorej tí ľudia pôsobili. Akože bez rešpektu.

Nie v zmysle utajiť svoju identitu, ale napísať, áno, my sme tadeto prechádzali, pochádzame odtiaľ a odtiaľ a patríme do tej a tej jednotky. A teraz si berieme všetko, čo tu vidíme. Nemôžem sa ubrániť tomu, že je to súčasť procesu a vojnový nástroj.

The 37% rule

The mathematical question for Macy (or our would-be dater looking for love) concerns maximizing probabilities. It’s asking how long do you spend sampling options to give the optimum chances of a successful final decision? How many frogs must you kiss to secure your chances of getting a prince?

Mathematicians have given us an answer: 37%. The basic idea is that, if you need to make a decision from 100 different options, you should sample and discard (or hold off on) the first 37. The 37% rule is not some mindless, automatic thing. It’s a calibration period during which you identify what works and what does not. From the rejected 37%, we choose the best and keep that information in our heads moving forward. If any subsequent options beat that benchmark standard, then you should stick with that option to get the best ultimate outcome.

Let’s take an example. Imagine you find yourself single and wanting a relationship (imagination may not be required). You decide you’re going to go on 10 different dates over a few months. The 37% rule tells us you ought to enjoy yourself on the first three — have a laugh and a drink or two — but do not arrange a second date with any of them. You can do better. What the 37% rule tells us is that the next best date you have is the keeper. They are the ones you should try to settle down with.

Brian Christian in his book, Algorithms to Live By: The Computer Science of Human Decisions, uses the 37% rule to help Macy from our opening example. As he writes: “If you want the best odds of getting the best apartment, spend 37% of your apartment hunt (eleven days, if you’ve given yourself a month for the search) noncommittally exploring options. Leave the checkbook at home; you’re just calibrating. But after that point, be prepared to immediately commit—deposit and all—to the very first place you see that beats whatever you’ve already seen. This is not merely an intuitively satisfying compromise between looking and leaping. It is the provably optimal solution.”

Z Bohdanivky od našich reportérov Lukáša Onderčanina a Jozefa Jakubča.

BOHDANIVKA. Na zrekonštruovanom dome v ukrajinskej obci Bohdanivka, asi štyridsať kilometrov východne od centra Kyjeva, je sprejom napísané slovo „ľudia“. Toto slovo má upozorňovať, že v dome žijú civilisti a opakuje sa na mnohých domoch a bránach v dedine.

Vo viacerých prípadoch zbytočne. Biely dom má vybité okná, časť múrov je rozpadnutá a vo dvore je zhorený kamión.

Práve v tejto oblasti ruské vojská takmer mesiac tlačili na Kyjev a jeho satelitné mestá. Z dediny s tritisíc obyvateľmi sa stala frontová línia ruského útoku – v záhradách sú spravené zákopy, v miestnej škole si vojaci spravili základňu.

Koncom marca sa náhle otočili a odišli, no nechali za sebou zničenú školu, obchody, vyrabované domy aj obete, ktorých počet dodnes nie je známy.

Hľadajú synov aj mužov

Z Kyjeva v smere na Bohdanivku vedie za normálnych okolností nová dvojprúdová cesta. Dnes jej časť treba obchádzať pre zničený most, a aj keď trosky z cesty sú už väčšinou odpratané, lemujú ju zničené čerpacie stanice alebo sčernená veža z tanku, ktorú výbuch vymrštil až na krajnicu.

Pred budovou obecnej rady, ktorej časť zasiahla raketa, stojí v rade na dôchodok aj 76-ročná Nina Tepľuková. Kým ich dedinu 8. marca obsadili ruské tanky, jej rodina už stihla odísť.

„Rodinu som poslala preč, nediskutovali sme o tom. Povedala som im, že ja tu zostanem. Sadla som si na diván v kuchyni a čakala som, bolo to v božích rukách. Keď ma zabijú, tak ma zabijú,“ opisuje žena.

Prví vojaci, ktorí do dediny prišli, boli podľa nej pomerne slušní. Tieto slová opakujú Ukrajinci vo viacerých obciach – prvú líniu tvorili mladí a neskúsení chlapci, ktorí netušili, kam a prečo idú.

„Na druhý deň však prišla zver. Ničili domy, rozbíjali okná, rabovali. Chvalabohu, na našej ulici nikoho nezabili, na vedľajšej však áno,“ vraví Tepľuková a ruských vojakov označuje hanlivým výrazom „kacapy“.

Dôchodkyňa z Bohdanivky mala šťastie. „Vnuk bojuje na fronte, je vojak a mal u mňa doma uniformy. Keby mi Rusi vošli do domu a uvideli ich, určite by ma zastrelili,“ dodáva.

Mnohí v Bohdanivke nemali také šťastie ako Tepľuková. „Neteri vzali syna aj muža, aj keď nič zlé nespravili. Odvtedy ich nevideli,“ vraví.

Ženu, ktorá sa volá Valentina, už údajne zavolali aj do márnice identifikovať pozostatky tiel, svojho syna však medzi nimi nenašla. „Bol to slušný a dobrý človek, záchranár. Valentina teraz chodí a posiela milíciám jeho fotografie,“ dodáva.

Rodina v Rusku mu neverí

Nielen Buča či Irpiň, ale aj táto malá dedina sa stala symbolom ruskej brutality. Miestne úrady tu zaznamenali najmenej dva prípady znásilnenia, pričom jednu ženu ruskí vojaci znásilnili po tom, ako na dvore zabili jej muža.

Viaceré budovy v dedine sú zdevastované. Kým novopostavený rodinný dom na Lanovej ulici je takmer nepoškodený, ten susedný bol zrovnaný so zemou. Niektoré budovy padli aj v dôsledku ukrajinského protiútoku.

Ruskí vojaci si svoju základňu spravili v miestnej škole, ktorá je dnes úplne vyhorená. Na školskom dvore je zhorený vrak autobusu, okolie zase museli ukrajinské jednotky intenzívne odmínovať. Úplne zničená je aj škôlka, aj keď farebné preliezačky ostreľovanie prežili.

Vladimir Zajcev má 76 rokov, pochádza z Ruska a aktuálne pomáha s upratovaním poškodeného domu vedľa zničenej školy.

„V Rusku mám 96-ročnú mamu a dvoch mladších bratov. Keď som im poslal fotky, napísali mi, že si vymýšľam, že je to fejk,“ vraví.

Hneď vedľa ich domu je na plote nasprejovaný nápis Červená armáda aj červená hviezda, opodiaľ vykopali štyri telá. S rodinou je len v obmedzenom kontakte.

„Jeden brat sa už neozýva, druhý povedal, že mu mám len napísať, ako sa máme a či žijeme. Má strach, že mu budú kontrolovať telefón,“ vraví pred domom svojej krstnej dcéry.

Jeho rodine sa podarilo z dediny počas evakuácie odísť. Vrátili sa už do domu s odstrelenou strechou, o pár domov ďalej pred pár dňami vykopali štyri telá.

Vladimir ukazuje malú kôlňu, ktorú si ruskí vojaci prerobili na prístrešok, zostávať v dome bolo pre možné útoky ukrajinskej armády rizikovejšie.

Vedľa nej je v zemi kráter od výbuchu. „V dome nám vytrhali dvere, lampy aj bezpečnostné kamery. Vzali si aj matrace či periny, zrejme do školy, aby mali na čom spať,“ opisuje.

Viac ho prekvapil upchatý záchod. „Aj keď možno nevedeli spláchnuť, lebo nešla voda, pred dverami mali dve vedrá vody. Asi ich nenapadlo, že ich môžu použiť, možno to nikdy nerobili,“ smeje sa.

Tanky ovešané spotrebičmi

O pár metrov vyššie na Hájovej ulici prežila okupáciu v pivnici aj Naďa Michajlivna.

Aj ona si na okná napísala: Tu žijú ľudia. Vojaci im neublížili, chodili si pýtať len cigarety. Ich záhrada však bola plná tankov a obrnených vozidiel.

„Prišli k nám nepozvaní hostia a priniesli nám veľkú biedu. Ďakujeme Bohu, že sme všetci živí. Niektorých ľudí vzali a už ich nenašli,“ vraví. Na svojej záhrade našli zvyšky ľudskej chrbtice.

Jej mama žila o pár domov ďalej, napokon jej ruskí vojaci dovolili presunúť ju k nim do suterénu. Mama má 84 rokov, je invalidná a prvý dom jej zničili počas druhej svetovej vojny nacisti.

Po rokoch v zemľanke si postavila jej rodina nový dom. „Chcela v ňom dožiť. Teraz z neho takmer nič nezostalo,“ sťažuje sa. „Boli veľmi nekultúrni, všade nechali špinu. Obsadili domy a nakoniec sa tam všade vyprázdnili. Orkovia,“ hovorí o ruských vojakoch.

Ruskí vojaci si navyše mysleli, že už sú v Kyjeve. „Prekvapil ich totiž asfalt. Vraj ako je možné, že na Ukrajine máme asfalt aj v dedinách,“ dodáva Naďa Michajlivna.

O rabovaní hovorí aj Vasyl, ktorý na bicykli odchádza od obecného úradu. „Keď ruské tanky odchádzali, boli ovešané naším oblečením a technikou, mali na nich priviazané televízory aj práčky. Dokonca brali aj spodnú bielizeň, mojej dcére vzali všetko, aj ponožky. Čudujem sa, že sa pred sebou nehanbia,“ spomína.

Väčšina vojakov mala podľa neho menej ako dvadsať rokov a sťažovali sa, že ani bojovať nechcú. „Načo ste sem potom prišli, keď nechcete bojovať? pýtali sme sa ich,“ vraví Vasyl, ktorý sa vraj už dlho chystá na dovolenku na Slovensko.

Obyvatelia Bohdanivky sa napriek škodám po vojne snažia čo najrýchlejšie vrátiť do bežných koľají. Cesty pred zrútenými múrmi sú pozametané a tí, ktorí sa už po úteku do bezpečia vrátili a môžu svoje domy ešte opraviť, sa púšťajú do práce.

Na bránach každého domu je dnes nasprejovaná žltá bodka – ktorú tu po ústupe ruskej armády zanechali ukrajinské jednotky –, ak bol dom bezpečný a je skontrolovaný, alebo otáznik, ak môžu byť v dome míny alebo nastražené výbušniny.

Vasyl si nemyslí, že do Bohdanivky sa ešte ruská armáda vráti. „Pochybujem. Už nemajú čo kradnúť,“ dodáva.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22892598/ukrajina-vojna-rusko-bohdanivka-reportaz-okupacia.html?ref=njct

Je to 68,80€ pre jednotlivca, pričom najčastejším poberateľom dávky v hmotnej núdzi je na Slovensku práve jednotlivec.

Pokiaľ sú deti, rastie (t.j. v prepočte na osobu klesá) to takto:
https://www.employment.gov.sk/sk/rodina-socialna-pomoc/hmotna-nudza/vyska-pomoci-hmotnej-nudzi/davka-hmotnej-nudzi.html

Ďalej existuje príspevok na nezaopatrené dieťa: 19,30€.

Na príspevok na bývanie majú nárok len ľudia, ktorí majú legálne bývanie (čiže osadníci nie).

Ak sú deti školopovinné a nemajú problémy s dochádzkou, existuje ešte prídavok na dieťa (25,88€), ale ten sa priznáva bez ohľadu na príjem rodiča, takže toto by sa závidieť nemuselo (jedine zo strany bezdetnych, heh).

Potom existuje ešte daňový bonus na dieťa (odstupňovaný podľa veku, začína na 43€ a klesá), ktorý sa priznáva všeobecne, čiže by sa to tiež nemuselo závidieť, a jeho prípadná kompenzácia, pokiaľ sa o nezaopatrené dieťa stará ekonomicky neaktívna osoba, vo výške 12,14€.

jaderné zbraně a americké základny (15.4.2022)
V posední době stále poslouchám věty jako:
Putin hodí atomovku na Ukrajinu.
Putin hodí atomovku na nás.
Americká základna u nás zvyšuje riziko jaderného útoku na ČR.
K čemu nám tady bude pár amerických vojáků, ti nás stejně neochrání.

Všechny tyto věty svědčí o velkém nepochopení jaderného zastrašování a nevedou ke správnému uvažování o problému. Zkusím nadhodit pár stručných myšlenek, které to osvětlí (přičemž se omlouvám za přílišnou stručnost, která jistě způsobí jisté nepřesnosti, ale on by to delší nikdo nečetl).

Důležitá věc, kterou musím zdůraznit – jaderné odstrašení a jaderný konflikt má svá pravidla. Já jsem je nevymyslel, používají je mocnosti a ta pravidla jsou osvědčená časem. Samozřejmě se najdou lidé, kteří tento článek nedočtou do konce nebo jsou funkčně negramotní, nechápu psaný text a začnou psát věty typu „takže ty chceš přivolat jadernou válku“ a podobné nesmysly. Pro vás ostatní je tento text. Připomínám, že jsem se nažil problematiku zestručnit na maximum, aby článek vůbec někdo četl.
TL/DR – americká základna riziko nezvyšuje, riziko jaderného útoku na Ukrajině se zvyšuje, jasná diplomacie Západu by ho mohla zase odvrátit.

1. Jaderná zbraň a proč více je někdy více
Jaderná zbraň je jistě velmi účinná, ale jedna jaderná zbraň je k ničemu, pokud se zrovna nesnažíte zastrašit zemi, jako je například Lucembursko. Představte si, že by měl Hitler v roce 44 jednu jadernou bombu. Kam by ji hodil? Na Londýn? Ale vždyť se na Německo valí Rudá armáda! Tak na Moskvu? Ale tam ona není, je už v Polsku! Tak na nějaké místo v Polsku? Ale vždyť Američané a Britové se vylodili ve Francii a Sověti postupují i tak. Ve skutečnosti by nezměnila vůbec nic, jakkoliv by byla nová a hrozivá.
Tohoto paradoxu si byly jaderné velmoci vědomy a uvědomovaly si, že v jaderném konfliktu je více vždycky více. Chcete-li, aby vaše jaderné zastrašení na nepřítele fungovalo, musíte být schopni zasáhnout jeho zemi tak strašlivě, že nebude schopna dalšího vedení války. A protože nepřítel má tendenci strategická místa dobře schovávat a opevňovat, (třeba i raketová sila), a technika někdy selže, tak je jistější na jedno místo těch jaderných bomb či raket poslat víc.
Jenže co když si to uvědomily obě hlavní jaderné velmoci?

2. MAD
Uvědomily. USA i SSSR měly takový arzenál, že by dokázaly vymazat protivníka jediným úderem. Takže logicky to musely okamžitě udělat, dřív, než to napadne protivníka – a to se nestalo. Jak to? Anglické slovo „mad“ znamená „šílený“, zkratka „MAD“ znamená „mutually assured destruction“, čili oboustranně zaručené zničení.
Samozřejmě můžete vyslat bombardéry a rakety na protivníka, jenže ono zabere docela dost času, než doletí. Pokud je protivník ve střehu (nápověda – je), tak má dost času vyslat své bombardéry dřív, než dopadnou první bomby a rakety. Tím je zaručeno oboustranné zničení.
Podstata takového jaderného konfliktu je, že se nedá vyhrát. Logicky nemá cenu ho vůbec začínat.
Samozřejmě obě strany napadlo, že by bylo dobré vymyslet řešení, které by dokázalo zaútočit tak rychle, že by protivník neměl čas reagovat. Povedlo se. A okamžitě je napadlo, jak to zvrátit. K tomu přispělo i technologické vylepšení zbraní odplaty o zbraně druhého úderu, což jsou protiatomové bunkry nebo například atomové ponorky, které se poflakují po oceánech po zuby naložené nukleárními zbraněmi, a jejich úkol je v případě jaderného útoku na domovskou zemi nepozorovaně se dostat do palebného postavení a dorazit to, co zbylo z nepřítele. Zase patová situace. Válka mezi jadernými mocnostmi se nedá vyhrát, takže ji nemá cenu začínat. Kupodivu to tak zůstalo celou studenou válku.

3. Percepce
Proto, aby žádná ze stran nevystřelila první, ale potřebujete jednu věc – aby si obě strany byly vědomy následků. Představte si, že vyvinete jadernou zbraň a nikomu to neřeknete. Protivník pak bude reálně zvažovat jaderný útok, protože si není vědom odplaty. Vy proto musíte říct, že je máte, a musíte protivníka přesvědčit, že je použijete a kdy. Toto není žádné váleční štváčství, to je absolutní požadavek nutný pro přežití. Kdyby v dobách studené války například USA odhlasovaly zákon, že použití jaderných zbraní musí předem schválit kongres, už by možná žádné USA nebyly, protože SSSR by si byl vědom, že by to nestihli.
Je to jednoduché pravidlo – jestliže se chcete vyhnout jadernému duelu, protivník si musí být vědom, že máte jaderné zbraně, že jste ochoten je použít a za jakých okolností jste ochotni je použít. Toto musí být absolutně jasné. Odchylka od tohoto pravidla zvyšuje riziko jaderného konfliktu.

4. Mít a nemít
Zvláštní situace nastává v situaci, kdy má jaderné zbraně jen jedna strana konfliktu. Útočník, který jimi disponuje, se totiž nemusí obávat, že v případě neúspěchu se válka přelije na jeho území. I v případě neúspěchu útoku si může zkusit vynutit ústupky hrozbou jaderných zbraní.
Jiná situace nastane, když teoretický slabší obránce má jaderné zbraně. Může tak sáhnout k Samsonově volbě (každý ví, kdo byl Samson a jak skončil, že ano). Izrael podle všeho má jaderné zbraně (je zde jaderná nejednoznačnost, ale jestli jste dávali pozor – podstatná je percepce). Jestliže je všeobecně bráno jako fakt, že je použije v případě bytostného ohrožení existence státu, pak je lepší tuto existenci neohrozit vojenským útokem, ale třeba zkoušet nahlodat nějak jinak (politicky, např.).

5. Paradox stability a nestability
Protože jaderné mocnosti znají limity MAD, tak se snižuje i riziko konvenční války mezi nimi. Proč? Protože kdyby konvenční válka hrozila porážkou jednoho z nich, neměl by co ztratit, kdyby sáhl po nukleárních zbraních, následovala by odplata a zničení světa. To je značně nežádoucí výsledek zprvu konvenční války. Paradox stability.

Jenže to vede k jiné situaci – jestliže se jaderná mocnost pustí do konvenční války (SSSR v Afghánistánu, USA ve Vietnamu), je paradoxně nižší šance, že se přímo zapojí i druhá strana (viz výše). No ale jestliže jaderná velmoc ví, že když napadne jinou zemi, co jaderné zbraně nemá, tak má vlastně svým způsobe volné ruce, tak se zvyšuje riziko proxy válek mezi jadernou velmocí a nějakou nejadernou zemí. Paradox nestability.
Paradox stability a nestability tedy znamená, že díky jaderným zbraním se snižuje riziko války mezi jadernými mocnostmi a zvyšuje riziko menších nejaderných válek.

6. Salámová taktika a jasná pravidla
Jak historie ukázala, tyto malé konflikty rády přerostou v asymetrickou válku, kdy jedna mocnost se účastní přímo, druhá poskytuje pasivní podporu (což je přesně to, co jsem předpokládal, že nastane na Ukrajině, v prvním díle této série).
Samozřejmě zejména SSSR začalo přemýšlet, jestli by se s tím nedalo něco dělat. Dovtípili se, že teoreticky by šlo naplánovat a provést útok tak rychle, že než by vůbec hrozilo přímé zapojení druhé mocnosti, nebo nějaká pasivní pomoc, bude po všem. Takto vypadala okupace Československa v roce 1968 nebo Krymu v roce 2014. Než se někdo na západě vzpamatoval, bylo po všem – a nebylo co plánovat, čemu se bránit. Pro ty, co neviděli seriál Jistě, pane premiére, doporučuji scénu o salámové metodě. Dám ji do komentářů.
A stejně samozřejmě se USA zamyslely, co by se s tím dalo dělat (alespoň vůči těm nejbližším spojencům), a vymyslely NATO, článek pět a jasná pravidla. Za prvé, každé napadení členského státu NATO bezvýjimečně MUSÍ vést k obraně. To opět není válečné štváčství, to je jediná diplomatická a vojenská možnost, jak válce zabránit, ne ji rozšířit. Útočník musí vědět, že napadení státu NATO je napadení celého NATO. Za druhé jaderné napadení člena NATO musí vést k obraně USA. Kdyby USA prohlásily, že např. jaderný útok na Estonsko nepovede k odplatě, nezvýšily by šanci na mír, ale šanci na útok na Estonsko. Za třetí – tato pravidla musejí být jasně formulovaná a potenciálním útočníkem jasně vnímána. Za čtvrté – tato pravidla se nevztahují na země, které členy NATO nejsou – jako jím není Ukrajina. Proč? Protože závazek k bezvýjimečné obraně každé jen trochu spřátelené země by k bezpečnosti nepřispěl, ale zcela jistě by vedl k vyvolání globálního konfliktu. Linie musí být zřejmá obránci i útočníkovi.

7. Americká základna
K čemu tedy jsou v těch nárazníkových zemích americké základny? Těch vojáků tam není přece tolik, aby reálně zastavili postup ruské armády. Inu, jednak ho mají brzdit, to zcela jistě svedou ve spolupráci s domácími. Mají být americké nohy na zemi, aby podávala zprávy, zajištovaly komunikace, speciální operace, zázemí rozvědce atd. Ale jejich hlavní důvod je jiný.

V případě napadení hostitelské země mají ti američtí vojáci umřít.

Jakkoliv to vypadá hrozně, válka je hrozná, tak se s tím smiřte. Americká veřejnost samozřejmě nevnímá dobře, když někde v Evropě zemře nějaký Estonec, Polák atd. ale vlastně jim to je v dlouhodobém důsledku jedno. Ale když si někdo dovolí zabíjet americké vojáky, to si žádá odplatu, že ano? Aby se z toho náhodou nestal zvyk. Takže až zase uslyšíte někoho vykládat, že americká základna zvyšuje šanci jaderného útoku – obecně ji naopak snižuje. Zvyšovala by ji pouze v případě, že by tato konkrétní základna byla tak konkrétní hrozbou pro Rusko, a ještě navíc tak velkou, že by stála za riziko jaderné války s USA, což je velice nepravděpodobné.

Takže si to shrneme:
a) jaderná velmoc potřebuje hodně jaderných zbraní, pak
b) jaderné velmoci spolu přímo nebojují, protože by se zničily,
c) ale tím spíše začínají drobnější proxy války s nejadernými státy.
d) jaderné velmoci potřebují jasný závazek zbraně v odplatě použít a jasná pravidla,
e) a to platí i pro aliance, jako je NATO.
f) je třeba zavázat se členy bránit bezvýjimečně, ale na druhou stranu
g) k obraně nečlenů je velmi nevhodné se zavazovat.
i) základna NATO (zejm. USA) snižuje riziko napadení dané země.

8. princip deeskalace
Poslední věc, kterou potřebujeme zopakovat, jsem napsal už ve svém druhém dílu. Abyste to nemuseli hledat, kousek vám vykopíruju: „Máme zde ale princip limitovaného nukleárního útoku jako prostředku deeskalace konvenčního konfliktu. S něčím podobným (kombinací jaderného a konvenčního útoku) přišli už v SSSR, kdy před postupujícími jednotkami měly být odpáleny jaderné střely na Německo (např.). A v šedesátých letech taky Američané. Představa valící se masy ruských tanků byla natolik hrozivá, že se předpokládalo nasazení taktických jaderných zbraní na tato vojska. V zásadě se mohlo jednat o střely krátkého dosahu, dokonce i o jaderné miny, které by se odpálily, pokud by nepřítel (v tomto případě československé tanky) dosáhl určitého území.
Ruská armáda v dobách největší slávy své konvenční armády tento problém nemusela do detailu řešit, ovšem po rozpadu SSSR už ano. V době jugoslávské krize bylo zřejmé, že USA má schopné konvenční síly, zasáhnout přesně na dlouhé vzdálenosti, kterým Rusko nemůže konkurovat. Proto přišlo Rusko s principem „deeskalace“ jadernými zbraněmi. Zde ovšem nebylo smyslem zasáhnout na krátkou vzdálenost valící se americké tanky, ale zasáhnout na dlouhou vzdálenost specifický vojenský cíl NATO (například letadlovou loď, leteckou základnu atd.). Cílem této doktríny nebyl zásah velkých měst (jako za studené války), ale limitované vojenské škody. Smysl byl defenzivní, tj. zabránit státu NATO v nějakém zapojení do konfliktu, na němž mělo Rusko zájem, ale nemohlo jej prosadit konvenčními silami. Nicméně jejich použití by se mělo vztahovat na ostatní jaderné velmoci a stav ohrožení Ruska (ve smyslu jeho existence). Tuto podmínku by Ukrajina nesplňovala, neboť existenci Ruska neohrožuje a jaderné zbraně nemá. NATO by tuto podmínku splnit mohlo, ale chybí zde jiný faktor – faktor předvídatelnosti. Jestliže má hrozba jaderného útoku někoho odradit, musí o ní vědět a musí být adresná, tedy musí být zřejmé, co Rusko chce, aby kdo přestal dělat. Zatím jsem z médií přesnou adresnou hrozbu neslyšel. Zná Vladimír Putin tuto doktrínu? Jako svoje boty. Pomáhal ji osobně vytvářet a jako prezident ji podepsal.
Takže můj odhad – zatím je hrozba jaderného útoku součást vyjednávací pozice pro jednání s Ukrajinou a není to přímé a bezprostřední nebezpečí.“ Konec citátu z druhého dílu.

9. Použití nukleárních zbraní proti Ukrajině v současné fázi
Článek 2 jsem psal v prvních dnech války, kdy se o jaderném konfliktu velmi mluvilo, avšak byl nepravděpodobný. Nyní riziko omezeného taktického jaderného útoku vzrostlo. Proč?
A) Rusko utrpělo strašlivé ztráty, které nezvládá nahrazovat. Rusko zjevně nevyhrává.
B) V důsledku korupce a neschopnosti je jeho armáda v rozkladu a je nepravděpodobné, že by dokázala dobýt Ukrajinu, natož ohrožovat jiné země.
C) Rusko utrpělo neuvěřitelnou ztrátu prestiže. Před válkou jeho armádu brali jako silného hráče. Nyní? Ruská vlajková loď nebyla potopená od Rusko-japonské války (ano, té, co skončila roku 1905). Ruské tanky odtahují traktoristi, ruská armáda dostává výprask a stahuje se, ruští vojáci kradou a páchají všechny ohavné válečné zločiny, a co je nejhorší – celý svět se směje neschopnosti Ruska. Rusko zoufale chce, aby ho svět bral vážně, touží po velmocenském postavení, přitom má druhou nejsilnější armádu – na Ukrajině.
D) I neutrální země si uvědomily pravidla, co popisuji výše (a nutnost vybrat si stranu), a chtějí vstoupit do NATO, a to Finsko a Švédsko. To je už teď obrovská strategická prohra Ruska (bude mít o mnoho delší hranice s NATO a z Finska do Petrohradu není daleko, pro Ruský pocit ohrožení je to cosi jako předzahrádka před domem).
Rusko se nyní může zkusit dohodnout; to je paradoxně problém, jak jsem popsal již dříve, protože bude muset kreativně popsat svůj výsledek jako výhru. Navíc po celou dobu považuje Ukrajinu za loutku USA a chce si sednout ke stolu s někým, koho považuje za sobě rovného (USA). Putin si chce sednout s americkým prezidentem a jednat o rozdělení evropské země, nechce si sednout s prezidentem Ukrajiny, země, o níž tvrdil, že neexistuje a nemá na existenci právo.
Předpokládám, že se pokusí (pokud je toho schopno) o zvýšení tlaku na východě a o zisky co největšího území, aby mělo dobrou pozici pro vyjednávání. Stáhnout se zřejmě nechce, protože nyní hovoří o tom, že vyhlásí Ukrajině otevřenou válku (taky proto, aby mohlo provádět mobilizaci; nemylte se, on to doma prodá tak, že jeho mírová operace na ochranu ruské menšiny byla zmařena velkou pomocí západních nacistů ukrajinským nacistům, konflikt se přelil a je ohroženo samo území Ruska. Narativu o ohrožení Ruska věří Rusové už před 150 let, proto ohrožují své okolí a rozšiřují své území; není důvod, proč by tomu neuvěřili zase).
Rusku v opačném případě reálně hrozí, že bude z Ukrajiny vytlačeno. Na tuto hrozbu může reagovat dvěma způsoby:
A) situaci akceptovat, prohlásit vojenské cíle za splněné, hrozit opakováním v případě, že se Ukrajina bude chovat nežádoucím způsobem. Nevýhody pro Rusko – hospodářské a lidské ztráty, žádný zisk. Výhoda – čas na přestavbu armády, zastropování ztrát. (Tato situace by byla pravděpodobnější, kdyby došlo k odstranění Putina elitami, nebo naopak odstranění části elit Putinem a svedení neúspěchu na ně).
B) vést i tak dlouhodobý přeshraniční konflikt na Donbase, kdy západ po pár měsících ztratí zájem, Ukrajinu to bude stát lidi a prostředky, pořád bude hrozit opakování vpádu (třeba po nějaké konsolidaci armády) atd. Nevýhody pro Rusko – dlouhodobost, mezinárodní sankce, neschopnost vysvětlit to domácímu publiku. Výhoda – čas na přestavbu armády, na obnovu země, omezení ztrát.
C) provést taktický jaderný úder (rozuměj malý úder, což i tak znamená cosi nepředstavitelného), ale ne na země NATO (tím nic nezíská, jen bude riskovat protiúder nebo jiné zapojení jednotek NATO), ale na ukrajinské cíle. Mohl by to být třeba Kyjev, ale spíše to bude nějaké postavení ukrajinské armády, jako jakési varování, že se mají dohodnout podle ruských podmínek, jinak se bude pokračovat.

10. Co by pro takový případ mělo NATO a Západ udělat?
Měli by odpovědět jaderným úderem? I když by to bylo lidsky pochopitelné, ne. Ukrajina není členem NATO, takový úder by byl nepředvídatelný a vedl by k jadernému konfliktu.
Měli by odpovědět vojenským úderem? Ani to ne. Protože co by bránilo situaci opakovat.
Měli by zapojit konvenční armádu na místě, v zázemí? Opět se dostáváme k Jistě, pane premiére. Přijíždějí mobilní nemocnice a jednotky na odstraňování radiace. S nimi vojáci k jejich ochraně, a protiletecké jednotky. Transportní vrtulníky a obrněné transportéry atd. V zásadě by to ničemu neuškodilo, ale ani výrazně nepomohlo (z hlediska vyřešení do budoucna).

Ve skutečnosti jediné řešení je diplomatické a proaktivní. Pamatujete, percepce a jasná pravidla. Rusko musí pochopit jasný signál, že:
A) jestli zaútočí na země NATO, dostaneme ho bez ohledu na cokoliv do doby kamenné. Nesmí mít stín pochybnosti o tom, že útok na NATO je konečná stanice, kde se nevystupuje. (To opět není štvaní do války, to je skutečnost, která má válce zabránit). Tady předpokládám, že zejména postoj USA je jednoznačný.
B) jestli použije jaderné zbraně na Ukrajině, bude vyloučeno z lidského společenství a budou proti němu uplatněny sankce nejvyššího kalibru. A nejen proti němu, ale proti každému, kdo se k sankcím nepřidá a kdo bude s Ruskem obchodovat. (V tomto směru mám pochybnosti o ruské páté koloně v EU, totiž Německu, Maďarsku a Francii). Takovéto jednoznačné stanovisko by však bylo schopno Rusko odradit od užití jaderné zbraně, protože ani země, které s ním obchodují teď, si nemohou úplně dovolit ztratit západní trhy, technologie a peníze.

Slovo závěrem. Riziko omezeného taktického jaderného úderu zde je, je asi i vyšší, než na začátku války. Zatím spíš předpokládám konvenční snahu získat a stabilizovat území na východě Ukrajiny a vynutit si jednání a ústupky (třeba i opakovanou hrozbou jadernými zbraněmi). Pokud západ nepřijme rychle jasné stanovisko ohledně použití jaderných zbraní na Ukrajině, rizik

Nielen ja, ale aj moji blízki. Kamarátovi, ktorý má litovské občianstvo volali z konzulátu, že mu odporúčajú, aby Ukrajinu opustil. Ten tomu, ale tiež neveril, pretože na uliciach bol kľud, život vyzeral normálne.

Nikto neveril, že sa také niečo stane, ale ja som vo svojom vnútri cítila, že nemôžem nič nové vo svojom živote začať. Skončila som v práci a mala som si hľadať inú, ale nehľadala som ju. Intuícia mi vravela, že sa niečo predsa len deje a nemohla som sa dať dokopy a žiť normálny život.

Takéto pocity sme prežívali pár dní pred vojnou v celej spoločnosti. 24. februára som sa zobudila na výbuch a moja prvá myšlienka bola, že bol to naozaj výbuch?

Zobrala som si do rúk telefón a už som tam mala veľa zmeškaných hovorov od kamarátov a správu od môjho otca. Ten mi napísal, že dcérka moja, nemaj strach, začala sa vojna, zbaľ si veci, bude to dobré.

Bolo ťažké sa odhodlať k tomu, aby som odišla, myslela som stále na to, či sa uvidím so svojimi rodičmi, či sa budem mať kam vrátiť. V tej chvíli bol pre mňa oporou môj otec.

Keď som ja prežívala komplikované pocity, on bol pokojný a hovoril mi, čo mám spraviť. Vďaka nemu som sa dokázala dať dokopy a odísť z mesta. Rodičia potom prišli tiež za mnou do Bánoviec nad Bebravou.

cp subversion-auth-svn-simple-b74f483b92e17c928970eadd0f874d61-with-pwd .subversion/auth/svn.simple/b74f483b92e17c928970eadd0f874d61

content of the file:

K 8
passtype
V 6
simple
K 15
svn:realmstring
V 53
<https://svn.sail-labs.com:443> Subversion repository
K 8
username
V 16  (length in letters)
this-is-the-user
K 8
password
V 20 (length in letters)
this-is-the-password
END

Prečo je dôležitý tretí sektor – NGOs – neziskovky

Rozhovor vznikal za menej tradičných okolností. V aute. Vracali sme sa vo večerných hodinách z Užhorodu, kde sme boli Ukrajincom odviezť humanitárnu pomoc. Úsmev ako dar sa zapojil do konvoja z Košíc, ktorý viezol približne sto ton potravín, drogérie a ďalších užitočných vecí. Manažér pobočky Úsmevu ako dar pre východné Slovensko RADO DRÁB počas šoférovania opísal skúsenosti s ukrajinskými rodinami, ktoré v roku 2014 utekali z východu Ukrajiny pred vojenským konfliktom. V čom budú rodiny prichádzajúce na Slovensko potrebovať pomoc, ako dlho môže trvať, kým sa u nás reálne usadia a v čom vidí možné problémy v ich začlenení sa do slovenskej spoločnosti. Poukazuje na úlohu tretieho sektora v tejto utečeneckej kríze a fakt, že bude potrebovať silnú finančnú injekciu, ak má zvládnuť úlohy, ktoré s prílevom migrantov súvisia.

Vraciame sa z Ukrajiny, kam sme viezli humanitárnu pomoc. Aká bola úloha Úsmevu ako dar?

– Humanitárnu pomoc sme viezli na tri miesta. Na Ukrajine máme tím ľudí, je tam riaditeľ nášho detského domova, sociálni pracovníci a naša sestra Marietta, ktorá je kapitán nášho tímu. Roky sa v Užhorode venuje rodinám, ktoré boli od roku 2014 nútené opustiť východnú Ukrajinu. Momentálne pomáhame so zásobovaním štátnej domobrany, gréckokatolíckeho seminára, ktorý poskytuje pomoc utečeneckým rodinám. Tretia časť našej pomoci smerovala k sestre Mariette.

Boli ste na Ukrajine od začiatku ruskej invázie viackrát?

– Doteraz som bol štyrikrát (údaj k 8.marcu). Chceme ísť znovu, dobroty je dosť. Ľudia na Slovensku sú štedrí, stále vieme nabaliť a priviezť všetko, o čo ukrajinská strana poprosí. Začali sme voziť už aj sofistikovanejšie veci, okrem základných potravín a hygienických potrieb aj infúzie, lekársky materiál, lekárničky, hasičské obleky, dýchacie prístroje. Reagujeme tým na požiadavky zo strany Ukrajincov, s niektorými produktami nemáme skúsenosť, ale učíme sa za behu.

Ako sa vlastne Úsmev ako dar dostal k tomu, že vozí humanitárnu pomoc na Ukrajinu?

– Naša organizácia pôsobí na Ukrajine viac ako 20 rokov. V začiatkoch bolo našou hlavnou úlohou priniesť transformáciu internátnych detských domovov, dnes si len ťažko možno predstaviť, ako vtedy fungovali. Koncom 90. rokov až do roku 2005, pred nástupom prezidenta Juščenka, ktorý priniesol zmenu a otvoril Ukrajinu Európe, vyzerali tieto internátne detské domovy katastrofálne. Našli ste tam na jednom mieste 200 – 300 detí, väčšinou dostávali stravu jeden- až dvakrát denne. Zvyčajne to bolo jedlo z humanitárnej pomoci – kaša alebo suchý chlieb s nesladeným čajom. Pri pohľade na to ste mali pocit, že ste vošli do povojnových čias. Prezident Juščenko si našťastie zavolal na Ukrajinu do tímu ľudí, ktorí rozumeli transformácii internátnych detských domovov, vedeli ako robiť sociálno-právnu ochranu detí. Veď v týchto detských internátnych domovoch sa doslova rátalo, koľko detí ročne zomrie.

Ako to presne myslíte?

– Pamätám si na situáciu z Veľkého Berezného (mesto ležiace neďaleko slovenských hraníc – pozn. red.), kde v detskom domove žilo asi 300 detí. Pred nástupom prezidenta Juščenka fungovali systémom, že v januári boli celý mesiac prázdniny a detské domovy sa rovnako zatvárali na mesiac, teda nebola to inštitúcia ako u nás na Slovensku, ktorá poskytuje nepretržitú starostlivosť. Bolo jedno, či ste boli malé alebo väčšie dieťa, museli ste ísť na ulicu. Hovoríme o rokoch 1999/2000, čo nie je tak dávno. Detský domov sa zatvoril, 300 detí poslal na ulicu s tým, že sa majú uživiť. Rátalo sa s tým, že 8 až 12 percent detí sa nevráti, že skončia v kriminále, umrú od hladu.

Čo deti za ten čas robili?

– Mne sa stalo, že som tam prišiel a hľadal som jedno dievča – Nasťu, ktoré malo 12 rokov. Pýtal som sa, kde je. Jej súrodenci mi povedali, že zomrela hladom. Odvtedy nám to srdiečko na Ukrajine ostalo.

A čo robí Úsmev ako dar na Ukrajine dnes?

– V roku 2000 nám na dvere našej košickej pobočky zaklopala rehoľná sestra, sestra Anastázia zo Žiliny. Pýtali sme sa jej, čo robí na Ukrajine, odvetila, že stavia detský domov. Ráno zapne miešačku a pustí sa do práce. Išli sme jej pomôcť a naozaj tam na nákladnom aute dotiahla 24 paliet tehál. Pochopili sme, že je na to sama, ostali sme tam na víkendovú brigádu, pomohli sme jej murovať. Tá istá rehoľná sestra spôsobila zmenu v sociálnej oblasti na Ukrajine, u prezidenta Juščenka presadila, že zanikli veľké internátne detské domovy. Zmenila legislatívu, priniesla prezidentovi návod, ako veľké detské domovy zmeniť na takzvané detské domovy rodinného typu. So sestrou Anastáziou sme postavili ešte ďalšie tri domovy rodinného typu. Dokopy sme ich v Zakarpatsku sprevádzkovali 35. So zakarpatskou stranou máme veľmi dobré vzťahy, myslím, že v mnohých oblastiach v tejto sfére nás už aj predbehli, vzali si pozitívne skúsenosti z Poľska, z Maďarska a z Česka a urobili ešte lepší model ako u nás.

Čo nastalo v roku 2014?

– V tom čase sa v Užhorode začali objavovať rodiny, ktoré utekali z Donbasu a z Luhanska. Neboli sme pripravení na vojnu, ani na prácu s presídlenými rodinami. Pochopili sme, že sa naďalej musíme usilovať o to, aby deti nekončili v detských domovoch. Jediná šanca teda bola ujať sa týchto rodín, pomôcť im v začlenení sa do spoločnosti a prostredia, aby deti neboli odtrhnuté od matiek. S rehoľnou sestrou Mariettou sme si prenajali v užhorodskom hoteli 9. a 10. poschodie, kde sme ubytovali 40 mamičiek s deťmi a postupne sme ich integrovali do užhorodského prostredia.

Ako to išlo?

– Integrácia bola náročná, lebo prostredie ich neprijalo, boli odmietané. Ženy nechceli prijať do práce. Stali sa z nich utečenkyne vo vlastnej krajine. Boli obviňované, že kvôli nim je na východe vojna, kvôli nim klesol kurz hrivny, kvôli nim musia chlapci zo západu narukovať na východ. Integrácia trvala osem rokov.

Nakoniec ich teda prijali?

– Áno, ale vyžadovalo si to veľkú prácu s verejnosťou, s médiami. Išlo pritom o rodiny, ktorým zomrel otec vo vojne, bojoval v Donecku alebo ostal brániť to, čo doma mali. Ukrajinci sú nedôverčivý národ, aspoň do času, kým si získate ich srdce. Je to pochopiteľné, celý ich život ich niekto bil, preto sú takí. Ak však túto bariéru prelomíte, potom sa rozdajú.

A viete, či sa niektoré rodiny zase našli? Vrátili sa otcovia po nejakom čase?

– Podarilo sa nám zachrániť viaceré manželstvá. Z každého otca, ktorý sa vrátil, sme sa tešili. Veľkú radosť mali tie deti, ktoré si na svojich otcov pamätali. Iné si ich zase nepamätali, pretože boli maličké, keď sa na východe začala vojna.

Čo presne znamená integrácia rodín do nového prostredia, pretože vyzerá, že to bude potrebné aj pri súčasnej utečeneckej kríze?

– Integrácia rodín z Ukrajiny nebude na Slovensku jednoduchá. Dnes vládne veľká vlna radosti a pocitu pomoci, ale mnohí títo ľudia si u nás budú chcieť nájsť prácu, môžu byť vnímaní ako konkurencia na pracovnom trhu. Ukrajinské deti sa potrebujú dostať do všetkých stupňov nášho vzdelávacieho systému, aj učitelia budú musieť vytvoriť nový systém vzdelávania, napríklad mať učebné osnovy v dvoch jazykoch. Mnohí ľudia im nebudú rozumieť. Zakarpatských Ukrajincov chápete viac, východnému ukrajinskému dialektu rozumiete zase menej, je tvrdší. Jedna výhoda ukrajinskej mládeže je, že vie veľmi dobre po anglicky, je to dobré pre ich budúcnosť.

Ako by sme mohli opísať, ako toto všetko vnímajú ukrajinské ženy, či vôbec vedia, čo ich čaká?

– Predstavte si, že ste žena z Ukrajiny. Privezú vás na hranicu, odnesú na tri týždne do ubytovacieho zariadenia v Tatrách. Ak budete mať šťastie, zaklope vám na dvere neziskovka, podá vám pomocnú ruku a požiada vás o maximálnu dôveru. Táto neziskovka sa pokúsi nájsť vám bývanie, zastreší ekonomicky váš pobyt, vybaví s vami všetky formality od zdravotného poistenia až po cudzineckú políciu, pomáha hľadať školu, prácu, naučí vás žiť v novom prostredí. V stredu ideme jednu takú rodinu učiť, čo sú to vlastne Košice, čo je to električka, autobus, ako sa nimi jazdí, lebo prišli z oblasti, kde nie je hromadná doprava. Aj my Slováci sa musíme učiť, čo je to skutočná solidarita. Budeme schopní prijať do zamestnania ukrajinskú ženu, ukrajinskú zdravotnú sestru alebo upratovačku? Sme na to pripravení?

Ako dlho môže takým ženám trvať integrovať sa na Slovensku?

– Závisí to najmä od okolia, ale rátam, že to určite bude rok až dva.

Jedna vec je krátkodobá dočasná pomoc, ale čo ďalej?

– Vlna solidarity bola a je veľká, ale potom príde realita, ktorá potrvá veľmi dlho. Osobne čakáme pohromu. Niektorí hotelieri prijali ukrajinské rodiny, ale čo ďalej? Slovensko na toto nebolo pripravené. Slovenský systém sociálnych pracovníkov a neziskoviek totiž momentálne zápasí s tým, že bude musieť prepúšťať sociálnych pracovníkov. Nie sú žiadne výzvy, ktoré štát ponúka na financovanie odborných tímov v neziskovkách, buď neboli vyhlásené alebo neboli vyhodnotené. Preto sme oficiálne požiadali premiéra Eduarda Hegera (OĽaNO) o ústretovosť, lebo aj nám hrozí, že budeme musieť prepustiť našich dvoch psychológov, ktorých má Úsmev ako dar v Košiciach. Nepoznám inú neziskovú organizáciu v Košiciach, ktorá má dvoch intervenčných psychológov, ktorí v akejkoľvek dennej alebo nočnej hodine idú pomáhať rodinám v núdzi. Títo psychológovia nezarábajú veľa, je to 620 eur v čistom, robia pritom v rôznych časoch, keďže nikdy nevieme, kedy bude ich pomoc potrebná. Robia to s veľkou láskou a mne hrozí, že ich budem musieť 1. apríla prepustiť.

Nebudú v súčasnej situácii chýbať?

– Budeme ich potrebovať ako soľ. Sú to ľudia, ktorí sú našou krvnou skupinou, sú súčasťou multidisciplinárneho tímu. Tento problém je tu už dlho a pretrváva. Slovensko bude potrebovať ešte viac sociálnych pracovníkov a skúsených ľudí. Máme postavený tím skúsených odborníkov, ktorý sa mi možno rozpadne, pretože moji kolegovia radšej pôjdu robiť do supermarketu za 900 eur v čistom. Jedna z najkvalitnejších pracovníčok mi tak už odišla, prišla s plačom a výpoveďou v ruke, že nevie uživiť deti. Na Slovensku pritom máme päť fakúlt, ktoré chrlia sociálnych pracovníkov, akurát že radšej idú robiť k mobilným operátorom alebo do banky. Preto sme boli poprosiť pána premiéra, že mu pripravíme plán, koľko takých sociálnych pracovníkov bude potrebných, čo budú robiť, kto ich bude manažovať a koľko na to treba peňazí.

Koľkých ukrajinských rodín sa ujal Úsmev ako dar?

– V čase nášho rozhovoru je ich 22. (Aktuálne je ich už zrejme viac, keďže rozhovor sa uskutočnil v utorok večer – pozn. red.). Sme organizáciou, ktorá sa bude snažiť udržať svoj rukopis, pretože jedna vec je dať týmto ľuďom prechodné bývanie, druhá, čo ďalej. Naša organizácia robí takzvané bývanie so sprevádzaním, čiže rodina nezostane napospas, má pri sebe sociálneho pracovníka, teda dôveryhodnú osobu, na ktorú sa môže zakaždým obrátiť. Niektorí vravia, že sme veľká a známa organizácia, ale viac ako 60 ukrajinských rodín nie sme schopní sprevádzať. Nemáme na to kapacity a ak budeme musieť prepustiť sociálnych pracovníkov a psychológov, tak to klesne na polovicu. Je to realita, pretože našim ľuďom sa končia pracovné zmluvy v apríli.

Čo presne znamená sprevádzanie?

– Riešite domáce násilie, traumy, ktoré sa z človeka vyplavia v bezpečnom prostredí, riešite poruchy správania, ktoré môžu nastať u detí, ktoré zažili, že sa museli odlúčiť od bratov, otcov. Ak máme slovenskú rodinu v kríze, sprevádzate ju jeden až štyri roky. Čo bude s utečeneckou rodinou? Aj pre nás to bude test, či sme sa niečo naučili počas luhanskej a doneckej krízy a či kolegom odovzdáme naučenú skúsenosť. Dobrovoľnícke úsilie je skvelé, bez toho by nešla počiatočná záchrana života. Potom však musíte ísť ďalej, rodiny potrebujú uspokojiť aj ďalšie potreby ako hlad, chlad a smäd, potrebujú zažiť pocit šťastia, pocit byť potrebný, sebarealizáciu, deti musia chodiť do školy. Pre Slovensko to bude veľká skúška, lebo máme veľmi kvalitné treťosektorové neziskovky, na ktoré je prenesený výkon štátnej správy, ale potrebujú zdroje, aby utiahli mančaft.

Teraz sa ukazuje, že niekedy podceňovaný tretí sektor bol na mieste prvý, potom prišla samospráva a štát…

– Tretí sektor robí osvetu, pripravuje ostatných pracovníkov v sociálnej oblasti, komunikuje s biznis sektorom čo ďalej s ubytovanými rodinami. Len tretí sektor príde a pokúsi sa ich integrovať na dlhodobejšom mieste. Pri takto veľkých množstvách utečencov bude potrebovať masívnu podporu, finančnú injekciu, bez toho to nepôjde. Inak môže reálne vzniknúť problém a po našich mestách sa bez pomoci budú potulovať bezradní Ukrajinci. Zabezpečiť napríklad 50 ľudí, nájsť im bývanie, prácu, školy, to sú dva roky tvrdej práce pre jeden odborný tím. Ak sa im nepomôže, začnú byť tí ľudia nespokojní, lebo nevidia svetlo na konci tunela

Spomínali ste aj jednu rodinu, ktorá docestovala z Ukrajiny pred dvere košickej pobočky Úsmevu ako dar…

– Išlo o trojgeneračnú rodinu z Odesy, cestovali spolu babka, dcéra a vnučka. Vodičský preukaz mala len babička, ktorá 20 rokov nešoférovala. Na východnej Ukrajine je teraz veľa voľných áut, veď chlapi ostali bojovať. Tá stará pani bola odrazu postavená pred to, že má odšoférovať 2,5-tisíca kilometrov, ale podarilo sa jej to, cestovali 70 hodín. Počas cesty sa naučila aj to, čo je plyn do auta, lebo zistila, že auto ide aj na plyn, aj na benzín. Keď k nám prišla, veľmi sa triasla. Rusi cestou vyhodili do vzduchu rôzne mosty, musela kľučkovať, obchádzať ich a nakoniec s autom zastavila až v Košiciach. Našu adresu mala zadanú v GPS.

Kde sú teraz?

– V Tatrách, našli vzdialených príbuzných v Kolíne nad Rýnom, takže keď si oddýchnu a naberú silu, chystajú sa do Nemecka. To je ten lepší prípad, keď majú kam ísť.

Som smutný, že dnešné deti trávia toľko času na internete a pred televízorom
.
Ja keď som bol malý, tak sme väčšinu času strávili vonku na slniečku, ohadzovali sme sa kameňmi, fajčili sme, zapaľovali ohne, lámali znaky z mercedesov, kradli v obchode, fetovali toluén a raz sa Milan napil benzínu z kanistra, ale vyhral stávku…

a pod tým veľa komentárov ľudí aké nebezpečné veci robili ako deti … a pritom sa ľudia sťažujú že deti v rómskych osadách robia nebezpečné veci…

Proruský donášač Bohuš Garbár daroval v roku 2016 extrémistickej ĽSNS 10-tisíc eur. Ďalší zadržaný Jozef Mihalčin pracoval ako asistent poslanca Miroslava Suju v čase, keď bol Suja v ĽSNS.
Viacerí ľudia, ktorých polícia zadržala pre spoluprácu s ruskými tajnými službami, mali blízko k strane Mariana Kotlebu.
Kotlebova strana aj po ruskej invázii zľahčuje zodpovednosť režimu Vladimira Putina za vojnu na Ukrajine. Už v minulosti polícia preverovala informácie, že ĽSNS brala peniaze od Rusov.
Garbár navyše publikoval pre dezinformačný web Hlavné správy, ktoré dočasne zablokoval Národný bezpečnostný úrad pre dezinformácie o vojne na Ukrajine.
Aj ĽSNS mala na tomto portáli výsadné postavenie, napríklad nekriticky preberal jej vyhlásenia a neskôr poskytoval výdatný priestor aj odídencom z ĽSNS v novej strane Republika.
Odborník na boj s dezinformáciami a marketér Jakub Goda, ktorý sa kedysi do Hlavných správ aj infiltroval, tvrdí, že ho prepojenie ruských tajných služieb na dezinformačné portály a extrémistické strany neprekvapuje.
„Ruská federácia chce oslabovať krajiny tým, že bude nabúravať dôveru občanov vo vlastný štát. Je to politická agenda extrémistov a zároveň obsah pre dezinformačné weby, ktoré šíria rôzne konšpirácie.“

What to learn when you want to become:

Frontend (Step by step guide to becoming a modern frontend developer in 2022), Backend, DevOps, React, Angular, Android, Python, Go, Java, DBA

2014-2015 view of conflict in Ukraine and its future, politics of US and other states.

45 minutes speech

30 minutes Q&A