Zuzana Žiaková spoznala svojho bývalého partnera počas vysokej školy. Bol o dva roky mladší a počiatočné kamarátstvo sa neskôr pretavilo do štvorročného vzťahu. Vzťahu plného výčitiek, urážok, manipulácie a citového vydierania.

„Na začiatku bol pozorný, milý, robil pekné gestá, na konci už to bolo aj o vulgárnych urážkach. Len čo sme vzťah zoficiálnili, úplne sa to v ňom preplo. Všetko bral osobne, urážal sa, prekážalo mu, ako fungujem. Jeho taktika potom bola odísť a ignorovať ma,“ opisuje.

Spočiatku išlo len o výbuchy a podľa Žiakovej prehnané reakcie, ktoré sa s ním snažila vždy vykomunikovať. Neskôr už bola stále v strehu, či nepovie niečo, čo by jej ex partner videl ako problém.

„Jeho kritickosť voči mne sa stupňovala. Všetko, čo som urobila, bolo zle, napomínal ma, ako stojím, sedím či rozprávam, to nemôžeš takto, to musíš inak. Na druhých bol príjemný, napríklad aj na mojich rodičov. Veľakrát sme boli u nás, on vyzeral ako ten pokojný, aj keď ma napríklad potichu napomínal, ako jem. Toľko do mňa hustil, až som vybuchla a vyzerala ako tá hysterická a on na to len – čo kričíš, nič sa nestalo,“ opisuje Žiaková, ako sa násilie postupne stávalo súčasťou jej každodennosti.

A zintenzívňovalo sa presne tak, ako býva zobrazené v učebnicových príkladoch.

Psychické násilie sa zľahčuje

Na začiatku sa psychické násilie začína nenápadne, až vyvrcholí v úplný teror či dokonca dôjde až k fyzickým útokom. Medzi plne rozvinutými znakmi psychického násilia a jeho prvotnými náznakmi sú podľa kriminálneho psychológa Ondreja Kubíka rozdiely.

„Partner najprv len občas povie ironickú poznámku, preberá iniciatívu a má zvýšenú potrebu kontroly. Ešte nemusí svoju obeť znevažovať, stačí, že povie – neboj sa, ja to vybavím, zvládnem to lepšie. No postupne svojej obeti vymaže individualitu. Najprv nevie to, potom tamto, až zrazu zistí, že nevie ísť do obchodu kúpiť ani len rožky. Počúva zvnútornený hlas partnera, ktorý jej stále niečo vyčíta,“ objasňuje Kubík.

Psychické násilie je pritom jednou z najrozšírenejších foriem partnerského násilia, no zároveň je oveľa neviditeľnejšie ako fyzické týranie. Ľudia ho aj preto majú tendenciu podceňovať či ospravedlňovať, hoci ide o trestný čin, za ktorý je možné potrestať odňatím slobody na tri až osem rokov.

Jeho znakmi sú ponižovanie, urážky, zhadzovanie, žiarlivosť, manipulatívne správanie, vyhrážanie, potreba kontroly aj izolácia od okolia. Obete takéhoto násilia často počúvajú, že nič nedokážu, sú neschopné, lenivé, zažívajú citové vydieranie, vulgárne útoky či vyhrážky.

Na Slovensku minulý rok polícia vyšetrovala v rámci partnerských vzťahov 362 prípadov psychického násilia na ženách a 40 prípadov psychického násilia na mužoch. Podľa odborných názorov však ide len o špičku ľadovca, keďže väčšina partnerského násilia zostáva stále nenahlásená.

Potvrdzujú to aj príbehy ľudí, ktorí nám svoje skúsenosti rozpovedali. Násilie na polícii až na jeden prípad nenahlásili a v niektorých prípadoch ho dokonca tajili aj pred blízkym okolím.

Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate

Žiaková dodáva, že partner chcel mať jej život úplne pod kontrolou. Snažil sa jej napríklad hrabať v osobných veciach, izoloval ju od ľudí aj kamarátov, čas trávili len s jeho blízkymi, lebo jej priatelia boli preňho hlúpi. Odrádzal ju aj od práce a keď chcela ísť na stáž v marketingu, radšej, ako počúvať ponižovanie, sa rozhodla nechať to tak.

Po čase si tiež všimla, že partner sa ju snaží dostávať do situácií, v ktorých by bola od neho závislá. „Chodievala som k psychiatrovi a raz ma tam mal odviezť. Vynútil si, že chce ísť so mnou dnu, ale keď ma lekárka zavolala a ja som šla bez neho, následne mi povedal, ako si dovoľujem sa takto správať. Bol naštvaný a vyzeralo to tak, že ma tam nechá a nemala by som sa odtiaľ ako dostať,“ opisuje.

Raz dokonca došlo k bitke v bare, keď bol jej partner opitý. „Mali sme vtedy prespať uňho a on z toho, že sa pobil, obvinil mňa. Začal mi vulgárne nadávať a o polnoci ma vysotil von z bytu. Nevedela som, čo mám robiť, kam ísť, keďže som bývala v inom meste. Asi po dvadsiatich minútach prišiel za mnou na zastávku, aby som sa vrátila, ale celý čas sa tváril, akoby som za to mohla ja,“ spomína Žiaková.

Ku koncu vzťahu už spolu podľa jej slov fungovali zo zvyku. „Pohádali a rozišli sme sa stokrát, ale on potom vždy prišiel a nerešpektoval to. Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate. Chvíľu sa správal milšie, ale to mu vydržalo maximálne týždeň. Mala som pocit, že ak sa on nerozhodne, že ten vzťah ukončíme, tak k tomu nemám čo povedať,“ vraví Žiaková.

Definitívny koniec vzťahu prinieslo až fyzické násilie. „Pohádali sme sa opäť na nejakej hlúposti a začal ma škrtiť. Snažil sa to potom uhrať, že to bolo zo žartu, ale vtedy som povedala, aby odišiel a asi to bolo pre nás oboch to, čo sme potrebovali, pretože už to ani neskúšal naprávať,“ opisuje.

O tom, čo so svojím bývalým partnerom zažila, vraj nikomu nepovedala, aby chránila svojich blízkych.

„Nebola som si istá, či z tohto vzťahu dokážem odísť, a tak mi neprišlo v poriadku hovoriť svojim kamarátkam o tom, že je otrasný a pokračovať v ňom. Kedysi by som si nikdy nepovedala, že niekoho nechám sa ku mne takto správať, ale postupne to človeka otupí. A niekedy som si myslela, že som možno naozaj na vine ja, že som hlúpa a lenivá a ak to niekomu poviem, dá mu za pravdu,“ priznáva.

Partnerka mu priala smrť

Výskyt psychického násilia na ženách v EÚ je podľa Agentúry Európskej únie pre základné práva 43 percent, teda toľko z nich ho aspoň raz v živote zažilo. Historicky sa takéto skúmanie zameralo najmä na ženy, o mužských obetiach psychického týrania existuje len veľmi málo dát.

V spoločnosti je zároveň násilie na mužoch značne tabuizované a obete sa o ňom často ostýchajú hovoriť. Ich mlčanie tak vytvára mylný dojem, že podobný problém neexistuje, prípadne, že nie je taký rozšírený.

Kubík hovorí, že z rodového hľadiska sa muži viac dopúšťajú fyzického násilia. „Ak je páchateľkou žena a obeťou muž, štatistiky ukazujú, že najčastejšie siaha po psychickom a nie fyzickom násilí.“

Lukáš Glesk zažil oboje. Minulú zimu mal síce len dvojmesačný vzťah, no i tak má skúsenosť s násilím zo strany partnerky. „Už na začiatku som si všímal, že niečo nebude v poriadku. Dokázali ju nahnevať veci, ktoré sú úplne bežné a neraz si ich vymyslela. Chvíľu bola milá, a potom prišla náhla zmena nálady,“ hovorí.

Jeho expartnerka sa vraj snažila o manipuláciu a používala aj citové vydieranie. Všimol si tiež, že niekedy pila viac alkoholu, než by bolo vhodné. „Raz ma požiadala, aby som išiel kúpiť pivo, a keď som to odmietol, pretože som nemal chuť a chcel som sa vyspať do práce, tak sa nahnevala, zbalila a odišla. Po chvíli mi prišla sms so slovami, že mám skapať. Takých správ bolo za tie dva mesiace viac,“ opisuje.

Keď sa nahnevala, viackrát ho vraj zablokovala na sociálnych sieťach. Vyčítala mu, že je v kamarátskom kontakte so svojou bývalou partnerkou, a tiež mu hovorila, že si má nájsť poriadnu prácu, hoci on sám bol spokojný.

Dokonca Gleskovi tvrdila, že má rakovinu, čo sa neskôr ukázalo ako lož. Glesk hovorí, že keď jej ponúkol, že ju bude sprevádzať na chemoterapie, dostal odpoveď, že ju nemá čo kontrolovať.

„Zo začiatku som tomu vzťahu dával šancu, veril som, že sa s tým naučím žiť a aj som sa snažil, ale nedalo sa to,“ hovorí.

Násilné správanie expriateľky vyvrcholilo, keď spolu doma pozerali film a prehrávanie zamrzlo. “Rozčúlilo ju to. Keď som jej povedal, že ho skúsim stiahnuť, začala mi vyčítať, že na to ona nemá čas, lebo ráno ide do práce. Keď som jej vysvetľoval, že za zamrznutie nemôžem, tak mi dala facku. Odišiel som do inej miestnosti, tam za mnou prišla, vrhla sa na mňa, začala ma škriabať a kopať,“ opisuje.

Glesk ju po incidente vyhodil z bytu, no keďže vedel, že najbližší spoj domov by jej išiel až o niekoľko hodín, zavolal ju späť dnu. „No to bola konečná. Deň na to mi písala, že ju to mrzí a navštívi psychiatra. Chcel som tam ísť s ňou, ale o pár dní mi v správach znovu priala smrť,“ hovorí.

Nadávky a urážky na dennom poriadku

Michaela Helbichová sa v roku 2015 vydávala z veľkej lásky. Hoci rodina a blízki jej výber partnera neschvaľovali, ona odmietala vidieť, že sa k nej nespráva dobre. „A tak som potom roky žila s človekom, ktorý mi stále hovoril, aká som škaredá, tučná, zlá manželka a žena, až som tomu uverila,“ začína svoje rozprávanie.

Pred okolím a aj sama pred sebou svojho muža neustále ospravedlňovala – je len unavený, mal veľa práce, nemal svoj deň. „No keď sa nám po svadbe narodil syn, vtedy sa ešte len všetko začalo,“ hovorí Helbichová. Redakcia jej skúsenosť uverejňuje pod priezviskom jej starej mamy, pre jej obavy z bývalého partnera.

Manžel jej neustále dával najavo, že bez neho nič nedokáže a je neschopná. Kým robila všetko, ako si predstavoval, varila, upratovala, nakupovala, starala sa o dieťa a „plnila si aj manželské povinnosti“, bol pokoj. „No stačilo, že som nestihla naložiť obed na dvanástu, lebo som sa zdržala v obchode, a už bol oheň na streche,“ opisuje.

Keď ju udrel prvýkrát, práve uspávala syna na rukách. „Bolo to preto, že som mu odporovala, nechcela som robiť to, čo chcel a žiadala som od neho, aby sa viac podieľal na domácnosti a starostlivosti o syna,“ hovorí Helbichová.

Keď sa chcela po materskej znova vrátiť do práce, začala cvičiť, aby bola podľa svojich slov vo forme.

„A to sa manželovi nepáčilo, lebo som podľa neho, samozrejme, chodila zháňať chlapov. Urážal ma, že som tučná, škaredá, nič neviem robiť poriadne. Keď som mu nechala syna doma, kamarátom sa chválil, akú má úžasnú ženu, že chodí cvičiť a stará sa o seba. A mne medzitým do fitka vypisoval, že ak sa v momente nevrátim, syna mi tam donesie a ešte uvidím, čo mi spraví,“ spomína.

Často vraj čakávala s dieťaťom v aute na parkovisku, kým manžel odíde na nočnú, aby mohli byť doma bez kriku a výčitiek. „Stále to bolo o tom, kde som bola, s kým som sa rozprávala. Nemohla som ísť ani na výlet s vlastnou mamou, lebo si to neprial. Zobral mi kľúče od auta a ja som sa potom ani nemala ako dostať do práce,“ hovorí.

Helbichová žila v manželstve s násilným partnerom vyše päť rokov. Tvrdil jej, že bez neho život nezvládne, neuživí sa a musí ho poslúchať.

„Nadávky, urážky, ponižovanie boli na dennom poriadku. Čokoľvek som povedala, bolo zle, aj keď by som povedala to isté ako on. Zvykla som si na takýto život, stále som si hovorila, že to snáď prejde, že vydržím, len musím byť silná. Ale potom som si uvedomila, že musím byť silná nie preto, aby som vydržala, ale aby som odišla.“

Od manžela utiekla bývať k bratovi a neskôr s ním musela bojovať o byt písaný na jej meno. „To bol najväčší problém, ale nakoniec som dosiahla aj to, hoci som mu musela vyplatiť dosť veľa peňazí a z bytu zobral, čo sa dalo. No stálo to všetko za to. Prvý nádych po tom všetkom bol najkrajší a najčistejší, aký som kedy zažila,“ vraví.

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Kubík vysvetľuje, že osoby, ktoré páchajú rôzne formy psychického násilia, môžu mať znaky narcizmu. „Sú to ľudia, ktorí centrujú celý svoj vzťah na seba, vlastné potreby, iných vnímajú len ako nástroj k uspokojeniu vlastných potrieb. Je to dané ich osobnostnými predpokladmi,“ objasňuje.

Tento typ násilia zároveň páchajú častejšie ľudia s vyšším intelektom. „Štatistiky a prax ukazujú, že čím sú partneri inteligentnejší a sofistikovanejší, tým je aj ich forma násilia sofistikovanejšia,“ vraví odborník.

Vzťahoví predátori a manipulátori sa však dajú vypozorovať už na základe prvotných znakov. „Jedným z nich napríklad je, ak sa partner veľmi skoro snaží zistiť príliš intímne veci – hneď sa pýta na rodinu či bývalé vzťahy. Takíto ľudia sa snažia ísť okamžite pod kožu,“ vraví. Neznamená to, že ide automaticky o násilníka, Kubík však odporúča ostražitosť.

Psychické násilie sa môže objaviť aj v dlhotrvajúcejšom vzťahu po rokoch. Podľa psychológa je vtedy dôležité sa zamyslieť, aké sú jeho spúšťače. „Napríklad, ak bol vzťah dlhé roky v poriadku, a potom prišla zlomová udalosť – pitie alkoholu, strata práce, vážne ochorenie, narodenie postihnutého dieťaťa,“ vymenúva.

Domáce násilie sa môže objaviť aj vo vzťahu, kde bola prítomná nevera a dvojica sa rozhodne, že ju preklenie a vzťah bude pokračovať ďalej. „Jeden si napríklad môže začať nárokovať na toho druhého – ty si ma podviedol alebo podviedla, ja si dovolím čokoľvek a ty to musíš zniesť, lebo už si spáchal ten najväčší hriech,“ hovorí Kubík.

Pred synom mi nadávala, že som k****

Kubík ľuďom odporúča, aby zo vzťahov, kde sú prítomné známky psychického násilia, utekali čo najskôr.

„Veľmi veľa páchateľov svojim obetiam sľubuje, že sa zmenia, ale urobia tak len na chvíľu alebo vôbec. Netvrdím, že sa situácia nedá riešiť aj terapeuticky a nejakým spôsobom na nej pracovať, ale páchateľ zväčša nemá záujem. Ak ide o narcistického človeka, on má pocit, že je v poriadku a že druhá strana je tá zlá či precitlivená,“ vraví psychológ.

Odísť zo vzťahu plného násilia sa roky nedarilo ani Ladislavovi Resekovi. Bývalú partnerku spoznal v roku 2008 a keď sa po piatich rokoch rozhodli spolu bývať, veľa sa zmenilo. Ona kúpila byt, on doň vložil väčšinu svojich financií na prerábku.

„Keď mi došli takmer všetky peniaze, obrátilo sa to všetko z plánovania spoločnej budúcnosti na to, že môžem byť rád, že mám kde bývať a že v byte môže byť aj môj syn z predošlého vzťahu,“ hovorí. Jeho expartnerku vraj dokázali nahnevať aj maličkosti.

„Spúšťač bol hocičo. Raz mi volala, že mám po ňu niekam prísť autom. Odmietol som, lebo som mal prácu a ona, že prídem, lebo inak nebudem mať kde bývať. Alebo ak mi trvalo dlho, kým som osprchoval nohy našim psom a namiesto tridsať sekúnd to bola minúta, dokázala robiť úplné peklo. Musel som okolo nej chodiť úplne po špičkách, lebo sa u nej dokázala zmeniť nálada z minúty na minútu,“ opisuje.

Zažil aj situácie, keď partnerka vulgárne nadávala pred jeho synom. „Syn mal tri roky a ona na mňa pred ním kričala, že som k***t, aj môj otec a aj môj syn sú. A len čo mi začali lietať poháre okolo hlavy, vedel som, že musíme utekať z bytu,“ hovorí Resek.

Keď bola situácia veľmi vážna, býval v aute alebo v garáži, pretože nemal kam ísť. Jeho firme sa prestalo dariť a bol v zlej finančnej situácii. Syn musel odísť k jeho mame. V tom čase mal vraj Resek preťaté aj všetky vzťahy s priateľmi a rodinou.

„Zakázala mi chodiť von s kamarátmi, vždy hovorila, že na to nemáme peniaze a ak nešla ona, nepôjdem ani ja. Všetko mi vedela podať veľmi vyčítavo,“ hovorí.

V priebehu vzťahu nakoniec došlo aj k fyzickým útokom.

„Raz som prišiel o polnoci domov, psy sa zobudili a keď už som takmer spal, prišla za mnou, že jej kazím výchovu psov. Sadla mi na perinu, zaťala mi nechty do tváre tak, že som musel ísť na štichy k lekárovi. Šiel som aj na políciu, ale dali jej len pokarhanie a pokutu 20 eur. Raz mi dokonca vypálila tak, že si vykĺbila rameno. Ale nenahlásil som to,“ hovorí Resek, pričom tvrdí, že on sám fyzické násilie nikdy ani na obranu nepoužil, aby sa situácia neobrátila proti nemu.

To, prečo vo vzťahu vydržal tak dlho, pripisuje najmä zaľúbeniu a tiež neustálemu ospravedlňovaniu partnerkinho správania. Hovorí, že možným vysvetlením mohli byť aj hormonálne problémy, ktorými prechádzala pre takzvanú predmenštruačnú dysforickú poruchu, teda extrémnu formu predmenštruačného syndrómu, a endometriózu, ktorá spôsobuje problémy s výstelkou maternice.

Zo vzťahu neodišiel ani vtedy, keď mu to poradila terapeutka. „Po nejakom čase sa mi partnerka ospravedlnila a celý rok bola milá. Povedal som si, že ak to tak zostane, môžeme sa zobrať. A keď sme sa po roku vzali, čoskoro sa začalo presne to isté ako predtým. Už som vedel, že to nedám a že musím odísť,“ spomína na rok 2017, keď sa nadobro odsťahoval. Trvalo mu vraj štyri roky, kým sa zo všetkého dostal a vybudoval si život nanovo.

Dopady sú ďalekosiahle

Vzťah plný násilia zanecháva na obetiach dlhodobé následky – telesné aj psychické. Kubík hovorí, že v mnohých prípadoch sú nezvratné.

„Šrámy na duši zostávajú permanentne. Napríklad v podobe zníženého sebavedomia, vyhýbaniu sa spoločnosti, nízkej sebadôvery. Čím neskôr sa psychické násilie podchytí, tým viac si človek zabuduje syndróm obete a tým ťažšie sa vracia do normálneho života,“ tvrdí.

Hovorí aj o takzvanom syndróme obete narcistického partnera. Prejavuje sa v podobe ťažkého zaspávania, nespavosti, nechutenstva, bolestí hlavy či porúch pamäti.

„Obete narcistických vzťahov vykazujú zhoršenú pamäť a zhoršenú koncentráciu pozornosti. Napríklad ak partner tvrdí, že to, čo pred desiatimi minútami povedal, nikdy nepovedal, obeť zrazu prestáva veriť svojej pamäti,“ opisuje odborník.

Problém môžu mať aj deti, ktoré sú svedkami takéhoto správania, ako napríklad spomalený psychický aj fyzický vývin, v neskoršom veku poruchy nálad a emočnej stability.

Žiaková hovorí, že skúsenosť s psychicky násilným partnerom mala veľký dopad na jej sebavedomie, ktoré jej po rozchode chýbalo.

„Je to už päť rokov a stále mám v hlave všetky veci, ktoré mi hovoril. Mám teraz zdravotné problémy a nedokážem si ani oddýchnuť, pretože podvedomie mi vraví, že ak oddychujem, tak som lenivá. Snažím sa s tým pracovať, ale už sa neviem uvoľniť tak, ako to bolo pred vzťahom,“ priznáva.

Resek už má novú známosť, no jeho bývalý vzťah má naňho stále dopad. „Teraz, keď som sa k tomu vrátil, budem mať problém to pustiť z hlavy. Ale odniesol som si z toho, že už nedovolím, aby som sa dostal do situácie, keď by som sa ohrozil finančne aj bývaním,“ vraví.

Helbichová tvrdí, že jej vzťah k samej sebe sa po rozchode s násilným partnerom zlepšil. „Najskôr som nechcela žiadneho muža ani vidieť, ale časom som zistila, že nie všetci sú rovnakí,“ vraví s tým, že si našla nového partnera, s ktorým si veľmi rozumejú. Hoci v nej občas prevláda strach, či bude preňho dosť dobrá, je na seba hrdá.

„Za to, že som si dokázala povedať, že nechcem, aby moje deti mali takýto vzor, a že nič z toho, čo o mne môj bývalý partner hovoril, nie je pravda. Keď som zvládla toto, zvládnem už všetko.“

Kde hľadať pomoc

Ak zažívate násilie alebo máte obavu o svoju bezpečnosť, kontaktujte políciu na číslo 158.

Pomoc môžete nájsť aj na týchto číslach:

• Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212.
• Linka Generálnej prokuratúry pre ohlásenie domáceho násilia: 0800 300 700
• Linka detskej istoty: 116 111
• Krízová linka pre seniorov a seniorky: 0800 172 500
• Konzultácie obetiam sexuálneho zneužívania: oz.ascend@gmail.com
• NONSTOP Linka pomoci obetiam násilia 0944 254 405

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22909369/nestojis-za-nic-skap-styri-pribehy-ludi-ktori-zazili-psychicke-tyranie-vo-vztahu.html