Nielen ja, ale aj moji blízki. Kamarátovi, ktorý má litovské občianstvo volali z konzulátu, že mu odporúčajú, aby Ukrajinu opustil. Ten tomu, ale tiež neveril, pretože na uliciach bol kľud, život vyzeral normálne.

Nikto neveril, že sa také niečo stane, ale ja som vo svojom vnútri cítila, že nemôžem nič nové vo svojom živote začať. Skončila som v práci a mala som si hľadať inú, ale nehľadala som ju. Intuícia mi vravela, že sa niečo predsa len deje a nemohla som sa dať dokopy a žiť normálny život.

Takéto pocity sme prežívali pár dní pred vojnou v celej spoločnosti. 24. februára som sa zobudila na výbuch a moja prvá myšlienka bola, že bol to naozaj výbuch?

Zobrala som si do rúk telefón a už som tam mala veľa zmeškaných hovorov od kamarátov a správu od môjho otca. Ten mi napísal, že dcérka moja, nemaj strach, začala sa vojna, zbaľ si veci, bude to dobré.

Bolo ťažké sa odhodlať k tomu, aby som odišla, myslela som stále na to, či sa uvidím so svojimi rodičmi, či sa budem mať kam vrátiť. V tej chvíli bol pre mňa oporou môj otec.

Keď som ja prežívala komplikované pocity, on bol pokojný a hovoril mi, čo mám spraviť. Vďaka nemu som sa dokázala dať dokopy a odísť z mesta. Rodičia potom prišli tiež za mnou do Bánoviec nad Bebravou.