Z Bohdanivky od našich reportérov Lukáša Onderčanina a Jozefa Jakubča.
BOHDANIVKA. Na zrekonštruovanom dome v ukrajinskej obci Bohdanivka, asi štyridsať kilometrov východne od centra Kyjeva, je sprejom napísané slovo „ľudia“. Toto slovo má upozorňovať, že v dome žijú civilisti a opakuje sa na mnohých domoch a bránach v dedine.
Vo viacerých prípadoch zbytočne. Biely dom má vybité okná, časť múrov je rozpadnutá a vo dvore je zhorený kamión.
Práve v tejto oblasti ruské vojská takmer mesiac tlačili na Kyjev a jeho satelitné mestá. Z dediny s tritisíc obyvateľmi sa stala frontová línia ruského útoku – v záhradách sú spravené zákopy, v miestnej škole si vojaci spravili základňu.
Koncom marca sa náhle otočili a odišli, no nechali za sebou zničenú školu, obchody, vyrabované domy aj obete, ktorých počet dodnes nie je známy.
Hľadajú synov aj mužov
Z Kyjeva v smere na Bohdanivku vedie za normálnych okolností nová dvojprúdová cesta. Dnes jej časť treba obchádzať pre zničený most, a aj keď trosky z cesty sú už väčšinou odpratané, lemujú ju zničené čerpacie stanice alebo sčernená veža z tanku, ktorú výbuch vymrštil až na krajnicu.
Pred budovou obecnej rady, ktorej časť zasiahla raketa, stojí v rade na dôchodok aj 76-ročná Nina Tepľuková. Kým ich dedinu 8. marca obsadili ruské tanky, jej rodina už stihla odísť.
„Rodinu som poslala preč, nediskutovali sme o tom. Povedala som im, že ja tu zostanem. Sadla som si na diván v kuchyni a čakala som, bolo to v božích rukách. Keď ma zabijú, tak ma zabijú,“ opisuje žena.
Prví vojaci, ktorí do dediny prišli, boli podľa nej pomerne slušní. Tieto slová opakujú Ukrajinci vo viacerých obciach – prvú líniu tvorili mladí a neskúsení chlapci, ktorí netušili, kam a prečo idú.
„Na druhý deň však prišla zver. Ničili domy, rozbíjali okná, rabovali. Chvalabohu, na našej ulici nikoho nezabili, na vedľajšej však áno,“ vraví Tepľuková a ruských vojakov označuje hanlivým výrazom „kacapy“.
Dôchodkyňa z Bohdanivky mala šťastie. „Vnuk bojuje na fronte, je vojak a mal u mňa doma uniformy. Keby mi Rusi vošli do domu a uvideli ich, určite by ma zastrelili,“ dodáva.
Mnohí v Bohdanivke nemali také šťastie ako Tepľuková. „Neteri vzali syna aj muža, aj keď nič zlé nespravili. Odvtedy ich nevideli,“ vraví.
Ženu, ktorá sa volá Valentina, už údajne zavolali aj do márnice identifikovať pozostatky tiel, svojho syna však medzi nimi nenašla. „Bol to slušný a dobrý človek, záchranár. Valentina teraz chodí a posiela milíciám jeho fotografie,“ dodáva.
Rodina v Rusku mu neverí
Nielen Buča či Irpiň, ale aj táto malá dedina sa stala symbolom ruskej brutality. Miestne úrady tu zaznamenali najmenej dva prípady znásilnenia, pričom jednu ženu ruskí vojaci znásilnili po tom, ako na dvore zabili jej muža.
Viaceré budovy v dedine sú zdevastované. Kým novopostavený rodinný dom na Lanovej ulici je takmer nepoškodený, ten susedný bol zrovnaný so zemou. Niektoré budovy padli aj v dôsledku ukrajinského protiútoku.
Ruskí vojaci si svoju základňu spravili v miestnej škole, ktorá je dnes úplne vyhorená. Na školskom dvore je zhorený vrak autobusu, okolie zase museli ukrajinské jednotky intenzívne odmínovať. Úplne zničená je aj škôlka, aj keď farebné preliezačky ostreľovanie prežili.
“Prišli k nám nepozvaní hostia a priniesli nám veľkú biedu. Ďakujeme Bohu, že sme všetci živí. Niektorých ľudí vzali a už ich nenašli.
„
Vladimir Zajcev má 76 rokov, pochádza z Ruska a aktuálne pomáha s upratovaním poškodeného domu vedľa zničenej školy.
„V Rusku mám 96-ročnú mamu a dvoch mladších bratov. Keď som im poslal fotky, napísali mi, že si vymýšľam, že je to fejk,“ vraví.
Hneď vedľa ich domu je na plote nasprejovaný nápis Červená armáda aj červená hviezda, opodiaľ vykopali štyri telá. S rodinou je len v obmedzenom kontakte.
„Jeden brat sa už neozýva, druhý povedal, že mu mám len napísať, ako sa máme a či žijeme. Má strach, že mu budú kontrolovať telefón,“ vraví pred domom svojej krstnej dcéry.
Jeho rodine sa podarilo z dediny počas evakuácie odísť. Vrátili sa už do domu s odstrelenou strechou, o pár domov ďalej pred pár dňami vykopali štyri telá.
Vladimir ukazuje malú kôlňu, ktorú si ruskí vojaci prerobili na prístrešok, zostávať v dome bolo pre možné útoky ukrajinskej armády rizikovejšie.
Vedľa nej je v zemi kráter od výbuchu. „V dome nám vytrhali dvere, lampy aj bezpečnostné kamery. Vzali si aj matrace či periny, zrejme do školy, aby mali na čom spať,“ opisuje.
Viac ho prekvapil upchatý záchod. „Aj keď možno nevedeli spláchnuť, lebo nešla voda, pred dverami mali dve vedrá vody. Asi ich nenapadlo, že ich môžu použiť, možno to nikdy nerobili,“ smeje sa.
Tanky ovešané spotrebičmi
O pár metrov vyššie na Hájovej ulici prežila okupáciu v pivnici aj Naďa Michajlivna.
Aj ona si na okná napísala: Tu žijú ľudia. Vojaci im neublížili, chodili si pýtať len cigarety. Ich záhrada však bola plná tankov a obrnených vozidiel.
„Prišli k nám nepozvaní hostia a priniesli nám veľkú biedu. Ďakujeme Bohu, že sme všetci živí. Niektorých ľudí vzali a už ich nenašli,“ vraví. Na svojej záhrade našli zvyšky ľudskej chrbtice.
Jej mama žila o pár domov ďalej, napokon jej ruskí vojaci dovolili presunúť ju k nim do suterénu. Mama má 84 rokov, je invalidná a prvý dom jej zničili počas druhej svetovej vojny nacisti.
Po rokoch v zemľanke si postavila jej rodina nový dom. „Chcela v ňom dožiť. Teraz z neho takmer nič nezostalo,“ sťažuje sa. „Boli veľmi nekultúrni, všade nechali špinu. Obsadili domy a nakoniec sa tam všade vyprázdnili. Orkovia,“ hovorí o ruských vojakoch.
Ruskí vojaci si navyše mysleli, že už sú v Kyjeve. „Prekvapil ich totiž asfalt. Vraj ako je možné, že na Ukrajine máme asfalt aj v dedinách,“ dodáva Naďa Michajlivna.
O rabovaní hovorí aj Vasyl, ktorý na bicykli odchádza od obecného úradu. „Keď ruské tanky odchádzali, boli ovešané naším oblečením a technikou, mali na nich priviazané televízory aj práčky. Dokonca brali aj spodnú bielizeň, mojej dcére vzali všetko, aj ponožky. Čudujem sa, že sa pred sebou nehanbia,“ spomína.
Väčšina vojakov mala podľa neho menej ako dvadsať rokov a sťažovali sa, že ani bojovať nechcú. „Načo ste sem potom prišli, keď nechcete bojovať? pýtali sme sa ich,“ vraví Vasyl, ktorý sa vraj už dlho chystá na dovolenku na Slovensko.
Obyvatelia Bohdanivky sa napriek škodám po vojne snažia čo najrýchlejšie vrátiť do bežných koľají. Cesty pred zrútenými múrmi sú pozametané a tí, ktorí sa už po úteku do bezpečia vrátili a môžu svoje domy ešte opraviť, sa púšťajú do práce.
Na bránach každého domu je dnes nasprejovaná žltá bodka – ktorú tu po ústupe ruskej armády zanechali ukrajinské jednotky –, ak bol dom bezpečný a je skontrolovaný, alebo otáznik, ak môžu byť v dome míny alebo nastražené výbušniny.
Vasyl si nemyslí, že do Bohdanivky sa ešte ruská armáda vráti. „Pochybujem. Už nemajú čo kradnúť,“ dodáva.
Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22892598/ukrajina-vojna-rusko-bohdanivka-reportaz-okupacia.html?ref=njct