Aj ja mám skúsenosť, že ľudia prichádzajú do ambulancie za odborníkom, lebo sa necítia stopercentne dobre, ale občas je odpoveďou odborníka to, že v danej situácii, ktorú človek zažíva, je vlastne úplne normálne necítiť sa dobre. A ľudí to nahnevá. Majú pocit, že to treba vyriešiť. Majú pocit, že ak sa necítia stopercentne dobre, tak musia existovať nejaké lieky alebo terapia, ktoré to vyriešia, a oni budú môcť byť opäť úplne šťastní.
Samozrejme, je náročné tomu odolávať, lebo ideme proti tlaku spoločnosti. Aj ja chcem byť šťastná, mať dobrú rodinu a prácu, a tiež verím tomu, že by sa mi to malo podariť – môžem nad tým uvažovať, vzdelávať sa, ale nevyvlečiem sa úplne z toho, že žijem v tomto storočí a v tejto dobe, kultúre. Ale ako jednotlivec som súčasťou spoločnosti a môžem ju utvárať, pripomínať si, že v živote môžu nastať aj ťažké obdobia, respektíve že to nemusia byť len obdobia.
Keď sme hovorili o tom, ako sme žili v minulosti – tak vtedy ľudia viac prijímali, že šťastie nie komoditou, ktorú musia dosiahnuť. Dnes veríme v to, že všetci si zaslúžime dobrú rodinu, dobrú prácu, materiálne bohatstvo, zdravie, a ak to nemáme, tak sa cítime neúspešne alebo máme pocit, že sme v niečom zlyhali. Viera, že môžeme všetci dosiahnuť úplné šťastie, je dnes naozaj prehnaná. A neuvedomujeme si, že môžeme mať „len“ normálne šťastie, ktoré nemusí byť dokonalé.