Kvalita potravín za socializmu je jedným z najsilnejších mýtov spojených s obdobím pred rokom 1989. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý pre náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte spracovala agentúra Focus, si väčšina ľudí myslí, že za komunistov sme jedli kvalitnejšie potraviny. Zakorenená predstava, ku ktorej sa prihlásilo až 71 % opýtaných, je, že „potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.“
Ako to však bolo s kvalitou a bezpečnosťou potravín naozaj? Jedli sme pred rokom 1989 lepšie potraviny ako dnes?
Viac sa hnojilo, viac sa striekalo
Pristavme sa najprv pri cene a dostupnosti potravín. V tomto prípade máme totiž k dispozícii celý arzenál čísel a porovnanie jasne ukazuje, že takmer všetky potraviny sú dnes vo vzťahu k mzdám a dôchodkom relatívne lacnejšie. Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť, napríklad, dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Vychádzame pritom z oficiálnych štatistík, ktoré zahŕňajú deformované a umelo udržiavané ceny, kúpnu silu ľudí za socializmu prikrášľujú a neobsahujú, napríklad, vyššie ceny mnohých tovarov a služieb v tieňovej ekonomike.
Zabúdať tiež netreba na to, že kým dnes sú regály obchodov plné a sortiment potravín široký, za socializmu bola ponuka podstatne chudobnejšia a v predajniach nezriedka chýbali aj základné produkty. Dôvodom bola neefektívnosť centrálne riadeného hospodárstva a plytvanie na všetkých úrovniach.
Hektárové výnosy nášho poľnohospodárstva za Západom výrazne zaostávali, aj keď sa chemizovalo, koľko len šlo. Na začiatku 70. rokov 20. storočia, napríklad, československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, upozorňoval v knihe Technicko-ekonomický vývoj ČSR a ČSSR z roku 1975 ekonóm J. Kazimour (str. 105 – 106). Spotreba pesticídov za socializmu bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná. Aj to sa, napokon, podpisovalo pod problémy v oblasti bezpečnosti potravín.
Piesok medzi zubami
Porovnávať kvalitu potravín v súčasnosti s kvalitou potravín za socializmu je oproti porovnaniu vystopovateľných cien tovarov o čosi ťažšia úloha. Bezpečnosť potravín síce v Československu podliehala kontrole, lenže v prípadoch, kedy sa prišlo na to, že potraviny obsahujú nebezpečné látky, režim zistenia pred verejnosťou tajil.
Na druhej strane, v súčasnosti každý odhalený nedostatok vyvoláva škandál, médiá mu (právom) venujú veľkú pozornosť. O ťažkých kovoch v mlieku či dusičnanoch v zelenine by ste sa však pred rokom 1989 v novinách nedočítali. To vo výsledku môže vytvárať dojem, že problémy s kvalitou potravín za socializmu neexistovali. Filmové týždenníky síce informovali o úspechoch kombajnistov a každej novej výrobnej linke, pravdu o tom, čo majú Česi a Slováci na tanieroch, už ale neukazovali.
Jednou z možností, ako sa o kvalite a bezpečnosti potravín za komunistov dozvedieť viac, sú Bulletiny potravinárskeho výskumu, ktoré vydáva Výskumný ústav potravinársky. Všetky bulletiny od roku 1962 sú zdigitalizované a dostupné na webe ústavu. Je to napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné čítanie.
„Potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál nedokázala sa ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov – menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne,“ upozorňovali J. Kurz a A. Kurzová v roku 1965.
Napríklad paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg. „Obdobná situácia je, napríklad, tiež s paradajkovými pretlakmi z niektorých závodov, ako tiež s obsahom piesku v špenátovom pretlaku – všetko to vo výrobkoch určených pre našich najmenších konzumentov,“ zmienili sa tiež J. Kurz a A. Kurzová.
Napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné, to bol ešte benevolentný výraz.
Dusičnany v zelenine
Presuňme sa do 80. rokov. Kontaminácia potravín nebezpečnými látkami bola pretrvávajúci problém a zďaleka sa netýkala iba polotovarov.
„Výsledky z 10 výrob syra jednoznačne poukazujú na to, že olovo, kadmium a zinok zostávajú v bielkovinnej zložke, teda v syre,“ písali H. Papajová a V. Hermanová v roku 1989. „V prípade zinku vzhľadom na to, že jeho priemerná hodnota v nakupovanom mlieku pri plošnom vyšetrovaní v SSR z 359 vzoriek bola 4,739 mg.l-1, nie je teoreticky možné zabezpečiť predpísaný zdravotný limit 25mg.kg-1 pre syry. (…) Zistené skutočnosti zodpovedajú aj praktickým nálezom, ktoré sa pri syroch namerali,“ upozorňujú na prieskum, ktorý odhalil prekročený povolený obsah zinku v 80 % vzoriek ovčieho hrudkového syra.
Okrem obsahu ťažkých kovov boli dlhodobým nedostatkom v kvalite potravín dusičnany. Monitorizácia cudzorodých látok v potravín z roku 1988, napríklad, upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Z 3 126 vyšetrených vzoriek bolo 25 % nadlimitných a nevyhovovalo hygienickým požiadavkám ministerstva zdravotníctva na cudzorodé látky v potravinách.
Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v mäse, predovšetkým v hovädzom a bravčovom, vo vnútornostiach, hydine či v mäsových výrobkoch z jatočných zvierat. Z 2 349 vyšetrených vzoriek tohto sortimentu bolo až 32,3 % potravín nadlimitných.
Američania nám šunku vrátili
To, čo neušlo pozornosti československých kontrolórov, si inšpektori všimli aj pri kontrolách našich výrobkov v zahraničí. Jednou z mála potravín, ktoré sme pred rokom 1989 dokázali vyvážať aj na západné trhy, bola šunka. Tá najkvalitnejšia nekončila na stoloch československých domácností, ale v exportoch za libry, doláre či marky. Valuty, valuty, valuty.
V roku 1984 sa Československo, napríklad, pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však túto zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov. V rozhovore s V. Šťovíčkom pre Český rozhlas o tejto ututlanej kauze hovorí lekár M. Šuta.
„Dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali. V komunistickom Československu ale vedel o probléme úzky okruh politikov a odborníkov,“ píše V. Šťovíček a pokračuje „Jednotné roľnícke družstvá ďalej produkovali zamorené mäso, mlieko, syry alebo vajcia. Spotrebitelia sa o zamorení potravín nedozvedeli. A niektorí z nich dodnes žijú vo viere, že vtedajšie potraviny boli údajne zdravé.“
Čo nebolo, to sa nahrádzalo
Nemenej problematická je aj druhá strana mince, a to dovozy potravín, ktoré k nám smerovali najmä z iných socialistických krajín.
Napríklad mäso. Keďže Československo až do 80. rokov nebolo v jeho produkcii sebestačné, hovädzie sme museli importovať zo Sovietskeho zväzu. To sa v Čiernej nad Tisou prekladalo zo sovietskej širokorozchodnej trate na československú železnicu, pri čom čiastočne rozmŕzalo. „V našich mraziarenských vagónoch ale zase zmrzlo, takže do cieľa dorážala kompaktná zmrznutá hmota, z ktorej sa museli jednotlivé kusy prácne vysekávať,“ pripomína M. Petrov v knihe Cobylo (a nebylo) za reálneho socialismu (2013, str. 56).
V prípade mliečnych produktov zas potravinári pred rokom 1989 narážali na nedostatok mliečneho tuku. Odpoveďou socialistického mliekarenského priemyslu boli – ako inak – rôzne náhrady, napríklad v podobe nátierkového masla či stužených rastlinných tukov, ktorými sa nahrádzalo maslo.
Keďže na rastúci záujem o syry nedokázal syrárenský priemysel odpovedať dostatočnou ponukou skutočného syra, Československo sa v priebehu normalizácie stalo svetovým rekordérom v konzumácii topených syrov – taveňákov. „Roztierateľnosť sa ukázala väčšinou ako chiméra a často bol skutočný oriešok vôbec dostať syr zo staniolu. Pomocné červené pásky sú výdobytok až spotrebiteľsky priateľských poprevratových časov.“ A „vymoženosťou“ dneška nie je iba ich lepšie balenie, podľa doc. Ladislava Čurdu po roku 1989 významne vzrástla aj kvalita samotných tavených syrov.
Nechutilo? Ako je to možné?
Špecifickou kategóriou je chuť. Za socializmu bolo v obchodoch bez pochýb dostať aj chutné potraviny, v krčmách sa čapovalo aj dobré pivo a – v neposlednom rade – za komunistov vznikla kofola a viacero iných ikonických a dodnes obľúbených potravín. Mnoho ľudí je preto ešte aj dnes schopných odprisahať, že potraviny za socializmu boli vo všeobecnosti oveľa chutnejšie a dnes už nič nie je také dobré, ako bývalo. A nebola náhodou aj tráva akási zelenšia a obloha modrejšia?
Relevantným a ako-tak objektívnym prínosom do tejto diskusie môže byť azda len pohľad potravinárov, profesionálov, ktorí s potravinami pracovali pred rokom 1989 a dobre sa orientujú aj v dnešnej ponuke, ktorá je kvalitatívne podstatne rozvrstvenejšia. L. Steinhauser, bývalý viceprezident potravinárskej komory a predseda českého klubu spracovateľov mäsa, v rozhovore pre denník SME na margo socialistického mäsiarskeho sektoru, napríklad, poznamenáva, že veľká časť jeho produkcie by bola na súčasnom slovenskom trhu úplne nepredajná.
„Za socializmu bola jedna šunková saláma za štátom určenú a regulovanú cenu. Jednoducho všetci sme boli rovnakí zákazníci. Nedala sa ošúpať, boli v nej rôzne druhy mäsa s odlišnou farebnosťou, chrupavky a všeličo iné, ale napriek tomu ľudia hovoria, že bola lepšia. Že voňala. Vtedy sme však ešte nepoznali prosciutto,“ hovorí L. Steinhauser. „Spomínate si, aké úžasne šťavnaté boli kubánske červené pomaranče? Dnes ich nikto nechce jesť. Ako je to možné?“
Radovan Potočár