Prinášame vám detaily o štruktúre voličov jednotlivých strán: u koho prevažujú muži či ženy, u koho mladší či starší ľudia, či ktorá strana má najväčší podiel praktizujúcich kresťanov.
|
Jozef Šimko je pánom Rimavskej Soboty. Už desať rokov je primátorom a dokázal ovládnuť nielen majetok mesta, ale má pod palcom aj mnoho obyvateľov.
Ešte za socializmu bol vyšetrovateľom a neskôr šéfom polície, prešiel cez HDZS, HZD, cez kandidatúru na prezidenta až po kandidatúru v týchto voľbách, pozná sudcov, prokurátorov, v podstate každého s nejakým vplyvom. Rimavská Sobota je malé, 22-tisícové mesto, kde každý každého pozná.
Primátor, človek s vplyvom, navyše jeden z najväčších zamestnávateľov, ho dokáže bez problémov ovládať. Teraz kandiduje z desiateho miesta za ĽSNS, je z neho garant strany pre verejnú správu a samosprávu a má veľkú šancu byť po voľbách poslancom parlamentu.
Od detstva bol svedkom toho, ako jeho otec každodenne ponižoval a bil jeho mamu. Ani on sám sa týraniu nevyhol. Dávida Baka odsúdili za vraždu otca na dva roky, no konečné rozhodnutie je na prezidentke.
Podľa psychologičky nie sú dobré ani pochvalné nálepky. Príbeh Anety a jej sestry to potvrdzuje.
" It was Christmas Eve,
and the last, desperate German offensive of
World War II raged around our tiny cabin.
Suddenly, there was a knock on the door… "
Počas sviatkov sme s blízkymi častejšie ako inokedy a máme tendencie bilancovať okrem iného aj náš osobný život. Vybrali sme desať článkov o rôznych podobách partnerstva, priateľstva, manželstva, rodičovstva, ktoré vás v roku 2019 najviac zaujali a oplatí sa k nim vrátiť.
„Chceme mať dokonalé Vianoce, ale vianočné sviatky sú len zhustením toho, ako žijeme celý rok. Zabúdame na to, že aj ostatné dni sú rovnako dôležité,“ hovorí psychologička Zlatica Bartíková.
setcap / getcap
Bill removes profit motive from incarceration and marks latest clash in state’s battle with Trump over treatment of immigrants
Bývalá tenistka Klaudia Malenovská v októbrovom rozhovore pre Denník N povedala, že život niektorých tenistiek hraničí s prostitúciou a že žila v iluzórnom svete, v ktorom sa každá hráčka snaží o to isté – dostať sa do najlepšej svetovej stovky. V ďalšom rozhovore opisuje svoje skúsenosti s tenisovými rodičmi a trénermi. Tvrdí, že prostredie, v ktorom si deti samy rozhodujú…
V Dobšinej sa za posledných sedem rokov veľa zmenilo. Namiesto chatrčí už najchudobnejší Rómovia žijú v nových bytovkách. Odišlo však komunitné centrum a aj terénni pracovníci. Zostali Eleonóra Liptáková a Erika Polgáriová známe ako učiteľky z Dobšinej. V Domčeku sa aj po rokoch stretávajú s mladými matkami a ich deťmi. Násťročné dievčatá aj staršie mamy učia, ako sa…
Na sklonku roka 2018 som pre kolegov v agentúrach WPP pripravil prezentáciu, ktorá mapovala Svet a Česko v číslach, postavenú na dátach z viacerých zdrojov. (Kleiner & Perkins, ČSÚ, Wavemaker: Media Landscape, Kantar: Getting media right atď, zdroje na konci článku.)
Impulzom bola prednáška Martina Weigela z agentúry Wieden&Kennedy (agentúra roka 2018, stojaca medzi inými za slávnou kampaňou NIKE – Kaepernick). Martin na Londýnskej konferencii "On the Contrary" hovoril o tom, že marketéri sa neuveriteľne mýlia, keď si myslia, že od stola dokážu popísať cieľovú skupinu, jej potreby, návyky.
Súhlasim s Martinom a myslím, že základným problémom je, že marketéri sú poväčšine mladší ľudia, lepšie zarábajúci, žijúci v hlavných mestách, jazdiaci na novších autách, vlastniaci iPhone, "nepozerajúci" TV, zatiaľ čo zákazníci "tam vonku", ktorí masovo nakupujú produkty, sú úplne iní ľudia, často v inom veku, s inými názormi, inými návykmi, príjmami a tak ďalej. Medzi marketérmi a ľudmi tam vonku je veľká priepasť. A pritom, ak má byť komunikácia úspešná, by si mali marketéri a zákazníci rozumieť ako starí kamaráti po troch pivách.
Sokrates: "Viem, že nič neviem."
Napriek tomu, že dnes máme ako marketéri k dispozícii viac dát, než kedykoľvek v histórii, sa v brandži neustále dookola opakuje stále rovnaká pesnička, prameniaca z toho, že (chybne) veríme svojim inštinktom, ktoré sú otupené životom v bublinách hlavných miest. A tak dookola v marketingu počúvame, že:
Je pravdepodobné, že mnohé z tvrdení vyššie sa raz zmenia. Zároveň je ale nezodpovedné dnes, na základe vlastnej (nepodloženej) domnienky, že napríklad "TV dnes nikto nepozerá" alebo "Facebook už nikto nepoužíva" presúvať svoju pozornosť tam, kde ani pri najväčšej snahe, nedosiahneme ani len polovičnú efektivitu investovaných prostriedkov.
Neverme svojim odhadom, pretože najpravdepodobnejšie sa mýlia. A pokiaľ sa mýlite a zároveň svoj omyl aplikujete do vašej práce, bude sa mýliť aj vaša značka, čo bude mať za následok v lepšom prípade nižšiu efektivitu, v horšom prípade vyslovene zle investované peniaze, čo sa odzrkadlí vo vašich budúcich výsledkoch. Ale poďme už k štatistikám.
01. 85% marketérov žije v Prahe, zatiaľ čo 88% zákazníkov žije mimo Prahy.
Počas APG poukázal Martin Weigel na zaujímavý paradox – zatiaľ čo 80% britských marketérov žije v Londýne, až 87% zákazníkov žije mimo Londýn. V Českej republike je to ešte horšie, mimo pár výnimiek v podobe marketérov z Brna a Zlína, 85% marketérov žije v Prahe, ale až 88% českých zákazníkov žije mimo Prahu.
02. Typický Čech je v produktívnom veku a má okolo 40tky.
43% ľudí v populácii je v produktívnom veku, pričom "millenials" je len 11%. Ženy sa dožívajú 81 rokov, muži 76, čo je o 30 rokov viac, než pred storočím. 100 000 ľudí ročne vstupuje do manželstva, priemerne vo veku 31 rokov, čo je v priemere o 8 rokov (!) viac, než v roku 1989. 50% manželstviev končí rozvodom, najčastejšie po 13 rokoch.
03. Najrozšírenejšie vzdelanie je maturita a učňák.
Napriek tomu, že máme často pocit, že hodnota titulu z vysokej školy je nulová, lebo "dnes má titul každý", v dospelej populácii má diplom z VŠ / univerzity len 18% osôb. Najviac ľudí má maturitu (34%) a len o niečo menej (32%) "učňák" .
04. Česi žijú nezdravo. V jedle, aj vo financiách.
Podľa hodnôt BMI je až 73% mužov a 55% žien obéznych. Niet divu, keď sa ročne na hlavu spotrebuje 27 kg kuracieho a 42 kg bravčového mäsa a vypije 290 (!) veľkých pív. Nezdravosť sa prejavuje aj v peniazoch. Napriek historicky najnižšej nezamestanosti, až tretina (!) domácností má problém s nečakaným výdavkom v hodnote 10 000 kč (cca 350 eur) a každý desiaty človek má exekúciu.
06. 81% rodín má doma prístup k internetu. (42% v roku 2008 )
Ako rastie dostupnosť internetu, rastie aj čas strávený na internete samotnom. Mladý človek trávi na nete 4 hodiny a 19 minút denne, človek v produktívnom veku 3:17 a seniori (až) 2 hodiny a 29 minút. Takže keď vám bude niekto tvrdiť. že mladí sú len na internete a TV nepozerajú, respektíve seniori pozerajú len TV a nevedia čo je internet…neverte mu.
A čo dôvod využívania internetu? Medziľudská komunikácia. Čo sa týka vyhľadávania, medzi najhorúcejšie témy na Google za rok 2018 patril Internetbanking S24, "MS v hokeji" a tiež témy spojené s Ruskom: "MS vo futbale" a "České prezidentské voľby". Zaujímavá je ale najmä priečka číslo tri vo vyhľadávaní a to Fortnite. Neviete čo to je? Vidíte, a v ľudia v ČR to húfne vyhľadávajú.
07. Česi trávia s klasickou TV viac času, než v minulosti.
Mladý človek trávi s TV približne 1:38 denne (1:48 v 2007), človek v produktívnom veku 3:17 (3:08 v 2007) a seniori 5:34 (4:24 v 2007). Zároveň Netflix je stále okrajová platforma, ľudia milujú Youtube a tiež archívy TV staníc. A tiež programy z "TV stanice uložto.cz". 🙂
08. Podiel e-commerce na tržbách vo svete je 13%. V ČR je to približne 11%.
Za rok 2018 minuli Česi v českých e-shopoch približne 140 miliárd českých korún. V súvislosti s nakupovaním v e-shopoch patria Česi medzi najloajálnejších zákazníkov – prednostne nakupujú v lokálnych e-shopoch na úkor Amazonov a "Alibáb" zo zahraničia.
Lokálnosť je Českej republike špecifická, vo svete dominuje v klasickom vyhľadávaní, vo vyhľadávaní vo videách a mapách Google, v ČR má silného lokálneho protihráča a to Seznam. Vo svete dominuje ako e-commerce gigant už spomínaný Amazon, v ČR je to Alza. Vo svete dominuje Dropbox, v ČR uložto.cz a a tak ďalej.
09. Facebook je stále jednotkou medzi sociálnymi sieťami.
Napriek škandálom, ktorými si Facebook prešiel, sa v jeho používateľskej báze nič nezmenilo. Aktivita #DeleteFacebook obišla ČR, bez povšimnutia a tak tu má dnes Facebook viac než 5 miliónov aktívnych používateľov. Instagram stále rastie (pamätajte, že patrí Facebooku), ale oproti Facebooku je to, zatiaľ, stále malý hráč. Je zaujímavé, že v rámci EÚ patria ČR ku krajinám, ktoré využívajú sociálne siete najmenej. Imho, byť podpriemerný nemusí byť vždy nutne zlé.
10. Smartfón (stále) nie je samozrejmosť a iPhone je pražská špecialita.
57% ľudí v ČR má smartphone, 33% ľudí má telefón bez operačného systému, čiže niečo na úrovni legendárnej Nokie 3310. 6% nemá žiadny telefón. Aké smartfóny kupujeme? Najmä čínskej značky s Androidom ako Honor, Xiaomi, Huawei… Pozdravujeme na hrad.
Apropo, koľko ľudí vo vašom okolí vlastní iPhone? U nás v agentúre doslova každý druhý človek. Pritom iPhone je v populácii v zásade rarita, napríklad v O2 má iPhone len 5% zákazníkov. Do TOP 10 predavaných smartfónov u mobilných operátorov (6/2018) sa dostal len jeden iPhone a to najlacnejší a zároveň najstarší iPhone v ponuke – SE. Priemerná cena nového smartfónu v ČR je 7000 kč.
Praskanie bubliny okolo nás
Berte vyššie spomenuté štatistiky ako pokus prasknúť povestnú bublinu okolo nás. Zároveň dúfam, že vás zvedavosť dovedie k ďalším dátam, už konkrétnejším pre váš projekt. Keby ste potrebovali s nimi pomôcť, poradiť, dohľadať, kľudne sa mi ozvite, v samotnej prezentácii pre kolegov som použil omnoho viac dát a štatistík, avšak pre potreby článku som vybral len tie, potenciálne, najzaujímavejšie.
Najväčšou výzvou marketéra dneška je uchopiť Sokratovské: "Viem, že nič neviem" a pred štartom každej aktivity si urobiť domácu úlohu. Dať si dokopy dáta, vyštartovať za ľudmi tam vonku a skutočne porozumieť tomu, kto sú a ako žijú. Inak hrozí, že komunikácia bude neefektívna a teda odpracovaný čas, produkčné a mediálne peniaze zle investované. Do roka 2019 vám želám čo najlepšiu znalosť zákazníka a čo najefektívnejšie komunikácie. A pamätajte na Sokrata.
Jaro Horváth
Stratég, VML Young & Rubicam Praha.
https://thewastedworld.wordpress.com/2018/11/03/a-theory-fiction-reading-list/
Poetic Theory (Theory which foregrounds its artifice)
Søren Kierkegaard — Fear and Trembling (1843)
Georges Bataille — Visions of Excess: Selected Writings, 1927-1939 (1985)
Theodor Adorno — Minima Moralia (1951)
Paul Virilio — Speed and Politics (1977)
Maurice Blanchot — The Writing of the Disaster (1980)
Gilles Deleuze & Felix Guattari — A Thousand Plateaus (1980)
Jacques Derrida — The Post Card (1980)
Simone Weil — An Anthology (1986)
Jean Baudrillard — The Ecstasy of Communication (1987)
Lawrence Rainey, et al. — Futurism: An Anthology (2009)
Thomas Ligotti — The Conspiracy Against the Human Race (2010)
Villem Flusser & Louis Bec — Vampyroteuthis Infernalis (2012)
Claudia Rankine — Citizen: An American Lyric (2014)
Dawn Ades, et al. — The Surrealism Reader (2015)
Donna Haraway — Manifestly Haraway (2016)
Narrative Theory (Theory told through narrative form)
Lucretius — On The Nature of the Universe (55 BC)
Kamo no Chōmei — An Account of My Hut (1212)
Moses de León — The Zohar (1305)
Friedrich Nietzsche — Thus Spoke Zarathustra (1891)
Pierre Klossowski — Nietzsche and the Vicious Circle (1969)
Walter Benjamin — One-Way Street and Other Writings (1970)
Hélène Cixous — The Third Body (1970)
Klaus Theweleit — Male Fantasies (1977)
Luce Irigaray — Marine Lover of Friedrich Nietzsche (1980)
Manuel De Landa — A Thousand Years of Nonlinear History (1997)
Catherine Keller — The Face of the Deep (2003)
Michel Serres — Biogea (2012)
Anna Lowenhaupt Tsing — The Mushroom at the End of the World (2015)
Cybernetic Theory-Fiction (Theory-fiction as cultural hype)
J D Bernal — The World, The Flesh, and The Devil (1929)
Stanisław Lem — Summa Technologiae (1964)
Nick Land —Fanged Noumena: Collected Writings 1987-2007 (2011)
Arthur Kroker — SPASM (1993)
Orphan Drift — Cyberpositive (1995)
CCRU — Writings 1997-2003 (2015)
Kodwo Eshun — More Brilliant Than The Sun (1998)
Sadie Plant — Zeros + Ones (1998)
Mark Fisher — Flatline Constructs (1999)
Reza Negarestani — Cyclonopedia (2008)
Edward Keller, et al. — Leper Creativity: Cyclonopedia Symposium (2012)
Robin Mackay & Armen Avanessian — #ACCELERATE (2014)
Baylee Brits, et al. — Aesthetics After Finitude (2016)
Benjamin H Bratton — Dispute Plan to Prevent Future Luxury Constitution (2016)
Cergat — Earthmare (2017)
Nicola Masciandaro — Sacer (2017)
Elizabeth Sandifer — Neoreaction: A Basilisk (2017)
Sci-Phi (Low fiction, high theory)
Ueda Akinari — Tales of Moonlight and Rain (1776)
William Burroughs — The Soft Machine (1961)
Arkady & Boris Strugatsky — Hard to Be a God (1964)
Ursula K Le Guin — The Left Hand of Darkness (1969)
Monique Wittig — Les Guérillères (1969)
J G Ballard — The Atrocity Exhibition (1970)
Angela Carter — The Infernal Desire Machines of Doctor Hoffman (1972)
Thomas Pynchon — Gravity’s Rainbow (1973)
Samuel R Delany — Triton (1976)
Giorgio De Maria — The Twenty Days of Turin (1977)
Philip K Dick — VALIS (1981)
William Gibson — Neuromancer (1984)
Kathy Acker — Empire of the Senseless (1988)
Umberto Eco — Foucault’s Pendulum (1988)
Octavia Butler — Xenogenesis (1989)
Christine Brooke-Rose — Amalgamemnon (1994)
Alexis Pauline Gumbs — M-Archive: After the End of the World (2018)
Theoretical Fiction (1: Fiction as theory)
Margaret Cavendish — The Blazing World (1666)
Laurence Sterne — The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman (1767)
Denis Diderot — Jacques the Fatalist (1796)
Thomas Carlyle — Sartor Resartus (1836)
Samuel Butler — Erewhon (1872)
Alfred Jarry — Exploits and Opinions of Dr. Faustroll, Pataphysician (1911)
Franz Kafka —The Great Wall of China (1931)
Virginia Woolf — The Waves (1931)
James Joyce — Finnegan’s Wake (1939)
Robert Musil — The Man Without Qualities (1943)
Samuel Beckett — The Unnamable (1953)
Jorge Luis Borges — Labyrinths (1962)
Italo Calvino — Invisible Cities (1972)
Eva Figes — Light (1983)
William Gaddis — Agapē Agape (2002)
Olga Tokarczuk — Flights (2007)
Eimear McBride — A Girl Is a Half-formed Thing (2013)
Laurent Binet — The 7th Function of Language (2015)
Anne Garreta — Sphinx (2015)
Joanna Walsh — Worlds from the Word’s End (2017)
Theoretical Fiction (2: Self-writing as theory)
Augustine — Confessions (400)
Michel de Montaigne — Essays (1580)
Clarice Lispector — Agua Viva (1973)
Georges Perec — W, or the Memory of Childhood (1975)
Roland Barthes — A Lover’s Discourse (1977)
Fernando Pessoa — Book of Disquiet (1982)
W G Sebald — The Rings of Saturn (1995)
Svetlana Alexievich — Voices from Chernobyl (1997)
Chris Kraus — I Love Dick (1997)
Sara Ahmed — Queer Phenomenology (2006)
Virginie Despentes — King Kong Theory (2006)
Paul B Preciado — Testo Junkie (2008)
Laura Oldfield Ford — Savage Messiah (2011)
Maggie Nelson — The Argonauts (2015)
Simon Sellars — Applied Ballardianism (2018)
Theoretical Fiction (3: Poetry & plays as theory)
William Blake — The Book of Urizen (1794)
Sarah Kane — Complete Plays (2001)
Jena Osman — The Network (2010)
Keston Sutherland — The Odes to TL61P (2013)
Sulík v reparáte s Marianom Kotlebom obstál. Podal lepší výkon ako svojho času v TA3, kde to bol on, kto strácal nervy, na rozdiel od súpera. Tentoraz bol pokojný.
[ Aktivujte si Newsfilter, hlavný newsletter Denníka N. Nové vydania môžete čítať priamo v e-maili každý večer o 20:00. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Tradične suverénny Kotleba bol azda prvýkrát v priamom prenose vyvedený z konceptu, vyhrážal sa televízii žalobou, aby vzápätí priznal, že Michal Kovačič má pravdu, ak tvrdí, že onen neznámy muž na fotografii s vytetovaným hákovým krížom uprostred obrovského nemeckého kríža (o čom písal ako prvý Ján Benčík) na hrudi je ozaj okresný šéf partaje z Levíc. A moderátor si aj spomenul na jeho meno – Rastislav Jakubík.
Táto debata môže slúžiť ako didaktická ukážka toho, kde sú najväčšie slabiny zdanlivo „nepriestrelnej“ argumentácie extrémistov. V súlade s očakávaním medzi ich očividné slabé miesta patria nielen samotné extrémistické názory a prejavy, ale aj obyčajná falošnosť. Priaznivec Kotlebu si nemohol nevšimnúť, že ten človek odrazu nedokáže odpovedať na opakovane položené jasné otázky. Je vyhýbavý a zbabelý, podobne ako jeho „digitálne negramotný“ poslanec Stanislav Mizík.
Rozoberme si to v časovom slede, oplatí sa to.
Už úvod bol výpovedný. Kotleba s veľkým krížom na klope saka sa vyhol priamej odpovedi na otázku, či súhlasí s Konferenciou biskupov Slovenska, ak v súvislosti s Mariánom Kuffom biskupi tvrdia, že angažovanie sa kňazov v politike je neprijateľné. Akože kresťan sa ocitol odrazu pred neriešiteľnou dilemou. Rešpektovať cirkevné autority? Alebo popleteného farára, ktorý má vďaka svojim sugestívnym prejavom na sociálnych sieťach obrovský vplyv a ktorého na fare v Žakovciach osobne navštívil, keďže sa v témach, ako je Istanbulský dohovor či zákaz interrupcií, úplne zhodli?
Sulík potom Kotlebu a jeho národnosocialistické predstavy o zdravotníctve zadarmo či o dôchodkovom systéme (blízke, mimochodom, Ficovmu Smeru) takpovediac rozobral na súčiastky.
A na priamu otázku moderátora musel šéf ĽSNS priznať, že si k poslaneckému príjmu zhruba päťtisíc eur necháva každý mesiac na svoj účet posielať ešte tisícdvesto eur zo štátneho príspevku pre stranu. Tvrdil, že časť tých peňazí (koľko?) vzápätí posiela straníckej nadácii, ktorá dáva sociálnu výpomoc občanom. Chabá výhovorka nezmazala silné presvedčenie, že ak tu niekto parazituje na štáte, sú to práve kotlebovci.
Neriešiteľné dilemy
Skutočné „lahôdky“ prišli v závere debaty. Kotleba, podobne ako nedávno v inej televíznej diskusii, sa všemožne usiloval vykľučkovať z ďalšej neriešiteľnej dilemy. Hútal, ako o pomyselný krok ustúpiť z extrémistických názorov a zároveň nestratiť tvár pred svojimi. Jeho pokus stať sa miernou zmenou rétoriky prijateľným partnerom po voľbách však spoľahlivo vyvrátil prieskum Focusu pre Markízu. Dve tretiny opýtaných účasť ĽSNS v budúcej vláde či pri jej podpore odmietajú.
V diskusii jeho demaskovanie zašlo ešte ďalej. Kotleba najprv tvrdil, že vždy rešpektovali históriu a že iba blázon ju nerešpektuje. Očividne znervóznel, keď sa vzápätí objavila fotografia, na ktorej ešte ako predseda Slovenskej pospolitosti v gardistickej uniforme organizoval na Námestí SNP v Banskej Bystrici demonštráciu. A na transparente bolo SNP označené za boľševický puč proti slovenskej štátnosti. Ani na trikrát zopakovanú otázku moderátora, či to teda bol boľševický puč, nedokázal odpovedať.
Celé to „zaklincovala“ téma podarených okresných predsedov ĽSNS. Jeden z nich údajne spoločne s manželkou zavraždil svojho soka, druhý surovo zbil „negra“ Dominikánca, nuž a tretí nosí na hrudi vytetovaný hákový kríž. Až hrôzostrašne pôsobili Kotlebove slová o druhom z nich, Andrejovi Medveckom z Námestova. Ten vraj „prešiel obrovskou sebareflexiou“ a cudzinca mlátil preto, že mal vtedy, chudák, „ťažké životné obdobie“. Takže fašisti sú fašistami z pochopiteľnej životnej frustrácie?
Kľúčový moment bol ešte jeden. Keď sa objavila fotografia tretieho z nich z Facebooku, Kotleba načisto stratil nervy. Opakovane vyzýval moderátora, aby povedal meno, nech to môžu riešiť súdnou cestou. Na otázku, kto je muž na fotke, najprv neodpovedal. Napokon však v konfrontácii s priamou otázkou, či ide o predsedu ĽSNS z Levíc, priznal, že áno.
Diskusia presvedčivo ukázala, že Kotleba je okrem fašistu aj klamár a zbabelec. Jediný problém je, že tí, čo ho nevolia, to vedia už dávno. A tí, čo ho volia, teda mnohí z nich, to budú popierať aj naďalej. To však neznamená, že diskusia nemala zmysel. Naopak, ukázala cestu, ako na to.
