Prečo Gomezovie deti v škole neposlúchajú? Ako jedenásťčlenná rodina z Donbasu našla bezpečný domov v Limbachu

„Charašó,“ odpovedá čiernooké dievčatko, keď mu Lucia už tretíkrát vysvetľuje, že sa mu teraz nemôže venovať, lebo sa rozpráva so mnou.

Vzápätí je dievčatko znova pri nás a ťahá Luciu za ruku. „Miláčik, pozri sa mi do očí a počúvaj. Naozaj to myslím vážne. Potrebujeme sa ešte chvíľu porozprávať,“ opakuje trpezlivo, ale pevne Lucia.

Ako mi vysvetľuje, toto dievčatko potrebuje stále skúšať hranice, hlavne za prítomnosti cudzích ľudí. Uvedomujem si, že mám nutkanie poľutovať ho za to, že mu nevenujeme svoju pozornosť a namiesto toho robíme rozhovor. Lucia mi však vysvetľuje, že ľútosť by nezabrala – dieťa potrebuje pevné a láskavé hranice.

A toto navyše nie je celkom bežné dieťa. Rovnako ako jeho sedem súrodencov.

Pred tromi mesiacmi spolu s mamou a otcom utiekli z Donbasu a dnes žijú v Limbachu. Lucia Gomez tu vedie živú škôlku, kde veľká ukrajinská rodina našla bezpečné útočisko.
Máme dievčatká, museli sme odísť

Naďa a Vasyľ sú profesionálni rodičia. Okrem svojich štyroch detí majú aj osem ďalších, ktoré sú im zverené. Žijú v mestečku Družkivka v Donbase, ktoré leží len 60 kilometrov od Donecka, centra separatistickej Doneckej ľudovej republiky.

Vojna prišla k ich dverám už druhýkrát. Naďa si ešte dobre pamätá, ako v roku 2014 ich mesto dočasne obsadili separatisti. „Boli veľmi drsní. Išli sme autom k babičke, ktorá býva v inej časti, a keď sme prechádzali cez ich kontrolné stanovištia, celý čas na nás mierili automatom, aj keď sme mali plné auto detí,“ opisuje Naďa po rusky. Ruština je ich rodný jazyk, po ukrajinsky hovoria s ťažkosťami.

Keď im 24. februára tohto roka mobilná aplikácia ohlásila hrozbu vzdušných náletov, nebolo to pre nich nič zásadne nové. „U nás v Donbase vojna trvá už osem rokov. Sme na to zvyknutí,“ hovorí Vasyľ.

Na druhý deň mali odviezť šesť detí do Kyjiva – na dlho plánovaný mesačný pobyt v detskom tábore Artek. Naďa tam išla s deťmi vlakom. „Na stanici sme videli, že sa presúva obrovské množstvo vojenskej techniky,“ spomína.

Nikto z nich však nečakal, že Kyjivská oblasť bude tak silno zasiahnutá vojnou. O pár dní už bolo jasné, že deti v tábore nie sú v bezpečí, celý tábor sa tak presťahoval na západnú Ukrajinu.

„Na druhý deň miesto, kde boli deti dovtedy ubytované, čiastočne zbombardovali,“ hovorí Vasyľ. „Odviezli sme deti, aby si oddýchli, a nakoniec utekali pred bombami. Doteraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. A to sme si mysleli, že v Kyjive to bude pre ne bezpečnejšie než u nás v Doneckej oblasti,“ hovorí Naďa.

Organizátori im povedali, že deti môžu zostať v tábore do konca vojny, no nikto netušil, ako dlho to bude. Zvyšok rodiny tak zostával doma v Družkivke a vyčkával. „Nevedeli sme, čo máme robiť, kam máme ísť s takou veľkou rodinou. Kde by nás prijali?“ hovorí Vasyľ.

Väčšinu času sa skrývali v pivnici. „Bola tam zima, deti začali chorľavieť, tak sme sa presunuli do kotolne,“ opisuje Naďa.

Keď už začali ostreľovať aj okolie ich mesta, bolo im jasné, že tam nemôžu zostať dlhšie. Veľmi ťažko to znášala hlavne 11-ročná dcéra, ktorá mala zo zvukov záchvaty úzkosti. „Keď sme potom počuli, čo sa deje v obsadených mestách, napríklad v Buči, vedeli sme, že musíme odísť – kvôli našim dievčatám,“ hovorí Naďa.

Najprv sa na dva týždne presťahovali do mesta Dnipro, no stále rozmýšľali nad tým, ako by sa mohli spojiť s deťmi, ktoré zostali na západnej Ukrajine. Boli tam síce v bezpečí, ale ďaleko od zvyšku rodiny. Niekedy v tom čase sa s nimi spojila pracovníčka úradu pre deti a navrhla im, že by mohli všetci spolu odcestovať do zahraničia.

„Mali sme z toho obavy, ale ona nám vysvetlila, že sa to dá zvládnuť. Nakoniec sme sa rozhodli urobiť to – kvôli deťom. Deti, ktoré sme zobrali do rodiny, už mali predtým svoje traumy a teraz sa k tomu pridala ešte aj trauma z vojny. Už toho na ne bolo priveľa,“ hovorí Naďa.
Deti zažili šesť presunov

Prečo Slovensko? Hovoria, že išli tam, kde ich prijali. Tri staršie deti, ktoré sú už dospelé, išli do Poľska. Rodičia však mali obavy, aby neskončili s mladšími deťmi v utečeneckom tábore. Preto sa rozhodli pre Slovensko. Ako hovoria, museli mať hlavne istotu, že budú mať kde bývať a zostanú všetci spolu. „Vedeli sme, že je problém nájsť bývanie, keď máte deti, a my sme ich mali deväť,“ hovorí Vasyľ.

Sami si navyše uvedomujú, že ich deti nie sú celkom bežné. Sú to deti rodičov, ktorí sa ich vzdali alebo boli úradmi zbavení rodičovských práv. „Prvé deti sme zobrali do rodiny v roku 2014, keď sa začala vojna. Najprv sme zobrali dve deti a po pár rokoch sme si uvedomili, že by sme sa zvládli postarať aj o viac,“ hovorí Naďa. „Je vám ľúto, keď vidíte, že deti vyrastajú bez mamy a otca. A my vieme, že im môžeme dať lásku. Všetky deti sú naše, nerobíme medzi nimi rozdiely,“ opisuje Naďa.

Tráum z odmietnutia, ktoré zažili už v ranom veku, sa však deti zbavujú len pomaly. Za prvé týždne vojny navyše absolvovali celkovo šesť presunov, na každom mieste zostali len krátky čas.

Aj na Slovensku rodina najprv zostala pár týždňov v Košiciach. Až potom sa vďaka organizácii Úsmev ako dar dostali k Lucii Gomez, do jej rodinnej škôlky v Limbachu.

„Keď sa začala vojna, vedela som, že budeme pomáhať,“ hovorí Lucia. Je ten typ, čo chodí na hranice, šije nosiče a podobne, ale teraz si vraj uvedomovala, že ak chce pomáhať dlhodobo a efektívne, nemala by vyhorieť hneď na začiatku. Zamerala sa preto na iný typ pomoci.

Najprv poskytli doma útočisko ukrajinskej psychologičke Oľhe s jej synom Danylom. „Povedali sme si, že najprv pomôžeme niekomu, kto možno potom trochu pomôže nám – aby sme my mohli pomáhať naozaj zmysluplne a dlhodobo,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa Lucii ozvali z organizácie Úsmev ako dar, že hľadajú útočisko pre 11-člennú ukrajinskú rodinu, hneď chcela pomôcť, len nevedela, či to kapacitne zvládnu. Nakoniec si na to trúfli. Škôlkarskú šatňu, Luciinu kanceláriu a garáž postupne prerobili na izby pre veľkú rodinu.

„Vedeli, že prídu do živej škôlky, teda škôlky rodinného typu pre málo detí. Sú vlastne doma, ale zároveň sa musia prispôsobiť režimu škôlky,“ opisuje Lucia. „Mala som obavy skôr z toho, či to kapacitne zvládneme, ale už sú tu tri mesiace a funguje to veľmi dobre.“
Gomezovie deti neposlúchajú

Ukrajinské deti si museli zvykať na nový jazyk, v novom domove nemali svoje hračky ani svojich kamarátov. Museli začať chodiť do novej školy, kde nikoho nepoznali. „Na začiatku rebelovali, utekali zo školy. Ani učitelia na to neboli pripravení, čakali, že prídu obyčajné deti, ktorým stačí niečo povedať a ony poslúchnu. Museli si k sebe hľadať cestu,“ opisuje Naďa.

„Nie sú to bežné deti, do rodiny už prišli s nejakou traumou a vojna to ešte znásobila. Nie je to teda jednoduché, ale snažíme sa s pomocou odborníkov predchádzať problémom. Stále komunikujeme s učiteľmi, aby sme podchytili aj tie najmenšie veci,“ hovorí Lucia, ktorá prizvala na pomoc aj ukrajinskú psychologičku Oľhu.

Sama Lucia pôsobí aj ako profesionálna mama. „Som lietajúca profesionálna mama. Chodia ku mne deti z biologických rodín na sanáciu – zastabilizovanie. Prípadne aj deti iných profesionálnych mám, napríklad keď sú choré alebo si jednoducho potrebujú oddýchnuť. Ja prácu s takými deťmi milujem, aj keď je to náročné,“ hovorí.

Na záhrade majú trampolínu a deti musia rešpektovať pravidlo, že na nej vždy môže skákať len jeden. Lenže čo keď je detí deväť a každé z nich sa snaží testovať, či to pravidlo naozaj platí?

„Keď učiteľka vyhreší bežné dieťa, zarazí sa a zahanbí. No tieto deti si povedia ‚A čo?‘ a ďalej skúšajú hranice,“ opisuje Lucia. Podľa nej je to úplne prirodzené, lebo ako deti z detských domovov už zažili veľa odmietnutí a sú zvyknuté, že nemajú čo stratiť. „Nie sú naučené na to, že si treba človeka získať a potom určite bude dobre. Práve naopak, majú uložené v hlave, že to určite bude zle, a ani im nestojí za to budovať si s niekým vzťah, lebo sa aj tak skončí.“

Okolie však na to nemusí byť pripravené. „Kamarátky mi minule hovorili, že sa po Limbachu šíri, že Gomezovie deti neposlúchajú v škole. Ale pre mňa to nie sú problémy, je to súčasť balíka. Neočakávam, že to budú poslušné deti, ktoré budú sekať dobrotu. Treba im však veľmi napevno nastaviť láskavú hranicu a hlavne potrebujú zažiť pocit, že sú prijaté, nech sú akékoľvek. Potom prestanú rebelovať. Vidím tak reálnu možnosť zmeniť tým deťom život,“ hovorí Lucia.

Keď sledujeme deti, ako sa hrajú na pieskovisku – starší s mladšími –, Lucia s obdivom komentuje, aké sú už odmalička samostatné. Úplne inak pristupujú k mladším deťom, vždy si navzájom pomáhajú, vždy sa so všetkým rozdelia. „Fascinuje ma ich pozorovať,“ hovorí.

„Ja u nich vidím veľmi silný potenciál prežitia, majú obrovský hlad po živote, do všetkého idú naplno – aj do dobrého, aj do zlého. Sú úplne autentické. Prežili veľa ťažkých vecí, takže už majú v sebe vybudovaný vzorec prežitia, môže to byť pre ne výhodou v ďalšom živote – pokiaľ sa ich situácia správne podchytí. Aj preto som prizvala odborníkov, ktorí nám s tým pomáhajú,“ dodáva Lucia.
Nie sme tu na dovolenke

Ani dospelým sa na život v novej krajine nezvykalo ľahko. Doma boli zvyknutí mať väčšie súkromie, väčšiu slobodu. „Aj deťom sme vysvetľovali, že tu nie sme na dovolenke. Utiekli sme pred vojnou. Doma sme sa mali dobre, ale teraz je tam nebezpečne. Musíme vydržať. Sme v bezpečí, máme čo jesť aj čo si obliecť. Treba byť za to vďační,“ hovorí Naďa.

Vasyľ v priebehu rozhovoru viackrát zopakuje, že utekali pred vojnou a nie pred chudobou. „Sme tu len dočasne. Keď bude situácia na Ukrajine lepšia, určite sa vrátime domov,“ hovorí.

„Dočasne“ však môže v ich prípade znamenať ešte niekoľko mesiacov. Alebo aj rokov. V okolí Družkivky sa dnes bojuje. „Rusko vyhlásilo, že ‚oslobodí‘ celú Luhanskú a Doneckú oblasť, takže aj o naše mesto sa teraz bojuje. Vrátiť sa zatiaľ nemôžeme,“ hovorí Vasyľ.

O situácii v meste vedia od babičky, ktorá odmietla odísť. „Prekonala už štyri cievne mozgové príhody, takže hovorí – čo bude, to bude. Nedokázala odísť, aj keď tam teraz nemajú elektrinu, vodu ani plyn,“ hovorí Naďa.

Keď sa pýtam, čo z Ukrajiny im teraz najviac chýba, deti, ktoré počujú náš rozhovor, zborovo vykríknu: „Všetko!“ Doma sa nemali zle a nebyť vojny, ani by im nenapadlo odísť. „Milujeme cestovanie a tešili sme sa, ako v lete pôjdeme všetci spolu na dovolenku. Teraz sme síce s deťmi precestovali celú Ukrajinu, ale predstavovali sme si to celkom inak,“ hovorí Naďa.

Ani podľa Lucie netreba zabúdať, že mnohé ukrajinské rodiny sem dnes prišli nedobrovoľne. „Mnohí ľudia z Ukrajiny si nevedia vypýtať pomoc ani ju nevedia prijať. Radšej sa uskromnia, budú si kupovať to najlacnejšie jedlo, aby nejako vyžili,“ hovorí Lucia.

Vasyľ a Naďa dostávajú ako profesionálni rodičia finančný príspevok z Ukrajiny. „Ukrajinský štát si plní svoje povinnosti, nakoľko je to možné v podmienkach vojnového stavu,“ hovorí Vasyľ. Pomáhajú im aj sponzori cez Úsmev ako dar a ďalších zohnala Lucia Gomez. Štátne príspevky od slovenskej vlády vybavené ešte nemajú.

Uvedomujú si, že bez pomoci bežných Slovákov by to mali ešte ťažšie. „Slováci sú v tom úžasní. Sú k nám blízko, asi aj preto dobre rozumejú našej situácii. A mnohí si ešte možno pamätajú aj Pražskú jar,“ vraví Vasyľ.
Vďaka nim je to tu celé lepšie

Lucia Gomez hovorí, že za posledné mesiace sa z nej stala majsterka v delegovaní. „Postupne sa mi ohlásilo veľa mojich kamarátov a známych z celého sveta, ktorí chceli pomôcť – niekto poslal peniaze, iní nosia jedlo.“ Teraz napríklad zháňa pre ukrajinskú rodinu parťákov s autom, ktorí by im mohli pomôcť, keby napríklad chceli ísť na výlet alebo na dovolenku – do svojho auta sa totiž zmestia len ôsmi. Hľadá aj možnosť, ako dostať deti do letných táborov.

Ak by mali zostať na Slovensku dlhodobo, bolo by takisto treba prispôsobiť ich bývanie tak, aby tam mali väčší komfort. „Teraz sa tlačia v troch spálňach. Majú síce k dispozícii veľkorysé spoločné priestory a veľkú záhradu, ale ideálne by bolo pristavať pre nich ďalšie dve izby, aby sa tu aj v zime cítili dobre,“ hovorí Lucia.

Hoci pôvodne mala ukrajinská rodina zostať pod ich strechou len tri mesiace, dnes si Lucia ani nevie predstaviť, že by mali odísť. „Vidím v tom celom veľký zmysel. Deti sa konečne začínajú cítiť dobre a bezpečne. Najdôležitejšie je, že sa nám podarilo zaistiť, aby celá rodina zostala spolu. A nás to nestojí až tak veľa,“ hovorí Lucia. „Áno, musíme sa trochu potlačiť a občas si lezieme na nervy, ale zároveň si navzájom veľa pomáhame a inšpirujeme sa. Sadli sme si aj ako ľudia. Je to také pravé komunitné bývanie, po ktorom som vždy túžila, ale nevedela som, ako sa k tomu dostať. A teraz ho máme.“
Foto N – Vladimír Šimíček

Luciin manžel je z Kolumbie, takže na záhrade okrem slovenčiny a ruštiny bežne počuť aj španielčinu a angličtinu. „Máme tu skutočnú inklúziu,“ vraví.

Zo školy práve prichádza ďalšia várka detí. Už z diaľky kričia „Agoooj!“ a rovno bežia na trampolínu a do pieskoviska.

„Vidíte? Ich prítomnosť to tu robí lepším,“ hovorí Lucia. „Teším sa z toho, že si tu môžu v mieri variť na pieskovisku.“