Ekonómia ľudskou rečou

Ivanino manželstvo je v poriadku, celkom sa im darí zladiť starostlivosť o deti s chvíľami, ktoré majú len pre seba. Má dobrú prácu, chápavého šéfa aj nadštandardný príjem. Jej rodičia sú čiperní penzisti, v jej ani v manželovej najbližšej rodine rodine neriešia žiadne vážne choroby, vzťahové problémy ani ekonomickú nepohodu. Má malý, ale verný okruh priateliek a priateľov.

„Napriek tomu všetkému som roky nebola šťastná, respektíve nie som šťastná ani dnes. Viem, že ma za to veľa ľudí bude odsudzovať, ale po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou som zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spájam s tým, že mám deti. Rovnako hovorím, že svoje deti nadovšetko milujem a vôbec to nie je ich vina. V podstate je to o mne. O tom, že ma rola matky nenaplnila, ako som očakávala. V niektorých chvíľach sa nespoznávam a je mi ľúto za osobou, ktorou som bola predtým,“ hovorí Ivana.
…
Potom začala pátrať. Neverila, že by sa mohla zveriť manželovi, kamarátkam a vôbec nie mame. „Prišiel na rad internet. Tam som objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdím, že ma to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie som sama. Hoci dôvody tam mali rodičia rôzne, podstatné bolo, že nikto nikoho neodsudzoval. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo, po tom, čo som nabrala odvahu s zverila sa jednej kamarátke. Povedala mi, že som chorá na hlavu,“ vraví Ivana.
…
Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všade prítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu. Nechce byť ani ženou, čo sa obetuje pre deti a rodinu, hoci priznáva, že nakoniec tak zrejme dopadne.

Takéto stretnutie neplánujete. Ak by ste vedeli, komu predávate pohovku, tak zrejme na ponuku nereagujete. Ja teda určite nie. Človek by povedal, že už len z princípu. Ja som bol ale ešte v trochu zložitejšej situácii. Nedávno pred týmto stretnutím som totiž podával trestné oznámenie na jedného z členov kotlebových vlakových hliadok. Reakciou na tento čin bolo kopec výhražných správ. Preto som sa vyhýbal stretnutiam s ľuďmi z okolia tejto strany.

Boh, alebo náhoda má ale zmysel pre humor. Predávali sme starú pohovku a na inzerát sa ozval istý Jozef Király. Nevedel som o koho sa jedná a nevedel našťastie ani on, kto som ja. Prvé prekvapenie bolo, keď zastal pred mojim bydliskom čierny Mercedes, ktorý bol prerobený na pohrebné vozidlo. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že tento starý Mercedes je vyzdobený obrovským počtom nálepiek ĽSNS. Nepríjemný pocit ma však opustil po prvých slovách pána, ktorý vystúpil z auta. Príjemný a ochotný človek si priniesol so sebou aj pomocníka (človeka, ktorého pred rokom zavraždil) a nechcel ani pomôcť s naložením. Rozlúčili sme sa a išli sme si po svojom. Povedal som si, že po dlhom čase príjemná skúsenosť s niekým, od koho by som to skutočne nečakal.

Aj keď všetko prebehlo korektne, zistil som, že tento pán rád vypisuje na Facebook tvrdé komentáre a na ranu som sa dostal aj ja. Komentoval jednu z fotiek, kde sa nachádzame spolu s priateľmi na mítingu ĽSNS, kde sme šli vyjadriť nesúhlas s touto stranou. Napísal tam o mne, že „mudrujem o cigánoch a žijem v oplotenej pevnosti, kde nemám šajnu o živote s nimi“. Samozrejme je to hlúposť, keďže som s rómskou komunitou fungoval celú strednú školu a je len náhoda, že žijem na mieste, ktoré je oplotené. Na druhom mítingu, ktorý sa odohrával v Kežmarku, sme sa stretli opäť. Spýtal som sa ho, prečo šíri o mne takéto hlúposti. Neodpovedal, no opäť s milým tónom poďakoval za pohovku, pochvaľoval si, slúžila dobre.

Prešiel nejaký čas a ja som sa dozvedel, že nejaký funkcionár z ĽSNS vraždil. Zistil som, že to bol ten istý človek, s ktorým som sa viackrát stretol, že zabil svojho priateľa a, že som ho mal za jedného z umiernených členov tejto strany. Mýlil som sa. Je to divná spomienka. Spomienka na pohrebné auto, na nálepky ĽSNS, na Jozefa Királyho a jeho priateľa, ktorý už nie je medzi nami.

Mnohí slovenskí „prolife“ akvitisti, političky a politici sú často kritizovaní za to, že žena – matka ich zaujíma len do momentu, kým neporodí dieťa a potom ich vlastne netrápi ani ono. A ani to, ako sa mu bude v živote dariť, či oň bude dostatočne postarané, či nebude strádať, či bude milované.

Hoci navonok to vyzeralo, že je kríza zažehnaná a obaja sa z nej poučili, z ich vzťahu sa celkom vytratila intimita. „Už sme síce nespávali po gaučoch, ale bolo to vlastne jedno. Ledva sme sa zmohli na bozk na dobrú noc. Najprv bol chladnejší manžel, otvorene ignoroval zvádzanie z mojej strany, vyhováral sa, že je unavený a stalo sa mi, že ma aj odstrčil. Mala som pocit, že ma takto trestá za to, čo sa stalo, že mi dáva najavo, že si sex nezaslúžim, že medzi nami nie je dôvera potrebná na intimitu,“ vraví Alica.

Nerobte to

Párový terapeut Boaz Lunsky hovorí, že toto je pomerne bežný príbeh z manželských či partnerských poradní. „Klientom to opakujem stále: sex alebo jeho odmietanie či odopieranie nie je nástroj na dosahovanie našich cieľov. Hoci sa to deje a deje sa to často a ľudia si medzi sebou posúvajú takéto „rady“, sex by sa vo vzťahu nikdy nemal používať na trestanie alebo vyhrážanie sa. Nie je to niečo, čo si musíte zaslúžiť, o čo musíte zabojovať. Takéto konanie často rozhodí celú dynamiku vzťahu a nezriedka má závažné dôsledky.“

Alica si uvedomuje, že sa nezachovala ideálne, keď potom ona začala odmietať manželove pokusy o nadviazanie intímnych vzťahov. „Cítila som sa ponížená, odvrhnutá. Vyzeralo to, ako keby sme v spálni hrali nejaké pozičné hry, typu kto z koho a počkaj, za to ešte zaplatíš. Je to nezrelé? Určite.“

Nezhody pre sexu sa opäť preniesli do iných sfér partnertsva a momentálne sú v bode, keď sa zase len hádajú, lebo ani jeden nie je spokojný ani šťastný.

Documentary Mania – free to watch documentaries

Why the Alt-Right’s Most Famous Woman Disappeared
Lauren Southern could spew racist propaganda like no other. But the men around her were better at one thing: trafficking in ugly misogyny.
https://www.theatlantic.com/politics/archive/2020/10/alt-right-star-racist-propagandist-has-no-regrets/616725/

vyborny clanok o predchodkyni nasej Livie, jednej z hlavnych postav noveho dokumentu White Noise.

Gavin McInnes took a swig of whiskey from a bottle on his talk show’s on-set bar before bringing Lauren Southern onstage. It was June 2018, in Washington, D.C. Southern was only in her early 20s, but she had already emerged as the alt-right’s most influential woman. Her fellow guests were all men: an Army veteran, a Washington think tanker, and a radio shock jock. There was no chair for her. The men rushed to reshuffle. “This is the patriarchy right here,” Southern bantered. “Men get seats at the table.”

McInnes is a founder of Vice magazine and of the Proud Boys, an all-male, neofascist group that promotes violence against its political opponents.

McInnes watched stonily as Southern joined the men. “Are you ever gonna have kids, give birth, are you going to be a mother?” he asked her. “Then I’ll give them my seat.” The men laughed, and Southern, submitting to the last-minute ministrations of a makeup artist, laughed along—just one of the guys, with long, stick-straight blond hair and an off-the-shoulder, floral-print dress. McInnes wasn’t quite finished yet. “If you’re not making humans, then fucking stand up, bitch.”

….

Southern finished on set and ordered an Uber to the airport for her flight home to Toronto. Partway through the ride, her phone rang. It was McInnes. Southern listened to him closely for a few seconds.

“We shouldn’t be talking about this at all,” she said, laughing uncomfortably. Then her face tightened. “See, the thing is, because my moral compass tells me you have a wife and kids, it’s not even in my realm of consideration.” McInnes, according to Southern, had just reiterated an offer he’d made the night before, when she’d been out with him and a group of other far-right friends: “You know you want to fuck me; I’m your childhood hero.”

White noise

Aj život Alexandry Giňovej ukazuje, že Slovensko je krajinou extrémov. Že pri materskej a v posledných rokoch už aj pri otcovskej dovolenke patríme k najštedrejším a zároveň k najviac rasistickým krajinám.

Nie, Bystrany, Krompachy ani Žehra tam zatiaľ nie sú. Nebudem uvádzať konkrétne lokality, v ktorých evidujeme pozitívne testovaných na covid-19, nechcem prispievať k stigmatizácii ľudí z týchto lokalít. Medializácia pozitívnych na covid-19 v rómskych osadách mimoriadne prispela k tomu, že sa na tieto skupiny pozeráme ako na rizikové a nie ako na ohrozené. Ľuďom z týchto lokalít sa následkom zve

Viete už príčiny, prečo sa v niektorých rómskych komunitách covid-19 šíri rýchlo a v iných nie?

Evidujeme denné reporty a vidíme, kde je koľko pozitívne testovaných. Či už náš asistent zachytí podozrivý prípad a pošle ho na testovanie, alebo máme informácie od regionálnych úradov verejného zdravotníctva či od samosprávy. Ukazuje sa, že iba v málo prípadoch ide teraz o zavlečenie zo zahraničia. Väčšinou ide o komunitný prenos alebo máme prípady infikovaných zo školy, od zamestnancov obecných úradov a niektorých pomáhajúcich profesií.

To znamená, že aj obyvatelia rómskych komunít sa teraz nakazili od okolitého obyvateľstva?

Presne tak. Isteže, sú aj prípady, kedy sa infikovaní vracajú zo zahraničia, najmä z Česka, ktoré je na tom veľmi zle. Tí sú v izolácii. Zatiaľ to vyzerá tak, že menšie počty ľudí, ktorí potrebujú izoláciu a karanténu, sa darí manažovať na lokálnej úrovni tak, aby to neprerastalo do hystérie či uzatvárania. Ale súvisiace kapacity RÚVZ aj testovania sú už teraz na hrane a zhlukov prípadov aj v osadách bude určite pribúdať.

Problém argumentácie psychicky zlomenými ženami je však v tom, že neexistujú výskumy, ktoré by to potvrdili. Nezabránilo to však  tomu, aby sa tento nepreukázaný argument využíval napríklad ako odôvodnenie na predĺženie čakacej lehoty či na rozdávanie letákov o škodlivom vplyve interrupcie. Napokon, tento argument sa využíva aj v súčasnej slovenskej debate o sprísnení interrupcií.

Čo sa však ukazuje ako väčší zásah do života ženy, jej rodiny a jej budúcnosti, je to, ak sa pre rôzne prekážky nemôže uskutočniť interrupcia, pre ktorú sa rozhodla.

Práve u týchto žien sa po pôrode objavujú nežiaduce účinky vrátane zhoršeného zdravotného stavu, sklonu k závislostiam, väčšej odkázanosti na sociálne dávky, ale aj násilia, lebo nechcené tehotenstvo znemožnilo žene odísť z násilného vzťahu z finančných a ďalších obáv.

Tím americkej profesorky Diany Greene Fosterovej desať rokov sledoval ženy, ktoré interrupciu na požiadanie stihli len tak-tak pred posledným možným termínom, a potom tie, ktoré ju len o pár dní nestihli.

Hovoril s nimi tesne po tom, ako im vykonali interrupciu, či v prípade žien, čo to nestihli, po tom, čo bolo jasné, že dieťa už donosia. A potom po pol roku, roku a piatich rokoch. Ženy si počas výskumu viedli aj zápisky o tom, ako sa cítia.

Kým ženy, ktoré boli na interrupcii, sa sťažovali menej a 95 percent z nich tvrdilo, že sa rozhodlo správne, ženy, čo ju nestihli, častejšie hovorili o zdravotných problémoch, vrátane psychických, a boli celkovo v menšej životnej pohode.

Ženy, ktoré boli na interrupcii, tiež častejšie plánovane otehotneli v období piatich rokov po zákroku, aj sa menej častejšie ocitali v životnej a ekonomickej situácii, ktorá by sa dala označiť ako chudoba alebo veľmi blízko chudoby.

S postupujúcimi rokmi sa rozdiely medzi oboma skupinami zmenšovali, hlavne v tom, ako vnímali svoj duševný stav. Kým ženy po interrupcii hovorili hlavne o úľave, tie druhé skôr o postupnej akceptácii okolností, ktoré si na začiatku neželali.

Fosterová tiež upozornila, že ženy, ktoré museli dieťa donosiť, menej častejšie ako ženy, ktoré boli na interrupcii a potom mali ďalšie dieťa, súhlasili s vetou „som šťastná, keď sa moje dieťa smeje“ a viac sa stotožňovali s tvrdením „v materstve sa cítim ako v pasci“.

Ak by som parafrázovala slová filozofa Karla Poppera o tolerancii, aj sloboda (a sloboda slova) je vo svojej podstate paradoxná. Aby sme si slobodu udržali, nielenže sa tá nesmie zvrtnúť v anarchiu, musíme ju tiež aktívne chrániť proti tým, ktorí ju využívajú na samotnú deštrukciu demokratického systému (a v prípade Kotlebovcov na znovunastolenie nacionálneho socializmu či jeho slovenskej vojnovej varianty).

…

Obranou demokracie sme predovšetkým my všetci: keď spolu hovoríme v rodinách, keď diskutujeme so susedmi, keď si vymieňame polemiky na stranách odborných časopisov, keď prekonáme svoje ego a hovoríme aj s tými, o ktorých sme hlboko presvedčení, že sa mýlia.

Sloboda slova nie je absolútna a ani ňou nesmie byť. Sloboda slova či prejavu predstavuje vlastne jednu dlhú, nesmierne zložitú a často vyčerpávajúcu diskusiu. Ak si slobodu chceme uchovať, musíme nielen tvrdo vystupovať proti tým, ktorí hľadajú príležitosť ako ju pošliapať, ale musíme tiež spolu znovu polemizovať, vecne a kriticky zároveň. A práve preto môžeme, nie, máme povinnosť spoločne a nahlas povedať: Kotlebovci nie sú žiadni novodobí martýri. Predstavujú hrozbu demokracie.

V škole sú aj deti z chudobných lokalít. Pomáhal im tento školský program?

Týmto deťom pomohol najmä odborný podporný personál. Veľmi dobrým spôsobom je viacvrstvový systém podpory. Urobili sme skupinky detí, ktorých sledujú konkrétni špeciálni pedagógovia podľa úrovne ich potrieb. Takto im deti nepretečú pomedzi prsty.

Ako vyzerá ten viacvrstvový systém?

Väčšinou to býva tak, že 80 percent detí v škole je bezproblémových. Z tých ďalších je 15 percent detí s rôznymi hendikepmi, potrebujú podporu. No a päť percent detí je problémových, tie potrebujú podpory najviac. Vytvorili sme systém vrstiev, kde má každý jasnú dokumentáciu, aby aj rodič vedel, aké kritériá platia pre ktorú vrstvu a čo to znamená, keď presunieme dieťa do vrstvy 3.

Môžu deti medzi vrstvami prechádzať?

Samozrejme. Ale za všetkým musí byť energia. Nemôže to byť len o tom, že dieťa chodí do školy a my mu dávame štvorky. Nie je to len o známke, dieťa musí vedieť, čo všetko musí dokázať, aby sa posunulo.

V každej vrstve majú teda deti inú podporu. Ako to napríklad vyzerá v jednej z nich?

Napríklad vo vrstve 2 pracuje špeciálny pedagóg a asistenti učiteľa. Špeciálny pedagóg má správy z centra prevencie a diagnostiky dieťaťa. Veľmi dôležité je, aby asistent úzko spolupracoval s učiteľom. Keď napríklad na slovenčine dieťa s dyslexiou nevie prečítať úlohu, asistent mu ju prečíta a dieťa vie pekne pracovať ďalej. Má len ten problém, že mu písmenká behajú. Takýmto spôsobom na hodine hendikep odbúrame. Ale popoludní to robíme inak.

Ako?

Deti sa zvyčajne v skupinkách po piatich či šiestich zúčastňujú cvičení, kde trochu obrusujú svoje hendikepy. Aby cítili čoraz väčšiu istotu. Pretože ak by sme pracovali len na hodine s asistentom, písmenká mú budú skákať pred očami stále. Dôležité však je, aby sme dieťaťu umožnili, aby mohlo prezentovať to, že vie myslieť. A s tým, že mu ide slabo čítanie, mu pomôžeme.