Ivanino manželstvo je v poriadku, celkom sa im darí zladiť starostlivosť o deti s chvíľami, ktoré majú len pre seba. Má dobrú prácu, chápavého šéfa aj nadštandardný príjem. Jej rodičia sú čiperní penzisti, v jej ani v manželovej najbližšej rodine rodine neriešia žiadne vážne choroby, vzťahové problémy ani ekonomickú nepohodu. Má malý, ale verný okruh priateliek a priateľov.

„Napriek tomu všetkému som roky nebola šťastná, respektíve nie som šťastná ani dnes. Viem, že ma za to veľa ľudí bude odsudzovať, ale po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou som zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spájam s tým, že mám deti. Rovnako hovorím, že svoje deti nadovšetko milujem a vôbec to nie je ich vina. V podstate je to o mne. O tom, že ma rola matky nenaplnila, ako som očakávala. V niektorých chvíľach sa nespoznávam a je mi ľúto za osobou, ktorou som bola predtým,“ hovorí Ivana.
…
Potom začala pátrať. Neverila, že by sa mohla zveriť manželovi, kamarátkam a vôbec nie mame. „Prišiel na rad internet. Tam som objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdím, že ma to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie som sama. Hoci dôvody tam mali rodičia rôzne, podstatné bolo, že nikto nikoho neodsudzoval. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo, po tom, čo som nabrala odvahu s zverila sa jednej kamarátke. Povedala mi, že som chorá na hlavu,“ vraví Ivana.
…
Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všade prítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu. Nechce byť ani ženou, čo sa obetuje pre deti a rodinu, hoci priznáva, že nakoniec tak zrejme dopadne.