Len v piatok, keď v Poľsku protestovali státisíce ľudí, tu zabila pandémia takmer tristo pacientov. Sú demonštrácie masovou samovraždou celej krajiny alebo obrodou občianskeho hnutia? Ani jedno: sú kronikou zúfalstva a straty ľudskej dôstojnosti.
Na ulici Nový svet, ktorá je výstavnou skriňou kozmopolitnej Varšavy, panuje pred demonštráciou pokoj. Len pred Kostolom svätého kríža stojí formácia -násťročných chlapcov v maskáčoch a s odhodlanými výrazmi na tvárach. Chráni ich kordón vojenskej polície. Celú scénu ruší len malý detail: široko-ďaleko nie je nikto, kto by ich chcel ohrozovať. A to ani o dve hodiny neskôr, keď tadiaľ prejde mnohotisícová demonštrácia za práva žien.
Keď sa to udeje, z reproduktorov kostola sa budú na demonštrantov valiť náboženské spevy, modlitby a najmä – nástojčivý, desivý detský plač. Ak mal byť mementom utrpenia nenarodených detí, tento pokus veľmi nevyšiel. Nenarodené deti, samozrejme, neplačú. A naopak, tie, ktoré sa budú odteraz musieť v dôsledku lobingu cirkvi narodiť i napriek ťažkým vrodeným chybám, si toho utrpenia v nastávajúcom živote zrejme užijú viac ako dosť. To však nie je dôležité. Psychický nátlak sa predsa nemusí riadiť zákonmi logiky.
Keď demonštranti zmiznú v diaľke, chlapci napäto vykúkajú spoza ramien vojenských policajtov a neskrývajú sklamanie. Pochod tu ani len nespomalil, nikto si ich nevšímal. Akoby boli vzduch.