Čo sa však ukazuje ako väčší zásah do života ženy, jej rodiny a jej budúcnosti, je to, ak sa pre rôzne prekážky nemôže uskutočniť interrupcia, pre ktorú sa rozhodla.
Práve u týchto žien sa po pôrode objavujú nežiaduce účinky vrátane zhoršeného zdravotného stavu, sklonu k závislostiam, väčšej odkázanosti na sociálne dávky, ale aj násilia, lebo nechcené tehotenstvo znemožnilo žene odísť z násilného vzťahu z finančných a ďalších obáv.
Tím americkej profesorky Diany Greene Fosterovej desať rokov sledoval ženy, ktoré interrupciu na požiadanie stihli len tak-tak pred posledným možným termínom, a potom tie, ktoré ju len o pár dní nestihli.
Hovoril s nimi tesne po tom, ako im vykonali interrupciu, či v prípade žien, čo to nestihli, po tom, čo bolo jasné, že dieťa už donosia. A potom po pol roku, roku a piatich rokoch. Ženy si počas výskumu viedli aj zápisky o tom, ako sa cítia.
Kým ženy, ktoré boli na interrupcii, sa sťažovali menej a 95 percent z nich tvrdilo, že sa rozhodlo správne, ženy, čo ju nestihli, častejšie hovorili o zdravotných problémoch, vrátane psychických, a boli celkovo v menšej životnej pohode.
Ženy, ktoré boli na interrupcii, tiež častejšie plánovane otehotneli v období piatich rokov po zákroku, aj sa menej častejšie ocitali v životnej a ekonomickej situácii, ktorá by sa dala označiť ako chudoba alebo veľmi blízko chudoby.
S postupujúcimi rokmi sa rozdiely medzi oboma skupinami zmenšovali, hlavne v tom, ako vnímali svoj duševný stav. Kým ženy po interrupcii hovorili hlavne o úľave, tie druhé skôr o postupnej akceptácii okolností, ktoré si na začiatku neželali.