Archív kategorií: Nezaradené

Nezaradené

Čtvrteckí, bučanskí a Malačané. Znepriatelené rómske rodiny v Plaveckom Štvrtku sa bijú a štát to nevie riešiť – Denník N

Pred niekoľkými desaťročiami do osady v Plaveckom Štvrtku prišli tri sestry z Bučian a vydali sa tam. Odvtedy sa osada delí podľa príslušnosti k rodine a dospelo to až k násilným konfliktom táborov.

Rómsku osadu v Plaveckom Štvrtku prirovnávajú k vojnovej Juhoslávii začiatku 90. rokov. Okenice v zdemolovaných domoch namiesto skla vypĺňajú drevené dosky alebo fólie. Zasklievanie by bolo zbytočné, vzduchom tu svištia kamene v ktorúkoľvek dennú aj nočnú hodinu.

V osade v dôsledku konfliktov často horí. Miestnym sa požiar doteraz vždy podarilo uhasiť, no oheň už poškodil veľa obydlí.

Približne od februára tam prebieha veľký konflikt – miestni to nazývajú aj „vojnou” medzi znepriatelenými rodinami. Niekoľkokrát do týždňa sa strhne bitka, pri ktorej na seba hádžu zo striech kamene či zápalné fľaše, alebo si palicami demolujú domy, polícia tam zasahuje niekoľkokrát týždenne.

V Plaveckom Štvrtku bojujú znepriatelené skupiny, trpia všetci (Strih videa: Martina Koník)

Deti po nociach nemôžu počas bitiek spať. Niet divu, že do školy v Plaveckom Štvrtku deti prichádzajú nielen za učiteľmi, ale aj za psychológmi.

Do Plaveckého Štvrtku sa z Bratislavy autom dostanete za pol hodinu. V obci, ktorá ma oficiálne 2351 obyvateľov, je jedna z najproblematickejších rómskych osád na Slovensku. Pri zoznamovaní sa s 20 rokov tlejúcim konfliktom narazíte na byrokraciu eurofondov, striedanie neziskoviek s časovo obmedzenými grantmi, ktoré nedotiahli svoje projekty a vplyvy rôznych náboženských skupín.

A tiež neochotu a nedôveru predstaviteľov obce, podľa ktorej Rómovia pomoc prijať jednoducho nechcú.

Tri sestry

Prečo je osada rozdelená na znepriatelené tábory? Korene konfliktu siahajú niekoľko desiatok rokov dozadu, keď do lokality prišli tri sestry z obce Bučany pri Trnave. Vydali sa za miestnych „čtvrteckých“ Rómov, no nikdy sa im nepodarilo zapadnúť medzi miestnych. Ich rodiny tak dostali označenie „bučanskí“.

Dnes už nik presne nevie, prečo práve tieto tri ženy nezapadli. Celý konflikt je opradený legendami – ani konzultácie s ľuďmi z osady a etnológmi, ktorí sa osadou zaoberali, nepomohli presne datovať, v ktorom desaťročí vlastne „bučanské“ sestry do Plaveckého Štvrtka prišli – najpravdepodobnejšie v 60. alebo 70. rokoch.

Podľa všetkého sa však ženy z Bučian považovali za vyspelejšie a nadobudli pocit, že im „čtvrteckí“ len závidia. Pôvodní obyvatelia ich naopak vnímali ako namyslených.

Rozdelenie sa rokmi a generáciami prehlbovalo, nepomohli ani sobáše medzi znepriatelenými stranami. Ak sa niekto z domácich priženil či privydal na stranu prisťahovalcov, získal automaticky status bučanských. Prisťahovalci sa vnímali ako progresívnejší, začali si stavať murované domy s toaletou, ostentatívne dbali na hygienu a odsudzovali chudobu. Naopak, pôvodní čtvrteckí boli vnímaní ako tradičnejší Rómovia.

Aby to bolo celé ešte komplikovanejšie, do osady pribudla už dávnejšie aj rodina z Malaciek, táto vetva je označovaná ako „Malačané”. Zvyčajne držali s pôvodnými čtvrteckými Rómami proti bučanským. Aj keď pred pár rokmi prebiehali konflikty aj medzi nimi.

Napätie a nevraživosť medzi bučanskými a čtvrteckými rodinami sa stupňovali – nie je však jasné, prečo prerástli až do otvoreného konfliktu. Ten začal asi okolo roku 2001. Vtedy sa začali bitky podobné tým dnešným, aj vtedy sa v osade hovorilo o „vojne“. Došlo k ublíženiam na zdraví a hovorí sa, že aj k jednému úmrtiu.

Práve medzi tábormi bučanských a čtvrteckých prebieha konflikt aj dnes. Pred pár dňami sa pochytili aj cez deň na pošte v obci, väčšinou však konflikty prebiehajú v osade.

V osade nik nedokáže presne povedať, prečo sa spory začali – hovorí sa len o vybavovaní si účtov za rodičov spred 20 rokov. Ale tak ako v roku 2001, ani teraz nie je jasné, čo bola tá konkrétna rozbuška. Potvrdzuje to aj sociálny pracovník, ktorý v osade pracuje už osem rokov. Podľa neho sa menšie konflikty medzi rodinami objavia raz za dva či tri roky. „Sú však menšie. Toto je najväčší konflikt, odkedy som začal pôsobiť v osade.“

Prečítajte si

Dospelí po sebe v noci hádžu kamene, ráno idem do školy. V Plaveckom Štvrtku sú mesiace bitky a trpia najmä deti (+ video)

Mimochodom, práve pre pravidelné bitky v osade vznikli na prelome milénia „vojnové ploty“, ktoré slúžia najmä ako zábrana proti kameňom. Vysoké nepriehľadné bariéry sú zbité z drevených dosák alebo z plechu a stoja najmä medzi rodinami bučanských a pôvodných čtvrteckých Rómov.

Po 20 rokoch sú vojnové ploty späť. „Všetci sa teraz ohradzujú betónovými či plechovými plotmi, lacnými ‚zasúvačkami‘,” vysvetľuje sociálny pracovník z osady. Do výšky začali znovu rásť začiatkom februára, keď konflikty začali.

Škola v čase korony: nemčina na lúke, matematika z domu
(Autorka: Martina Koník)

Denník N má k dispozícii videozáznamy niektorých konfliktov v osade. „Už volali šandáre?“ rozprávajú sa ženy skryté v dome. Cez malú dieru natáčajú úzku uličku v osade. V pozadí počuť krik, po pár minútach spoza rohu vychádzajú mladí chlapi. V jednej ruke palica, v druhej sklenená fľaša.

Sú medzi nimi aj mladší chlapci, ktorí zbierajú zo zeme kamene. Niektorí majú na tvári rúško, ale nie je isté, či z hygienických dôvodov alebo preto, aby vyzerali nebezpečnejšie.

Akonáhle sa chlapi zjavia, vnútri domu sa stíšia hlasy a začne šuškanie. „Hen, pozri, to je on,“ tlmene si ženy hovoria a pridávajú rôzne prezývky – syn toho a toho. Aj keď to pre ľudí zvonku vyzerá tak, že celá osada je rozdelená na dva tábory a bojuje medzi sebou, nie je to tak. V skutočnosti je veľa obyvateľov presne takých, akí sú autori tohto videa – sledujú konflikt cez dieru, snažia sa byť ticho vo viere, že dnes nebude zdemolované práve ich okno. O účasť v konflikte vôbec nestoja.

Osada v Plaveckom Štvrtku

V osade v Plaveckom Štvrtku už dlho nezažili len taký obyčajný ospalý deň. Z videí, ktoré máme od miestnych Rómov, cítiť napätie – zachytávajú, ako sa v stiesnenom priestore osady formujú skupiny vyzbrojených mužov a reakcie prestrašených ľudí, ktorí sa boja vyjsť na dvor a zo skrýše len sledujú trieskanie palicami.

Celkom inak to vyzerá v noci, keď bitky eskalujú. Do domov znepriatelenej strany hádžu útočníci aj zápalné fľaše a rodiny si deti podávajú von cez okno. Policajti sú v osade takmer každý deň, podľa ich stanoviska v lokalite robia nepretržitý dohľad. Ale keď prídu do osady v noci, všetko je hore nohami – na videu, ktoré spravili miestni Rómovia o tretej v noci, vidno obrovský chaos, hluk. Nervózni policajti spacifikujú a dajú na zem do polohy ležmo každého, koho vidia držať palicu v ruke.

Do osady prichádzajú v ťažkej výzbroji – s plexisklami, štítmi, kasermi a obuškami. Od začiatku roka do 10. mája evidujú okresní malackí policajti 70 priestupkov (najmä proti občianskemu spolunažívaniu a proti majetku) a 41 trestných činov (najčastejšie ide o trestné činy výtržníctva a nebezpečného vyhrážania). Krajská polícia neuviedla, či už aj konkrétne obvinila niektoré osoby.

Aj viera je problém

Znepriatelené rodiny bučanských a čtvrteckých sa od seba ešte viac vzdialili aj pre náboženské rozbroje. Hneď po páde režimu v roku 1989 začali v osade pôsobiť rôzne náboženské hnutia s cieľom priniesť vieru do chudobnej lokality. Vystriedali sa tam Svedkovia Jehovovi a potom evanjelizačné skupiny ako Slovo života a aktuálne aj Armáda spásy. Od roku 2002 v osade pôsobí aj katolícka rehoľa Sestry Matky Terezy, katolícke komunitné centrum je s určitými prestávkami v osade až dodnes – vedú ho františkáni.

Čtvrteckí Rómovia zostávali tradičnejší v katolíckej viere a všetko ostatné ostro odmietali ako sekty. Bučanskí prechádzali pod Svedkov Jehovových a neskôr k organizácii Slovo života, ktorá v osade pôsobila práve začiatkom milénia, keď v roku 2001 vypukla „vojna“.

Osada v Plaveckom Štvrtku

Aj po 20 rokoch sú takto rozdelení – bučanskí prešli pod ďalšie protestantské združenie Armáda spásy, niekoľko rodín sa hlási aj k jehovistom. Tradiční čtvrteckí sú prevažne katolíci.

Sociálny pracovník z komunitného centra však tvrdí, že dnes už v konflikte nehrá viera významnú rolu. „Delia sa tak, ale kým nebol konflikt, aj protestantské decká bez problémov chodili do katolíckeho komunitného centra,” tvrdí.

Priestor sa zahusťuje

Čo ešte môže byť za napätím? Po viacerých migračných vlnách je na malom priestore príliš veľa ľudí. „Sú tu prisťahovalci z Pezinka, z Vysokej pri Morave, od Trnavy. Pôvodných obyvateľov je tu už len máličko,“ hovorí Rómka z osady. Dnes žije v rómskej osade oficiálne viac ako 500 ľudí, neoficiálne je ich tu asi dvakrát viac.

Vysvetľuje, ako to prebieha: ľudia k nim do osady prichádzajú za rodinou v situáciách, keď už nezvládajú platiť nájom. „Tu majú raj žiť, lebo nemusia nič platiť,” komentuje to. Osada v Plaveckom Štvrtku je takmer celá na nevysporiadaných pozemkoch. Najčastejšie prisťahovanie prebehne tak, že návšteva si k domu príbuzných prilepí svoj nový domček.

„Majú rodiny po celom Záhorí a keď sa im prestane dariť, stratili prácu a prišli o byt či dom, prišli do Plaveckého Štvrtka. Tu si dokážu postaviť maličký domček za pár tisíc,“ hovorí sociálny pracovník, ktorý v osade pôsobí osem rokov.

Lokalita sa veľmi zahustila a aj preľudnenosť je dôvodom konfliktov, zhodujú sa ľudia, ktorí poznajú pomery v osade. V osade žije asi tisíc ľudí, teda dvakrát viac obyvateľov, ako udávajú oficiálne štatistiky. Do osady stále prichádzajú prisťahovalci a už sa nemá kam rozširovať.

Osada v Plaveckom Štvrtku. Foto – Polícia SR

Prisťahovalci si stavajú domu spravidla na okrajoch osady. Pôvodní čtvrteckí sú v strede osady a nemajú sa už kam rozširovať, zo všetkých strán ich obklopujú bučanskí a Malačané. „Domy sú nalepené na sebe, sú medzi nimi možno len metrové úzke uličky. Už to vyzerá skoro ako v slumoch,“ hovorí sociálny pracovník.

Avšak už ani bučanskí sa nemôžu rozpínať – ich domy stoja na pozemkoch, pod ktorými prechádzajú plynové potrubia. Obec rieši s úradmi problém s potrubím už dlho, zatiaľ stále nie je jasné, či je plné plynu alebo prázdne. Podľa zákona pritom okolo potrubia musí byť ochranné pásmo, čo znamená, že by tam nemal nik bývať.

V osade je len jeden automat na vodu, ktorý funguje na čipovú kartu s predplateným kreditom. Automat stojí na malom priestore, ktorý je akýmsi námestím. Zatiaľ majú k vode prístup všetky rodiny, väčšina obyvateľov si však navŕtala studne, z ktorých používa vodu na umývanie. Miestni sa obávajú na preľudnenom priestore aj problémov s kanalizáciou.

Podľa sociálnych pracovníkov konflikty umocňuje aj nelegálny alkohol – v osade sú najmenej tri nelegálne krčmy.

Autority nevedia, čo s tým

„Na danom mieste je viacerými hliadkami zabezpečovaný pravidelný nepretržitý výkon služby. Podieľajú sa ňom policajti viacerých zložiek, a to hliadky Okresného riaditeľstva PZ v Malackách, Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, ako aj Oddelenia služobnej kynológie Odboru poriadkovej polície KR PZ v Bratislave,“ komentuje hovorca krajskej polície.

Ľudia v obci sa čudujú, prečo nedokáže polícia vyriešiť konflikt, ktorý trvá už niekoľko mesiacov. Polícia reaguje, že problém je oveľa širší. „Riešenie v danej lokalite nie je cieľom iba Policajného zboru ako represívneho orgánu, ale aj ďalších zložiek. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave preto požiadalo o spoluprácu starostu obce aj splnomocnenca vlády pre rómske komunity a miestny úrad práce, sociálnych vecí a rodiny,” píše hovorca.

Aj tieto autority sa už niekoľkokrát stretli, aby spolu konflikt v Plaveckom Štvrtku riešili – zatiaľ bez viditeľného výsledku. Splnomocnenkyňa pre rómske komunity Andrea Bučková hovorí, že sa stretli začiatkom marca a ďalšie dohody potom prerušil koronavírus – prvý prípad nákazy sa objavil dokonca v neďalekej dedine Kostolište, ktorá je od Plaveckého Štvrtka vzdialená len 15 minút autom.

Ďalšie stretnutie teda prebehlo až začiatkom mája. „Pripravujeme zorganizovanie mediačného stretnutia so zástupcami jednotlivých znepriatelených rodín s vedením obce a s vedením základnej školy – za účasti psychológa, respektíve krízového mediátora,” vysvetľuje splnomocnenkyňa.

Tak blízko pri Bratislave

Všetci oslovení sa zhodujú, že takýto hlboký konflikt na malom, preľudnenom a chudobnom priestore bude ťažké vyriešiť. Plavecký Štvrtok je ukážka toho, ako štát nedokázal systematicky pomôcť a zmierniť konflikt v problematickej osade.

“Plavecký Štvrtok je v niečom úplne iná lokalita, ako ostatné rómske osady,” tvrdí bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz. Vysvetľuje, že osada má zvláštnu deformáciu – keďže je len 30 minút autom od Bratislavy, bol o ňu vždy obrovský záujem od organizácií, ktoré „majú sídlo v Bratislave, ale radi by niečo robili v rómskej téme“.

Ábel Ravasz. Foto N – Vladimír Šimíček

„Minimálne 15 až 20 rokov tam fungujú rôzne organizácie, ktoré tam testujú svoje postupy. Niektoré robia vynikajúcu prácu, iné horšiu,” tvrdí Ravasz. Problém je, že nepôsobili v obci dlhodobo – projekty zväčša trvali krátko, sociálni pracovníci sa obmieňali a vždy sa začínalo s novou stratégiou.

V osade dlho pôsobí organizácia Človek v ohrození, aj tá je však financovaná najmä projektami s časovým obmedzením a mení zamestnancov. V osade stabilne pôsobí kresťanské komunitné centrum, aj pre katolícke rehole však platí, že tam zväčša dlho nevydržali.

Najprv to boli od roku 2002 rehoľné sestry Matky Terezy, potom rehoľa saleziánok, ktorú nahradilo občianske združenie Francesco spolupracujúce s rehoľou kapucínov a Komunitou Sant’Egidio. Okrem toho prichádzajú spomínané náboženské hnutia – Svedkovia Jehovovi, Slovo života či Armáda spásy, ktorá je v osade až dodnes.

V osade však dlhodobo chýba terénny sociálny pracovník. Aký je medzi jednotlivými sociálnymi pracovníkmi rozdiel? Komunitní sociálni pracovníci teraz v osade pôsobia najmä v komunitnom centre, kde sa venujú širšej komunite, predovšetkým deťom a spolupracujú s miestnou školou.

Terénni sociálni pracovníci sa majú venovať problémom jednotlivca a byť predovšetkým priamo v osade medzi ľuďmi.

Prečo ich Plavecký Štvrtok nemá? Aj preto, že samotná obec v takejto terénnej sociálnej práci nevidí zmysel. „Ja tu organizácie mám, načo ich tu budem mať ďalších desať?“ odpovedá starosta Plaveckého Štvrtka Radoslav Benkovič (Smer) na otázku, či neplánuje obec zabezpečiť terénnu sociálnu prácu. Problém vidí v obmedzenom čerpaní eurofondov, keďže obec leží v najbohatšom regióne na Slovensku – v Bratislavskom kraji.

Európske peniaze sú totiž určené pre menej rozvinuté regióny. „Radi sa ľudia skrývajú za to, či môžu alebo nemôžu čerpať eurofondy. Keby tam bola poriadna vôľa, tak by to išlo,” tvrdí bývalý splnomocnenec Ábel Ravasz. Viac obcí v Bratislavskom kraji má „tereňákov” aj bez eurofondov- keď je podľa neho v obci vôľa, na terénnych pracovníkov by peniaze našla.

Aj na to starosta odpovedá – tvrdí, že aj keby chcel, nenašiel by terénneho pracovníka, ktorý by chcel ísť do osady. „Policajti chodia do osady s kuklami, štítmi a používajú slzné plyny, chcete mi povedať, že tam pôjde niekto vykonávať terénnu prácu? Je veľmi naivné myslieť si, že tam bude chcieť ísť niekto dobrovoľne a vyfasovať kamene alebo sklo do hlavy,” tvrdí starosta.

Osada v Plaveckom Štvrtku

V Plaveckom Štvrtku nie sú ani Miestne občianske poriadkové služby, takzvané „mops-ky”, ktoré podľa Ravasza veľmi dobre fungujú v iných osadách. Ich členmi sú Rómovia z osady zamestnaní ako komunitní policajti. Peniaze by na ne obec síce nemohla čerpať z eurofondov, podľa bývalého splnomocnenca to však nie sú pre obec až také veľké náklady a významne by mohli pomôcť zmierniť konflikt.

Ani takémuto riešeniu starosta neverí. Považuje za nereálne, aby Rómovia, z ktorých podľa neho každý patrí k nejakému zo znepriatelených táborov, sa starali o poriadok. „Kto nechce pomoc, tak ju neprijme,” uzatvára starosta Benkovič.

Pozemky na plyne

Podľa Ravasza by zmierneniu konfliktov pomohlo najviac jedno hlavné systematické riešenie – vysporiadanie pozemkov v osade. O tom rokuje úrad splnomocnenca so starostom už roky, dostali sa však do patovej situácie.

Cez časť osady totiž prechádzajú plynové potrubia. Už roky sa starosta a úrady dohadujú, či sú už staré a prázdne, alebo v nich ešte niečo je.

Podľa starostu Benkoviča je to však jedno – tak či onak je podľa zákona okolo potrubia vymedzené ochranné pásmo. Osadu chcela obec presunúť, pozemky však našla, ako inak, ešte ďalej od obce. „To je pre štátne orgány neprijateľné. Nemôžeme zvýšiť segregáciu tým, že osadu, ktorá je v súčasnosti nalepená na obec, presunieme o kilometre ďalej,” tvrdí Ravasz. Navyše, je to aj podmienkou čerpania samotných eurofondov – financované riešenia nesmú byť segregačné.

Riešením by podľa Ravasza mohlo byť presídlenie Rómov do niekoľkých menších sídelných jednotiek v Plaveckom Štvrtku. Obec by mohla postupovať aj postupne a motivačne – vybrať niekoľko rodín, ktoré majú najväčší potenciál začleniť sa, a podporiť ich. „Alebo možno vytvoriť novú lokalitu, ale určite nie niekde v poli alebo v lese.“

Starosta Benkovič toto riešenie nepovažuje za dobré. Hovorí, že pozemky alebo voľné bytové domy pre Rómov nemá. A dodáva, že aj keby mal, tak pozemok musí ponúkať všetkým rovnako – musí zverejniť zámer predaja obecného pozemku a vybrať záujemcu s najlepšou cenou. To Rómovia určite nebudú.

Osada v Plaveckom Štvrtku

“Nemôžem nikoho zvýhodňovať. Ani majoritu, ani Rómov. Prečo ma niekto tlačí do toho, aby som staval cielene pre Rómov? To je diskriminačné voči Nerómom.“

Benkovič dodáva, že pravidelne Rómov vyzýva, aby s konfliktmi prestali, pretože škodia len sami sebe. Do osady dal rozniesť aj letáky, kde ich o to žiada pod svojím menom.

Byrokracia a neochota inštitúcií má v Plaveckom Štvrtku jasný dôsledok na celú komunitu v osade. Aj na deti a na mladých, ktorí sa snažia, aby žili lepší život ako doteraz a do konfliktov nijak nezasahujú.

„Čo ak mi počas skúšky preletí cez okno zápalná fľaša?“ pýta sa vysokoškoláčka Karin, ktorá by mala mať o týždeň online štátnice. Ako sa má učiť v prostredí, kde takmer každú noc počuje spoza steny svojho obydlia krik a vyhrážky agresívnych bojovníkov?

Ako sa má učiť Peter, jeden z tých, čo neskončil so školou a patrí k jedenástim stredoškolákom v osade? Študuje na hotelovej akadémii v Bratislave, kde patrí medzi najlepších a stal sa študentom roka. No namiesto toho, aby sa dobre vyspal a učil sa na diaľku, skončil nedávno počas nočného policajného zásahu spacifikovaný na zemi. V nesprávnej chvíli bol na nesprávnom mieste – je to jeho vina, keď v chaose neustálych konfliktov vyjde pred dom, v ktorom žije?

„Nesmieme dovoliť, aby tento konflikt stiahol šikovných mladých ľudí naspäť dole,“ tvrdí riaditeľka miestnej základnej školy Mariana Korbelová.

Nezaradené

Neurochirurg radí, ako na bolesť krížov: Nie je dôležité, ako a kde, ale koľko sedíte – Denník N

https://dennikn.sk/1913073/neurochirug-odradza-pacientov-od-operacii-chrbtice-vacsina-ich-nepotrebuje/?ref=top

Chápem. Ľudia však zrejme majú tendenciu voliť si radšej lieky proti bolesti, než keby mali začať cvičiť. 

S cvičením máme naozaj problémy. Veľa ľudí nám hovorí, že im to nedovoľuje bolesť. Uznávam, v akútnom štádiu to môže byť pravda a títo pacienti potrebujú viac trpezlivosti. Môžeme začať pasívnou rehabilitáciou a následne prejsť k aktívnej liečbe. Vo všeobecnosti platí, že pohyb je najlepší liek; najviac si ubližujeme, keď sa nehýbeme vôbec.

Nezaradené

An Interview with a Sociopath (Antisocial Personality Disorder and Bipolar) – YouTube

https://www.youtube.com/watch?v=bdPMUX8_8Ms

Special Books by Special Kids

2,41 mil. odberateľov

Dyshae is diagnosed with antisocial personality disorder. People with this condition are often referred to by the media as a “sociopath” or “psychopath”. Dyshae wants others to know that it is possible for a person with this disorder to become better adjusted to the world with the help of intensive therapy.

Nezaradené

Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno – Denník N

https://dennikn.sk/blog/1898771/anna-zaborska-chce-kuraci-platok-na-prirodno

feminizmus, prava, rovnost

Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno

Matej MakovickýMatej Makovický

Pojednanie o feminizme a dôvodoch, prečo ho na Slovensku potrebujeme viac. A to obzvlášť v časoch, kedy sú pri moci konzervatívci a namiesto ochrany práv sa rozhodli zorganizovať stužkovú.

Národným jedlom na Slovensku určite nie sú bryndzové halušky. Je ním evergreen všetkých stužkových a osláv – kurací rezeň na prírodno, ½ ryža, ½ hranolky a vyčlenená zeleninová obloha na kraji taniera. Neexistuje jedlo, ktoré by viac symbolizovalo pokus o to, zavďačiť sa každému. Každý vie, čo má od tohto jedla očakávať a je také všedné, že sa tvárime, že vyhovuje všetkým. Vege ľudia ticho plačú v kúte, ale tí sú predsa v menšine, kto by sa nimi na stužkovej zaoberal. Podobne aj gurmáni a gurmánky, ale to zhýralá elita, na jeden večer to musia prežiť. A presne to robí súčasná politická kultúra na Slovensku – rozhodla sa neuznať možnosť výberu, ale radšej zorganizovať stužkovú.

Plán na sprísnenie interrupcií je ultimátnym aktom nedôvery voči ženám. Lebo tie sa v tehotenstve, v stave, ktorý ovplyvní celý ich život a nemusí byť vždy “krásny” asi nevedia správne rozhodnúť. Zamedzenie interrupciám je vyhlásením, že ženy nevedia, čo chcú, a preto si možnosť voľby nezaslúžia. Minimálne to nevedia tak dobre, ako Anna Záborská, Richard Vašečka, Štefan Kuffa a ostatní.

Argument, že ide o “chránenie života nenarodených detí” v skutočnosti žiadnym argumentom nie je, pretože v momente, ako dieťa opustí telo matky, strácajú títo ľudia záujem. Klapky na oči a začnú si spievať “Navždy sa zachovááá…” .  Hlavne žiadna prevencia, sexuálna výchova a vzdelávanie. Legendárny stand-up komik George Carlin kvázi-argument o “ochrane života” vyvrátil lepšie, než ho dokážem vyvrátiť ja:

(Preskočte na 2:45 pre skrátenú verziu argumentu, prečo je trepanie o “ochrane nenarodených detí” číre pokrytectvo)

Tieto chodiace konzervy si teda myslia, že ženy nevedia, čo chcú. Je im jedno, že ženy možno chcú sushi (sústrediť sa na podnikanie alebo kariéru), možno by si dali vegánske karí (rozhodli sa nemať deti, napríklad z finančných dôvodov), možno majú chuť na plnenú papriku (nechcú mať deti s tým, kto by mal byť otcom). Napokon, tehotné ženy majú vraj rôzne chute. Ale nie, všetky dostanú to isté. Dajú si kurací plátok na prírodno, dielo bohurovnej milosti Anny Záborskej a spol. A v nedeľu bude nasledovať program. Budú muži v šatách, spievanie, aj recitácia. Ej, budeže to len radosti.

Samozrejme, existujú ženy, ktoré majú kurací plátok najradšej. Na interrupciu ísť nechcú a nikdy by nad tým neuvažovali, nech by boli v akejkoľvek situácii. A to je v poriadku. Sto ľudí, sto chutí, všakže?

Sto chutí sa však veľmi nerešpektuje, keď ide o ženy. Feminizmus je pre mnohých škaredé slovo, a pritom akceptácia rôznorodých chutí je jeho esenciou. Lebo všetci si môžeme vybrať, čo si dáme na obed. Feminizmus iba podotýka, že ženy si v histórii nemohli a stále nemôžu vždy dopriať to jedlo, na ktoré majú chuť. Lebo museli rodiť a starať sa o domácnosť a ženy predsa nemôžu byť líderkami, ženy sú predsa emocionálne a nie logické. A podobné hlúposti. Samozrejme, funguje to aj opačne. Muž by si tiež nemal objednať šalát, lebo je silný a nesmie dávať najavo emócie a radšej nech pozerá futbal a tiež musí vedieť používať príklepovú vŕtačku. A podobné hlúposti, ktoré nás nútia správať sa “poriadne” s poznámkou “je to prirodzené”. Viď tento krásny skeč z dielne College Humor:

Cieľom feminizmu je rozbiť tieto zavedené stereotypy, že niečo je správne a “tak to má byť”. Feminizmus pripomína, že sme si všetci rovní. Keď nie v praxi, tak aspoň na papieri. Často sa stretávam s argumentom, že mnohé feministky (feministi skoro nikdy) sú “príliš extrémne” a idú “proti mužom”. Väčšinou v narážkach na angloamerickú kultúru a jej konflikty ohľadom používania “korektného” jazyka. Nechcem teraz riešiť, čo je extrém a čo je pre Slovensko relevantné. Skúsme sa na úvod zhodnúť na niekoľkých feministických témach, ktoré rozhodne extrémne nie sú. Napríklad, že domáce násilie je zlo a výrazne častejšie ním trpia ženy. Že slobodné matky (čo sú ženy, ktoré nešli na potrat) často žijú na hranici chudoby a spoločenského záujmu. Že znásilnenie je hrozivý trestný čin a nikdy to nie je vina obete. Metaforicky povedané, stužková nemusí byť pre každú ženu veľkolepou udalosťou. Niektoré možno chceli ísť za tie vyzbierané peniaze kamsi do Talianska.

A že feminizmus stojí “proti mužom”, nie je pravda. Stojí proti patriarchátu – teda nie problém osobný (kým nie ste hovädo), ale problém spoločenský. Kto nevie, tak to je ten svet, kde majú muži výhodu, lebo sa im toho prepečie viac a dostanú ako bonus ešte aj tanierik s oškvarkovými pagáčikmi ako na stužkovej. Je to svet vtipov o ženách na reťazi v kuchyni. Svet, kde sú muži z Marsu a ženy z Venuše, ako keby sme neboli všetci ľudia. Kde je muž takmer vždy šéfom podniku a má poslušnú sekretárku. Kde v počítačovej hre má muž krúžkové brnenie a žena krúžkové bikiny. Kde, keď sa žena naštve, je automaticky emocionálna a hysterická. Podobných príkladov sa dá nájsť mnoho. Patriarchát je jedna veľká nízkokvalitná kultúrna šmakuláda, zaliata univerzálnou hnedou omáčkou (UHO). A ak si to beriete osobne, ignorujúc, že takáto kultúra naozaj existuje a ešte sa snažíte brániť prázdnymi slovami ‘not all men’, možno ste súčasťou problému.

Naspäť k stredoškolskému organizačnému tímu Anny Záborskej. Veľmi by chceli, aby celá spoločnosť vyzerala ako ich vysnená stužková na katolíckom gymnáziu. Chlapci v oblekoch, ženy v šatách a kurací plátok pre všetkých. Pekná výzdoba, tancovanie v kruhu a okolo polnoci jede jede mašinka. Nikto nevybočuje z radu, všetci majú dvoch rodičov rôzneho pohlavia a je to “prvý krok na ceste k dospelosti”. Ibaže na druhý deň je všetko inak. Obleky a šaty už na sebe nikto nemá, a každý si musí zjesť trošku iný obed. Prvý krok na ceste k dospelosti totižto môže byť aj krokom vzad.

Preto by som si želal viac feminizmu a prijatie, že ide o politickú ideu rovnosti a slobody. Sme rôzni, ale sme si rovní a nie je žiaden rozumný dôvod oberať ostatných o to, čo im chutí. Sto ľudí, sto chutí. Skôr počúvať, čo všetko ženy chcú, s čím bojujú a brať ich slová na vedomie. A nevyjedať patriarchálnym spôsobom našim spolužiačkam z taniera. “Žena pochádza z Adamovho rebra”, “mužské a ženské energie”, “alfasamci”, “poslanie matky” a “Mars a Venuša” sú iba pokusmi zakonzervovať stav. Rozumiem, že Anna Záborská by si chcela obliecť pekné šaty a vidieť všetkých, ako spokojne jedia kurací plátok na prírodno na veky vekov amen. Tento katolícky plátok je však z lacného poľského kuracieho mäsa a mnohí by si radi zvolili niečo iné. A o jeho nutričných hodnotách by som tiež pochyboval.

Nezaradené

rutina vo vztahu

Čo sa stane, keď sa do vzťahu dostane rutina? Čo to vlastne znamená? Ako to reálne vyzerá?

Je to téma, o ktorej ľudia rozprávajú, ale nikto nič nepovie. Pritom mnohí z nich väčšinou nechápu, ako sa to udialo, čo sa zmenilo, či kedy presne sa to stalo.

Bol som ten, ktorý vstával podstatne skôr, ako ty. Vždy som si ustlal posteľ. Keď si sa zobudila a zbadala si ju, dalo ti to akýsi pocit, že veci sú v poriadku. Keď som prechádzal okolo teba v našej malej kuchynke, bolo priam nemožné sa ťa nedotknúť. Tak som ti zakaždým nežne položil ruku na chrbát, na rameno alebo som ťa rovno objal. Keď som jedol za stolom a ty si šla okolo, jemne si mi prehrabla vlasy. Ak sme sa ocitli na gauči, či sme spolu pozerali film alebo sa každý venoval niečomu inému, jeden z nás natiahol ruku, aby sa dotýkal toho druhého. Keď som prichádzal domov z práce a vítali ma zapálené sviečky, vedel som zase ja, že veci sú v poriadku. 

Rutina nastáva, keď sa jedného rána zobudíš a nájdeš rozhádzanú posteľ. Okamžite sa ti do hlavy zahryzne pocit  že niečo je inak. Ten pocit ťa najprv prenasleduje len minúty, no neskôr roky. Keď namiesto nežného pohladenia po chrbte som čakal, než sa odstúpiš. Možno som mal vtedy zlý deň, niečo ma nahnevalo, bol som zamyslený, alebo si ma rozčúlila jednou z tých drobností, ktoré robíš. Následne, keď si prechádzala okolo mňa, nechytila si ma za vlasy. A moja ruka na gauči na teba nedočiahla, lebo si si sadla ďalej, než obvykle. A doma ma už nečakali plamene sviečok – prečo by aj, keď teraz musíš stlať posteľ aj za mňa. 

Viacerí si predstavujú, že rutinou vo vzťahu niečo začína. Ja si myslím, že rutina sa objaví vtedy, keď niečo končí. Keď z nejakého dôvodu prestávajú byť dvaja ľudia k sebe nežní. Keď ich život požuje tak, že zabúdajú na svoj domáci mikrokozmos, ktorý ich drží mentálne pohromade. Keď si ako formu pomsty voči partnerovi zvolia zo všetkých možností tú najhoršiu – prestanú byť k sebe nežní. Prestanú sa vzájomne dotýkať. Prestanú si ovoniavať vlasy či obnosené mikiny. Nedajú si jedného dňa pusu pred odchodom do práce alebo pred spaním. Keď upracú len svoj bordel, lebo „tamto je bordel toho druhého“. Keď slová „ľúbim ťa“ vymiznú zo spoločného priestoru a nahradí ich: „Veď som jej to povedal. Keď sa na tom niečo zmení, dám jej vedieť.“

Rutina nie je náhla smrť. Nie je to udalosť, ktorá sa odrazu stane a je jednoduché ju riešiť. Je to smrť tisícimi ranami. Žiadna z nich nie je smrteľná, no vzťah pomaly vykrváca. A to jediné správne a zároveň najľahšie riešenie je zároveň to, čoho sa ľudia stránia najviac. Porozprávať sa. 

A mnoho z tých, ktorí na to napokon nájdu odvahu, namiesto hojenia rán vrazia do nich svojimi slovami nôž a začnú ním otáčať.

„Ty si vždy…“
„Nikdy neurobíš…“

Čo má ten druhý v takejto situácii robiť? Okamžite si spomenie na poslednú situáciu, kedy vždy a nikdy neplatilo a komunikácia o tom, čo nám prekáža, ani nestihla začať, kým sa zmenila na „kto má väčšiu pravdu“ a koho matka je horšia. 

Väčšina ľudí sa pri tomto vývoji stiahne do ulity a je odhodlaná z nej vyjsť len vtedy, ak druhá strana urobí viac. Oveľa viac, než vôbec robila doteraz (čo ich vlastne dostalo do tejto situácie). Aký milo pochabý je človek. Urazene očakáva 70%, zatiaľ čo sám je ochotný urobiť len 30%. Keby na druhej strane stál sadomasochista, ktorý sa rád týra, mohlo by to vyjsť. Takto však ostanú na bojisku v dvoch bunkroch dvaja ľudia, ktorí čakajú, že nepriateľ nepríde len s bielou zástavou, ale aj Marshallovým plánom. A my sme pripravení sa mu odvďačiť tak, že sa na tom zúčastníme. Nič viac. Lebo veď: „nech vie“. „Nech si uvedomí!“ 

Problémom je, že takto to vnímajú obaja. Jeden z nich nakoniec ponúkne tých svojich 30%, na čo dostane rovno do ksichtu, že nech ani len neuvažuje, že to stačí. A vojna má druhé, možno tretie dejstvo a o pár rokov sa čudujeme, čo na tom cudzincovi, vedľa ktorého sa zobúdzame, nás voľakedy tak lákalo.

„Ako sa je slon?“ znie tá správna otázka.
„Po kúskoch.“ To je jediná možná odpoveď.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že základom každého vzťahu (a nielen ľúbostného) je 60% dávať a 40% očakávať. Určite je to risk vlastnej dôstojnosti, ktorý prinesie aj mnoho výčitiek voči sebe samému, že ten druhý toho nerobí dosť. No zároveň je to jeden  zo štítov do krízy, kedy máme prirodzenú tendenciu tieto pomery otáčať.

Druhým štítom je komunikácia. Nie však v štýle „Ty si…“ alebo „Vadí mi na tebe…“. Dobrou pomôckou je nasledujúci vzorec:

„Cítim sa (svoj pocit)“

  • ublížene,
  • opustene,
  • napadnutý,
  • ignorovaný,
  • atď.

„Keď (špecifické správanie, nie typ správania)

  • „keď ma nepozveš na stretnutie s tvojimi kamarátmi“,
  • „keď si nečítaš články, ktoré ti posielam“,
  • „keď nevečeriame spolu.“

„A potrebujem (pozitívna potreba).“

  • „vedieť, ako si predstavuješ tráviť večer a ako by som mohol/a byť jeho súčasťou,“
  • „cítiť, že ťa zaujímajú veci, ktoré považujem za zaujímavé,“
  • „tráviť s tebou spoločný čas v pokoji.“

Nikdy by sme nemali označovať človeka negatívnymi prídavnými menami. „Ty si taký (lenivý, ľahkovážny, neporiadny…). Po týchto slovách sa automaticky stiahne do obrany a ďalej už nepočúva, lebo je útočené naňho ako bytosť (nie na jeho správanie) a zapína sa evolučný režim bojovať alebo utiecť.

Namiesto toho treba neutrálne povedať o jeho správaní a ako to na nás negatívne vplýva. Tým ho od problému odosobníme, namiesto stiahnutia sa získa priestor na odstup a pohľad na to, čo spôsobuje inej ľudskej bytosti. A ľudia sú väčšinou empatické bytosti, ktoré nechcú spôsobovať bolesť. Len nesmú byť zahnaní predtým do kúta.

Aj my sme do tej situácie občas spadli. Ale asi sme patrili k tým šťastným alebo u nás ten pomer jednoducho fungoval. Pre mňa bolo vyslovene až bolestné, ísť okolo teba a nedotknúť sa ťa. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa na teba hneval, či ako veľmi som tým riskoval tvoj hnev. Musel som sa ťa dotknúť. Alebo ti dať bozk, hoci len na urazené líce či zamračené čelo. Stále som vedel, prečo si ma tak očarila, čo si na tebe vážim a že nejaká krátkodobá prehánka to nezmení, ani tomu neuberie na dôležitosti. Ak si sa chcela hnevať, bolo to tvoje rozhodnutie. Moje rozhodnutie bolo vedomie, že sme obaja až priveľmi nedokonalé tvory a je až zázrak, že spolu vôbec vydržíme. Preto som každú chvíľku, aj tú zlú, považoval za výhru, ktorú som si užíval. Nikdy som si nemyslel, že s niekým iným to bude lepšie. Tráva nie je zelenšia za plotom, ale tam, kde sa pravidelne polievať.

A teraz, keď si s odstupom toľkých rokov spomeniem, aké kraviny sme vtedy považovali za dôležité, musím sa pousmiať. Ľudia, ktorí nemajú problémy, si nejaké vymyslia.

RuFsletter 163
Nezaradené

LineageOS recorder

Where are the sound records?
I can't find them in "Music/Soundrecords"
mtp://SAMSUNG_SAMSUNG_Android_e4ffc262/Interné zdieľané úložisko/Music/SoundRecords/
I can't see them in recent files…
After trying to play the recording in VLC I saw that it is in files > Music > SoundRecords > …
So I tried to look there in File browser, and it was really there.
So I copied file in Files browser to Documents, and then I can see it in the PC too…
Nezaradené

Kvalitné potraviny za socializmu sú mýtus. Režim problémy ututlával – Denník N

https://dennikn.sk/blog/1782915/kvalitne-potraviny-za-socializmu-su-mytus-rezim-problemy-ututlaval/

O kontaminovanej šunke, ktorú nám z USA vrátili, o mäse, ktoré zmŕzalo a rozmŕzalo, o ťažkých kovoch a dusičnanoch, o topených syroch a kubánskych pomarančoch.

Kvalita potravín za socializmu je jedným z najsilnejších mýtov spojených s obdobím pred rokom 1989. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý pre náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte spracovala agentúra Focus, si väčšina ľudí myslí, že za komunistov sme jedli kvalitnejšie potraviny. Zakorenená predstava, ku ktorej sa prihlásilo až 71 % opýtaných, je, že „potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.“

Ako to však bolo s kvalitou a bezpečnosťou potravín naozaj? Jedli sme pred rokom 1989 lepšie potraviny ako dnes?

Viac sa hnojilo, viac sa striekalo

Pristavme sa najprv pri cene a dostupnosti potravín. V tomto prípade máme totiž k dispozícii celý arzenál čísel a porovnanie jasne ukazuje, že takmer všetky potraviny sú dnes vo vzťahu k mzdám a dôchodkom relatívne lacnejšie. Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť, napríklad, dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Vychádzame pritom z oficiálnych štatistík, ktoré zahŕňajú deformované a umelo udržiavané ceny, kúpnu silu ľudí za socializmu prikrášľujú a neobsahujú, napríklad, vyššie ceny mnohých tovarov a služieb v tieňovej ekonomike.

Zabúdať tiež netreba na to, že kým dnes sú regály obchodov plné a sortiment potravín široký, za socializmu bola ponuka podstatne chudobnejšia a v predajniach nezriedka chýbali aj základné produkty. Dôvodom bola neefektívnosť centrálne riadeného hospodárstva a plytvanie na všetkých úrovniach.

Hektárové výnosy nášho poľnohospodárstva za Západom výrazne zaostávali, aj keď sa chemizovalo, koľko len šlo. Na začiatku 70. rokov 20. storočia, napríklad, československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, upozorňoval v knihe Technicko-ekonomický vývoj ČSR a ČSSR z roku 1975 ekonóm J. Kazimour (str. 105 – 106). Spotreba pesticídov za socializmu bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná. Aj to sa, napokon, podpisovalo pod problémy v oblasti bezpečnosti potravín.

Piesok medzi zubami

Porovnávať kvalitu potravín v súčasnosti s kvalitou potravín za socializmu je oproti porovnaniu vystopovateľných cien tovarov o čosi ťažšia úloha. Bezpečnosť potravín síce v Československu podliehala kontrole, lenže v prípadoch, kedy sa prišlo na to, že potraviny obsahujú nebezpečné látky, režim zistenia pred verejnosťou tajil.

Na druhej strane, v súčasnosti každý odhalený nedostatok vyvoláva škandál, médiá mu (právom) venujú veľkú pozornosť. O ťažkých kovoch v mlieku či dusičnanoch v zelenine by ste sa však pred rokom 1989 v novinách nedočítali. To vo výsledku môže vytvárať dojem, že problémy s kvalitou potravín za socializmu neexistovali. Filmové týždenníky síce informovali o úspechoch kombajnistov a každej novej výrobnej linke, pravdu o tom, čo majú Česi a Slováci na tanieroch, už ale neukazovali.

Jednou z možností, ako sa o kvalite a bezpečnosti potravín za komunistov dozvedieť viac, sú Bulletiny potravinárskeho výskumu, ktoré vydáva Výskumný ústav potravinársky. Všetky bulletiny od roku 1962 sú zdigitalizované a dostupné na webe ústavu. Je to napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné čítanie.

„Potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál nedokázala sa ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami  hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov – menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne,“ upozorňovali J. Kurz a A. Kurzová v roku 1965.

Napríklad paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg. „Obdobná situácia je, napríklad, tiež s paradajkovými pretlakmi z niektorých závodov, ako tiež s obsahom piesku v špenátovom pretlaku – všetko to vo výrobkoch určených pre našich najmenších konzumentov,“ zmienili sa tiež J. Kurz a A. Kurzová.

Napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné, to bol ešte benevolentný výraz.

Dusičnany v zelenine

Presuňme sa do 80. rokov. Kontaminácia potravín nebezpečnými látkami bola pretrvávajúci problém a zďaleka sa netýkala iba polotovarov.

„Výsledky z 10 výrob syra jednoznačne poukazujú na to, že olovo, kadmium a zinok zostávajú v bielkovinnej zložke, teda v syre,“ písali H. Papajová a V. Hermanová v roku 1989. „V prípade zinku vzhľadom na to, že jeho priemerná hodnota v nakupovanom mlieku pri plošnom vyšetrovaní v SSR z 359 vzoriek bola 4,739 mg.l-1, nie je teoreticky možné zabezpečiť predpísaný zdravotný limit 25mg.kg-1 pre syry. (…) Zistené skutočnosti zodpovedajú aj praktickým nálezom, ktoré sa pri syroch namerali,“ upozorňujú na prieskum, ktorý odhalil prekročený povolený obsah zinku v 80 % vzoriek ovčieho hrudkového syra.

Okrem obsahu ťažkých kovov boli dlhodobým nedostatkom v kvalite potravín dusičnany. Monitorizácia cudzorodých látok v potravín z roku 1988, napríklad, upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých  a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Z 3 126 vyšetrených vzoriek bolo 25 % nadlimitných a nevyhovovalo hygienickým požiadavkám ministerstva zdravotníctva na cudzorodé látky v potravinách.

Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v mäse, predovšetkým v hovädzom a bravčovom, vo vnútornostiach, hydine či v mäsových výrobkoch z jatočných zvierat. Z 2 349 vyšetrených vzoriek tohto sortimentu bolo až 32,3 % potravín nadlimitných.

Američania nám šunku vrátili

To, čo neušlo pozornosti československých kontrolórov, si inšpektori všimli aj pri kontrolách našich výrobkov v zahraničí. Jednou z mála potravín, ktoré sme pred rokom 1989 dokázali vyvážať aj na západné trhy, bola šunka. Tá najkvalitnejšia nekončila na stoloch československých domácností, ale v exportoch za libry, doláre či marky. Valuty, valuty, valuty.

V roku 1984 sa Československo, napríklad, pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však túto zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov. V rozhovore s V. Šťovíčkom pre Český rozhlas o tejto ututlanej kauze hovorí lekár M. Šuta.

„Dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali. V komunistickom Československu ale vedel o probléme úzky okruh politikov a odborníkov,“ píše V. Šťovíček a pokračuje „Jednotné roľnícke družstvá ďalej produkovali zamorené mäso, mlieko, syry alebo vajcia. Spotrebitelia sa o zamorení potravín nedozvedeli. A niektorí z nich dodnes žijú vo viere, že vtedajšie potraviny boli údajne zdravé.“

Čo nebolo, to sa nahrádzalo

Nemenej problematická je aj druhá strana mince, a to dovozy potravín, ktoré k nám smerovali najmä z iných socialistických krajín.

Napríklad mäso. Keďže Československo až do 80. rokov nebolo v jeho produkcii sebestačné, hovädzie sme museli importovať zo Sovietskeho zväzu. To sa v Čiernej nad Tisou prekladalo zo sovietskej širokorozchodnej trate na československú železnicu, pri čom čiastočne rozmŕzalo. „V našich mraziarenských vagónoch ale zase zmrzlo, takže do cieľa dorážala kompaktná zmrznutá hmota, z ktorej sa museli jednotlivé kusy prácne vysekávať,“ pripomína M. Petrov v knihe Cobylo (a nebylo) za reálneho socialismu (2013, str. 56).

V prípade mliečnych produktov zas potravinári pred rokom 1989 narážali na nedostatok mliečneho tuku. Odpoveďou socialistického mliekarenského priemyslu boli – ako inak – rôzne náhrady, napríklad v podobe nátierkového masla či stužených rastlinných tukov, ktorými sa nahrádzalo maslo.

Keďže na rastúci záujem o syry nedokázal syrárenský priemysel odpovedať dostatočnou ponukou skutočného syra, Československo sa v priebehu normalizácie stalo svetovým rekordérom v konzumácii topených syrov – taveňákov. „Roztierateľnosť sa ukázala väčšinou ako chiméra a často bol skutočný oriešok vôbec dostať syr zo staniolu. Pomocné červené pásky sú výdobytok až spotrebiteľsky priateľských poprevratových časov.“ A „vymoženosťou“ dneška nie je iba ich lepšie balenie, podľa doc. Ladislava Čurdu po roku 1989 významne vzrástla aj kvalita samotných tavených syrov.

Nechutilo? Ako je to možné?

Špecifickou kategóriou je chuť. Za socializmu bolo v obchodoch bez pochýb dostať aj chutné potraviny, v krčmách sa čapovalo aj dobré pivo a – v neposlednom rade – za komunistov vznikla kofola a viacero iných ikonických a dodnes obľúbených potravín. Mnoho ľudí je preto ešte aj dnes schopných odprisahať, že potraviny za socializmu boli vo všeobecnosti oveľa chutnejšie a dnes už nič nie je také dobré, ako bývalo. A nebola náhodou aj tráva akási zelenšia a obloha modrejšia?

Relevantným a ako-tak objektívnym prínosom do tejto diskusie môže byť azda len pohľad potravinárov, profesionálov, ktorí s potravinami pracovali pred rokom 1989 a dobre sa orientujú aj v dnešnej ponuke, ktorá je kvalitatívne podstatne rozvrstvenejšia. L. Steinhauser, bývalý viceprezident potravinárskej komory a predseda českého klubu spracovateľov mäsa, v rozhovore pre denník SME na margo socialistického mäsiarskeho sektoru, napríklad, poznamenáva, že veľká časť jeho produkcie by bola na súčasnom slovenskom trhu úplne nepredajná.

„Za socializmu bola jedna šunková saláma za štátom určenú a regulovanú cenu. Jednoducho všetci sme boli rovnakí zákazníci. Nedala sa ošúpať, boli v nej rôzne druhy mäsa s odlišnou farebnosťou, chrupavky a všeličo iné, ale napriek tomu ľudia hovoria, že bola lepšia. Že voňala. Vtedy sme však ešte nepoznali prosciutto,“ hovorí L. Steinhauser. „Spomínate si, aké úžasne šťavnaté boli kubánske červené pomaranče? Dnes ich nikto nechce jesť. Ako je to možné?“

Radovan Potočár

Nezaradené

Ako hovoriť s deťmi o koronavíruse

https://www.unicef.sk/clanky/364-ako-hovorit-s-detmi-o-koronaviruse/

8 tipov ako deťom poskytnúť pocit istoty a bezpečia

 
V súvislosti s informáciami týkajúcimi sa ochorenia na koronavírus /COVID-19/ je dnes pochopiteľné, že sa cítime zneistení. Deti sa v tejto oblasti môžu cítiť ešte viac zraniteľné a znepokojené. Navyše, pre deti môže byť ťažké porozumieť informáciám, ktoré denne vidia v televízii alebo na internete – alebo o ochorení počúvajú od iných ľudí – takže sa môžu obzvlášť ľahko stať obeťou stresu, znepokojenia či pocitov úzkosti. Preto je na nás dospelých rozprávať sa o situácii s deťmi otvoreným spôsobom, kde im prejavíme podporu a pomôžeme im porozumieť situácii a mať tak pozitívny vplyv aj na ostatných.
 

1. Otvorene sa pýtajte a počúvajte

Zavolajte si dieťa a začnite s ním o téme rozprávať. Zistite, koľko toho dieťa samotné o téme už vie a podľa toho prispôsobte svoje vysvetľovanie. Ak sú deti príliš malé a ešte nevnímajú správy o vypuknutí ochorenia, nebude im o tom potrebné hovoriť – skôr využite príležitosť na to, aby ste im pripomenuli zásady osobnej hygieny bez nutnosti zaťažovať ich novými obavami.
Dieťa potrebuje mať pocit bezpečia, musí cítiť, že sa s vami môže otvorene rozprávať. Rôzne aktivity ako kreslenie či rozprávanie príbehov môžu napomôcť otvoriť diskusiu.
Veľmi dôležité je, aby ste nepodceňovali pocity dieťaťa. Berte do úvahy jeho pocity a ubezpečte ho, že je prirodzené, že má v takejto situácii obavy. Pozorne dieťaťu načúvajte. Ubezpečte dieťa o tom, že o situácii môže kedykoľvek hovoriť s vami, s učiteľmi či s inými dospelými.
 

2. Buďte úprimní a vysvetlite dieťaťu situáciu spôsobom, ktorému porozumie

Deti majú právo na pravdivé informácie o tom, čo sa vo svete deje, avšak na pleciach dospelých je zodpovednosť za to, aby deti chránili pred stresom. Použite jazyk primeraný veku dieťaťa, sledujte jeho reakcie a citlivo vnímajte mieru jeho obáv.
Keď neviete odpovedať na otázky dieťaťa, nehádajte. Berte to ako príležitosť objavovať odpovede spoločne. Webstránky organizácií ako UNICEF alebo WHO – Svetová zdravotnícka organizácia sú spoľahlivými zdrojmi informácií. Vysvetlite dieťaťu, že nie všetky informácie, ktoré sa k nemu dostávajú sú presné, a že je najlepšie spoliehať sa na mienku odborníkov.
 

3. Ukážte deťom,  ako majú chrániť seba a svojich kamarátov

Jeden z najlepších spôsobov, ako ochrániť deti pred koronavírusom a inými ochoreniami, je vysvetliť im dôležitosť pravidelného umývania rúk. Nemusí to byť konverzácia, ktorej by sa deti báli. Zaspievajte si spolu s Mirom Jarošom alebo si spolu zatancujte a učte sa zábavným spôsobom.
Tiež môžete ukázať deťom, akým spôsobom si majú zakrývať ústa pri kašli alebo kýchaní lakťom. Vysvetlite im, že je dobré držať sa ďalej od ľudí prejavujúcich symptómy ochorenia, a aby vám hneď povedali, ak budú mať pocit, že majú horúčku, kašlú alebo majú ťažkosti s dýchaním.
 

4. Poskytnite deťom pocit istoty

Keď vidíme v televízii alebo na internete množstvo ťažkých situácií, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú vo svete, môžeme nadobudnúť pocit, že všade okolo nás nastala kríza. Deti nemusia vedieť správne rozlišovať medzi tým, čo vidia na obrazovkách a ich osobnou realitou, a preto môžu mať pocit bezprostredného ohrozenia. Môžete pomôcť deťom vyrovnať sa so stresom vytváraním príležitostí na hru a spoločne relaxujte, kedykoľvek je to možné. Dodržiavajte vaše bežné úkony a rituály v maximálnej možnej miere podľa okolností, najmä tie pred spánkom, alebo si vytvorte nové, prispôsobené novej situácii. 
Ak sa nachádzate v oblasti už zasiahnutej ochorením, pripomínajte deťom, že je nepravdepodobné, aby ony samé ochoreli, že u väčšiny ľudí, ktorí ochoreli, príznaky ochorenia neboli vážne, a že množstvo ľudí v súčasnosti už pracuje na tom, aby ochránili ich a ich rodiny.
Ak sa vaše dieťa necíti dobre, vysvetlite mu, že musí ostať doma/v nemocnici, pretože je to bezpečnejšie preň samotné ako aj pre jeho kamarátov. Ubezpečte dieťa, že viete, že to preň môže byť ťažké /niekedy dokonca nudné či strašidelné, ale že dodržiavanie pravidiel je nevyhnutné kvôli bezpečnosti všetkých ostatných.
 
 

5. Zistite, či sa deti stretli so stigmatizáciou alebo či ju samé nerozširujú

Vypuknutie koronavírusu prinieslo so sebou veľký počet správ o šíriacej sa rasovej diskriminácii po celom svete, preto je dôležité zistiť, či sa vaše deti nestretli alebo samé nerozširujú takýto spôsob správania.
Vysvetlite deťom, že koronavírus nemá nič spoločné s tým, ako niekto vyzerá, odkiaľ pochádza alebo akým jazykom hovorí. Ak im samým nadávali alebo ich šikanovali v škole, nemali by sa hanbiť povedať o tom dospelému, ktorému dôverujú.
Pripomínajte deťom, že v škole majú právo na pocit bezpečia. Šikana je nesprávna za každých okolností a každý z nás sa má k ostatným správať láskavo a máme sa navzájom podporovať.
 

6. Zdieľajte príbehy tých, čo pomáhajú

Pre deti je dôležité vedieť, že ľudia si v tejto situácii navzájom pomáhajú a robia skutky láskavosti a obetavosti.
Podeľte sa s deťmi o príbehy zdravotníckych pracovníkov, vedcov a mladých ľudí, ktorí pracujú na tom, aby sa šírenie ochorenia zastavilo a aby sme boli všetci v bezpečí. Vedieť, že existujú súcitní a obetaví ľudia, ktorí pomáhajú, môže byť pre deti veľkým povzbudením.
 

7. Udržujte sa v dobrej kondícii

Ak vy sami zvládate situáciu, budete schopní lepšie pomôcť aj vašim deťom. Deti budú reflektovať na vaše vlastné reakcie na správy, preto im veľmi pomôže, ak uvidia, že vy ste pokojní a vyrovnaní.
Ak sa vy sami cítite pod tlakom alebo v strese, nájdite si čas sami pre seba a skontaktujte sa s priateľmi a s ľuďmi, ktorým dôverujete. Nájdite si čas na aktivity, ktoré vám pomáhajú relaxovať a zotaviť sa.
 

8. Na záver starostlivo zhrňte konverzáciu

Je dôležité na záver sa ubezpečiť, že sme v deťoch nezanechali pocit úzkosti a napätia. Na záver diskusie o ochorení sa snažte zistiť mieru ich stresu podľa reči ich tela, všímajte si, či používajú svoj zvyčajný tón hlasu a sledujte rytmus ich dýchania.
Pripomeňte deťom, že vás ich názory zaujímajú, že ich vždy vypočujete, a že za vami môžu kedykoľvek prísť a zveriť sa vám.
 
Informácie zhrnuté Jacobom Huntom, špecialistom UNICEFu pre komunikáciu
 
Nezaradené

6 grafov o tom, ako sa zotavuje čínska ekonomika – Denník E

https://e.dennikn.sk/1810050/6-grafov-o-tom-ako-sa-zotavuje-cinska-ekonomika/?ref=tit

Autor je hlavný ekonóm v Mazars Februárový prepad hospodárskej aktivity v Číne možno nazvať monštruóznym. Viaceré primárne štatistiky z polovice marca však signalizujú nádejný trend postupného návratu čínskej ekonomiky do produktívnej fázy. O čo ide: Uprostred marca boli zverejnené čínske oficiálne makroštatistiky za február, teda mesiac naplno zasiahnutý preventívnymi opatreniami na spomalenie šírenia koronavírusu.…
image.png
image.png
image.png
image.png

Nezaradené

First British victim, 25, describes coronavirus | Daily Mail Online

https://www.dailymail.co.uk/news/article-8075633/First-British-victim-25-describes-coronavirus.html

Connor Reed, a 25-year-old expat from Llandudno in North Wales, has worked in a school in Wuhan, China, for almost a year and was the first man infected with the coronavirus in November.

Connor Reed, a 25-year-old expat from Llandudno in North Wales, has worked in a school in Wuhan, China, for almost a year. In November he became the first British man to catch the coronavirus. From coughs and aches to burning up and spending the night in hospital, here’s how he beat the illness that is sweeping the globe.

Day 1 — Monday November 25: I have a cold. I’m sneezing and my eyes are a bit bleary. It isn’t bad enough to keep me off work. I arrived in this country to teach English as a foreign language — but now I’m a manager at a school in Wuhan, the city in central China where I have lived for the past seven months.

I speak Mandarin well, and the job is interesting. My cold shouldn’t be very contagious, so I have no qualms about going to work. And I live alone, so I’m not likely to give it to anyone. There hasn’t been anything in the news here about viruses. I have no cause for concern. It’s just a sniffle.

Day 2: I have a sore throat. Remembering what my mum used to do when I was a child, I mix myself a mug of honey in hot water. It does the trick.

Day 3: I don’t smoke and I hardly ever drink. But it’s important to me to get over this cold quickly, so that I can stay healthy for work. For medicinal purposes only, I put a splash of whisky in my honey drink. I think it’s called a ‘hot toddy’.

Day 4: I slept like a baby last night. Chinese whisky is evidently a cure for all known ailments. I have another hot toddy in the evening.

Day 5: I’m over my cold. It really wasn’t anything.

Day 7: I spoke too soon. I feel dreadful. This is no longer just a cold. I ache all over, my head is thumping, my eyes are burning, my throat is constricted. The cold has travelled down to my chest and I have a hacking cough.

This is flu, and it’s going to take more than a mug of hot honey, with or without the magic whisky ingredient, to make me feel better.

The symptoms hit me this afternoon like a train and, unless there’s an overnight miracle, I will not be going to work tomorrow. It’s not just that I feel so ill — I really don’t want to give this flu to any of my colleagues.

Day 8: I won’t be in work today. I’ve warned them I’ll probably be off all week. Even my bones are aching. It’s hard to imagine I’m going to get over this soon.

Even getting out of bed hurts. I am propped up on pillows, watching TV and trying not to cough too much because it is painful.

Day 9: Even the kitten hanging around my apartment seems to be feeling under the weather. It isn’t its usual lively self, and when I put down food it doesn’t want to eat. I don’t blame it – I’ve lost my appetite too.

Day 10: I’m still running a temperature. I’ve finished the quarter-bottle of whisky, and I don’t feel well enough to go out and get any more. It doesn’t matter: I don’t think hot toddies were making much difference.

Day 11: Suddenly, I’m feeling better, physically at least. The flu has lifted. But the poor kitten has died. I don’t know whether it had what I’ve got, or whether cats can even get human flu. I feel miserable.

Day 12: I’ve had a relapse. Just as I thought the flu was getting better, it has come back with a vengeance. My breathing is laboured. Just getting up and going to the bathroom leaves me panting and exhausted. I’m sweating, burning up, dizzy and shivering. The television is on but I can’t make sense of it. This is a nightmare.

By the afternoon, I feel like I am suffocating. I have never been this ill in my life. I can’t take more than sips of air and, when I breathe out, my lungs sound like a paper bag being crumpled up. This isn’t right. I need to see a doctor. But if I call the emergency services, I’ll have to pay for the ambulance call-out myself. That’s going to cost a fortune. I’m ill, but I don’t think I’m dying — am I?

Surely I can survive a taxi journey. I decide to go to Zhongnan University Hospital because there are plenty of foreign doctors there, studying. It isn’t rational but, in my feverish state, I want to see a British doctor. My Mandarin is pretty good, so I have no language problem when I call the taxi. It’s a 20-minute ride. As soon as I get there, a doctor diagnoses pneumonia. So that’s why my lungs are making that noise. I am sent for a battery of tests lasting six hours.

Day 13: I arrived back at my apartment late yesterday evening. The doctor prescribed antibiotics for the pneumonia but I’m reluctant to take them — I’m worried that my body will become resistant to the drugs and, if I ever get really ill and need them, they won’t work. I prefer to beat this with traditional remedies if I can.

It helps, simply knowing that this is pneumonia. I’m only 25 and generally healthy: I tell myself there’s no reason for alarm. I have some Tiger Balm. It’s like Vick’s vapour rub on steroids. I pour some into a bowl of hot water and sit with a towel over my head, inhaling the fumes. I’m going ‘old school’. And I’ve still got the antibiotics in reserve if I need them.

Day 14: Boil a kettle. Add Tiger Balm. Towel over head. Breathe for an hour. Repeat.

Day 15: All the days are now blurring into one.

Day 16: I phone my mother in Australia. There was no point in calling her before now — she’d only worry and try to jump on a plane. That wouldn’t work: it takes an age to get a visitor’s visa to China. I’m glad to hear her voice, even if I can’t do much more than croak, ‘Mum, I feel so ill.’

Day 17: I am feeling slightly better, but I don’t want to get my hopes up yet. I’ve been here before.

Day 18: My lungs no longer sound like bundles of broken twigs.

Day 19: I am well enough to stagger out of doors to get more Tiger Balm. My nose has cleared enough to smell what my neighbours are cooking, and I think I might have an appetite for the first time in nearly two weeks.

Day 22: I was hoping to be back at work today but no such luck. The pneumonia has gone — but now I ache as if I’ve been run over by a steamroller. My sinuses are agony, and my eardrums feel ready to pop. I know I shouldn’t but I’m massaging my inner ear with cotton buds, trying to take the pain away.

Day 24: Hallelujah! I think I’m better. Who knew flu could be as horrible as that, though?

Day 36: A tip-off from a friend sends me hurrying to the shops. Apparently, the Chinese officials are concerned about a new virus that is taking hold in the city. There are rumours about a curfew or travel restrictions. I know what this will mean — panic buying in the shops. I need to stock up on essentials before everyone else does.

Day 37: The rumours were right. Everyone is being told to stay indoors. From what I’ve heard, the virus is like a nasty dose of flu that can cause pneumonia. Well, that sounds familiar.

Day 52: A notification from the hospital informs me that I was infected with the Wuhan coronavirus. I suppose I should be pleased that I can’t catch it again — I’m immune now.

However, I must still wear my face mask like everyone else if I leave the apartment, or risk arrest. The Chinese authorities are being very thorough about trying to contain the virus.

Nezaradené

ak je mozne ze v nejakej krajine jumpne strana v priebehu par tyzdnov z 5% na 25%, je to znakom toho, ze mame veľký problem bud s mediami, alebo so vzdelanim

https://kyberia.sk/id/8716282
popri mojich random prejavoch typu "aaagrh" pocas dnesneho dna, moj belgicky muz poznamenal ze ak je mozne ze v nejakej krajine jumpne strana v priebehu par tyzdnov z 5% na 25%, je to znakom toho, ze mame veľký problem bud s mediami, alebo so vzdelanim

zda sa mi, ze to zhrnul dokonale

Nezaradené

Volebná poviedka: We are family – Denník N – historia Borisa Kollara

https://dennikn.sk/1773976/volebna-poviedka-we-are-family/

Oslovili sme 9 spisovateľov, aby pre nás napísali volebné poviedky. Ak v nich budete vidieť Igora Matoviča, Roberta Fica, Mariana Kotlebu, Michala Trubana, Borisa Kollára, Richarda Sulíka, Andreja Kisku, Alojza Hlinu alebo Andreja Danka, máte na to právo, ale pamätajte, že to je iba literatúra. I keď volebná. Príjemné čítanie.

Zákony neplatili. Najprv ešte nie, potom už nie. On myslí srdcom. Nie je ako oni. Píše si aj s tisíc ľuďmi naraz, väčšinou s dievčatami. Pýtajú sa ho na politiku, a keď koketujú, tak s nimi koketuje. Z esemeskovej komunikácie má šesť detí. Každému bábu dopraje vlastnú mamu.

We are family. I got all my sisters with me.

Rodina je otec, mama a deti. Maximálne mama, mama, mama, mama, mama, mama, mama a moje deti! Nič iné! Dvaja teploši a dieťa? Zvrátené! Jemu neprekáža, keď sa majú radi, neprekáža mu, keď si to robia ani keď sa ľúbia a šukajú si ritky, ale nech zo svojej úchylky netvoria rodinu! Sme kresťanský národ, kurva.

[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Volebné poviedky e-mailom. ]

We are family. Get up everybody and sing.

Pochádzal z chudobných pomerov. Nenarodil sa so zlatou lyžičkou v ruke ani na striebornom vankúši. Otec od nich odišiel, keď mal dva roky. Na desiatu si robil chlieb s maslom a džemom, a keď sa minul lekvár, natrel si horčicu. Mäso na obed bolo ako Vianoce.

We are family. I got all my sisters with me.

Pozeral vianočný program na ORF. Dole na obrazovke bežala lišta: Frau Müller 400 šilingov, Herr Christian 1000 šilingov. Pýtal sa babičky, čo to znamená. Príspevky rodín, ktoré pomáhali iným. Rozhodol sa prvýkrát darovať deväťdesiat tisíc. Na vtedajšie pomery polovica domu. Keď sa pýtal babky, koľko má dať, povedala mu: koľko môžeš.

We are family. Everyone can see we’re together. As we walk on by.

V zaváraninových fľašiach doviezli šesť kíl heroínu na šiestich autách, každé vozidlo viezlo kilo. Drogy pochádzali z Turecka a sprostredkovali ich pašeráci z Bangladéša. Colníkov mal kúpených. Na hraničnom priechod Jarovce-Kittsee v ten deň chýbal cvičený pes. Lenže o akcii sa dozvedel operatívec kontrarozviedky.

We are family. And and we fly just like birds of a feather. I won’t tell no lie.

Jeho komplic Martin skončil na drogách, a zmizol, neexistuje. Nikto nenahlásil jeho nezvestnosť, nikdy sa nezačalo pátranie po zmiznutej osobe. Nikomu nechýba ani sa s ním nedá skontaktovať. Vraj ho vyviezli do zahraničia a zlikvidovali.

We are family. No, we don’t get depressed.

kolko si oslavila zlatko?

sladkych 15

a co prave robkas milaaacik?

idem sa kuuuuupat

pridem k tebe vytrtkaaaameeeeeee saaaaaaa

tesim sa na tebaaaaaaaaa

We are family. All of the people around us they say. Can they be that close?

Kopal tehotnú matku svojho dieťaťa do brucha a do tváre. Ešte len zakladal stranu. Dostal sa aj do správnej rady VŠMU. Zuzanu podvádzal s Andreou a popri nej mal Simonu a tú dlhonohú moderátorku Janku, s ktorou potom splodil Miška a šušká sa, že čakajú ďalšie. Z paralelného vzťahu s Marcelkou, neskoršou poslankyňou, sa narodila Matidla Frederika. To už je veľká slečna. Na Instagrame postuje dráždivé fotky. V ďalších voľbách by chcela kandidovať, ale oco s mamou sa rozhádali.

We are family. Just let me state for the record. We’re giving love in a family dose.

Kšeftovať začal za socializmu. Roku 1988 si dal inzerát, že predá počítač. Ozvalo sa mu desať štátnych firiem. S jedným podnikom sa dohodol. Vycestoval do západného Nemecka, nakúpil za dvestotisíc korún a doma predal za milión. Kompjútre písal na iné osoby, lebo súdruhovia mu zakázali podnikať vo veľkom. Počas Nežnej mal na účte štyri milióny. Po prevrate veksloval. Robil biletára, predával zmrzlinu aj lupienky pred štadiónom, roky prevádzkoval stánok s cukrovou vatou. Neskôr sem vozil tony striebra, neplatil clo ani dane a načierno dodával tovar do zlatníctiev a klenotníctiev.

We are family. Hey, y’all! I got all my sisters with me.

Okamžite by zavrel hranice. Migranti, samý jadrový fyzik, lekár, operatér, samá absolútna špička, ktorá konečne zachráni Európu z hospodárskeho poklesu, no len vitajte. Len poďte, všetci čierni z Eritrey. A keď náhodou Slováci niekoho nezoberú, tak si EÚ vypýta za jedného dvestopäťdesiattisíc pokutu.

We are family. Get up everybody and sing!

Dáke peniaze jej dal. Pôsobila ako normálna žena, ktorá nevie uživiť decko. Nemal pocit, že je kšeftárka a objednávateľka vraždy. Dohodovala chlapom tínedžerky zo sociálnych zariadení. Lenže jedna chudera ušla a prasklo to. Zariadenie čelilo obvineniam zo zneužívania chovankýň. Má rád ženy, to je normálna vec. Zlatunký Arturko ešte nevie, ako to povedať. Ale keď vidí bábätko, hovorí – tatinko mi kúpi bračeka.

We are family. Living life is fun and we’ve just begun.

Sedel v aute s bossom, keď naňho strieľali zo samopalu. Pravú ruku zavraždili guľkou do tyla. Išli po nich Dedičovci aj obe Hlavy. Polovica bývalej skupiny je mŕtva. Partia od prašiaku. Chodili spolu na dovolenky na Kubu. Jura odsúdili na osemnásť rokov za riadenie zločineckej skupiny. A on sa stal poslancom.

We are family. To get our share of this world’s delights. High hopes we have for the future.

Potreboval vysokú a našiel si dáku Stredoeurópsku na dedine. Zapáčil sa mu odbor enviromentálne manažérstvo a ochrana a využívanie krajiny. Spolužiaci ho nikdy nevideli. Štúdium ukončil prácou Zmena klímy a bioklimatický potenciál cestovného ruchu Oravy.

We are family. Get up everybody and sing.

Keď vláda v Bonne prisľúbila východným Nemcom, že ich menu vymení jedna k jednej, zašiel do Štátnej banky a nakúpil stotisíc DDR-mariek po tri koruny. Vzápätí ich predal v rakúskej zmenárni po päť.

We are family. I got all my sisters with me.

Polovicu detí nepozná. Nemajú ani jeho meno. Miškinho nevlastného brata splodil s černoškou.

We are family. And our goal’s in sight. No, we don’t get depressed.

Bude drahá nevesta. Chce ministerstvo vnútra. A chrániť tradície.

We are family.

Z hotelových rezortov si často bral uteráky. Zaplatil tam také sumy, aj tisícpäťsto za noc, takže to nepovažoval za problém. Na strednej mal jediné nohavice, aj tie sa párali. Keď si ich vypral a nestihli vyschnúť, šiel do školy v mokrých gatiach.

We are family. Living life is fun and we’ve just begun. Get up everybody and sing, sing it to me!

Keď mama dostala výplatu, vždy zobrala celú bandu detí z ulice na kolotoče do lunaparku. Aj s málom sa podelili. Škoda, že už toľkí kamaráti nežijú alebo sedia vo väzení. Rodina si pomáha. A my všetci na Slovensku sme rodina.