Marie Oláhová: Nemohla som to nechať tak
Marie Oláhová sa nikdy nedokázala zmieriť s nespravodlivosťou. Jej osobný príbeh je plný dramatických zvratov, ale aj odhodlanosti a vôle postaviť sa zoči-voči problémom a zložitým situáciám a bojovať s najhoršími dôsledkami sociálneho vylúčenia a segregácie. A uspieť. V minulosti žeriavnička v Podpolianskych strojárňach, dnes predovšetkým známa folkloristka, sociálna a komunitná pracovníčka a feministka, ktorú mnohí poznajú najmä pod menom Maryša.
Foto: Jaromír Salaj
Na tomto mieste sa bežne zobrazuje platená reklama, vďaka ktorej môžete čítať obsah zadarmo.
Podporíte nás pridaním Pravda.sk medzi výnimky (whitelist).
Dlhodobo pracujete s deťmi v súbore Rómka, ktorý v Detve pôsobí už viac ako 30 rokov. Čo vás do súboru priviedlo?
V roku 1987, keď súbor vznikol, som o rómskom folklóre nevedela takmer nič. Hlavne preto, že som vyrastala medzi Nerómami v Česku. Ale vždy sa mi veľmi páčil a občas som si nejakú folklórnu hudbu púšťala z cédečiek. Raz sme videli súbor na jarmoku a mojim dcéram, ktoré mali vtedy štyri a päť rokov, sa veľmi zapáčil. Zobrala som ich na konkurz a prijali ich. Asi po pol roku sa ukázalo, že súbor potrebuje dospelú osobu, ktorá bude za deti zodpovedať na cestách. Juraj Berky a Ľubo Olah, ktorí súbor zakladali, ešte neboli plnoletí a prehovárali ma, aby som im pomohla. Vraj nebudem musieť nič robiť. Keďže som s dcérami aj tak chodievala na skúšky, ponuku som prijala. Nechcela som, aby sa súbor rozpadol.
Vravíte, že ste o folklóre nevedeli takmer nič. No ocitli ste sa vo folklórnom súbore, ktorému sa pod vaším vedením začalo dariť. Kto pripravoval program a ako sa vyvíjal váš vzťah k folklóru?
Keď som začínala, Rómky v Detve spievali prevažne slovenské piesne. Začala som zháňať materiál. Musela som načrieť veľmi hlboko a chodiť za starými ľuďmi, ktorí si ešte pamätali tie rómske. Predspievavali mi ich a ja som ich zaznamenávala. Veľmi veľa piesní poznala moja svokra. Chcela som ich zaradiť do programu. Snažila som sa rozlišovať, ktoré sú autentické a ktoré moderné. Mládež dávala prednosť tým moderným. Boli rezké a viac sa im páčili. Ale ja som vedela, že keď vytiahneme staré klenoty a poriadne ich vyčistíme, náš program bude hodnotnejší. Nakoniec som mladých interpretov presvedčila a prišli úspechy. Vystupovali sme s piesňami, ktoré už dávno nik nepočul. Pripomenuli sme ich Rómom a tí boli nadšení. A získali sme uznanie aj od Nerómov a folkloristov. Okrem spevu a tanca sme do programu zaradili aj prvky muzikálu a hovorené slovo. Upravili sme si rozprávky Zlý kováč od Daniely Šilanovej a Slniečko od Eleny Lackovej. A aby aj nerómske obecenstvo pochopilo, o čom spievame, prispôsobovali sme choreografiu textom.
S kým ste konzultovali svoje nálezy?
Zoznámila som sa časom s etnologičkou Janou Belišovou, ktorá zbierala materiál po celom Slovensku. Stala som sa súčasťou jej tímu, čo pre mňa bola veľká pocta. Pomohla mi aj ďalšia úžasná osoba, folkloristka Milka Sekerešová z Detvy. Keď som potrebovala poradiť, nikdy ma neodmietla. Ochotne odpovedala na všetky moje laické otázky o choreografii či oblečení. Pátrala som aj sama. Vybrala som sa do Ostrej Lúky, kde bol okresný archív. Hľadala som piesne z doby, keď sa do Detvy prisťahovali Rómovia. Chcela som vedieť, kde bývali a čo si obliekali. Dozvedela som sa, že robievali na poliach a pomáhali pri žatvách. Niekedy ich vyplácali v „naturáliách“. Dostali košeľu, sukňu, kabát alebo šatku a tie kombinovali s oblečením, ktoré mali doma. Dievčatá zo súboru vtedy videli film Cigáni idú do neba a chceli sa obliekať podľa neho. Ale ja som vždy hovorila, že keď vystupujeme ako detviansky súbor, mali by sme sa držať našej histórie. Inšpirovala som sa starými fotografiami a začala som ich obliekať inak. Každá mala inú sukňu, iné tričko, inú blúzku a niektoré aj sako a klobúk na hlave.
Ako sa z folkloristky a vedúcej súboru stane aj sociálna pracovníčka a komunitná organizátorka?
Začnem trochu zoširoka. Pred rokom 1989 bola väčšina detvianskych Rómov zamestnaná v Podpolianskych strojárňach. Po roku 1989 však začali strojárne prepúšťať. A ako prvých prepustili práve Rómov. Takmer všetci boli zrazu nezamestnaní. Bola to úplne nová skúsenosť, na ktorú nikto nebol pripravený, lebo Rómovia v Detve boli vždy pracovití. Mnohí nemali z čoho platiť nájomné. V tom čase nikto poriadne nevedel, aké majú nezamestnaní možnosti. Kým sa potrebné informácie rozšírili, prešlo aj pol roka. Ale za ten polrok vznikli dlžoby. A otázka, čo s nimi. Situácia sa ešte zhoršila, keď ku dlhu začali pribúdať vysoké penále. Keď sa ľudia neskôr zaevidovali na úradoch a dostávali aspoň nejaké dávky, nedokázali už dlhy splácať. Postupne sa začal meniť aj spôsob ich života. Predtým viedli úplne pokojný a bezproblémový život. Nikto neriešil žiadny „rómsky problém“. Nová situácia však prispela k tomu, že sa pohľad na Rómov začal meniť.
Ako?
V tom období dal jeden z kandidátov na primátora voličom sľub, že všetkých zadlžených Rómov premiestni na okraj mesta. A keď sa stal primátorom mesta, svoj sľub splnil a vzniklo dosť veľké geto. Tvorili ho tri paneláky, ktorým sme hovorili „Skleníky“. Boli to budovy bývalých ubytovní na Štúrovej ulici, kde predtým žili Arabi a Vietnamci, ktorí sa chodili zaúčať do strojární. Len veľmi málo rodín zostalo vo svojich pôvodných bytoch. Bola to strašná katastrofa. Nové bývanie bolo stiesnené. Jedna kuchyňa, jedna izbička. Ľudia dovtedy žili úplne inak a v omnoho väčších bytoch. V gete začali vznikať vážne problémy. A bývali tam takmer všetky deti zo súboru. A práve cez prácu v súbore som sa dostávala k informáciám o problémoch na Štúrovej. Nezaoberali sme sa už len spevom, tancom či rómskym folklórom. Začali sme sa venovať problémom celých rodín. Skočila som do toho. Vôbec som nevedela, do čoho som sa pustila, ale nemohla som to nechať tak.
Čo ste urobili?
Kládla som si otázku, prečo ľudia bývajú v takýchto podmienkach a ako im pomôcť. V „Skleníkoch“ bol okrem iného jeden z najvyšších nájmov v Detve. V celom dome bolo 38 bytov a len jeden alebo dva elektromery a vodomery. Vznikol problém, ako platiť účty za elektrinu a vodu. Jednej rodine poslali faktúru za elektrinu na 25-tisíc korún, inej na 8-tisíc. Nikto nevedel dokázať, že nespotreboval elektrinu za 25-tisíc. Začali sme s problémami bojovať. Vtedy som vôbec netušila, že som vlastne robila sociálnu prácu. Študovať som ju začala neskôr, až keď vznikla katedra rómskej kultúry v Nitre. A tak trochu ma k tomu donútili deti zo súboru.
Ako sa situácia v „Skleníkoch“ vyvíjala?
V roku 2000 sme si založili združenie Klub Spolu. Všetky deti zo súboru bývali s rodinami v gete. Situácia na mieste bola zlá. Na malej ploche tam žilo veľa ľudí, ktorí mali veľké problémy. Finančné aj psychické. Často sa hádali. V niektorých prípadoch bývali až ôsmi v jednom malom byte. Ulicou okolo „Skleníkov“ vtedy neprechádzali žiadni Nerómovia, aj keď to tadiaľ mali bližšie do mesta alebo k hotelu, do ktorého chodievali na obedy. Chceli sme sa venovať folklóru, ale bolo treba zaoberať sa aj prostredím, v ktorom deti žijú. Povedala som si: „Poďme do ohňa.“ Našli sme si priestor v jednom z troch spomínaných domov. Dostali sme dva byty, ktoré sme si postupne zrekonštruovali. Spočiatku sme sa nevenovali ani folklóru, ani sociálnej práci, ale začali sme upratovať. Najprv len ja a môj muž. Ťahali sme to takto asi tri týždne. Keď niekto vyhodil von oknom tašku so smetím, išla som a zodvihla som ju. Ale pri tom som tak nadávala a kričala, že to všetci počuli. A kričala som aj meno toho, kto tašku vyhodil. Možno si vtedy vstúpili do svedomia.
Ako sa to prejavilo?
Jednu sobotu si vykračujem do centra a všetci Rómovia boli vonku. Hrabali, zametali a pili spoločnú kávu. Opravili dolámané lavičky. Urobili pieskovisko pre deti. Nevedela som, či má prísť niekto z nejakého úradu… Povedali mi, že nemienia počúvať, ako kričím. A tak sme začali robiť dobrovoľné brigády aj dvakrát do týždňa. Priestor okolo panelákov a cestičky v okolí boli zrazu čisté. Všimli si to aj na úrade práce. Povedali, že nám môžu pomôcť. Zaregistrovali sme sa a zamestnali šesť žien. V panelákoch sa odvtedy umývali chodby, vonku sa zbierali smeti, kosilo sa a natieralo. Keď to videli ostatní Rómovia, začali sa zapájať ako dobrovoľníci. Z niektorých sa neskôr tiež stali zamestnanci. Postupne som získala dôveru. Keď išli niekam na pivo, hovorili, že to na „Skleníkoch“ dobre vyzerá. Niekedy tam bolo čistejšie ako na sídlisku, na ktorom bývajú Nerómovia. Povzbudilo ich to. A ľudia z mesta znova začali chodiť okolo „Skleníkov“. Bolo to naše víťazstvo.
Ale nezaspali ste na vavrínoch…
Bol to len začiatok. Chceli sme, aby sa poriadok udržiaval. Preto sme vytvorili neformálnu domovú správu. Už vtedy som viac pracovala so ženami ako s mužmi. Zvolala som ich do klubu. Povedala som im, že vytvoríme neformálnu skupinu, ktorá bude vyjednávať s mestským úradom a chodiť na zastupiteľstvo. Začali sme bojovať za zníženie nehorázne vysokých nájmov, ktoré nezodpovedali kvalite bývania. Všetci ľudia v „Skleníkoch“ boli v hmotnej núdzi. Mesto im malo prideľovať byty na sídlisku v meste, pretože tam boli lacnejšie nájmy. Vznikli spory o tom, ktoré byty sú sociálne. Chceli sme, aby mesto byty kategorizovalo. Začala som ženy zo „Skleníkov“ pripravovať na rokovanie so zastupiteľstvom. Mesiac sme sa „trénovali“, kým sme sa vybrali na úrad. Spôsobili sme tam veľký šok. Ženy sa vedeli vyjadriť a rozumeli problematike. Mesto nás začalo brať ako partnerov a zástupca primátora začal chodiť do nášho centra. Stretávali sme sa a hľadali riešenia. Trvalo to štyri roky.
K čomu ste dospeli?
Tvrdili sme, že v tomto prostredí sa situácia v rodinách nezlepší, ale, naopak, zhorší. V meste tikala časovaná bomba. Pýtali sme sa, či s tým samospráva niečo urobí. Dokonca sme na mesto podali žalobu. Nakoniec sme však dostali lepší nápad: pozvali sme do Detvy Kláru Orgovánovú, ktorá bola vtedy splnomocnenkyňa vlády. Vysvetlili sme jej, aká je na „Skleníkoch“ situácia. Povedala nám, že mesto môže získať prostriedky na rekonštrukciu niekoľkých domov. Kúsok od „Skleníkov“ stáli ďalšie nevyužívané ubytovne pre Vietnamcov. Mesto ich zrekonštruovalo a presťahovali nás. „Skleníky“ dali zbúrať a pozemok predali hypermarketu.
Aké boli nové domovy?
Výborné bolo, že v domoch po rekonštrukcii neboli len jednoizbové, ale aj dvoj- a trojizbové byty. A hlavne mal každý svoj vlastný vodomer a elektromer. S nájomným sme stále neboli spokojní, postupne sa však upravovalo. A mohli sme si konečne sami kontrolovať, koľko zaplatíme za vodu a elektrinu. Znova sme vybrali domovníkov. Nevyzerá to tam zle, ale domy sú stále preplnené. Nič nie je jednoduché a ideálne. Naše plány nevyšli na sto percent. Podarilo sa nám však zlepšiť situáciu v mnohých rodinách. Videli, že aj keď sa nepodarí vyriešiť všetky problémy, niečo predsa len urobiť môžeme. Dnes tu nikto žiadne dlhy na nájomnom nemá a ak by náhodou vznikli, vieme mu pomôcť a zaručiť sa za neho. Sú tu však aj rodiny, ktoré sa snažíme aktivizovať už piatykrát. Robíme to preto, že majú deti. A tieto deti nebudú chcieť žiť rovnako ako ich rodičia.
Deti sa často stávajú obeťami nepriaznivých okolností a dôsledky si so sebou môžu niesť celý život. Ako ste sa dokázali vysporiadať s týmto problémom?
Keď sme otvorili klub uprostred „Skleníkov“, nepáčilo sa nám, že sa maličké deti celý deň bezcieľne potulujú po sídlisku. Ničili našu prácu. Sem-tam urobili dieru do steny, sekali do lavičky, do piesku nanosili skaly alebo blato, nalievali doň vodu alebo rozhadzovali papiere po ulici. Hľadali si nejakú zábavu, aby sa nenudili. Rovnako ako akékoľvek iné deti. Bolo ich celkom dosť. Začali sme si uvedomovať, že ak má byť naša práca úspešná, potrebujeme škôlku. No keď sme hovorili s rodičmi o tom, že deti by mali byť v škôlke, vždy si našli tisíc dôvodov, pre ktoré tam dieťa ísť nemôže. A aj keď do škôlky išlo, vydržalo v nej dva dni. A narazili sme aj na ďalší problém. Keď mali deti nastúpiť do základnej školy, prechádzali u detskej psychologičky psychotestmi. Mnohé automaticky zaradila do špeciálnej základnej školy. Boli to hlavne deti, ktoré nechodili do materskej školy. Naozaj ich bolo ťažšie zaradiť do veľkej skupiny nerómskych detí. Museli sme to napraviť.
Ako sa vám to podarilo?
Išla som do Banskej Bystrice za Jolanou Nátherovou, ktorá ako jedna z prvých žien prevádzkovala neformálnu materskú školu. Mala za sebou veľa úspechov a rovnako ako my pracovala v paneláku v lokalite, do ktorej ľudí vysťahovali z mesta. Bola som u nej párkrát na návšteve ako pozorovateľka. Dostala som veľa rád. A začala som pripravovať vlastný pracovný tím pre materskú školu. Niektoré dievčatá, s ktorými som kedysi pracovala v súbore, medzitým dospeli a vyštudovali stredné školy. Všetky si v priebehu roka urobili kurz na prácu s deťmi v predškolskom veku. Zamestnala som ich a otvorili sme neformálnu materskú školu v Detve. Zo začiatku bol záujem veľký, až sme z toho mali obavy. Ale nechcela som, aby si v mestskej škôlke mysleli, že ich chceme nahradiť. My deťom nevieme dať toľko ako kvalifikované učiteľky. A mestská škôlka poskytuje viac možností, od lepšieho prostredia až po väčší výber hračiek.
Čo bolo cieľom neformálnej škôlky?
Naším cieľom bola len základná výchova. Preto som deti zo Štúrovej musela začať deliť. Nebolo to ľahké. Rodičia si mysleli, že mám jedných rada a druhých nie. Asi mesiac som hľadala spôsob, ako im to vysvetliť. Nechcela som prijať deti, ktoré boli z bezproblémových rodín a mohli nastúpiť do „normálnej“ mestskej škôlky. No keď sme triedu otvorili, prišli len tri deti. Boli sme z toho chvíľu nešťastné. Ale povedala som si, že keď to majú byť tri deti, budú to tri deti. Vzali sme ich von a hrali sme sa. Urobili sme si karneval a večer s ich rodičmi opekačku. Mali sme gitaru, hrali sme, spievali a spomínali. Zrazu sa veľmi chceli pridať aj ďalší.
Ako ste na to zeragovali?
Povedala som, že opekačka je len pre deti, ktoré ku nám chodia do škôlky, a ich rodičov. Naše deti potom každý deň rozprávali tým ostatným kde boli a čo robili. A tie sa potom chceli pridať. Donútili svojich rodičov, aby ich ráno priviedli. Nakoniec sme v škôlke mali až 25 detí. Ale nedržali sme ich u seba celý školský rok. Keď sme videli, že dieťa pozná základné farby, vie, kde býva a koľko má rokov, teda veci, ktoré by v danom veku malo vedieť, presunuli sme ho do mestskej škôlky. U nás prebiehala len príprava na vstup do kolektívu. Postupne sme deti presúvali a presúvali, až prišiel čas, keď sme nemali koho presunúť. To bolo úplne fantastické. A neskôr už deti nastupovali do mestských škôlok automaticky. Dnes už neformálnu škôlku nepotrebujeme. Len ak by sa znova niečo stalo.
Pomohlo to deťom aj pri vstupe do základnej školy? Prestali ich automaticky zaraďovať do špeciálnych základných škôl? Alebo sa aspoň ich počet znížil?
Áno a veľmi výrazne. Úplne sme sa s tým však nevysporiadali. Stále tu máme rodičov, ktorí chodili do špeciálnej základnej školy a tvrdia, že je tam ich deťom dobre. Aj im tam vraj bolo dobre. Nemusia si nosiť domov tašky a učebnice a úlohy si robia v škole. Pre niektorých rodičov je to jednoduchšie. Ich počet sa však znížil až o toľko, že sme si znepriatelili riaditeľku špeciálnej školy. V každej škole bojujú o deti. Ide im o peniaze. Financovanie, žiaľ, závisí od počtu detí. Veľmi sme sa pohádali. Museli sme tlačiť aj na detskú psychologičku. Viem, že nerómske deti za ňou, na rozdiel od rómskych, automaticky neposielajú. Stále sme diskutovali, ktoré deti naozaj musia ísť do špeciálnej základnej školy a ktoré nie. Navyše som naučila rodičov, že ak od nej dostanú hodnotenie, nemusia ho rešpektovať. Začali protestovať a podávali sťažnosti. Požadovali sme nové psychotesty s nezávislým odborníkom. Dokonca som zavolala školskú inšpekciu. Nakoniec s tým prestali. A v špeciálnej základnej škole je dnes veľmi málo rómskych detí.
Vaše aktivity siahajú aj za hranice Detvy. Pracujete s rómskymi ženami a založili ste Úniu rómskych materských centier. Kedy ste s tým začali?
Pred desiatimi rokmi. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v Poltári. Nič som o meste nevedela. Povedala som si, že sa tam pôjdem pozrieť. Budú tam Rómovia, zapálim si a uvidím. Stretla som tri ženy na rohu ulice. Chceli prejsť cez cestu. Zakričala som, nech ma počkajú. Spýtala som sa, či ich môžem pozvať na kávu. Vonku bola zima a ja som sa s nimi chcela porozprávať. Okúňali sa. Povedala som, že im tú kávu zaplatím. Nakoniec súhlasili. Sadli sme si a začala som im vysvetľovať svoj plán: „Ak chcete sedieť doma, variť, prať a žehliť, sedieť na obrubníku pred domom a závidieť všetkým okolo vás a šomrať, nemusíte sa zapojiť. Ak ale chcete niečo so sebou urobiť, teraz máte možnosť. Nie s inými, ale len so sebou.“ Hovorili, že ma poznajú a že vedia, čo robím a ako je Rómom v Detve dobre. Vravím im, že sa môžu pridať. Nechala som ich, nech si to rozmyslia. O týždeň som sa vrátila a na stretnutí bolo pätnásť žien. Začala som im vysvetľovať, že mojím hlavným cieľom je zlepšenie kvality života rómskych žien. Ak to bude potrebné, môžeme pomáhať v komunite, ale prioritou bude rozvoj rómskej ženy.
A malo to úspech…
Podobne som oslovovala aj ženy z iných miest. Dnes pracujeme v 10 lokalitách. Niekde už si aktivity organizujú samy a nás len pozývajú. To bolo mojím cieľom. Teší ma, že mnohé ženy mohli po prvý raz relaxovať. Uvoľnili sa z domácnosti. Niekedy sme spolu len zašli na pivo a lepšie sa spoznávali. Často sme zisťovali, že máme podobné problémy. Keď sme sa o nich otvorene porozprávali, veľmi sa nám uľavilo. Neskôr začali túžiť po tom, aby sme rozličné aktivity organizovali pravidelne a často. Ani sme nevedeli, ako ubehlo osem rokov. A celá skupina je stále pokope a ďalej rastie. Najdôležitejšie je, aby spolu ľudia komunikovali a pomáhali si. Ak by sme spolu nekomunikovali, nevznikne medzi nami dôvera alebo dokonca priateľstvo. A to platí aj pre moje nerómske priateľky. Pocit, že vás niekto podporuje, nenahradí žiadny jednorazový dar, nech by bol akokoľvek veľký.
Ale pripravovali ste aj iné aktivity, napríklad športové akcie.
Na deň Rómov a Rómok sme si zorganizovali futbalový turnaj. Ženy z materských centier si kúpili dresy a tenisky a hrali futbal na námestí v strede mesta. V Detve, v Žiari aj v Poltári. Chceli sme ukázať, že dokážeme robiť aj niečo iné ako spievať a tancovať, čo údajne máme v krvi. Inokedy sme zas zbierali odpadky. Pri Poltári je jedna krásna čistinka. Dohodli sme sa s horármi, že ju upraceme. Prišli ženy zo všetkých lokalít. Muži nám zatiaľ varili guláš. Urobili sme si veľký transparent a prešli s ním cez celé mesto. Pískali sme na píšťalkách a skandovali, že ideme čistiť čistinku. Potom sme sa vrátili do mesta a dali si z guláša. Pridali sa k nám aj ďalší ľudia, medzi nimi aj Nerómovia. Večer sme si zaspievali a rozišli sme sa domov. Aj tak vyzeral náš Deň Rómov.
Prečo ste si zo športov vybrali práve futbal?
Chceli sme sa prihlásiť k rodovej rovnosti. Pre mnohých mužov je futbal veľmi dôležitý. Aj my sme chceli ukázať, že máme rady futbal. Dokonca by sme ho mohli aj hrávať. A aj preto od roku 2009 nehovoríme o Dni Rómov, ale o Dni Rómov a Rómok.
Hovoríte, že keď sa podarí zlepšiť život ženy, podarí sa zlepšiť život celej rodiny.Aktivity žien sú teda nesmierne dôležité…
…a vždy boli. Len to všelikto nechcel priznať.
Prečo?
Ego chlapa, nie? Ja vždy vravím, že sme feministky. Feministky, ktoré chcú byť považované za rovnocenných ľudí, a nie za bytosti, ktoré majú slúžiť mužovi a rodine.
Teraz ste vyslovili niečo, čo o sebe hocikto nepovie. Mnohé ženy o sebe nikdy nepovedia, že sú feministky, i keď chcú byť rovnocennými ľuďmi. A medzi Rómkami a Rómami to asi nie je celkom bežné.
Bol to šok. Keď som povedala, že som feministka, chlapi začali nadávať. Nevedeli sa s tým zmieriť. A moja práca so ženami sa začínala tak, že som k nim zašla na návštevu a dala si s ich mužmi kávu. Nepresviedčala som ich. Chcela som, aby sme sa stali priateľmi. Všetkých som pozývala na naše akcie. Neviem, ako sa to deje, ale väčšinou si dokážem ľudí získať. Ukázalo sa, že viacerí svojim ženám doma hovorili: „Tá Maryša, to je žena! Rozumná, chytrá, vie, čo chce, a vie ľuďom pomôcť.“ Vraj som fantastická žena. Povedala som si, že to využijem. Išla som za tými mužmi a povedala im: „Nechcete byť hrdí na svoje ženy? Môj muž na mňa hrdý je. A my si veríme. Prečo by sme spolu žili, keby som sa nemohla pohnúť z domu a nemala mužovu dôveru a on moju?“ Keď je žena z domu, akoby to automaticky znamenalo, že chce mužovi robiť zle a podvádzať ho.
Ako si to vysvetľujete?
V našej komunite je to bežná predstava. Vždy som hovorila, že keď niekomu budem chcieť urobiť zle, tak to urobím a nemusím ani nikam cestovať. Ak muži nebudú svojim ženám veriť, zostanú doma. Ale ak chcú, aby sa o nich hovorilo podobne ako o mne, nemôžu im brániť, aby cestovali a stretávali sa s inými ľuďmi. Vždy som im hovorila: „Musíte sa rozhodnúť spoločne. Ste rodina a ja som neprišla, aby som ju rozbila. A ak sa chceš presvedčiť, že nerobíme nič zlé, môžeš sa stať naším členom. Pridaj sa k nám. Deti a muži pre nás nie sú prekážkou. Naopak. Vy ste naša opora. A ak nás nebudete podporovať, nemá význam nič robiť.“ A to sa im páčilo.
A chodili? Zapojili sa?
Áno. Napríklad v Poltári. Keď robíme akciu, varia nám guláš a pripravujú priestory. Stretnú sa ľudia z okolitých miest. Rozprávame sa a spomíname na všetko, čo sme spolu urobili. Voláme celé rodiny. Deti aj babičky. Všetkých. Páči sa mi, že sme si vytvorili priateľské vzťahy. Naše stretnutia nie sú vôbec formálne.
Stretli ste sa s tým, že sa niektoré ženy chceli zapojiť, ale nemohli, pretože s tým muži nesúhlasili?
Stretli. Ale nesilíme to. Skúsili sme ich párkrát zapojiť, ale keď to nešlo, nechali sme to tak. Treba vždy myslieť na to, či by sme niekomu neuškodili. Nechceme vyvolávať hádky v rodinách. Ale keď v mieste ich bydliska robíme nejakú akciu, ideme poprosiť o pomoc aj ich mužov. Potrebuje to svoj čas.
A ako vaše aktivity vnímajú ostatní ľudia z komunity?
Spočiatku to nebolo také jednoduché. Keď som začala chodiť na vysokú školu do Nitry, v Detve z toho bola aféra. Vraj čo si to dovoľujem. A môj muž že je hlúpy. Problém bol v tom, že som dvakrát mesačne sama chodievala na prednášky. Vždy mu to niekde na pive opakovali. Niekedy prišiel domov a nahlas premýšľal o tom, čo mu ostatní hovorili. Ale vydiskutovali sme si to. Povedala som mu, že mám svoje predstavy o živote a nechcem sa ich vzdať. Bez neho by som to nezvládla. Bol tolerantný, čo u nás nie je zvykom. A pýšil sa tým, že má ženu, ktorá má nejaké ciele a nevzdáva sa. Dosť často som chodila na rôzne školenia. Bola som vďačná za každú pozvánku, pretože sme sa museli najprv veľa naučiť. Nikdy mi nerobil problémy.
Ani v minulosti, keď sa vám narodili deti?
Keď boli deti malé, vždy bol s nimi doma a podporoval ma. Môj muž je skvelý človek. Väčšinou je doma alebo v robote a stará sa o to, aby nám bolo dobre. On je žienka domáca a ja som stále niekde preč. Ale musím povedať, že si ma v Detve vážia aj preto, že rodina môjho muža mala vždy v Detve dobré meno. Vravím, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou a vždy mám okolo seba tých správnych ľudí. A tí „nesprávni“ zakrátko zmenia svoj názor.
Vaše verejné pôsobenie je v mnohých kruhoch dobre známe, v roku 2018 ste dostali za prácu aj ocenenie od primátora Detvy. Začali ste pri folklóre, ktorý ste nikdy neopustili. Vlastne práve cezeň ste dostali k pomoci širšej komunite a práci na sebarozvoji rómskych žien. A ku komunálnej politike. Ako sa to udialo?
S Beátou Berkyovou sa nám podarilo dať dokopy 12 žien z našej Únie materských centier. Už sme s nimi pracovali, ale trocha sme ich museli presviedčať, aby vstúpili do politiky. Venovali sa úplne iným aktivitám. Pol roka sme ich pripravovali. Vzdelávali sme ich v oblasti komunálnej politiky. Hovorili sme im o právomociach a povinnostiach lokálnych zastupiteľov. Potom sme im dali priestor na to, aby sa samy rozhodli, či do toho idú. Zo začiatku sa všetky trocha báli. Tak sme im ponúkli podporu a dohodli stretnutia s ľuďmi. Nakoniec súhlasili a išli do volieb s veľkým odhodlaním a presvedčením. Povedali si, že chcú niečo meniť.
Pre nás to bolo nesmierne dôležité. A keďže sme ostatné ženy presviedčali, samy sme museli ísť príkladom. Takže som kandidovala aj ja a Beata. Za poslankyne v Poltári a Detve. To ich tiež povzbudilo. Nakoniec nekandidovali len dve z nich. V jednej lokalite to bolo kvôli mužom. Nevedeli sa zmieriť s kandidatúrou žien. Manžel tej druhej mal zdravotné problémy. Bola nám však nápomocná a bola celý čas s nami. Takže 10 žien kandidovalo v 10 samosprávach. Okrem Detvy a Poltára to bola Banská Štiavnica, Rovňany, Bystrička, Málinec… na ostatné si teraz narýchlo nespomeniem.
Ako vo voľbách uspeli?
Uspela naša kandidátka v Rovňanoch. Budeme však pracovať ďalej aj na našej vlastnej volebnej stratégii. Dve sme kandidovali ako nezávislé a ostatné ako kandidátky politických strán. Hovorili sme im, že môžu kandidovať aj ako nezávislé, ale to by museli zbierať podpisy. Niektoré z nich za politickú stranu kandidovať nechceli a boli presvedčené, že by vyzbierali dostatok podpisov. Ale po zvážení situácie sme si povedali, že to robíme po prvý raz a bolo by lepšie, aby sa pridali k nejakej skupine, od ktorej dostanú morálnu podporu a možno aj hlasy. Myslím si, že to nebolo zbytočné a ony sú víťazkami už len preto, že prejavili odvahu. A tie, čo neuspeli, budú pracovať aspoň v komisiách zastupiteľstiev. Na Slovensku sa ešte nikdy predtým toľko rómskych žien nerozhodlo kandidovať. Som na ne veľmi hrdá. Vyhrali boj samy so sebou.
Rozhovor vznikol v rámci projektu Od sociálnej marginalizácie k sociálnej oprávnenosti; Rómske ženy v boji proti chudobe a nerovnosti, ktorý podporila Nadácia Rosy Luxemburgovej.
