Aby sme nekončili smutne – vravíte, že práca trolejbusára je krásna.
Je nádherná. Všetky problémy, o ktorých sme hovorili, tvoria len malé percento z toho, čo zažívam. Spomínali sme dobiehajúcich cestujúcich, pre ktorých zvykneme meškať. Neverili by ste, akí vedia byť vďační, ak ich počkáme. Zakývajú mi, prídu dopredu a poďakujú. Jedna pani raz bežala ovešaná taškami, počkal som ju a na konečnej ma začala ponúkať zákuskami. Mal som však smolu, lebo mi tesne predtým trhali stoličku. Mám veľa milých zážitkov, čo vyplýva aj z toho, čo mi raz v jednom rozhovore vravel psychológ – ak sa snažíte stále usmievať, časom sa to naučíte. S okolím to dokáže robiť čary, okamžite majú lepšiu náladu aj ostatní.
Mám rád napríklad ľudí na invalidných vozíkoch. Keď ich vidím na zastávke, okamžite letím von a hákom im vytiahnem plošinu, aby mohli pohodlne nastúpiť. Rád ich aj sám potlačím. Vďačnosť je asi najkrajšia reakcia, akú môžeme za volantom MHD zažiť. Rozhodne by som túto prácu nechcel meniť a teraz som v takom rozpoložení, že na trolejbusoch by som chcel jazdiť až do dôchodku.