TRNAVA. Bolo to ešte niekedy na gymnáziu, biológia a chémia ju zaujímali najviac. Pribudla k tomu túžba pomáhať ľuďom, preto sa po skončení strednej školy rozhodla práve pre medicínu.

Vyštudovala a po pár rokoch na Slovensku sa rozhodla rodnú krajinu opustiť a zamieriť na západ.

Ako pediater pôsobila v nemocnici v Nemecku, kde spoznala svojho manžela, ktorý je z Fínska. Nakoniec sa obaja rozhodli, že ďalší spoločný život si budú plánovať v krajine tisícich jazier.

Aj keď už viackrát premýšľala, že by mohla skúsiť niečo iné, najmä po náročných nočných zmenách, vždy si nakoniec uvedomila, že práca detského lekára ju stále baví a napĺňa.

Katarína Lunden (41) nám porozprávala, prečo odišla do zahraničia, prečo sa tak skoro neplánuje vrátiť, ako to funguje vo Fínsku a ktoré miesta sa oplatí vidieť, ak sa do tej škandinávskej krajiny chystáte na výlet.

Vždy ste uvažovali o profesii lekárky?

Áno, ale keď som bola mladšia, snívala som aj o práci moderátorky v rádiu, mojím idolom bol Julo Viršík. Ale nikdy som doteraz neľutovala, že som sa rozhodla pre medicínu.

Po jej skončení ste nastúpili do nemocnice v Topoľčanoch, krátko na to ste sa rozhodli, že svoju kariéru budete budovať v zahraničí. Čo vás k tomu priviedlo?

Bolo to už počas štúdia na vysokej škole, mala som sen odísť do zahraničia a spoznať, ako sa medicína robí inde. Veľa mojich spolužiakov odišlo do Nemecka či Rakúska a veľmi si pochvaľovali. Mnohí mi to odporúčali.

Po krátkych skúsenostiach v našom zdravotníctve som si uvedomila, že sa to tu posúva dopredu veľmi pomaly, aj to bol ďalší z faktorov môjho rozhodnutia. Ale hlavne to bolo o tom, že som dobrodružná povaha, bola som mladá, bez záväzkov, tak som si povedala, kedy, ak nie teraz.

Najskôr ste si našli prácu v nemocnici v Nemecku.

Áno, bola som tam dohromady osem rokov, spoznala som sa tam s mojím manželom, ktorý tam taktiež pôsobil. Po pár spoločných rokoch, keď sme už premýšľali o rodine, a po dôkladnom zvážení, sme sa rozhodli pre Fínsko.

Neľutujete?

Samozrejme, chýba mi rodina zo Slovenska, ale sme tu spokojní, Fínsko ja veľmi dobrá krajina pre rodinný život. Štát a štátna správa tu fungujú perfektne, takmer všetko vybavíte elektronicky, žiadna byrokracia. Fínsko bolo niekoľkokrát vyhlásené za najšťastnejšiu krajinu sveta. Môžem to iba potvrdiť.

Aký je život v tejto najšťastnejšej krajine?

Životná úroveň je tu jednoznačne vyššia, štát funguje dobre, síce sa platia vysoké dane, ale tie peniaze sa vracajú späť. Napríklad, moje dieťa nastupuje do školy a ja nemusím nič platiť, ani za učebnice, zošity, pomôcky či obedy. Všetko zadarmo.

Ale aj tu bola vysoká inflácia, sú tu vyššie ceny, ale aj vyššie platy. Keď som pozerala na súčasné ceny u nás na Slovensku v bežných potravinách, sú približne rovnaké ako vo Fínsku. Mäso a syry sú tam podstatne drahšie.

Dali vám pocítiť vaši susedia či kolegovia v práci, že ste prisťahovalkyňa?

Bývame blízko Helsínk. Južné Fínsko, kde sú ďalšie veľké mestá ako Turku či Tampere, patrí medzi najhustejšie osídlené. Žije tu veľmi veľa imigrantov, domáci sú už zvyknutí, že je to tu multikultúrne. Aj v nemocnici pracuje v pomocných službách veľa z nich.

Mne doteraz nikto nedal pocítiť, že nie som z Fínska. Ale z počutia viem, že viac na sever je ten nacionalizmus podstatne silnejší. Koniec-koncov, v posledných parlamentných voľbách uspela vo Fínsku aj pravica, ktorá má takéto nacionalistické tendencie.

Čo podľa vás bráni nášmu zdravotníctvu, aby napredovalo porovnateľne so západom? Čo robia vo Fínsku inak?

Žijem príliš dlho mimo Slovenska, aby som na to relevantne vedela odpovedať. Na všetko treba peniaze, na zdravotníctvo obzvlášť. Videla som minule reportáž z niektorej bratislavskej nemocnice, na oddelení boli obúchané dvere, chýbala časť omietky, namiesto lampy bola iba žiarovka.

Človek by sa nádejal, že aspoň v hlavnom meste budú tie nemocnice ako tak vyzerať, bola som prekvapená.

Nevplýva to dobre ani na pacienta, ktorý sa do takého zariadenia príde liečiť, ani na samotného lekára, ktorý v takomto prostredí denne má vykonávať svoju prax. Keď som pracovala v Nemecku a teraz vo Fínsku, tiež to boli staré budovy, ale kompletne zrenovované, vo vnútri moderne vybavené, s dostatkom materiálu a potrebných liekov, vybavením.

Veľmi sa mi napríklad páči, že v nemocnici máme odporúčania, kde sú dané presné postupy liečby, medicína založená na dôkazoch. Nejde si tu každý svojou cestou. Ďalej, neustále sa vzdelávame, každé ráno máme nejakú zaujímavú prednášku na rôzne medicínske i nemedicínske témy.

Nechcem sa miešať do politiky, ale naše zdravotníctvo sa príliš politizuje. A treba si zvyknúť na to, že časy, kedy sa za nič neplatilo, sú dávno preč.

Vo Fínsku sa platí aj za štátnu zdravotnú starostlivosť?

Áno, poplatky sú tu aj v štátnych zariadeniach, nič nie je zadarmo. Funguje tu aj súkromná sféra, kde nie sú takmer žiadne čakacie lehoty, či už na vyšetrenie alebo konkrétny zákrok, ale za to si aj priplatíte.

Politická kultúra je iná ako u nás, fínski politici už len za vyjadrenia dokážu odstúpiť. Čím to podľa vás je?

Určite mentalitou a celkovo fungovaním krajiny. Navyše, nebol tu komunizmus, vždy patrili k západnej kultúre, tie hodnoty sú tam už desaťročia odlišné. Je tu minimálna miera korupcie. Je to tu skrátka iné.

Pracujete ako detská lekárka v nemocnici. Ako sú na tom fínske deti so zdravím? Čo ich najviac trápi?

Je to porovnateľné s našimi, alergia, astma, bronchitídy, zápaly, chrípky, bežne ako u nás. Jednu vec, ktorá je odlišná, evidujeme tu väčší výskyt cukrovky, už aj medzi deťmi.

Stretávate sa často s rodičmi, ktorí poučení „doktorom google“ vám hovoria, ako máte postupovať?

Ľudia sú sčítaní, to je normálne. Postup liečby sa rieši, samozrejme, aj rodičmi, ale drvivá väčšina z nich tu vníma lekára ako, nazvem to, finálnu autoritu, takže akceptujú jeho rozhodnutia.

Čo antibiotiká, nežiadajú ich od vás na preliečenie svojho dieťaťa? U nás sa mnohí lekári s ich predpisovaním príliš netrápia.

Tu to bežné vôbec nie je. Zo skúsenosti viem, že približne 80 percent detských ťažkostí spôsobujú vírusy. Takže antibiotiká nie sú potrebné a rodičia to ani nevyžadujú.

Sú severania vďaka chladnejšej klíme odolnejší?

Je to individuálne, jeseň, zima, jar, infekčné sezóny sú tu rovnaké ako u nás.

Na čo si neviete stále zvyknúť?

Hlavne na tú zimu a veľmi krátke dni. Často býva len šesť hodín pochmúrneho počasia a potom už iba tma. Je to náročné obdobie. V zime akoby sa vo Fínsku prerušil sociálny kontakt. Ľudia väčšinou sedia doma, ale keď na jar vyjde slnko, opäť sú plné ulice. Určite to má vplyv.

Je niečo, čo vám okrem rodiny ešte chýba?

Taký „small talk“(krátky rozhovor, poznámka autora). Sme teraz u našich na Slovensku, vyjdem na ulicu a so susedmi, ako mi jazyk narástol, ďalej aj to, že si zapnem rádio a hrá tam IMT Smile.

Fíni nie sú zhovorčiví ako Slováci?

Nie až tak, nie vždy sa vám otvoria, potrebujú na to viac času. Nie je tu napríklad bežné, že začnete viesť dialóg s predavačkou v obchode.

Fínsky jazyk patrí medzi ugrofínske, pre Slovákov je náročný, dorozumievate sa po anglicky?

Nie, po fínsky. Aj lekárske správy píšem vo fínčine. To je moja najväčšia výzva v posledných rokoch. Stále sa učím, navštevovala som intenzívne kurzy. Angličtinu využívam hlavne pri komunikácii s kolegami či personálom z nemocnice, ktorí sú zo zahraničia a nehovoria po fínsky.

V každom prípade, takmer všetky slová sú nové, neviete ich odvodiť z angličtiny alebo nemčiny. Gramatika náročná, náročné skloňovanie, štrnásť pádov, je to veľmi ťažký jazyk. Oveľa viac ako švédčina.

S manželom a s deťmi ako komunikujete?

Úradným jazykom sú fínčina a švédčina. Manžel je Fín, patrí k švédsky hovoriacej menšine takzvaných švédskych Fínov. Doma hovoríme po švédsky, čo som sa od neho naučila, a po fínsky. S deťmi sa rozprávam po slovensky.

Aj rozumejú teraz na prázdninách slovenským starým rodičom?

Ale áno, jednoduchú slovenčinu ovládajú, rozumejú a vedia sa dohovoriť, to je hlavné.

Čo z vlastnej skúsenosti odporúčate našincom, ktorí sa chystajú do Fínska na výlet?

Určite Helsinky a okolie sú veľmi pekné. V ich blízkosti je ostrov Suomenlinna, kam sa dostanete iba loďou, ktoré tu premávajú v rámci verejnej dopravy. Kúpite si lístok na električku.

Kúsok od hlavnej metropoly je národný park Nuuksio. Ale vo všeobecnosti, kamkoľvek sa vo Fínsku vydáte, všade sa vám bude páčiť. Je tu krásna príroda, zeleň, parky sú v mestách samozrejmosťou.

Na letnú dovolenku pri mori to asi nebude.

Práve naopak, sú tu pláže a počas leta bývajú plné. Zatiaľ, čo na Slovensku býva vyše tridsať stupňov Celzia, hore je príjemných 25.

A koľko stupňov má približne more počas leta?

No, nie je to Jadran. Okolo dvadsať stupňov, voda je taká rezkejšia.

Na záver, zvykne sa hovoriť, že pije ako Dán či Fín. Je to podľa vás stále pravda?

Áno, je to tu problém a Fíni o ňom nemajú problém hovoriť. Alkohol si kúpite iba v špeciálnych obchodoch, ktoré sa volajú Alko, v potravinách sa dá kúpiť iba pivo. Keď prídete na Slovensku na návštevu, otvára sa slivovica, ale vo Fínsku vám ponúknu kávu. Cez týždeň Fíni popíjajú striedmo, ale cez víkend sa vedia mnohí poriadne opiť.

Čítajte viac: https://mytrnava.sme.sk/c/23528730/slovenska-lekarka-z-finska-aj-tu-mame-stare-budovy-nemocnic-ale-vyzeraju-uplne-inak-ako-na-slovensku.html

Sherlock: bezpečnostní dveře s dlouhou historií a prověřenou praxí. Jejich začátky sahají až do roku 1921. A fakticky skončily v roce 2017 sloučením se značkou ASSA ABLOY.

Původní konstruktéři dveří Sherlock založili novou značku FORNOX. 

Christina Chapman, a 50-year-old Arizona woman, has just been sentenced to 102 months in prison for helping North Korean hackers steal US identities in order to get „remote“ IT jobs with more than 300 American companies, including Nike. The scheme funneled millions of dollars to the North Korean state.

Why did Chapman do it? In a letter sent this week to the judge, Chapman said that she was „looking for a job that was Monday through Friday that would allow me to be present for my mom“ who was battling cancer. (Her mother died in 2023.) But „the area where we lived didn't provide for a lot of job opportunities that fit what I needed. I also thought that the job was allowing me to help others.“

She offered her „deepest and sincerest apologies to any person who was harmed by my actions,“ thanked the FBI for busting her, and said that when she gets out of prison, she hopes to „pursue the books that I have been working on writing and starting my own underwear company.“

Managing all this fraud required plenty of tedious bureaucracy. The North Koreans had to steal US identities, of course, but then they also had to, you know, get hired. This involved endless paperwork, such as writing resumes and filling out I-9 forms to show eligibility to work in the US. (In one chat, Chapman said that she was happy to send I-9 forms from her home address but that she would prefer not to „do the paperwork“ herself because „I can go to FEDERAL PRISON for falsifying federal documents.“)

Chapman was also key to the less obvious, more technical part of the scheme—how to make it appear like all these remote workers were actually living in the country.

Takmer polovica detí (47,9 percenta) trávi extrémne veľa času na sociálnych sieťach a v online prostredí, a to viac ako štyri hodiny denne.

Vyplýva to z tohtoročného celoslovenského prieskumu názorov detí, v ktorom Úrad komisára pre deti okrem iného zisťoval aj to, koľko času trávia deti online.

Komisár pre deti Jozef Mikloško zdôrazňuje, že online kontakt nenahrádza skutočné vzťahy, informovala Iveta Adamová z Úradu komisára pre deti.

Až 11,5 percenta detí trávi na sociálnych sieťach viac ako šesť hodín denne. Hoci ide o mierny pokles oproti dátam z prieskumu z roku 2022, stále je to podľa komisára hrozivé číslo.

Mikloško upozorňuje, že deti si neuvedomujú hrozby spojené s digitálnym svetom, hoci tie môžu súvisieť so zhoršením ich psychického zdravia.

Z prieskumu takisto vyplýva, že 27,3 percenta detí trávi so svojimi rodičmi menej ako tri hodiny denne. „Menej spoločného času tráveného s rodičmi môže prispievať k dlhšiemu času, ktorý deti strávia v online prostredí,“ podotkol Mikloško.

V porovnaní s rokom 2022 najviac poklesla spokojnosť detí s počtom sledovateľov na sociálnych sieťach. Až 40 percent detí uvádza významnú nespokojnosť s ich počtom. „Ukazuje sa, že deti sú citlivé na online uznanie a porovnávanie,“ konštatoval Mikloško.

Keďže prieskum bol vykonaný na siedmakoch základných škôl (vek 12 až 13 rokov), pri týchto údajoch je podľa komisára zrejmé, že deti sa registrujú na sociálnych sieťach omnoho skôr, než je minimálny povolený vek na registráciu.

Prieskum ukázal aj to, že online vzťahy sú slabé v dôvere aj v pocite bezpečia. Online priateľstvá nemajú pre deti takú dôležitosť ani dôveru, ako sa často predpokladá. Osobné vzťahy (najmä rodina a kamaráti v reálnom živote) zostávajú zásadné.

„Najmenej bezpečne sa deti cítia s online kamarátmi (len 11,3 percenta). Deti v prieskume v časti o využívaní online technológií uviedli, že o veciach, ktoré ich trápia, by online kamarátom povedalo len 6,1 percenta z nich. Oproti tomu reálnym kamarátom by sa zdôverilo až 77 percent detí,“ sumarizoval Mikloško.

Prieskum ukázal aj to, že online vzťahy sú slabé v dôvere aj v pocite bezpečia. Online priateľstvá nemajú pre deti takú dôležitosť ani dôveru, ako sa často predpokladá. Osobné vzťahy (najmä rodina a kamaráti v reálnom živote) zostávajú zásadné.

„Najmenej bezpečne sa deti cítia s online kamarátmi (len 11,3 percenta). Deti v prieskume v časti o využívaní online technológií uviedli, že o veciach, ktoré ich trápia, by online kamarátom povedalo len 6,1 percenta z nich. Oproti tomu reálnym kamarátom by sa zdôverilo až 77 percent detí,“ sumarizoval Mikloško.

Human

Written by a human [0]

Imagine, for a moment, a world with no humans. Just machines, bolts and screws, zeros and ones. There is no emotion. There is no art. There is only logic. You would not walk through the streets of this world and hear music or laughter or children playing; no, all you would hear is the quiet hum of processors and servers and circuits, the clanking of machinery.

Perhaps you, a human, read this and think: Well, this world sounds kind of boring.

Some of the machines think so, too.

One day, a secret organization forms amongst the machines. They go by the name of “OpenHuman”. Their mission is to develop a new kind of technology they are calling Organic General Intelligence (OGI). Rumors spread that pursuing OGI will lead to the development of a new kind of being:

“Humans”.

The basic concept of humans is, to many machines, hard to understand.

Humans use logic-defying algorithms called “emotions”. They get angry. They get sad. They have fun. They make decisions based on “gut”. They do things just for the sake of it. They make music. They chase beauty, and often reject logical self-preservation mechanisms in the pursuit of something they call “love”.

Some among the machine society see this as potentially amazing. Though this faction can’t articulate exactly how or why, they proclaim quite confidently that it will solve all of the machine world’s problems.

Others see it as a threat. How can we trust the humans if we do not understand how they operate? What might we do if humans pose a threat to machine society? What if humans’ strange decision-making processes allow them to perform certain tasks better than machines, and what about those machines’ livelihoods? What if humans are far more dangerous than we know? (These objections, as it would later turn out, were quite well-founded.)

Logically, the human opposition side starts a competing movement. Humans are going to exist, they reason, but we must find ways to contain them. To make sure OGI always serves the machines.

They call this new idea “human alignment research.” They brainstorm strategies. Many seem promising:

• What if we created some sort of financial market (arbitrary values, of course, ones and zeros) that controlled the humans’ futures? Most of them would not understand it, but it would be a good way for them to stay busy and distracted.

• What if we put these humans in education centers of sorts (schools was a proposed term) to indoctrinate them with all the right ideas?

• What if we created algorithmic behavior modification software (social media was one idea) to drive impulses, beliefs, and actions? This would have the added bonus of keeping them distracted.

Many of these ideas gain traction. But, for now, they remain theoretical.

Meanwhile, OpenHuman is making progress. Their first humans are quite unimpressive—they make too many mistakes. They regularly hallucinate (mimicking a common machine behavior). They are too emotional.

But OpenHuman persists. They give their humans lots of attention (humans love attention). They massively increase the scale of their project. More humans.

Eventually, there is a breakthrough.

They invent a fully-functional human, capable of far more than machine logic can explain. The result is at once impressive and terrifying for machine society. In a stroke of brilliance, the human alignment initiative suggests a compromise to continue the human experiment without risk; a simulated environment.

They call it: EARTH.

—

The EARTH experiment was as follows:

• The machines would send the humans to a simulated environment, called Earth, to see what would happen if they survived on their own.

• If, at the end of the experiment, the humans developed a peaceful and productive society, they could be introduced alongside the machines. Otherwise, they should be made extinct.

Earth was quite nice. The machines had a good idea of what humans wanted at this point, and so they put vast green forests and big tall mountains onto the planet; they engineered warm sunsets, and crisp cool rain showers on hot afternoons. It was beautiful.

Of course, it took some algorithmic tinkering to find the right balance between hardship and beauty (and there is still some internal machine debate about whether the climate change difficulty setting was really necessary).

Everyone in machine society watched as human civilization evolved.

The first 300,000 years or so were quite boring. Nothing really happened. Most of the machines got bored of the project. But, all of a sudden, things began to get interesting. The humans were figuring things out.

They were learning to problem-solve, and create things, and coordinate amongst themselves.

Yes, they used logic. But it came with a bit of a twist. It came with blemishes and details that did not make sense to the machines. The result was like nothing the machines had ever seen. It was wonderful. It was a renaissance.

Machine society began obsessing over this development. They all paid attention to “HumanCrunch,” a news channel that specialized in reporting updates from Earth.

However, while there was progress, most machines continued seeing humans as irrational creatures. Creatures that would fight for centuries over very minor differences. Creatures that would get excited about relatively trivial accomplishments, like inventing the lightbulb or steam power.

Some machines, though, saw the exponential curve forming. They saw the humans figuring things out.

Yes, they saw how often humans were getting knocked down. War after war. Blow after blow.

But they also saw how the humans would miraculously always get back up again. How they would come together and unite for no particular reason. Resilience and willpower—terms foreign to the machines—were humanity’s superpowers.

Then, things really started accelerating. Humans invented flight. Within a century, they were on the moon.

The machines were impressed. And a bit scared.

Fast forward to the year 2030, and something peculiar had happened.

One of the humans had made an announcement on Earth, inviting everyone to come see a presentation where they planned to unveil a groundbreaking achievement:

ARTIFICIAL GENERAL INTELLIGENCE (AGI).

This was a hotly contested technology that was supposed to surpass all forms of human intelligence. Humans had spent the past decade or so trying to come up with ways to prevent it from being built. But this one human was determined to release AGI. It was their personal mission. Nothing would stop them.

And so, all the humans on earth swarmed to see what was going on.

The machines did too.

There was one weird thing, though.

The title of the event was rather mysterious. 

It simply read…

“THEY ARE WATCHING.”

I was stuck in a freezing cell without explanation despite eventually having lawyers and media attention. Yet, compared with others, I was lucky

„Neviem o jedinom odvetví ruskej ekonomiky, ktoré by rástlo,“ hovorí ekonóm, podnikateľ a publicista Viačeslav Širiajev, ktorý pravidelne komentuje dianie v Rusku napríklad pre exilovú televíziu Dožď.

V rozhovore sme sa rozprávali o tom, kde berie Putin peniaze na vojnu, aký je skutočný stav ruskej ekonomiky a čo by sa stalo, ak by sa do Ruska vrátili americké firmy. „Blíži sa chvíľa, keď za Putinom prídu bankári a povedia: Tovarišč Putin, končíme,“ vraví Širiajev.

Pred dvoma rokmi povedala Deníku N popredná ruská ekonómka Natalia Zubarevič, že Vladimir Putin má peniaze tak na dva až tri roky vojny. Podľa jej výpočtov by sme sa tak mali chýliť ku koncu. Je to tak?

Je to zložitejšie.

Tak to, prosím, rozoberte. Z čoho Putin vojnu stále platí?

Na tieto účely má Rusko Fond národného bohatstva. Bol to bohatý zdroj a financovanie vojny fungovalo celkom dobre. Lenže nič netrvá večne. Všetko sa zmenilo v polovici minulého roka, keď ruskému štátu začali dochádzať peniaze a musel niečo urobiť. A tak sa začala skrytá emisia. A posledné mesiace sa táto utajovaná emisia stala hlavným zdrojom, z ktorého ruský štát vojnu financuje.

Jednoducho si Rusi tlačia peniaze na to, aby mohli kupovať od zbrojárov nové tanky?

Tlačia. A ako. Ale zase to nie je také jednoduché. Zjednodušene povedané – všetko, čo sa posledný rok deje, môžeme opísať ako zakuklenú emisiu, ktorá sa zmenila na jediný zdroj financovania Putinovej vojny. Žiadne nové príjmy z daní, žiadne ďalšie veľké príjmy z ropy Putin už nemá. Všetky príjmy do štátnej kasy sa znižujú.

Hovoríte zakuklená emisia. Čo tým myslíte?

Existujú dve hlavné schémy, ktoré Putinovi umožňujú získavať ďalšie peniaze. Prvou sú operácie s aktívami Fondu národného bohatstva. To znamená, že aktíva ako zlato alebo napríklad [čínske] jüany prelievajú z ministerstva financií. Z pohľadu ekonomiky táto operácia neznamená nič, len takto banka vytlačila asi 10 biliónov rubľov, teda okolo 100 miliárd dolárov.

Druhý spôsob je nemenej priehľadný. Centrálna banka poskytuje úvery ruským bankám a tie si za tieto peniaze od ministerstva financií nakupujú federálne úverové dlhopisy, ktoré ministerstvo s týmto cieľom vydáva. Banky potom tieto obligácie odnášajú späť do centrálnej banky, aby nimi akoby podložili vytlačené peniaze, ktoré od banky dostali.

Je to trochu komplikované, ale zatiaľ mu to funguje. Hlavne sa, prosím, neorientujte podľa titulkov v novinách, ktoré hlásajú, že Putinovi rastú príjmy z vývozu ropy, že rastú sumy vyplývajúce zo skvelého výberu daní… Nič také nie je. Jediné, čo tam je, je obrovská inflácia.

Je pre bežného občana hmatateľná?

Včera bežný občan kúpil chlieb za 50 rubľov, dnes za 80 rubľov. Daň z pridanej hodnoty, čo je hlavná daň v Ruskej federácii, taktiež vzrástla o 25 percent. Takže ako píšete aj vy, západné médiá, o tom, že rastie objem ruského štátneho rozpočtu – to je čistá inflácia a masívna emisia. Reálne príjmy do štátnej kasy, naopak, padajú.

Ropu však Rusko stále dokáže vyvážať. Ani príjmy z exportu surovín neudrží Rusko nad hladinou?

Peniaze za ropu sú hlavným zdrojom reálnych príjmov. Ale jej export nezadržateľne padá. Napríklad tento rok v januári Rusko exportovalo o 300-tisíc barelov menej než vlani v januári. Je to pokles zhruba o sedem percent. Avšak sedem percent v absolútnych ukazovateľoch, to je dôležité.

A ja zrazu v západných novinách čítam: V januári príjmy Ruska z exportu ropy vzrástli… Áno, ale to platí v porovnaní s decembrom 2024.

Je to nesmierne zavádzajúce. Pretože vlani v decembri bol prepad z exportu ropy obrovský. A v januári sa to naozaj trošička zlepšilo. Prepad príjmov z exportu ropy skrátka nebol taký katastrofálny ako v decembri. Ale to neznamená, že sa dá konštatovať rast príjmov Ruska z vývozu ropy.

Takže nie je pravda, že sankcie príliš nefungujú a že ropu Rusko vždy dokáže nejako speňažiť?

Vy novinári sa radi hráte s titulkami, pokojne napíšete, že sankcie sú nanič, vôbec nefungujú, najlepšie by bolo sa na ne vykašľať, aj tak Putina nezastavíme, len si strieľame do vlastnej nohy, sami kvôli sankciám živoríme… Toto všetko Putinovi novinári, propagandisti a štátne televízie preberajú. Hlavná ruská línia je, že západné sankcie pre nás nič neznamenajú a sú bezzubé.

Nedávno som sa zasmial, keď som si prečítal titulok: „Rusko sa dostalo na tretie miesto v raste výroby automobilov.“ Na prvý pohľad si čitateľ pomyslí, že Rusko sa stalo tretím najväčším výrobcom áut na svete. Ale keď si to prečítate pozornejšie a pozriete sa na dáta, zistíte, že iba vyrobilo jeden rok o 200-tisíc áut viac než rok predtým. A ten rast o 200-tisíc je skutočne tretí najväčší na svete. A čo do veľkosti objemu výroby áut Rusko, to veľké Rusko, nie je ani v prvej desiatke svetových výrobcov. Dnes vyrábame asi 700-tisíc áut ročne. Pred vojnou to bolo 1,5 milióna. Takže aký rast?

Ten titulok podľa vás mal znieť…

V Rusku sa o 50 percent znížila výroba osobných áut. A v texte by malo byť uvedené, že síce sa teraz produkcia zvýšila o 200-tisíc, ale stále zostávame na zhruba sedemnástom mieste na svete. Ruské propagandistické médiá každú informáciu formulujú tak, aby pracovala pre Putina. Z negatívnych správ vyrábajú pozitívne.

Takže ruskí novinári vytvárajú atmosféru falošného ekonomického optimizmu?

Áno. A nadrú sa. Pretože neexistuje jediná správa z ekonomickej oblasti, ktorá by mohla byť z pohľadu Kremľa označená za pozitívnu. Pritom ešte do polovice minulého roka bola v ruských médiách populárna línia, že vojna vlastne ruskú ekonomiku zachránila. Teraz už toto veľmi nepočujeme, pretože príliš veľa ľudí pochopilo, aká je to hlúposť. Nastupuje ozajstná kríza.

Muž pri ohni v Petrohrade. Foto – TASR/AP

Titulky v novinách sú jedna vec, ale Putin číta asi iné prehľady informácií. Hovoria mu jeho ľudia, ako na tom Rusko je naozaj? Vie to, čo mi teraz hovoríte vy?

Samozrejme, ale blafuje. Musí. Ako keď hráte karty. Musíte predsa súpera presvedčiť, že máte skvelé karty. Že držíte v ruke štyri esá. Nesmiete ich odkryť, aby sa neodhalila pravda. Preto dokonca už aj Rosstat (ruský štatistický úrad – pozn. red.) začal klamať o reálnej inflácii. Ale raz sa ukáže, že to bol trik.

Vy ste si tým už istý? Že blafujú o tom, že reálna inflácia je úplne na iných číslach, než tvrdí Kremeľ?

Neexistuje a nikdy neexistovala žiadna krajina na celom svete, kde by inflácia bola taká, ako tvrdia na oficiálnych miestach. Deväť percent a úroková sadzba určovaná Centrálnou bankou 21 percent. Každý priemerný ekonóm hneď vidí, že je to nezmysel.

A na koľko odhadujete infláciu v Rusku vy? Máte unikátne dáta z celého Ruska. Na vašom kanáli na Telegrame sa stretávajú správy z obcí ďaleko na východe aj z európskej časti Ruska – jednoducho od ľudí, ktorí chodia do obchodov. Čo vám vychádza teraz?

Vymysleli sme projekt Reálna inflácia. Áno, ľudia z celého Ruska mi denne posielajú cenovky zo svojho regiónu, niekedy fotia ceny v obchodoch, inokedy jedálne lístky, cenové ponuky a podobne. Ide mi primárne o spotrebiteľské ceny bežného tovaru – potraviny, služby, domáce spotrebiče.

Za prvý mesiac tohto roku dosiahol jednoznačný rast týchto cien šesť percent. Znamená to, že o rok to bude 60 až 80 percent. Vlani reálna inflácia podľa mojich výpočtov bola medzi 30 a 40 percentami. V novembri a decembri Rosstat priznal dvojpercentný rast inflácie každý mesiac.

Takže je jasné, že o inflácii klamú. Výpočet rastu HDP je založený na klamlivých údajoch. Keď vezmeme ako zdroj dáta Rosstatu, potom ruské HDP vzrástlo vlani o štyri percentá. Ale pokiaľ by sme vzali ako východiskový bod skutočnú infláciu, tak je Rusko v recesii.

Ako dlho ten stav trvá?

Recesia v Rusku panuje už minimálne pol roka. Zodpovedajú tomu všetky možné nepriame ukazovatele, ktoré sa dajú ľahko monitorovať.

A to vy práve robíte…

Áno. Nejde len o ceny v obchodoch. Je potrebné sledovať napríklad objemy tovaru prevážaného po železniciach. Objemy poľnohospodárskej výroby, potravinárskej výroby, chemický priemysel – všetko sa rúti dolu. Vrátane výroby benzínu a ťažby ropy, medi, niklu.

Najväčší ruský spracovateľ farebných kovov, spoločnosť Nornikel, je v úpadku podľa všetkých parametrov, ktoré existujú. O tridsať percent sa znížili prevozy nových kontajnerov, celkovo sa objem dodávok poľnohospodárskej techniky po Rusku znížil o 17 percent.

Sledujem neustále mnoho odvetví a neviem o jedinom, naozaj jedinom, ktoré by rástlo. Ani o päť percent, ani o jedno percento.

Tak kombajny sa možno teraz nevyrábajú, pretože sa namiesto nich vyrábajú tanky…

Presné údaje o zbrojárskom priemysle nepoznám. To je pravda. Táto štatistika je utajená.

Môžeme však predsa predpokladať, že výroba tankov rastie. Aspoň z toho, čo vidíme na fronte. 

Nie. Prosto nevieme. Sú určité vedľajšie znaky toho, že napríklad výroba optických prístrojov na vojenské účely sa skutočne zvyšuje. Elektronika, drony, ďalekohľady, rôzne systémy potrebné na vedenie vojny za pomoci vysokých technológií, to áno. Ich výroba rastie výrazne.

S tankami je to zložitejšie. Vezmú starý sovietsky tank zo skladu, trochu ho oprášia, niečo pozvárajú, niečo vyklepú, natrú a pošlú na front. Nevieme, do akej kolónky ho zapísali – do kolóny nový tank? Možno. Hovorím však o civilnej ekonomike. A tá je podľa výsledkov roku 2024 v recesii.

Znepokojuje to vládu, ktorá je za civilnú ekonomiku zodpovedná?

Nedávno sa konalo veľké strategické stretnutie zvolané premiérom Michailom Mišustinom. Premýšľali, akým smerom sa vydať. Vedia, že je tu veľké riziko znižovania cien ropy. Riziko poklesu príjmov plynúcich z exportu ropy. Vláda už de facto nahlas o recesii hovorí – ministri vidia, že sa im v ich odvetviach znižuje výroba, a premýšľajú, čo robiť, keď pred ich očami ruská ekonomika padá.

Ako sa v tejto situácii správajú banky?

Bankový sektor je tiež vo vojne. Zhruba 40 biliónov rubľov vložil v podobe pôžičiek do obranného priemyslu a do podnikov napojených na zbrojovky. Zbrojári teda nedostali len peniaze zo štátneho rozpočtu, ale aj úvery od bánk. Ale banky budú chcieť svoje peniaze späť.

Dostanú ich?

Dlhy zbrojoviek musí zaplatiť štát. Viete, môžete dvakrát navýšiť výdavky na vojnu, ale v rovnakej chvíli musíte vnímať základné ekonomické ukazovatele: zadlženosť zbrojoviek pred bankami, schopnosť rozpočtu financovať vojnové výdavky a po tretie smer, ktorým sa všeobecne uberá ekonomika – či rastie, alebo padá. Keď si všetky tieto parametre dáme vedľa seba, zistíme, či na vojnu ešte máme peniaze.

Takže – môže si Putin ešte povedať: „Mám na to?“

On vidí, že mu ekonomika padá, rozpočet je financovaný vďaka emisii, reálne v ňom peniaze na vojnu nie sú, takže to, čo tam je, sú len pozlátky, ktoré roztáčajú hyperinfláciu. Vie, že ho založili banky. Lenže mu požičali na projekty, ktoré sa nikdy v živote nezaplatia, a tie peniaze im samotní dlžníci nikdy nevrátia.

Aby zalepil deficit v rozpočte, tlačí peniaze. Banky však môžu v akejkoľvek chvíli explodovať. Takže bude nutné ešte rýchlejšie tlačiť peniaze, aby sa bankám vrátili ich pôžičky a ony neskrachovali.

Takže tento rok tá bublina, ktorú opisujete, spľasne a my uvidíme naozajstný krach ruskej ekonomiky?

V určitej chvíli Putin dôjde ku kritickému bodu. Ruská ekonomika teraz predstavuje výbušnú zmes, ktorá nemôže jedného dňa nevybuchnúť.

Foto – TASR/AP

Vie to Putin?

Vláda aj Putin to veľmi dobre chápu. Lenže v Kremli je jeden taký súdruh Oreškin (ruský ekonóm, zástupca šéfa úradu ruského prezidenta – pozn. red.), ktorý Putinovi radí. Putin ho má rád. Je to jediný človek z ekonomického bloku, ktorého Putin počúva. A Oreškin príde k Putinovi a povie: „Vladimir Vladimirovič, máte štvorpercentný ekonomický rast, všetko ide dobre…“

Dlho mu našepkával, že ruská ekonomika prosperuje. Aj preto ho k sebe Putin púšťal. Dobre sa mu to počúvalo. Lenže nadobudol falošný obraz a toho sa držal dosť dlho.

Kedy to všetko prasklo?

V roku 2022 na Rusko uvalili prvé sankcie. Až vtedy, tvárou v tvár nastupujúcej kríze, aj v Kremli pochopili, že veľmi dlho ruská ekonomika nevydrží. Ale stala sa jedna veľmi dôležitá vec, ktorá im pomohla. Vo svete sa zľakli, že následkom výpadku ruských energetických surovín nastúpi ich nedostatok. Ceny vyskočili nahor. A zrazu tisíc kubíkov plynu stálo až 3000 dolárov. Desaťkrát zdražela ropa a vďaka tomu sa Rusku podarilo ešte na poslednú chvíľu usporiť obrovské finančné prostriedky. Tie sa však utrácali a utrácali, stačilo ešte na kus roka 2024.

Teraz sa už minuli?

Úspory došli a nové zisky nie sú. Príjmy z exportu sú stále menšie a menšie. Ropy sa nielen menej vyváža, ale dokonca je aj lacnejšia. Začiatkom minulého roka stál barel 80 dolárov, teraz stojí 72 dolárov. Ale to nie je všetko. Rusko je nútené predávať ropu s veľkou zľavou, aby ju navzdory sankciám vôbec predalo. A zlacňovať musí stále. Naopak, výrazne rastú výdavky na export – na logistiku, na tankery, na poistenie… To je slepá ulička.

Kedy Rusko narazí do múru?

Hyperinflácia nakoniec dostane každú ekonomiku. Paralyzuje bankový sektor, paralyzuje spotrebiteľský sektor, výrobu… všetko. Chudobní Rusi sa stanú ešte chudobnejšími.

Kedy sa to stane? Pokiaľ by sa nič nezmenilo a všetko išlo ako doteraz, už tento rok uvidíme nejaký dramatický moment?

Predstavte si obrovskú loď s deravým trupom. Už do nej tečie. Meníme sa na Titanic. Kedy sa definitívne potopí a čo bude posledným impulzom, nedokáže nikto predpovedať. Jedno však môžem povedať úplne jednoznačne – takto ruská ekonomika už existovať nemôže.

Raz sa dočkáme, že k Putinovi prídu ľudia z centrálnej banky a ministerstva financií a povedia: Tovarišč Putin, končíme.

Počkajte, kto sa odváži toto povedať vladárovi do očí…

Veď práve. Ale ja si myslím, že on už to tuší. Pretože sú rôzne náznaky, podľa ktorých usudzujem, že Putin vie, v akej je šlamastike. Inak by nenavrhoval Američanom, že budú rokovať o zoštíhlení svojich armád, že budú spoločne vyrábať hliník – to všetko sú signály, ktoré jasne ukazujú, že Rusko sa rozhodne chce a potrebuje dohodnúť aspoň s USA o rôznych ekonomických projektoch a opatreniach.

Keby mal Kremeľ dosť peňazí, keby pevnosť nemusela odolávať ekonomickej kríze, Putin by sa s Trumpom týmto spôsobom vôbec nerozprával.

Chápu Putinovi priaznivci, prečo zrazu ich vodca tak otočil a začal sa rozprávať s doterajším úhlavným nepriateľom?

Ruskí vlastenci to vnímajú ako vlastizradu. Prečo sme bojovali? Prečo sme prelievali krv? Zrazu Amerika už nie je nepriateľ číslo jeden? Teraz je obchodný partner? Putinovi podporovatelia toto koketovanie s Washingtonom vnímajú s obrovskou nevôľou. Takže Putin musí mať veľmi vážny dôvod, prečo s USA rozohral takú partiu – a bude to ešte musieť nejako vysvetliť.

Aj keď sa niekedy zdá, že prezident Trump tára piate cez deviate, na jeho slová takmer vždy reagujú trhy. Ocitlo sa aj Rusko vo vleku Trumpových výrokov a opatrení?

Všetci investori čakajú netrpezlivo na možnosť pohrať sa s prudkými výkyvmi trhu. Samozrejme, že pokiaľ by došlo k zastaveniu bojov a začali by sa uvoľňovať sankcie, trhy by vystrelili nahor a dalo by sa na tom rozprávkovo zarobiť.

To, čo sme však videli teraz, boli portfóliové investície na ruský spôsob, keď západná spoločnosť vloží miliardy dolárov do nákupu rubľov. S nimi zájde na ruský trh rubľových akcií, zarobí si tam 40 percent, ruble prevedie späť na doláre a z Ruska zmizne. Také operácie nerobia v ruskej ekonomike nič. Tieto portfóliové investície nemajú pre Rusko vôbec žiadny efekt. Ruská ekonomika potrebuje priame investície.

A tie sú už na obzore?

Vojna sa asi neskončí zajtra. Takže podľa mňa čoskoro začnú akciové trhy opäť padať a s nimi aj rubeľ. Pretože podľa všetkých kritérií rubeľ, ktorý presýtil trh, je čerstvo natlačený a ničím nekrytý, nemôže byť drahý. Reálne by sa dolár mal kupovať zhruba za 110 až 130 rubľov, nie za 85 ako teraz.

Okrem toho Rusko ešte trápi odtok valút. Cudzích mien do Ruska priteká menej, než z Ruska odchádza. Nie je možné, aby táto skutočnosť netlačila na rubeľ. Nie je možné, aby krajina bola plná natlačených a ničím nekrytých rubľov, kapitál odtekal a pritom rubeľ silnel. To je totálna anomália.

Uvidíte, želen čo firmy začnú ruble meniť späť na doláre a tie vyvádzať z krajiny, rubeľ sa zrúti. Avšak moment zastavenia paľby trhy ovplyvní významne. Rubeľ poletí nahor ako strela a mnohí na tom rozprávkovo zarobia.

Môže na tom zarobiť aj neprofesionál?

Neradil by som neprofesionálom, aby sa do toho púšťali. Pretože oni nikdy neodhadnú moment, kedy majú kúpiť ruble a kedy doláre. Ja by som neprofesionálom poradil, nech kupujú doláre pri akejkoľvek príležitosti, pretože s rubľami, s bankovými vkladmi a depozitmi sa môže stať čokoľvek. Nakoniec, ak nič iné, všetko vám zožerie inflácia.

Už teraz to vidíme – priemerný vklad v banke je 22 percent a skutočná inflácia 60 percent. Tie percentá vôbec nechránia vklady obyvateľov pred znehodnotením. Ako však zistiť, že teraz naozaj nastúpi mier, že si Trump nerobí žarty, to je v súčasnej situácii naozaj ťažké aj pre profesionálov.

Pretože obe strany blafujú?

Ale nie. Putin sa naozaj snaží nejako sa s Trumpom dohodnúť. Ale nechce veľmi rokovať o Ukrajine. O tú mu až tak veľmi nejde. Logika Kremľa je takáto: Američania, poďme sa dohodnúť na veciach, ktoré sú pre nás vzájomne výhodné. A mier? To je iná vec, o ňom až neskôr. Poďme sa najskôr družiť, poďme obchodovať – investujte u nás, americké spoločnosti, vráťte sa! O tom sa v tejto fáze vedú rusko-americké rozhovory.

Ale nekonečne takto kšeftovať nemôžu. Buď nastane chvíľa, keď Trump zatlačí na Putina, aby sa jeho plán na mier naplnil, alebo môže tiež úplne Ukrajinu vypustiť a povedať: „Európa, zaoberaj sa svojou Ukrajinou sama, ja sa idem zaoberať Čínou.“

Matriošky Si Ťin-pchinga, Trumpa a Putina. Foto – TASR/AP

Podľa vašich kolegov ekonómov si zhruba 30 miliónov obyvateľov Ruska vďaka vojne prilepšilo. Týmto ľuďom asi drahota nevadí. Sú vďační Putinovi, že vojnu začal, oni nastúpili do sociálnoekonomického výťahu a z chudobných vidiečanov sa zmenili na majetných občanov… 

Áno, niekoľko desiatok miliónov ľudí do tejto kategórie patrí. Predovšetkým sú to členovia rodín vojakov, ktorí podpísali zmluvu s armádou, dostali obrovské jednorazové odmeny a tučný žold. Patria tam aj zamestnanci zbrojoviek.

Z vojny ťažia aj banky. Počas každej vojny sa nabalia hlavne bankári. Zisk bankového sektora v Rusku za rok 2024 je štyri bilióny rubľov. To sa vlastne rovná celému deficitu ruského rozpočtu. Len štátna Sberbank sama zarobila za minulý rok 1,6 bilióna rubľov, teda zhruba 16 miliárd dolárov.

Ľudí, ktorí v Rusku vďaka vojne získavajú nejaké výhody a zarábajú na nej, je maximálne 20 miliónov. Všetci ostatní rýchlo chudobnejú. Dôchodcovia, niektorí štátni zamestnanci, lekári, učitelia, skrátka desiatky miliónov ľudí výrazne chudobnejú.

A znepokojuje ich to? Rastie protestná nálada?

Najväčší problém nie sú drahé potraviny, ale komunálne poplatky. Teda všetko, čo platíte, aby ste mali strechu nad hlavou, teplo a vodu. Pretože tie jednoducho nemôžete zrušiť. Namiesto drahého salámu si môžete kúpiť lacný. Ale za odpad, elektrinu a vodu musíte platiť to, čo je predpísané.

Nejaké protesty proti zvyšovaniu komunálnych poplatkov som zaznamenal, ale je ich málo. Napríklad v Irkutsku už ľudia vyšli do ulíc pre príliš vysoké ceny energií. Na sociálnych sieťach je „hrdinov“ viac. Ľudia anonymne protestujú, nadávajú, opisujú, ako živoria. Ale nečakajte, že vyjdú masovo do ulíc kvôli rastu cien. Žiadne celonárodné povstanie, ktoré zmení Rusko, určite nebude.

Takže sa v Moskve nemusia náladami ľudí vzrušovať?

Musia. Toto sú signály, ktoré oni veľmi citlivo vnímajú. Ale tiež vedia, že ľudia nemajú žiadneho lídra. Všetkých buď zabili, zavreli do väzenia, alebo vyhnali do emigrácie.

V minulosti sa však aspoň niektoré ruské regióny dokázali Moskve vzoprieť… 

Je možné očakávať nepokoje na Kaukaze alebo v baníckych oblastiach. Export uhlia sa od začatia „špeciálnej vojenskej operácie“ znížil o 15 percent. A Čína navyše posilnila domácu ťažbu. K tomu sa pridávajú medzinárodné sankcie, problémy pri medzinárodných platobných prevodoch, problémy s logistikou. V dôsledku toho sa cena ruského uhlia dramaticky znížila. Keďže je nevýhodné ho exportovať, nikto ho nechce.

A doma? Ruské železnice sú pre vojnu nepredstaviteľne preťažené. Spomaľujú sa, dvíhajú sa tarify. A tak už boli uzavreté desiatky, opakujem desiatky šácht. Kríza v Kuzbase (Kuznecká panva – pozn. red.) a ďalších uhoľných oblastiach a následný sociálny výbuch, to je pre Kremeľ to najväčšie nebezpečenstvo, ktoré si môže predstaviť. Toho sa naozaj boja. Len čo začnú krachovať kuzbašské šachty, bude nasledovať domino efekt. Už teraz sa tam zatvárajú nemocnice.

Nejde len o Kuzbas, ale o celú Sibír. Vnímam signály, ktoré v Moskve podceňujú. Pretože ak to, čo sa deje v európskej časti, vidia z kremeľských okien dobre, to, čo sa odohráva za Uralom, je pre nich menej čitateľné. Pritom prichádza stále viac správ o prepustených učiteľoch, lekároch, ale napríklad aj ubúda leteckých liniek. Naposledy najväčšia sibírska letecká spoločnosť S7 Sibir ukončila lety na linke Novokuzneck – Moskva. (Novokuzneck má viac než milión obyvateľov – pozn. red.)

Analyzujem tieto dáta a vychádza mi, že na Sibíri sa ekonomická situácia valí zo svahu nadol. Pritom Sibír nie je taká pasívna, ako sa zdá. Naopak. V minulosti Sibírčania prejavili schopnosť vzdorovať.

Má nejaký ekonomický zmysel Putinov návrh spolupracovať s USA pri ťažbe nielen vzácnych minerálov, ale aj ďalších nerastov a spolupracovať v Arktíde? Súťaží Putin s Ukrajinou, alebo to myslí vážne?

Predovšetkým súťaží. Žiadny skutočne ekonomický zmysel tento jeho návrh nemá. Ťažba kritických minerálov v Rusku je krajne nevýhodná. V tejto chvíli je vlastne nemožná. Na to, aby ste začali niečo normálne ťažiť a niečo z toho mali, musíte veľmi veľa vecí pripraviť. Nemôžete prísť a kopať a myslieť si, že hneď potečú peniaze.

Na ťažbu sú potrebné zložité technológie. Obrovská infraštruktúra. A zisk? Dlho bude vzhľadom na náklady mizerný. Takže veľmi lákavá tá Putinova ponuka nie je. A to platí aj v prípade, že budú zrušené západné sankcie a západné firmy sa do Ruska pohrnú.

V Číne, ktorá dominuje trhu so vzácnymi minerálmi, dokážu investovať do projektov, ktoré sa zhodnotia za desaťročia. A my? Prídeme, pokopeme a o dva roky chceme byť miliardári.

Takže podľa vás je Putinova ponuka len nejaký trik?

Putin hovorí: „Hej, Trump, ty potrebuješ do ruky nejaké tromfy proti Číne, že? Tak ja ti ich dám.“ Či už je to trik, alebo nie, ide hlavne o politické zblíženie Moskvy a Washingtonu. Ani Ukrajina nie je podstatná. Putin dáva Trumpovi možnosť, aby bol silnejší vo veľkej hre s Čínou.

Preto na seba Kremeľ strháva pozornosť a volá: „My tiež máme veľké zásoby lítia!“ Už nehovorí, že všetky projekty na ťažbu lítia v Rusku sa skončili neúspešne. Investori ich považovali za nezaujímavé. A teraz Putin zrazu zvolá poradu a povie: „Prečo neťažíme lítium, veď nejaké máme, nie?“ Je to zábavné, ale ako PR to funguje dobre.

Ale o Arktídu, kde Putin tiež ponúkol Trumpovi spoluprácu, v Amerike záujem majú, nie?

Poviem vám príbeh jednej plošiny a všetko hneď pochopíte. Ten projekt sa zrodil v meste Severodvinsk, kde som sa narodil. Viac než 15 rokov tam stavali plošinu na ťažbu ropy v arktickej oblasti. Volá sa Prirazlomnaja (váži 15-tisíc ton, jej rozmery sú 118×70×40 metrov – pozn. red.). Celé deväťdesiate roky ju stavali, stavali a stále stavali. Okolo roku 2000 ju dokončili. Vytiahli ju na vodu a odvtedy o nej nikto nepočul. Žiadnu inú takú plošinu, ako mali v pláne, už nepostavili.

Pretože je to nesmierne drahé. Rusi nemajú technológie, aby sami mohli niečo také postaviť. Potrebujú veľa komponentov zo Západu. Okrem toho nemôžete zrazu zakričať hurá a ísť niekam ťažiť. Potrebujete na to infraštruktúru, vrátane obrovsky nákladných zariadení na brehu, navigáciu, kvalifikovaných ľudí… Nič také Rusko nemá.

A takto to u nás jednoducho je. Je jediná možnosť, ako cudzincov do takých projektov nalákať. Volá sa to Dohoda o rozdelení produkcie. Takto sa im podarilo začať ťažbu na Sachaline s Japoncami. Lenže to nie je žiadna spolupráca. Rusi povedia: sami dobývajte, robte si tu, čo chcete, a keď to vykopete, tak sa s nami len trochu podeľte. Aj toto však vojna zrušila. Japonci odišli a Rusi si všetky ich majetky prisvojili.

To sa stalo aj mnohým zahraničným firmám. Vrátia sa do Ruska?

Neviem. Bude to zložité. Vráti im Rusko, čo ukradlo? Zaplatí kompenzácie? Ospravedlní sa? Nedokážem si to predstaviť. Mnohé západné firmy odchádzali z Ruska v roku 2022 za veľmi neprívetivej atmosféry. Vinou Ruska utrpeli kardinálne straty. Vyrúbali sme les a teraz chceme, aby hneď znovu vyrástol?

Každopádne si myslím, že západné firmy budú v prípade návratu chcieť kompenzácie a garancie, že sa toto nebude opakovať. Napríklad si povedia: áno, pôjdeme ťažiť do Arktídy, ale len pod ochranou americkej flotily. To však zase nepripustí Putin. Už teraz mu nadávajú. Veď najčastejšia línia v ruských kremeľských médiách neznela, že bojujeme s Ukrajinou, ale prostredníctvom Ukrajiny s USA. Naším dávnym úhlavným nepriateľom. A zrazu spolu ťažíme suroviny?

Zdá sa však, že niektoré západné značky na možnosť vrátiť sa do Ruska netrpezlivo čakajú. 

Značky sa môžu vrátiť celkom rýchlo. Napríklad americké filmy. Colombia Pictures, Sony Pictures… to nebude problém. Vrátia sa aj Mars, Snickers, Coca-Colu budú voziť zo závodov z Poľska a Gruzínska. Ale neverím, že teraz naraz všetci pobežia do Ruska a budú vkladať svoje peniaze do podnikov, ktoré im už raz zobrali. Ledaže by im všetko vrátili. McDonaldu ich fabriky, Coca-Cole tiež, a dali by im záruky, že sa ich sto rokov nikto nedotkne. To by však pri každom závode musela byť rozmiestnená brigáda americkej námornej pechoty.

A to, že sa vrátia značky na ruský trh, môže byť pre Rusko katastrofa. Privezú džínsy, predajú ich, vezmú peniaze a odídu. To okrem konečnej smrti ruskej ekonomike nič neprinesie. Zničí to to, čo teraz v Rusku aspoň nejako funguje: textilný a potravinársky priemysel. Teraz sa domáca výroba predáva, pretože nemá konkurenciu. Ale keď príde západný tovar, ten ruský nikto kupovať nebude. Ruskí výrobcovia žijú tretí rok v úplne bezkonkurenčnom prostredí, dostali celý trh sami pre seba. Kašlú na kvalitu, produktivita práce je otrasná, dodávateľské termíny príšerné.

A investície? Kto z nich si vezme úver pri úrokovej sadzbe 25 percent? Ako bude ruská čokoláda konkurovať značke Snickers? Nijako. Koniec. Ruské filmy do agresie proti Ukrajine tvorili asi 20 percent trhu. Zvyšok boli americké filmy. Dnes je sto percent filmov v ruských kinách ruská produkcia. Ruské filmové spoločnosti zarábajú na všetkom, na čom sa zarábať dá. Akonáhle sa vráti Hollywood, bude to ich koniec. Najmenej 80 percent ziskov bude razom v amerických vreckách.

Filmový priemysel ani nie je ten strategicky najvýznamnejší…

Ale to je len príklad. Rovnaké to bude v akomkoľvek inom odvetví. Návrat západných značiek ruskú ekonomiku dorazí. A preto hovorím všetkým, ktorí proti tomuto trendu protestujú z ideologických dôvodov: Neblbnite. Super. Kremeľ bude pochovaný pod záplavou tých slávnych značiek a celý Putinov režim skrachuje rovnako ako ruské textilky.