Všetky príspevky miro

Najväčšia utečenecká vlna z Ukrajiny ešte len príde, hovoria na hranici zástupcovia Človeka v ohrození a Člověka v tísni

https://dennikn.sk/2748022/najvacsia-utecenecka-vlna-z-ukrajiny-este-len-pride-hovoria-na-hranici-zastupcovia-cloveka-v-ohrozeni-a-cloveka-v-tisni/

Aké aktivity ste vyvíjali na Donbase?

Marek Štýs: Pracovali sme ako na území kontrolovanom ukrajinskou vládou, tak aj na území separatistických republík, Doneckej a Luhanskej. Boli sme asi jedinou mimovládnou organizáciou, ktorá tam pôsobila. Musím zdôrazniť, že to bola skutočne tá najpriamočiarejšia humanitárna pomoc po obidvoch stranách frontovej línie. Zamerali sme sa najmä na seniorov, osamelé ženy, je to veľmi chudobná oblasť, ktorá má množstvo sociálnych problémov.

Čo presne ste robili na Donbase?

Marek Štýs: Najčastejšie išlo o priamu finančnú pomoc, boli to poukážky na potraviny a aj na hygienické potreby. Opravili sme tam tisíce domov, ktoré pri ostreľovaní prišli o strechu alebo boli vypálené. Opravovali sme zničené vodovodné rozvody, čiže sme zabezpečovali pitnú vodu. A doteraz nám beží veľký projekt psychosociálnej pomoci, terapií. Miera psychických problémov je tam obrovská.

Do akej miery vám autority separatistických regiónov umožnili fungovať? Pretože z Ruska ste museli ako Putinovým režimom označení „zahraniční agenti“ odísť…

Marek Štýs: Áno, People in Need, čo je náš spoločný názov v zahraničí, je v Ruskej federácii na zozname zakázaných organizácií. Na počudovanie malo vedenie separatistických republík taký veľký záujem o potrebnú humanitárnu pomoc, že nám umožnili aktivity. Možno mali aj pocit, že organizácie z bývalého Československa sú neutrálne, v zmysle pomoci trpiacim na oboch stranách konfliktu, čo aj sme. Mali sme veľmi dobré výsledky, čo však nezabránilo tomu, že v roku 2016, po dvoch rokoch, nám odopreli akreditáciu v Donecku, odkiaľ sme museli odísť. Naopak, v Luhansku je až doteraz naša akreditácia platná. Takže uvidíme.

Čo sa pre vás zmení, keď teraz Rusko obidva separatistické regióny uznalo ako samostatné štáty?

Marek Štýs: Ozaj neviem, nemá zmysel predpovedať, čo sa bude diať. Vzhľadom na to, že ruská agresia postupuje z východu na západ, nepredpokladám, že územie týchto regiónov bude tak zasiahnuté bojmi ako povedzme Charkov, Kyjev či Cherson. Je to však chudobná oblasť.

Vidíte priestor pre vaše aktivity priamo na miestach bojov na Ukrajine?

Marek Štýs: Myslím, že nateraz nie. Situácia je v danej chvíli príliš nebezpečná, príliš neprehľadná. V tomto čase ešte vypravujeme humanitárnu pomoc z Prahy, čo sme vždy hovorili, že to je až tá posledná možnosť, kupovať niečo v cudzine a dovážať to. Niet však, žiaľ, inej cesty.

Vojna na ukrajine zacala

https://dennikn.sk/2736734/ruska-armada-chce-postupovat-rychlo-cielom-je-zmena-rezimu-hovori-ukrajina/

a

https://dennikn.sk/2736022/klucove-bude-ci-rusko-ovladne-vzduch-a-ci-sa-ukrajinsky-stat-nerozlozi-hovori-vojensky-analytik-bednar/

Počtom vojakov je to zrejme najväčšia vojna v Európe od konca druhej svetovej. Navyše ak by sa do invázie zapojila veľká časť z takmer 200-tisíc vojakov, ktorých posledné mesiace zhromaždila ruská armáda na hraniciach s Ukrajinou, mohlo by ísť o najväčší svetový konflikt od invázie USA a spojencov do Iraku v roku 2003. Vtedy sa zapojilo 175-tisíc vojakov.

Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá sa začala vo štvrtok 24. 2. o piatej hodine miestneho času, išla z viacerých smerov. Raketami ostreľovali vojenské ciele vo viacerých mestách Ukrajiny. Zasiahnuté bolo aj letisko pri meste Ivano-Frankivisk, ktoré sa nachádza po ceste asi 250 kilometrov od slovenských hraníc, či oblasť pri Ľvove, asi 100 kilometrov od hraníc.

Zo vzduchu aj po zemi

Rusko postupovalo podobne, ako niektorí analytici očakávali, aj keď mnohí možno neverili, že k samotnému útoku dôjde. Jedným z hlavných cieľov bolo zrejme zničiť ukrajinskú protivzdušnú obranu a letectvo, aby Rusko mohlo ovládnuť nebo nad krajinou.

Ukrajina zavrela vzdušný priestor pre civilné lety a podľa portálu FlightRadar24 sa lietadlá ukrajinskému nebu vyhýbali. V roku 2014 tu proruskí rebeli zostrelili civilné lietadlo malajzijských aerolínií.

Cieľom ruských rakiet boli ukrajinské letiská, stacionárne systémy leteckej obrany, sklady či veliace strediská armády. Došlo aj k pozemnej invázii z viacerých smerov: z Ruska, z Rusmi anektovaného Krymu aj z Bieloruska, kde boli predtým umiestnené desaťtisíce ruských vojakov. Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko tvrdil, že bieloruskí vojaci sa do invázie nezapojili.

Práve tento smer môže byť kľúčový. Vďaka útoku z Bieloruska sa ruskej armáde otvorila cesta na Kyjev, v prípade útoku z východu je to výrazne ďalej, navyše treba prekonať rieku Dneper. Od bieloruských hraníc je to k trojmiliónovému hlavnému mestu 150 kilometrov.

Boje vo štvrtok prebiehali pri meste Černihiv neďaleko bieloruských hraníc. A hoci ukrajinské ministerstvo obrany tvrdilo, že sa Ukrajinci dobre bránia, neskôr sa objavili správy, že ruské jednotky sa pokúšali obsadiť letisko pri meste Hostomeľ, ktoré je asi 40 kilometrov od centra Kyjeva. Ukrajinci tvrdili, že tu zostrelili dve ruské helikoptéry.

Neskôr hlásili, že letisko už ovládli. Práve odtiaľto môže ísť útok na Kyjev.

Novinár Christo Grozev z Bellingcatu na Twitteri napísal, že podľa jeho zdrojov letí v smere do Kyjeva z ruského letiska Pskov 18 transportných lietadiel Il-76.

„Jediný možný cieľ by bolo obsadenie a podriadenie si Kyjeva (a dosadenie bábkovej vládu) už *dnes*. Kým sa svet pozerá a nerobí takmer nič,“ napísal na Twitteri.

image.png

Viac ako len Donbas

Aj proruskí rebeli z Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky zaútočili na viacerých miestach. Ukrajinci tvrdili, že ich odrazili pri meste Ščastie a desiatky rebelov zabili. Rebeli chcú rozšíriť hranice svojich samozvaných republík na celú Luhanskú a Doneckú oblasť, zatiaľ ovládajú len tretinu.

Cieľom ruskej invázie však nie je len Donbas.

„Prvé závery: Toto je veľká vojenská operácia, ktorá zahrňuje aj pozemnú inváziu z viacerých smerov. Jej cieľ je oveľa ambicióznejší ako len prevzatie Donbasu. Pravdepodobné sú najhoršie scenáre, ktoré zahŕňajú zmenu režimu a okupáciu,“ napísal na Twitteri ešte ráno analytik Rob Lee z King’s College London.

Zmena režimu je ruským cieľom aj podľa ukrajinskej vlády.

„Kľúčová úloha Rusov je odstrániť vedenie Ukrajiny, vytvoriť maximálnu paniku, aby nebola žiadna legitímna vláda. Potom prinesú jednu zo svojich bábok, aby prijala pakt o bilaterálnych vzťahoch s Ruskom,“ povedal podľa Ukrajinskej pravdy poradca šéfa kancelárie ukrajinského prezidenta Mychailo Podoliak.

Otázkou je, či a ako rýchlo sa to Rusom môže podariť. Ešte doobeda sa oficiálne ukrajinské úrady snažili vzbudzovať pocit, že sa im darí odrážať útok ruskej armády. Podľa Podoliaka ukrajinská armáda bojovala vo štvrtok prakticky po celej hranici s Ruskom vrátane regiónov Charkov, Cherson, Odesa, Suma aj pri vojenskom letisku pri Kyjeve. Vyzeralo to, že najviac postúpila pri meste Cherson neďaleko Krymu.

Naopak, nepotvrdili sa ranné správy, že ruskí vojaci sa vylodili pri Odese a Mariupole, čo sú dva najdôležitejšie ukrajinské prístavy.

„Myslím si, že správy o vylodení v Odese a Mariupole boli súčasťou ruského psychologického útoku s cieľom vytvoriť dojem, že ruské jednotky sú všade a mohutne postupujú vpred – ako video ‚s tisíckami parašutistov‘, ktorí pristáli pri Charkove. Chcú, aby sa Ukrajina triasla,“ napísal na Twitteri nemecký analytik Sergej Sumlenny.

Môže to súvisieť aj s tým, že Rusi nespustili najsilnejšie možné kyberútoky na krajinu.

„Jedna vec stojí za povšimnutie. Nezdá sa, že by Rusko maximálne zapojilo elektronické zbrane a svoje kyberschopnosti. Myslím si, že sa to zmení, ale môže to byť aj cielené rozhodnutie, aby Ukrajinci videli správy a výsledky útokov,“ napísal analytik Rob Lee.

Lepšie pripravená ako v roku 2014

Ukrajinská armáda je lepšie pripravená na vojnu ako v roku 2014, keď v podstate bez výstrelu Rusi (aj keď vtedy sa tvárili, že s tým nič nemajú spoločné), obsadili polostrov Krym a nimi podporovaní rebeli časti Donbasu. Napriek tomu je vo vybavení oboch armád veľký rozdiel.

Najväčší je asi vo vzduchu. Podľa New York Times má ukrajinské letectvo len asi 200 strojov, čo je menej ako počet stíhačiek, ktoré rozmiestnilo Rusko v okolí jej hraníc. Rusko má lepšiu a modernejšiu výzbroj, aj keď kvalita tej ukrajinskej sa zlepšila po tom, čo dostala protitankové strely Javelin od Američanov či Estóncov, protiletecké strely Stinger od Lotyšov či Litovcov alebo protitankové zbrane s kratším dosahom od Britov.

Počet síl

V okolí ukrajinských hraníc však pred inváziou bolo rozmiestnených podľa britských zdrojov 169 až 190-tisíc ruských vojakov, čo je 60 percent všetkých ruských pozemných síl.

Podľa Guardianu má Ukrajina 126-tisíc príslušníkov regulárnej armády, no mobilizovala už vyše 36-tisíc rezervistov. Britský denník píše, že asi 300-tisíc ďalších ľudí má skúsenosti z predchádzajúcich bojov, aj keď nebolo jasné, koľko sa pridá k obrane vlasti teraz.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj povedal, že zbraň dostane každý, kto sa bude chcieť pridať. Stačí ukázať iba ukrajinský pas. Parlament v krajine schválil vojnový stav.

„Ukrajina prechádza do plne obranného módu,“ povedal minister obrany Oleksij Reznikov.

Ukrajina hlásila, že zneškodnila niekoľko lietadiel, vrtuľníkov aj tankov. Rusi tvrdili, že do tretej zneškodnili 74 pozemných zariadení ukrajinskej vojenskej infraštruktúry, zostrelili jednu bojovú helikoptéru a štyri ozbrojené drony.

Aj civilisti

Došlo aj k stratám na životoch vrátane civilistov, no nebolo jasné presné číslo. O tretej popoludní ukrajinské úrady tvrdili, že štyria ľudia zahynuli a desiati boli zranení po tom, čo ruské bombardovanie zasiahlo nemocnicu v meste Vulhdar v Doneckom regióne. Medzi zranenými boli aj šiesti lekári.

Dovtedy Rusi vykonali 203 útokov po celej krajine. Jedno dieťa podľa ukrajinských zdrojov zahynulo aj po zásahu panelového domu v meste Čuhuiv pri Charkove.

Podľa analytika Roba Leeho malo Rusko motiváciu postupovať tak rýchlo, ako sa len dá.

„Rusko má veľmi efektívne vzdušné, námorné a pozemné palebné možnosti, chýbajú im však veľké zásoby presne riadenej munície, čo je dôvod, prečo k pozemnej ofenzíve došlo skoro po prvom ostreľovaní,“ napísal na Twitteri

Kľúčové bude, či Rusko ovládne vzduch a či sa ukrajinský štát nerozloží, hovorí vojenský analytik Bednár

Podľa Vladimíra Bednára zrejme ruský prezident nepočíta s tým, že by sa mu podarilo ovládnuť celú Ukrajinu. Bude sa skôr snažiť pripojiť k separatistickým republikám ďalšie územia.

Má Ukrajina šancu sa ubrániť?

Na to sa ma dnes, prirodzene, pýtajú všetci novinári. Odpoveď hľadám v ozbrojených konfliktoch, ktoré Rusko viedlo v posledných rokoch, teda zvlášť v gruzínskej vojne z roku 2008 a v obsadení Krymu z roku 2014. V Gruzínsku si prezident Putin trúfol zaútočiť, pretože mal masívnu vojenskú prevahu, pri Kryme zase útočili, pretože sa spoliehali na masívnu podporu domáceho obyvateľstva, ktorá by paralyzovala prípadný odpor.

A aké závery z toho plynú pre Ukrajinu?

Myslím si, že v prípade Ukrajiny nemôže Moskva čakať masívnu podporu domáceho obyvateľstva. Zároveň Rusko nedisponuje ani takou masívnou prevahou, akú malo pri gruzínskej vojne, a to ani za predpokladu, že sa k útoku pripojí aj Bielorusko. Z toho usudzujem, že Putin zrejme nepočíta s tým, že by obsadil celú Ukrajinu a ešte by ju dokázal aj dlhodobo okupovať.

Nie je povrchné pozerať sa len na počty vojakov? Rusi zaútočili na ukrajinské letiská a protivzdušnú obranu. Ak získajú kontrolu nad vzdušným priestorom, tak pozemné jednotky nebudú mať veľké šance, a to bez ohľadu na ich počet.

To je dobrý postreh a pozrime sa znovu na konflikty z nedávnej minulosti. Ani v Gruzínsku sa Rusom nepodarilo získať úplnú vzdušnú nadvládu, a to napriek tomu, že Gruzínci mali oveľa slabšie letectvo i protivzdušnú obranu, než má Ukrajina. Gruzínci napríklad nedisponovali žiadnymi nadzvukovými stíhačkami. Samozrejme, Rusko sa snažilo z tejto situácie poučiť a urobilo reformu ozbrojených síl, ktorá mala tieto nedostatky do budúcna odstrániť. Ani Ukrajina však nesedela so založenými rukami a pripravovala sa na tento typ konfliktu. V každom prípade rozhodujúce momentálne bude, či sa Rusku podarí získať úplnú dominanciu vo vzdušnom priestore.

Akú má Ukrajina protivzdušnú obranu? Je známe, že sa jej nepodarilo získať najmodernejšie protivzdušné systémy Patriot.

Ukrajinské sily majú množstvo systémov, ktoré zdedili ešte z výzbroje sovietskej armády a ktoré sa snažili modernizovať. Ide napríklad o systémy S-300, ktoré poznáme aj zo slovenských ozbrojených síl, a potom o systémy BUK, ktoré sa u nás stali známe zvlášť po tom, ako nimi ruské jednotky zostrelili malajzijský boeing nad východnou Ukrajinou. Okrem toho majú desiatky systémov Tunguska a Shilka, čo sú radarom navádzané rakety a protiletecké kanóny, určené na ničenie cieľov na krátke vzdialenosti do troch až desiatich kilometrov.

Rusko začalo svoju operáciu masívnym bombardovaním, nemôžu byť tieto systémy momentálne už zničené?

Ak si zoberieme dostupné informácie, tak Rusko sa pri svojich útokoch zameralo na niektoré letiská, napríklad na leteckú základňu v meste Ivano-Frankivsk, ktorá je pomerne blízko slovenským hraniciam. To je domovská základňa ukrajinských nadzvukových stíhačiek MiG-29. Z toho zároveň vyplýva, že Rusko napadlo primárne stacionárne ciele.

Keďže sa však Ukrajina na vojnu pripravovala, tak predpokladám, že svoje protiletecké systémy nenechala na stacionárnych základniach, ale rozmiestnila ich v teréne. Presne to sme videli aj počas gruzínskej vojny. Aj tam Rusi zaútočili na stacionárne základne, ale mobilné protiletecké systémy sa im všetky zničiť nepodarilo, preto ani nezískali stopercentnú vzdušnú nadvládu.

V súčasnosti už vidíme, že sa začala aj pozemná operácia: akú očakávate taktiku na ukrajinskej strane? Stiahnu sa z pohraničných území, aby bránili napríklad územie okolo Kyjeva?

Skutočne vidíme, že pozemná operácia sa začala, a to v rôznych smeroch. Pri gruzínskej vojne použili Rusi aj námorné výsadky, ktoré obsadili body v tamojších separatistických republikách. Teraz by sa táto situácia mohla opakovať a ruská námorná pechota možno už zaútočila napríklad aj na mestá na juhozápade, ako je Odesa. Ja očakávam, že odpoveďou bude mobilná obrana. Ukrajinci sa touto taktikou budú snažiť spôsobiť Rusku čo najväčšie straty, aby samo útočné operácie ukončilo, pretože jeho straty začnú byť neúnosné.

Čo znamená mobilná obrana?

Predstavte si človeka, ktorý krok po kroku ustupuje dozadu. Takže máte brigádu, ktorú tvoria štyri prápory. Dva prápory necháte vpredu, aby čakali na útočníka. Keď sa útočník priblíži, navedú na neho delostrelectvo, prípadne letecké útoky, aby mu spôsobili čo najviac strát. Ak sa však Rusi dostanú až na dostrel k týmto predným práporom, tie sa stiahnu a obranu prevezmú zadné prápory, ktoré sa medzitým už rozostavili. A takýmto spôsobom budú krok po kroku ustupovať.

Ako ďaleko môžu takto ustúpiť? Akú časť územia môže Rusko obsadiť?

Z môjho pohľadu asi najpravdepodobnejší scenár je, že dobyje východnú časť, prihraničné oblasti na severe a časť pobrežia. Tým si Rusko vytvorí pozíciu, aby požadovalo demilitarizáciu týchto území a zároveň, aby východné regióny pripojilo k separatistickým územiam na Donbase.

Má Ukrajina k účinnej obrane dostatočnú výzbroj, zásoby a odhodlanie?

Aké má zásoby, o tom môžeme len špekulovať. Výzbroj ukrajinských pozemných síl je tvorená zbraňami a technikou, ktorá pochádza ešte zo sovietskej armády a ktorú sa snažili viac či menej modernizovať. Ukrajinská armáda disponuje klasickými tankmi T-64, ktoré sa vyrábali na Ukrajine, a aj tankmi T-72. Okrem toho majú bojové vozidlá pechoty BVP I, BVP II a málo BVP III.

A Rusko?

Rusko disponuje aj výzbrojou z 21. storočia, avšak nie v dostatočnej miere. Do bojov teda musí takisto nasadiť modernizovanú sovietsku výzbroj, napríklad tanky T-72 vo verzii B3. V tomto smere tá technická prevaha Ruska nie je až taká ohromujúca.

Vozidlá BVP sú predsa v moderných bojoch skoro nepoužiteľné. Pri konflikte na Donbase v rokoch 2014 a 2015 sa v nich vojaci báli jazdiť, pretože majú minimálnu ochranu proti mínam a protitankovým strelám.

To je pravda, ale na Donbase sa bojovalo na línii dotyku, ktorému sa Ukrajinci v súčasnosti zrejme budú chcieť vyhnúť – práve na základe skúsenosti z minulých rokov. Keď si zoberieme známu bitku o železničný uzol Debaľceve zo začiatku roku 2015: tam síce separatisti podporovaní Rusmi vytlačili ukrajinské jednotky, ale za cenu oveľa vyšších strát, než mala Ukrajina. Presne o takúto taktiku sa podľa mňa teraz Ukrajinci budú pokúšať. Napokon, veliteľom ukrajinských pozemných síl je generál, ktorý velil jednotkám práve pri Debaľceve.

A čo odhodlanie? Budú ho Ukrajinci mať?

Kvantifikovať odhodlanie nevieme – a to je teraz tá hlavná otázka. Môže dôjsť k tomu, že vinou ľudského faktora Ukrajina ako štát skolabuje a obrana sa úplne rozpadne. V taktom prípade môžeme očakávať ruské jednotky až na slovenských hraniciach. Zatiaľ to však na tento scenár nevyzerá

Keď sa môžem ja ako hudobník rozprávať s ľuďmi z Ku Klux Klanu, tak to môže ktokoľvek, hovorí Daryl Davis – Čierna Labuť

https://ciernalabut.sk/10000/ked-sa-mozem-ja-ako-hudobnik-rozpravat-s-ludmi-z-ku-klux-klanu-tak-to-moze-ktokolvek-hovori-daryl-davis/

Daryl Davis je černošský profesionálny hudobník, ktorý svoj život zasvätil dialógu s neonacistami a členmi rasistickej organizácie Ku Klux Klan. Doposiaľ sa mu podarilo presvedčiť okolo dvesto členov, aby z hnutia vystúpili. Klavirista sa podelil o svoje tipy a skúsenosti, ako viesť náročnú komunikáciu počas online diskusie, ktorú organizoval Sokratov inštitút spoločne s Veľvyslanectvom USA na Slovensku. 


Počas svojej viac ako tridsaťročnej praxe s vyhrotenými diskusiami sa Daryl postupne naučil ovládať svoje emócie. Uvedomil si, že všetko čím ho chcú jeho protivníci uraziť sa ho nemôže dotknúť, pretože, tak ako on nepozná ich, ani oni nepoznajú jeho. Začal sa ich preto pýtať: „Ako ma môžete nenávidieť, keď ma nepoznáte?“ 

Daryl-DavisDaryl Davis je hudobník, ktorý svoj život zasvätil dialógu s neonacistami a členmi rasistickej organizácie Ku Klux Klan. FOTO – Archív Daryl Davis

Päť hodnôt pre ľahšiu konverzáciu

Daryl priznáva, že ak nás kritizuje niekto, kto nás dobre pozná ako napríklad člen rodiny, tak kritiku máme, samozrejme, zvážiť a zamyslieť sa nad ňou. No pokiaľ ide o cudzieho človeka, ktorý na nás vidí len farbu pleti, alebo naše vierovyznanie a na základe toho chce určovať, kto sme, tak to nie je správne. Preto je podľa Daryla potrebné učiť ľudí, aby vedeli kto sú predtým, ako sa postavia v diskusii pred protivníka. 

daryl-davisFOTO – Archív Daryl Davis

„Počas cestovania po svete som stretol množstvo ľudí z rôznych krajín,” hovorí Daryl. Aj keď sa medzi sebou líšili rozdielnou rečou či výzorom, Daryl vedel, že všetci sú ľudskými bytosťami, ktoré chcú byť: 1. ľúbené, 2. rešpektované, 3. vypočuté a 4. chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo férovo. „Toto všetko chcú pre svoju rodinu rovnako, ako aj my chceme to isté pre našu rodinu,“ hovorí Daryl o piatom princípe. 

Stačí sa držať týchto piatich základných hodnôt a hudobník garantuje, že vedenie dialógu s názorovým oponentom bude ľahšie a omnoho pozitívnejšie. Princípy sú podľa neho univerzálne a fungujú na všetkých, napríklad aj na odporcov očkovania.

Ako sa pripraviť?   

Pred diskusiou s človekom, s ktorým nesúhlasíme, sa je potrebné pripraviť. Kľúčom kvalitnej prípravy sú podľa Daryla práve informácie a vzdelanie. Dôležitou časťou je aj empatia. „Zistite si background svojho oponenta, jeho pozíciu a skúste sa do nej vcítiť. Ako by ste sa cítili, keby sa to týkalo vás? Vžite sa do jeho kože,“ hovorí. 

Okrem empatie má svoje miesto pri diskutovaní aj autentickosť, transparentnosť, úprimnosť, pravdivosť a dôveryhodnosť. „Máte len jednu príležitosť spraviť dobrý prvý dojem. Takže musíte hovoriť pravdu, pretože keď vás ten človek pristihne, že klamete, tak všetko ostatné bude pre neho, pre ňu klamstvom.“

Jedným z hlavných spomínaných princípov, ako viesť pozitívnejšiu a jednoduchšiu komunikáciu je vypočutie oponenta. „Keď ich vypočujete, tak budú k vám prejavovať viac rešpektu a dovolia vám povedať to, čo chcete vy. Neexistuje, aby ste niekoho presvedčili o niečom bez toho, aby ste mu dovolili prehovoriť k vám. Musí to byť vzájomné,“ vysvetľuje. 

Daryl verí, že premeškanie príležitosti konverzácie je premeškanie príležitosti pre riešenie konfliktov. „Keď sa dvaja nepriatelia rozprávajú, tak nebojujú, ale rozprávajú sa. Možno zvýšia hlas, alebo sa hádajú, no to je v poriadku.“ 

Diskusia s lídrom Ku Klux Klanu

Daryl svoje princípy už uplatnil veľakrát, no spomína si špeciálne na jednu debatu, v ktorej sa postavil voči vtedajšiemu lídrovi Ku Klux Klanu. Vopred si o ňom zistil, že sotva ukončil stredoškolské vzdelanie. Taktiež zistil, že jeho oponent verí, že černosi nie sú veľmi inteligentní a že si nezaslúžia vyššie postavenie v spoločnosti.

Hneď, ako Daryl vstúpil do miestnosti, si všimol, že jeho oponent si automaticky vybudoval pred sebou imaginárnu bariéru. Hudobník si najprv oponenta vypočul, a potom sa ho opýtal, ako ho môže nenávidieť, keď ho ani nepozná. Líder Ku Klux Klanu mu na to odpovedal, že černosi sú propagáciou zločinu a že sa má pozrieť do väzenia, v ktorom je uväznených viac čiernych ako bielych ľudí. „To, čo povedal, bola stopercentná pravda, ktorá sa týka našej krajiny. Potvrdzujú to dáta a aj štatistiky. No už sa nepozeral na dôvody, prečo to tak je,“ vysvetľuje Daryl. 

Síce Daryl tie dôvody poznal, jeho oponent ich vôbec nebral do úvahy. Ako príklad slúži americký právny systém, ktorý má podľa Daryla ďaleko od dokonalosti. „Tiež mi povedal, že černosi sú leniví a že nechcú pracovať. Dodal, že sa rodíme s menšími mozgami a tým pádom máme nižšie IQ, preto černošské deti dosahujú horšie výsledky v školách,” popisuje hudobník. „To, že černošskí žiaci vykazujú nižšie výsledky ako bieli žiaci je všeobecným faktom, no opäť nebral do úvahy to, čo je za tým.“

Dôvodom pre horšie študijné výsledky Afroameričanov sú často mestské školy, ktoré navštevuje väčšina žiakov tmavej pleti v USA, a ktoré sú vo všeobecnosti navštevované deťmi zo sociálne slabších rodín. Daryl tvrdí, že v týchto školách nemajú také zariadenia, učebnice či vysoko kvalifikovaných učiteľov. Taktiež zdôrazňuje, že tak, ako žiaci tmavej pleti vykazujú nižšie výsledky, tak aj bieli žiaci vykazujú rovnaké, keď nie nižšie, výsledky, ak študujú na týchto školách. „Naopak černošskí žiaci, ktorí chodia do lepších škôl na predmestí dosahujú lepšie výsledky. Takže to nemá nič spoločné s farbou pleti, či s veľkosťou mozgu,“ objasňuje Daryl.

Aj keď na stretnutí v moteli ho jeho oponent zasypal urážlivými slovnými útokmi, Daryl uplatnil svoj druhý a tretí princíp – rešpektoval jeho názory a vypočul ich. Vedel, že sa nemôže nahnevať alebo začať kričať, pretože ak by to urobil, tak by ho jeho oponent prestal počúvať. „Povedal som mu, že počujem, čo hovorí. Následne som mu vysvetlil, aké sú dôvody jeho tvrdení. Vedel som, že nemá vysokú školu, ale nepovedal som mu to štýlom: ‚Ja mám vysokú školu a ty nie.‘ Akonáhle by som to urobil, tak by si opäť postavil svoju bariéru a zapchal si uši.“

daryl-davisDaryl s ríšskym čarodejom klanu Francom Anconom. FOTO – Archív Daryl Davis

Namiesto toho mu Daryl povedal, že na strednej škole sa mu podarilo dosiahnuť dobré výsledky, a preto mohol ísť na vysokú školu. Získal titul a nemá žiadny zápis v registri trestov. „Svoj názor nezmenil okamžite. No večer sa nad tým možno zamyslel, ako to robíme všetci, keď sa večer zamýšľame nad tým, čo sme cez deň zažili. Uvedomoval si, že zažil trojhodinový rozhovor s černochom, s ktorým nebojoval. Jasné, že sme nesúhlasili, ale nebojovali sme a nekričali sme na seba. V jeho hlave nastal boj, pretože vedel, že to, čo som mu povedal, bola pravda. Nemohol uveriť, že černoch mal pravdu. Takže sa mohol rozhodnúť, či prijme pravdu, alebo bude naďalej žiť v klamstve,“ vysvetľuje Daryl. 

Nevedomosť nie je hlúposť    

Podľa Daryla neznamená byť ignorantom to isté, ako byť hlúpym človekom. Rozdiel vidí práve v tom, že ignorant robí nesprávne rozhodnutia, pretože nemá správne informácie na robenie správnych rozhodnutí. Za hlúpych ľudí považuje tých, ktorí majú fakty, ale aj napriek tomu robia zlé rozhodnutia. „Liekom na ignoranciu je vzdelávanie. Žiaľbohu, neexistuje žiaden liek na hlúposť.“ 

Väčšina Darylových oponentov neverí mainstreamovým médiám, no hudobník jasne hovorí o tom, že fakty sú fakty. „Tak ako platí pravidlo 2+2=4 vo Washington DC, tak takisto to platí aj v Bratislave. Nemá to nič s mainstreamovými médiami. Fakty si môžu overiť, kde len chcú. Nechajte ich nájsť si ich sami. Keď ich nájdu, sami musia učiniť rozhodnutie, čomu budú veriť.“ 

Viesť debaty pritom môže podľa Daryla každý. Nie je na to potrebné mať špeciálne schopnosti či tituly. „Keď si môžem ja ako hudobník sadnúť, rozprávať sa s neonacistami a ľuďmi z Ku Klux Klanu a vidieť, že niektorí opúšťajú svoju organizáciu, pretože jej ďalej neveria, tak to môže robiť ktokoľvek.“

No pripomína, že je dôležité sa na rozhovor vopred pripraviť, naštudovať si všetko o oponentovi a tiež naučiť sa, ako udržať svoje emócie. „Budete počuť veľa urážok, no ako vás môžu uraziť, keď vás nepoznajú? Nesnažte sa ich zmeniť, snažte sa im ukázať, kto ste,“ dodáva.

Putin vzkriesil NATO. Zľakol sa ultimáta, ktoré dala Západu Ukrajina – Svet SME

https://svet.sme.sk/c/22827417/ukrajina-rusko-vojna-putin-nato.html?ref=njct

Putin vzkriesil NATO. Zľakol sa ultimáta, ktoré dala Západu Ukrajina

NATO je v stave mozgovej smrti, povedal pred dvoma rokmi o Severoatlantickej aliancii francúzsky prezident Emmanuel Macron.
Problém videl v nedostatku koordinácie medzi Európou a Spojenými štátmi, ale aj v odťažitom prístupe vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa k aliancii.

Dnes je situácia výrazne odlišná. NATO uvádza svoje sily do pohotovosti, na východ Európy vysiela ďalšie lode aj lietadlá a spojenci zatiaľ zásobujú Kyjev vojenskou pomocou.
Jednoznačný postoj vzišiel aj online rokovania NATO a európskych lídrov s americkým prezidentom Joeom Bidenom.
Sme jednotní a tak budeme postupovať aj voči Moskve, znie výsledný odkaz spoločného rokovania.

Putin ukázal, že NATO funguje

Aliancia tak reaguje na stupňujúce sa napätie na rusko-ukrajinských hraniciach, na ktorých Moskva už tretí mesiac hromadí desaťtisíce vojakov, stovky tankov a ťažkej vojenskej techniky.
Hoci Ukrajina nie je členom aliancie, generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg Kyjev opakovane uistil, že aliancia za ním stojí.
„Putin vzkriesil NATO,“ hodnotí magazín Politico aktuálny vývoj v článku s familiárnym titulkom: Dobrá práca, Voloďa!
„Čokoľvek sa (ruský prezident Vladimir) Putin nakoniec rozhodne urobiť s Ukrajinou, ak bolo jeho cieľom oslabiť západnú alianciu, nepochybne si strelil množstvo vlastných gólov,“ dodáva Politico.

Odborník na východnú Európu Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku uvádza, že Severoatlantická aliancia ešte koncom roku 2019 skutočne vyvolávala dojem, že hibernuje.
„Emmanuel Macron mal v novembri 2019 do istej miery pravdu. Zdalo sa, že NATO je organizácia bez agendy,“ hodnotí pre SME Duleba, ktorý pôsobí ako profesor politológie na Prešovskej univerzite.
„Rusko však túto agendu vytvorilo a tým ukázalo, že NATO je funkčná organizácia, v rámci ktorej sa spojenci vedia dohodnúť.“
Duleba však zdôrazňuje, že by bolo skratkovité považovať súčasnú situáciu za výsledok akýchsi „vlastných gólov“ Kremľa, o ktorých píše Politico.
Keď Rusko začalo hromadiť vojská na ukrajinských hraniciach, podľa odborníka reagovalo na sled udalostí, ktoré Moskvu znepokojili.
Prvým znepokojením bolo zistenie, že rokovania v rámci Normandského formátu sa pre Moskvu nevyvíjajú žiadaným smerom.

Normandský formát vznikol v roku 2014 a zahŕňa štyri krajiny – Francúzsko, Nemecko, Rusko a Ukrajinu. Opakovane spolu rokovali o tom, aký štatút by mali mať okupované oblasti Ukrajiny, teda separatistická Luhanská a Donecká republika.

„Nemecká a francúzska diplomacia sa čoraz viac stotožňovali s ukrajinským stanoviskom, teda že v oblastiach by malo dôjsť k riadnym a nesfalšovaným voľbám. A až s legitímnymi lídrami, ktorí vzídu z týchto volieb, Kyjev vyrokuje postavenie a štatút týchto oblastí,“ vysvetľuje Duleba. Takýto vývoj rokovaní bol pre Kremeľ neprijateľný.
Na čele separatistických republík aktuálne stoja samozvaní lídri, v Doneckej ľudovej republike je to Denis Pušilin a v Luhanskej ľudovej republike zasa Leonid Pasečnik.
Ich napojenie na Kremeľ dokazuje aj skutočnosť, že len nedávno si na slávnostnom ceremoniáli v Moskve oficiálne prebrali stranícke preukazy na vstup do Jednotného Ruska. Ide o vládnucu stranu, ktorú v minulosti viedol priamo Putin, dnes je jej šéfom expremiér a exprezident Dmitrij Medvedev.

Kyjev Západu pripomína záväzky

Vývoj rokovaní Normandského formátu však bol podľa Dulebu iba jednou z príčin, pre ktoré sa Rusko rozhodlo vyslať vojakov a tanky k ukrajinským hraniciam.
„Ukrajina zároveň veľmi jednoznačne sformulovala dôležitú dilemu pre Západ. Američanom a Britom pripomenula, ako ju v roku 1994 prinútili, aby sa vzdala svojich jadrových zbraní a hlavice odovzdala Rusku ako nástupníckemu štátu Sovietskeho zväzu,“ pripomína Duleba dohodu spred 28 rokov.
Súvisiaci článok Čo sa stane, keď sa bude bojovať okolo Kyjeva? Vláda sa pripravuje aj na utečencov Čítajte
Do histórie vstúpila pod názvom Budapeštianske memorandum. V maďarskom hlavnom meste túto dohodu podpísali ukrajinský prezident Leonid Kučma, ruský prezident Boris Jeľcin, americký prezident Bill Clinton a britský premiér John Major.
Výmenou za to, že sa Kyjev vzdal jadrových zbraní, dostal od signatárov dohody garancie o bezpečnosti a teritoriálnej integrite.
„Ukrajinská diplomacia v tejto oblasti fungovala posledný rok na plné obrátky. Kyjev Američanom a Britom pripomínal ich záväzky voči Ukrajine na rôznych fórach. Západu dával na výber štýlom – buď dostaneme možnosť obnoviť svoj jadrový arzenál, aby sme sa mohli brániť pred jadrovou veľmocou, alebo nám dajte perspektívu členstva v NATO,“ vysvetľuje Duleba, akú dilemu predostrel Kyjev západným spojencom.
Zároveň podotýka, že Ukrajina má všetky možnosti na to, aby si vyrábala vlastné balistické rakety s jadrovými hlavicami. V ére Sovietskeho zväzu bola totiž centrom jadrového výskumu.

Moskva sa zľakla

Rusi sa podľa Dulebu v tomto bode zľakli, že ukrajinské ultimátum môže mať úspech.
„Preto sa rozhodli zasiahnuť a zverejnili svoje požiadavky voči Západu. Kremeľ okrem iného požadoval záruku, že Ukrajina sa nestane členom NATO,“ pripomína odborník.

Ukrajinský veľvyslanec na Slovensku Jurij Muška je presvedčený, že Kyjev sa v blízkej budúcnosti stane súčasťou aliancie.
„Samozrejme, naše členstvo v NATO je iba otázkou času,“ uviedol v decembri pre SME.
Duleba je však presvedčený, že v dohľadnej budúcnosti sa NATO o Ukrajinu nerozšíri. Aktuálne totiž nespĺňa kritériá, aby mohla byť považovaná za stabilnú demokraciu.
„Avšak v prípade, že bude pokračovať vojenské napätie s Ruskom, ktoré bude alianciu nútiť k vyššej aktivite, viem si predstaviť vznik akéhosi NATO+ formátu, ktorý bude zahŕňať aj Ukrajinu,“ nazdáva sa.

Ani Slovensko za Mečiara do NATO neprijali

Kyjev má podľa Dulebu pred sebou ešte dosť práce, aby sa mohol zaradiť k členským krajinám.
„Je však na dobrej ceste,“ zdôrazňuje odborník a poukazuje na reformy, ktoré Ukrajina prijíma na potláčanie korupcie. Zároveň vyzdvihuje, že Ukrajina prešla na elektronický systém verejného obstarávania.
Duleba zároveň pripomína, že Slovensko bolo na prelome tisícročí v podobnej situácii, keďže za vlády Vladimíra Mečiara nesplnilo podmienky na vstup do aliancie.
„Stačí si spomenúť na to, čo sa dialo u nás v druhej polovici deväťdesiatych rokov a vyvrcholilo to únosom prezidentovho syna. Slovensko uplatňovalo prax mafiánskeho štátu a z tohto dôvodu nás z prvej vlny rozširovania NATO v roku 1999 vylúčili,“ zdôrazňuje Duleba. Slovensko je členom NATO od roku 2004.

Putin si mieri na vlastnú nohu

Politico predpovedá, že ruské zastrašovanie vo výsledku zvýrazní vojenskú stopu NATO v bývalých východoeurópskych satelitoch Moskvy, pričom Kremeľ si vo svojich požiadavkách nárokoval pravý opak.

„Možno je načase prestať predpokladať, že Putin je majster stratégie, ktorý vie, ako zneužiť slabosti Európy a nestálosť Ameriky,“ uvádza magazín s tým, že vývoj aktuálnej krízy je v rozpore s cieľmi, ktoré si Moskva sama stanovila.
„Putin so sebou síce môže nosiť veľkú bazuku, no zdá sa, že ňou mieri na svoju vlastnú nohu,“ uzatvára Politico.

Suchý január: Ako sa žije po vysadení alkoholu – Žena SME

Petra Blaščák už osem mesiacov nepije alkohol. Je na seba pyšná, ale vie, že má pred sebou ešte dlhú cestu. Hoci o sebe hovorí ako o súčasti generácie, ktorá miluje “žúry”, teraz vraj na žiaden ísť nemôže. Nechce riskovať.

Aj Michal Brož z Prahy má za sebou vyše päť a pol roka abstinovania, no viedla k nim dlhá cesta. Alkohol mu vytváral akúsi paralelnú realitu, v ktorej neexistovali každodenné problémy. Preň však prišiel aj o rodinu.

“Nepiť je hrozne ťažké,“ konštatuje Petra Blaščák a dopĺňa, že si ešte úplne nedôveruje.

„Alkohol je silný súper a je všade ľahko dostupný a lacný. Každý deň tomu čelím a mám aj krízy. Nerada však zlyhávam, je to pre mňa vždy sklamanie a aj toto by pre mňa bolo, ak by som to nedala.“

Suchý január

Mnohí ľudia majú problém s alkoholom skoncovať a ovplyvňuje to nielen ich vlastný život, ale aj životy ich blízkych a okolia. Niektorí sa rozhodnú začať abstinovať práve počas takzvaného suchého januára.

Ide o medzinárodne populárnu výzvu, hoci odborná obec sa zhoduje, že len mesačná očista od alkoholu nestačí, ak má človek s pitím vážny problém.

Aké sú príbehy ľudí, ktorí nad závislosťou vyhrávajú už dlhšie?
Najprv len trocha, potom fľaša vína denne

Blaščák pracuje ako asistentka filmovej producentky Wandy Hrycovej. Podľa jej slov sa v umeleckom prostredí nepovažuje fľaša vína denne za problém a za nadmerné by ľudia považovali možno až dve fľaše vodky.

Ona sama začala pravidelne piť zhruba v sedemnástich. Dnes má 37 rokov.

“Keď som mala 25 rokov, prácu a priateľa, nás večerný program bol často o stretnutí s kamošmi v krčme. Určite to bolo niekoľkokrát do týždňa. Mám to šťastie v nešťastí, že môžem piť hrozne veľa a stále udržujem dekórum. Vyzerám triezvo, nemotám sa, viem rozprávať,” opisuje.

“Do závislosti som sa prepracovával niekoľko rokov. Od občasného napitia sa na oslavách zhruba od mojich šestnástich rokov, cez pivo s kamarátmi v krčme. V dobe, keď som mal asi 27 rokov a zoznámil som sa s mojou teraz už exmanželkou, sa pitie začalo pomaly, plazivo stávať závislosťou,” opisuje 42-ročný Brož.

Najprv to bolo len pivo občas cez víkendy, prípadne cez týždeň po športe. Dávky sa však zvyšovali a frekvencia pitia tiež.

“Začal som si kupovať pivo domov po basách. V období po tridsiatke som mal vrchol, keď už som pil denne. V závere každý deň asi desať pív, cez víkend minimálne pätnásť každý deň,” vyratúva Brož.
Veď všetky matky pijú

Petra Blaščák prestala úplne piť počas dvoch tehotenstiev, no už počas dojčenia druhého dieťaťa sa k občasnému poháru vína vrátila. Neskoršie roky sa jej už s pitím spájajú intenzívne.

“Až v prvej vlne Covidu som si uvedomila, že môžem mať problém,” spomína.

Je rozvedená a dve deti si s manželom striedajú. Keď s prváčkou a tretiakom v tom čase ostala doma, uvedomila si, že trávi celé dni v pyžame. Príležitosť piť tak bola už od obeda.

“S ľuďmi okolo mňa sme to stále zľahčovali, veď všetci to v tom čase robili. Ja som pila denne aj pred Covidom, bol to taký čas pre seba, po tom, čo som všetko vybavila, postarala sa o deti a keď išli spať, zapla som si hudbu a vypila fľašu vína,” opisuje.

Počas pandémie išlo o mechanizmus uvoľnenia. “No zároveň som dokázala fungovať – starala som sa o deti, pracovala som, varila, domácnosť bola v poriadku. Nikdy som nebola úplne opitá a nikdy u nás nebolo dusno alebo kriky, keď som pila,” hovorí Blaščák.

Problém bol najvypuklejší vtedy, keď boli deti u otca a jej zrazu odpadla zodpovednosť za ne.

“To bol najhorší stav. Už som ani nemala dôvod ráno vstať, aby som ich odviezla do školy. Samej mi z toho bolo zle,” priznáva.

Predtým vraj nevidela dôvod, prečo nepiť, pretože si vravela, že predsa všetky matky s deťmi pijú. “A ani ľudia v mojom okolí vrátane mojich rodičov si nemysleli, že mám problém s alkoholom,” tvrdí.

Nejde o chuť, ale o pocit

Ani Brož si dlho nepripúšťal, že je závislý, hoci ráno sa zvykol budiť okrem opice aj s výčitkami. Človek si podľa neho tak dlho hovorí, že žiaden problém nemá, až mu prerastie cez hlavu.

Podľa psychologičky Zuzany Šofranekovej, ktorá pracovala aj na oddelení liečby závislostí, je nutkanie vypiť si hlavnou spoločnou črtou ľudí, ktorí s alkoholom majú problém.

“Nie však pre chuť alkoholu v ústach, ale pre následný pocit a uvoľnenie napätia. Sú pritom aj iné spôsoby, ako sa toto napätie dá uvoľniť. Pri užívaní návykových látok máme pocit, že sa problémy aspoň na chvíľu rozplynú, ale to je len klam našej mysle a tela. Problémy sú stále prítomné a každým dúškom si zároveň vytvárame ďalšie,” približuje Šofraneková.

“Hlavne som chcel piť bez následkov, len pre samotný účinok alkoholu,” vraví Brož s tým, že alkohol mu ponúkal útek pred sebou samým.

Dať si v podniku tri pivá a ísť spokojne domov už podľa neho nešlo. Nutkavá potreba bola silnejšia a odrážalo sa to aj v prežívaní rodiny.

“Doma to nefungovalo. Dopad na rodinu a život bol príšerný. Nedalo sa na mňa spoľahnúť, manželka tŕpla, či na niečo niekde nezabudnem, či neuprednostním pivo pred povinnosťami. Keď prišla potreba piť, neexistovalo nič iné,” hovorí. Deti mal pritom ešte v škôlkarskom veku.

“Určite vnímali moju náladovosť. Neviem nakoľko, ale myslím si, že ich to mohlo negatívne ovplyvniť a dúfam, že ten neblahý vplyv bol čo najmenší. Dodnes sa mi spomienky na ublíženie ľuďom okolo vracajú a vháňajú mi slzy do očí. Je to niečo, čo už nedokážem zmeniť,” vraví.

Podľa Blaščák deti jej alkoholizmus vnímali skôr nepriamo. “Napríklad sa mi stalo, že sme boli doma, poobede som si naliala víno, zaspala som a ony ma zobudili, aby sme niečo išli robiť. Tiež videli, koľko fliaš sme vyhadzovali. No či to v nich aj tak niekde v podvedomí nezostane, sa neodvážim povedať,” vraví.
Spoluzávislosť je bežná, no závislému nepomáha

Psychologička Šofraneková vysvetľuje, že negatívne vplyvy závislosti na najbližšie okolie sa dajú označiť pojmom spoluzávislosť. Neznamená to však, že ide o spoločné užívanie návykových látok.

“Spoluzávislá osoba prispôsobuje svoj život závislému, zabúda na svoje potreby a tým trpí. Jej život závisí od potrieb a správania závislej osoby,” vraví.

Pripúšťa to aj Michal Brož. „V nejakom zmysle manželka môjmu pitiu podriaďovala osobný aj pracovný život.”

V prípade detí sa zase pri spoluzávislosti často stáva, že nedostávajú od rodičov toľko pozornosti, koľko potrebujú. Rodič neuspokojuje ich potreby buď preto, že sám pije, alebo je zaneprázdnený práve životom závislého partnera či partnerky.

“U starších detí tiež môžeme vidieť aj spoluzávislosť: v mladom veku nastupujú na brigády, aby pomohli splácať účty, robia nákupy, starajú sa o chod domácnosti a o mladších súrodencov, keď sa ich rovesníci hrajú a zabávajú vonku. Závislosťou sa narúšajú vzťahy v celej rodine,” upozorňuje psychologička.

K spoluzávislosti patrí aj snaha ovládať správanie závislého člena rodiny.

“Napríklad manželka pôjde kúpiť fľašu, lebo vie, že keď do obchodu pôjde manžel, kúpi tri a dve si schová. Alebo mu radšej bude nalievať ona, aby mala prehľad, koľko vypil. Tu sa dostávame k ďalšiemu negatívnemu dopadu spoluzávislosti – rodina sa v dobrej mienke snaží pomôcť závislému, no veľmi často jeho závislosť takýmto konaním naopak podporuje alebo udržuje,” upozorňuje.

Ide o také prípady, keď sa blízki snažia všetko zvládnuť a udržiavať namiesto závislej osoby, za ktorú preberajú jej roly a zodpovednosti.

“Tým, že sa snažia ochrániť závislého od následkov pitia, spôsobujú, že on stráca dôvod prestať. O všetko je predsa postarané, tak si to môže dovoliť. Vieme si za tým predstaviť platenie účtov, poskytnutie peňazí, zabezpečenie strechy nad hlavou, starostlivosť o deti závislého a podobne,” hovorí Šofraneková.

Kde vziať motiváciu

Na to, že má problém, upozorňovalo Michala Broža okolie – predovšetkým manželka a mama. Manželka mu dokonca povedala, že ak neprestane, odíde od neho aj s deťmi. Mama od neho dala ruky preč, pretože už bol s pitím mimo akejkoľvek kontroly – nechýbali uňho agresivita, zlosť, nenávisť.

“Niekoľko pokusov o abstinovanie bolo pod ich vplyvom. Po nejakej dobe som akceptoval, že problém mám, ale chcel som to len nejako obmedziť, aby som umlčal okolie a tak nejako kontrolovane popíjal. Nemal som v úmysle prestať úplne,” priznáva Brož.

Až keď sa zdalo, že príde o rodinu, nastúpil do liečebne v Bohniciach. Po mesiaci sa vrátil domov, avšak o štvrť roka nato začal piť opäť. Chýbala mu skutočná vnútorná motivácia bez pocitu donútenia.

Má taký človek šancu sa celkom vyliečiť? Odborníčka tvrdí, že je to náročnejšie.

“Motivácia je dôležitá. Pri liečbe závislostí sa mnohokrát stretávame s tým, že pacient sa dostaví na hospitalizáciu po vyhrážkach zo strany rodiny, ale sám neverí, že má problém. Vtedy je štart pomalší. Je prirodzené, že si nechceme sami pred sebou priznať zlyhania,” hovorí.

Z hľadiska liečby je podľa nej veľmi dobrým znamením, ak si človek problém aspoň trochu uvedomuje a je ochotný spolupracovať. Vtedy sú šance na to, že piť prestane, vyššie.

Hoci do práce chodila Petra Blaščák vždy, niekedy to bolo s opicou a ona aj okolie si začali uvedomovať dopady jej pitia. “Vo vlnách Covidu však boli aj momenty, že som nevládala pracovať. S Wandou sme o tom spolu mali aj debatu. Všimla si môj problém, priznala som ho a vyžiadala som si čas, aby som to mohla zmeniť,” dodáva.

Kým sa však rozhodla so závislosťou niečo urobiť, prešiel ešte nejaký čas.
Už tu nechcem byť

Počas pandémie si Blaščák našla na chvíľu aj nový vzťah, no ten sa skončil a dôsledky viedli k ešte väčšiemu pitiu. “Úplne som sa zrútila a nevládala som žiť. Jediné, čo mi v mojej hlave v tom pomáhalo, bolo pitie. Až do momentu, keď som dosiahla na dno, že už žiť nechcem – ani takto, ani vôbec,” spomína.

Kamarátka jej vtedy dohodla sedenie u psychiatričky. Tá jej povedala, že ak s alkoholom neskončí, pôjde do nemocnice. Nasadila jej aj lieky, lebo mala príznaky depresie, panickej poruchy a nespavosti.

“Jedného krásneho dňa sa niečo stalo,” konštatuje Brož v súvislosti s tým, kde sa jeho problém zlomil.

Spomínaný zlom, keď sa “niečo stalo” však sám nevie celkom definovať. “Možno pud sebazáchovy, možno nejaká iná sila mimo bežného chápania reality. Bol som psychicky aj fyzicky na dne a v opici a absťáku som hovoril – bože, nech si kto si a možno aj nie si, prosím ťa, ukonči to tu so mnou. Už to nezvládam, už tu nechcem byť,” opisuje.

“Prijal som fakt, že som s alkoholom prehral a prestal som bojovať sám so sebou. Zhodou okolností som sa v priebehu dvoch dní dostal na vyšetrenie na psychiatrii aj na terapie a táto príležitosť mi zachránila život,” hovorí.

Prvé tri mesiace po intervencii lekárov vraj boli príšerné. Netrápila ho ani tak chuť na alkohol, ako nespavosť, podráždenosť, nervozita, potenie a vyčerpanie tela.

Keď bol z najhoršieho vonku, začal si vypĺňať voľný čas rôznymi aktivitami až do tej miery, že sa vyčerpal a znechutil zo života. Skončil na antidepresívach, ktoré užíval niekoľko mesiacov. Až keď sa dal do poriadku, začal život podľa jeho slov bežať “tak nejako normálne.”
Na svete je dobre

Blaščák hovorí, že s lekárkou riešili, či jej predpíše lieky proti pitiu. „Bola pre mňa výzva vyskúšať to bez nich. Je to ťažké, ale zatiaľ to zvládam,” hovorí.

Náhradu za pitie si nenašla, podľa svojich slov sa snaží hlavne normálne žiť. “Veľa spím a čítam a učím sa žiť v novom režime,” dodáva. To, že nepije, je podľa nej super – pre ňu, pre jej okolie, prácu aj rodinu. Fyzicky sa cíti lepšie, viac vládze aj navonok vyzerá inak.

“Po vysadení alkoholu som sa vrátil k tomu, čo ma baví – šport, príroda, hory, kultúra, sebavzdelávanie,” vymenúva Brož.

Chuť vypiť si dnes už nemáva. Priznáva však, že mozog má v sebe stále zafixovanú predstavu, že sa určité problémové situácie v živote riešia práve pitím.

“Pristihol som sa, že som išiel v obchode okolo alkoholu a v mozgu sa zapla informácia – máš problém, vyrieš to. Ale to bol len záblesk. Vydesí ma to, že aj po piatich rokoch sa tie veci vracajú, ale nie je to niečo, čo by ma smerovalo k tomu, aby som sa znova rozpil,” tvrdí Brož rozhodne.

“Stále mi chýba pocit naliať si víno,“ priznáva Petra Blaščák. „Bolo by mi však zo seba zle, keby som to spravila. Alkohol mi dával slobodu a pokoj a mám pocit, že to nie som ja, keď nepijem. Je pre mňa nepredstaviteľné povedať nahlas, že už nikdy nebudem piť. Pripadá mi to nedosiahnuteľné,” priznáva.

Jej momentálna stratégia je začať každý deň nanovo. “Vstanem a poviem si – dnes nebudem piť. Som na seba veľmi náročná, preto radšej idem deň po dni. Alkohol bol totiž vyslobodenie z môjho perfekcionizmu, dával mi slobodu aj v komunikácii s ľuďmi. Vzdať sa toho bolo náročné,” vraví.

Dnes si však uvedomuje, že alkohol okrem toho aj zatieňuje vnímanie skutočného sveta.

“Na svete je strašne dobre a okolo nás sú aj napriek ťažkým obdobiam stále krásne veci, ktoré človek vidí inak, keď pije. Keď si predstavím, že som si dve dekády života prepila, hodnota toho, čo dostanem, je nič. Chcem zostať žiť so svojimi deťmi a na tomto svete. Postupným pitím by som sa dostala k tomu, že by som tu už byť nechcela,” uzatvára.
Život v domácnosti so závislým človekom

Psychologička pripomína, že ak je člen rodiny závislý, ovplyvňuje to nielen jeho. Vhodné je preto vyhľadať individuálnu pomoc psychoterapeuta.

„V tomto procese sa snažíme o odpútanie sa od závislého, nie v zmysle opustenia, ale v zmysle obmedzenia spoluzávislosti. Pracuje sa na tom, aby členovia rodiny pochopili, že nedokážu zmeniť závislosť blízkeho, ale dokážu ovplyvniť svoje postoje,“ vysvetľuje. Zisťuje sa napríklad, ako motivovať závislého k liečbe alebo ako ho podporiť v čase abstinencie.

„Nevyhnutné je tiež stanoviť hranice a nebáť sa byť tvrdý. Ak si závislý nemyslí, že má problém, tak mu ukázať, že ho skutočne má. Hľadať racionálne riešenia a konfrontovať ho s následkami jeho závislosti. Pýtajme sa sami seba, ako naše správanie ovplyvňuje správanie závislého. Práve to, že ho nepodporíme v závislosti, je znakom lásky,“ tvrdí Šofraneková.

Opustenie závislého človeka, ktoré by mu naozaj otvorilo oči, považuje za krajné riešenie. „No žiaľ niekedy nevyhnutné,“ dodáva.

Nápomocné môžu byť aj svojpomocné skupiny, ktoré nevedú odborníci (na Slovensku napríklad Al-Anon). V nich sa stretávajú ľudia, ktorých životy sú alebo v minulosti boli ovplyvnené pitím manžela, manželky, otca, matky, dieťaťa, príbuzného alebo priateľa.

Alkoholizmus na Slovensku

  • Podľa údajov WHO je ročný výskyt závislosti v slovenskej populácii nad 14 rokov približne 5,5 % (s prevahou mužov).
  • Spolu s ľuďmi s problematickým pitím alkoholu môžeme hovoriť až o 10 % populácie staršej ako 15 rokov.
  • Muži na Slovensku zomierajú v porovnaní so ženami oveľa častejšie na nadmerné užívanie alkoholu. Na jednu ženu pripadá až 7,5 mužov. Problematické pitie však podľa trendov rastie aj v ženskej populácii.

wifi ubuntu

Identify wifi device number:
lspci -vvvv -xxxx | grep Wire
(something like 02:00.0)
How to restart the device:
echo, or sudo vi, insert 1, x!
echo 1 > /sys/bus/pci/devices/0000:02:00.0/remove
echo 1 > /sys/bus/pci/rescan
I personally solved my problem by installing the rfkill package.

Zdravotný brat po rokoch v Arábii a Česku: Bude zle, sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody

https://dennikn.sk/2649841/zdravotny-brat-po-rokoch-v-arabii-a-cesku-bude-zle-sestrickami-chcu-byt-taki-od-ktorych-by-som-si-nedal-podat-ani-pohar-vody/?ref=tit
Zdravotný brat po rokoch v Arábii a Česku: Bude zle, sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody
Mária BenedikovičováMÁRIA BENEDIKOVIČOVÁ

Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Začínal v slovenských nemocniciach, odkiaľ frustrovaný odišiel do Prahy. Potom bol 12 rokov v Saudskej Arábii a Bahrajne, kde pochopil, ako veľmi zlyhávajú naše nemocnice v základných veciach. Pandémia ho zastihla na infekčnej klinike v Prahe, bol tam taký nápor pacientov, že si povedal dosť.

Predstavte si nočnú službu na infekčnej klinike, ste jediná sestrička na oddelení a máte sa postarať o 20 covidových pacientov. „Šiesti z nich sú na kyslíku. Veľmi, veľmi náročné. Bol som už len taký dozorca. Vojnová medicína v praxi. Už to nemalo nič spoločné s moderným ošetrovaním,“ opisuje zdravotný brat Oskar Valocký, čo zažíval pred rokom v pražskej nemocnici Bulovka.

„Vydržal som rok pandémie, ale už mi nedávalo zmysel pokračovať, tak som odišiel.“ Nemocnica prišla o zdravotného brata so skúsenosťami zo sveta, za ktorého je náročné nájsť náhradu. Do Česka odišiel za lepšími podmienkami, lebo v slovenských nemocniciach mal pocit, že nie je ochota meniť prehnité zdravotníctvo.

Valocký pochádza z Belej pri Martine. Kým sa presťahoval k západným susedom, pracoval v nemocniciach v Skalici a v Martine.

V rokoch 2006 až 2018 bol zdravotným bratom v Saudskej Arábii a v Bahrajne, kde pochopil, ako naše nemocnice zlyhávajú v základných veciach. Bez toho, aby sa to zmenilo, prišla pandémia. Nemocnice zahltené pacientmi kolabujú, preto sa vôbec nečuduje, že vyčerpané a znechutené sestry to vzdávajú rovnako ako on.

Zdravotný brat Oskar Valocký (sediaci na stoličke) pôsobil 12 rokov na kardiochirurgii v Saudskej Arábii a Bahrajne. Foto – archív O. V.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ležiaci na posteli ich nezaujíma
Valocký vníma, ako mnohé nemocnice varujú, že za sestry nevedia nájsť náhradu. „O päť rokov to bude katastrofa, v nemocniciach sa nebude mať kto starať o pacientov,“ hodnotí. Sám zaúčal mladých ľudí, ktorí by mali obsadiť voľné miesta. Tvrdí, že o túto prácu nemajú záujem, pri pacientoch sa ocitajú, lebo sa nikde inde neuplatnili, a mnohí berú nemocnicu iba ako istotu zárobku, lebo koronavírus nemocnice na rozdiel od firiem nezatvára.

„Prichádzajú bez záujmu o robotu. Netrápi ich, že na posteli je ležiaci pacient, treba sa oňho postarať, je im to jedno.“

Na infekčnej klinike vo Fakultnej nemocnici Bulovka v Prahe nevedeli zohnať sestry už vlani, keď odchádzal. „Dnes je to ešte horšie. Infekčné nie je nijaké lákadlo. Aj keby ste dali sestričke horibilnú sumu, povedzme 100-tisíc českých korún mesačne (zhruba štyritisíc eur), nikto tam nepôjde. Už nejde o plat, ako si mnohí myslia. To je omyl,“ pokračuje v rozprávaní Valocký.

Ani on neskončil pre peniaze. V čase svojho odchodu zarábal 55-tisíc korún v čistom, čo je asi dvetisíc eur. Bola to mzda za klasických 15 služieb v mesiaci bez nadčasov. Samotná infekčná klinika má podľa neho špičkových lekárov, príčinu vidí v zlom manažérskom vedení nemocnice. „Dovolím si povedať, že na to dopláca väčšina nemocníc na Slovensku aj v Česku.“

To isté hovoria aj mnohí ďalší zdravotníci. Anestéziológ Jakub Šulgan nedávno otvorene opísal, ako ho frustrovali manažérske zlyhania, a preto po 10 rokoch skončil v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.

Prečítajte si
Anestéziológ skončil po druhej vlne: O peniaze nešlo, frustrovali ma manažérske zlyhania
Iný vesmír
Valocký vidí budúcnosť zdravotníctva pesimisticky, pretože sa počas 12 rokov, čo strávil v Perzskom zálive, nikam neposunulo. „Iba som si myslel, že sa niečo zmenilo. Ale prakticky nič.“

Keď v roku 2006 prišiel do saudskoarabského Kardiocentra Princa Sultána v Rijáde, bolo mu zjavné, o koľko slovenské a české nemocnice zaostávajú. „Ocitol som sa v inom vesmíre, boli fantasticky technicky vybavení. Nikdy sa tam nestali také malichernosti, že chýba nejaká vec alebo teraz nemôžete používať nejakú striekačku alebo ihlu, lebo nám došli peniaze. Všetko bolo zabezpečené.“ A za tie roky sa veci ďalej vylepšovali.

Na Slovensku sa stáva, že nemocnice nekupujú najšpičkovejšiu techniku, aká je na trhu, tvrdiac, že chýbajú peniaze. A to je ešte ten lepší prípad, ak sa nový prístroj kúpi.

Vybavenie Kardiocentra princa sultána v Rijáde v Saudskej Arábii, kde Oskar Valocký pôsobil. Foto – archív O. V.
So sľubmi, ako sa zaobstará nové vybavenie na lepšiu diagnostiku, sa Valocký stretol hneď na začiatku, keď v 90. rokoch nastúpil do skalickej nemocnice ako rádiologický asistent. „Stále iba sľubovali, že sa otvorí nové CT, ale bolo to v nedohľadne.“ Po pár mesiacoch odišiel a vyštudoval ošetrovateľstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine.

Nastúpil do tamojšej univerzitnej nemocnice, ktorej priestory už vtedy boli v zlom stave. A stále sú. Začiatkom decembra kolovala po internete fotografia z novorodeneckého oddelenia v Martine, na ktorom sa na izbe zrútil strop, našťastie, žiadnej matke ani bábätku sa nič nestalo. Valocký vraví, že jedným problémom boli nevyhovujúce priestory a ďalším napäté vzťahy. „Staršie sestry mali problém akceptovať sestry s vysokoškolským vzdelaním. Dávali nám to pocítiť.“

Keďže z praxe počas školy poznal, ako sú na tom okolité nemocnice v Žiline, v Ružomberku a v Žiari nad Hronom, nechcel ostať na Slovensku. „Videl som, že čím menšia nemocnica, tým horšie.“

Zamieril do Prahy
V roku 2004 teda skúsil Prahu. Rozhodol sa pre ňu, lebo má veľa nemocníc a mohol si vyberať, kam a na aké oddelenie nastúpi. Na Slovensku to neprichádzalo do úvahy, pretože lepšie oddelenia vtedy ešte mali dosť personálu, voľné miesta zväčša boli tam, kam nik nechcel. „Ešte po známosti ste si mohli niečo vybaviť, ale to som nechcel.“

V Prahe strávil dva roky na kardiochirurgii v nemocnici Kráľovské Vinohrady a popritom sa ešte zamestnal na neurochirurgii v ústrednej vojenskej nemocnici. Už tu zažil lepšie vybavenie nemocníc než na Slovensku. „V Martine mi to pripadalo, akoby sa tam od druhej svetovej vojny nič nezmenilo, a v Prahe bolo technické vybavenie niekde aj o dve triedy lepšie, mnohé priestory zrekonštruované.“

Vysťahovať sa nebolo zložité, jazyková bariéra nebola, čakal ho lepší plat, nemocnice už vtedy zabezpečovali ubytovanie pre personál. Často zaň prvý rok pýtajú iba symbolickú sumu – 500 českých korún, okolo 20 eur mesačne.

Keď nastupoval on, polepšil si o tretinu. „Vtedajší plat však nebolo žiadne terno.“ V súčasnosti lákajú české nemocnice sestry zo Slovenska na to, že si zarobia oveľa viac než doma. V inzerátoch núkajú aj dvetisíc eur mesačne. „V Prahe môže slovenská sestra zarobiť odhadom o 300 až 500 eur viac v čistom,“ vraví Valocký. Na Slovensku má sestra základný plat najviac 1 200 eur bez príplatkov za nadčasy či za víkendové služby.

Päťtisíc mesačne
To, koľko zarábal v Saudskej Arábii a Bahrajne, sa však s týmto nedá vôbec porovnávať. „Plat bol okolo 4 500 až 5 000 eur.“ Valocký tam pôsobil ako zdravotný brat na kardiochirurgii.

Kardiocentrum v Rijáde je súčasťou štátnej vojenskej nemocnice určenej pre bežných obyvateľov. Bola najväčšou v regióne, vozili k nim prípady z celého Stredného východu. Nemocnica mala okolo 1 800 lôžok, z toho kardiocentrum 350.

Personál bol zo 120 krajín sveta. V roku 2006 tam s ním letelo deväť ľudí z Česka, on bol jediný Slovák. Časom tam pracovalo 50 Čechov a dvaja-traja Slováci.

Nemocnica mu ubytovanie poskytla zadarmo vo vile, v ktorej bol ešte s dvoma kolegami. Kto chcel, mohol si nájsť vlastné ubytovanie, nemocnica naň dávala príspevok podľa platu. Vždy štvrtinu mzdy. No týkalo sa to iba mužov, ženy museli byť iba v nemocničných vilách, ktoré boli v ohradenom mestečku, kde sa nachádzalo všetko, čo na život potrebovali. Obchody, kiná či fitnescentrá. Základné potraviny tam stoja asi ako u nás.

Po nástupe ho v nemocnici prekvapilo viacero vecí. Prvou viditeľnou zmenou bolo, že všetky oddelenia mali rovnaké vybavenie, s čím sa nikdy nestretol na Slovensku ani v Česku, a zistil, aké je to prospešné pre personál, ale aj pre pacientov. Napríklad infúznu pumpu mal rovnakú na dospelej aj detskej kardiochirurgii, v operačných sálach, ale aj na štandardnom lôžkovom oddelení.

„U nás má pomaly každé oddelenie štyri rôzne infúzne pumpy od rozdielnych výrobcov, iné monitory, ktoré sledujú stav pacienta, iný glukomer na meranie glykémie. Tu to bolo jednotné a veľmi to pomáhalo.“ Sestra nestrácala čas privykaním si na nové veci, ak musela vypomáhať na inom oddelení, a znižovalo sa riziko, že sa spraví chyba.

Vily s bazénom, kde nemocnica zabezpečovala ubytovanie pre lekárov a sestry. Foto – archív O. V.
Predpisy nielen na papieri
Na špičkovej úrovni mali podľa Valockého zaúčanie pracovníkov. „U nás síce máme v oficiálnych protokoloch napísané, čo a ako majú lekári a sestry robiť, ale sú založené niekde v šanónoch a každý si robí podľa seba.“ V Saudskej Arábii musel každý pracovník robiť odbery ihlou, ktorú určovali predpisy. „Nikto nepremýšľal, že to ide robiť inými ihlami. Vďaka tomu ste sa mohli ocitnúť na hocijakom oddelení v nemocnici, presne ste vedeli, čo a ako máte robiť.“

Po príchode do Rijádu mu pridelili mentorku – skúsenú sestru, ktorá mu odovzdala zoznam, čo všetko musí ovládať po adaptačnom procese – po štvrťroku, po polroku a po roku. „Tam neexistovali výhovorky, nespravil som to, lebo mi to sestra, čo ma zaúčala, nepovedala.“ O všetkom bol písomný záznam. Mentorka s ním trávila každú jednu službu, aby mu ukázala, čo kde v nemocnici je a čo ako robiť. Ak sa počas hodnotenia zistilo, že niečo ešte dobre nezvláda, mentorka ho doučila.

„Na Slovensku ani v Česku vám nikto neukáže, ako presne obsluhovať každý jeden prístroj, trebárs glukomer. Nijaké školenie, jedine tak BOZP a vybavené.“

Presný postup pri oživovaní pacienta takisto musel vedieť každý jeden zdravotník. „Nestalo sa, že personál netušil, čo robiť, ak pacient na chodbe odpadol. Že by začali okolo neho chaoticky pobehovať. Tu ste presne vedeli resuscitačný postup aj s tým, ktorý liek v ktorej minúte podať.“ Každý rok tieto znalosti overovali na skúške. „Je to licencovaná skúška, ktorá platí na celom svete. Keby som chcel prácu sestry v Amerike, v Kanade, aj tam mi platí.“

Keď pacienta po operácii prevážali na lôžkové oddelenie, posteľ s prístrojmi musela byť pripravená podľa predpisov. „Vďaka tomu som presne vedel, na ktorej strane je ventilátor, impulzné pumpy, kde je ktorý liek, neexistovalo, aby si to každá sestra robila podľa seba, ako jej vyhovovalo.“

Sledovanie pacienta po operácii malo tiež jasné pravidlá, sestry mali predpísané, že mu napríklad po hodine od príjmu treba spraviť EKG, ktorý liek mu kedy presne dať. „Opäť to pomáhalo, nemuseli ste rozmýšľať, čo sa urobilo a čo nie. Navyše už v roku 2006 tam príliš nepoužívali papierové zdravotné karty, väčšinou boli v elektronickej forme.“ Neskôr už bolo všetko v počítači.

Keď sestra nie je slúžkou lekára
Priamo pri posteli pacienta boli monitory, na ktorých mohli vyhľadať röntgen alebo výsledky z krvi. „Nemusel som chodiť po oddelení, hľadať voľný počítač a ani sa prehrabávať v hŕbach papierov, všetko bolo poruke.“

Aj podávanie liekov mali zabezpečené tak, aby sa nestávalo, že sa pacientovi omylom nepodá alebo sa nedopatrením zamení za iný. V momente, ako mal dostať nejaký medikament, pozadie obrazovky s rozpisom liekov pri pacientovi sa zmenilo z bielej na oranžovú s upozornením, že nastal čas na jeho podanie.

V Saudskej Arábii majú priamo pri pacientoch elektronické záznamy o liečbe. Foto – Archív O. V.
Nemocnica v Saudskej Arábii mala aj vlastné vzdelávacie centrum na základný výcvik a ďalšie školenia sestier. „Tam neexistovalo, ako to je u nás, že 200 sestier sedí v sále a niekto im iba niečo odprednáša. Tu bol presný rozpis v učebniach a nové veci si musela každá sestra odskúšať.“

Valockému sa v Arábii páčilo, že sa tam nestretával s kastovaním medzi zdravotníkmi. „Na Slovensku, ale aj v Česku je stále sestra považovaná za slúžku lekárovi, v máloktorých nemocniciach je partnerom. Čokoľvek sa stane s pacientom, v prvom rade je vinná sestra. Aj keby lekár odrezal pacientovi zlú nohu, bude to na sestru, že ju zle označila,“ myslí si niekdajší zdravotný brat.

Nie všetci lekári však brali zdravotné sestry a bratov ako svojich partnerov, no tých pár výnimiek vraj veľmi rýchlo zmenilo postoj, keď zistili, že sa bez nich nezaobídu. „Pooperačná práca na kardiochirurgii je náročná, tam sa bez sestry nepohnete.“

Na kardiochirurgickom oddelení v Rijáde, kde pracoval, mali 11 detských lôžok a desať lôžok pre dospelých. Predpis, že na pooperačnom môže mať jedna sestra na starosti jedného pacienta, sa prísne dodržiaval. V Česku sa podľa neho stávalo sestrám s dostatočnou praxou, že mávali dvoch pacientov, čo je mimoriadne náročné zvládnuť.

Nepochopiteľné súdy s poškodenými pacientmi
Valocký hovorí, že všade na svete dochádza k pochybeniam, na ktoré doplácajú pacienti, či už zhoršením zdravotného stavu, alebo aj životom. „Neexistuje nemocnica, kde sa pacientovi neublíži, pri objeme výkonov sa tomu nedá vyhnúť.“ Za nepochopiteľné však považuje, že nemocnice na Slovensku a v Česku automaticky neodškodňujú poškodeného pacienta alebo pozostalú rodinu.

„Je neetické, že sa vyplácaniu odškodného bránia až do poslednej chvíle a rodiny nechávajú roky sa súdiť o to, na čo majú nárok. V zahraničí to neprichádzalo do úvahy,“ pridáva Valocký ďalšiu skúsenosť zo sveta.

Pokiaľ išlo o pracovné podmienky, za výhodu považoval nastavenie pracovného režimu. Pracovný mesiac sa nepočítal ako u nás podľa kalendára, pozostával zo štyroch týždňov. Každých 7 až 8 týždňov chodil domov, lebo mal 12 dní voľna. Benefitom bol aj príspevok na letenky, nemocnica každý rok poskytovala dve letenky zadarmo.

Vojenská nemocnica v Bahrajne, kde pobudol dva roky opäť na kardiochirurgii, bola rovnako vyspelá. Na rozdiel od Saudskej Arábie tam však nerobil zdravotného brata pri lôžku, pôsobil ako tímlíder sestier – dohliadal, či všetko zvládajú, a ak bolo treba, s pacientmi im pomáhal.

Do našich nemocníc by okamžite zaviedol aj nasledujúce pravidlo: aby sa lekári radili so sestričkami o postupe pri starostlivosti o pacientov. Ak chcel tamojší lekár, aby intubovaný pacient už dýchal sám, so sestrami konzultoval, kedy by bolo vhodné ho extubovať. „Nefungovalo to tak, že ja som lekár, rozhodol som sa, tak to ideme okamžite urobiť.“

Zdravotný brat Oskar Valocký (vpravo) na operačnej sále v Saudskej Arábii. Foto – Archív O. V.
Aj prestávky dokážu zázrak
K pohode na pracovisku prispievali aj povinné prestávky. Prvou bola takzvaná raňajková pauza – trvala 15 až 30 minút a sestry ju mali, keď prevzali pacientov od nočnej služby. Na obedňajšiu – hodinovú – prestávku si mohol personál odskočiť najesť sa aj na ubytovanie, ak to stíhal. Na olovrant bola opäť povinná prestávka.

„Pár minút oddychu prospievalo k psychickej pohode. O tom, ako vedeniu nemocníc u nás záleží na spokojnosti pracovníkov, svedčí už len to, že si sestry museli kupovať kávovary z vlastných peňazí,“ komentuje Valocký s tým, že to je jediné, čo pandémia zmenila k lepšiemu. Mnoho ľudí a firiem chce potešiť zdravotníkov, tak ich obdarúvajú kávovarmi alebo občerstvením.

Valocký bol v Saudskej Arábii aj v Bahrajne spokojný. Do Česka by sa podľa svojich slov nevrátil, keby si medzičasom nezaložil rodinu, s manželkou majú dvojičky. Kým Perzský záliv definitívne opustil, na tri mesiace za ním chodievali do Bahrajnu, pretože v porovnaní so Saudskou Arábiou tam bolo jednoduchšie vybaviť pobyt, potrebovali získať len víza. Domov sa vracali hlavne v lete, pretože tam boli neznesiteľné horúčavy, na slnku aj 50 stupňov.

Zatiaľ čo v Saudskej Arábii prevažovali sestry z Filipín a z Malajzie, v Bahrajne tvorili personál najmä Indovia. Miestni obyvatelia v nemocniciach nechcú podľa neho pracovať. V Rijáde bolo iba zopár lekárov Arabov. „Boli to kardiológovia, ktorí vedeli trochu po slovensky, lebo študovali v Martine.“

Valocký spomína, že pracovná morálka miestnych zdravotníkov bola na nízkej úrovni. Pacienti dokonca odmietali sestričky Arabky, mali väčšiu dôveru k cudzincom, pretože tamojšie zdravotnícke školy nemali dobrú povesť.

Na druhej strane ho mrzí, že sa úroveň našich škôl rokmi znižuje. Kedysi si stredné aj vysoké školy vyberali, koho vezmú na zdravotnícke odbory, no dnes prakticky zoberú každého, kto prejaví záujem.

Dvaja z 30 študentov zvládajú prácu
Neraz ostal zhrozený, keď do nemocnice prišli na prax študenti a študentky, ktorí sa učili za praktické sestry. „Z 30 boli dvaja použiteľní do praxe. Naozaj bude zle. Sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody.“

Podľa neho sa mladí adepti o prácu v nemocnici bez výčitiek zabávajú počas práce s mobilmi. Netrápia ich povinnosti. Keď sa on zaúčal, vraj mu raz stačilo povedať, že sa ráno treba postarať o hygienu ležiacich pacientov, prezliecť postele. „Potom to už bolo automatické, nemusel mi to nik pripomínať, ale dnešných praktikantov to vôbec nezaujíma.“

Keď im povedal, že si skúsia odbery krvi, bežne sa stretol s reakciou: pacienti majú zlé žily, nechceme to robiť. „Darmo ste vraveli: ‚Však sa to aspoň naučíte.‘ Jednoducho nemali záujem. Idú na zdravotnícku školu, lebo im neostalo nič iné a to je to strašné.“

Po svojom návrate z Bahrajnu v roku 2018 vydržal na infekčnej klinike v pražskej nemocnici Bulovka dva roky. Rok bol staničným bratom a ďalší rok zdravotným bratom pri lôžku. Išlo o kliniku, kde sa starali napríklad o HIV pozitívnych pacientov, ale mali aj špeciálne oddelenie pre vysokonákazlivé choroby, akou je aj ebola. Počas pandémie sa medzi prvými premenili na covidové oddelenie.

Keď na jar 2020 vypukla pandémia, prekážalo mu, že všetci kompetentní v Česku aj na Slovensku tvrdili na verejnosti, ako sú nemocnice pripravené, a ohlasovali, koľko covidových lôžok je k dispozícii. „Nik však nepovedal, že už vtedy sa išlo na doraz. Počuli ste od vedenia akejkoľvek nemocnice povedať, že chýba personál a že melieme z posledného?“

Kriticky vníma, že sa roky rozprávalo, ako sa pridá sestrám, ale ostalo iba pri sľuboch, nemocnice ani neprijímali nové posily, aby sestry aspoň neboli preťažené. Pandémia podľa Valockého natoľko deprimuje a demotivuje mnohé skúsené sestry, že chcú odísť.

Aj on skončil. Hovorí, že časté umieranie pacientov s covidom si nepripúšťal, hoci mal aj 24-hodinovú službu, počas ktorej zomreli šiesti pacienti. Oveľa horšie znášal bezmocnosť a stratu nádeje, že sa raz veci zlepšia a pacientom budú stíhať poskytovať riadnu starostlivosť.

Za posledných 30 rokov každý jeden minister zdravotníctva podľa Valockého ohlasoval plány, ako sa postavia nové nemocnice. „Koľko sa ich postavilo? V Martine, odkiaľ pochádzam, stále prevážajú pacienta zabaleného na vozíku medzi budovami po zime. V 21. storočí. Veď to je strašné.“

Ilustračné foto, ako v lete prevážali pacientov po rozbitých chodníkoch medzi budovami Univerzitnej nemocnice Martin. Foto N – Peter Kováč
Sťažujú sa sestrám, ktoré za stav nemocníc nemôžu
Valockého zaráža, že ľudia chodia protestovať do ulíc proti očkovaniu, ale za 30 rokov ich nevidel demonštrovať za dôstojné podmienky v nemocniciach, aby v nich nebolo málo personálu, staré postele či zlá strava.

Keď robil staničného brata, dennodenne sa mu pacienti či ich rodiny sťažovali. Keď to nemalo konca, vytlačil si papierik so svojou e-mailovou adresou a e-mailom na vedenie nemocnice, ktorý potom rozdával sťažujúcim.

„Keď sa niekto sťažoval na postele, ktoré boli fakt v hroznom stave, možno na jednej z nich ešte ležal Heydrich (ríšsky protektor, ktorý v roku 1942 po atentáte ležal v nemocnici Bulovka – pozn. redakcie), dal som mu papierik, sťažujte sa vyššie, lebo keď som ja prišiel za vedením a povedal, že potrebujem vymeniť 20 postelí, každý sa na mňa iba pozrel, čo chcem, však jedna stojí 300-tisíc korún. Nič som nezmohol.“

Z 350 ľudí skutočne napísali sťažnosť len traja. „Potom si poviete, čo ľudia vlastne chcú, keď nie sú schopní ani napísať mail. Sťažujú sa sestrám, ktoré za zlé postele, zlé jedlo ani za to, že v kúpeľni nesvieti svetlo, nemôžu,“ pokračuje skúsený zdravotný brat.

Ani jeden z jeho bývalých spolužiakov z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine neostal na Slovensku. Väčšina je v Česku, pretože u nás sú podmienky v nemocniciach ešte horšie. České nemocnice sa v súčasnosti snažia chýbajúce sestry zohnať na Slovensku, vábia ich hlavne na lepšie platy.

Česko vábi na lepšie platy
Na internete je množstvo inzerátov. Na plný úväzok zvyknú núkať napríklad v Prahe 1500 až 2000 eur v hrubom. Tiež sľubujú, že si na začiatku môžu prejsť oddeleniami a vybrať, kde by chceli pracovať.

U nás má sestra najvyššiu základnú mzdu 1200 eur. Dostane ju, ak má magisterský titul a aspoň päť rokov praxe, vyplýva z údajov Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. K tomu ešte dostávajú príplatky za služby či nadčasy. Komora už dlhodobo upozorňuje na nízke platy. To isté hovoria aj lekári či záchranári.

Parlament zdravotníkom v polovici decembra schválil zvýšenie platov o 34 eur v hrubom, proti čomu pred Národnou radou protestoval šéf komory záchranárov František Majerský s kolegami. Keď ho polícia na niekoľko hodín zadržala, vyvolalo to vlnu kritiky. Vláda Eduarda Hegera potom narýchlo schválila zdravotníkom a sociálnym pracovníkom mimoriadnu odmenu 350 eur, ktorú ešte budú musieť zdaniť. Mnohí zdravotníci reagovali, že ich to nemotivuje v nemocniciach ostať.

Koľko sestier v tomto roku zlákalo Česko, komora sestier nevie, pretože jej to hlásiť nemusia. Do ostatných krajín vydávajú povolenia, ak chcú ísť na pozície sestry, do konca novembra o ne požiadalo 101 sestier, z toho najviac – 77 – išlo do Rakúska, osem do Švajčiarska, šesť do Veľkej Británie, päť do Saudskej Arábie, dve do Nemecka a po jednom potvrdení vydali do Talianska, Poľska a Írska.

Mnoho sestier odchádza do zahraničia robiť opatrovateľky. Koľké sa pre túto prácu rozhodli v tomto roku, komora netuší, pretože povolenie na takúto prácu nepotrebujú.

Valocký sa neplánuje k práci zdravotného brata vrátiť. S manželkou, ktorá tiež pochádza zo Slovenska, ostávajú žiť v Prahe. Žena je staničnou sestrou v Psychiatrickej nemocnici Bohnice. On sa rozhodol pre firmu, ktorá nemocniciam zabezpečuje dialýzy. Cestuje po Českej republike a v nemocniciach učí sestričky obsluhovať tieto prístroje.

Bielorusko-Poľský živý šach

https://kyberia.sk/id/8928256/

Situácia na Poľsko – Bieloruskej hranici.

Za utečeneckou krízou stojí Bielorusko, ktoré po zmanipulovaných minuloročných voľbách, únose lietadla s novinárom Pratasevičom atď., čelí sankciám zo strany EU a Lukašenko sa chce za sankcie týmto spôsobom pomstiť.
V júli 2021 bieloruské aerolinky zosilnili spojenie s krajinami Blízkeho východu, k tomu sa zapojili aj aerolinky Turecka, Iraku, Sýrie. Bieloruské cestovné kancelárie v spolupráci s Irackými začali propagovať a zlacňovať zájazdy do Bieloruska.

Často sa propagovalo, že prechod z Bieloruska do EU je voľný. Bielorusko utečencom následne udeľovalo turistické víza s cieľom poľovačky na zamaskovanie účelu cesty. Po príchode do Minska boli odvedzení ku hraniciam a inštruovaní ako sa dostať k hraniciam po vlastných. Pri prechode hraníc im často pomáhajú bieloruskí pohraničníci prestrihávaním hraničného oplotenia alebo priamym prevádzaním niekoľko metrov cez hranicu. Bielorusko pravdepodobne aj násilím núti veľké skupiny migrantov k útokom na hranicu a vyzbrojuje ich. Údajne napr. zábleskové granáty z Česka.

FEOzy-Mk-XEAAby5d.jpg

Najčastejšie sú tu Kurdi, Sýrčania, Jemenci, Afganci, afričania atď. Často celé rodiny, s malými deťmi, ktoré strávili niekoľko rokov vo vojne, utečeneckých táboroch a je to pre nich jediná šanca na normálny život.

Lety sa po intervencii EU v krajinách Blízkom východe utlmili, utečenci na hranici s EU ostali. Mnohým z nich skončili víza a ich pobyt v Bielorusku sa stal nelegálny, sú šikanovaní tajnými službami a políciou a často vykorisťovaní miestnym obyvateľstvom – ceny nájmov pre migranotv sú niekoľkonásobne vyššie ako pre bežných obyvateľov, to isté sa týka aj rôzneho tovaru – napr. outdoor vybavenie alebo kliešte na drôty.

Poľsko k riešeniu situácie nijako neprispieva. Celú oblasť uzavrelo, platí v nej výnimočný stav. Do oblasti nemajú prístup novinári, zdravotnícki pracovníci ani humanitárne organizácie. Priestor obsadila armáda, ktorá mala pomáhať pohraničnej stráži pri ochrane hranice. Tá namiesto toho robí tzv. Pushbacky/wypychania, čo je jednoducho chytanie utečencov po lese a ich násilné vracanie do Bieloruska. Poľsko napr. odmietlo aj pomoc Frontexu – vraj kvôli propagande PIS, že si s krízou poradí aj sama bez EU.

Jedna reportáž hovorí o stave v poľskej armáde a medzi pohraničníkmi, ktorí sú krajne znechutení a deprimmovaní z toho čo musia robiť, je im odmietaná psychologická pomoc a mnohí reálne uvažujú, že opustia armádu. Veľa z nich radšej pozrie inam a nechá ľudí prejsť, ako by ich násilím mala tlačiť naspäť.
https://krytykapolityczna.pl/kraj/reportaz-badawczy-sadura-urbanska-granica-uchodzcy-wojsko-polisja-straz-graniczna/

Najviac sa to týka oblasti Bielovežského pralesa, kde je v okolí len jediný hraničný prechod PL/BY. V správach sa najčastejšie spomínali obce Bialovieža, mestečko Hajnówka, obec Narewka Ďalej hraničný prechod Kuźnica neďaleko bieloruského mesta Grodno.

Hranica PL/BY má 418km a podľa miest, ktoré sú spomínané v správach a reportážach to vyzerá tak, že utečenci prechádzajú na rôznych miestach pozdĺž celej hranice. Aj od Brestu, aj od Grodna Týka sa to tiež litovskej a lotyšskej hranice.

Z bieloruskej strany prichádzajú napr. cez obec Kamieniuki odkiaľ musia prejsť niekoľko kilometrov na poľskú stranu smerom k Bialoweži.Prechádzajú tu mimo ciest, hustými porastmi miešanými z bažinami, v ktoré často nepoznajú ani miestni.

V lesoch na poľskej strane sa nachádzajú jednotlivci, skupinky mladých ľudí ale aj celé rodiny so starými rodičmi a deťmi. Často sú v lesoch skrytí niekoľko dní pod jednoduchými prístreškami, alebo pod holým nebom niekde v kroví. Bez jedla, pijú špinavú vodu z potokov. Miestni po nich nachádzajú rozhádzané veci a prázdne táboriská.

Bielovežský prales vyzerá takto:

11978435-puszcza-bialowieska.jpg

e8021735896bb607078056980f5a1add.jpg

Chodiť v takomto lese na jeseň alebo v zime znamená byť okamžite mokrý a premrznutý. Stráviť niekoľko dní mokrý v lese je naozaj o život.
„Więcej, ci ludzie często znajdują się jeszcze 200 – 500 metrów głębi lasu, a nie jest to typowy las, to puszcza pierwotna – są bagna, mokradła, wywrócone drzewa, wykroty. Wyjście z takiego lasu nawet u sprawnego człowieka trwa bardzo długo, a gdy jest on słaby, chory, trzeba go wynieść…“

Z27513060-V-Uchodzcy-ktorych-Straz-Graniczna-wywiozla-do-Pusz.jpg

Pokiaľ ich nájdu vojaci, tak ich v stave v akom sú prevezú naspäť k hranici. V mokrom oblečení. Bez topánok… Ak sú na tom zle, zavezú ich do nemocnice, kde dostanú prvú pomoc a vojaci ich okamžite berú na hranicu. Bieloruská strana ich okamžite pošle nazad. Nektorí prešli hranicu aj 20 a viac krát. Na bieloruskej strane ich k prechodu nútia násilím a bitkou, poľská strana nezaostáva. V jednej rodine, ktorá sa odmietala vrátiť na hranicu poľskí vojaci zobrali malé dieťa, dali mu ruky do ohňa a vyhrážali sa, že keď sa nevrátia vmestí sa tam celé dieťa.

Niektoré reportáže hovoria o tom, že utečenci sú po chytení okrádaní o posledné peniaze poľskými vojakmi a pohraničníkmi, to isté sa týka bieloruskej strany. Uniformovaní im ničia osobné veci, telefóny, powerbanky, vyhadzujú batožinu a trhajú pasy. Odmietajú žiadosti o azyl. Našli sa aj dokumenty o vzdelaní. K tomu občas prispeje niektorý civil, ktorý od utečencov zinkasuje peniaze, odvezie ich kus ďalej od hranice a zavolá policajtov.

Miestni obyvatelia často nachádzajú v blízkosti svojich domov skupinky vyčerpaných ľudí prosiacich o pomoc, často im klopú v noci na okná a pýtajú jedlo. Vyjsť z lesa sa odvážia až keď sú na konci si silami alebo ich príbuzný skolaboval.

1quk9ku-TURBXy8y-Yzc3-Mzcz-ZS0w-ZWE2-LTRh-NTkt-YTU4-ZC02-NDBm-ZGZi-Zm-Qw-Yzguan-Bl-Z5-KVAw-AAz-Qv4z-Qa-kw-XNA0j-NAfq-Co-TAFo.webp<br class=„>

Celé dianie má už za sebou okolo 20 mŕtvych vrátane jednoročného dieťaťa. Miestni sa obávajú, že ich bude ďaleko viac a budú ich ostatky nachádzať nasledujúce roky na huby alebol len tak na prechádzku.

Vzhľadom na to, že prístup humanitárnych organizácií do oblasti je zakázaný a pokrytie zdravotnou starostlivosťou chabé – v Hajnówke sú vraj len dve sanitky, k tomu absurdity, ako že sanitka nemôže ľudí odviezť, kým neprídu pohraničníci, lebo by to bola nelegálna pomoc migrantom.

„V močiari zapadla matka s dvomi deťmi. Keď ich našli, jedno už bolo v bezvedomí. Dispečer odmietol poslať sanitku, lebo to bolo v rozpore s predpismi. Keď nakoniec dohodli sanitku, nenašli ju na mieste. Miestnych, ktorí viezli matku s deťmi k sanitke po ceste ich zastavili pohraničníci a museli najprv spísať papiere .“

Miestni sa nedokázali len tak pozerať na ľudí blúdiacich lesom, začali im pomáhať sami. Aj tí, ktorí sa predtým báli migrantov, mali strach z arabov. Je ťažké odmietnuť vyčerpaného človeka alebo otca prosiaceho o trochu jedla pre deti. Sami vyhľadávajú ľudí skrytých v lesoch, tajne im nosia jedlo, suché oblečenie, ošetrujú ich, kontaktujú s právnikmi.
https://oko.press/ratowali-kilkadziesiat-osob-mieszkancy-strefy-przed-sasiadami-sie-ukrywamy/

Často sa práve im podarilo zachrániť cez kontakt s médiami a právnikmi nejakých ľudí pred ďalším pushbackom.
Vzniklo niekoľko svojpomocných organizácií ako napr. Grupa Granica, Bialowieska Akcja Humanitarna – BAH z miestnych dobrovoľníkov a aktivistov. Aktívne komunikujú s médiami a situácii vnútri zóny. Vyhľadávajú ľudí v lese, robia zbierky potravín, šatstva. Zabezpečujú prvú pomoc, lekárov, pomoc so žiadosťami o azyl… Vzniklo niekoľko humanitárnych bodov, s pomocou od Červeného kríža a do ktorých je možné priniesť hmotnú pomoc.
Pomoc migrantom je nelegálna, miestni občas čelia vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Preto sa boja o tom rozprávať nahlas a skrývajú sa. Novinárom odpovedajú v anonymite.
Známy je útok na prekladateľa BAH neoznačenými uniformovanými mužmi, ktorí ho zastavili na ceste domov a pokúsili sa ho vytiahnuť z auta.

Čo sa týka mediálneho pokrytia – najčastejšie sú spomínané organizované útoky migrantov na hraničné prechody a hromadné pokusy o úrekročenie. v Bielorusku informujú o skazenom západe, ktorý sa nehumánne správa k migrantom. Na poľskej strane štátna televízia TVP vykresľuje migrantov tradične ako barbarov, zlodejov a podobne a je jedným z hlavných propagandistických médií PIS. Taká známa dezinformácia z úst ministra Kaminkiego a poslanca Blasczaka odvysielaná v TVP o tom, že migranti sú zoofili a pedofili, kde ukazujú video chlapa súložiaceho s koňom.
https://oko.press/krowa-kaminskiego-to-stare-nagranie-z-internetu-a-w-dodatku-to-klacz/

Zo strany TVP vychádzajú aj útoky na aktivistku Katarzynu Wappa za záchranu migranta (vysielané v TVN24), útoky na Khedi Alievu, Čečenku žijúcu v PL , za pomoc migrantom – TVP to stálo 10000 zlotých. TVP pravdepodobne môže svojou nenávistnou kampaňou aj za vraždu starostu Gdaňska Adamowicza. K tomu ešte dávajú zaručené správy z hranice – štúdia s khaki Toyotou Hilux, hraničným stĺpom a uniformovaným pajácom
TVP je príklad toho, ako by to vyzeralo, keby sa riaditeľom RTVS stal súdruh Blaha.

Poľské médiá, ktoré nie sú naklonené PIS často inforujú aj o miestnych aktivistoch na hranici, preberajú informácie od BAH aj Grupa Granica.
Stalo sa aj niekoľko útokov na novinárov – známy je útok poľských vojakov na troch fotoreportérov, za čo dostali pochvalu od ministra obrany.

V každom prípade obe strany v tomto konflikte, kde sa s ľuďmi hrá ako s figúrkami na šachovnici porušujú medzinárodné zmluvy a dohody – Listinu základných práv EU, Ženevský dohovor o utečencoch a obe krajiny by sa za to mali zodpovedať. Z politického hľadiska je to zložitejšie, ale ľudia nemôžu byť rukojemníkmi hry na to kto vyššie vyští.

Prečo som to napísal? Podobná situácia sa denne odohráva na južnej hranici EU, na hranici Turecka s EU a FR/GB a všade po svete. Žijeme s tým spokojne, lebo sa nás to bytostne nedotýka. Posledná veľká kríza, ktorú sme videli takmer na vlastné oči bola v roku 2015. Táto akoby sa nás netýkala. V médiách sa o nej takmer nehovorí, politici nás nestrašia barbarskými hordami.
Je zima, mrzne a tam v lese sú ľudia. Celkom blízko nás. Bez pomoci, šikanovaní uniformami na oboch stranách hranice. Pomáhajú im iba miestni dobrovoľníci.

Rosenie okien – prečo vzniká a ako mu predchádzať | iStavebnictvo.sk

https://www.istavebnictvo.sk/clanky/rosenie-okien-preco-vznika-a-ako-mu-predchadzat

Rosenie okien – prečo vzniká a ako mu predchádzať

Zverejnené: 10. 3. 2011

Okno býva najslabším tepelnoizolačným prvkom domu. Dnes štandardné okenné dvojsklo Ug = 1,1 W/(m2K) aj vo veľmi kvalitnom drevenom či plastovom ráme sa za tuhých mrazov môže stať miestom intenzívneho zrážania vody. Riešením je zníženie vnútornej vlhkosti vzduchu alebo výmena dvojskla za trojsklo alebo dvojsklo s fóliou Heat Mirror, prípadne ďalšie opatrenia.

V tomto článku budeme výhradne riešiť rosenie okien z vnútornej strany. Rosenie okenného zasklenia na vonkajšom povrchu nie je technickou závadou, je naopak preukazom o vysokej tepelnoizolačnej účinnosti okien a budeme sa mu venovať aj v inom príspevku.

Ak sa na vnútornej strane okien, tzn. na zasklení, rámoch alebo na oboch, zráža v chladom období rosa, je to jasné znamenie, že vlhkosť vnútorného vzduchu je príliš veľká a povrch, ktorý sa rosí, je príliš chladný. Riešením je teda zvýšiť povrchovú teplotu vlhnúcich a rosiacich sa okenných plôch na jednej strane a znížiť vlhkosť vnútorného vzduchu na druhej strane. O tom pojednáva ďalší text.

Chladné okná – kedy a prečo

Chladný povrch okien, ako zasklenia, tak rámov, sa vyskytuje v zime a v prechodnom období, v lete tento problém nevnímame. Na vine sú ich horšie tepelnoizolačné vlastnosti. Povrchové teploty nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú obvykle obidva dolné rohy a po ňom celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Než tieto tvrdenia rozoberieme, urobme si malé teoretické odbočenie:

Odbočenie 1

Povrchová teplota na ploche okna (zasklenie alebo rám), pri ktorej poznáme súčiniteľ prestupu tepla U, je

kde
tP je povrchová teplota ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C,
tE je vonkajšia teplota ve °C,
U je súčiniteľ prestupu tepla ve W/(m2K),
RP je odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu v m2K/W a RN = 0,13 m2K/W je normový odpor při prestupu tepla na vnútornej strane povrchu. Ide štatisticky o najpravdepodobnejšiu hodnotu medzi všetkými možnými hodnotami RP.

Veličina U, súčiniteľ prestupu tepla okna, je daná normou definovaným vzťahom:

kde
RK je tepelný odpor konštrukcie v m2K/W a
rN = 0,04 m2K/W je normový odpor pri prestupe tepla na vonkajšej strane povrchu. Okamžité hodnoty rP tohto prestupového odporu závisia na konkrétnych klimatických podmienkach, hodnota rN je (podobne ako RN) je štatisticky najviac pravdepodobnou hodnotou.

Vzorec (1) plynie z normovanej definície súčiniteľa prestupu tepla konštrukcie (2). Ako nezávisle premenná vystupuje vo vzorci (1) veličina RP, tzn. skutočný odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu, zatiaľčo v hodnote premennej U je vždy použitá v zmysle definície (2) normovaná hodnota RN = 0,13 m2K/W. Viac o tomto súčiniteli sa čitateľ dozvie v článkoch Súčiniteľ prestupu tepla a ako sa počíta a Súčiniteľ prestupu tepla. Čo to je a ako sa s ním pracuje.. Koniec odbočenia.

Podrobnejší pohľad na vzorec (1) ukazuje, že povrchová teplota tP na vnútornej strane okna sa zvýši, keď sa

a) zníži súčiniteľ prestupu tepla U okna,
b) zvýši vnútorná teplota,
c) zvýši vonkajšia teplota,
d) zníži odpor pri prestupe tepla na povrchu okna.

Vplyvy na povrchovú teplotu, ktoré popisujú body a) až d), demonštrujú grafy na obr. 1 a 3, ktorých číselné hodnoty boli spočítané pomocou rovnice (1).

Obr.1. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vnútornej teplote vzduchu. Hodnoty sa vzťahujú k vonkajšej teplote -15 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.

Obr.2. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vonkajšej teplote. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.

Obr. 3. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na veľkosti prestupového odporu RP na vnútornej ploche zasklenia. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a vonkajšej -15 °C.

Dodajme, že odpor pri prestupe tepla RP na okne znížime jednoducho tým, že okno ovievame vnútorným vzduchom, napr. pomocou ventilátora. Ak je rýchlosť prúdenia vzduchu pozdĺž okna vysoká, tzn. že používame silný ventilátor, môžeme považovať tento odpor za nulový, presnejšie RP → 0 m2K/W. Týmto opatrením väčšinou celkom odstránime prípadné rosenie.

Naopak keď prúdenie úplne zastavíme, priblížime sa k medznej hodnote RP → 0,25 m2K/W pre bežné, sálavé (vysokoemisívne) povrchy alebo až k RP → 1,75 m2K/W pre povrchy tepelno reflexné (nízkoemisívne).

Vnútorné povrchové teploty okien nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú (v zime) zvyčajne obidva dolné rohy a po nich celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Príčiny sú dve. Jednak v týchto miestach bývajú tepelné mosty, a jednak práve tu je znížené prúdenie vzduchu, teda aj nižšia povrchová teplota a vyššie riziko rosenia.

Pokiaľ okná ovievame, môžeme k tomu použiť napríklad teplovzdušný fén, ktorý vzduch ohrieva. Tým jednoducho dosiahneme na povrchu okna vyššiu teplotu, než je vnútorná teplota, a rosenie úplne odstránime.

Poznámka: Príčinou chladných okenných plôch na vnútornej strane môže byť aj studený vonkajší vzduchu, ktorý preniká netesnými oknami a ochladzuje vnútorný povrch okna (zasklenia aj rámov). Takto ochladzované miesta sa môžu rosiť a hlavne v mrazoch sa tu môže tvoriť aj ľad. Rosenie či ľad je väčšinou dôkazom tohto typu ochladzovania vnútorného povrchu okna.

Vlhkosť vnútorného vzduchu a rosný bod

Keď dokážeme odhadnúť teplotu povrchu okna (zasklenia aj rámov, ak poznáme UG i UF), vieme aj odhadnúť, či sa v daných podmienkach okno rosí, resp. kedy rosenie nastane. K tomu potrebujeme poznať rosný bod. To je teplota, na ktorú musíme vzduch ochladiť, aby sa z neho začala zrážať hmla či sneh. Viac o tom v článkoch Difúzia vodnej pary – veličiny, hodnoty a jednotky, Difúzia vodnej pary v konštrukcii a Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program..

Ak bude rosný bod vnútorného vzduchu vyšší, než je teplota povrchu skiel alebo rámov okna, bude sa na povrchu zrážať rosa.

Začínajúce rosenie môže oddialiť, niekedy až odstrániť, zvýšené prúdenie vzduchu pozdĺž rosenej plochy, ktoré (popri tom, že zdvihne povrchovú teplotu, viď vyššie), urýchli odparenie rosy.

Rosný bod sa dá relatívne jednoducho určiť, pokiaľ poznáme vnútornú teplotu a relatívnu vlhkosť vzduchu. K tomu stačí bežný teplomer a vlhkomer. Rosný bod potom stanovíme pomocou upraveného Magnusovho vzorca, viď už spomenutý výpočtový program Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program:

kde
tR je rosný bod vnútorného vzduchu ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C a
RH je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v %.

Hodnoty rosného bodu v byte pri rôznych teplotách a rôznych relatívnych vlhkostiach vzduchu ukazuje graf na obr. 4. Uveďme niekoľko prípadov:


Obr. 4. Graf závislosti rosného bodu na teplote a relatívnej vlhkosti RH v percentách.

Príklad 1: Nech je vnútorná teplota 20 °C a vonkajšia –15 °C. Okenné zasklenie so súčiniteľom UG = 1,7 W/(m2K) má podľa vzorca (1) alebo podľa grafu na obr. 1 pri bežnom povrchovom prestupovom tepelnom odpore RP = 0,13 m2K/W povrchovú teplotu 12,3 °C. Ak je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu 50 %, je podľa Magnusovho vzťahu (3) alebo grafu na obr. 4 jeho rosný bod 10 °C; dôsledkom je, že sa okno nebude rosiť. Ak ale stúpne relatívna vlhkosť vzduchu na 60 %, rosný bod vzrastie na 12,6 °C a zasklenie okna sa začne rosiť.

Príklad 2: Môže sa stať, že nočná vonkajšia teplota klesne v zime na –25 °C, ostatné parametre zostanú rovnaké ako v príklade 1. Povrchová teplota zasklenia klesne na 10 °C, rosný bod, viď vyššie, tiež. Okno sa pri relatívnej vlhkosti 50 % začína rosiť: najskôr na miestach, kde je tepelný most alebo slabá prirodzená cirkulácia vzduchu, tzn. v dolných rohoch a na dolnej hrane styku zasklenia s okenným rámom.

Príklad 3: V noci často v byte znížime teplotu. Pokiaľ v predchádzajúcom príklade klesne v noci aj vnútorná teplota, dajme tomu na 15 °C, povrchová teplota zasklenia klesne na 6,2 °C. Keby po ochladení ostala rovnaká relatívna vlhkosť vzduchu 50 %, rosný bod by bol 5,3 °C. To vyzerá veľmi priaznivo, okno by sa nemalo rosiť.
V skutočnosti však býva nočný pokles teploty sprevádzaný zvýšením relatívnej vlhkosti, hlavne v miestnosti kde sa nevetrá. Toto zvýšenie je podľa výpočtového programu Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie podstatné, v tomto prípade vzrastie relatívna vlhkosť až na 70 %. Rosný bod je podľa vzorca (3) alebo grafu na obr. 4 necelých 10 °C, teda vysoko nad povrchovou teplotou skiel; intenzitu rosenia sme teda zvýšili..

Význam vetrania

K roseniu niekedy paradoxne dochádza až po výmene starých, nevyhovujúcich okien so zasklením UG ≥ 1,7 W/(m2K) za nové, ktorých rám je podstatne lepší a zasklenie je na úrovni UG = 1,1 W/(m2K). Dôvod je jednoduchý: zatiaľ čo staré, netesné okná zaisťovali vďaka vysokej infiltrácii (prenikaní vzduchu) výdatné vetranie veľmi suchým zimným vzduchom, nové a veľmi tesné okná – pokiaľ sú zatvorené – nevetrajú. A tak aj keď nové a kvalitnejšie okná majú v zime výrazne vyššiu povrchovú teplotu, môže sa kvôli ich tesnosti nahromadiť vo vzduchu taká vlhkosť z dýchania či potenia osôb, varenia, umývania, prania atď, že sa jednoducho orosia.

Vetranie je v domácnostiach vôbec, k dvojakej škode bývajúcich, podceňované. V novostavbe, ktorá nie je vetraná alebo v rekonštruovanom dome, ktoré sú podľa súčasných štandardov veľmi tesné, sa pri prevádzke a v prítomnosti obyvateľov hromadí vo vzduchu vydychovaný oxid uhličitý CO2 a vodná para.
Napr. štvorčlenná rodina, ktorej členovia vážia dokopy 220 kg, vydýcha za 24 hodín pri bežnej prevádzke približne 3,7 kg CO2 a 1,5 kg vodnej pary, ktorá pochádza iba z metabolického spaľovania cukrov. Minimálne dvojnásobné množstvo vodnej pary sa navyše uvoľní vypotením skonzumovanej vody, a ďalší významný prírastok pary sa uvoľní pri varení, umývaní atď. teda pri prevádzke bytu.

Urobme si obrázok o tom, ako tieto množstvá ovplyvnia vlhkosť a hladinu CO2 v byte o celkovom objeme, dajme tomu, 240 m3. Zdravotne odporúčané množstvá obidvoch plynov v danom priestore sú 0,3 kg (pri obsahu 700 ppmv CO2) pre oxid uhličitý a 2,1 kg pre vodnú paru (pri normou požadovanej relatívnej vlhkosti 50 %). Je vidieť, že bez dostatočného vetrania by sme v byte žili ako v dažďovom pralese (100 % vlhkosť) a dosť skoro by sme sa udusili. (Pozn.: na 1 kg vydychovaného CO2 pripadá 0,41 kg vydychovanej vodnej pary, vzniknutej v dôsledku metabolických dejov).

Záver

Článok s využitím technickej argumentácie ukazuje, že riziko kondenzátu (rosenia) na sklách a rámoch okien je vyššie pri nižšej tepelnoizolačnej kvalite okien a vyššej vlhkosti vnútorného vzduchu. Zároveň sú podané výpočtové nástroje, s ktorými je možné riziko rosenia okien predpovedať a navrhnúť také riešenia, že pri predpokladanej vlhkosti vnútorného vzduchu a minimálnych zimných teplotách sa roseniu okien vyhneme. Dôležitú rolu hrá popri vysokých, tepelnotechnických vlastnostiach okien tiež správne vetranie a to tak, aby sa relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v zime pohybovala do 50 %.

Slovenský dezolátizmus ako zlatá fontána so zdvihnutou mrežou (píše Michal Havran) – Komentáre SME

A kde sa to mali naučiť? Kde mali vidieť, čo je spoločnosť, čo sú pravidlá, kto im kedy vysvetlil, čo je to zákon? Odhliadnuc od rodinného pozadia, výchovy, ktorú zvláda tak málo ľudí, rovnako ako málo ľudí vie, že na sedadlo v kine ideme popred ľudí obrátení k nim tvárou, nie chrbtom, že v lese sa môžeme zdraviť a vo vysokých horách si hovoríme ahoj ako námorníci na Mississippi.

Z nich povstali dnešní politici

Kto im povedal, že taniere sa zo stola neodnášajú, kým všetci nedojedli, pretože v slovenskej reštaurácii stačí, že sa chvíľu nepozeráte a zmizne vám aj nedojedená polievka, aj príbor, aj obsluha?

Kto im povedal, ako sa dáva prednosť a že na kamarátov na detskom ihrisku sa nemieri ani vodnou pištoľou a ani zo žartu, pretože príde deň, keď môžete skončiť ako Alec Baldwin?

A kto ich kedy ochránil pred tým, že zberateľ zlatých mincí s tvárou obkľúčenou hokejovou striedačkou hovorí o novinároch ako o stádach prasiec, na ktoré sa varí voda, a kto im povedal, že takto nevyzerá politika v krajine, ktorá tristo rokov zápasí o svoje smerovanie a nikam neodchádza len preto, že nemá síl?

A kde sa mali naučiť, ako sa rozprávať so susedmi a s deťmi, ako majú písať komentáre, že nie je pekné ani správne žiadať smrť a vyhrážať sa smrťou a nie je to pekné ani zo žartu a nebolo to pekné ani na základke, keď vám ako deti hovorili židovské vtipy a smiali sa, lebo tak sa smiali doma, na negroch a na židákoch a buzerantoch.

A z nich povstali dnešní politici, aj včerajší politici, nevychovaná politická kasta dezolátov, neplatičov daní a majiteľov schránok, víťazov tendrov na Cypre a Belize, čerpačiek štátnej pomoci a európskych fondov, skrytí vlastníci akvaparkov a píl, autobusových firiem a sietí krčiem a dnes konvertovaných záchrancov uhorských kaštieľov?
Pretože oni nevedia, čo sú pravidlá

Oni, čo vyrastali na sídliskách ako autor textu, no nepovažujú to za svoj domov, ale hanbia sa za svoje detstvo, vždy snívali o Geissenovcoch a príbehoch na South Beach a jetoch a večnom lete, a keď sa už vrátili na miesta zločinu, do svojho detstva, skúpili revír a miestnu chajdu, odkiaľ niekoho pred sto rokmi vyhodili.

Tam sa cítia dobre, na čistinke, so zlatými dukátmi a kurvami a autami a otvorenými bazénmi počas pandémie, lebo oni sú z generácie, pre ktorú spoločnosť ani štát nič neznamenajú, im nezáleží na tom, kto bude kde v dozornej rade a či má na to predpoklady a vzdelanie, stačí, že spolu chodia na poľovačky a chodia spolu na Expo a na Donovaly.

Oni, otcovia a matky najhlbšej podstaty verejného života Slovenka, dezolátizmu nie ako nástroja na malomeštiacke pohoršovanie sa nad dehumanizáciou, ale ako vedomého životného štýlu, zakoreneného už dávno pred týmto režimom, ktorý nás mal ochrániť a kultivovať, dezolátizmu ako životnej podstaty a, povedané koučmi z telerána, životnej filozofie všetko zobrať, všetko vycicať, nenásytne, nekonečne, plnými dlaňami.

Nie ako socky v pevnosti Boyard, čo musia pchať ruky cez mreže a o chvíľu pustia divé zvieratá. Slovenský dezolátizmus ako zlatá fontána so zdvihnutou mrežou, vystavený Kohinoor Ružového pantera, pretože oni nevedia, čo sú pravidlá, nevedia, že sa nemá fetovať na zadnom sedadle so svojou štetkou (pôvodne biač) z moldavského klipu na fejkovej zakaukazkej MTV.

Nevedia, že na políciu nevyťahuješ chromého bratanca, ktorý slúžil niekde v Afganistane a dnes sa plazí pod kasou v Lidli, pretože inak to nevedia, iba sa vyhrážajú.

Oni napĺňajú slová o tom, komu sa čo stane, kto príde o miesto ako sestričky za zlú starostlivosť o pána v lešení a úradníčky v Pezinku za to, že to neurobili diskrétne.
Tridsať rokov boratovskej estrády

Oni nemajú zodpovednosť, oni neplatia ani za marsku a počas čakania si dajú do vrecka tik-tak, lebo to je hra na svet bez pravidiel, v ktorom vyzeráte lepšie, pôsobivejšie. Svet, v ktorom vládne dezolátstvo, politické dezolátstvo, odmietanie myšlienky spoločnosti a pomoci najslabším, odmietanie zodpovednosti za smrť.

Žiadna odvaha, v krajine Gabčíka a Goliana, iba smradľavá vypočítavosť, zbierky zlatých mincí a hnedých lajkov, chuť chodiť po hlavách ľudí najdlhšími opätkami a opäť a znova, verní dezolátstvu, ktoré vidia tieto partizánske skupiny z Lidla a Tesca.

Chudáci, vyrastajúci v krajine, kde ide Róm sedieť za ukradnutý chlieb na trinásť rokov a chalani a dievčatá za joint na desať, no nikto sa neobáva o životy tých, čo tridsať rokov rozoberajú november, tridsať rokov rozkladajú spoločnosť svojím životným štýlom a vkusom.

Tridsať rokov boratovskej estrády v krajine, ktorá mohla mať všetko, pretože začínala dobre, v dobrom čase a na najlepšom mieste, no zničilo ju naše dedičné dezolátstvo, neúcta a nepochopenie pravidiel.
Hodnotné je, čo sa blyští

Nepochopenie, že pravidlá sú spoločnosť a spoločnosť sú pravidlá, že isté veci musíte dodržiavať, lebo sme sa tak dohodli, že nebudeme chodiť nakupovať v húfoch zdivených právnikov v maskáčoch, že v radoch sa nepredbiehame, že sa zdravíme a jeme príborom, že zlaté mince zbiera ľudácka sedľač, pretože hodnotné je, čo sa blyští, zlato a topánky z ľudskej kože.

A že vďaka právu môžeme žiť v relatívnom pocite bezpečia, že násilná smrť je u nás zatiaľ iba hlúpou náhodou a nie najvyšším štádiom politického dezolátsva, nášho historického životného štýlu, našich skúsenosti a možno evolučnej stratégie, ako prežiť so všetkým z moderného štátu v krajine zovretej predkresťanskými pohľadmi na vedu a vyšinutými, vražednými teóriami o ženskom tele.

Odkiaľ to teda majú vedieť, keď každú nedeľu vidia v televízii samých seba pri kase v Lidli, akoby tam boli spolu, rovnaká dikcia, primitivizmus, chýbajúca výchova, neúcta v spoločnosti a k občanom, opovrhovanie, pretože tým sa stala väčšinová slovenská politika.

Prázdna ako vykradnutý poľský kamión na ukrajinskej pumpe, plaziaca sa pod kasami celej republiky, kopajúca kolenami do každého dedinského automatu, či niečo nevypadne, zlatá minca, akcie alebo aspoň miesto na Expo, odfotiť sa so šejkom a neukázať mu, čo som písal o islame.

Krajina, kde si všetci dávame pod pazuchy dezodolant.

Majú kolagénové doplnky zmysel? Pohľad vedy a medicíny

https://dennikn.sk/blog/2587841/maju-kolagenove-doplnky-zmysel/

Majú kolagénové doplnky zmysel? Pohľad vedy a medicíny
Lívia Hlavačková

Namiesto stručného áno či nie vás zoberiem na zaujímavú cestu kolagénu v našom tele a na jej konci si budete vedieť odpovedať aj sami. Čítanie vám zaberie asi 10 minút.

Začnime tam, kde to začína pre naše telo – výrobou kolagénu. Alebo nie, začnime tým, čo je to vlastne ten kolagén.
Čo je kolagén

Kolagén je proteín/bielkovina živočíšnych tiel. Ľudské telo tvorí najmenej 29 rôznych typov kolagénov (1). V čase, keď som sa na typy I a III v cievach zameriavala vo svojej dizertačnej práci, sme ich poznali 28. Výskum ide vpred a postupne sa učíme o molekulách ako kolagén či elastín viac a viac. Niektoré typy kolagénov tvoria pevné vlákna, iné robia sieť, niektoré sú tuhšie, ďalšie sú skôr elastickejšie.

Rôzne typy kolagénov majú rôzne funkcie v tele. Sú v koži, šľachách, kostiach, pľúcach, cievach… vlastne prakticky všade v organizme. Kolagény sú najčastejším typom proteínu v tele a z nich si prvenstvo drží kolagén typu I (2).

Pre jednoduchosť budem teda písať o type I; s ostatnými je to aj tak podobné. Apropo, všimnite si tvrdenia o prípravkoch, ktoré by vraj mali zvyšovať množstvo vášho kolagénu. Máloktorý spomína, ktorý z tých 29 typov by mali zázračne ovplyvňovať. Kolagén XXV sa napríklad spája s rozvojom Alzheimerovej demencie, ten asi nemyslia. (3)
Cesta kolagénu sa začína v bunke

Dobre, teraz už tá výroba. Naše bunky sa pri tvorbe kolagénu rozhodne nenudia, je to zložitý proces.

Plány na výrobu sú uschované tam, kde všetky ostatné – v DNA. Bunky si sprístupnia potrebnú časť DNA a prepíšu si informáciu z génov do mRNA. mRNA je teraz slávna zásluhou vakcín, no naše bunky ju denne používajú, aby dostali informáciu z jadra/z DNA do cytoplazmy/výroby.

Kód v mRNA preložia do reči aminokyselín = základných stavebných jednotiek všetkých bielkovín. Bunky produkt ďalej zložito upravia v mnohých krokoch; v jednom treba napríklad aj vitamín C, v inom meď.

Kolagén sa však nevytvorí v bunke celý. Predpripravené súčiastky sa transportujú von z bunky. Tam, mimo bunky, sa kolagén poskladá do hotovej formy, ktorá je na bunku priveľká (4)
Rovnováha je dôležitejšia než „veľa kolagénu“

Za normálnych okolností je tvorba a rozklad kolagénu v rovnováhe.

Na nejakej stránke predajcov kolagénov som zbadala reklamné tvrdenie, že vraj po štyridsiatke sa už kolagén nevytvára. Somarina.

Vyrába sa celý život, tvoria ho aj bunky väziva po osemdesiatke. Starnutím sa však postupne mení a narúša rovnováha výroby a rozkladu. Vo výsledku ho môže byť niekde dokonca viac a nevhodne sa ukladá (fibróza) a inde menej než treba. (5)

Negatívne na kolagén v koži vplývajú aj rôzne vonkajšie faktory vrátane UV žiarenia. Dohneda opálená kráska v reklame na kolagénový výživový doplnok je taký zaujímavý paradox. (6)

Reklamy tiež tvrdia, ako ich prípravky stimulujú tvorbu kolagénu a aké je to super. Je to však naozaj dobré, mať čo najviac kolagénu v tele? Sú choroby, pri ktorých sa tvorí viac kolagénu, než by sa malo. Takými je napríklad sklerodermia. Kolagén sa tiež môže hromadiť v orgánoch aj pri iných chorobných stavoch, napríklad jazva v srdci po infarkte či fibróza v pečeni, keď človek dlhodobo športuje len s pohárikom v ruke. Našťastie sú tie vzletné hlášky o stimulovaní tvorby kolagénu len prázdne reklamné frázy, takže sa nemusíte báť. Jedenie kolagénu vám nič takéto nespraví. Jeho nadbytok v potrave nestimuluje tvorbu kolagénu, to vysvetlím ďalej.
Kolagén má špecifické zloženie

Aminokyseliny, z ktorých sa kolagén skladá, sú preň špecifické. Obsahuje veľa glycínu, prolínu a hydroxyprolínu (7). To si nemusíte pamätať, to sú len názvy špecifických aminokyselín, aby sme sa nateraz zorientovali.

Aminokyseliny máme všeobecne:

    esenciálne – musíme ich prijať v strave
    podmienečne esenciálne – za určitých okolností ich musíme prijať v strave, inak sa vyrobia
    neesenciálne – telo si ich vyrobí

Glycín a prolín sú podmienečne esenciálne. Trebárs glycín si telo vie nasyntetizovať, ale nevyrobí sa ho zvyčajne dosť, aby sa pokryli potreby pre tvorbu kolagénu (8).

Pre orientačnú predstavu, koľko tých esenciálnych potrebujeme: z esenciálnych aminokyselín máme asi najvyššiu potrebu aminokyseliny zvanej leucín, ktorého by mal dospelý človek denne prijať asi 3 g (9); 100 g varených kuracích pŕs obsahuje asi 2 g leucínu (10).

Nie je nutné prijať všetky aminokyseliny na jednom tanieri. Stačí, ak sa to vykryje pestrou stravou počas dňa. Aj preto je jednostranná strava v podobe kukuričných lupienkov ráno, cestovín s kečupom na obed a rožku s maslom na večeru problém – ľahko môže niečo chýbať.
Na scénu vstupuje slávny hrdina – kolagén z potravy

Zjedená kolagénová molekula si zázračne nepovie, že: „Aha! Na obal mi napísali, že som superkolagén proti vráskam, tak sa magicky prenesiem do kože na tvári, nech je krásny pán ešte krajší!“

Keď kolagén (akýkoľvek) zjeme, zaútočí naň žalúdočná kyselina, potom enzýmy v žalúdku a v čreve. Tie ho rozbijú na márne kúsky, čo je dobre, lebo iba také dokážu bunky prijať. To, čo sa nestihne rozložiť na menšie, spláchnete časom do záchoda.

Aké malé musia byť tie kúsky, aby ich telo využilo? Malé = aminokyseliny.

Z kolagénu prijatého stravou sa aminokyseliny vstrebú v čreve do krvi, odtiaľ idú do pečene, potom do celého tela.

Túto cestu absolvujú v spoločnosti aminokyselín z mlieka, tofu, šošovice, cíceru, pšenice a akýchkoľvek iných. Telo nediskriminuje aminokyseliny podľa pôvodu. Je mu srdečne ukradnuté, odkiaľ dostane svoj glycín a prolín. Vydoluje si ho hoci aj z fazule či orechov.
Čím sú kolagénové doplnky špeciálne?

Ak kolagén rozbijeme na menšie kúsky ešte v procese prípravy potraviny, telo sa k aminokyselinám ľahšie dostane. Viete, ako sa volá trocha rozbitý kolagén? Želatína. Áno, gumené medvedíky sú plné kolagénu (a cukru).

Čím sú teda tie kolagénové výživové doplnky také špeciálne?

Prvá špecialita je to, že kolagény rozbili na ešte menšie časti procesom zvaným hydrolýza. Takže telo má teoreticky šancu vstrebať z toho viac. Sú výskumy, ktoré ukazujú, že to tak aj naozaj je (11), a iné, podľa ktorých získame zo želatíny aminokyseliny rovnako dobre ako z drahého doplnku. (12) Veľa závisí od konkrétneho preparátu a tiež individuálnych odlišností medzi ľuďmi. Chcelo by to veľký výskum na veľkej vzorke, aby sme vedeli odlíšiť náhodu od faktu.

Druhá špecialita oproti želatíne je možnosť použiť rôzne zdroje kolagénu. Pri výrobnom procese ľahšie odstránia nepríjemnú chuť či zápach a spravia z tých prasacích koží lákavejší produkt. Napríklad morský kolagén je z rybích koží, kostí, chrupiek a podobne.

Rastliny kolagén nerobia vôbec. Takže vegánsky kolagén vznikol v laboratóriu pomocou geneticky modifikovaných baktérií či kvasiniek. Vloží sa do nich gén pre výrobu kolagénu, prilejeme im tam roztok aminokyselín, vitamínu C a iných látok a necháme ich kolagén poskladať ako lego podľa návodu. (13) Druhá možnosť výroby vegánskeho kolagénu je rozdrobiť iné bielkoviny z rastlín a z úsekov chemicky vyskladať niečo, čo by malo pripomínať zvierací kolagén. Čistá príroda, čo vám budem hovoriť. (14)

Pre telo je to však stále to isté = zdroj aminokyselín.
Čo sa stane s aminokyselinami, ktorými sme sa plánovali omladiť?

Viaceré výskumy ukázali, že nedostatok aminokyselín limituje výrobu kolagénu, ale ich nadbytok ju nestimuluje. (15, 16, 17) Z toho pohľadu vôbec nedáva zmysel reklamné tvrdenie, ktoré vás presviedča, že sa máte napchávať externým kolagénom, pretože ho od istého veku nesyntetizujete. Ak ho netvorím, načo by som mala jesť stavebné látky navyše? Ehm… No nič.

Čo sa teda stane s aminokyselinami zo želatíny, z huspeniny, kože grilovaného kurčaťa či z kolagénového doplnku? Tu sú možné tri scenáre:

    príjem aminokyselín > potreba – teda zjete aminokyselín viac, než telo potrebuje na stavbu vlastných bielkovín. Ak zjete proteínov, hoc aj tých kolagénových, priveľa, telo ich využije ako zdroj energie. Kalórie ako kalórie. Takže podporíte skôr tvorbu svojich tukových zásob a možno priberiete. Žiadna stimulácia tvorby kolagénu sa nekoná.
    príjem aminokyselín = potreba – teda máte aminokyselín tak akurát. Keďže kolagén je najčastejší proteín ľudského tela, je dobrá šanca, že aminokyseliny padnú práve na jeho výrobu. Či to však bude na kosti, na opravu cievnej steny, novú jazvu v srdci po infarkte, na väzivo do cirhotickej pečene či na vašu kožu, to neviete. Ak telo práve bojuje s infekciou, možno si z tých aminokyselín poskladá protilátky. Inokedy ich možno použije na také „nudné“ veci ako enzýmy (pokojne aj tie, čo kolagén rozkladajú), hemoglobín či inzulín. To, že vy sa nadžgáte kolagénovým doplnkom špeciálne kvôli pokožke, je vášmu telu fuk.
    príjem aminokyselín < potreba – vo vašej strave nie je dosť tých správnych aminokyselín. V takom prípade telo využíva dodané aminokyseliny na tvorbu bielkovín, ktoré sú kľúčové pre život; vlasy a nechty to nebudú. Ak dodáte svojmu podvyživenému telu zrazu to, čo potrebuje, pravdepodobne uvidíte pozitívne zmeny. Bodaj by nie. To je reálne jediná situácia, keď by mohli mať doplnky s kolagénom zmysel. Vždy je však lepšie upraviť si svoju životosprávu tak, aby takýto scenár nastal iba vzácne. Tak totiž máte väčšiu šancu prijať nielen čistý kolagén, ale aj iné potrebné živiny, vitamíny, minerály a stopové prvky, ktoré možno chýbajú tiež, len o tom nehovorí toľko reklám.

Kľúčová informácia teda je – musíte dodať telu pravidelne všetky aminokyseliny v dostatočnom množstve. Potrebujete na to drahé výživové doplnky? Nie.
Drahý doplnok alebo želatína

Možno ste počuli, že sú výskumy, podľa ktorých sú tie kolagénové doplnky najviac super. Sú také výskumy.

To, čo väčšinu z ich spája, je porovnávanie s placebom (teda nie napríklad so želatínou či iným zdrojom bielkovín, aby sme videli, či fakt potrebujeme drahý preparát), výskum na bunkách či zvieratách či na malej vzorke ľudí (nízka kvalita), a opatrné závery, ktoré hovoria o „sľubných výsledkoch“. (18, 19, 20, 21) Vo vedeckom jazyku to znamená – tešíme sa, že to aspoň dačo spravilo, ale na definitívne tvrdenia musíme spraviť oveľa, oveľa väčší a kvalitnejší výskum.

Predajcovia vám však takýto detail nepovedia, lebo tomu obvykle sami nerozumejú. S niekoľkými predajcami výživových doplnkov som sa zhovárala. Mnohí absolútne netušili, čo ľuďom ponúkajú, len „vedeli“, či skôr verili, že je to vynikajúce. Ale, samozrejme, stretla som aj vzdelané výnimky.

Sú výskumy, podľa ktorých rovnaký efekt dosiahnete so želatínou. Ak si k nej dáte ovocie alebo iný zdroj vitamínu C, budete to mať pokryté celé. V prípade, že to jete pre svoj pohybový systém, potrebujete cca 15-20 g želatíny s vitamínom C asi hodinu pred cvičením. (4) Ak máte radi tlačenku, mäso v aspiku, huspeninu či iné podobné veci, tak aj z nich sa dostanete k potrebným aminokyselinám. Každému podľa jeho chuti.
Môžem si ublížiť? Asi nie.

Ak vám nechutí želatína a beriete alebo zvažujte kolagénové doplnky výživy ako DOPLNOK VÝŽIVY, teda ako zdroj špecifických aminokyselín, užite si to. Doplnky výživy by mali byť bezpečné ako akékoľvek iné potraviny, pretože to je reálne všetko, čo to je – prášková potravina. Ruku do ohňa však za ich stopercentnú čistotu dá málokto.

Pri náhodnom testovaní sa v takýchto kolagénoch už našiel arzén (64 % testovaných prípravkov), olovo (37 %), ortuť (34 %) a kadmium (17 %), a to napriek tvrdeniam ako „prírodný“, „čistý“ či „najčistejší zdroj“ (22). Ale aby som k nim bola fér, takéto chuťovky sú problémom mnohých doplnkov výživy, nielen kolagénov (23). Výživové doplnky totiž nemajú povinnosť systematicky kontrolovať kvalitu a čistotu výroby, ako sa vyžaduje od liekov. Jedna šarža môže byť v pohode, ďalšia nie.
Potrebujem vôbec dopĺňať nejaké aminokyseliny?

Ak ste zdraví, platí, že kým niekto dôkladne nezanalyzuje každé sústo, čo zjete, tak vám nemá ako povedať, či doplnenie aminokyselín naozaj potrebujete. Bavíme sa totiž o približne gramových množstvách jednotlivých aminokyselín denne. Ich množstvo v krvi sa navyše počas dňa mení podľa toho, čo zjete; takže ani odber krvi by nepomohol. Ak máte závažný, chronický nedostatok niektorých živín, prejaví sa to chorobnými príznakmi, ktoré môže diagnostikovať lekár, ale to už je iná vec.

Videli ste Vlka z Wall Street a pamätáte si historku s perom? Bežný marketingový ťah je presvedčiť vás, že vám niečo chýba, a potom vám ponúknuť riešenie v podobe svojho výrobku…

Najlepšie si svoju potrebu odhadnete sami. Napríklad tak, že týždeň či dva si budete sledovať, čo jete, a orientačne si to vyhodnotíte podľa rôznych nutričných tabuliek či aplikácií. Ako som však už písala, lepšie je upraviť jedálny lístok, než hneď siahnuť po doplnkoch.

Najdôležitejšie však je od kolagénov vo výžive nečakať zázraky. Nech vám predajcovia tvrdia, čo chcú, kolagény nie sú magické elixíry, ani žiadne fontány mladosti. Toto nie je fantasy. Verte mi. Fantasy píšem dlhšie, než sa venujem farmaceutickej medicíne. Onedlho mi vyjde ďalšia kniha.

Copyright © N Press s.r.o.
You are seeing this message because ad or script blocking software is interfering with this page.
Disable any ad or script blocking software, then reload this page.