Monika Kompaníkováštvrtok 19. januára 2017
Aby ste si urobili obraz, stačí hoci aj krátka cesta priemerného pracujúceho občana do roboty z Pezinka do prosperujúcej Bratislavy.
Robert Fico sa zastrája, že bude opäť cestovať po Slovensku. Slovensko je totiž úplne iné, ako ho opisujú médiá, a on sa o tom opäť presvedčí počas starostlivo pripravenej cesty vládnou limuzínou. Vezme aj nastupujúcu generáciu Smeru a predstaví im to svoje Slovensko: radostnou piesňou spievajúcu krajinu čistých riek, majestátnych hôr, jedinečného folklóru, skvelej gastronómie, šikovných mladých ľudí a nádejných vedcov, prosperujúcich rodinných firiem aj konkurencieschopných veľkých podnikov, krajinu, ktorej prekvitajúce regióny spája sieť diaľnic a železničných tratí, krajinu bez imigrantov a korupcie, s nízkou nezamestnanosťou, so sociálnymi balíčkami a vlakmi zadarmo. Nádhera žiť v takej krajine.
Aj my ostatní občas cestujeme po Slovensku, no na ukážku toho nášho každodenného Slovenska stačí aj oveľa menej – netreba vyťahovať extrémy, pobudnúť v osade či resocializačnom centre –, stačí hoci aj krátka cesta priemerného pracujúceho občana do roboty z Pezinka do prosperujúcej Bratislavy. Stačí sa ráno prebrodiť blatom k železničnej stanici, pretože najbližšie záchytné parkovisko s dostatočnou kapacitou pre pracujúcich, čo chcú využívať hromadnú dopravu, sa nachádza v Hainburgu, potlačiť sa v preplnenom vlaku, pretože študenti sa síce začali voziť zadarmo, no na počte vozňov sa to neprejavilo a konkurenciu na trate nepúšťame.
Ak stojíte v uličke, treba dobre podržať dvere na opotrebovaných súpravách, aby ste počas cesty nevypadli na nejakú nelegálnu skládku, ktorých je popri trati neúrekom, ak sedíte, môžete si čítať optimizmom nabité noviny strany Smer, ktoré vo vlakoch ŽSR nájdete. Treba sa vyhnúť protislovenským prostitútkam v dennej tlači a pohľadom von. Naľavo číha rómska osada Glejovka, o kúsok ďalej umierajúca biosférická rezervácia Jurský Šúr a priamo na jej okraji rozrastajúce sa logistické centrum, napravo vinohrady, ktoré ustupujú divokej výstavbe.
Cestou sú na dohľad ďalšie zlyhania stavebných úradov, súdov, polície, opulentné čierne stavby aj rozpadajúce sa kultúrne pamiatky, výšková budova na Šancovej, Bonaparte aj azylové centrum Maják nádeje. Na hlavnej stanici môžete pozerať na stále nezrekonštruovanú budovu a bilbordmi vytapetované fasády alebo môžete sklopiť zrak a sledovať výtlky a rozbité obrubníky, kľučkovať pomedzi divoko parkujúce autá – najmä v zime to odporúčam, pretože aj malá nehoda znamená riziko, že zakúsite tú najchrumkavejšiu slovenskú realitu – zdravotníctvo.
V práci frustrovaný zamestnávateľ, ktorý vie, že dane a odvody, čo platí, pretečú cez nejaký tender do niečieho vrecka, a zamestnanci zavalení nezmyselnou administratívou a povinnosťami voči štátu. Atď., atď. A to je ešte len pol deviatej ráno. A, vnímajúc toto všetko okolo seba, môžete si akurát tak pogratulovať, že máte zmysluplnú prácu, že tečie teplá voda, že už vyrástli deti a nemusíte nikoho podplácať, aby dostali miesto v škôlke, a že rodičom ešte netreba zháňať lieky a slušného doktora. Toto je naše každodenné Slovensko, pán premiér.