Archív kategorií: Nezaradené

rusko,novinar

Trochu o tom, ako vyzerá dnešné Rusko, nepriatelia ľudu sú už dávno, jj, ale toto je o malý kúsok vpredu.
Ponurý text od novinára Arkadija Babčenka, ktorého v tieto dni roznášajú na kopytách na najvyšších miestach a v médiách. Takto sa kedysi „travili“ napr. Pasternak, Sacharov, Achmatovova ai.
Chcete vedieť, čo je to hon na inak zmýšľajúcich ľudí v putinskom Rusku, tzv. „travľa“? Porozprávam vám o ňom. Na svojom príklade. Hon na mňa už bol i predtým, ale teraz je ten výpad silný ako nikdy predtým.
Pred niekoľkými týždňami spadlo ruské vojenské prepravné lietadlo s vojenským zborom, ktorý letel do Sýrie vystupovať pred ruskými pilotmi, ktorí bombardovali Aleppo. Napísal som o tom post na Facebooku. Neutrálny. Neboli v ňom žiadne výzvy, ani urážky. Iba som pripomenul, že ruská armáda bombarduje Aleppo bez ohľadu na to, kde je civilné a kde necivilné obyvateľstvo, že tam hynú po desiatkoch deti, že fotografie tých detských úmrtí obleteli celý svet, že Rusko je agresorská krajina, ktorá anektovala Krym, okupovala časť Ukrajiny, čím začala uzurpátorskú vojnu, ktorá priviedla k úmrtiu minimálne desiatich tisícov ľudí. Dovtedy okupovala časť Gruzínska a bombardovala mestá tam. A ja, po všetkých tých vojnách a úmrtiach, pociťujem pri smrti predstaviteľov okupačnej armády iba jedno – ľahostajnosť.
A niekomu sa tento post – podotýkam, že nie novinový článok, nie televízny príspevok, ale obyčajný post na Facebooku! – zdal byť nedostatočne vlasteneckým. A spustilo sa.
Ako prvý vystúpil poslanec Štátnej dumy Vitalij Milonov – známy homofób a tmár, iniciátor zákonov, obmedzujúcich práva sexuálnych menšín, človek, ktorý sa osobne zúčastnil na útokoch na predstaviteľov a predstaviteľky LGBT. Milonov vyzval na odobranie občianstva mne a Božene Rynskej – ešte jednu novinárku, ktorá, ako sa mu zdalo, tiež napísala post s nedostatočnou úrovňou vlastenectva – odobrať občianstvo, vyhostiť z krajiny a skonfiškovať majetok.
Potom sa ozval senátor Franc Klincievič, ktorý vyzval verejnosť k tomu, aby sa s nami vysporiadalo „podľa zákona“ a ktorý veril, že „reakcia sa dostaví“. A hon sa na nás následne zosypal ako lavína.
K tomu prizvali všetky sily propagandistickej mašinérie. Prvý kanál – najväčší štátny televízny kanál v Rusku – vyzval na vytvoreniu petície za to, aby nám odobrali občianstvo a vyhostili z krajiny. Za jeden deň tú petíciu podpísalo stotridsaťtisíc ľudí. Ďalšia propagandistická agentúra „Life“ sa podujala na služobný trestný čin a za pomoci služby policajných komisárov mi vyfabrikovala administratívnu pokutu – údajne za cestovanie načierno v autobuse – pričom ja, vojnový veterán, mám cestovanie zadarmo. Ide o obyčajnú prax v Rusku, robí sa preto, aby človeku zobrali možnosť odísť z krajiny za dlhy. Aby som proste nezdupkal.
Vymysleli aj počítačovú hru v žánri beat’em up, v ktorej sú výzvy ako „vyrovnaj sa s nepriateľmi Vlasti vlastnými päsťami a čižmami.“ Tých nepriateľov „bude treba biť, až kým sa neohnú.“ Biť, kým sa neohne, vyzývajú mňa. Ja som postava tej hry.
Post Boženy Rynski teraz preveruje Generálna prokuratúra. Prax ukazuje, že výsledkom takejto previerky bude trestné stíhanie – čo znamená až päť rokov odňatia slobody. Všimnite si, že sa Generálna prokuratúra nezaoberá vyšetrovaním príčin leteckej katastrofy, ale vyšetrovaním postu na Facebooku. A pri dome Boženu vyčkávajú provládne červené gardy, ktoré sa z času na čas snažia dostať do jej bytu. Oblievanie inak zmýšľajúcich ľudí zeleným dezinfekčným prípravkom (zeľonka) alebo fekáliami je v Rusku taktiež obyčajnou praxou. Nedávno bola za svoje články obliata fekáliami novinárka Julija Latynina. A „zeľonkou“ mnohonásobne obliali aj mojich aktivistických kamarátov, napríklad Marka Gaľperina – za to, že vyšiel na ulicu s protivojnovými plagátmi. Vlastenci napadli človeka za to, že protestoval proti vojne – čo je to, ak nie stopercentná analógia s Remarqueovými románmi?
Na internete je zverejnená adresa môjho domu s výzvami „prísť na návštevu“. Správy s hrozbami vyúčtovaním si to so mnou a mojou rodinou mi teraz prichádzajú v tisíckach – na poštu, na Facebook, aj telefonicky. Útoky na inak zmýšľajúcich ľudí v Rusku sa používajú už dávno, číslo takýchto prípadov sa ráta už na stovky. Pri takýchto útokoch sa používajú basebalové palice, kovové tyčky a aj sklené fľaše. Posledný takýto prípad bol celkom nedávno – neznámi zaútočili na môjho priateľa novinára Grigorija Pasko, ktorého zmlátili. A nato ho ešte aj vyšetrovacia komisia obvinila z terorizmu a teraz sa ho snaží poslať za mreže. A to všetko pri tom, že si Pasko už odsedel štyri roky za údajnú „špionáž“.
Provládny tmársko-patriotický televízny kanál „Cargrad“ dáva dokopy TOP 100 najzúrivejších rusofóbov, kde som na 10. mieste. Ja, človek, ktorý bol dvakrát na vojne ako vojak tejto krajiny.
Ďalej je to ešte lepšie. Jedny z najpopulárnejších ruských novín píše článok s titulkom „Neľudskej hávedi, ktorá sa teší z katastrofy, treba odobrať občianstvo“. Pri tom sa z tej katastrofy, opakujem, nikto vlastne ani netešil, ani nebol škodoradostný.
Ten článok je napísaný v takom štýle, že ho nevyhnutne treba citovať: „Dokedy budeme tolerovať tých, ktorí sa v sociálnych sieťach tešia z tragédií v Rusku? Tešia sa naschvál, otvorene a vyjadrujú sa pritom urážlivo. Práve dnes, a to obzvlášť ostro, sa žiada takýchto bohaprázdnych ľudí zobrať na zodpovednosť a potrestať za špinavé slová spravodlivou odplatou. A začať proti tým Rusom, ktorí sa dnes otvorene škodoradostne tešia, procedúru zbavenia občianstva. Vojna dnes nie je iba v Sýrii, kam letelo naše vojenské lietadlo s civilmi. Vojna je dnes aj v Rusku, aj keď len informačná, ale vojna. A chrániť sa musíme podľa zákonov vojenských čias. Nie je načase, aby sa v tejto súvislosti ukázal na svet zákon „O neprípustnosti vyjadrovania jasavých reakcií pri udalostiach tragických pre Rusko“?
Hej-hej, dobre ste počuli. Navrhujú prijať zákon „O neprípustnosti vyjadrovania jasotu“. Okrem toho túto iniciatívu už chvália aj niektorí zákonodarci! Myslím, že ten zákon schvália. Vtedy bude podľa neho možné nedostatočne žialiacich ľudí posielať do väzenia zákonne.
Celkovo sa tento článok štylistikou vôbec nelíši od článkov stalinských novín 30. rokov – z čias Veľkého teroru – keď „nepriateľov ľudu“ vyzývali „vystrieľať ako besné psy“. Mimochodom, „vystrieľať“ sa v tomto článku spomína tiež – navrhujú vrátiť trest smrti. Kolegovia neodišli ďaleko od čias represií, keď v stalinských lágroch zmizli milióny občanov. A možno, že je to naopak – vracajú sa k ním sedemmíľovými krokmi.
Tie isté noviny spravili pod článkom aj anketu „Čo si myslíte o Rusoch, ktorí sa škodoradostne tešia z katastrofy“ a prvý bod v nej znie takto: „Je to neľudská háveď, takým treba odobrať občianstvo“. Štyridsať percent ľudí, ktorí hlasovali, si myslí, že my inak zmýšľajúci ľudia sme „neľudská háveď“.
Druhé najpopulárnejšie noviny – tiež provládne – píšu v rovnakom štýle: „nechutný pľuvanec“, „jurodiví“, „päť rokov v ženskej kolónii“. Oficiálna predstaviteľka Ministerstva zahraničia (!) Marija Zacharova používa termíny „sviniari, vydriduchovia, špina“. No a čerešnička na torte je tlačový tajomník Prezidenta Ruska (!) Dmitrij Peskov, ktorý si myslí, že sú to „odporné prejavy šialenstva“.
Nerobím si srandu. Tlačový tajomník Ministerstva zahraničia a tlačový tajomník Prezidenta Ruska nazývajú mňa a takých ako ja dobytkom, špinou a odpornými šialencami.
A to vám teraz hovorím iba o najviditeľnejších prípadoch. V hone sa totiž podľa mňa vyznamenali všetky štátne médiá. A sú ich desiatky. To je neuveriteľný prúd dehumanizácie a vulgarizácie, ktorému sa nedá vzdorovať. Propaganda a „boj s nepriateľmi“ je v putinskom Rusku prioritným štátnym kurzom a vydeľujú sa na ne gigantické prostriedky.
Hon na nepriateľov je veľmi účinný nástroj. Človeka totiž strašne vysiľuje. Za niekoľko dní ho dovádza do mentálneho vyčerpania. V KGB vedia, ako na to. Majú totiž dobrých učiteľov.
Čakali ste už niekedy na to, že vás zatknú? Nedaj boh vám spoznať, čo to je. Čakanie na zatknutie alebo domovú prehliadku, podhodené drogy, obvinenia z pedofílie (to je tiež iba obyčajná prax, práve tak nedávno zatkli hlavu kareľského oddelenia mimovládky „Memorial“ Jurija Dmitrijeva, práve takúto provokáciu sa snažili urobiť s disidentom Vladimirom Bukovským, ktorý bol dvakrát vyhostený z Ruska), bitky pri vchode do domu, útoky na ulici, výstrely do chrbtice.
Je to ťažké. Je to skutočne ťažké. A je to najmä hrozné. Hrozné, čo sa deje s krajnou. Do akej priepasti sa valí. A do čoho sa môže dovaliť.
V škole, keď som sa učil dejiny, som nijako nedokázal pochopiť, ako sa Nemecko, celá krajina, mohla pomiasť. Ako mohla celá krajina začať hon na Židov, robiť pogromy, vyháňať, zabíjať v prielukách medzi domami a nakoniec dôjsť k spaľovaniu ľudí v exterminačných lágroch. Nedokázal som pochopiť, ako sa ZSSR, celá krajina, mohol pomiasť. Ako v ňom milióny mohli začať písať udania, hubiť ľudí na základe triedy, ohlasovať celé národy za nepriateľov a deportovať ich. Bol som si istý, že tie časy sa už nevrátia. Nikdy.
Teraz mám možnosť tento proces pomätenia mysle pozorovať naživo. Na vlastnej koži. Do lágrov ešte nedošlo, ale všetko ostatné už v putinskom Rusku je.
Arkadij Babčenko Aftenposten www.aftenposten.no/meninger/kronikk/Vi-hetses_-trues_-jages_-bankes-opp-og-fengsles-Fordi-vi-tenker-selv-i-Putins-Russland–Arkadij-Babtsjenko-612485b.html
(preklad z jeho FB)

rusko,novinar

Trochu o tom, ako vyzerá dnešné Rusko, nepriatelia ľudu sú už dávno,
jj, ale toto je o malý kúsok vpredu.

Ponurý text od novinára Arkadija Babčenka, ktorého v tieto dni
roznášajú na kopytách na najvyšších miestach a v médiách. Takto sa
kedysi „travili“ napr. Pasternak, Sacharov, Achmatovova ai.

Chcete vedieť, čo je to hon na inak zmýšľajúcich ľudí v putinskom
Rusku, tzv. „travľa“? Porozprávam vám o ňom. Na svojom príklade. Hon
na mňa už bol i predtým, ale teraz je ten výpad silný ako nikdy
predtým.

Pred niekoľkými týždňami spadlo ruské vojenské prepravné lietadlo s
vojenským zborom, ktorý letel do Sýrie vystupovať pred ruskými
pilotmi, ktorí bombardovali Aleppo. Napísal som o tom post na
Facebooku. Neutrálny. Neboli v ňom žiadne výzvy, ani urážky. Iba som
pripomenul, že ruská armáda bombarduje Aleppo bez ohľadu na to, kde je
civilné a kde necivilné obyvateľstvo, že tam hynú po desiatkoch deti,
že fotografie tých detských úmrtí obleteli celý svet, že Rusko je
agresorská krajina, ktorá anektovala Krym, okupovala časť Ukrajiny,
čím začala uzurpátorskú vojnu, ktorá priviedla k úmrtiu minimálne
desiatich tisícov ľudí. Dovtedy okupovala časť Gruzínska a
bombardovala mestá tam. A ja, po všetkých tých vojnách a úmrtiach,
pociťujem pri smrti predstaviteľov okupačnej armády iba jedno –
ľahostajnosť.

A niekomu sa tento post – podotýkam, že nie novinový článok, nie
televízny príspevok, ale obyčajný post na Facebooku! – zdal byť
nedostatočne vlasteneckým. A spustilo sa.

Ako prvý vystúpil poslanec Štátnej dumy Vitalij Milonov – známy
homofób a tmár, iniciátor zákonov, obmedzujúcich práva sexuálnych
menšín, človek, ktorý sa osobne zúčastnil na útokoch na predstaviteľov
a predstaviteľky LGBT. Milonov vyzval na odobranie občianstva mne a
Božene Rynskej – ešte jednu novinárku, ktorá, ako sa mu zdalo, tiež
napísala post s nedostatočnou úrovňou vlastenectva – odobrať
občianstvo, vyhostiť z krajiny a skonfiškovať majetok.

Potom sa ozval senátor Franc Klincievič, ktorý vyzval verejnosť k
tomu, aby sa s nami vysporiadalo „podľa zákona“ a ktorý veril, že
„reakcia sa dostaví“.
A hon sa na nás následne zosypal ako lavína.

K tomu prizvali všetky sily propagandistickej mašinérie. Prvý kanál –
najväčší štátny televízny kanál v Rusku – vyzval na vytvoreniu petície
za to, aby nám odobrali občianstvo a vyhostili z krajiny. Za jeden deň
tú petíciu podpísalo stotridsaťtisíc ľudí. Ďalšia propagandistická
agentúra „Life“ sa podujala na služobný trestný čin a za pomoci služby
policajných komisárov mi vyfabrikovala administratívnu pokutu – údajne
za cestovanie načierno v autobuse – pričom ja, vojnový veterán, mám
cestovanie zadarmo. Ide o obyčajnú prax v Rusku, robí sa preto, aby
človeku zobrali možnosť odísť z krajiny za dlhy. Aby som proste
nezdupkal.

Vymysleli aj počítačovú hru v žánri beat’em up, v ktorej sú výzvy ako
„vyrovnaj sa s nepriateľmi Vlasti vlastnými päsťami a čižmami.“ Tých
nepriateľov „bude treba biť, až kým sa neohnú.“ Biť, kým sa neohne,
vyzývajú mňa. Ja som postava tej hry.

Post Boženy Rynski teraz preveruje Generálna prokuratúra. Prax
ukazuje, že výsledkom takejto previerky bude trestné stíhanie – čo
znamená až päť rokov odňatia slobody. Všimnite si, že sa Generálna
prokuratúra nezaoberá vyšetrovaním príčin leteckej katastrofy, ale
vyšetrovaním postu na Facebooku. A pri dome Boženu vyčkávajú provládne
červené gardy, ktoré sa z času na čas snažia dostať do jej bytu.
Oblievanie inak zmýšľajúcich ľudí zeleným dezinfekčným prípravkom
(zeľonka) alebo fekáliami je v Rusku taktiež obyčajnou praxou. Nedávno
bola za svoje články obliata fekáliami novinárka Julija Latynina. A
„zeľonkou“ mnohonásobne obliali aj mojich aktivistických kamarátov,
napríklad Marka Gaľperina – za to, že vyšiel na ulicu s protivojnovými
plagátmi. Vlastenci napadli človeka za to, že protestoval proti vojne
– čo je to, ak nie stopercentná analógia s Remarqueovými románmi?

Na internete je zverejnená adresa môjho domu s výzvami „prísť na
návštevu“. Správy s hrozbami vyúčtovaním si to so mnou a mojou rodinou
mi teraz prichádzajú v tisíckach – na poštu, na Facebook, aj
telefonicky. Útoky na inak zmýšľajúcich ľudí v Rusku sa používajú už
dávno, číslo takýchto prípadov sa ráta už na stovky. Pri takýchto
útokoch sa používajú basebalové palice, kovové tyčky a aj sklené
fľaše. Posledný takýto prípad bol celkom nedávno – neznámi zaútočili
na môjho priateľa novinára Grigorija Pasko, ktorého zmlátili. A nato
ho ešte aj vyšetrovacia komisia obvinila z terorizmu a teraz sa ho
snaží poslať za mreže. A to všetko pri tom, že si Pasko už odsedel
štyri roky za údajnú „špionáž“.

Provládny tmársko-patriotický televízny kanál „Cargrad“ dáva dokopy
TOP 100 najzúrivejších rusofóbov, kde som na 10. mieste. Ja, človek,
ktorý bol dvakrát na vojne ako vojak tejto krajiny.

Ďalej je to ešte lepšie. Jedny z najpopulárnejších ruských novín píše
článok s titulkom „Neľudskej hávedi, ktorá sa teší z katastrofy, treba
odobrať občianstvo“. Pri tom sa z tej katastrofy, opakujem, nikto
vlastne ani netešil, ani nebol škodoradostný.

Ten článok je napísaný v takom štýle, že ho nevyhnutne treba citovať:
„Dokedy budeme tolerovať tých, ktorí sa v sociálnych sieťach tešia z
tragédií v Rusku? Tešia sa naschvál, otvorene a vyjadrujú sa pritom
urážlivo. Práve dnes, a to obzvlášť ostro, sa žiada takýchto
bohaprázdnych ľudí zobrať na zodpovednosť a potrestať za špinavé slová
spravodlivou odplatou. A začať proti tým Rusom, ktorí sa dnes otvorene
škodoradostne tešia, procedúru zbavenia občianstva. Vojna dnes nie je
iba v Sýrii, kam letelo naše vojenské lietadlo s civilmi. Vojna je
dnes aj v Rusku, aj keď len informačná, ale vojna. A chrániť sa musíme
podľa zákonov vojenských čias. Nie je načase, aby sa v tejto
súvislosti ukázal na svet zákon „O neprípustnosti vyjadrovania
jasavých reakcií pri udalostiach tragických pre Rusko“?

Hej-hej, dobre ste počuli. Navrhujú prijať zákon „O neprípustnosti
vyjadrovania jasotu“. Okrem toho túto iniciatívu už chvália aj
niektorí zákonodarci! Myslím, že ten zákon schvália. Vtedy bude podľa
neho možné nedostatočne žialiacich ľudí posielať do väzenia zákonne.

Celkovo sa tento článok štylistikou vôbec nelíši od článkov
stalinských novín 30. rokov – z čias Veľkého teroru – keď „nepriateľov
ľudu“ vyzývali „vystrieľať ako besné psy“. Mimochodom, „vystrieľať“ sa
v tomto článku spomína tiež – navrhujú vrátiť trest smrti. Kolegovia
neodišli ďaleko od čias represií, keď v stalinských lágroch zmizli
milióny občanov. A možno, že je to naopak – vracajú sa k ním
sedemmíľovými krokmi.

Tie isté noviny spravili pod článkom aj anketu „Čo si myslíte o
Rusoch, ktorí sa škodoradostne tešia z katastrofy“ a prvý bod v nej
znie takto: „Je to neľudská háveď, takým treba odobrať občianstvo“.
Štyridsať percent ľudí, ktorí hlasovali, si myslí, že my inak
zmýšľajúci ľudia sme „neľudská háveď“.

Druhé najpopulárnejšie noviny – tiež provládne – píšu v rovnakom
štýle: „nechutný pľuvanec“, „jurodiví“, „päť rokov v ženskej kolónii“.
Oficiálna predstaviteľka Ministerstva zahraničia (!) Marija Zacharova
používa termíny „sviniari, vydriduchovia, špina“.
No a čerešnička na torte je tlačový tajomník Prezidenta Ruska (!)
Dmitrij Peskov, ktorý si myslí, že sú to „odporné prejavy šialenstva“.

Nerobím si srandu. Tlačový tajomník Ministerstva zahraničia a tlačový
tajomník Prezidenta Ruska nazývajú mňa a takých ako ja dobytkom,
špinou a odpornými šialencami.

A to vám teraz hovorím iba o najviditeľnejších prípadoch. V hone sa
totiž podľa mňa vyznamenali všetky štátne médiá. A sú ich desiatky. To
je neuveriteľný prúd dehumanizácie a vulgarizácie, ktorému sa nedá
vzdorovať. Propaganda a „boj s nepriateľmi“ je v putinskom Rusku
prioritným štátnym kurzom a vydeľujú sa na ne gigantické prostriedky.

Hon na nepriateľov je veľmi účinný nástroj. Človeka totiž strašne
vysiľuje. Za niekoľko dní ho dovádza do mentálneho vyčerpania. V KGB
vedia, ako na to. Majú totiž dobrých učiteľov.

Čakali ste už niekedy na to, že vás zatknú? Nedaj boh vám spoznať, čo
to je. Čakanie na zatknutie alebo domovú prehliadku, podhodené drogy,
obvinenia z pedofílie (to je tiež iba obyčajná prax, práve tak nedávno
zatkli hlavu kareľského oddelenia mimovládky „Memorial“ Jurija
Dmitrijeva, práve takúto provokáciu sa snažili urobiť s disidentom
Vladimirom Bukovským, ktorý bol dvakrát vyhostený z Ruska), bitky pri
vchode do domu, útoky na ulici, výstrely do chrbtice.

Je to ťažké. Je to skutočne ťažké. A je to najmä hrozné. Hrozné, čo sa
deje s krajnou. Do akej priepasti sa valí. A do čoho sa môže dovaliť.

V škole, keď som sa učil dejiny, som nijako nedokázal pochopiť, ako sa
Nemecko, celá krajina, mohla pomiasť. Ako mohla celá krajina začať hon
na Židov, robiť pogromy, vyháňať, zabíjať v prielukách medzi domami a
nakoniec dôjsť k spaľovaniu ľudí v exterminačných lágroch. Nedokázal
som pochopiť, ako sa ZSSR, celá krajina, mohol pomiasť. Ako v ňom
milióny mohli začať písať udania, hubiť ľudí na základe triedy,
ohlasovať celé národy za nepriateľov a deportovať ich. Bol som si
istý, že tie časy sa už nevrátia. Nikdy.

Teraz mám možnosť tento proces pomätenia mysle pozorovať naživo. Na
vlastnej koži. Do lágrov ešte nedošlo, ale všetko ostatné už v
putinskom Rusku je.

Arkadij Babčenko
Aftenposten
http://www.aftenposten.no/meninger/kronikk/Vi-hetses_-trues_-jages_-bankes-opp-og-fengsles-Fordi-vi-tenker-selv-i-Putins-Russland–Arkadij-Babtsjenko-612485b.html

(preklad z jeho FB)

DVTV svedsko prestava zvladat migraci narusta kriminalita i strach

Dnes na DVTV (DVTV vnímam ako celkom seriózny projekt) bol uverejenený
tento príspevok a sám neviem či je to prehnané alebo je situácia
skutočne taká zlá? Žijete tam niekto? Je to fakt také zlé?

Multikulturalismus byl pro Švédsko velmi dobrý, země byla drsná a
nudná, bylo to jako koření, když jídlo ale přesolíte, tak ta sůl v tom
jídle není dobrá, říká Češka žijící dlouhodobě ve Švédsku Kateřina
Janouchová a dodává, že země přestává masivní migraci zvládat. Ve
Švédsku podle jejích slov roste kriminalita, mnoho migrantů nemá pasy
a úmyslně se vydává za děti, aby získali lepší sociální dávky. Řada
migrantů prý naletěla pašerákům, kteří jim slibovali nesplnitelné. V
zemi mají existovat místa, kde dochází k častým střetům mezi policisty
a migranty. Řada policistů chce údajně opustit práci, a někteří
Švédové chtějí dokonce odejít ze země.

Celý rozhovor:
https://video.aktualne.cz/dvtv/svedsko-prestava-zvladat-migraci-narusta-kriminalita-i-strac/r~0ab6755ad5de11e681020025900fea04/

https://kyberia.sk/id/8279098/

update:

update: neviem nakolko sa na slovensko a do ciech dostalo/dostane
pokracovanie medialneho vystupenia pani janouch, tak pre vas, ktorych
to zaujima postujem nieco z jej dnesnych interview pre svedske media,
ktore su z jej prejavu v cechach zhrozene.

AB: Katerina Janouch priznava, ze v ceskej televizii pouzivala
zavadzajuce argumenty o situacii utecencov vo svedsku. Katerina
Janouch sa brani tym, ze jej slova boli vytrhnute z kontextu.
KJ: – Nevravim, ze za vsetko mozu pristahovalci. Ale mame tu krizu v
oblasti otazok migracie.
AB: Ale preco ste chcela takuto predstavu vytvorit v ceskej televizii?
KJ: -Chcela som rozputat diskusiu o tom, ako by to v spolocnosti malo vyzerat.
AB: A ake mate dokazy o tom, ze si cim dalej tym viac ludi zacalo
robit kurzy strelby?
KJ: – To mam z roznych statistik. Napriklad ze je vacsi zaujem o
polovnicke skusky.
AB: Katerina Janouch tiez v interview povedala, ze 150 tisic ludi sa
vystahovalo do USA a Anglicka. Ked sme sa jej spytali, o akom casom
obdobi hovori, nevedela odpovedat.
KJ: – Nepoznam tie statistiky presne, ale viem, ze som nieco take
citala. Mozno to mohlo byt 10 rokov.
AB: Ale preco je to potom podstatne v tomto kontexte?
KJ: – Hovorim len o tom, co si myslim, ze je dolezite. A myslim ze je
dolezite vidiet, ze ludia z krajiny odchadzaju.
AB: V interview to vsak posobi tak, ze ludia odchadzaju kvoli zlej
situacii, ktoru vykreslujete.
KJ: – Ano, to mate asi pravdu. Absolutne.
AB: A je to podla vas spravny sposob argumentacie?
KJ: – Kazdy nech si spravi predstavu sam. Ak chce niekto vediet kolko
ludi naozaj odislo, moze sa pozriet sam.
AB: Ale myslite si, ze ludia v Cechach nieco take naozaj spravia?
KJ: – Ja nie som jediny zdroj vsetkeho. Ak to niekoho zaujima, nech si to najde.
AB: No myslite si, ze je to dobry sposob vykladania statistik
KJ: – Uznavam, ze v tomto bode som mohla byt presnejsia a povedat, ze
slo o dlhsie obdobie.
AB: A nemyslite si, ze ste pouzili statistiky a argumenty zavadzajucim sposobom?
KJ: – Ano, je to trochu zavadzajuce.

AB – Aftonbladet (miestne noviny), KJ – Katerina Janouch

zdroj http://www.aftonbladet.se/nyheter/samhalle/a/X0gaB/katerina-janouch-jag-vill-kunna-hantera-ett-vapen
volny preklad https://translate.google.com/translate?sl=sv&tl=en&js=y&prev=_t&hl=en&ie=UTF-8&u=http%3A%2F%2Fwww.aftonbladet.se%2Fnyheter%2Fsamhalle%2Fa%2FX0gaB%2Fkaterina-janouch-jag-vill-kunna-hantera-ett-vapen&edit-text=

China has made obedience to the State a game | The Independent

China,gamification,state,citizen

Tiananmen Square or share a link about the recent stock market collapse, your Sesame Credit goes down.

„Share a link from the state-sponsored news agency about how good the economy is doing and your score goes up.“

Similarly, Sesame Credit can analyse data from online purchases.

„If you’re making purchases the state deems valuable, like work shoes or local agricultural products, your score goes up.

„If you import anime from Japan though, down the score goes.“

Most insidious of all, the app will have real world consequences.
According to Extra Credits, high scores will grant users benefits: „Like
making it easier to get the paperwork you need to travel or making it
easier to get a loan.“

Komunizmus uprostred kapitalizmu alebo španielska cesta do Utópie – svet.sme.sk

http://svet.sme.sk/c/20414239/komunizmus-uprostred-kapitalizmu-alebo-spanielska-cesta-do-utopie.html

Utópiou za mier, znie motto v erbe Marinaledy,
malého andalúzskeho mestečka známeho špecifickým zriadením – komunizmom.
No nie je komunizmus ako komunizmus.

“Nikdy sme o režime, ktorý u vás panoval, nerozmýšľali ako o socializme či komunizme. Bol to predsa štátny kapitalizmus,” hovorí nám Juan Manuel Sanchéz Gordillo s miernym dešpektom.

Je starostom španielskej Marinaledy – kontroverzne vnímanej obce s tromi tisícmi obyvateľov, známej tým, že si uprostred kapitalizmu ide vlastnou cestou.

Dlhá sivá brada, hipsterský modrý sveter, hnedé menčestráky. Gordillo ani trochu nevyzerá ako typický úradník. Na čele Marinaledy je už 37 rokov. V čase, keď začal na juhu Španielska budovať svoju malú utópiu, delila Európu Železná opona.

Pýtame sa ho, či mal nejaké kontakty s bývalým socialistickým blokom. Áno, mal. Dokonca vo vtedajšom Československu navštívil aj nejaké družstvo. Kde to bolo, si už nespomína. A viac ho to k nám už nelákalo. Napriek tomu, alebo možno práve vďaka tomu, sa nazýva komunistom.

Marinaleda leží v Andalúzii – uprostred najhorúcejšej časti Pyrenejského polostrova, v časti, ktorú miestni nazývajú panvica Španielska. Je obklopená nekonečnými hájmi olivovníkov, uprostred ktorých sú len kde-tu roztrúsené dediny a mestečká.

Na prvý pohľad sa nelíši od okolitých dedín: biele fasády, ulice lemované pomarančovníkmi. V niečom je však iná. A nie je to len vysokou koncentráciou portrétov Che Guevaru na meter štvorcový. Výnimočnou ju robí jej minulosť.

“Aby sme porozumeli jej príbehu, musíme sa vrátiť celé stovky rokov dozadu. Do čias Katolíckych kráľov, ktorí ovládli Andalúziu ako poslednú baštu moslimov na polostrove,” vysvetľuje nám náš sprievodca Luis Miguel Casal Abad. Katolícki králi, ktorí vznikli spojením rodov z Barcelony a Madridu, úspešne dovŕšili Reconquistu a zjednotili Španielsko.

Verní ich veličenstiev vtedy vedno s cirkvou získali obrovské plochy pôdy – latifundiá, ktoré im zostali prakticky dodnes. Ľudia žijúci na týchto územiach však žili v nevýslovnej biede. Uprostred jedného z nich ležala aj Marinaleda, ešte v 70. rokoch minulého storočia dosahovala nezamestnanosť v obci až 60 percent.

“Boli to farmári bez pôdy, ktorí pracovali ako občasní nádenníci na neveľmi využívanej pôde tamojšieho vojvodu z Infantada – jednej z najvplyvnejších šľachtických rodín v krajine dodnes,” vysvetľuje Luis Miguel.

Aj u nás vládla ešte v roku 1918 obrovská koncentrácia majetkov, ale problém sa riešil inak. Vo vtedy ešte značne poľnohospodársky orientovanej krajine boli dediny preplnené ľuďmi bez stálej práce a príjmov, čo vyvolávalo sociálne pnutia.

Jedným z prvých krokov preto bola pozemková reforma, ktorú Milan Hodža nazval druhým “založením republiky”, podľa Masaryka zas pomohla predísť sociálnym výbuchom ľudí, ktorí trpeli hladom a biedou.

To sa v Andalúzii nestalo. Koncentrácia vlastníctva pôdy je tam dodnes enormná.

Podľa štúdie UNESCO katedry pre udržateľnosť na Universidad Politécnica de Catalunya z roku 2010 sa dokonca ešte zvyšuje. Kým v polovici minulého storočia vlastnili dve percentá ľudí 40 percent územia Andalúzie, v roku 2010 to bola až polovica. Až na výnimky – a najznámejšou a zrejme aj najkontroverznejšiou z nich je práve Marinaleda.

Desaťročia iného prístupu

Parkujeme pri múre plnom grafiti, hneď vedľa mestského úradu. Štetcom maľovaná raketa “Pershing II” odkazuje na protesty proti rozmiestňovaniu amerických nukleárnych zbraní v Európe zo začiatku 80. rokov. Nachádzame tu kosák a kladivo, či heslá ako “Mier, chlieb a práca”.

Na stene tribúny miestneho štadiónu sa črtá dvojposchodová podobizeň Che Guevaru, prechádzame námestím Salvadora Allendeho, niekdajšieho čílskeho ľavičiara. Akoby na nás dýchol komunizmus. No zdanie tak trochu klame.

Nejde o žiadne kvázisocialistické väzenie typu nášho niekdajšieho autoritárskeho režimu, mnohé nápisy sú preškrtané či popísané kontra grafitmi a nezdá sa, že by to “režimu” vadilo. Niektoré protinápisy sú totiž evidentne staršieho dáta.

Nové dejiny Marinaledy sa začali písať v roku 1979. Vtedy sa len tridsaťročný Gordillo, povolaním učiteľ dejepisu, postavil na čelo komunity a začal presadzovať zmenu prístupu. Odvtedy vyhral všetky voľby za sebou.

“Najdôležitejšie bolo získať pôdu, to bol prvý predpoklad rozvoja komunity,” vysvetľuje nám starosta vo svojej kancelárii, kde mu po ľavici visí portrét Che Guevaru – podobne ako asi desať ďalších umeleckých variácií na kubánskeho revolucionára vo foyer mestského úradu.

Ale ako tú pôdu získať? Dedina sa rozhodla pre pokojnú okupáciu priľahlého územia, ktoré vlastnila, ale nevyužívala miestna aristokracia.

Ráno sa dedinčania zobrali, prešli viac než desať kilometrov, obsadili územie, strávili tam deň, aby ich večer vykázala polícia. A tak putovali ďalších desať kilometrov späť domov. V jednom roku tam šli každý deň okrem nedele. Aj počas pekelného andalúzskeho leta.

„Boli chvíle, keď držalo hladovku 700 ľudí naraz. Celé dva týždne,” ilustruje ich odhodlanie sprievodca Luis Miguel. Ich boj o pôdu trval napokon dvanásť rokov. V roku 1991 vláde a šľachte zrejme povolili nervy a pôdu dedinčanom darovali.
Juan Manuel Sanchéz Gordillo, starosta Marinaledy-
Juan Manuel Sanchéz Gordillo, starosta Marinaledy- (zdroj: Peter Ivanič)
Kľúčom je spolupráca

Keď si zadáte Marinaledu do Googlu, vyhodí vám články o tom, že dedina má nulovú, respektíve veľmi nízku nezamestnanosť. A to uprostred regiónu, kde je podľa Eurostatu bez práce takmer každý tretí človek.

Ďalej sa dočítate, že každý Marinaledčan zarába rovnako – všetci vidia na výplatnej páske rovných 1200 eur. Ľudia dostávajú domy zadarmo. Mesačne za bývanie zaplatia len 15 eur. Rovnakých 15 eur ich vyjde škôlka. No realita je iná – niečo je pravda, niečo je pravda len sčasti, iné vôbec.

Kľúčom k porozumeniu toho, ako to v Marinalede funguje, je tamojšia kooperatíva a už spomínaná história mestečka. Kooperatíva je miestne poľnohospodárske družstvo, okolo ktorého sa všetko točí. Je to symbol, ktorý ovplyvňuje ducha tamojšej komunity, je súčasťou identity Marineladčanov, ktorí si svoju dnešnú existenciu vybudovali v súboji s mocou.

Symbolika marinaledskej kooperatívy vďaka tomu prerástla jej skutočnú veľkosť – prácu na poli dáva len zhruba 200 ľuďom a niekoľko desiatok ďalších pracuje v družstevnej fabrike, kde konzervujú zeleninu. Jej ekonomický výtlak tak zďaleka nie je taký veľký, ako je symbolika za ňou.

Okrem kooperatívy, ktorá tak vlastne tvorí podporný pilier sociálnej politiky, je v obci aj súkromný biznis, vysvetľuje starosta. A mnohí tiež pracujú mimo mesta. Ľudia tu pracujú rôzne, stretávame kamionistu, predavačku v súkromnom obchode, úradníka miestnej pobočky vidieckej banky, lekárnikov.
Nulová nezamestnanosť?

Sedíme v miestnej reštaurácii La Bodega. Mladá čašníčka, ktorá nás obsluhuje, sa ochotne o kooperative rozrozpráva. No svoje meno prezradiť nechce, mohla by “z toho mať konzekvencie”. Je zo susednej dediny a do Marinaledy dochádza pracovať.

Kooperativa je fajn, dáva prácu ľuďom, ale je tu jedno ale: tvrdí, že ak sa niekto miestnemu starostovi nepáči, prácu v kooperative jednoducho nedostane.

José Saavedra, asi šesťdesiatročný kamionista, ktorého sme zastihli v spoločnosti dvoch dôchodcov pri venčení psov, to označuje za nezmysel. Zvyšní dvaja penzisti mu pritakávajú.

Pri jej veľkosti kooperativa nedokáže zabezpečiť prácu pre všetkých, ktorí ju potrebujú, prípadne sa práca delí medzi viacerých. A stáva sa, že na niekoho jednoducho nevyjde. O tom, kto prácu dostane, však podľa Saavedru rozhodujú ľudia verejne na základe určitých kritérií. Starosta sám takú moc nemá. V dedine totiž funguje istá forma priamej demokracie.

Mimochodom, verejne sa tu riešia aj niektoré delikty, ku ktorým v meste dôjde. Prinajmenšom v teoretickej rovine. Mesto totiž po úmrtí posledného policajta zrušilo mestskú políciu, čím ušetrí 380-tisíc eur ročne.
Kapitalizmus naruby a mýty o Marinalede

Pri pokrývaní dopytu po práci slúži kooperatíve akýsi obrátený model kapitalizmu, vysvetľuje nám starosta. Jej cieľom nie je zisk, ale práca. Preto si vyberajú plodiny, ktoré sú jednak náročné na ľudskú prácu a zároveň sa ich vegetačné obdobia čo najlepšie (ne)prekrývajú.

Sú obdobia, kedy je práce málo – medzi poľnohospodárskymi kampaňami – ale to platí celoplošne, nielen v Marinalede.

Neplatí ani ďalší mýtus, ktorým je Marinaleda opradená – že každý zarába rovnako. Platí to len pre tých, ktorí pracujú v kooperatíve. Dostanú 46 eur za 6,5-hodinový pracovný deň.

Podľa kolektívnej dohody, ktorú uzavreli španielske poľnohospodárske odbory SOC (Sindicato de Obreros del Campo), je 46 eur v tomto odvetví minimálna denná mzda, avšak za dlhší pracovný deň. Na vrchole nasadenia dostávajú miestni 1200 eur mesačne.

A napokon, neplatí celkom ani to, že je v obci výrazne nižšia nezamestnanosť než inde. Hoci starosta tvrdí opak. “Nezamestnanosť je tu podobná ako v mestečkách v okolí,” oponuje mu José Saavedra. Keď je zber, tak ľudia pracujú, inak je práce menej. Ale v Marinalede to vyváži niečo iné. “Ostatné je o nás pravda, obec sa vďaka spôsobu rozhodovania, ktorý tu máme, veľmi zmenila,” hovorí Saavedra.

Ťažko sa nám to hodnotí, iné obce v okolí vyzerajú navonok podobne. Aj keď je fakt, že v mestečku majú viaceré ihriská, štadión, amfiteáter, bazén (ten je však v Španielsku pomerne bežnou súčasťou miest), veľmi dobre vybavenú knižnicu, ďalšie verejné priestory a predovšetkým veľmi dostupné bývanie. To posledné je obzvlášť podstatné.

Mesto z prebytočných príjmov družstva začalo s pomerne masívnou výstavbou družstevných domov. Zvonku sú typizované, zvnútra si ich podľa starostu môžu ľudia do istej miery meniť. Každý z nich má však výmeru do sto metrov štvorcových plus dvor.

Mesto poskytuje materiál a stavbárov na výstavbu, budúci obyvateľ sa musí podľa vlastných možností pridať – vôbec pritom nemusí ísť o člena kooperatívy. Následne platí mesačné nájomné 15 eur. Dnes plánujú výstavbu ďalších 300 nových mestských domov.

Na pripomienku, že obyvateľom to bývanie nikdy patriť nebude, starosta prikyvuje. “Môžu tam bývať dovtedy, kým sú obyvateľmi mesta, po nich domy ´zdedia´ ich deti. Ak by sa však chceli celkom odsťahovať, bývanie zostane komunite,” vysvetľuje Gordillo.

Výsledkom je nielen to, že sa obci úplne vyhla hypotekárna kríza, ale narozdiel od iných dedín sa jej podarilo zastaviť odchod ľudí – snáď až na časť vysokoškolsky vzdelaných.

„Moja dcéra študuje ekonómiu, čo by tu však robila? Banka tu potrebuje jedného ekonóma, možno niekto ďalší druhého. Po štúdiu na univerzite sa sem už nevráti,” hovorí Saavedra. S pracovnými príležitosťami pre vzdelaných ľudí to je však podobné aj v iných poľnohospodársky orientovaných dedinách.
Užitoční idioti

Pri diskusii o Marinalede sa človeku nevdojak objavuje pred očami myšlienka na užitočných idiotov, ktorými údajne Lenin nazval Západniarov, ktorí pri návšteve Sovietskeho zväzu odmietali vidieť nedostatky despotického režimu a krajinu a režim len chválili.

No Marinaleda sa tak nejaví. Nevládne v nej komunizmus, ako to zriadenie vnímame u nás. Miestni úrad neruší slobodné voľby a nemonopolizuje verejný život.

Súkromné iniciatívy neodmieta ako celok, do obce síce odmieta pustiť veľkých hráčov – no s tvrdením, že tým chce ochrániť miestnych malých podnikateľov. Využíva prvky priamej demokracie, čo úzko súvisí s jej svojskými dejinami, ktoré určujú jej charakter.

Mesto je skôr akoby ušité inak, než napríklad dnešné Slovensko, logika za fungovaním jeho spoločnosti je iná. Či je tá logika dobrá alebo zlá sa pritom rozhodujú len ľudia samotní. A práve to je na nej najzaujímavejšie.
article_photo

Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.

Čítajte viac: http://svet.sme.sk/c/20414239/komunizmus-uprostred-kapitalizmu-alebo-spanielska-cesta-do-utopie.html#ixzz4UaWeVwkX

Cyanogenmod

Two articles with good step-by-step:
https://www.cnet.com/how-to/how-to-root-the-samsung-galaxy-ace-2/
https://www.cnet.com/how-to/how-to-install-jelly-bean-on-the-samsung-galaxy-ace-2/
Backed up here: How to root the Samsung Galaxy Ace 2 – CNET + How to install Jelly Bean on the Samsung Galaxy Ace 2 – CNET

I have instead of Jelly Bean installed 12.1
I ended up with good install after first try. First booting took minutes.
I have also problems right now: phone vibrates/freezes for a second every two minutes + I can’t call

More links:
Newer but may be buggy:

Galaxy ACE 2 CM 13 (CyanogenMod 13) Marshmallow ROM


http://forum.xda-developers.com/galaxy-ace/ace-2-develop/rom-cyanogemod-13-sergeyl-t3277418

Cyanogenmod walkthrough that did not work for me:

How to Enable Developer Options for Debugging on Stock Android or CyanogenMod or Custom ROMs

How to Install TWRP recovery on Any Samsung Android Using Odin

How to Unlock Bootloader on Any Android Phones Using Fastboot

[ROM] How to Flash/Install Custom ROM using TWRP Recovery

Galaxy ACE 2 CyanogenMod 12.1 Lollipop ROM i8160

How to Clean/Wipe Data using TWRP on any Android Phone

O strategii politické demobilizace | 14. 12. 2016 | Karel Dolejší | Britské listy

http://blisty.cz/art/84926.html

Fašismus
žije z nedostatku emocionálního uspokojení v průmyslové společnosti,
tvrdil Adorno. Fašistický vůdce nabízí jako model chování, které v jádru
není civilizované, ale regresívní. Vyzývá svým příkladem, aby lidé dali
zcela volný průchod všemu, co mohou cítit, jakkoliv se za to dosud
styděli, protože to odporuje civilizačním normám. Tyto normy ale už
neplatí, tvrdí idol autoritářského davu. Vždy, když je porušeno nějaké
civilizační tabu – kunda sem, kunda tam – autoritáři jásají, jak to
vůdce té zatracené civilizaci natřel. Oproti tomu klasikové demokratické
politiky nabízeli skoro samé frustrující rady. Například sociolog a
historik Max Weber studentům v době Výmarské republiky důrazně
doporučil: „Kdo chce prožívat, ať jde do kina.“ Civilizace, tvrdil Freud
už na počátku I. světové války, je vždy založena na určité formě askeze
a hrozí jí proto pohlcení tím, co bylo potlačeno. Takové riziko nikdy
nezmizí, žádný „pokrok“ je nezruší.

Nevyzpytatelné jsou cesty Mariána Kotleby

oprava cesty,banska bystrica,kotleba,rozpocet

https://web.archive.org/web/20161221085333/http://csecho.eu/nevyzpytatelne-jsou-cesty-mariana-kotleby/

20 prosince, 2016 Domácí 538

Je Marián Kotleba, přestože je fašista, úspěšným hospodářem župy, nebo je to jak říká Branislav Drozdík, že z župy udělal chudobinec Slovenska? Marián Kotleba uvádí konkrétní případ svého úspěchu, tím by měly být opravy krajských silnic. Dejme slovo nejprve jemu „Keď na nás budú v médiách najbližšie zase kydať, že nič nerobíme, tak si spomeňte napríklad aj na to, že ešte nikdy sa v Banskobystrickom kraji neopravilo za rok také množstvo ciest za tak výhodnú cenu, ako sa podarilo opraviť nám v tomto roku. Takmer 90 kilometrov kompletne zrekonštruovaných ciest bez potreby zadlžiť sa čo i len o jediné euro. A vďaka naozaj transparentným súťažiam nám v rozpočte vystali ešte takmer 3 milióny eur, ktoré môžeme použiť zase v budúcom roku. Neverte štandardným politikom a ich spriazneným médiám, že sa niečo nedá. Keď sa nekradne, tak sa všetko dá.“ Na stranickém webu uvádějí, že jelikož vláda silnice a dopravu zanedbává, snaží se LSNS alespoň na úrovni župy zachránit co se dá. Říká se tu též, že se jedná o silnice II. a III. třídy, a že na ně byl položen úplně nový asfalt místo pouhého záplatování, též je zde uvedena cena téměř deset milionů euro vynaložená na opravy.

Očekávaný protikandidát Kotleby na post župana pan Stanislav Mičev k tomu říká „Vedia okolo seba vytvárať informačnú bublinu. Všetko je zveličené. Práve teraz robíme analýzu jeho činnosti. Keď bude hotová, určite Vám dám vedieť“. Pojďme před slíbenou analýzou, na kterou se těšíme, prozkoumat tento veliký úspěch.

Jako první údaj si všimněme, že Marián Kotleba, i když to vypadá že říká, že se nikdy neopravilo tolik silnic, ve skutečnosti říká, že se nikdy neopravilo tolik silnic za tak výhodnou cenu. Zde se dostáváme k problému cyklotrasy, kterou Kotleba nechal postavit o 65 procent levněji, než plánovalo minulé vedení župy. Po pár měsících však vypadala jakoby měla přes deset let a nový župan prohlásil, že pokračování bude o 250 procent dražší, jelikož doznal, že bude zapotřebí položit na stezku podklad, na kterém předtím ušetřil, takže jeho cena je ve skutečnosti o čtvrtinu dražší, ale k tomu je zapotřebí započítat i opravu rozbité části. Zvýšené náklady má na svědomí netransparentní vybírání dodavatelů, za které byl kritizován. Pakliže se zeptáme, jestli je tomu tak i v případě oprav silnic zjistíme, že tyto stavební práce se provádějí například nyní v zimě v době, kdy stavební firmy zahálí a ceny jsou nižší, jenže práce na mokrém a špinavém terénu brání asfaltu, aby se dobře přichytil, a tak očekávané následky zaznamenávají potřebu oprav! K tomu přidejme, že kobercové asfaltování neznamená, že nedošlo k pouhému záplatování, ale to, že byly opemenuty mnohé práce k udržení vozovky a v jejím podloží.

90 kilometrů opravených silnic, je to tedy hodně nebo málo? Branislav Drozdík k tomu říká „90 km opravených cies v celom kraji? To je výsmech. Aj keby to bola náhodou aspoň približne pravdivá informácia, tak je to výsmech. Však BBSK má v správe 3041 km ciest a minimálne 1000 km je v havarijnom stave.“ Jak je tomu tedy jinde? Začněme na západě republiky, kde v jižních Čechách za 4 roky bylo opraveno tisíc kilometrů silnic, ve Spišské Nové Vsi bylo pouze na městské silnice investováno 5 milionů euro. Mohli bychom pokračovat ve výčtu dalších míst a vyplynulo by, že 90 kilometrů a ani přes 9 milionů euro není žádný obrovský úspěch nemluvě o tom, že dle RTVS výdaje jsou pouhých 7 milionů euro a nikoliv proklamovaných necelých deset. Pakliže do toho přičteme odbytou kvalitu, je to již téměř katastrofa. Když jsme o problému psali na stránce Marián Kotleba je fašista, jeden z příspěvků komentující stav silnice, který přivodil poničení vozu, byl automaticky zablokován kvůli filtru sprostých slov.

Stanislav Mičev ještě k problému silnic uvádí „Kraj kvôli nemu prišiel o 70 mil. euro z fondov EÚ“, jak spolu věci souvisí? Nejenže tyto peníze, na jejichž výběr se na daních občané župy podíleli, chybí díky zaměstnávání na černo a dalším machinacím, ale je tu i problém, kde peníze vzít. Branislav Drozdík k tomu říká „Župa teraz može cesty opravovat iba z ušetrených peňazi. Takže je niekde musi zobrať. Čo zavrú? Koľko škol zostane neopravených? Fakt by ma zaujímalo, kde zoberie peniaze“, dle jeho slov by navíc bylo zapotřebí přinejmenším 100 000 000 euro. Opravdu není kde brát, peníze jsou již jen na nejnutnější věci a vzít je by znamenalo ochromení života v župě, takový škrt nechce podepsat ani Marián Kotleba, a tak ony ušetřené peníze jsou penězi virtuálními a rozpočtu župy hrozí, že nebude schválen a bude se hospodařit v rozpočtovém provizoriu.

Všechny úspěchy, které tedy Marián Kotleba uvádí – rozsah prací, kvalita, vynaložené peníze, obejití se bez eurofondů, jsou vlastně katastrofálními propady a jejich propagace je opravdu tím nejlepším příkladem co znamená židovské slovo chucpe – neskonalou drzost. Takže, když Bronislav Drozdík mluví o úspěších oprav silnic „Môžeš toto povedať do Krupiny, R.S oboty, Tisovca, Brezna, Lučenca… luďom, ako on opravil v BBSK cesty?“. Tak si říkám, že radši ne, ať to poví on sám, jako propaganda je to dobré, ale voličům to říkat nemůže, pakliže náhodou nebydlí u těch 90 kilometrů, nevidí nedostatky a necestují dále po kraji.

Autor: Jicchak Seifert

Russia Today and the post-truth virus – P U L S E

https://pulsemedia.org/2016/12/15/russia-today-and-the-post-truth-virus/
Eva Bartlett

A video is circulating of a woman revealing “the truth” on Syria
that is being withheld from us by “the mainstream media”. The woman
is introduced as an “independent Canadian journalist”. She is said to be
speaking  “at the UN”. The date is December 9, 2016. The video has
become viral.

Eva Bartlett, the woman in the video, writes for various conspiracy sites including SOTT.net, The Duran, MintPress and Globalresearch.ca. But
more recently she has emerged as a contributor to Russia Today. And
though her wordpress blog is called “In Gaza”, and though she has a past
in Palestine solidarity work, unlike the people of Gaza, she is a
strong supporter of Assad and she uses language to describe
Assad’s opponents that is a virtual echo of the language
Israeli propagandists use against Gazans.

Bartlett was recently a guest of the Assad regime, attending a regime
sponsored PR conference and going on a tour of regime-controlled
areas herded no doubt by the ubiquitous minders (the regime only issues
visas to trusted journalists and no visitor is allowed to travel without
a regime minder). On her return, the regime mission at the UN organised
a press conference for her and three members of the pro-regime US
“Peace Council” (The organisation has the same relationship to peace as
Kentucky Fried Chicken has to chicken). In the press conference they all
repeated the claims usually made by the regime’s official media SANA
and by Russia Today: all rebels are terrorists; there is no siege;
civilians are being held hostage; the regime is a “liberator” etc.

So a conspiracy theorist with a blog who briefly visited Syria as
a guest of the regime is declaring that everything you know about Syria
is wrong. That you have been misled by everyone in the “MSM” from the
New York Times to Der Spiegel, from the Guardian to the Telegraph, from
CNN to Channel 4, from ABC to BBC, from CBS to CBC; that human rights
organisations like Physicians for Human Rights, Medicins Sans Frontiers,
Amnesty International, and Human Rights Watch; that international
agencies like the UN and ICRC—they are all part of a vast conspiracy to
malign Bashar al Assad. And the truth is only revealed on “alternative”
media like the Kremlin’s own Russia Today! (watched by 70 million people a week according to its own claims)