https://dennikn.sk/2736734/ruska-armada-chce-postupovat-rychlo-cielom-je-zmena-rezimu-hovori-ukrajina/

a

https://dennikn.sk/2736022/klucove-bude-ci-rusko-ovladne-vzduch-a-ci-sa-ukrajinsky-stat-nerozlozi-hovori-vojensky-analytik-bednar/

Počtom vojakov je to zrejme najväčšia vojna v Európe od konca druhej svetovej. Navyše ak by sa do invázie zapojila veľká časť z takmer 200-tisíc vojakov, ktorých posledné mesiace zhromaždila ruská armáda na hraniciach s Ukrajinou, mohlo by ísť o najväčší svetový konflikt od invázie USA a spojencov do Iraku v roku 2003. Vtedy sa zapojilo 175-tisíc vojakov.

Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá sa začala vo štvrtok 24. 2. o piatej hodine miestneho času, išla z viacerých smerov. Raketami ostreľovali vojenské ciele vo viacerých mestách Ukrajiny. Zasiahnuté bolo aj letisko pri meste Ivano-Frankivisk, ktoré sa nachádza po ceste asi 250 kilometrov od slovenských hraníc, či oblasť pri Ľvove, asi 100 kilometrov od hraníc.

Zo vzduchu aj po zemi

Rusko postupovalo podobne, ako niektorí analytici očakávali, aj keď mnohí možno neverili, že k samotnému útoku dôjde. Jedným z hlavných cieľov bolo zrejme zničiť ukrajinskú protivzdušnú obranu a letectvo, aby Rusko mohlo ovládnuť nebo nad krajinou.

Ukrajina zavrela vzdušný priestor pre civilné lety a podľa portálu FlightRadar24 sa lietadlá ukrajinskému nebu vyhýbali. V roku 2014 tu proruskí rebeli zostrelili civilné lietadlo malajzijských aerolínií.

Cieľom ruských rakiet boli ukrajinské letiská, stacionárne systémy leteckej obrany, sklady či veliace strediská armády. Došlo aj k pozemnej invázii z viacerých smerov: z Ruska, z Rusmi anektovaného Krymu aj z Bieloruska, kde boli predtým umiestnené desaťtisíce ruských vojakov. Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko tvrdil, že bieloruskí vojaci sa do invázie nezapojili.

Práve tento smer môže byť kľúčový. Vďaka útoku z Bieloruska sa ruskej armáde otvorila cesta na Kyjev, v prípade útoku z východu je to výrazne ďalej, navyše treba prekonať rieku Dneper. Od bieloruských hraníc je to k trojmiliónovému hlavnému mestu 150 kilometrov.

Boje vo štvrtok prebiehali pri meste Černihiv neďaleko bieloruských hraníc. A hoci ukrajinské ministerstvo obrany tvrdilo, že sa Ukrajinci dobre bránia, neskôr sa objavili správy, že ruské jednotky sa pokúšali obsadiť letisko pri meste Hostomeľ, ktoré je asi 40 kilometrov od centra Kyjeva. Ukrajinci tvrdili, že tu zostrelili dve ruské helikoptéry.

Neskôr hlásili, že letisko už ovládli. Práve odtiaľto môže ísť útok na Kyjev.

Novinár Christo Grozev z Bellingcatu na Twitteri napísal, že podľa jeho zdrojov letí v smere do Kyjeva z ruského letiska Pskov 18 transportných lietadiel Il-76.

„Jediný možný cieľ by bolo obsadenie a podriadenie si Kyjeva (a dosadenie bábkovej vládu) už *dnes*. Kým sa svet pozerá a nerobí takmer nič,“ napísal na Twitteri.

Počas svojej viac ako tridsaťročnej praxe s vyhrotenými diskusiami sa Daryl postupne naučil ovládať svoje emócie. Uvedomil si, že všetko čím ho chcú jeho protivníci uraziť sa ho nemôže dotknúť, pretože, tak ako on nepozná ich, ani oni nepoznajú jeho. Začal sa ich preto pýtať: „Ako ma môžete nenávidieť, keď ma nepoznáte?“ 

Daryl Davis je hudobník, ktorý svoj život zasvätil dialógu s neonacistami a členmi rasistickej organizácie Ku Klux Klan. FOTO – Archív Daryl Davis

Päť hodnôt pre ľahšiu konverzáciu

Daryl priznáva, že ak nás kritizuje niekto, kto nás dobre pozná ako napríklad člen rodiny, tak kritiku máme, samozrejme, zvážiť a zamyslieť sa nad ňou. No pokiaľ ide o cudzieho človeka, ktorý na nás vidí len farbu pleti, alebo naše vierovyznanie a na základe toho chce určovať, kto sme, tak to nie je správne. Preto je podľa Daryla potrebné učiť ľudí, aby vedeli kto sú predtým, ako sa postavia v diskusii pred protivníka. 

FOTO – Archív Daryl Davis

„Počas cestovania po svete som stretol množstvo ľudí z rôznych krajín,” hovorí Daryl. Aj keď sa medzi sebou líšili rozdielnou rečou či výzorom, Daryl vedel, že všetci sú ľudskými bytosťami, ktoré chcú byť: 1. ľúbené, 2. rešpektované, 3. vypočuté a 4. chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo férovo. „Toto všetko chcú pre svoju rodinu rovnako, ako aj my chceme to isté pre našu rodinu,“ hovorí Daryl o piatom princípe. 

Stačí sa držať týchto piatich základných hodnôt a hudobník garantuje, že vedenie dialógu s názorovým oponentom bude ľahšie a omnoho pozitívnejšie. Princípy sú podľa neho univerzálne a fungujú na všetkých, napríklad aj na odporcov očkovania.

Ako sa pripraviť?   

Pred diskusiou s človekom, s ktorým nesúhlasíme, sa je potrebné pripraviť. Kľúčom kvalitnej prípravy sú podľa Daryla práve informácie a vzdelanie. Dôležitou časťou je aj empatia. „Zistite si background svojho oponenta, jeho pozíciu a skúste sa do nej vcítiť. Ako by ste sa cítili, keby sa to týkalo vás? Vžite sa do jeho kože,“ hovorí. 

Okrem empatie má svoje miesto pri diskutovaní aj autentickosť, transparentnosť, úprimnosť, pravdivosť a dôveryhodnosť. „Máte len jednu príležitosť spraviť dobrý prvý dojem. Takže musíte hovoriť pravdu, pretože keď vás ten človek pristihne, že klamete, tak všetko ostatné bude pre neho, pre ňu klamstvom.“

Jedným z hlavných spomínaných princípov, ako viesť pozitívnejšiu a jednoduchšiu komunikáciu je vypočutie oponenta. „Keď ich vypočujete, tak budú k vám prejavovať viac rešpektu a dovolia vám povedať to, čo chcete vy. Neexistuje, aby ste niekoho presvedčili o niečom bez toho, aby ste mu dovolili prehovoriť k vám. Musí to byť vzájomné,“ vysvetľuje. 

Daryl verí, že premeškanie príležitosti konverzácie je premeškanie príležitosti pre riešenie konfliktov. „Keď sa dvaja nepriatelia rozprávajú, tak nebojujú, ale rozprávajú sa. Možno zvýšia hlas, alebo sa hádajú, no to je v poriadku.“ 

Diskusia s lídrom Ku Klux Klanu

Daryl svoje princípy už uplatnil veľakrát, no spomína si špeciálne na jednu debatu, v ktorej sa postavil voči vtedajšiemu lídrovi Ku Klux Klanu. Vopred si o ňom zistil, že sotva ukončil stredoškolské vzdelanie. Taktiež zistil, že jeho oponent verí, že černosi nie sú veľmi inteligentní a že si nezaslúžia vyššie postavenie v spoločnosti.

Hneď, ako Daryl vstúpil do miestnosti, si všimol, že jeho oponent si automaticky vybudoval pred sebou imaginárnu bariéru. Hudobník si najprv oponenta vypočul, a potom sa ho opýtal, ako ho môže nenávidieť, keď ho ani nepozná. Líder Ku Klux Klanu mu na to odpovedal, že černosi sú propagáciou zločinu a že sa má pozrieť do väzenia, v ktorom je uväznených viac čiernych ako bielych ľudí. „To, čo povedal, bola stopercentná pravda, ktorá sa týka našej krajiny. Potvrdzujú to dáta a aj štatistiky. No už sa nepozeral na dôvody, prečo to tak je,“ vysvetľuje Daryl. 

Síce Daryl tie dôvody poznal, jeho oponent ich vôbec nebral do úvahy. Ako príklad slúži americký právny systém, ktorý má podľa Daryla ďaleko od dokonalosti. „Tiež mi povedal, že černosi sú leniví a že nechcú pracovať. Dodal, že sa rodíme s menšími mozgami a tým pádom máme nižšie IQ, preto černošské deti dosahujú horšie výsledky v školách,” popisuje hudobník. „To, že černošskí žiaci vykazujú nižšie výsledky ako bieli žiaci je všeobecným faktom, no opäť nebral do úvahy to, čo je za tým.“

Dôvodom pre horšie študijné výsledky Afroameričanov sú často mestské školy, ktoré navštevuje väčšina žiakov tmavej pleti v USA, a ktoré sú vo všeobecnosti navštevované deťmi zo sociálne slabších rodín. Daryl tvrdí, že v týchto školách nemajú také zariadenia, učebnice či vysoko kvalifikovaných učiteľov. Taktiež zdôrazňuje, že tak, ako žiaci tmavej pleti vykazujú nižšie výsledky, tak aj bieli žiaci vykazujú rovnaké, keď nie nižšie, výsledky, ak študujú na týchto školách. „Naopak černošskí žiaci, ktorí chodia do lepších škôl na predmestí dosahujú lepšie výsledky. Takže to nemá nič spoločné s farbou pleti, či s veľkosťou mozgu,“ objasňuje Daryl.

Aj keď na stretnutí v moteli ho jeho oponent zasypal urážlivými slovnými útokmi, Daryl uplatnil svoj druhý a tretí princíp – rešpektoval jeho názory a vypočul ich. Vedel, že sa nemôže nahnevať alebo začať kričať, pretože ak by to urobil, tak by ho jeho oponent prestal počúvať. „Povedal som mu, že počujem, čo hovorí. Následne som mu vysvetlil, aké sú dôvody jeho tvrdení. Vedel som, že nemá vysokú školu, ale nepovedal som mu to štýlom: ‚Ja mám vysokú školu a ty nie.‘ Akonáhle by som to urobil, tak by si opäť postavil svoju bariéru a zapchal si uši.“

Daryl s ríšskym čarodejom klanu Francom Anconom. FOTO – Archív Daryl Davis

Namiesto toho mu Daryl povedal, že na strednej škole sa mu podarilo dosiahnuť dobré výsledky, a preto mohol ísť na vysokú školu. Získal titul a nemá žiadny zápis v registri trestov. „Svoj názor nezmenil okamžite. No večer sa nad tým možno zamyslel, ako to robíme všetci, keď sa večer zamýšľame nad tým, čo sme cez deň zažili. Uvedomoval si, že zažil trojhodinový rozhovor s černochom, s ktorým nebojoval. Jasné, že sme nesúhlasili, ale nebojovali sme a nekričali sme na seba. V jeho hlave nastal boj, pretože vedel, že to, čo som mu povedal, bola pravda. Nemohol uveriť, že černoch mal pravdu. Takže sa mohol rozhodnúť, či prijme pravdu, alebo bude naďalej žiť v klamstve,“ vysvetľuje Daryl. 

Nevedomosť nie je hlúposť    

Podľa Daryla neznamená byť ignorantom to isté, ako byť hlúpym človekom. Rozdiel vidí práve v tom, že ignorant robí nesprávne rozhodnutia, pretože nemá správne informácie na robenie správnych rozhodnutí. Za hlúpych ľudí považuje tých, ktorí majú fakty, ale aj napriek tomu robia zlé rozhodnutia. „Liekom na ignoranciu je vzdelávanie. Žiaľbohu, neexistuje žiaden liek na hlúposť.“ 

Väčšina Darylových oponentov neverí mainstreamovým médiám, no hudobník jasne hovorí o tom, že fakty sú fakty. „Tak ako platí pravidlo 2+2=4 vo Washington DC, tak takisto to platí aj v Bratislave. Nemá to nič s mainstreamovými médiami. Fakty si môžu overiť, kde len chcú. Nechajte ich nájsť si ich sami. Keď ich nájdu, sami musia učiniť rozhodnutie, čomu budú veriť.“ 

Viesť debaty pritom môže podľa Daryla každý. Nie je na to potrebné mať špeciálne schopnosti či tituly. „Keď si môžem ja ako hudobník sadnúť, rozprávať sa s neonacistami a ľuďmi z Ku Klux Klanu a vidieť, že niektorí opúšťajú svoju organizáciu, pretože jej ďalej neveria, tak to môže robiť ktokoľvek.“

No pripomína, že je dôležité sa na rozhovor vopred pripraviť, naštudovať si všetko o oponentovi a tiež naučiť sa, ako udržať svoje emócie. „Budete počuť veľa urážok, no ako vás môžu uraziť, keď vás nepoznajú? Nesnažte sa ich zmeniť, snažte sa im ukázať, kto ste,“ dodáva.

NATO je v stave mozgovej smrti, povedal pred dvoma rokmi o Severoatlantickej aliancii francúzsky prezident Emmanuel Macron.
Problém videl v nedostatku koordinácie medzi Európou a Spojenými štátmi, ale aj v odťažitom prístupe vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa k aliancii.

Dnes je situácia výrazne odlišná. NATO uvádza svoje sily do pohotovosti, na východ Európy vysiela ďalšie lode aj lietadlá a spojenci zatiaľ zásobujú Kyjev vojenskou pomocou.
Jednoznačný postoj vzišiel aj online rokovania NATO a európskych lídrov s americkým prezidentom Joeom Bidenom.
Sme jednotní a tak budeme postupovať aj voči Moskve, znie výsledný odkaz spoločného rokovania.

Aliancia tak reaguje na stupňujúce sa napätie na rusko-ukrajinských hraniciach, na ktorých Moskva už tretí mesiac hromadí desaťtisíce vojakov, stovky tankov a ťažkej vojenskej techniky.
Hoci Ukrajina nie je členom aliancie, generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg Kyjev opakovane uistil, že aliancia za ním stojí.
„Putin vzkriesil NATO,“ hodnotí magazín Politico aktuálny vývoj v článku s familiárnym titulkom: Dobrá práca, Voloďa!
„Čokoľvek sa (ruský prezident Vladimir) Putin nakoniec rozhodne urobiť s Ukrajinou, ak bolo jeho cieľom oslabiť západnú alianciu, nepochybne si strelil množstvo vlastných gólov,“ dodáva Politico.

Odborník na východnú Európu Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku uvádza, že Severoatlantická aliancia ešte koncom roku 2019 skutočne vyvolávala dojem, že hibernuje.
„Emmanuel Macron mal v novembri 2019 do istej miery pravdu. Zdalo sa, že NATO je organizácia bez agendy,“ hodnotí pre SME Duleba, ktorý pôsobí ako profesor politológie na Prešovskej univerzite.
„Rusko však túto agendu vytvorilo a tým ukázalo, že NATO je funkčná organizácia, v rámci ktorej sa spojenci vedia dohodnúť.“
Duleba však zdôrazňuje, že by bolo skratkovité považovať súčasnú situáciu za výsledok akýchsi „vlastných gólov“ Kremľa, o ktorých píše Politico.
Keď Rusko začalo hromadiť vojská na ukrajinských hraniciach, podľa odborníka reagovalo na sled udalostí, ktoré Moskvu znepokojili.
Prvým znepokojením bolo zistenie, že rokovania v rámci Normandského formátu sa pre Moskvu nevyvíjajú žiadaným smerom.

Normandský formát vznikol v roku 2014 a zahŕňa štyri krajiny – Francúzsko, Nemecko, Rusko a Ukrajinu. Opakovane spolu rokovali o tom, aký štatút by mali mať okupované oblasti Ukrajiny, teda separatistická Luhanská a Donecká republika.

„Nemecká a francúzska diplomacia sa čoraz viac stotožňovali s ukrajinským stanoviskom, teda že v oblastiach by malo dôjsť k riadnym a nesfalšovaným voľbám. A až s legitímnymi lídrami, ktorí vzídu z týchto volieb, Kyjev vyrokuje postavenie a štatút týchto oblastí,“ vysvetľuje Duleba. Takýto vývoj rokovaní bol pre Kremeľ neprijateľný.
Na čele separatistických republík aktuálne stoja samozvaní lídri, v Doneckej ľudovej republike je to Denis Pušilin a v Luhanskej ľudovej republike zasa Leonid Pasečnik.
Ich napojenie na Kremeľ dokazuje aj skutočnosť, že len nedávno si na slávnostnom ceremoniáli v Moskve oficiálne prebrali stranícke preukazy na vstup do Jednotného Ruska. Ide o vládnucu stranu, ktorú v minulosti viedol priamo Putin, dnes je jej šéfom expremiér a exprezident Dmitrij Medvedev.

Vývoj rokovaní Normandského formátu však bol podľa Dulebu iba jednou z príčin, pre ktoré sa Rusko rozhodlo vyslať vojakov a tanky k ukrajinským hraniciam.
„Ukrajina zároveň veľmi jednoznačne sformulovala dôležitú dilemu pre Západ. Američanom a Britom pripomenula, ako ju v roku 1994 prinútili, aby sa vzdala svojich jadrových zbraní a hlavice odovzdala Rusku ako nástupníckemu štátu Sovietskeho zväzu,“ pripomína Duleba dohodu spred 28 rokov.
Súvisiaci článok Čo sa stane, keď sa bude bojovať okolo Kyjeva? Vláda sa pripravuje aj na utečencov Čítajte
Do histórie vstúpila pod názvom Budapeštianske memorandum. V maďarskom hlavnom meste túto dohodu podpísali ukrajinský prezident Leonid Kučma, ruský prezident Boris Jeľcin, americký prezident Bill Clinton a britský premiér John Major.
Výmenou za to, že sa Kyjev vzdal jadrových zbraní, dostal od signatárov dohody garancie o bezpečnosti a teritoriálnej integrite.
„Ukrajinská diplomacia v tejto oblasti fungovala posledný rok na plné obrátky. Kyjev Američanom a Britom pripomínal ich záväzky voči Ukrajine na rôznych fórach. Západu dával na výber štýlom – buď dostaneme možnosť obnoviť svoj jadrový arzenál, aby sme sa mohli brániť pred jadrovou veľmocou, alebo nám dajte perspektívu členstva v NATO,“ vysvetľuje Duleba, akú dilemu predostrel Kyjev západným spojencom.
Zároveň podotýka, že Ukrajina má všetky možnosti na to, aby si vyrábala vlastné balistické rakety s jadrovými hlavicami. V ére Sovietskeho zväzu bola totiž centrom jadrového výskumu.

Rusi sa podľa Dulebu v tomto bode zľakli, že ukrajinské ultimátum môže mať úspech.
„Preto sa rozhodli zasiahnuť a zverejnili svoje požiadavky voči Západu. Kremeľ okrem iného požadoval záruku, že Ukrajina sa nestane členom NATO,“ pripomína odborník.

Ukrajinský veľvyslanec na Slovensku Jurij Muška je presvedčený, že Kyjev sa v blízkej budúcnosti stane súčasťou aliancie.
„Samozrejme, naše členstvo v NATO je iba otázkou času,“ uviedol v decembri pre SME.
Duleba je však presvedčený, že v dohľadnej budúcnosti sa NATO o Ukrajinu nerozšíri. Aktuálne totiž nespĺňa kritériá, aby mohla byť považovaná za stabilnú demokraciu.
„Avšak v prípade, že bude pokračovať vojenské napätie s Ruskom, ktoré bude alianciu nútiť k vyššej aktivite, viem si predstaviť vznik akéhosi NATO+ formátu, ktorý bude zahŕňať aj Ukrajinu,“ nazdáva sa.

Kyjev má podľa Dulebu pred sebou ešte dosť práce, aby sa mohol zaradiť k členským krajinám.
„Je však na dobrej ceste,“ zdôrazňuje odborník a poukazuje na reformy, ktoré Ukrajina prijíma na potláčanie korupcie. Zároveň vyzdvihuje, že Ukrajina prešla na elektronický systém verejného obstarávania.
Duleba zároveň pripomína, že Slovensko bolo na prelome tisícročí v podobnej situácii, keďže za vlády Vladimíra Mečiara nesplnilo podmienky na vstup do aliancie.
„Stačí si spomenúť na to, čo sa dialo u nás v druhej polovici deväťdesiatych rokov a vyvrcholilo to únosom prezidentovho syna. Slovensko uplatňovalo prax mafiánskeho štátu a z tohto dôvodu nás z prvej vlny rozširovania NATO v roku 1999 vylúčili,“ zdôrazňuje Duleba. Slovensko je členom NATO od roku 2004.

„Možno je načase prestať predpokladať, že Putin je majster stratégie, ktorý vie, ako zneužiť slabosti Európy a nestálosť Ameriky,“ uvádza magazín s tým, že vývoj aktuálnej krízy je v rozpore s cieľmi, ktoré si Moskva sama stanovila.
„Putin so sebou síce môže nosiť veľkú bazuku, no zdá sa, že ňou mieri na svoju vlastnú nohu,“ uzatvára Politico.

Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Začínal v slovenských nemocniciach, odkiaľ frustrovaný odišiel do Prahy. Potom bol 12 rokov v Saudskej Arábii a Bahrajne, kde pochopil, ako veľmi zlyhávajú naše nemocnice v základných veciach. Pandémia ho zastihla na infekčnej klinike v Prahe, bol tam taký nápor pacientov, že si povedal dosť.

Predstavte si nočnú službu na infekčnej klinike, ste jediná sestrička na oddelení a máte sa postarať o 20 covidových pacientov. „Šiesti z nich sú na kyslíku. Veľmi, veľmi náročné. Bol som už len taký dozorca. Vojnová medicína v praxi. Už to nemalo nič spoločné s moderným ošetrovaním,“ opisuje zdravotný brat Oskar Valocký, čo zažíval pred rokom v pražskej nemocnici Bulovka.

„Vydržal som rok pandémie, ale už mi nedávalo zmysel pokračovať, tak som odišiel.“ Nemocnica prišla o zdravotného brata so skúsenosťami zo sveta, za ktorého je náročné nájsť náhradu. Do Česka odišiel za lepšími podmienkami, lebo v slovenských nemocniciach mal pocit, že nie je ochota meniť prehnité zdravotníctvo.

Valocký pochádza z Belej pri Martine. Kým sa presťahoval k západným susedom, pracoval v nemocniciach v Skalici a v Martine.

V rokoch 2006 až 2018 bol zdravotným bratom v Saudskej Arábii a v Bahrajne, kde pochopil, ako naše nemocnice zlyhávajú v základných veciach. Bez toho, aby sa to zmenilo, prišla pandémia. Nemocnice zahltené pacientmi kolabujú, preto sa vôbec nečuduje, že vyčerpané a znechutené sestry to vzdávajú rovnako ako on.

Zdravotný brat Oskar Valocký (sediaci na stoličke) pôsobil 12 rokov na kardiochirurgii v Saudskej Arábii a Bahrajne. Foto – archív O. V.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ležiaci na posteli ich nezaujíma
Valocký vníma, ako mnohé nemocnice varujú, že za sestry nevedia nájsť náhradu. „O päť rokov to bude katastrofa, v nemocniciach sa nebude mať kto starať o pacientov,“ hodnotí. Sám zaúčal mladých ľudí, ktorí by mali obsadiť voľné miesta. Tvrdí, že o túto prácu nemajú záujem, pri pacientoch sa ocitajú, lebo sa nikde inde neuplatnili, a mnohí berú nemocnicu iba ako istotu zárobku, lebo koronavírus nemocnice na rozdiel od firiem nezatvára.

„Prichádzajú bez záujmu o robotu. Netrápi ich, že na posteli je ležiaci pacient, treba sa oňho postarať, je im to jedno.“

Na infekčnej klinike vo Fakultnej nemocnici Bulovka v Prahe nevedeli zohnať sestry už vlani, keď odchádzal. „Dnes je to ešte horšie. Infekčné nie je nijaké lákadlo. Aj keby ste dali sestričke horibilnú sumu, povedzme 100-tisíc českých korún mesačne (zhruba štyritisíc eur), nikto tam nepôjde. Už nejde o plat, ako si mnohí myslia. To je omyl,“ pokračuje v rozprávaní Valocký.

Ani on neskončil pre peniaze. V čase svojho odchodu zarábal 55-tisíc korún v čistom, čo je asi dvetisíc eur. Bola to mzda za klasických 15 služieb v mesiaci bez nadčasov. Samotná infekčná klinika má podľa neho špičkových lekárov, príčinu vidí v zlom manažérskom vedení nemocnice. „Dovolím si povedať, že na to dopláca väčšina nemocníc na Slovensku aj v Česku.“

To isté hovoria aj mnohí ďalší zdravotníci. Anestéziológ Jakub Šulgan nedávno otvorene opísal, ako ho frustrovali manažérske zlyhania, a preto po 10 rokoch skončil v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.

Prečítajte si
Anestéziológ skončil po druhej vlne: O peniaze nešlo, frustrovali ma manažérske zlyhania
Iný vesmír
Valocký vidí budúcnosť zdravotníctva pesimisticky, pretože sa počas 12 rokov, čo strávil v Perzskom zálive, nikam neposunulo. „Iba som si myslel, že sa niečo zmenilo. Ale prakticky nič.“

Keď v roku 2006 prišiel do saudskoarabského Kardiocentra Princa Sultána v Rijáde, bolo mu zjavné, o koľko slovenské a české nemocnice zaostávajú. „Ocitol som sa v inom vesmíre, boli fantasticky technicky vybavení. Nikdy sa tam nestali také malichernosti, že chýba nejaká vec alebo teraz nemôžete používať nejakú striekačku alebo ihlu, lebo nám došli peniaze. Všetko bolo zabezpečené.“ A za tie roky sa veci ďalej vylepšovali.

Na Slovensku sa stáva, že nemocnice nekupujú najšpičkovejšiu techniku, aká je na trhu, tvrdiac, že chýbajú peniaze. A to je ešte ten lepší prípad, ak sa nový prístroj kúpi.

Vybavenie Kardiocentra princa sultána v Rijáde v Saudskej Arábii, kde Oskar Valocký pôsobil. Foto – archív O. V.
So sľubmi, ako sa zaobstará nové vybavenie na lepšiu diagnostiku, sa Valocký stretol hneď na začiatku, keď v 90. rokoch nastúpil do skalickej nemocnice ako rádiologický asistent. „Stále iba sľubovali, že sa otvorí nové CT, ale bolo to v nedohľadne.“ Po pár mesiacoch odišiel a vyštudoval ošetrovateľstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine.

Nastúpil do tamojšej univerzitnej nemocnice, ktorej priestory už vtedy boli v zlom stave. A stále sú. Začiatkom decembra kolovala po internete fotografia z novorodeneckého oddelenia v Martine, na ktorom sa na izbe zrútil strop, našťastie, žiadnej matke ani bábätku sa nič nestalo. Valocký vraví, že jedným problémom boli nevyhovujúce priestory a ďalším napäté vzťahy. „Staršie sestry mali problém akceptovať sestry s vysokoškolským vzdelaním. Dávali nám to pocítiť.“

Keďže z praxe počas školy poznal, ako sú na tom okolité nemocnice v Žiline, v Ružomberku a v Žiari nad Hronom, nechcel ostať na Slovensku. „Videl som, že čím menšia nemocnica, tým horšie.“

Zamieril do Prahy
V roku 2004 teda skúsil Prahu. Rozhodol sa pre ňu, lebo má veľa nemocníc a mohol si vyberať, kam a na aké oddelenie nastúpi. Na Slovensku to neprichádzalo do úvahy, pretože lepšie oddelenia vtedy ešte mali dosť personálu, voľné miesta zväčša boli tam, kam nik nechcel. „Ešte po známosti ste si mohli niečo vybaviť, ale to som nechcel.“

V Prahe strávil dva roky na kardiochirurgii v nemocnici Kráľovské Vinohrady a popritom sa ešte zamestnal na neurochirurgii v ústrednej vojenskej nemocnici. Už tu zažil lepšie vybavenie nemocníc než na Slovensku. „V Martine mi to pripadalo, akoby sa tam od druhej svetovej vojny nič nezmenilo, a v Prahe bolo technické vybavenie niekde aj o dve triedy lepšie, mnohé priestory zrekonštruované.“

Vysťahovať sa nebolo zložité, jazyková bariéra nebola, čakal ho lepší plat, nemocnice už vtedy zabezpečovali ubytovanie pre personál. Často zaň prvý rok pýtajú iba symbolickú sumu – 500 českých korún, okolo 20 eur mesačne.

Keď nastupoval on, polepšil si o tretinu. „Vtedajší plat však nebolo žiadne terno.“ V súčasnosti lákajú české nemocnice sestry zo Slovenska na to, že si zarobia oveľa viac než doma. V inzerátoch núkajú aj dvetisíc eur mesačne. „V Prahe môže slovenská sestra zarobiť odhadom o 300 až 500 eur viac v čistom,“ vraví Valocký. Na Slovensku má sestra základný plat najviac 1 200 eur bez príplatkov za nadčasy či za víkendové služby.

Päťtisíc mesačne
To, koľko zarábal v Saudskej Arábii a Bahrajne, sa však s týmto nedá vôbec porovnávať. „Plat bol okolo 4 500 až 5 000 eur.“ Valocký tam pôsobil ako zdravotný brat na kardiochirurgii.

Kardiocentrum v Rijáde je súčasťou štátnej vojenskej nemocnice určenej pre bežných obyvateľov. Bola najväčšou v regióne, vozili k nim prípady z celého Stredného východu. Nemocnica mala okolo 1 800 lôžok, z toho kardiocentrum 350.

Personál bol zo 120 krajín sveta. V roku 2006 tam s ním letelo deväť ľudí z Česka, on bol jediný Slovák. Časom tam pracovalo 50 Čechov a dvaja-traja Slováci.

Nemocnica mu ubytovanie poskytla zadarmo vo vile, v ktorej bol ešte s dvoma kolegami. Kto chcel, mohol si nájsť vlastné ubytovanie, nemocnica naň dávala príspevok podľa platu. Vždy štvrtinu mzdy. No týkalo sa to iba mužov, ženy museli byť iba v nemocničných vilách, ktoré boli v ohradenom mestečku, kde sa nachádzalo všetko, čo na život potrebovali. Obchody, kiná či fitnescentrá. Základné potraviny tam stoja asi ako u nás.

Po nástupe ho v nemocnici prekvapilo viacero vecí. Prvou viditeľnou zmenou bolo, že všetky oddelenia mali rovnaké vybavenie, s čím sa nikdy nestretol na Slovensku ani v Česku, a zistil, aké je to prospešné pre personál, ale aj pre pacientov. Napríklad infúznu pumpu mal rovnakú na dospelej aj detskej kardiochirurgii, v operačných sálach, ale aj na štandardnom lôžkovom oddelení.

„U nás má pomaly každé oddelenie štyri rôzne infúzne pumpy od rozdielnych výrobcov, iné monitory, ktoré sledujú stav pacienta, iný glukomer na meranie glykémie. Tu to bolo jednotné a veľmi to pomáhalo.“ Sestra nestrácala čas privykaním si na nové veci, ak musela vypomáhať na inom oddelení, a znižovalo sa riziko, že sa spraví chyba.

Vily s bazénom, kde nemocnica zabezpečovala ubytovanie pre lekárov a sestry. Foto – archív O. V.
Predpisy nielen na papieri
Na špičkovej úrovni mali podľa Valockého zaúčanie pracovníkov. „U nás síce máme v oficiálnych protokoloch napísané, čo a ako majú lekári a sestry robiť, ale sú založené niekde v šanónoch a každý si robí podľa seba.“ V Saudskej Arábii musel každý pracovník robiť odbery ihlou, ktorú určovali predpisy. „Nikto nepremýšľal, že to ide robiť inými ihlami. Vďaka tomu ste sa mohli ocitnúť na hocijakom oddelení v nemocnici, presne ste vedeli, čo a ako máte robiť.“

Po príchode do Rijádu mu pridelili mentorku – skúsenú sestru, ktorá mu odovzdala zoznam, čo všetko musí ovládať po adaptačnom procese – po štvrťroku, po polroku a po roku. „Tam neexistovali výhovorky, nespravil som to, lebo mi to sestra, čo ma zaúčala, nepovedala.“ O všetkom bol písomný záznam. Mentorka s ním trávila každú jednu službu, aby mu ukázala, čo kde v nemocnici je a čo ako robiť. Ak sa počas hodnotenia zistilo, že niečo ešte dobre nezvláda, mentorka ho doučila.

„Na Slovensku ani v Česku vám nikto neukáže, ako presne obsluhovať každý jeden prístroj, trebárs glukomer. Nijaké školenie, jedine tak BOZP a vybavené.“

Presný postup pri oživovaní pacienta takisto musel vedieť každý jeden zdravotník. „Nestalo sa, že personál netušil, čo robiť, ak pacient na chodbe odpadol. Že by začali okolo neho chaoticky pobehovať. Tu ste presne vedeli resuscitačný postup aj s tým, ktorý liek v ktorej minúte podať.“ Každý rok tieto znalosti overovali na skúške. „Je to licencovaná skúška, ktorá platí na celom svete. Keby som chcel prácu sestry v Amerike, v Kanade, aj tam mi platí.“

Keď pacienta po operácii prevážali na lôžkové oddelenie, posteľ s prístrojmi musela byť pripravená podľa predpisov. „Vďaka tomu som presne vedel, na ktorej strane je ventilátor, impulzné pumpy, kde je ktorý liek, neexistovalo, aby si to každá sestra robila podľa seba, ako jej vyhovovalo.“

Sledovanie pacienta po operácii malo tiež jasné pravidlá, sestry mali predpísané, že mu napríklad po hodine od príjmu treba spraviť EKG, ktorý liek mu kedy presne dať. „Opäť to pomáhalo, nemuseli ste rozmýšľať, čo sa urobilo a čo nie. Navyše už v roku 2006 tam príliš nepoužívali papierové zdravotné karty, väčšinou boli v elektronickej forme.“ Neskôr už bolo všetko v počítači.

Keď sestra nie je slúžkou lekára
Priamo pri posteli pacienta boli monitory, na ktorých mohli vyhľadať röntgen alebo výsledky z krvi. „Nemusel som chodiť po oddelení, hľadať voľný počítač a ani sa prehrabávať v hŕbach papierov, všetko bolo poruke.“

Aj podávanie liekov mali zabezpečené tak, aby sa nestávalo, že sa pacientovi omylom nepodá alebo sa nedopatrením zamení za iný. V momente, ako mal dostať nejaký medikament, pozadie obrazovky s rozpisom liekov pri pacientovi sa zmenilo z bielej na oranžovú s upozornením, že nastal čas na jeho podanie.

V Saudskej Arábii majú priamo pri pacientoch elektronické záznamy o liečbe. Foto – Archív O. V.
Nemocnica v Saudskej Arábii mala aj vlastné vzdelávacie centrum na základný výcvik a ďalšie školenia sestier. „Tam neexistovalo, ako to je u nás, že 200 sestier sedí v sále a niekto im iba niečo odprednáša. Tu bol presný rozpis v učebniach a nové veci si musela každá sestra odskúšať.“

Valockému sa v Arábii páčilo, že sa tam nestretával s kastovaním medzi zdravotníkmi. „Na Slovensku, ale aj v Česku je stále sestra považovaná za slúžku lekárovi, v máloktorých nemocniciach je partnerom. Čokoľvek sa stane s pacientom, v prvom rade je vinná sestra. Aj keby lekár odrezal pacientovi zlú nohu, bude to na sestru, že ju zle označila,“ myslí si niekdajší zdravotný brat.

Nie všetci lekári však brali zdravotné sestry a bratov ako svojich partnerov, no tých pár výnimiek vraj veľmi rýchlo zmenilo postoj, keď zistili, že sa bez nich nezaobídu. „Pooperačná práca na kardiochirurgii je náročná, tam sa bez sestry nepohnete.“

Na kardiochirurgickom oddelení v Rijáde, kde pracoval, mali 11 detských lôžok a desať lôžok pre dospelých. Predpis, že na pooperačnom môže mať jedna sestra na starosti jedného pacienta, sa prísne dodržiaval. V Česku sa podľa neho stávalo sestrám s dostatočnou praxou, že mávali dvoch pacientov, čo je mimoriadne náročné zvládnuť.

Nepochopiteľné súdy s poškodenými pacientmi
Valocký hovorí, že všade na svete dochádza k pochybeniam, na ktoré doplácajú pacienti, či už zhoršením zdravotného stavu, alebo aj životom. „Neexistuje nemocnica, kde sa pacientovi neublíži, pri objeme výkonov sa tomu nedá vyhnúť.“ Za nepochopiteľné však považuje, že nemocnice na Slovensku a v Česku automaticky neodškodňujú poškodeného pacienta alebo pozostalú rodinu.

„Je neetické, že sa vyplácaniu odškodného bránia až do poslednej chvíle a rodiny nechávajú roky sa súdiť o to, na čo majú nárok. V zahraničí to neprichádzalo do úvahy,“ pridáva Valocký ďalšiu skúsenosť zo sveta.

Pokiaľ išlo o pracovné podmienky, za výhodu považoval nastavenie pracovného režimu. Pracovný mesiac sa nepočítal ako u nás podľa kalendára, pozostával zo štyroch týždňov. Každých 7 až 8 týždňov chodil domov, lebo mal 12 dní voľna. Benefitom bol aj príspevok na letenky, nemocnica každý rok poskytovala dve letenky zadarmo.

Vojenská nemocnica v Bahrajne, kde pobudol dva roky opäť na kardiochirurgii, bola rovnako vyspelá. Na rozdiel od Saudskej Arábie tam však nerobil zdravotného brata pri lôžku, pôsobil ako tímlíder sestier – dohliadal, či všetko zvládajú, a ak bolo treba, s pacientmi im pomáhal.

Do našich nemocníc by okamžite zaviedol aj nasledujúce pravidlo: aby sa lekári radili so sestričkami o postupe pri starostlivosti o pacientov. Ak chcel tamojší lekár, aby intubovaný pacient už dýchal sám, so sestrami konzultoval, kedy by bolo vhodné ho extubovať. „Nefungovalo to tak, že ja som lekár, rozhodol som sa, tak to ideme okamžite urobiť.“

Zdravotný brat Oskar Valocký (vpravo) na operačnej sále v Saudskej Arábii. Foto – Archív O. V.
Aj prestávky dokážu zázrak
K pohode na pracovisku prispievali aj povinné prestávky. Prvou bola takzvaná raňajková pauza – trvala 15 až 30 minút a sestry ju mali, keď prevzali pacientov od nočnej služby. Na obedňajšiu – hodinovú – prestávku si mohol personál odskočiť najesť sa aj na ubytovanie, ak to stíhal. Na olovrant bola opäť povinná prestávka.

„Pár minút oddychu prospievalo k psychickej pohode. O tom, ako vedeniu nemocníc u nás záleží na spokojnosti pracovníkov, svedčí už len to, že si sestry museli kupovať kávovary z vlastných peňazí,“ komentuje Valocký s tým, že to je jediné, čo pandémia zmenila k lepšiemu. Mnoho ľudí a firiem chce potešiť zdravotníkov, tak ich obdarúvajú kávovarmi alebo občerstvením.

Valocký bol v Saudskej Arábii aj v Bahrajne spokojný. Do Česka by sa podľa svojich slov nevrátil, keby si medzičasom nezaložil rodinu, s manželkou majú dvojičky. Kým Perzský záliv definitívne opustil, na tri mesiace za ním chodievali do Bahrajnu, pretože v porovnaní so Saudskou Arábiou tam bolo jednoduchšie vybaviť pobyt, potrebovali získať len víza. Domov sa vracali hlavne v lete, pretože tam boli neznesiteľné horúčavy, na slnku aj 50 stupňov.

Zatiaľ čo v Saudskej Arábii prevažovali sestry z Filipín a z Malajzie, v Bahrajne tvorili personál najmä Indovia. Miestni obyvatelia v nemocniciach nechcú podľa neho pracovať. V Rijáde bolo iba zopár lekárov Arabov. „Boli to kardiológovia, ktorí vedeli trochu po slovensky, lebo študovali v Martine.“

Valocký spomína, že pracovná morálka miestnych zdravotníkov bola na nízkej úrovni. Pacienti dokonca odmietali sestričky Arabky, mali väčšiu dôveru k cudzincom, pretože tamojšie zdravotnícke školy nemali dobrú povesť.

Na druhej strane ho mrzí, že sa úroveň našich škôl rokmi znižuje. Kedysi si stredné aj vysoké školy vyberali, koho vezmú na zdravotnícke odbory, no dnes prakticky zoberú každého, kto prejaví záujem.

Dvaja z 30 študentov zvládajú prácu
Neraz ostal zhrozený, keď do nemocnice prišli na prax študenti a študentky, ktorí sa učili za praktické sestry. „Z 30 boli dvaja použiteľní do praxe. Naozaj bude zle. Sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody.“

Podľa neho sa mladí adepti o prácu v nemocnici bez výčitiek zabávajú počas práce s mobilmi. Netrápia ich povinnosti. Keď sa on zaúčal, vraj mu raz stačilo povedať, že sa ráno treba postarať o hygienu ležiacich pacientov, prezliecť postele. „Potom to už bolo automatické, nemusel mi to nik pripomínať, ale dnešných praktikantov to vôbec nezaujíma.“

Keď im povedal, že si skúsia odbery krvi, bežne sa stretol s reakciou: pacienti majú zlé žily, nechceme to robiť. „Darmo ste vraveli: ‚Však sa to aspoň naučíte.‘ Jednoducho nemali záujem. Idú na zdravotnícku školu, lebo im neostalo nič iné a to je to strašné.“

Po svojom návrate z Bahrajnu v roku 2018 vydržal na infekčnej klinike v pražskej nemocnici Bulovka dva roky. Rok bol staničným bratom a ďalší rok zdravotným bratom pri lôžku. Išlo o kliniku, kde sa starali napríklad o HIV pozitívnych pacientov, ale mali aj špeciálne oddelenie pre vysokonákazlivé choroby, akou je aj ebola. Počas pandémie sa medzi prvými premenili na covidové oddelenie.

Keď na jar 2020 vypukla pandémia, prekážalo mu, že všetci kompetentní v Česku aj na Slovensku tvrdili na verejnosti, ako sú nemocnice pripravené, a ohlasovali, koľko covidových lôžok je k dispozícii. „Nik však nepovedal, že už vtedy sa išlo na doraz. Počuli ste od vedenia akejkoľvek nemocnice povedať, že chýba personál a že melieme z posledného?“

Kriticky vníma, že sa roky rozprávalo, ako sa pridá sestrám, ale ostalo iba pri sľuboch, nemocnice ani neprijímali nové posily, aby sestry aspoň neboli preťažené. Pandémia podľa Valockého natoľko deprimuje a demotivuje mnohé skúsené sestry, že chcú odísť.

Aj on skončil. Hovorí, že časté umieranie pacientov s covidom si nepripúšťal, hoci mal aj 24-hodinovú službu, počas ktorej zomreli šiesti pacienti. Oveľa horšie znášal bezmocnosť a stratu nádeje, že sa raz veci zlepšia a pacientom budú stíhať poskytovať riadnu starostlivosť.

Za posledných 30 rokov každý jeden minister zdravotníctva podľa Valockého ohlasoval plány, ako sa postavia nové nemocnice. „Koľko sa ich postavilo? V Martine, odkiaľ pochádzam, stále prevážajú pacienta zabaleného na vozíku medzi budovami po zime. V 21. storočí. Veď to je strašné.“

Ilustračné foto, ako v lete prevážali pacientov po rozbitých chodníkoch medzi budovami Univerzitnej nemocnice Martin. Foto N – Peter Kováč
Sťažujú sa sestrám, ktoré za stav nemocníc nemôžu
Valockého zaráža, že ľudia chodia protestovať do ulíc proti očkovaniu, ale za 30 rokov ich nevidel demonštrovať za dôstojné podmienky v nemocniciach, aby v nich nebolo málo personálu, staré postele či zlá strava.

Keď robil staničného brata, dennodenne sa mu pacienti či ich rodiny sťažovali. Keď to nemalo konca, vytlačil si papierik so svojou e-mailovou adresou a e-mailom na vedenie nemocnice, ktorý potom rozdával sťažujúcim.

„Keď sa niekto sťažoval na postele, ktoré boli fakt v hroznom stave, možno na jednej z nich ešte ležal Heydrich (ríšsky protektor, ktorý v roku 1942 po atentáte ležal v nemocnici Bulovka – pozn. redakcie), dal som mu papierik, sťažujte sa vyššie, lebo keď som ja prišiel za vedením a povedal, že potrebujem vymeniť 20 postelí, každý sa na mňa iba pozrel, čo chcem, však jedna stojí 300-tisíc korún. Nič som nezmohol.“

Z 350 ľudí skutočne napísali sťažnosť len traja. „Potom si poviete, čo ľudia vlastne chcú, keď nie sú schopní ani napísať mail. Sťažujú sa sestrám, ktoré za zlé postele, zlé jedlo ani za to, že v kúpeľni nesvieti svetlo, nemôžu,“ pokračuje skúsený zdravotný brat.

Ani jeden z jeho bývalých spolužiakov z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine neostal na Slovensku. Väčšina je v Česku, pretože u nás sú podmienky v nemocniciach ešte horšie. České nemocnice sa v súčasnosti snažia chýbajúce sestry zohnať na Slovensku, vábia ich hlavne na lepšie platy.

Česko vábi na lepšie platy
Na internete je množstvo inzerátov. Na plný úväzok zvyknú núkať napríklad v Prahe 1500 až 2000 eur v hrubom. Tiež sľubujú, že si na začiatku môžu prejsť oddeleniami a vybrať, kde by chceli pracovať.

U nás má sestra najvyššiu základnú mzdu 1200 eur. Dostane ju, ak má magisterský titul a aspoň päť rokov praxe, vyplýva z údajov Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. K tomu ešte dostávajú príplatky za služby či nadčasy. Komora už dlhodobo upozorňuje na nízke platy. To isté hovoria aj lekári či záchranári.

Parlament zdravotníkom v polovici decembra schválil zvýšenie platov o 34 eur v hrubom, proti čomu pred Národnou radou protestoval šéf komory záchranárov František Majerský s kolegami. Keď ho polícia na niekoľko hodín zadržala, vyvolalo to vlnu kritiky. Vláda Eduarda Hegera potom narýchlo schválila zdravotníkom a sociálnym pracovníkom mimoriadnu odmenu 350 eur, ktorú ešte budú musieť zdaniť. Mnohí zdravotníci reagovali, že ich to nemotivuje v nemocniciach ostať.

Koľko sestier v tomto roku zlákalo Česko, komora sestier nevie, pretože jej to hlásiť nemusia. Do ostatných krajín vydávajú povolenia, ak chcú ísť na pozície sestry, do konca novembra o ne požiadalo 101 sestier, z toho najviac – 77 – išlo do Rakúska, osem do Švajčiarska, šesť do Veľkej Británie, päť do Saudskej Arábie, dve do Nemecka a po jednom potvrdení vydali do Talianska, Poľska a Írska.

Mnoho sestier odchádza do zahraničia robiť opatrovateľky. Koľké sa pre túto prácu rozhodli v tomto roku, komora netuší, pretože povolenie na takúto prácu nepotrebujú.

Valocký sa neplánuje k práci zdravotného brata vrátiť. S manželkou, ktorá tiež pochádza zo Slovenska, ostávajú žiť v Prahe. Žena je staničnou sestrou v Psychiatrickej nemocnici Bohnice. On sa rozhodol pre firmu, ktorá nemocniciam zabezpečuje dialýzy. Cestuje po Českej republike a v nemocniciach učí sestričky obsluhovať tieto prístroje.