Aj Michal Brož z Prahy má za sebou vyše päť a pol roka abstinovania, no viedla k nim dlhá cesta. Alkohol mu vytváral akúsi paralelnú realitu, v ktorej neexistovali každodenné problémy. Preň však prišiel aj o rodinu.
“Nepiť je hrozne ťažké,“ konštatuje Petra Blaščák a dopĺňa, že si ešte úplne nedôveruje.
„Alkohol je silný súper a je všade ľahko dostupný a lacný. Každý deň tomu čelím a mám aj krízy. Nerada však zlyhávam, je to pre mňa vždy sklamanie a aj toto by pre mňa bolo, ak by som to nedala.“
Mnohí ľudia majú problém s alkoholom skoncovať a ovplyvňuje to nielen ich vlastný život, ale aj životy ich blízkych a okolia. Niektorí sa rozhodnú začať abstinovať práve počas takzvaného suchého januára.
Ide o medzinárodne populárnu výzvu, hoci odborná obec sa zhoduje, že len mesačná očista od alkoholu nestačí, ak má človek s pitím vážny problém.
Aké sú príbehy ľudí, ktorí nad závislosťou vyhrávajú už dlhšie?
Najprv len trocha, potom fľaša vína denne
Blaščák pracuje ako asistentka filmovej producentky Wandy Hrycovej. Podľa jej slov sa v umeleckom prostredí nepovažuje fľaša vína denne za problém a za nadmerné by ľudia považovali možno až dve fľaše vodky.
Ona sama začala pravidelne piť zhruba v sedemnástich. Dnes má 37 rokov.
“Keď som mala 25 rokov, prácu a priateľa, nás večerný program bol často o stretnutí s kamošmi v krčme. Určite to bolo niekoľkokrát do týždňa. Mám to šťastie v nešťastí, že môžem piť hrozne veľa a stále udržujem dekórum. Vyzerám triezvo, nemotám sa, viem rozprávať,” opisuje.
“Do závislosti som sa prepracovával niekoľko rokov. Od občasného napitia sa na oslavách zhruba od mojich šestnástich rokov, cez pivo s kamarátmi v krčme. V dobe, keď som mal asi 27 rokov a zoznámil som sa s mojou teraz už exmanželkou, sa pitie začalo pomaly, plazivo stávať závislosťou,” opisuje 42-ročný Brož.
Najprv to bolo len pivo občas cez víkendy, prípadne cez týždeň po športe. Dávky sa však zvyšovali a frekvencia pitia tiež.
“Začal som si kupovať pivo domov po basách. V období po tridsiatke som mal vrchol, keď už som pil denne. V závere každý deň asi desať pív, cez víkend minimálne pätnásť každý deň,” vyratúva Brož.
Veď všetky matky pijú
Petra Blaščák prestala úplne piť počas dvoch tehotenstiev, no už počas dojčenia druhého dieťaťa sa k občasnému poháru vína vrátila. Neskoršie roky sa jej už s pitím spájajú intenzívne.
“Až v prvej vlne Covidu som si uvedomila, že môžem mať problém,” spomína.
Je rozvedená a dve deti si s manželom striedajú. Keď s prváčkou a tretiakom v tom čase ostala doma, uvedomila si, že trávi celé dni v pyžame. Príležitosť piť tak bola už od obeda.
“S ľuďmi okolo mňa sme to stále zľahčovali, veď všetci to v tom čase robili. Ja som pila denne aj pred Covidom, bol to taký čas pre seba, po tom, čo som všetko vybavila, postarala sa o deti a keď išli spať, zapla som si hudbu a vypila fľašu vína,” opisuje.
Počas pandémie išlo o mechanizmus uvoľnenia. “No zároveň som dokázala fungovať – starala som sa o deti, pracovala som, varila, domácnosť bola v poriadku. Nikdy som nebola úplne opitá a nikdy u nás nebolo dusno alebo kriky, keď som pila,” hovorí Blaščák.
Problém bol najvypuklejší vtedy, keď boli deti u otca a jej zrazu odpadla zodpovednosť za ne.
“To bol najhorší stav. Už som ani nemala dôvod ráno vstať, aby som ich odviezla do školy. Samej mi z toho bolo zle,” priznáva.
Predtým vraj nevidela dôvod, prečo nepiť, pretože si vravela, že predsa všetky matky s deťmi pijú. “A ani ľudia v mojom okolí vrátane mojich rodičov si nemysleli, že mám problém s alkoholom,” tvrdí.
Ani Brož si dlho nepripúšťal, že je závislý, hoci ráno sa zvykol budiť okrem opice aj s výčitkami. Človek si podľa neho tak dlho hovorí, že žiaden problém nemá, až mu prerastie cez hlavu.
Podľa psychologičky Zuzany Šofranekovej, ktorá pracovala aj na oddelení liečby závislostí, je nutkanie vypiť si hlavnou spoločnou črtou ľudí, ktorí s alkoholom majú problém.
“Nie však pre chuť alkoholu v ústach, ale pre následný pocit a uvoľnenie napätia. Sú pritom aj iné spôsoby, ako sa toto napätie dá uvoľniť. Pri užívaní návykových látok máme pocit, že sa problémy aspoň na chvíľu rozplynú, ale to je len klam našej mysle a tela. Problémy sú stále prítomné a každým dúškom si zároveň vytvárame ďalšie,” približuje Šofraneková.
“Hlavne som chcel piť bez následkov, len pre samotný účinok alkoholu,” vraví Brož s tým, že alkohol mu ponúkal útek pred sebou samým.
Dať si v podniku tri pivá a ísť spokojne domov už podľa neho nešlo. Nutkavá potreba bola silnejšia a odrážalo sa to aj v prežívaní rodiny.
“Doma to nefungovalo. Dopad na rodinu a život bol príšerný. Nedalo sa na mňa spoľahnúť, manželka tŕpla, či na niečo niekde nezabudnem, či neuprednostním pivo pred povinnosťami. Keď prišla potreba piť, neexistovalo nič iné,” hovorí. Deti mal pritom ešte v škôlkarskom veku.
“Určite vnímali moju náladovosť. Neviem nakoľko, ale myslím si, že ich to mohlo negatívne ovplyvniť a dúfam, že ten neblahý vplyv bol čo najmenší. Dodnes sa mi spomienky na ublíženie ľuďom okolo vracajú a vháňajú mi slzy do očí. Je to niečo, čo už nedokážem zmeniť,” vraví.
Podľa Blaščák deti jej alkoholizmus vnímali skôr nepriamo. “Napríklad sa mi stalo, že sme boli doma, poobede som si naliala víno, zaspala som a ony ma zobudili, aby sme niečo išli robiť. Tiež videli, koľko fliaš sme vyhadzovali. No či to v nich aj tak niekde v podvedomí nezostane, sa neodvážim povedať,” vraví.
Spoluzávislosť je bežná, no závislému nepomáha
Psychologička Šofraneková vysvetľuje, že negatívne vplyvy závislosti na najbližšie okolie sa dajú označiť pojmom spoluzávislosť. Neznamená to však, že ide o spoločné užívanie návykových látok.
“Spoluzávislá osoba prispôsobuje svoj život závislému, zabúda na svoje potreby a tým trpí. Jej život závisí od potrieb a správania závislej osoby,” vraví.
Pripúšťa to aj Michal Brož. „V nejakom zmysle manželka môjmu pitiu podriaďovala osobný aj pracovný život.”
V prípade detí sa zase pri spoluzávislosti často stáva, že nedostávajú od rodičov toľko pozornosti, koľko potrebujú. Rodič neuspokojuje ich potreby buď preto, že sám pije, alebo je zaneprázdnený práve životom závislého partnera či partnerky.
“U starších detí tiež môžeme vidieť aj spoluzávislosť: v mladom veku nastupujú na brigády, aby pomohli splácať účty, robia nákupy, starajú sa o chod domácnosti a o mladších súrodencov, keď sa ich rovesníci hrajú a zabávajú vonku. Závislosťou sa narúšajú vzťahy v celej rodine,” upozorňuje psychologička.
K spoluzávislosti patrí aj snaha ovládať správanie závislého člena rodiny.
“Napríklad manželka pôjde kúpiť fľašu, lebo vie, že keď do obchodu pôjde manžel, kúpi tri a dve si schová. Alebo mu radšej bude nalievať ona, aby mala prehľad, koľko vypil. Tu sa dostávame k ďalšiemu negatívnemu dopadu spoluzávislosti – rodina sa v dobrej mienke snaží pomôcť závislému, no veľmi často jeho závislosť takýmto konaním naopak podporuje alebo udržuje,” upozorňuje.
Ide o také prípady, keď sa blízki snažia všetko zvládnuť a udržiavať namiesto závislej osoby, za ktorú preberajú jej roly a zodpovednosti.
“Tým, že sa snažia ochrániť závislého od následkov pitia, spôsobujú, že on stráca dôvod prestať. O všetko je predsa postarané, tak si to môže dovoliť. Vieme si za tým predstaviť platenie účtov, poskytnutie peňazí, zabezpečenie strechy nad hlavou, starostlivosť o deti závislého a podobne,” hovorí Šofraneková.
Kde vziať motiváciu
Na to, že má problém, upozorňovalo Michala Broža okolie – predovšetkým manželka a mama. Manželka mu dokonca povedala, že ak neprestane, odíde od neho aj s deťmi. Mama od neho dala ruky preč, pretože už bol s pitím mimo akejkoľvek kontroly – nechýbali uňho agresivita, zlosť, nenávisť.
“Niekoľko pokusov o abstinovanie bolo pod ich vplyvom. Po nejakej dobe som akceptoval, že problém mám, ale chcel som to len nejako obmedziť, aby som umlčal okolie a tak nejako kontrolovane popíjal. Nemal som v úmysle prestať úplne,” priznáva Brož.
Až keď sa zdalo, že príde o rodinu, nastúpil do liečebne v Bohniciach. Po mesiaci sa vrátil domov, avšak o štvrť roka nato začal piť opäť. Chýbala mu skutočná vnútorná motivácia bez pocitu donútenia.
Má taký človek šancu sa celkom vyliečiť? Odborníčka tvrdí, že je to náročnejšie.
“Motivácia je dôležitá. Pri liečbe závislostí sa mnohokrát stretávame s tým, že pacient sa dostaví na hospitalizáciu po vyhrážkach zo strany rodiny, ale sám neverí, že má problém. Vtedy je štart pomalší. Je prirodzené, že si nechceme sami pred sebou priznať zlyhania,” hovorí.
Z hľadiska liečby je podľa nej veľmi dobrým znamením, ak si človek problém aspoň trochu uvedomuje a je ochotný spolupracovať. Vtedy sú šance na to, že piť prestane, vyššie.
Hoci do práce chodila Petra Blaščák vždy, niekedy to bolo s opicou a ona aj okolie si začali uvedomovať dopady jej pitia. “Vo vlnách Covidu však boli aj momenty, že som nevládala pracovať. S Wandou sme o tom spolu mali aj debatu. Všimla si môj problém, priznala som ho a vyžiadala som si čas, aby som to mohla zmeniť,” dodáva.
Kým sa však rozhodla so závislosťou niečo urobiť, prešiel ešte nejaký čas.
Už tu nechcem byť
Počas pandémie si Blaščák našla na chvíľu aj nový vzťah, no ten sa skončil a dôsledky viedli k ešte väčšiemu pitiu. “Úplne som sa zrútila a nevládala som žiť. Jediné, čo mi v mojej hlave v tom pomáhalo, bolo pitie. Až do momentu, keď som dosiahla na dno, že už žiť nechcem – ani takto, ani vôbec,” spomína.
Kamarátka jej vtedy dohodla sedenie u psychiatričky. Tá jej povedala, že ak s alkoholom neskončí, pôjde do nemocnice. Nasadila jej aj lieky, lebo mala príznaky depresie, panickej poruchy a nespavosti.
“Jedného krásneho dňa sa niečo stalo,” konštatuje Brož v súvislosti s tým, kde sa jeho problém zlomil.
Spomínaný zlom, keď sa “niečo stalo” však sám nevie celkom definovať. “Možno pud sebazáchovy, možno nejaká iná sila mimo bežného chápania reality. Bol som psychicky aj fyzicky na dne a v opici a absťáku som hovoril – bože, nech si kto si a možno aj nie si, prosím ťa, ukonči to tu so mnou. Už to nezvládam, už tu nechcem byť,” opisuje.
“Prijal som fakt, že som s alkoholom prehral a prestal som bojovať sám so sebou. Zhodou okolností som sa v priebehu dvoch dní dostal na vyšetrenie na psychiatrii aj na terapie a táto príležitosť mi zachránila život,” hovorí.
Prvé tri mesiace po intervencii lekárov vraj boli príšerné. Netrápila ho ani tak chuť na alkohol, ako nespavosť, podráždenosť, nervozita, potenie a vyčerpanie tela.
Keď bol z najhoršieho vonku, začal si vypĺňať voľný čas rôznymi aktivitami až do tej miery, že sa vyčerpal a znechutil zo života. Skončil na antidepresívach, ktoré užíval niekoľko mesiacov. Až keď sa dal do poriadku, začal život podľa jeho slov bežať “tak nejako normálne.”
Na svete je dobre
Blaščák hovorí, že s lekárkou riešili, či jej predpíše lieky proti pitiu. „Bola pre mňa výzva vyskúšať to bez nich. Je to ťažké, ale zatiaľ to zvládam,” hovorí.
Náhradu za pitie si nenašla, podľa svojich slov sa snaží hlavne normálne žiť. “Veľa spím a čítam a učím sa žiť v novom režime,” dodáva. To, že nepije, je podľa nej super – pre ňu, pre jej okolie, prácu aj rodinu. Fyzicky sa cíti lepšie, viac vládze aj navonok vyzerá inak.
“Po vysadení alkoholu som sa vrátil k tomu, čo ma baví – šport, príroda, hory, kultúra, sebavzdelávanie,” vymenúva Brož.
Chuť vypiť si dnes už nemáva. Priznáva však, že mozog má v sebe stále zafixovanú predstavu, že sa určité problémové situácie v živote riešia práve pitím.
“Pristihol som sa, že som išiel v obchode okolo alkoholu a v mozgu sa zapla informácia – máš problém, vyrieš to. Ale to bol len záblesk. Vydesí ma to, že aj po piatich rokoch sa tie veci vracajú, ale nie je to niečo, čo by ma smerovalo k tomu, aby som sa znova rozpil,” tvrdí Brož rozhodne.
“Stále mi chýba pocit naliať si víno,“ priznáva Petra Blaščák. „Bolo by mi však zo seba zle, keby som to spravila. Alkohol mi dával slobodu a pokoj a mám pocit, že to nie som ja, keď nepijem. Je pre mňa nepredstaviteľné povedať nahlas, že už nikdy nebudem piť. Pripadá mi to nedosiahnuteľné,” priznáva.
Jej momentálna stratégia je začať každý deň nanovo. “Vstanem a poviem si – dnes nebudem piť. Som na seba veľmi náročná, preto radšej idem deň po dni. Alkohol bol totiž vyslobodenie z môjho perfekcionizmu, dával mi slobodu aj v komunikácii s ľuďmi. Vzdať sa toho bolo náročné,” vraví.
Dnes si však uvedomuje, že alkohol okrem toho aj zatieňuje vnímanie skutočného sveta.
“Na svete je strašne dobre a okolo nás sú aj napriek ťažkým obdobiam stále krásne veci, ktoré človek vidí inak, keď pije. Keď si predstavím, že som si dve dekády života prepila, hodnota toho, čo dostanem, je nič. Chcem zostať žiť so svojimi deťmi a na tomto svete. Postupným pitím by som sa dostala k tomu, že by som tu už byť nechcela,” uzatvára.
Život v domácnosti so závislým človekom
Psychologička pripomína, že ak je člen rodiny závislý, ovplyvňuje to nielen jeho. Vhodné je preto vyhľadať individuálnu pomoc psychoterapeuta.
„V tomto procese sa snažíme o odpútanie sa od závislého, nie v zmysle opustenia, ale v zmysle obmedzenia spoluzávislosti. Pracuje sa na tom, aby členovia rodiny pochopili, že nedokážu zmeniť závislosť blízkeho, ale dokážu ovplyvniť svoje postoje,“ vysvetľuje. Zisťuje sa napríklad, ako motivovať závislého k liečbe alebo ako ho podporiť v čase abstinencie.
„Nevyhnutné je tiež stanoviť hranice a nebáť sa byť tvrdý. Ak si závislý nemyslí, že má problém, tak mu ukázať, že ho skutočne má. Hľadať racionálne riešenia a konfrontovať ho s následkami jeho závislosti. Pýtajme sa sami seba, ako naše správanie ovplyvňuje správanie závislého. Práve to, že ho nepodporíme v závislosti, je znakom lásky,“ tvrdí Šofraneková.
Opustenie závislého človeka, ktoré by mu naozaj otvorilo oči, považuje za krajné riešenie. „No žiaľ niekedy nevyhnutné,“ dodáva.
Nápomocné môžu byť aj svojpomocné skupiny, ktoré nevedú odborníci (na Slovensku napríklad Al-Anon). V nich sa stretávajú ľudia, ktorých životy sú alebo v minulosti boli ovplyvnené pitím manžela, manželky, otca, matky, dieťaťa, príbuzného alebo priateľa.
Alkoholizmus na Slovensku
- Podľa údajov WHO je ročný výskyt závislosti v slovenskej populácii nad 14 rokov približne 5,5 % (s prevahou mužov).
- Spolu s ľuďmi s problematickým pitím alkoholu môžeme hovoriť až o 10 % populácie staršej ako 15 rokov.
- Muži na Slovensku zomierajú v porovnaní so ženami oveľa častejšie na nadmerné užívanie alkoholu. Na jednu ženu pripadá až 7,5 mužov. Problematické pitie však podľa trendov rastie aj v ženskej populácii.