Od Štefana Harabina a jeho fanúšikov neustále počuť, že pán doktor je síce temperamentný a občas možno trochu prchký, ale je to kapacita – veľký odborník na právo, akého široko-ďaleko nechyrovať. Mám o tom svoje pochybnosti. Tu sú tri asi najväčšie hlúposti – z oblasti práva – ktoré som od neho počul. Nejde o žiadne…
The European continent today is split in public attitudes toward religion, minorities and social issues such as gay marriage and legal abortion.
Yesterday, I was tagged in a post by an old high school friend, asking me and a few others a very public, direct question about white privilege and racism. I feel compelled to publish not only his query but also my response to it, as it may be a helpful discourse for more than just a handful of folks on Facebook.
Here’s his post:
“To all of my black or mixed-race FB friends, I must profess a blissful ignorance of this “white privilege” which I’m apparently guilty of possessing. Not being able to fully put myself in the shoes of someone from a background/race/religion/gender/nationality/body type that differs from my own makes me part of the problem, according to what I’m now hearing.
Despite my treating everyone with respect and humor my entire life (as far as I know), I’m somehow complicit in the misfortune of others. I’m not saying I’m color blind, but whatever racism/sexism/other-ism my life experience has instilled in me stays within me, and is not manifested in the way I treat others (which is not the case with far too many, I know).
So that I may be enlightened, can you please share with me some examples of institutional racism that have made an indelible mark upon you? If I am to understand this, I need people I know personally to show me how I’m missing what’s going on. Personal examples only. I’m not trying to be insensitive; I only want to understand (but not from the media). I apologize if this comes off as crass or offends anyone.”
Here’s my response:
Hi Jason,
First off, I hope you don’t mind that I’ve quoted your post and made it part of mine. I think the heart of what you’ve asked of your friends of color is extremely important and I think my response needs much more space than as a reply on your feed. I truly thank you for wanting to understand what you are having a hard time understanding.
Coincidentally, over the last few days, I have been thinking about sharing some of the incidents of prejudice/racism I’ve experienced in my lifetime (in fact, I just spoke with my sister Lesa about how to best do this yesterday) because I realized many of my friends, especially the white ones, have no idea what I’ve experienced/dealt with unless they were present (and aware) when it happened.
There are two reasons for this:
1.) Because not only as a human being do I suppress the painful and uncomfortable in an effort to make it go away, but I was also taught within my community (I was raised in the ‘70s and ‘80s — it’s shifted somewhat now) and by society at large NOT to make a fuss, speak out, or rock the boat. To just “deal with it,” lest more trouble follow (which, sadly, it often does).
2.) Fear of being questioned or dismissed with “Are you sure that’s what you heard?” or “Are you sure that’s what they meant?” and being angered and upset all over again by well-meaning but hurtful and essentially unsupportive responses.
So, again, I’m glad you asked, because I really want to answer. But as I do, please know a few things first:
1.) This is not even close to the whole list. I’m cherry picking because none of us has all day.
2.) I’ve been really lucky. Most of what I share below is mild compared to what others in my family and community have endured.
3.) I’m going to go in chronological order so you might begin to glimpse the tonnage and why what many white folks might feel is a “Where did all of this come from?” moment in society has been festering individually and collectively for the LIFETIME of pretty much every black or brown person living in America today, regardless of wealth or opportunity.
4.) Some of what I share covers sexism, too. Intersectionality is another term I’m sure you’ve heard and want to put quotes around, but it’s a real thing, too, just like white privilege. But you’ve requested a focus on personal experiences with racism, so here it goes:
—One—
When I was three, my family moved into an upper-middle-class, all-white neighborhood. We had a big back yard, so my parents built a pool. Not the only pool on the block, but the only one neighborhood boys started throwing rocks into. White boys. One day my mom ID’d one as the boy from across the street, went to his house, told his mother, and, fortunately, his mother believed mine. My mom not only got an apology, but also had that boy jump in our pool and retrieve every single rock. No more rocks after that.
Then Mom even invited him to come over to swim sometime if he asked for permission. Everyone became friends. This one has a happy ending because my mom was and is badass about matters like these, but I hope you can see that the white privilege in this situation is being able to move into a “nice” neighborhood and be accepted not harassed, made to feel unwelcome, or prone to acts of vandalism and hostility.
—Two—
When my older sister was five, a white boy named Mark called her a “nigger” after she beat him in a race at school. She didn’t know what it meant, but in her gut, she knew it was bad. This was the first time I’d seen my father the kind of angry that has nowhere to go. I somehow understood it was because not only had some boy verbally assaulted his daughter and had gotten away with it; it had way too early introduced her (and me) to that term and the reality of what it meant — that some white people would be cruel and careless with black people’s feelings just because of our skin color. Or our achievement.
If it’s unclear in any way, the point here is if you’ve NEVER had a defining moment in your childhood or your life where you realize your skin color alone makes other people hate you, you have white privilege.
—Three—
Sophomore year of high school. I had Mr. Melrose for Algebra 2. Sometime within the first few weeks of class, he points out that I’m “the only spook” in the class. This was meant to be funny. It wasn’t. So I doubt it will surprise you I was relieved when he took medical leave after suffering a heart attack and was replaced by a sub for the rest of the semester.
The point here is if you’ve never been “the only one” of your race in a class, at a party, on a job, etc. and it’s been pointed out in a “playful” fashion by the authority figure in said situation — you have white privilege.
—Four—
When we started getting our college acceptances senior year, I remember some white male classmates were pissed that another black classmate had gotten into UCLA while they didn’t. They said that affirmative action had given him “their spot” and it wasn’t fair. An actual friend of theirs. Who’d worked his ass off.
The point here is if you’ve never been on the receiving end of the assumption that when you’ve achieved something it’s only because it was taken away from a white person who “deserved it” — that is white privilege.
—Five—
When I got accepted to Harvard (as a fellow A.P. student you were witness to what an academic beast I was in high school, yes?), three separate times I encountered white strangers as I prepped for my maiden trip to Cambridge that rankle to this day. The first was the white doctor giving me a physical at Kaiser:
Me: “I need to send an immunization report to my college so I can matriculate.”
Doctor: “Where are you going?”
Me: “Harvard.”
Doctor: “You mean the one in Massachusetts?”
The second was in a store, looking for supplies I needed from Harvard’s suggested “what to bring with you” list.
Store employee: “Where are you going?”
Me: “Harvard.”
Store employee: “You mean the one in Massachusetts?”
The third was at UPS, shipping off boxes of said “what to bring” to Harvard. I was in line behind a white boy mailing boxes to Princeton, and in front of a white woman sending her child’s boxes to wherever.
Woman, to the boy: “What college are you going to?”
Boy: “Princeton.”
Woman: “Congratulations!” [to me] “Where are you sending your boxes?”
Me: “Harvard.”
Woman: “You mean the one in Massachusetts?”
I think: “No, b——, the one downtown next to the liquor store.” But I say, gesturing to my LABELED boxes, “Yes, the one in Massachusetts.” Then she says congratulations, but it’s too f—ing late.
The point here is if no one has ever questioned your intellectual capabilities or attendance at an elite institution based solely on your skin color, that is white privilege.
—Six—
In my freshman college tutorial, our small group of 4-5 was assigned to read Thoreau, Emerson, Malcolm X, Joseph Conrad, Dreiser, etc. When it was the week to discuss The Autobiography of Malcolm X, one white boy boldly claimed he couldn’t even get through it because he couldn’t relate and didn’t think he should be forced to read it. I don’t remember the words I said, but I still remember the feeling — I think it’s what doctors refer to as chandelier pain: as soon as a sensitive area on a patient is touched, they shoot through the roof. That’s what I felt.
I know I said something like my whole life I’ve had to read “things that don’t have anything to do with me or that I relate to” but I find a way anyway because that’s what learning is about — trying to understand other people’s perspectives.
The point here is — the canon of literature studied in the United States, as well as the majority of television and movies, have focused primarily on the works or achievements of white men. So if you have never experienced or considered how damaging it is/was/could be to grow up without myriad role models and images in school that reflect you in your required reading material or in the mainstream media — that is white privilege.
—Seven—
All seniors at Harvard are invited to a fancy, seated group lunch with our respective dorm Masters. (Yes, they were called “Masters” up until this February when they changed it to “Faculty Deans,” but that’s just a tasty little side dish to the main course of this remembrance.) While we were being served by the Dunster House cafeteria staff — the black ladies from Haiti and Boston that ran the line daily; I still remember Jackie’s kindness and warmth to this day — Master Sally mused out loud how proud they must be to be serving the nation’s best and brightest.
I don’t know if they heard her, but I did and it made me uncomfortable and sick. The point here is, if you’ve never been blindsided when you are just trying to enjoy a meal by a well-paid faculty member’s patronizing and racist assumptions about how grateful black people must feel to be in their presence — you have white privilege.
—Eight—
While writing on a television show in my 30s, my new white male boss — who had only known me for a few days — had unbeknownst to me told another writer on staff he thought I was conceited, didn’t know as much I thought I did, and didn’t have the talent I thought I had. And what exactly had happened in those few days? I disagreed with a pitch where he suggested our lead female character carelessly leave a pot holder on the stove and burn down her apartment. This character being a professional caterer.
When what he said about me was revealed months later (by then he’d come to respect and rely on me), he apologized for prejudging me because I was a black woman. I told him he was ignorant and clearly had a lot to learn. It was a good talk because he was remorseful and open. But the point here is, if you’ve never been on the receiving end of a boss’s prejudiced, uninformed, “how dare she question my ideas” badmouthing based on solely on his ego and your race, you have white privilege.
—Nine—
On my very first date with my now husband, I climbed into his car and saw baby wipes on the passenger side floor. He said he didn’t have kids, and that they were just there to clean up messes in the car. I twisted to secure my seat belt and saw a stuffed animal in the rear window. I gave him a look. He said, “I promise, I don’t have kids. That’s only there so I don’t get stopped by the police.” He then told me that when he drove home from work late at night, he was getting stopped by cops constantly because he was a black man in a luxury car and they assumed it was either stolen or he was a drug dealer. When he told a cop friend about this, he told Warren to put a stuffed animal in the rear window because it would change “his profile” to that of a family man, and he was much less likely to be stopped.
The point here is, if you’ve never had to mask the fruits of your success with a floppy-eared stuffed bunny rabbit so you won’t get harassed by the cops on the way home from your gainful employment (or never had a first date start this way), you have white privilege.
—Ten—
Six years ago, I started a Facebook page that has grown into a website called Good Black News because I was shocked to find there were no sites dedicated solely to publishing the positive things black people do. Let me explain here how biased the coverage of mainstream media is, in case you don’t already have a clue — as I curate, I can’t tell you how often I have to swap out a story’s photo to make it as positive as the content. Photos published of black folks in mainstream media are very often sullen or angry-looking. Even when it’s a positive story!
I also have to constantly alter headlines to include a person’s name and not have it just be “Black Man Wins Settlement” or “Carnegie Hall Gets First Black Board Member,” or rephrase it from a subtle subjugator like “ABC Taps Viola Davis as Series Lead” to “Viola Davis Lands Lead on ABC Show” as is done for, say, Jennifer Aniston or Steven Spielberg. I also receive a fair amount of highly offensive racist trolling. I don’t even respond. I block and delete ASAP.
The point here is — not having to rewrite stories and headlines or swap photos while being trolled by racists when all you’re trying to do on a daily basis is promote positivity and share stories of hope and achievement and justice — that is white privilege.
Okay, Jason, there’s more, but I’m exhausted. And my kids need dinner. Remembering and reliving many of these moments has been a strain and a drain (and, again, this ain’t even half or the worst of it). But I hope my experiences shed some light for you on how institutional and personal racism have affected the entire life of a friend of yours to whom you’ve only been respectful and kind. I hope what I’ve shared makes you realize it’s not just strangers but people you know and care for who have suffered and are suffering because we are excluded from the privilege you have to not be judged, questioned, or assaulted in any way because of your race.
As to you “being part of the problem,” trust me, nobody is mad at you for being white. Nobody. Just like nobody should be mad at me for being black. Or female. Or whatever.
But what is being asked of you is to acknowledge that white privilege does exist, and to not only to treat people of races that differ from yours “with respect and humor,” but also to stand up for fair treatment and justice, to not let “jokes” or “off-color” comments by friends, co-workers, or family slide by without challenge, and to continually make an effort to put yourself in someone else’s shoes, so we may all cherish and respect our unique and special contributions to society as much as we do our common ground.
With much love and respect,
Lori
Too many EIAs are failing to stop environmental calamaties. Here’s what we need to do.
Barbora Adamková študuje environmentálne štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne a bola medzi zadržanými aktivistami Greenpeace po proteste proti ťažbe uhlia v Novákoch.
Maroš Sloboda už 10 rokov vyrába zdarma okuliare pre ľudí bez domova. Musíme ho nútiť, aby o sebe rozprával verejne, popularita mu trošku prekáža. No jeho príbeh je naozaj inšpirujúci.
Negativa:
– gramotnost a navsteva skol klesla z 90% na 18% (skoly su platene)
– elektrina bola iba v mestach, kde bola firma ktora to produkovala, niekde mali aj poulicne osvetlenie
– pokrytie internetom alebo mobilmi bolo ovela nizsie ako v okolitych krajinach
– monopoly
– telekomy spolu nekomunikuju, a tak susedovi ktory je v inej sieti (4 siete) volas za medzinarodne ceny
– starostlivost o zivotne prostredie je zla
– nedostatok standardnych veci – restauracie, lieky
– trhovnici maju nutnost platit si dan
za bezpecnost
– Piloti lietadiel: "Competition and demand push quality down, however, as customers consistently demonstrate a preference for low prices at the expense of safety."
– cena vody sa pri suchach zvysuje
strana 6 – skolstvo:
strana 6 – zdravie:
Private clinics, diagnostic facilities, and pharmacies function in most major cities and towns, and are
relatively affordable, but of debatable quality. Basic equipment is available to the physicians; however,
more intricate tasks require flying the patient to a neighboring country. Doctors are available even in
remote villages. The lack of doctor and nurse certification is detrimental to the quality of health care in the
country. Reputation effects are not sufficient to supplant medical diplomas, given the unobservable
character of the quality of care. As the Somalis say: “The patients who survived with praise the doctor, and
those who died will say nothing”. On the other hand, government-run hospitals are insufficient in number,
understaffed and reportedly of lower quality than their private alternative. State-employed physicians as a
rule maintain a private practice as well. Drug quality standards are vital, as medication is sold outside of
pharmacies, in stalls on the street; and products are frequently sold past their expiration dates.
Health, education, and safety nets for the very poor cannot profitably be provided by the private sector,
leaving a clear mandate for government presence in these sectors. The existing gap in state provision of
those services is not being filled. The role of a safety net has been played by private remittances from the
diaspora, alms, religious organizations, loans from the extended family or clan. For example, vulnerable
groups traditionally do not pay for water: upon request, they are allocated a modest quantity for free from
private catchments by the owners
strana 9 – zakon, sudy
The legal system as far as commercial matters are concerned is either fully dysfunctional or riddled by
delays and corruption. The lack of commercial laws or their application (contracts, company laws, lending,
foreign investment laws, etc) greatly limits the growth of the private sector. For example, there is no
concept of limited liability. Book-keeping and accounting procedures are rarely used, even by large
enterprises. Partnerships tend to be short-lived as a result of unresolved disputes. On the other hand the
individual or family businesses have a high rate of insolvency, due to lack of risk-sharing. Even when laws
exist, they are not enforced or publicized.
…
warlords and clan leaders rose to take power away from the court, which
was now openly competing with the authorities for state functions.
strana 11 – Conclusion
The vibrant Somalia business community has successfully developed new markets from the ruins of civil
war, in the context of a severely limited government presence and regulation. In addition to the provision of
basic goods and services, the private sector has offered essential infrastructure, and health and education
services, whose coverage in some cases extents beyond peak levels achieved under the pre-1991 regime
characterized by active government presence.
In spite of such accomplishments, the private sector has not delivered the optimal market outcomes
achievable, and there is a role for some regulation. On the other hand, heavy state involvement carries the
risk of corruption, weak property rights, and state capture. This study identifies the strengths and limitations
of both state involvement and private solutions, on the case of major Somali industries. We delineate the
areas where targeted, well-enforced regulation is appropriate, as well as instances where a private solution is
sufficient.
The optimal level and complexity of the regulatory burden on business depends crucially on the level of
development of the country. In poor countries the state should focus its scarce resources on the provision of
a modicum of services, e.g. property rights, rule of law, standardization and quality provisions. Profitable
projects should not be operated by the government in poor countries, even in traditionally government
dominated sectors such as infrastructure, health, and education. Rules and laws should be simple and
transparent, to ease enforcement, and should focus on preventing significant problems, as opposed to finetuning minor business faults and market inefficiencies.
A som zvedavy, ako by krajina s an-cap (anarcho-kapitalizmom) vyriesila velke problemy typu lesne poziare, epidemie osypok, alebo nakazliva choroba medzi zvieratami ktora vyzaduje karantenu (a ci by to vobec zistila vcas), ktore riesi centralizovany system.
Vyšetrovateľka, ktorá vypočúvala jeho sestru, pri zmienke o sexuálnom útoku povedala, že zrejme aj tak nič necítila, keď je od pása nadol ochrnutá.
Darujte netradičný darčekový certifikát od Človeka v ohrození. Urobíte radosť sebe aj svojim blízkym a zároveň pomôžete ľuďom, ktorí potrebujú našu pomoc.
Čierny kašeľ je veľmi ťažké ochorenie
Napríklad, v roku 2007 ochorel na čierny kašeľ 67-ročný starý otec. Ten bol prameňom nákazy pre svojho trojmesačného vnuka. Ochorenie bolo dosť komplikované, vyžiadalo si trojtýždňovú hospitalizáciu, vnuk už mal byť očkovaný jednou dávkou očkovacej látky, ale, bohužiaľ, nebol. Čierny kašeľ sa prejavuje híkaním, deti až zvracajú, keď kašlú, majú monokle pod očami, pretože im praskajú cievky. Je to naozaj veľmi ťažké ochorenie, najmä pre malé deti.
Následky na celý život
Ďalší prípad, ktorý spomína profesorka Krištúfková, sa stal v roku 2013. ,,Do detskej nemocnice bol prijatý 5,5 ročný chlapček. Priviezla ho záchranka, v šokovom stave, s poruchou vedomia. Mal pneumokokový zápal mozgových blán. Dieťa bolo zo štvrtej gravidity, to znamená, že mal troch súrodencov, ktorí boli riadne očkovaní, boli zdraví, rodičia boli zdraví. Dieťa sa narodilo načas, nemalo problémy. Matka dieťa očkovať nedala. Zarážajúce bolo to, že zo vzorky mozgovo-miešneho moku sa izoloval streptococcus pneumoniae serotyp 19 F, ktorý je obsiahnutý vo všetkých vakcínach, ktoré sú dostupné. Dieťa malo byť očkované minimálne dvomi dávkami. Počas hospitalizácie prekonalo sedem operácií, napriek intenzívnej liečbe bolo prepustené po pol roku do domácej starostlivosti s diagnózou hydrocefalus (vodnatá hlava), ochrnuté na všetkých štyroch končatinách, bez známok aktívneho života. Čiže dieťa malo byť očkované dvoma vakcínami proti pneumokokom v treťom a piatom mesiaci spolu s Hexa vakcínou, no matka očkovanie odmietla. Toto bol následok jej rozhodnutia. K tomu rozhodnutiu niekto musel prispieť. Ja sa pýtam, či berie zodpovednosť za to dieťa ten, kto šíri informácie, že sa nemá očkovať?“ kladie si otázku odborníčka.
Hemofilový zápal mozgových blán
,,Bolo to v roku 2017, keď ochorel osemmesačný chlapček. Bol plačlivý, z mozgovo-miešneho moku bol potvrdený hemofilus typu B (v minulosti sa naň zomieralo). Ochranné látky voči nemu sú obsiahnuté v Hexa vakcíne. Chlapček nebol očkovaný. Matka bola veľmi aktívna na internetovom portáli Modrý koník. Hospitalizácia trvala 31 dní, bol to veľmi komplikovaný priebeh. Keď toto matka s dieťaťom absolvovali a popísala to na Modrom koníkovi, tak jej zakázali na portál prístup. Navyše, na internete sa na ňu zosypala spŕška názorov – invektív. Tí, čo boli za očkovanie, ju pranierovali, prečo dieťa nedala zaočkovať. Naopak, tí, čo boli proti očkovaniu, tak jej vytýkali, prečo také veci píše. Z každej strany bola napádaná. Pritom treba matku pochváliť, že mala silu priznať, že spravila chybu, že dieťa mala dať očkovať a teraz vyzýva všetky matky, aby deti očkovať dali, lebo také niečo už prežiť nechce,“ povedala profesorka Krištúfková.
Aj zabudnutý tetanus je späť
Ďalší prípad sa podľa profesorky Krištúfkovej stal minulý rok, kedy ochorelo štvorročné dieťa z východného Slovenska. ,,Tiež nebolo vôbec očkované. Matka našla dieťa v posteli stuhnuté v kŕčoch, nevedelo zohnúť končatiny, dezorientované, bolo privezené do okresnej nemocnice. Keďže sa stav nezlepšoval, tak ho previezli do univerzitnej nemocne v Košiciach. Išlo o ochorenie tetanus, čo sme si mysleli, že sa u nás nemôže objaviť. Odporcovia očkovania tvrdia, že treba užívať vitamín C alebo niečo podobné. To vôbec nie je pravda. Tetanus je ochorenie, ak ste niekedy mali kŕč v nohe, v takom kŕči máte celé telo, v takých bolestiach. Je to strašné ochorenie a tento chlapček ho teda prekonal. Keď mu podali antitetanické sérum, tak ten stav sa upravil. To, čo ten chlapček musel prežiť, neprajem nikomu,“ uzavrela epidemiologička.
Byl by pro vás problém žít v místě s častými exekucemi, nedýchatelným vzduchem nebo třeba málo věřícími? Mapa datových novinářů iROZHLAS.cz a sociologa Daniela Prokopa ukáže, kde by se vám dobře žilo.
Vojáci neumírali v boji, ale při běžném výcviku, dopravních nehodách, cvičných střelbách a dalších událostech, spojených s pobytem na vojně. Mnoho příslušníků armády spáchalo během služby sebevraždu.
Varšava žije každoročne 11. novembra poľským sviatkom nezávislosti aj násilím extrémnej pravice, vľúdnym vlastenectvom aj nenávisťou, rodinami s deťmi v bieločervených rukavičkách aj ulicami horiacimi od benzínu a delobuchov. Akoby to boli dve rôzne mestá: napoludnie vám ružolíci skauti ponúkajú na Maršalkovskom bulvári vodu a čaj, zatiaľ čo ctihodní otcovia národa rečnia pred fúzatými otcami rodín.
Ak tam vydržíte ďalšie dve-tri hodinky, zloženie účastníkov sa začne pomaly meniť. Pribúdajú skupinky opitých mladých mužov s emblémami miestnych futbalových klubov, otcovia národa aj rodín miznú z horizontu a nevedomý návštevník sa začne cítiť nesvoj. Skautov vystriedali organizátori akéhosi ďalšieho sprievodu, len namiesto uniforiem nosia reflexné vesty a na tvárach masky. Varšavský súmrak sa mieša s dymom svetlíc a majákmi policajných áut.
Centrum sa opäť naplní ľuďmi, tí však neprišli oslavovať štátny sviatok, ale vykričať svoju nenávisť voči každému, kto je iný ako oni. Takzvané Pochody nezávislosti mávajú desaťtisíce účastníkov a ich súčasťou sú spravidla fašistické slogany a vlajky, pouličné násilie a deštrukcia. Nacionalisti však doteraz vždy počkali, kým sa skončí oficiálna časť osláv, a rodiny s deťmi zase vedeli, že podvečer je lepšie v centre nekočíkovať. A tak si Varšava žila jedenásteho novembra takto rozdvojene celé roky, každý si tu našiel to svoje a nejako to celé fungovalo. Až doteraz.
Tohto roku sa stala zvláštna vec. Obe časti osláv nezávislosti sa spojili do jednej a svetu sa naskytol nevídaný pohľad.
Foto – Tomáš Forró
Až kým nezačala tiecť krv
Prvý Pochod som zažil v roku 2011. Vtedy to ešte bolo celé neorganizované a životu nebezpečné podujatie. Vláda si vôbec neuvedomovala, čo sa v uliciach deje, a nechala tomu voľný priebeh, až kým nezačala tiecť krv.
Anarchisti chceli zablokovať trasu fašistov, a tak si na nej postavili zvukovú aparatúru a pritiahli tam stovky ľudí pod zámienkou, že to bude strašná zábava. Nebola. Stál som náhodou v prvom rade, keď sa na nás rozbehlo stádo zamaskovaných extrémistov. Jeden z nich sa práve chystal vrhnúť naším smerom dvojmetrovú oceľovú tyč, ktorá mohla mňa aj niekoľko ďalších ľudí rozpárať ako plyšové bábiky. Našťastie v tom momente konečne dorazila polícia, útočníka v poslednej chvíli zrazil ťažkoodenec a následne ho niekoľko minút celá policajná jednotka kopala na zemi, až kým sa prestal brániť.
V roku 2012 ich už bolo 25-tisíc a sotva pár minút po začatí Pochodu zaútočili na pochôdzkarov, ktorí mali tú smolu, že boli akurát na rane. Pri následnom zásahu bolo zničených zopár policajných áut a zdravotníci hlásili vážne zranených.
Rok 2013 bol zatiaľ tým najhorším. Z 50-tisícového davu sa oddeľovali úderky, ktoré atakovali ľudí, spálili štyri prenosové vozy televízií a pokúsili sa podpáliť ruskú ambasádu benzínovými fľašami. Na Pochode boli v tom čase už aj slovenskí kotlebovci. Ak mal niekto u nás vôbec pochybnosti, že slovenskí fašisti sú viac ako len fráza v ústach kaviarenských povaľačov, vo Varšave ich mohli vidieť so svojimi poľskými druhmi podpaľovať pankáčsky squat plný rodín s deťmi.
V ten istý deň zhorela aj nádherná umelecká dominanta mesta – obrovská pestrofarebná dúha upletená z kvetov, ktorá bola pre Varšavčanov symbolom mieru, lásky a pokoja. Poľská extrémna pravica ju však považovala za provokáciu homosexuálov a bezbožnosti, aj keď dúha neprekážala ani len miestnemu farárovi, pred ktorého kostolom stála niekoľko rokov. Mimochodom, dúhu spálili ešte ďalších šesťkrát a mesto ju napokon muselo odstrániť.
V roku 2014 bolo už počas pouličných bitiek zranených 51 policajtov a 24 civilov, 300 účastníkov pochodu skončilo vo väzení. Rok 2015 si veľmi nepamätám, no na ten ďalší prišlo do Varšavy viac ako 100-tisíc extrémistov z celej Európy. Z toho dňa mi utkvela v pamäti šokovaná skupinka afroamerických a ázijských biznismenov v oblekoch, ktorí nič netušiac vystúpili z hlavnej stanice priamo do toho pekla a v panike sa ukrývali v podchode pred bandou opitých výrastkov s pálkami.
V roku 2017 tu okrem iných rečnil svojou koktavou poľštinou Kotlebov poslanec Mazurek či taliansky deklarovaný fašista Roberto Fiore. Britský denník The Independent označil varšavský Pochod nezávislosti za jedno z najväčších fašistických zhromaždení v Európe.
Foto – Tomáš Forró
Ako jedna veľká rodina
Tento rok sa mesto pokúsilo Pochod zakázať – neúspešne. A keď sa už zdalo, že Varšava zažije v nedeľu jedenásteho ďalšiu nočnú moru, bizarným spôsobom zasiahla pre zmenu poľská vláda. Vyhlásila, že na tom istom mieste, len o hodinu neskôr, povedie svoj vlastný pochod – ten so skautmi a teplým čajom, ktorý sa doteraz každý rok konával okolo poludnia, aby si zachoval dôstojnosť a úctu, aká náleží výročiu založenia poľského nezávislého štátu.
Vláda Jaroslava Kaczyńskeho, ktorá sama koketuje s pravicovým a náboženským extrémizmom a ktorej poslanci sa v predošlých rokoch súkromne v pochodoch angažovali, však stála pred dvomi problémami. Pochod fašistov jednak nemohla zrušiť z rovnakých dôvodov, z akých to nemohlo urobiť mesto (ústavná sloboda prejavu), a bolo jasné, že extrémisti pochopia konkurenčné podujatie ako provokáciu. Po druhé, minulý týždeň trval štrajk polície, ktorej členovia žiadali vyššie platy. Vláda jednoducho nemala koho poslať na ulice.
Pokojný priebeh oficiálneho zhromaždenia sa však stal otázkou prestíže. Na 11. november 2018 pripadá sté výročie založenia Poľskej republiky a bolo nevyhnutné ukázať, že dosiahnuť sa dá aj zdanlivo nemožné. Kaczyńskeho ľudia vykonali niekoľko dôležitých krokov. V prvom rade povolali armádu s ťažkou technikou ako demonštráciu sily a dôkaz, že suverén môže byť len jeden. Okrem toho, Kaczyński poslal za policajnými odborármi svojich emisárov, ktorí mali príkaz dohodnúť sa s nimi za každú cenu, čo sa na veľkú radosť policajtov aj podarilo.
A napokon, predstavitelia vlády a prezident si sadli za jeden rokovací stôl s organizátormi fašistického pochodu ako jedna veľká rodina. Výsledok: bude jeden spoločný pochod, ktorý povedie prezident s premiérom a ktorý v deň stého výročia republiky prinesie poľskému národu jednotu. Budú v ňom pochodovať vlastenci aj neonacisti, vládni úradníci aj páchatelia rasovo motivovaných trestných činov.
A tak sa aj stalo.
Foto – Tomáš Forró
Foto – Tomáš Forró
Neonacisti vo VIP
Túto nedeľu bolo okolie Pochodu obkľúčené políciou a armádou a na excesy z minulých rokov by si netrúfol ani najväčší šialenec. No tie ani neboli potrebné. Mesto predsa patrilo im – ozbrojené zložky tentoraz nebojovali proti účastníkom pochodu, ale postupovali v súčinnosti s jeho dlhoročnými organizátormi. Napokon, načo bojovať s políciou a hádzať do nej kamene, keď prišla len umocniť dojem z našej vlastnej sily a beztrestnosti?
Posledný Pochod nezávislosti sa stal sviatkom zjednotenia antisystémovej subkultúry s mainstreamom, doteraz nezmieriteľných svetonázorov, ako aj spojením donucovacích zložiek štátu s jeho úhlavnými nepriateľmi. Príklady boli na každom kroku. V mediálnej zóne stál pri mne predstaviteľ židovskej diaspóry s jarmulkou na hlave a pár metrov od nás – skupina približne tristo demonštrantov, dookola hulákajúcich heslo „Smrť sionizmu“. Neďaleko poľského premiéra zase znel pokrik o negroch, ktorí majú zmiznúť z Poľska, a subtílnejšie tisíce ľudí v dave spievali pesničku „kosákom a kladivom, mláť červenou háveďou“.
Najväčší šok však prišiel, keď som vo VIP priestore okolo prezidenta zazrel skupinku mladých mužov: tmavé bundy s červenými páskami, čierne masky na tvári a zle skrývaná agresivita. Prichádzali sem každý rok, vždy tie isté vyšportované postavy, neonacistické značky odevov, no bez vlajok a krikľavého imidžu ostatných. Elitný útočný oddiel Pochodu vždy vyberal, kedy a kde sa má začať násilie. Pred pár rokmi som natáčal zblízka ich bitku s policajtmi, až kým nás všetkých nezmietol na zem nápor z vodného dela zmiešaný so slzotvorným plynom.
Dnes mali na krku oficiálne akreditácie s prístupom k najvyšším štátnym predstaviteľom – odveká špeciálna úderka sa konečne dožila svojej slávy a uznania. Medzi politikmi a novinármi sa evidentne cítili nesvoji a znudene postávali pri múre, až kým sa občianske aktivistky nepokúsili rozvinúť plagát s nápisom Ženy proti fašizmu. Vtedy zasiahli, tvrdo a rýchlo, a za pár sekúnd provokatérky odpratali.
Foto – Tomáš Forró
Kapitola dejín
Potom prehovoril prezident a všetci stíchli. Jeho delegácia tvorila prednú časť pochodu – niekoľko stoviek prominentov s rodinami, oddelených od desiatok tisícov tých ostatných kordónom polície a vojska, skautmi a vojnovými veteránmi. Išlo o to, že aj keď prezident Duda oficiálne otváral spoločné podujatie, musel byť od tých druhých oddelený fyzicky aj vizuálne.
„Tí druhí“ totiž prišli s bannermi organizácie Národno-radikálny tábor nadväzujúcej na hitlerovskú rétoriku spred druhej svetovej vojny a ich znak nápadne pripomína hákový kríž; hneď vedľa nich mávali vlajky talianskych hostí z Forza Nuova, ktorí sami seba označujú za neofašistov. Prejav prezidenta členského štátu EÚ s nimi na pozadí by obletel svet a tu by sa zrejme končili žarty pre Dudu i jeho mentora Kaczyńskeho.
Napokon sa sprievod pohol vpred. Hoci v skutočnosti boli stále dva, lebo všetko má svoje medze a poľská vláda ich prekročiť ani nemohla, ani nechcela. Výsledkom bol absolútny úspech pre všetkých. Pochod nezávislosti 2018 bol oslavou jednoty politikov s ich ľudom. Prišlo naň neuveriteľných 250-tisíc ľudí, z ktorých drvivá väčšina, samozrejme, neboli pravicoví radikáli, ale nenávistné nápevy vedia byť chytľavé a v nedeľu ich spievali malé deti i vozičkári, penzisti, požiarnici, baníci aj zdravotné sestričky.
Práve takto sa dnes v Poľsku upevňuje nová vízia štátu a národa, projekt takzvanej neliberálnej demokracie. Votkáva sa do myslí jeho obyvateľov a buduje sa ich spolupatričnosť nie na občianskom, ale etnickom princípe. Keď sa to pred pár rokmi udialo v Maďarsku, prešlo to takmer bez povšimnutia, no teraz máme možnosť vidieť to na vlastné oči, v priamom prenose a v najväčšej krajine strednej Európy. Bola by škoda prehliadnuť moment, ktorý sa môže stať malou, no zaujímavou kapitolou dejín demokracie v našom regióne.
Svoju spokojnosť neskrývali ani organizátori. Vytvorili jedno z najmasovejších podujatí v histórii Poľska, ich Pochod prenášali svetové médiá a nepoškvrnil ho ani jediný násilný incident. A ktovie, možno sa vďaka Kaczyńskeho strane stanú onedlho predstaviteľmi národnostno-konzervatívnych voličov v parlamente a dokonca vo vláde. Voľby sú už o rok.
„Chcem ukázať, že všetky deti sú schopné sa učiť bez toho, že budú prepadávať,“ hovorí Bray. Ak aj majú špeciálne potreby, neznamená to, že by museli chodiť do špeciálnej školy.
Deti sú nezbedné a neposedné, priznáva, ale preto treba nastaviť hodinu tak, aby sa zapojili všetci. „Bol som na viacerých hodinách na Slovensku a videl som, ako sa hlási stále tých istých päť či šesť detí. Je otázne, čo si tí ostatní z hodiny odniesli,“ hovorí Penfold.
Sofia Bray si hodiny trpezlivo pripravuje. Žiaci majú rôzne schopnosti, a ak chce čo najviac budovať ich potenciál, treba tomu prispôsobiť výučbu. Na hodinách je dôležité, aby si každý odniesol pocit, že niečo zvládol.
Napríklad, keď mali žiaci pripraviť kryštál, pripravila im rôzne návody. Niektorým napísala len popis – to bolo najťažšie, iným dala obrázkový návod, mala pripravený návod aj s textom, aj s obrázkami. Niektoré deti úlohu splnili za omnoho kratší čas ako ich spolužiaci. Pre tých mala ďalšie úlohy, aby sa nenudili.
Deťom, ktoré ani s návodom úlohu sami nevedeli splniť, pomohla, kým ostatní pracovali samostatne. Pre deti, ktoré nie sú úplne dobré v jazyku, je podľa nej dôležité, aby mali aj vizuálne pomôcky, lebo nevládzu len čítať alebo počúvať v cudzom jazyku.
Takto si každý môže robiť takým tempom, aké zvláda, a môže si vybrať cestu, ktorá mu vyhovuje, a pritom príde k rovnakému cieľu, hovorí. Alebo študentom pripraví text, do ktorého majú dopĺňať slová alebo časti textu, takto aj učiteľ zistí, či prebranej látke rozumejú.
Cukrové kuličky nemohou nahradit účinnou léčbu, naopak homeopatie může vést k vážnému poškození nemocných, kteří uvěří, že se léčí, i když dostávají jen předražený cukr tvářící se jako lék. Na rizika homeopatie včera opět upozornil Český klub skeptiků Sisyfos při své tradiční akci, kdy se jeho členové a příznivci hromadně a veřejně předávkovali homeopatiky. Připojil se …
Radikálni moslimovia neutekajú, tí sú do krajín vysielaní, tvrdí Slovenka Eliška Schneiderová, ktorá v Írsku roky pracuje s imigrantmi.
