Záujem o pacienta nezahráte
.marína Gálisová .témy
MUDr. Karol Mika nedávno oslávil 90 rokov a stále pracuje naplno. Vo svojej ambulancii praktického lekára pre dospelých vyšetruje ľudí, ktorí majú možno polovicu z jeho veku – a polovicu z jeho energie. Hovorí, že ak lekárovi na pacientoch záleží, tí sa mu odmenia dôverou.
Marína GálisováMUDr. Karol Mika pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici.
pán doktor, vy dlhé roky pôsobíte ako všeobecný lekár. Ako vnímate postavenie všeobecného lekára?
Zmenilo sa úžasne, samozrejme. Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť. Stále je dôležité najmä to, aké má lekár vedomosti. A vedomosti závisia od toho, či lekár študuje, alebo neštuduje. Neprestajne totiž pribúdajú nové informácie v medicíne a nie je to jedno, čo sme vedeli doteraz a čo sa dozvedáme nové. Všetko sa zistiť nedá, pretože informácií je toľko, že keby sme čítali všetku medicínsku novotu, ktorá sa každodenne vyskytne, tak by nám na to dvadsaťštyri hodín nestačilo. Keby sme čítali len rešerše a súhrny celého výskumu, aj tak by nám pracovný čas osem hodín nestačil na denný prísun nových poznatkov v medicíne. Musíme však predsa len to hlavné vyhmatnúť a snažiť sa držať krok s medicínou.
ako sa vám pracovalo v minulosti a ako dnes?
Ja som v minulosti mal obvod, v ktorom mi stále pridávali pacientov, až napokon sa zistilo, že mám najväčší obvod v Československej republike. Dohromady to bolo, myslím, okolo 16 800 ľudí. Na jedného lekára! Myslím, že to už nemajú ani v Ugande. Ale namiesto toho, aby mi poďakovali, že to robím, tak ma každý mesiac volali na komisiu, že mám najvyššie náklady na liečivá. Darmo som im opakoval, pozrite si, koľko mám pacientov, koľko ich mám na lekársku hodinu! Odpovedali: „Nás to nezaujíma, súdruhovia na ministerstve vedia, prečo vydali takúto vyhlášku, nemáš to v súlade s vyhláškou a prekračuješ limit.“
nepočítali to na pacienta?
Vôbec to nepočítali na lekársku hodinu, na ktorú som mal mať troch, štyroch pacientov. Ja som mal pacientov šestnásť a robil som do večera. Ich to nezaujímalo. Napokon ma to už dojalo, tak som povedal: „Závidím každému lekárovi, aj tomu, ktorý je v tom podľa vás prekliatom kapitalizme, ktorý nemusí pozerať na pacienta cez tie vaše prekliate peniaze.“ No a od tých čias ma tá sedemčlenná komisia prestala volať. Lebo to bolo rúhavé ešte aj počúvať, nie ešte aby hlásili vyššie, čo som im povedal.
„Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť.“
a aké je pre všeobecného lekára dnes?
Dnes je slobodná voľba lekára, to je do určitej miery výhoda, že predsa len pacient má možnosť si vybrať. Lekár síce nemusí prijať každého, lebo tiež niektorý pacient má vyššie požiadavky ako povinnosti a jedna z tých povinností je poslúchať lekára pri liečbe a nerobiť si podľa svojho, lebo lekár nemôže pomôcť pacientovi, keď pacient nespolupracuje. To sa nedá.
privítali by ste väčšie právomoci pre všeobecného lekára? Napríklad, čo sa týka povinnosti posielať pacientov k špecialistom?
Závisí to od toho, čo sa rozumie pod väčšími právomocami. Tak ako niektorí väčšie právomoci chápu, to by sme sa vrátili o sto rokov dozadu. Dnes už totiž medicínskych polyhistorov niet, niet lekárov, ktorí by mali celú medicínu v malíčku. To sa jednoducho nedá do nášho mozgového „počítača“ zmestiť. A preto sme odkázaní na špecializáciu. Ale stále tu musí byť niekto, kto pacienta zhodnocuje, napríklad my všeobecní lekári, a všeobecný lekár musí vidieť pacienta celého. Ale že by sme my robili napríklad diabetológiu, to by sme pomaly prišli k tomu, že máme aj slepé črevá vyberať na ambulancii. To by nešlo o zvýšenie právomocí, ale o fušovanie do vecí, v ktorých ja nebudem nikdy kompetentný, pretože som to nerobil, aj keď som slepé črevá vyberal a na chirurgii som tiež bol, tým si každý lekár musí prejsť. Lenže človek v tom musí mať rutinu a prax. Takže tie zvýšené kompetencie by pre lekára znamenali zvýšenú prácu, aj neúmerne. A tiež to, že by v odboroch, ktoré neovláda až tak, odborníka nezastúpil. Aj v diabetológii sú stále nové veci, nové lieky, my sme s nimi síce oboznámení, ale nemáme v tom prax. Aby som ja svojich 40 pacientov s diabetom neposielal ďalej, tak by som im možno aj ublížil.
takže podľa vás je systém v zásade v poriadku?
Bol by. Ale tie kompetencie by sme mali mať lepšie napríklad v preskripcii, predpisovaní liekov. Bolo by potrebné zrušiť preskripčné obmedzenia. Neviem, či niekde na svete je to ešte stanovené tak ako u nás na Slovensku. Je to až primitivizmus, lebo lekár, ktorý má diplom a ktorý je schopný pracovať, robiť tú medicínu, prečo zrazu pri drobnostiach musí posielať pacienta za kolegom? Máme istý liek, nebudem ho menovať, aby sme nerobili reklamu, ktorý pôsobí veľmi dobre pri pečeňových ochoreniach. Je to vlastne jediný, ináč rastlinný liek. A my všeobecní lekári ho nemôžeme predpísať pacientovi s chorou pečeňou.
ako potom postupujete?
Musíme kvôli predpísaniu toho lieku žiadať o potvrdenie gastroenterológa alebo internistu. A internista sa zase vyhovára, že ho poisťovňa obmedzuje, že na to nemôže dávať potvrdenia, tak som nútený pacientovi povedať: „Kúpte si ten liek, vykašleme sa na to, napíšeme, že hradí pacient, predsa váš život je viac ako táto byrokratická šikanácia.“ Keďže je to vec poisťovne, nemá mi kto čo vyčítať. A ja môžem pokojne spávať, že som ponúkol pacientovi všetko, čo potrebuje. Lebo tento liek napríklad zamedzuje stvrdnutiu pečene, aj pri tom obyčajnom stučnení pečene, čo mnohí ľudia majú, pôsobí priaznivo. A my sme držaní takýmto nezmyselným predpisom. Tá posadnutosť byrokraciou, to zostalo ešte zo socializmu. A viete, keď sa hlúposť zacvičí, ťažko sa odučí.
pán doktor, skúsme sa pozrieť pre zmenu na pacientov. Máte pocit, že dnešní pacienti sú voči lekárom nedôverčiví?
Mám ten pocit, ale nedôvera má svoju príčinu. Poviem príklad. Krátko po páde komunizmu ma požiadal predseda lekárskej spoločnosti, aby som na jednej celoštátnej konferencii, ktorá bola v Banskej Bystrici, povedal kolegom niečo o tom, ako v nových podmienkach máme fungovať. Tak ja som dal prednáške názov Úspešný lekár, taký ťahák, no a bola plná sála. Hovoril som okrem iného, že potrebujeme byť voči pacientom empatickí. Kolegovia, zamyslime sa, ako by nám to padlo, keby sme prišli k lekárovi a on by namiesto na nás pozeral do počítača a na nás ani len okom nemihol a potom nám dal liek, hoci ani poriadne nevedel, kto to pri ňom sedí. Po skončení sa dohrnulo za mnou ku pódiu viac kolegýň aj kolegov a každý jeden mi povedal – však si to s tým počítačom myslel mňa? A ja na to, ak to ty robíš, tak som myslel teba, ak to nerobíš, tak nie.
„Keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo.“
prednáška teda zabrala?
Tak nejako. Ale takýchto chýb robíme my lekári viac. Viete, naše neverbálne prejavy, mimika, pohľad, pohyby, tie sú také zrozumiteľné pre pacienta, že pacient vie, či oňho máme, alebo nemáme záujem. To sa ani nedá zahrať. A keby sme to aj zahrať skúsili, asi by to bola úžasná drina. A keď pacient vie, že lekár oňho nestojí, že naňho kašle, tak potom zase pacient kašle na to, čo mu lekár povie a predpíše. A ten liek, ktorý je šitý na jeho chorobu, ani nevezme.
kľúčová je teda dôvera pacienta voči lekárovi?
Jednoznačne. Viete, keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo. Mal som jedného pacienta, ktorý trpel migrenóznymi bolesťami hlavy a mal k tomu aj zažívacie ťažkosti. Zlé trávenie a zlé vylučovanie enzýmov. Tak som mu predpísal enzýmy a aj niečo proti bolestiam hlavy. A pacient prišiel onedlho za mnou: „Pán doktor, vy ste úžasný, ja som tú tabletku ešte len do úst vzal, a už mi prešla tá bolesť hlavy!“ Hneď som vedel, že toto ten liek nemohol spraviť, pretože keď je ešte len v ústach, tak nie je v krvi. Navyše potom pacient povedal: „Pán doktor, z tých dvoch liekov, čo ste mi predpísali, som v lekárni dostal iba jeden.“ Pýtam sa, ktorý liek teda užil. „No tento.“ A bol to enzým, ktorý dostal na zlé trávenie. Nuž, ale jemu tá tabletka na trávenie zabrala na hlavu. Jasný príklad placebo efektu, pretože to na hlavu nemá čo zaberať. Bola to vyslovene otázka viery toho pacienta. Áno, také stavy ako migréna sa dajú riešiť aj autosugesciou. Žiaľ, s placebo efektom nemožno počítať ako s liečebným postupom, lebo u niekoho sa vyskytne, u iného nie. Ale tým chcem povedať toľko, že keď vám pacient dôveruje, tak mu aj liek proti žalúdočným a črevným ťažkostiam zaberie na migrénu.
takže to, že pacienti dnes nedôverujú lekárom, je aj chyba lekárov?
Veľmi často je to tak.
príkladom takej nedôvery voči medicíne sú napríklad rodičia, ktorí nechcú dať deti očkovať…
Je to paradox, pritom milióny ľudí sa zachránilo práve vďaka očkovaniu. Mimochodom, za celej svojej dlhej praxe som ani nemal nejakú vážnu príhodu u pacienta, ktorá by súvisela s očkovaním. A to sme kedysi očkovali kiahne živou vakcínou. Lenže keby bol človek pravé kiahne dostal, tak na ne bola úmrtnosť niekedy taká, že z troch chorých zomreli dvaja. A ten tretí, ktorý prežil, neraz oslepol. Napríklad Ľudmila Podjavorinská prekonala kiahne ako dieťa a jedno oko mala slepé, to sa o nej väčšinou nevie.
„Na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.“
a čo iné choroby, ktoré dnes už vďaka očkovaniu prakticky vymizli?
Ja som zažil, ešte za mojich detských čias, že keď prebehla epidémia diftérie, čiže záškrtu, tak z triedy ostala polovica žiakov. A teraz niekto príde a povie, že na očkovanie ľudia zomierajú! To nie je pravda, história to stokrát dokázala, stačí poznať fakty. Ja naozaj nevyzdvihujem štatistiku nadovšetko, ale tu nám štatistika jednoznačne svedčí, že očkovanie zachraňuje životy. Tam nemáme čo špekulovať a nemáme čo objavovať Ameriku. Alebo tetanus. To je nesmierne ťažká smrť, pri plnom vedomí človek zomrie na dýchacie kŕče. Keby niekto videl, ako ťažko takí ľudia zomierajú, tak povie, radšej milión „zbytočne“ zaočkovaných, než jedna takáto smrť.
čo si teda myslíte o rodičoch, ktorí nechcú dať očkovať vlastné deti?
Ja si neviem predstaviť tú matku, ktorá sa podpísala detskému lekárovi, že si nedá očkovať deti. A žeby nedajbože jedno z tých detí zomrelo na tú chorobu! Ja si neviem predstaviť, čo by tá matka robila, keby zistila, že ho vlastne takto zabila. Dnes sa mi našťastie aj dospelí ľudia chodia dať zaočkovať proti osýpkam a povedia, že keď bolo očkovanie, kedysi práve nebol v škole.
je málo lekárov, ktorí sú proti očkovaniu, ale nájdu sa. Čo súdite o nich?
Tam by som pri všetkej úcte ku kolegom dal preskúšať ich medicínske vedomosti. Lebo keď lekár z imunológie nevie ani toľko, že vakcína zachraňuje životy, tak čo vlastne vie? Čo chce v tejto profesii?
pacienti dnes majú možnosť pátrať na internete. Ako na nich toto množstvo informácií pôsobí?
Viete, na internete sa dozviete toľko nezmyslov, že až. Keď som hľadal pramene pri mojej práci, tak som si povedal, idem to hľadať. Po prvé, človek sa tam stratí. Žiada jedno, dostane päťdesiat odpovedí. Čítal som si článok k odbornej téme, ktorú som potreboval, a zrazu si hovorím, veď toto je nezmysel, ako to môže niekto napísať? Viete, na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.
MUDr. Karol Mika
Narodil sa v roku 1927 v Starých Horách, vyštudoval medicínu v Bratislave a stále pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici. Venuje sa skúmaniu rastlinných účinných látok, o liečivých rastlinách vydal niekoľko kníh. Fytoterapiu aj prednášal. Ako veriaci človek však nemohol počas normalizácie vyučovať. Venoval sa aj literárnej činnosti, písal poviedky, rozhlasové hry a básne.
