Hľadá sa lekár. Všeobecný
.eva Čobejová .anton Vydra .témy
Vlastne ani nevieme, ako ich presne pomenovať – obvodný, praktický či všeobecný lekár či lekár prvého kontaktu? Je to ten človek, za ktorým ideme, keď sme chorí, potrebujeme potvrdenie, kúpeľnú liečbu, sociálnu pomôcku. Týchto lekárov máme akútny nedostatok a navyše ich status prudko poklesol.
samozrejme, ani film, ani televízny seriál nemajú zásadný vplyv na to, ako v krajine funguje zdravotníctvo. Ale môžu veľa vystihnúť v umeleckej skratke. V druhej polovici sedemdesiatych rokov bola dusná normalizačná atmosféra, ľudia sa utiekali do azylu svojich domovov a tam pozerali Dietlove seriály, najmä ten jeden – Nemocnica na okraji mesta. V oficiálnej spoločnosti nebolo veľa atraktívnych vzorov, a tak sa hrdinom stal Dr. Sova alias charizmatický Ladislav Chudík. Milovníci seriálu pochopili, že tí skutoční lekári sú v nemocniciach, operujú, diagnostikujú a zachraňujú životy. Len tí, čo v nemocnici neuspejú, skončia na obvode. Často to boli protekčne vyštudovaní medici bez schopností, alkoholici alebo čudáci. Jedného z týchto podivínov očarujúco zahral Rudolf Hrušínsky v Menzlovom filme Vesničko má středisková, doktor, ktorý sa rád kochal.
„Všeobecný lekár začal strácať svoje prirodzené postavenie na prelome 60. a 70. rokov,“ hovorí Monika Palúšková, ktorá vedie Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska a zároveň je hlavnou odborníčkou ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. „Kedysi boli u nás takzvaní rodinní lekári, v niektorých krajinách pôsobia dodnes. U nás táto tradícia vymizla. V šesťdesiatych rokoch bolo bežné, že lekári, ktorí neboli politicky prijateľní, išli robiť na takzvaný obvod, často na dedinu. Všeobecný lekár sa začal vnímať ako lekár druhej kategórie. V 70. rokoch sa posilňovali nemocnice, okresné ústavy národného zdravia. Špecialisti fungovali ako súčasť nemocníc a najprestížnejšie bolo naozaj byť primárom.“ Ale ani zmena politického systému po roku 1989 nepriniesla veľký prelom. Tradícia rodinných lekárov sa neobnovila. Situáciu ešte skomplikovalo to, že sa začali privatizovať ambulancie všeobecných lekárov. „Často sa nechtiac ocitli v role malých podnikateľov,“ hovorí doktorka Palúšková.
vypísať lístok
Systém zotrvačne fungoval, len z času na čas sa objavili správy, ako niekde v odľahlej obci nemôžu zohnať lekára alebo ako na malomeste ordinuje osemdesiatnička, lebo ju nemá kto nahradiť. Doktorka Palúšková tvrdí, že ak by sa nič v systéme nezmenilo, v roku 2020 by na Slovensku primárna starostlivosť skolabovala. Dnes je na Slovensku 2 200 všeobecných lekárov a ich priemerný vek je okolo 55 rokov. Starší lekári nie sú v odľahlých obciach. V Bratislavskom kraji je priemerný vek 59,6 roka, u pediatrov je to ešte viac.
Niektorí všeobecní lekári majú dnes aj 3 000 pacientov. To znamená, že denne im sedí v ambulancii tridsať pacientov aj viac. Čo sa potom deje? Robia len najnutnejšie veci. Niet času na dlhší rozhovor s pacientom, hoci všeobecný lekár by sa mal zaujímať nielen o fyzický, psychický, ale aj o sociálny stav pacienta. Niet času ani na dôkladnejšie vyšetrenie – jednoduchšie je napísať výmenný lístok k špecialistovi. Všeobecný lekár sa tak zbaví zodpovednosti a ušetrí čas. Pacienti sa nesťažujú, sú zvyknutí, hoci to pre nich často znamená cestovanie do mesta, absenciu v práci a dlhé hodiny čakania u špecialistu. Nie je to výhodné ani pre poisťovne, pretože výkon u špecialistu je drahší ako u všeobecného lekára.
Lekár predávajúci ambulanciu berie „karty pacientov“ ako svoj majetok. Je to v poriadku?
Doktorka Palúšková odhaduje, že až 80 percent pacientov by pritom mohol vyriešiť všeobecný lekár. „To je reálne číslo. O väčšiu časť pacientov sa všeobecný lekár postará sám, časť pripraví na odborné vyšetrenia,“ tvrdí energicky. Výsledkom by mohol byť aj fakt, že špecialisti by neboli takí preťažení a pacienti by nemuseli na ich vyšetrenie dlho čakať. Sú však aj iné názory, Katarína Gazdíková z Katedry všeobecného lekárstva Slovenskej zdravotníckej univerzity nie je až taká optimistická, odhaduje to na 50-60 percent, ale aj to by bola pozitívna zmena oproti dnešku.
Čo sa teda musí stať, aby status všeobecného lekára vzrástol, aby mal menej pacientov, viac času, kompetencií aj vážnosti? Je to niekoľko vecí naraz, a niektoré sa už dejú.
viac mladých
Keď mladý človek skončí šesťročné štúdium medicíny, nevie vlastne nič a musí sa začať nanovo vzdelávať v nejakej špecializácii. Musí sa zamestnať v nemocnici a popri práci študovať ďalej, zvyčajne päť rokov. Až po zložení špecializačnej skúšky je z neho naozajstný lekár. Keď sa však po škole zamestná v nemocnici, aby tu absolvoval povinné „kolečko“ po oddeleniach, konečnú špecializáciu mu často vyberie nemocnica, a to podľa toho, aký špecialista jej práve chýba. Nemocnica nemá motiváciu platiť tri roky doktora, ktorý potom od nej odíde do súkromnej ambulancie. Ale tento problém nemá iba Slovensko, riešili ho už v mnohých štátoch (aj v Česku) a vyriešili – takzvaným rezidentským programom, ktorý platí štát. Štát tak môže motivovať lekárov, aby si vybrali špecializácie, ktoré v zdravotníctve chýbajú. Štát platí za jeho vzdelávanie nemocnici. Lekár sa potom musí zaviazať, že niekoľko rokov bude vykonávať prax v odbore, ktorého sa rezidentský program týkal.
LO takýto program pre všeobecných lekárov bol u nás pokus v deväťdesiatych rokoch, ale trval iba dva roky. Až v roku 2013 ministerstvo pod vedením Zuzany Zvolenskej predstavilo nový rezidentský program. Peniaze na rozbeh sa našli v eurofondoch, potom v štátnom rozpočte. Minister Drucker program prevzal a vláda si dala podporu programu aj do svojho programového vyhlásenia.
Rozbehlo sa to v roku 2014. Pribudlo aj to, že medici-piataci musia týždeň praxovať v ambulancii všeobecného lekára. „Sú prekvapení, čo všetko sa v ambulancii deje,“ tvrdí doktorka Palúšková a dodáva, že medzi lekármi do 40 rokov je teraz záujem o rezidentský program. „Chcú byť všeobecnými lekármi, čo tu posledných 20 rokov nebolo a štát by sa mal postarať, aby to tak trvalo zostalo.“
„Dnes sa nezvádza boj len o to, aby sme mali v sieti viac všeobecných lekárov, ale aj o to, aby mali viac kompetencií.“
Špecializačný program pre všeobecných lekárov trvá tri roky. Na Slovenskej zdravotníckej univerzite ho má na starosti doktorka Katarína Gazdíková a aj ona potvrdzuje záujem absolventov medicíny o špecializáciu všeobecné lekárstvo. Teraz má škola v rezidentskom programe 111 študentov a na výberové konanie sa jej prihlásilo ďalších 54 záujemcov. Táto špecializácia má aj jednu výhodu – lekár ju získa za tri roky, kým ostatné špecializácie trvajú dlhšie. „Európska únia stanovuje pre túto špecializáciu minimum tri roky, ale ja si myslím, že by toto štúdium malo byť dlhšie. Rezidenti strávia v ambulancii všeobecného lekára pol roka, myslím si, že by tam mali byť dlhšie, lebo keď lekár urobí špecializačnú skúšku, ostane v ambulancii sám. Nemá sa už s kým poradiť,“ tvrdí doktorka Gazdíková a dodáva, že táto profesia je komplikovaná, lebo lekár musí vedieť o každom odbore niečo a musí vedieť posúdiť, či situáciu zvládne sám. Napriek tomu to podľa nej stále nie je spoločensky oceňované povolanie. „Sme pritom plnohodnotní špecialisti ako iní lekári.“
viac kompetencií
Dnes sa nezvádza boj len o to, aby sme mali v sieti viac všeobecných lekárov, ale aj o to, aby mali viac kompetencií, teda mohli riešiť niektoré diagnózy či vyšetrenia sami a neposielali pacienta hneď k špecialistovi. „To, čo potrebujeme najviac, je dostať reálnu medicínu späť do ambulancie všeobecného lekára. Chce to pacient, chce to aj systém, pretože všeobecný lekár je pre pacienta najdostupnejší a pre štát najlacnejší. Všeobecný lekár je platený kapitačnou platbou podľa veku pacienta a nezávisle od toho, či pacient príde do ambulancie tridsaťkrát za mesiac, alebo nepríde vôbec. Špecialisti sú platení podľa výkonu a ich práca je tak drahšia,“ vysvetľuje doktorka Palúšková. Od roku 2014 pribúdajú všeobecným lekárom nové kompetencie a dnes už môžu robiť predoperačné vyšetrenia, vyšetrenia ciev a skrytého krvácania v stolici, môžu riešiť vysoký tlak či cholesterol, hovorí sa o nových kompetenciách v diabetológii. Pripravuje sa zmena v predpisovaní liekov.
BORIS NÉMETHBudova v Bátorových Kosihách nie je krásna, ale obyvatelia v nej nájdu fungujúcu ordináciu. V budúcnosti však už svojho lekára nebude mať každá dedina. Takú hustú sieť všeobecných lekárov už zrejme nikdy nebudeme mať, nie je to ani ekonomické.
Nové kompetencie však nie všetci lekári oceňujú a nemusia ich ani prijať. Keď majú napríklad 3 000 kapitovaných pacientov, dostanú dosť peňazí od poisťovne, a preto nestoja o ďalšiu prácu. Chýba im aj čas, potrebné vybavenie a neláka ich vždy ani slabšia finančná motivácia. Napríklad pri predoperačných vyšetreniach, ktoré už môžu robiť, sa boja prebrať zodpovednosť pri komplikovaných pacientoch. Zavádzanie zmien naráža v ambulanciách aj na to, že tam často pracujú ľudia, ktorí majú do dôchodku pár rokov. Nechce sa im investovať do nových zariadení alebo chodiť na školenia. „Väčšina kolegov od päťdesiat vyššie už napríklad predoperačné vyšetrenia nechce robiť, a nemusia ich robiť. Ale trpezlivo im vysvetľujeme, že sa toho nemusia báť, že tam nie je veľký rozdiel oproti tomu, čo už robia. No je pravda, že na niektoré vyšetrenia treba nové prístroje a nie je ani jasné, či lekár bude zvládať takéto vyšetrenia, keď má napríklad 3 000 kapitovaných pacientov. Rozšírenejšie to bude až vtedy, keď sa doplní sieť o nových všeobecných lekárov, vďaka tomu bude mať lekár viac času na pacienta. A samozrejme, bude ochotný sa aj po skončení špecializácie ďalej vzdelávať,“ hovorí doktorka Gazdíková.
ako získať ambulanciu
Po absolvovaní rezidentského programu a zložení špecializačnej skúšky čaká mladého lekára ešte jedna ťažká skúška – získanie ambulancie. A nie je to vôbec ľahká či lacná záležitosť. „Je to u nás bežná prax, že keď všeobecný lekár odchádza do dôchodku, snaží sa svoju ambulanciu predať,“ hovorí Jana Ježíková, špičková expertka, ktorá v súčasnosti vedie zdravotnícky odbor Bratislavskej župy. „Bolo by to v poriadku, keby sa predávalo len zariadenie, prístroje, ale do ceny vstupuje aj počet ,kariet pacientov´. Predávajúci lekári ich berú ako svoj majetok. A tie sumy za ambulancie sú potom vysoké. Mladí lekári, ak nemajú dostatok voľných prostriedkov, sú nútení vziať si úver. Ale je správne, aby si mladý lekár bral hypotéku na ambulanciu v situácii, keď je záujem štátu pritiahnuť lekárov k tomuto typu špecializácie?“
„Chýba im aj čas, potrebné vybavenie a neláka ich vždy ani slabšia finančná motivácia.“
Podľa Jany Ježíkovej je dnes pre mladého lekára problém začať na zelenej lúke, teda bez ambulancie: „Kým si nájde dostatok kapitovaných pacientov, môže mať prvé mesiace aj roky problém vôbec prežiť, a to najmä v menej osídlených oblastiach. Zdravotné poisťovne tento problém zatiaľ neriešia. Mohli by pritom motivovať lekárov zvýšenou kapitáciou, aby si zriaďovali ambulancie aj v obciach, kde nie je dosť obyvateľov.“ Oceňuje však, že samosprávy dnes urobia všetko možné, len aby dostali lekára do obce. Platia mu nájomné, telefóny, ponúkajú byt, dokonca zaplatia aj sestru. „Celý rezidentský program a rozširovanie kompetencií všeobecných lekárov sa môže minúť účinkom, ak si nezačneme uvedomovať a riešiť aj tento problém.“ Za jeho riešenie Jana Ježíková nepovažuje ponúkanie zvýhodnených bankových úverov mladým lekárom.
Doktorka Palúšková realisticky konštatuje, že už sa nevráti situácia, keď v každej malej obci bol všeobecný lekár. „Nebude to tak, pretože jednoducho v malej obci lekár ako drobný podnikateľ neprežije a zdravotné poisťovne napriek opakovaným žiadostiam už roky odmietajú ponúknuť mechanizmy, aby tento trend zvrátili.“ Pre lekárov často nie je ani atraktívne žiť na vidieku, ale nemajú problém zriadiť si ambulanciu v obci s dostatkom pacientov. Napokon, aj doktorka Palúšková dochádza do ambulancie v Bátorových Kosihách z Nových Zámkov.
Napokon, je jedno, kde lekár býva, dôležité je, aby sme v ambulancii našli lekára empatického, schopného, slušne zaplateného a s takými kompetenciami, ktoré nás zbavia nutnosti ísť s každou drobnosťou k špecialistom. Trošku sme sa za posledné tri roky k tejto vízii priblížili
Lekárka v kraji líšok
Sme na mieste. Na domoch hľadáme nejakú tabuľku, aby sme vedeli, kde presne sídlia miestni lekári. Pani s nákupom nás nasmeruje napravo, za križovatkou. Budova je však naľavo a pred križovatkou. Bez tabuľky.
v Bátorových Kosihách ani náhodou neskapal pes. Tých je tu celkom dosť, voľne sa túlajú ulicami a občas vedia narobiť starosti podobne ako líšky, ktorých po okolí žije neúrekom.
Dnes v tejto obci žije niečo vyše tritisíc obyvateľov, väčšina maďarskej národnosti. Komunisti krátko po prevrate 1948 premenovali dedinu na Vojnice, no obec sa v roku 1993 vrátila k pôvodnému názvu. Komunisti tu takisto vybudovali jedno z najväčších a najúspešnejších JRD v Československu. Dnes tu vidieť len zdevastované družstevné budovy. Najväčším zamestnávateľom je výrobňa papierových vrecúšok. V obci vidno vkusne, niekedy priam nadštandardne zariadené vily, no takisto chudobné domy s typickými gánkami.
chorí aj nebožtíci
Budova, kde sídli miestna ambulancia, nevyzerá vábne. Časť oplotenia okolo budovy chýba, za tým, čo ostal, vytŕča palina. V Bátorových Kosihách pôsobí Monika Palušková, ktorá stojí na čele Spoločnosti všeobecných lekárov Slovenska a je zároveň hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva. Ako sa do tohto izolovaného kúska sveta dostala? „Je to už sedemnásť rokov,“ začne, „predtým som pracovala v nemocnici v Nových Zámkoch, no práca tam bola veľmi jednotvárna. Potrebovala som zmenu. V Kosihách práve hľadali lekára, pretože ten, ktorý tu bol, musel zo zdravotných dôvodov odísť. Bol tu ešte jeden lekár, ktorý denne vyšetroval sto pacientov, a pri takom počte sa už nedá robiť medicína. Nikto iný sem nechcel ísť.“
„Budova, kde sídli miestna ambulancia, nevyzerá vábne. Časť oplotenia okolo budovy chýba, za tým, čo ostal, vytŕča palina“
Keď sa sem doktorka Palúšková prišla prvý raz pozrieť, čakal ju bezútešný pohľad. V ambulancii nebol nábytok, počítače, stoličky ani stôl. Nebola tu posteľ, na ktorej by sa dali ošetriť chorí. Na parapetnej doske bol len telefón, ktorého slúchadlo držala zúfalá zdravotná sestra a postojačky vybavovala telefonáty. Pod oknom ležali na zemi nahádzané zdravotné karty: chorých aj nebožtíkov. Chýbala čakáreň aj lavičky, pacienti posedávali na schodoch. „Stála som tam ako obarená. No keď som videla tých pacientov, ktorí nevedeli, čo majú robiť, povedala som si, že aspoň na chvíľu tu ostanem. A je z toho sedemnásť rokov.“
špecialisti na JRD
Najbližšie mestá, Nové Zámky alebo južnejšie Komárno, sú odtiaľ vzdialené asi tridsať kilometrov. Autobusy odtiaľto premávajú iba štyrikrát za deň. Choroby a úrazy sem však chodia rovnako často ako všade inde.V minulosti mala pani Palušková ordinačné hodiny až do večerných hodín, pretože čakala na príchod posledného autobusu, ktorým sa vracali ľudia z práce, aby im aspoň vypísala lieky. Lenže v tom čase už bola tunajšia lekáreň zatvorená. A tak poobedné ordinačné hodiny zrušila. Poobede navštevuje ležiacich pacientov alebo vybavuje byrokratické povinnosti, ktorými sú všeobecní lekári zavalení.
V Bátorových Kosihách sa podarila unikátna vec. Pacienti potrebujú často aj vyšetrenie u špecialistov, ale nie je ľahké posielať ich spojmi do najbližších nemocníc. Preto sa pani Paluškovej podarilo presvedčiť niekoľkých špecialistov, aby dochádzali oni za pacientmi. V bývalej budove JRD Vojnice zriadili ambulanciu, kde sa strieda imunológ, diabetológ, neurológ a rehabilitačný lekár.
Okrem toho si doktorka Palušková vybavila ambulanciu prístrojmi, ktoré neraz nenájdete ani v mestách: CRP, EKG, prístroj na meranie členkovo-ramenného indexu. V Bátorových Kosihách sa pomaličky zdravotná starostlivosť integruje. „Nastal čas,“ hovorí lekárka, „rozhodli sme sa opustiť tieto nedôstojné družstevnícke objekty a postaviť si novú budovu, nie síce nemocnicu, ale zdravotnícke centrum. A budeme tam všetci spolu: všeobecní lekári, špecialisti, lekáreň.“
Boris NémethDoktorka Monika Palušková ordinuje v Bátorových Kosihách, no okrem toho je aj hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. Chce do ambulancií všeobecných lekárov vrátiť reálnu medicínu.
ja len…
Dedinský lekár funguje trochu inak. Aj obyvatelia vidieka síce majú internet a vyhľadajú si na ňom svojich dvadsať diagnóz, ale za lekárom často prídu iba preto, aby ich všetky poprel. A preventívne prehliadky sú tu vnímané často ako zbytočnosť. Keď sa doktorka Palušková rozhodla volať si na preventívky svojich pacientov, narazila na odpor. Predsa sa cítia zdraví, prečo by mali chodiť k lekárovi? Ľudia sú tu navyknutí ísť k lekárovi len vtedy, keď už čosi nie je v poriadku. Alebo si prídu len po podpis na potvrdenie do práce. Týchto pacientov volá doktorka Palušková ‚jalenkovia‘: lebo ja len pečiatku, ja len podpis, ja len potvrdenie.
„Stretnete sa tu s prípadmi, ktoré sa len tak nevidia.“
„Stalo sa, že k nám prišiel na bicykli chlap, ktorý sa postavil do dverí s tým, že ho už druhý deň bolí chrbát. Nech mu dáme len nejakú injekciu proti bolesti. Spozornela som: ak si už prišiel až sem, tak si si nevedel dať rady doma. Pozvala som ho dnu, ale ani za svet nechcel vstúpiť. Naveľa, naveľa vošiel, a len neochotne si vyzliekol košeľu, aby sme mu spravili EKG,“ rozpráva pani Palušková. O chvíľu skolaboval. Oživili ho, zavolali vrtuľník, no vo fujavici ho nemohli vyslať. Poslali teda sanitku, v nej dostal muž druhý infarkt. Nakoniec sa ho podarilo len tak-tak zachrániť. Preventívne prehliadky odvtedy tento muž neodmieta. Infarkty, poruchy srdcového rytmu, rakovina hrubého čreva, úrazy cirkulárkou, zlomeniny po pádoch z rebríkov a striech, popáleniny, pohryznutia túlavými psami a besnými líškami – to sú najčastejšie prípady, s ktorými sa stretáva miestny lekár. Psy a líšky si vyžiadali zapojiť do lekárskej starostlivosti dokonca aj veterinára.
„Stretnete sa tu s prípadmi, ktoré sa len tak nevidia. Ako ten chlapík, ktorého bohvieaké šialenstvo priviedlo na nápad zapáliť staré pneumatiky u seba na dvore. A keď zafúkal vietor, tak ho pokryli lietajúce kusy horiacej gumy. Nielenže mu spôsobili rozsiahle popáleniny, ony sa mu doslova prilepili na telo. Ten pohľad by ste nechceli zažiť.“
Keď odchádzame z Bátorových Kosíh, v spätnom zrkadle sa ešte raz dívame na tiahlu dedinu akoby vystrihnutú z filmu Vesničko má středisková. Tých podobností je tu viac než dosť.
Záujem o pacienta nezahráte
MUDr. Karol Mika nedávno oslávil 90 rokov a stále pracuje naplno. Vo svojej ambulancii praktického lekára pre dospelých vyšetruje ľudí, ktorí majú možno polovicu z jeho veku – a polovicu z jeho energie. Hovorí, že ak lekárovi na pacientoch záleží, tí sa mu odmenia dôverou.
Marína GálisováMUDr. Karol Mika pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici.
pán doktor, vy dlhé roky pôsobíte ako všeobecný lekár. Ako vnímate postavenie všeobecného lekára?
Zmenilo sa úžasne, samozrejme. Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť. Stále je dôležité najmä to, aké má lekár vedomosti. A vedomosti závisia od toho, či lekár študuje, alebo neštuduje. Neprestajne totiž pribúdajú nové informácie v medicíne a nie je to jedno, čo sme vedeli doteraz a čo sa dozvedáme nové. Všetko sa zistiť nedá, pretože informácií je toľko, že keby sme čítali všetku medicínsku novotu, ktorá sa každodenne vyskytne, tak by nám na to dvadsaťštyri hodín nestačilo. Keby sme čítali len rešerše a súhrny celého výskumu, aj tak by nám pracovný čas osem hodín nestačil na denný prísun nových poznatkov v medicíne. Musíme však predsa len to hlavné vyhmatnúť a snažiť sa držať krok s medicínou.
ako sa vám pracovalo v minulosti a ako dnes?
Ja som v minulosti mal obvod, v ktorom mi stále pridávali pacientov, až napokon sa zistilo, že mám najväčší obvod v Československej republike. Dohromady to bolo, myslím, okolo 16 800 ľudí. Na jedného lekára! Myslím, že to už nemajú ani v Ugande. Ale namiesto toho, aby mi poďakovali, že to robím, tak ma každý mesiac volali na komisiu, že mám najvyššie náklady na liečivá. Darmo som im opakoval, pozrite si, koľko mám pacientov, koľko ich mám na lekársku hodinu! Odpovedali: „Nás to nezaujíma, súdruhovia na ministerstve vedia, prečo vydali takúto vyhlášku, nemáš to v súlade s vyhláškou a prekračuješ limit.“
nepočítali to na pacienta?
Vôbec to nepočítali na lekársku hodinu, na ktorú som mal mať troch, štyroch pacientov. Ja som mal pacientov šestnásť a robil som do večera. Ich to nezaujímalo. Napokon ma to už dojalo, tak som povedal: „Závidím každému lekárovi, aj tomu, ktorý je v tom podľa vás prekliatom kapitalizme, ktorý nemusí pozerať na pacienta cez tie vaše prekliate peniaze.“ No a od tých čias ma tá sedemčlenná komisia prestala volať. Lebo to bolo rúhavé ešte aj počúvať, nie ešte aby hlásili vyššie, čo som im povedal.
„Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť.“
a aké je pre všeobecného lekára dnes?
Dnes je slobodná voľba lekára, to je do určitej miery výhoda, že predsa len pacient má možnosť si vybrať. Lekár síce nemusí prijať každého, lebo tiež niektorý pacient má vyššie požiadavky ako povinnosti a jedna z tých povinností je poslúchať lekára pri liečbe a nerobiť si podľa svojho, lebo lekár nemôže pomôcť pacientovi, keď pacient nespolupracuje. To sa nedá.
privítali by ste väčšie právomoci pre všeobecného lekára? Napríklad, čo sa týka povinnosti posielať pacientov k špecialistom?
Závisí to od toho, čo sa rozumie pod väčšími právomocami. Tak ako niektorí väčšie právomoci chápu, to by sme sa vrátili o sto rokov dozadu. Dnes už totiž medicínskych polyhistorov niet, niet lekárov, ktorí by mali celú medicínu v malíčku. To sa jednoducho nedá do nášho mozgového „počítača“ zmestiť. A preto sme odkázaní na špecializáciu. Ale stále tu musí byť niekto, kto pacienta zhodnocuje, napríklad my všeobecní lekári, a všeobecný lekár musí vidieť pacienta celého. Ale že by sme my robili napríklad diabetológiu, to by sme pomaly prišli k tomu, že máme aj slepé črevá vyberať na ambulancii. To by nešlo o zvýšenie právomocí, ale o fušovanie do vecí, v ktorých ja nebudem nikdy kompetentný, pretože som to nerobil, aj keď som slepé črevá vyberal a na chirurgii som tiež bol, tým si každý lekár musí prejsť. Lenže človek v tom musí mať rutinu a prax. Takže tie zvýšené kompetencie by pre lekára znamenali zvýšenú prácu, aj neúmerne. A tiež to, že by v odboroch, ktoré neovláda až tak, odborníka nezastúpil. Aj v diabetológii sú stále nové veci, nové lieky, my sme s nimi síce oboznámení, ale nemáme v tom prax. Aby som ja svojich 40 pacientov s diabetom neposielal ďalej, tak by som im možno aj ublížil.
takže podľa vás je systém v zásade v poriadku?
Bol by. Ale tie kompetencie by sme mali mať lepšie napríklad v preskripcii, predpisovaní liekov. Bolo by potrebné zrušiť preskripčné obmedzenia. Neviem, či niekde na svete je to ešte stanovené tak ako u nás na Slovensku. Je to až primitivizmus, lebo lekár, ktorý má diplom a ktorý je schopný pracovať, robiť tú medicínu, prečo zrazu pri drobnostiach musí posielať pacienta za kolegom? Máme istý liek, nebudem ho menovať, aby sme nerobili reklamu, ktorý pôsobí veľmi dobre pri pečeňových ochoreniach. Je to vlastne jediný, ináč rastlinný liek. A my všeobecní lekári ho nemôžeme predpísať pacientovi s chorou pečeňou.
ako potom postupujete?
Musíme kvôli predpísaniu toho lieku žiadať o potvrdenie gastroenterológa alebo internistu. A internista sa zase vyhovára, že ho poisťovňa obmedzuje, že na to nemôže dávať potvrdenia, tak som nútený pacientovi povedať: „Kúpte si ten liek, vykašleme sa na to, napíšeme, že hradí pacient, predsa váš život je viac ako táto byrokratická šikanácia.“ Keďže je to vec poisťovne, nemá mi kto čo vyčítať. A ja môžem pokojne spávať, že som ponúkol pacientovi všetko, čo potrebuje. Lebo tento liek napríklad zamedzuje stvrdnutiu pečene, aj pri tom obyčajnom stučnení pečene, čo mnohí ľudia majú, pôsobí priaznivo. A my sme držaní takýmto nezmyselným predpisom. Tá posadnutosť byrokraciou, to zostalo ešte zo socializmu. A viete, keď sa hlúposť zacvičí, ťažko sa odučí.
pán doktor, skúsme sa pozrieť pre zmenu na pacientov. Máte pocit, že dnešní pacienti sú voči lekárom nedôverčiví?
Mám ten pocit, ale nedôvera má svoju príčinu. Poviem príklad. Krátko po páde komunizmu ma požiadal predseda lekárskej spoločnosti, aby som na jednej celoštátnej konferencii, ktorá bola v Banskej Bystrici, povedal kolegom niečo o tom, ako v nových podmienkach máme fungovať. Tak ja som dal prednáške názov Úspešný lekár, taký ťahák, no a bola plná sála. Hovoril som okrem iného, že potrebujeme byť voči pacientom empatickí. Kolegovia, zamyslime sa, ako by nám to padlo, keby sme prišli k lekárovi a on by namiesto na nás pozeral do počítača a na nás ani len okom nemihol a potom nám dal liek, hoci ani poriadne nevedel, kto to pri ňom sedí. Po skončení sa dohrnulo za mnou ku pódiu viac kolegýň aj kolegov a každý jeden mi povedal – však si to s tým počítačom myslel mňa? A ja na to, ak to ty robíš, tak som myslel teba, ak to nerobíš, tak nie.
„Keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo.“
prednáška teda zabrala?
Tak nejako. Ale takýchto chýb robíme my lekári viac. Viete, naše neverbálne prejavy, mimika, pohľad, pohyby, tie sú také zrozumiteľné pre pacienta, že pacient vie, či oňho máme, alebo nemáme záujem. To sa ani nedá zahrať. A keby sme to aj zahrať skúsili, asi by to bola úžasná drina. A keď pacient vie, že lekár oňho nestojí, že naňho kašle, tak potom zase pacient kašle na to, čo mu lekár povie a predpíše. A ten liek, ktorý je šitý na jeho chorobu, ani nevezme.
kľúčová je teda dôvera pacienta voči lekárovi?
Jednoznačne. Viete, keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo. Mal som jedného pacienta, ktorý trpel migrenóznymi bolesťami hlavy a mal k tomu aj zažívacie ťažkosti. Zlé trávenie a zlé vylučovanie enzýmov. Tak som mu predpísal enzýmy a aj niečo proti bolestiam hlavy. A pacient prišiel onedlho za mnou: „Pán doktor, vy ste úžasný, ja som tú tabletku ešte len do úst vzal, a už mi prešla tá bolesť hlavy!“ Hneď som vedel, že toto ten liek nemohol spraviť, pretože keď je ešte len v ústach, tak nie je v krvi. Navyše potom pacient povedal: „Pán doktor, z tých dvoch liekov, čo ste mi predpísali, som v lekárni dostal iba jeden.“ Pýtam sa, ktorý liek teda užil. „No tento.“ A bol to enzým, ktorý dostal na zlé trávenie. Nuž, ale jemu tá tabletka na trávenie zabrala na hlavu. Jasný príklad placebo efektu, pretože to na hlavu nemá čo zaberať. Bola to vyslovene otázka viery toho pacienta. Áno, také stavy ako migréna sa dajú riešiť aj autosugesciou. Žiaľ, s placebo efektom nemožno počítať ako s liečebným postupom, lebo u niekoho sa vyskytne, u iného nie. Ale tým chcem povedať toľko, že keď vám pacient dôveruje, tak mu aj liek proti žalúdočným a črevným ťažkostiam zaberie na migrénu.
takže to, že pacienti dnes nedôverujú lekárom, je aj chyba lekárov?
Veľmi často je to tak.
príkladom takej nedôvery voči medicíne sú napríklad rodičia, ktorí nechcú dať deti očkovať…
Je to paradox, pritom milióny ľudí sa zachránilo práve vďaka očkovaniu. Mimochodom, za celej svojej dlhej praxe som ani nemal nejakú vážnu príhodu u pacienta, ktorá by súvisela s očkovaním. A to sme kedysi očkovali kiahne živou vakcínou. Lenže keby bol človek pravé kiahne dostal, tak na ne bola úmrtnosť niekedy taká, že z troch chorých zomreli dvaja. A ten tretí, ktorý prežil, neraz oslepol. Napríklad Ľudmila Podjavorinská prekonala kiahne ako dieťa a jedno oko mala slepé, to sa o nej väčšinou nevie.
„Na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.“
a čo iné choroby, ktoré dnes už vďaka očkovaniu prakticky vymizli?
Ja som zažil, ešte za mojich detských čias, že keď prebehla epidémia diftérie, čiže záškrtu, tak z triedy ostala polovica žiakov. A teraz niekto príde a povie, že na očkovanie ľudia zomierajú! To nie je pravda, história to stokrát dokázala, stačí poznať fakty. Ja naozaj nevyzdvihujem štatistiku nadovšetko, ale tu nám štatistika jednoznačne svedčí, že očkovanie zachraňuje životy. Tam nemáme čo špekulovať a nemáme čo objavovať Ameriku. Alebo tetanus. To je nesmierne ťažká smrť, pri plnom vedomí človek zomrie na dýchacie kŕče. Keby niekto videl, ako ťažko takí ľudia zomierajú, tak povie, radšej milión „zbytočne“ zaočkovaných, než jedna takáto smrť.
čo si teda myslíte o rodičoch, ktorí nechcú dať očkovať vlastné deti?
Ja si neviem predstaviť tú matku, ktorá sa podpísala detskému lekárovi, že si nedá očkovať deti. A žeby nedajbože jedno z tých detí zomrelo na tú chorobu! Ja si neviem predstaviť, čo by tá matka robila, keby zistila, že ho vlastne takto zabila. Dnes sa mi našťastie aj dospelí ľudia chodia dať zaočkovať proti osýpkam a povedia, že keď bolo očkovanie, kedysi práve nebol v škole.
je málo lekárov, ktorí sú proti očkovaniu, ale nájdu sa. Čo súdite o nich?
Tam by som pri všetkej úcte ku kolegom dal preskúšať ich medicínske vedomosti. Lebo keď lekár z imunológie nevie ani toľko, že vakcína zachraňuje životy, tak čo vlastne vie? Čo chce v tejto profesii?
pacienti dnes majú možnosť pátrať na internete. Ako na nich toto množstvo informácií pôsobí?
Viete, na internete sa dozviete toľko nezmyslov, že až. Keď som hľadal pramene pri mojej práci, tak som si povedal, idem to hľadať. Po prvé, človek sa tam stratí. Žiada jedno, dostane päťdesiat odpovedí. Čítal som si článok k odbornej téme, ktorú som potreboval, a zrazu si hovorím, veď toto je nezmysel, ako to môže niekto napísať? Viete, na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.
MUDr. Karol Mika
Narodil sa v roku 1927 v Starých Horách, vyštudoval medicínu v Bratislave a stále pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici. Venuje sa skúmaniu rastlinných účinných látok, o liečivých rastlinách vydal niekoľko kníh. Fytoterapiu aj prednášal. Ako veriaci človek však nemohol počas normalizácie vyučovať. Venoval sa aj literárnej činnosti, písal poviedky, rozhlasové hry a básne.