50-ročný muž odkrýva vzťah so svojím otcom a stojí pred dilemou, či už ho netrápiť detailmi o tom, ako mu ubližoval.
Roman sa otca v detstve veľmi bál, v puberte voči nemu rebeloval, ale len „slabučko“, v dospelosti robil maximum pre to, aby mu vyhovel, a plnil všetko, čo pre neho naplánoval. Jeho dve staršie sestry sa správali rovnako.
„Len asi pred piatimi rokmi, keď v mojej rodine nastala vážna situácia a môj otec sa zachoval – nemám iné slovo – chrapúnsky, sa vo mne niečo zlomilo a ja som pochopil, že má vážne charakterové nedostatky,” hovorí 50-ročný architekt. Dovtedy si pred tým zakrýval oči.
Romanov otec vždy konal ako narcis – jemu a jeho záujmom sa v rodine podriaďovalo všetko. On vždy musel byť najmúdrejší, vždy mal posledné slovo a svojim už dávno dospelým deťom zasahoval do súkromia.
To sa napríklad u Romana prejavovalo tak, že jeho otec vedel, koľko peňazí má na účte, koľko zaplatil na daniach, ale aj také banálnosti, ako boli mesačné výdavky na naftu a podobne. Romanovi vôbec nepripadalo zvláštne, že otec od neho takéto informácie požaduje, a ochotne mu ich poskytoval. „Bol som totálny blbec. V tomto smere o mne vedel oveľa viac ako moja manželka,” priznáva.
Rozveď sa s ňou
Romanov otec sa nikdy netajil tým, že so svojou nevestou je nespokojný, a často syna priamo navádzal, aby sa rozviedol. „Moja manželka a mama našich troch detí je veľmi samostatná a emancipovaná žena a to otec nemohol zniesť. On bol zvyknutý na ženy, ktorého ho buď slepo obdivovali, alebo mu minimálne neodporovali a robili to, čo pre ne naplánoval. V tomto je manželka priamym opakom mojej mamy a sestier, ktoré si otec doslova vychoval tak, ako potreboval,“ hovorí Roman.
Na začiatku svojho manželstva otca pred manželkou obhajoval, dokonca ju vyzýval, aby sa radšej zdržala komentárov pre pokoj v rodine. „Iný model som nepoznal. Moja mama sa vždy na otca len usmievala a nespochybňovala jeho názory.“
To, že sa zastával otca, malo, samozrejme, vplyv na ich manželstvo. „Viackrát sme boli blízko rozvodu, ale napokon sme to vždy ustáli. Musím povedať, že hlavne zásluhou manželky, ktorá mi opakovala, že môj otec je hrozná povaha a my všetci mu len ustupujeme, ale jeho si predsa nezobrala,“ vraví Roman.
Pred piatimi rokmi Romanova manželka vážne ochorela. „Bola to onkologická diagnóza s nie celkom optimistickou prognózou,“ opisuje Roman.
„Prvé mesiace boli hrozné. Manželka bola hospitalizovaná, veľmi zle zvládala liečbu, jej ošetrujúca lekárka nebola veľmi komunikatívny typ, takže sme boli dosť v tme.“
Najhoršie však bolo, ako zareagoval jeho otec. „Natvrdo mi povedal, aby som sa pri manželke príliš nevyčerpával, aj tak z nej už nič nebude a on ma potrebuje vo firme, lebo tá je najdôležitejšia.“
Romanov otec získal pred rokmi v reštitúciách lukratívne majetky a vhodným investovaním ich ešte zveľadil. Všetky tri deti pre neho, respektíve pre jeho firmy pracujú.
„Vždy keď bolo treba riešiť niečo s manželkou alebo s deťmi, zrazu ma súrne potreboval a do nemoty mi vyvolával, hoci som mu povedal, že nemôžem zdvihnúť telefón ani mu odpovedať na správy. Bolo to terorizovanie. Na druhej strane som sa od neho nevedel odpútať, lebo som bol presvedčený, že bez neho nič nezvládnem a my určite umrieme od hladu. To sme aj so sestrami počúvali, odkedy sme na svete.“
Manželka sa napokon po dvoch vážnych operáciách a následnej liečbe dostala do remisie a má opakovane dobré výsledky.
Romanov vzťah s otcom však poznačilo to, ako sa zachoval, napríklad aj preto, lebo stále neprestával útočiť na jeho manželku. Robil to aj pred ich deťmi, čo bolo pre Romana prekročenie všetkých červených čiar.
„Mal som s ním niekoľko vážnych debát, keď som mu až nemilosrdne povedal, ako ho vnímam. Odpovedal na to veľmi agresívne, vulgárne, obviňoval všetkých okolo seba, povedal mi, že si všetko vymýšľam, že ma vydedí. Slovo ‚odpovedal‘ vlastne nie je správne. Hučal po mne, až mu navierali žily na krku.“
Odvtedy bola Romanova komunikácia s otcom v lepšom prípade chladná, v horšom prípade to bolo opäť s krikom, vyhrážkami, odmietaním počúvať druhú stranu.
Je to ešte môj otec?
V posledných mesiacoch sa otcova agresivita len stupňovala. Romanovi nadával, sústavne opakoval tie isté veci, mal neprimerané, nelogické požiadavky, nechcel počúvať. Všimli si to aj Romanove sestry, ktoré s ním trávili viac času. Spozorovali, že je nezvykle nepríjemný aj na svoju lekárku, na neznámych ľudí, že zapára, aby vyvolal konflikty. „Toto bolo zvláštne, lebo otec si vždy dával záležať, aby navonok a mimo domova pôsobil ako uhladený, kultivovaný človek, ktorý ohromuje svojím šarmom a dobrými spôsobmi.“
Keď otec začal strácať kľúče, zabúdať, kde odložil denne používané predmety, a prejavovali sa uňho aj problémy s pohyblivosťou, súrodenci sa dohodli, že ho dajú podrobne vyšetriť. Samozrejme to odmietal, ale napokon pristal. Diagnostikovali mu poruchu kognitívnych funkcií, čo je predstupeň demencie. Môže trvať rôzne dlho, závisí to aj od starostlivosti, ktorú senior dostáva, ale aj od toho, či má ďalšie chronické ochorenia.
Roman sa po otcovej diagnóze ocitol v dileme. Sú stupňujúce sa výpady otca prejavom jeho charakteru, toho, aký vždy bol, alebo za otca „rozpráva“ jeho porucha?
„Moje sestry ma presviedčajú, že otec sa zmenil následkom svojho stavu a že mu musím odpustiť a akceptovať čokoľvek, čo povie, a neodporovať mu. Ja však nie som presvedčený, že predtým bol dobrosrdečný človek, ktorý sa zrazu otočil o 180 stupňov, on bol taký vždy. Navyše okrem občasných výpadkov naozaj nie je v stave, že by o sebe nevedel. Stále dohliada na svoje firmy a okrem toho, že občas vrieska po obchodných partneroch, robí v zásade veľmi lucidné rozhodnutia. Aj preto som v dileme,“ hovorí Roman o svojom 80-ročnom otcovi.
Chcel by mu ešte veľa povedať – nie preto, aby ho zranil alebo rozhneval, a ani neočakáva, že by si otec z toho niečo zobral a zamyslel sa nad sebou. „Robím to pre moju 17-ročnú dcéru, ktorá začala chodiť na terapiu pre rôzne úzkosti a panické ataky, a na radu jej terapeutky sme začali so sedeniami aj ja s manželkou. Zistil som, že moja dcéra mi nedôveruje, nemá vo mne oporu, je presvedčená, že som sa málo zastával jej mamy, dokonca aj v čase, keď bola na tom zdravotne najhoršie,“ vysvetľuje Roman.
To, ako ho vníma dcéra, bola pre neho facka. Vždy mal pocit, že sa o deti dobre stará, že býva doma, robí s nimi úlohy. „Dcéra mi však povedala, že to si ona nepamätá, zato si pamätá, ako musela aj s bratmi počúvať, aký je dedo super človek, a ako som ja vždy vyskočil a zmenil plány, keď mi zavolal, a nebral som na nich ohľad. Bol som z toho zhrozený, ale na druhej strane som bol veľmi rád, že dcéra sa takto otvorila a nedusila veci v sebe, ako som to dlho robil ja.“
Roman vraví, že momentálne sa s otcom stýka len minimálne. „Na jednej strane mám toho veľa na srdci, na druhej strane ho nechcem rozrušovať. Potom však zavolá on sám a ja fakt nemám pocit, že by som sa rozprával s človekom s oslabenými kognitívnymi schopnosťami, skôr s niekým zlomyseľným a manipulatívnym.“
Vyrastal v rodine, kde sa často opakovalo prikázanie „cti otca svojho a matku svoju“, ale je pre neho čoraz ťažšie ho dodržiavať. „Sestry sa na mňa hnevajú, vraj som nevďačný a otec si to nezaslúži. Staršia mi dokonca povedala, že je lepšie nechať veci tak. Lenže aj na nej vidím zlý vplyv môjho otca. Nikdy sa nevydala, lebo otec jej všetkých nápadníkov zamietol a ona je mu úplne oddaná, takže je pochopiteľné, že nechce hovoriť o tom, že svoj život obetovala človeku, ktorý si to vôbec nevážil,“ opisuje Roman.
Obáva sa, že situácia s otcom naruší aj jeho vzťahy so sestrami, ale už sa nechce vrátiť do stavu, keď bol otec na prvom mieste a doplácala na to jeho rodina.