Detská psychiatrička: Deti na Slovensku zomierajú, lebo sa o ne nemá kto starať

https://dennikn.sk/3064843/detska-psychiatricka-deti-na-slovensku-zomieraju-lebo-sa-o-ne-nema-kto-starat/?ref=inc

Čo by mali rodičia robiť inak?

S radami veľmi nepochodím. Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu. V rodinách, kde sú rodičia aspoň trochu reálni, máme systém, že napíšu domáce práce na lístoček a každý piatok si každý člen vyžrebuje rovnaký počet lístočkov a robí to týždeň. Na konci týždňa môže dostať vreckové. Keby deti mali pravidelné vreckové, za ktoré si môžu kúpiť aj hlúposť, možno by si ju ani nekúpili alebo si kúpenú vec budú vážiť. Ale rodičia im všetko kúpia, a tak si deti bežné veci nevážia.

Deti skúšali, kde je hranica, čo môžu a čo nie. Veľa detí malo úzkosť a depresiu, lebo stratili kamarátov. Veľmi sa rozmohlo online šikanovanie. V tretej vlne sa posilnila agresivita, šikanovanie, závislosti. Deti úplne zleniveli.

Ako sa to prejavuje?

Neboli motivované učiť sa. Prestali chodiť na krúžky, mali veľa voľného času, všetko bolo na webe, žili na mobiloch a počítačoch. A nie všetky deti počítače mali. Mala som učiteľku, ktorá mohla učiť len večer, lebo cez deň nemala signál. Rodičia sa sťažovali, zlostili, že musia sedieť s deťmi a majú zabitý celý deň. Boli aj rodiny, kde mali len jeden počítač a matka musela byť pripojená a pracovať z domu. A tri či štyri deti mali jeden počítač, na ktorom sa mali učiť. Bolo to nemožné pre všetkých. Rástla agresivita, násilie a v rodinách bolo veľa nepokoja. Veľa rodín sa rozpadlo. Mnoho rodičov prišlo o prácu, zomrelo veľa starých rodičov, ale aj mladých ľudí. Bolo to zlé obdobie.

Teraz sme v ktorej fáze?

Teraz je štvrtá. Veľmi veľa detí prichádza s tým, že chcú individuálny študijný program, nechcú chodiť do školy. Zvykli si byť doma, je to pohodlnejšie, raz za čas idú na preskúšanie, kde dostanú jednoduché otázky. Nemusia sa učiť toľko ako v škole, vstanú na poslednú chvíľu, môžu počas výučby jesť, lebo na chvíľu vypnú kameru, alebo sa hrať na tablete a tváriť sa, že študujú.

Nezvládajú návrat do školy?

Nie. Najmä ak ide o autistické deti, deti s Aspergerovým syndrómom, ale aj o tie, u ktorých sa v škole vyskytlo online šikanovanie. Aj tie chcú zostať doma. Prestali chodiť na krúžky, vysoké percento detí nemá žiadne záľuby, nikam nechodí. Na krúžky chodia na prvom stupni, keď ich ešte rodičia donútia, ale potom málokto. Deti sú doma samy, u mnohých sa rozvíjajú závislosti.

Aký veľký problém sú závislosti?

Veľa detí sa poškodzuje, je to ako epidémia. Púšťajú si to cez internet a jeden pred druhým sa vystatujú. Keď chce niekto zapadnúť, robí somariny, aby ho prijali do skupiny. Na jar bola veľká súťaž o to, ktoré dieťa zje viac liekov. Zomrelo nám dievča, druhé skočilo pod vlak, viacero detí bolo na ARO v kritickom stave. Len pre hlúposť – kto viac znesie, kto viac skombinuje a kto čo vydrží. Skúšajú kombinovať lieky, extrakty z liekov. Marihuana je dnes už smiešna vec. Deti z prvého stupňa nad tým kývnu rukou. Mnohé používali aj nikotínové vrecúška, ktoré mohli mať pod rúškom a nebolo to vidieť. Keď prišla učiteľka, prehltli to. Nik ani nevedel, že niečo také majú, len zrazu boli zmenené, vydráždené a správali sa inak. Bolo toho veľa a boli to malé deti.

V akom veku?

Už aj na prvom stupni základnej školy. Vymieňali si medzi sebou informáciu, ako sa s vrecúškami vedia sústrediť a ako im to pomáha. A neboli to cigarety, ktoré rodičia vidia. Ale máme napríklad skupinu detí s ADHD, ktoré môžu reagovať aj paradoxne, teda výsledok takýchto látok môže byť úplne iný, sú podráždené, nervózne. Vedľajším účinkom je aj tachykardia, teda zrýchlená činnosť srdca, potenie, začervenanie a nervozita. V literatúre sa opisuje aj smrť, ale takéto dieťa sme, chvalabohu, nemali.

Klasické formy návykových látok ako alkohol, cigarety či marihuana idú do úzadia a častejšie sú lieky či iné formy?

Na východe bola na začiatku pandémie herba. Ide o trávy postriekané chemickými látkami. Keď to skonzumovali, ich správanie bolo úplne mimo racionálnej kontroly. Našťastie sa to veľmi nerozšírilo. Zato bolo veľmi veľa samovražedných pokusov aj dokonaných samovrážd. Mali sme tri alebo štyri po sebe. Boli to malé deti. Štrnásť či pätnásť rokov, to je veľmi málo na to, aby už nechceli žiť. Máme veľa detí, ktoré prídu, lebo chcú zomrieť, zabiť sa, nechcú tu byť a nie je im dobre. Možno je to aj preto, že dnes rodičia riešia všetko za deti. Deti potom nevedia riešiť bežné konflikty, nevedia zniesť, že im niečo nevyjde, lebo sú nastavené, že keď niečo chcú, musí to byť. Ak sa niečo nepodarí, nevidia iné riešenie, len sa zabiť alebo si ublížiť. Nevedia, ako to zvládnuť, nevedia riešiť bežné problémy a konflikty. Všetko, čo nie je hneď a teraz, je tragédia.

Aké skupiny detí sa pokúšajú o samovraždu?

Ide to naprieč spoločnosťou. Mám veľa detí z dobrých rodín – majú všetko a hľadajú iné zážitky, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Preto experimentujú, poškodzujú sa a pri intoxikácii to výrazne preženú, až sa to môže skončiť sebazabitím. Alebo jazdia na kolobežke či bicykli tak nebezpečne, aby im hrozilo zranenie či smrť. Vedia, že sa to tak môže skončiť, a aj tak idú do toho. Chcú mať iný zážitok. Za peniaze už majú všetko, lebo rodičia im všetko kúpia.