– vacsina muzi, mladý robotník so stálym platom, nie chudobný týraný Rómami

Pekny clanok o tom, ako google skenoval vsetky knihy ku ktorym sa dostal.

He offered the library a deal: You let us borrow all your books, he said, and we’ll scan them for you. You’ll end up with a digital copy of every volume in your collection, and Google will end up with access to one of the great untapped troves of data left in the world. Brin put Google’s lust for library books this way: “You have thousands of years of human knowledge, and probably the highest-quality knowledge is captured in books.” What if you could feed all the knowledge that’s locked up on paper to a search engine?

The stations—which didn’t so much scan as photograph books—had been custom-built by Google from the sheet metal up. Each one could digitize books at a rate of 1,000 pages per hour. The book would lie in a specially designed motorized cradle that would adjust to the spine, locking it in place. Above, there was an array of lights and at least $1,000 worth of optics, including four cameras, two pointed at each half of the book, and a range-finding LIDAR that overlaid a three-dimensional laser grid on the book’s surface to capture the curvature of the paper. The human operator would turn pages by hand—no machine could be as quick and gentle—and fire the cameras by pressing a foot pedal, as though playing at a strange piano.

…
Upon hearing that Google was taking millions of books out of libraries, scanning them, and returning them as if nothing had happened, authors and publishers filed suit against the company, alleging, as the authors put it simply in their initial complaint, “massive copyright infringement.”
…
It only took a couple of years for the authors and publishers who sued Google to realize that there was enough middle ground to make everyone happy. This was especially true when you focused on the back catalog, on out-of-print works, instead of books still on store shelves. Once you made that distinction, it was possible to see the whole project in a different light. Maybe Google wasn’t plundering anyone’s work. Maybe they were giving it a new life. Google Books could turn out to be for out-of-print books what the VCR had been for movies out of the theater.
…
Those who had been at the table crafting the agreement had expected some resistance, but not the “parade of horribles,” as Sarnoff described it, that they eventually saw. The objections came in many flavors, but they all started with the sense that the settlement was handing to Google, and Google alone, an awesome power. “Did we want the greatest library that would ever exist to be in the hands of one giant corporation, which could really charge almost anything it wanted for access to it?”, Robert Darnton, then president of Harvard’s library, has said.

Darnton had initially been supportive of Google’s scanning project, but the settlement made him wary. The scenario he and many others feared was that the same thing that had happened to the academic journal market would happen to the Google Books database. The price would be fair at first, but once libraries and universities became dependent on the subscription, the price would rise and rise until it began to rival the usurious rates that journals were charging, where for instance by 2011 a yearly subscription to the Journal of Comparative Neurology could cost as much as $25,910.

abuse,discussion,offensive

Biomasa,ceska republika,cz,bio,eko,vykurovanie,kurenie,obec

…

We must understand that terrorism does not arise from the radicalisation of Islam, but from the Islamisation of radicalism.

…

Khaled Kelkal, France’s first homegrown terrorist, and the Kouachi brothers (Charlie Hebdo, Paris, 2015) share a number of common features: second generation; fairly well integrated at first; period of petty crime; radicalisation in prison; attack and death – weapons in hand – in a standoff with the police.

Another characteristic that all western countries have in common is that radicals are almost all “born-again” Muslims who, after living a highly secular life – frequenting clubs, drinking alcohol, involvement in petty crime – suddenly renew their religious observance, either individually or in the context of a small group. The Abdeslam brothers ran a Brussels bar and went out to nightclubs in the months preceding the Bataclan shooting. Most move into action in the months following their religious “reconversion” or “conversion”, but have usually already exhibited signs of radicalisation.

…

Most of the new radicals are deeply immersed in youth culture: they go to nightclubs, pick up girls, smoke and drink. Nearly 50% of the jihadis in France, according to my database, have a history of petty crime – mainly drug dealing, but also acts of violence and, less frequently, armed robbery. A similar figure is found in Germany and the United States – including a surprising number of arrests for drunk driving.

…

Combat sport clubs are more important than mosques in jihadi social life.

…

Their relationship to the local mosque was ambivalent: either they attended episodically, or they were expelled for having shown disrespect for the local imam. None of them belonged to the Muslim Brotherhood, none of them had worked with a Muslim charity, none of them had taken part in proselytising activities, none of them were members of a Palestinian solidarity movement, and lastly, none of them, to my knowledge, took part in the rioting in French suburbs in 2005. They were not first radicalised by a religious movement before turning to terrorism.

…

No matter what database is taken as a reference, the paucity of religious knowledge among jihadis is glaring. According to leaked Isis records containing details for more than 4,000 foreign recruits, while most of the fighters are well-educated, 70% state that they have only basic knowledge of Islam.

…

the Islam of the jihadis who claim allegiance to Isis, which first of all revolves around a vision of heroism and modern-day violence.

…

The Muslim community such terrorists are eager to avenge is almost never specified. It is a non-historical and non-spatial reality. When they rail against western policy in the Middle East, jihadis use the term “crusaders”; they do not refer to the French colonisation of Algeria. Radicals never refer explicitly to the colonial period. They reject or disregard all political and religious movements that have come before them. They do not align themselves with the struggles of their fathers; almost none of them go back to their parents’ countries of origin to wage jihad.

…

Those who say that they went to Syria because they wanted “to live in a true Islamic society” are typically returnees who deny having participated in violence while there – as if wanting to wage jihad and wanting to live according to Islamic law were incompatible. And they are, in a way, because living in an Islamic society does not interest jihadis: they do not go to the Middle East to live, but to die. That is the paradox: these young radicals are not utopians, they are nihilists.

…

There is a temptation to see in Islam a radical ideology that mobilises throngs of people in the Muslim world, just as Nazism was able to mobilise large sections of the German population. But the reality is that Isis’s pretension to establish a global caliphate is a delusion – that is why it draws in violent youngsters who have delusions of grandeur.

malovane mapy,map

teach for slovakia,rom,ucitel,slabsi ziaci

Z našej dediny neodíde ani jeden Cigán, lebo sú to poriadni ľudia!
Mišo Šesták 4.4.2017

O tom, ako Hradišťania Cigánom búdu zapaľovali. O tom, ako sa ňaňa Róža nakoniec aj na obálku Hradištskej knihy dostala. O tom, ako si Hradišťania svojich Cigánov zastali, o ich živote v 20. storočí a o všeličom inom…

V úvode Pamätnej knihy obce Hradište opísal v roku 1935 Július Mézeš príchod Cigánov do Hradišťa takto: „Prvý Cigán, ktorý prišiel do Hradišťa z Cinobane, sa menoval Laco, usadil sa v jarku pri Henžeľovcoch. Aby sa ho zbavili, zapálili mu búdu. Cigán bol nezlomný, postavil si novú, i tú mu zapálili. Na to sa prisťahoval na miesto, kde majú domy terajší Cigáni, istý Klanko z Málinca, asi pred 50 rokmi. K jeho sestre ňani Zuze sa priženil Hengáč, tiež z Málinca, a mali tri deti. Brat Klankov mal Balogovcov Mišunta, Lojza a Paulínu. Rod Mišuntov sa tak rozmnožil, že len ich je nateraz osemnásť a všetkých Cigánov asi šesťdesiat. Za pár desiatok rokov bude mať Hradište s nimi nie malé starosti. Živia sa muzikantstvom (známy je zvlášť Berci), robia váľky, nádenníčia a žobrú.“
Dve veci treba uviesť na pravú mieru. Prví Cigáni prišli do Hradišťa skôr – v regióne sa objavili niekedy po roku 1725. V Hradišti sa im dovolili usadiť zemepáni Szentivániovci. Súpis Cigánov v okrese Fiľakovo (1775) vykazuje pre Hradište jednu štvorčlennú rodinu. Rímskokatolícke matriky farnosti v Brezničke v rokoch 1787 – 1810 zase uvádzajú šesť pokrstených rómskych detí s priezviskom Berky a v rokoch 1802 – 1806 dve deti s priezviskom Bota. Je, samozrejme, možné, že potom Cigáni z Hradišťa odišli a vrátili sa až tí, ktorých spomína Július Mézeš.
Každopádne mylná bola aj jeho predpoveď, že „za pár desiatok rokov bude mať Hradište s nimi nie malé starosti.“ Po viac ako osemdesiatich rokoch je možné povedať, že v Hradišti s Cigánmi nikdy problémy neboli, spolunažívanie s ostatnými obyvateľmi bolo na dobrej úrovni.
Všetci spolu…Všetci spolu…

Spôsoby obživy hradištských Cigánov za prvej republiky zhrnul Július Mézeš presne, snáď mu tam chýbajú len kováči. Zastavme sa najprv pri výrobe váľkov. Z váľkov sa v hornom Novohrade stavali až do roku (približne) 1960 takmer všetky budovy. Na ich výrobu bola potrebná hlina, ktorá dobre viazala. V Hradišti sa taká získavala v miestnej časti Ivánka, ktorej vlastníkom bola obec. Váľky si mohli občania vyrobiť sami, ale zvyčajne si ich nechali vyrobiť páve od Cigánov. Za hlinu sa obci neplatilo, len za prácu výrobcom váľkov. Najznámejšia a najdlhšie pôsobiaca výrobkyňa bola ňaňa Róža. Pri troche zveličenia možno povedať, že polovica domov z nepálených tehál v dedine bola postavená z váľkov, ktoré prešli jej rukami. Hlina sa ťažila odkopávaním z brehov. V jamách s vodou, ktoré tam ostali po predošlej ťažbe, sa nohami miesila s vodou, plevami a slamou. Keď bola zmes dostatočne vypracovaná, dávala sa do foriem. Tie sa najskôr navlhčili vodou, aby sa hotové váľky ľahšie vyklopili. Potom sa do formy nasypali plevy a posekaná slama, nabila hlina a vyklopila. Hotové váľky sa vyklápali priamo na zem – na rovinku priľahlej lúky, kde sa sušili. Na dobré preschnutie potrebovali aj niekoľko týždňov, v závislosti od počasia. Usušené sa ukladali do štósov, ktoré boli predajnou jednotkou. Okrem peňazí brala ňaňa Róža za váľky aj naturálie, najmä potraviny. Odvoz si stavitelia zabezpečovali sami. Pri stavbe sa váľky spájali rozpracovanou hlinou zmiešanou s plevami.

Ňaňa Róža alebo jednoducho Róža, ako ju všetci volali (vlastným menom Rozália Balogová, 1886 – 1979), bola zaujímavou postavou v dedine. Okrem výroby váľkov chodila často ľuďom z dediny pomáhať pri okopávaní, prípadne pri iných prácach okolo hospodárstva. Najviac sa však v dedine preslávila „noséňin Bábuľi“ – vynášaním Moreny na Smrtnú nedeľu. Do kríža spojila dve drevené tyče, z handier urobila na vrchu guľu predstavujúcu hlavu, na ktorú „uvejzala aj ručník“ a na vodorovnú tyč, akože ruky, povešala rôzne handry, to mali byť šaty. Celou dedinou ju niesla vysoko nad hlavou, držiac za spodný koniec dlhšej tyče a kričala: „Zimu taňesémo, ľeto doňesémo.“ Na dolnom konci poľa Borošov ju hodila do potoka. Ako išla dole dedinou, postupne sa k nej pridávali deti, až z nich bol poriadny kŕdeľ. Keď Róža s Bábuľou skončila, vošla do prvého domu a potom do každého ďalšieho spievajúc nábožnú pieseň: „Poďakujme Kristu Pánu a vzdávajme česť a chválu jemu.“ Od každej gazdinej dostala jedno čerstvé vajce. Ňaňa Róža bola dlhé desaťročia neodmysliteľnou súčasťou prípravného obdobia k Veľkej noci, zhruba ohraničené rokmi 1930 až 1970.
Nečudo, že fotografia ňani Róži, bábuľe a kŕdľa detí sa dostala aj na obálku našej knihy Hradište.
Fotografia z obálky knihyFotografia z obálky knihy

Hradištskí Cigáni chodili po dedine a priľahlých osadách aj pri iných príležitostiach. Boli neodmysliteľnou súčasťou veľkonočného pondelka, kedy chodili po domoch zahrať pár pesničiek. Janči Oláh si pri tejto príležitosti zvykol otáčať basu naopak. V domácnostiach im poliali a pohostili ich. Ak sa pripili, zvykli sa po ceste hore dedinou aj hlasno hádať.
Na Nový rok sa často so spevom vo dvore alebo pod oknami domov zjavili Cigánky a veruže pekne spievali: „Rok nový zase k nám prišél,v nemž má býti každý vesél, rádujme se, veselme se v tomtó novém roce.“ Za spievanie dostali vypiť, keď už mali dosť, pálenku si zlievali do fľaštičiek, ktoré nosili so sebou. Koláče si odkladali do tašky.
Ešte jedna fotografia ňani Róži s bábuľou, na tejto ju je lepšie vidieť.Ešte jedna fotografia ňani Róži s bábuľou, na tejto ju je lepšie vidieť.

Osobitnou kapitolou sú hradištské cigánske kapely, ktoré boli známe široko ďaleko. Hrávali na svadbách, zábavách, všade, kam ich zavolali. Najznámejšie boli kapely primáša Berciho a Ferčiho. Okrem zábav zvykli hrať aj po domoch. Cigáni tiež hrávali na prvého mája pred budovou Miestneho národného výboru – z okna spustili mikrofón a Cigáni hrali priamo do miestneho rozhlasu. Takto zvolávali občanov k autobusu do prvomájového sprievodu v Poltári. Najlepší hudobníci však postupne z Hradišťa poodchádzali. Ako spomína Ján Mucha: „Cigáni, ktorí odišli z Hradišťa, sa ešte ku koncu obdobia socializmu a krátko po revolúcii pokúšali oživiť tradíciu hrania po domoch, ale už to nemalo cveng. Bola príliš dlhá prestávka a mladých to už nenadchýnalo.“
Kapela Mišuntovcov. Druhý zľava predník Berci BalogKapela Mišuntovcov. Druhý zľava predník Berci Balog
Kapela primáša Františka BalogaKapela primáša Františka Baloga

Veselé príhody si chcem nechať do ďalšieho blogu, ale aspoň jednu spomeniem i teraz, do Obecnej kroniky ju zapísal Martin Žilák: „Na svadbe sa ľudia veselili, spievali, nechybela ani muzika. Aj pre ňu sa vyšlo s tanierom, aby do taniera každý dal. Starejší zacengal a prehlásil: ‚Nemóžeťe povédaťi, že sa naší muzikanťi planí. Navozaj hraju dobre a misímo sa jin za jich dobrú muziku aj odmeňiťi. Navrhujen, abe chlapi daľi do taňéra po 10 grajcárí a žene po 5 grajcárí.‘
Muzikant nadskočil a vytkol starejšiemu: ‚A čó že je to, či je to pláca za takú muziku? To je málo. Bodaj ván, pán staréši, rohe narósle!‘ (rohy narástli – pozn.)
Vyskočil aj starejší a zahromžil na Cigána: ‚Čó si to povédav, te somár?‘
Muzikant sa opravil: ‚Ešte že čó, pán staréši, ňi vám! Aľe abe vo vašon chľéve narósle rohe. Abe sťe mali volke.‘“
19661966
Okolo roku 1985-1986, jeden z pokusov obnoviť hranie po domoch…Okolo roku 1985-1986, jeden z pokusov obnoviť hranie po domoch…

Vrátim sa ešte do obdobia prvej republiky. V školskej kronike tiež nachádzame zmienky o Cigánoch, tentoraz nie úplne pozitívne: „V roku 1932 sa vyskytol medzi cigánskymi deťmi svrab – následne mali zakázané navštevovať školu.“ Píše sa tu tiež o zbierkach šiat a bielizne pre cigánske deti v obci. Nuž, Hradišťania sa o svojich vari vedeli postarať…
Postarať sa museli hlavne počas druhej svetovej vojny. Tu som písal o tom, ako malo Hradište v roku 1944 na mále a ako sa hnev Nemcov mohol ľahko obrátiť aj na našich Cigánov. V obci sa traduje i to, že keď vládny komisár Michal Hronec Gáborove dostal za Slovenského štátu z vrchnosti príkaz určiť niekoľkých Cigánov na odvoz do koncentračného tábora, vyhlásil: „Z našé ďeďine ňeodíďe aňi edon Cigán, ľebo sa to porédňi ľiďé, živej sa pocťivó robotó a ňikomu nič ňerobej.“ Či to bolo takto alebo inak, je dnes už ťažko dokázať. Faktom je, že z Hradišťa neodišiel nik, dokonca ani Paľo Krivý, pôvodom žid, telesne aj duševne postihnutý (krátko pred vojnou niekým jasnozrivým pokrstený na evanjelika, ale či ho zachránilo toto, či niečo iné, dnes už nikto netuší).

Záverom už len pár poznámok z obdobia socializmu. Podľa kroniky si v roku 1949 František Balog „ako prvý z Cigánov postavil dom medzi ostatnými obyvateľmi a nie von z dediny, ako to bolo dovtedy.“
Zamestnanie našli hlavne na družstve, čiastočne aj v okolitých fabrikách. Zapájali sa do kultúrneho i športového života obce, ktorá sa preslávila najmä volejbalom (zápasy sem chodili hrať i mestá ako Martin či Ružomberok). Takto si na to spomína Milan Falťan: „Dvoch si pamätám, že boli dobrí volejbalisti. Prvým bol brat spisovateľa Dežka Bangu Edo, prezývaný Rýľko, výborný nahrávač a poliar. So susedom Stanom Kmeťom denne hrávali a trénovali na Kmeťove dvore. Nakoniec mu bol v hradištskom doraste nahrávačom. Druhým bol Július Balog Dupľáš, hrával za dorast Hradišťa a bol so mnou aj vo výbere okresu Lučenec na krajských hrách v Čadci.“
Stanislav Kmeť hore v strede, Július Balog Dupľáš dole druhý zľava…Stanislav Kmeť hore v strede, Július Balog Dupľáš dole druhý zľava…

V ďalšej časti sa pokúsim napísať niekoľko veselých príhod a tiež spomenúť niekoľkých našich rodákov, ktorých meno rezonuje aj ďaleko za hranicami hradištského chotára. Blog je napísaný na základe hradištských kroník a knihy Hradište, kde som bol vedúcim autorského kolektívu.

Get available formats for a video:

whistleblower

Election monitor

rusko,slovensko,politika,vojna,

domorodci,viera,zivot,priroda,misionar

ockovanie,vaccine

rusko,vojna,gulag,sibir,nasilie,vazenie,politicky vazen

MENEJ POKÚT A VIAC PREVENCIE V UPLYNULOM ROKU.

I v uplynulom roku príslušníci mestskej polície viac dbali na prevenciu ako na represiu a do popredia vystúpilo napomínanie pred uložením blokovej pokuty. Z celkového počtu riešených skutkov bolo 57 % riešených napomenutím a 34 % uložením blokovej pokuty. V ostatných prípadoch bolo spáchanie priestupku zaslané na prejednanie správnemu orgánu (napríklad na dopravný inšpektorát) alebo bola vec administratívne ukončená iným spôsobom. V 4 prípadoch bola vec odovzdaná Policajnému zboru v dôsledku spáchania trestného činu.

Each year, the University of Southern California hosts the African Global Economic and Development Summit, bringing delegations from Africa to meet with business leaders, government officials and others in the U.S.

"Usually we get 40 percent that get rejected but the others come. This year it was 100 percent. Every delegation. And it was sad to see, because these people were so disheartened."

Flowers estimated that she lost about 100 attendees, including speakers and government officials. The countries affected included Sierra Leone, Guinea, Ghana, Nigeria, Ethiopia and South Africa.
http://www.voanews.com/a/african-trade-conference-canceled-after-visas-denied-african-delegates/3770907.html

https://kyberia.sk/id/8316764

dochodok,retirement

Aký je prechod z pracovného života do dôchodku?

Záleží na človeku. Niekto dostane dôchodok a je celý bez seba, až nevie, čo by od nudy robil, iní zase nič nestíhajú. Medzi nich patrím aj ja. My penzisti máme dokonca aj špeciálny pozdrav – keď sa stretneme, zdravíme sa slovami „nemám čas“.

Penzista, ktorý chce niečo robiť pre seba aj spoločnosť, sa fakt nenudí. Ja napríklad chcem spoznávať svet, pomáhať okoliu, ale i starať sa o rodinu a dom, takže občas mám pocit, že ani nemám kedy žiť. Koľko by som toho potreboval porobiť aj na internete, ale nie je kedy.

Čo také?

Nie pozerať tam haraburdy stránky, ale ako dôchodcovia máme rôzne akcie a podujatia, k nim treba niečo napísať, popozývať ľudí, povymýšľať veci. Cez deň na to nie je čas, lebo máte inú robotu, potom je aj práca okolo domu a zrazu je noc. Som taký vyťažený, až nerozumiem, ako môže niekto na dôchodku tvrdiť, že sa nudí.

Čo sú to za ľudia? Celý život strávili v práci a nemali žiadne koníčky, nič, čo by im urobilo radosť, na čo by sa dnes mohli tešiť? Je smutné, že niekto príde do veku, keď už nemusí pracovať, a zrazu nevie, čo si počať. Len čaká, kedy zomrie. To nie je dobré.

ockovanie

Knight said that he couldn’t accurately describe what it felt like to spend such an immense period of time alone. Silence does not translate into words. “It’s complicated,” he said. “Solitude bestows an increase in something valuable. I can’t dismiss that idea. Solitude increased my perception. But here’s the tricky thing: when I applied my increased perception to myself, I lost my identity. There was no audience, no one to perform for. There was no need to define myself. I became irrelevant.”

The dividing line between himself and the forest, Knight said, seemed to dissolve. His isolation felt more like a communion. “My desires dropped away. I didn’t long for anything. I didn’t even have a name. To put it romantically, I was completely free.”

…

Knight was finally arrested, after 27 years of complete isolation, while stealing food at a lakeside summer camp. He was charged with burglary and theft, and taken to the local jail. His arrest caused an enormous commotion – letters and visitors arrived at the jail, and approximately 500 journalists requested an interview. A documentary film team showed up. A woman proposed marriage.