Otec Gabriely, Zuzany a Mareka pred siedmimi rokmi odpadol na autobusovej zastávke. Hoci tam zhodou okolností stála aj zdravotná sestra a okamžite mu poskytla prvú pomoc, v sanitke cestou do nemocnice zomrel. Pre rodinu to bol šok.

Gabriela, Zuzana a Marek mali vlastné rodiny, ich ovdovená, vtedy 66-ročná mama zostala sama v trojizbovom byte na sídlisku, kam sa s manželom presťahovali len pár mesiacov pred jeho smrťou.

„Mamy mi bolo ľúto. Do toho bytu sa ani nechcela sťahovať, to bol otcov nápad. Myslel si, že údržba domu s veľkou záhradou, v ktorom bývali, začína byť nad ich fyzické aj finančné kapacity, a tak ho predali. Na jednej strane tým pre mamu vyriešil veľa vecí, ako keby vedel, že už nebude dlho žiť, na druhej strane ju priviedol na miesto, kde si nevedela zvyknúť,“ hovorí najstaršia dcéra Gabriela.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

Aj so súrodencami si všimli, že mama bývala melancholická, takmer o nič sa nezaujímala, veľa času trávila na internete a pozeraním televízie. Hoci sa im zdalo, že by to mohla byť reakcia na otcovu smrť a na samotu na novom mieste, pripadalo im, že to už trvá dlho.

„Báli sme sa o ňu. Nepáčilo sa nám, že sa zmenila, ani to, že sa o tom s nami odmietala baviť a ešte nás vždy vysmiala, keď sme jej hovorili o svojich obavách,“ spomína si najmladšia dcéra Zuzana.

Trvalo to asi rok a potom prišlo k náhlej zmene.

Ako vymenená

„Mama zrazu doslova žiarila. Bývala dobre naladená, pozývala nás na obedy, vyvárala nám naše obľúbené jedlá z detstva, zdalo sa, že už sa aj zabývala. Hocikedy sa nám ozvala z nejakého iného mesta, že len tak nasadla ráno do vlaku a zašla na výlet,“ opisuje maminu premenu prostredný syn Marek.

Súrodencom odľahlo. Hoci im otec chýbal, pri mame mali opäť pocit, že sú jedna rodina, že sa až tak veľa nezmenilo. Všetci traja hovoria, že mama bola vždy tou, ktorá držala všetkých pokope, ktorá vytvárala domov, a to napriek tomu, že si v dospelosti uvedomili, že s otcom nebola šťastná.

„Veľa sme sa o tom medzi sebou rozprávali,“ hovorí Gabriela. „Nevyrastali sme v rodine, kde by nedajbože bolo násilie, alkoholizmus či nejaké zanedbávanie. Skôr naopak. Ale medzi rodičmi to nebolo dobré. Nebola tam vrúcnosť, obaja boli príliš praktickí a nezdalo sa mi, že o seba až tak stoja.“

Gabriela si dlho myslela, že to tak bolo preto, lebo obaja rodičia vstupovali do manželstva už ako rozvedení a to ho mohlo poznačiť. Aj Zuzana a Marek opisujú manželstvo svojich rodičov ako solídne a skôr „z rozumu“ ako z nejakej veľkej zamilovanosti. Súrodenci sa zhodujú aj na tom, že ich rodičia si na seba jednoducho zvykli, naučili sa spolu žiť.

Tak dlho im to podľa nich vydržalo aj preto, že sa netlačili do modelu, že musia byť stále spolu. „Mama bola učiteľka, a tak nás cez prázdniny brávala k svojej dávnej priateľke Helene na Moravu. Helena bola, ako sa tomu vtedy hovorilo, stará dievka a bývala na statku, ktorý jej rodine vrátili po revolúcii v reštitúciách. Niekedy sme tam boli aj mesiac a milovali sme to tam. Otec tam za nami ani raz neprišiel, ani si veľmi nepamätám, že by aspoň zavolal,“ hovorí Marek.

Keď dospeli, k Helene už nechodili. Nechodila k nej už ani mama, ani o nej veľmi nehovorila. „Pravdupovediac, mne aj celkom vyšumela z hlavy,“ vraví Gabriela, ktorá Helenu nenavštevovala tak často ako jej o sedem a deväť rokov mladší súrodenci.

Helena sa však do ich životov vrátila, a to v podobe, ktorú vôbec nečakali.

Keď si súrodenci neskôr dávali dohromady všetky signály a drobnosti, ktoré prehliadali alebo im prikladali celkom iný význam, spomenuli si, že asi dva roky po otcovej smrti – v maminom šťastnom období, ako tomu hovoria – zmizli z vitríny v obývačke jeho fotografie.

„Upozornila ma na to Zuza, ona je taká detailistka, ja som si to ani nevšimla, rozličných rodinných fotografií tam mama mala neúrekom,“ hovorí Gabriela.

Sme spolu a už dlho

Mamy sa na to aj opýtala, ale ona to zahovorila s tým, že ‚čo bolo, to bolo‘ a že má niekedy pocit, že otec ju prenasleduje pohľadom.

„Pripadalo mi to čudné, ale nechcela som sa s ňou hádať. Povedala som si – jej byt, jej vitrína, jej rozhodnutie, napokon, nikde nie je napísané, že musí mať otcovu fotku vystavenú ako nejakú relikviu.“

Marek zase postrehol inú vec, ktorú zvestoval sestrám. Zdalo sa mu, že keď sa rozprávali o otcovi, mama čoraz častejšie hovorila, že to nebolo celkom tak, ako si to pamätajú, že si otca príliš idealizujú a že veľa vecí nemôžu chápať, lebo boli ešte deťmi, keď sa stali.

Postupne prišli na to, že tému otec netreba otvárať, lebo inak dobre naladenú a vždy prívetivú mamu to evidentne znervózňovalo.

Pri jednom nedeľnom obede sa ich mama opýtala, či si pamätajú Helenu. Povedala im, že je s ňou zase v kontakte, že už ju bola navštíviť a Helena sa chystá navštíviť ju a rada by videla aj ich. Súrodenci súhlasili, hlavne Zuzana a Marek mali na ňu pekné spomienky.

Návšteva sa vydarila, pospomínali na spoločné prázdniny, osamelá Helena, ktorá už nemala žiadnych blízkych príbuzných, pookriala a zdržala sa na pár dní. Potom chodievala za mamou pomerne často, chodili spolu na výlety, aj do zahraničia.

„To sme sa veľmi tešili, náš otec bol domased, mama vždy chcela cestovať a Helena na rozdiel od nej vedela dobre po anglicky aj nemecky a bola scestovaná. Tak sme si boli istí, že sa jej nič nestane, že v pohode zvládne odbavenie na letisku a podobne,“ hovorí Zuzana.

Postupne sa veci vyvinuli tak, že Helena bývala u mamy čoraz častejšie a čoraz dlhšie.

„My sme aj boli radi, že mama má spoločnosť, len môj najmenší syn sa raz tak detsky roztomilo pri spoločnom obede opýtal, či teta Helena už zostane u babky navždy, a dodal, že jemu to teda neprekáža, len sa musí naučiť po slovensky, lebo on jej vždy nerozumie. Všetci sme sa tomu veľmi smiali,“ spomína si Marek.

Vtedy ich mama už vo vážnejšom tóne položila otázku, či by to bol taký problém. Nikto to však príliš neregistroval, zahovorilo sa to.

O pár mesiacov neskôr deťom oznámila, že Helena sa k nej prisťahuje natrvalo. Zdalo sa im to zvláštne a vyžiadali si s mamou stretnutie. Tam im povedala, že Helena k nej príde ako jej partnerka a že ony sú vlastne svojím spôsobom spolu už roky.

Gabriela hovorí, že keď to počula, najprv si myslela, že nerozumela. „Zarazilo ma slovo ‚partnerka‘ a potom veta, že sú spolu. Spolu ako čo? Čo sa to robí? Kto je vlastne naša mama?“ opisuje svoj zmätok.

Podobne na tom boli aj súrodenci. Marek napríklad priznáva, že prvé, čo mu napadlo, bolo, čo povie doma manželke a ako to vysvetlí svojim deťom. Zuzana zase spomína, že sa hystericky rozosmiala.

„Ja neviem, či to bol šok alebo sa mi to zdalo také absurdné. Ale videla som, že mamy sa to tak trochu dotklo, a potom mi to aj bolo ľúto.“

Spätne všetci traja hovoria, že sa za svoje vtedajšie reakcie hanbia, a mame to aj neskôr povedali. Ona im však odpovedala, že zareagovali „absolútne normálne“.

Narodili sme sa do zlej doby

Gabriela ľutuje, že mama už nemôže rozpovedať, ako to s Helenou bolo, pretože v januári zomrela. Ona a jej brat a sestra vedia len to, s čím sa im mama a Helena zdôverili.

Spoznali sa ešte ako dievčatá na svadbe Heleninho brata, ktorý si zobral maminu sesternicu. To mohli mať okolo 15-16 rokov. Začali si dopisovať, písali si o knihách, o filmoch, o škole, ale aj o tom, ako Helenu pobozkal spolužiak a ako sa jej to vôbec nezdalo príjemné.

Opäť sa stretli, keď mali okolo dvadsať, na pohrebe. Obe mali priateľov, Helena bola dokonca už aj zasnúbená.

„Mama nám hovorila, že do Heleny sa vtedy zahľadela, ale nerozumela tomu. Helena bola už v tomto veku krásna a výnimočne kultivovaná žena, mnohé ženy o nej hovorili, že je krásavica, a mama si myslela, že ju jednoducho obdivuje a že je to rovnaké, ako keď sa jej páčili herečky v časopisoch. Nevedela však na ňu zabudnúť a postupne jej dochádzalo, že toto bude čosi viac.

Do toho jej Helena napísala list, ktorý mal mame mnohé objasniť, ale nikdy sa nám celkom nezverila s jeho obsahom. Helena krátko po napísaní listu zrušila zásnuby a prakticky odvtedy ju všetci mali zaradenú ako starú dievku,“ vraví Gabriela.

Ich mama sa vydala, veľmi krátko nato sa rozviedla, lebo manžel bol pijan a násilník, a potom si zobrala ich otca. S Helenou si stále písali, občas sa navštevovali.

„Mama spomínala, že vedeli, že sú si súdené, ale ich vzťah nebol možný. Vraj bola taká doba, Helena bola silne veriaca a v náklonnosti k mame videla ťažký hriech, no nemala silu ho ukončiť, hoci sa za to, ako nám sama povedala, veľmi modlila,“ spomína si Zuzana.

Ich nenaplnený a komplikovaný vzťah trval vlastne celý ich dospelý život. Súrodenci pochopili, že ich otec o ňom vedel, dohoda vraj bola taká, že rodičia si v zásade žili vlastné životy s podmienkou, že budú diskrétni a nikdy to nepovedie k rozvodu manželstva alebo k situácii, ktorá by ublížila deťom alebo by rodinu „dostala do rečí“.

Marek hovorí, že celá táto zvláštna dohoda, o ktorej nemali tušenia, automaticky znevýhodňovala mamu. „To, že ľudia mávali mimomanželské pomery, asi nebolo nič výnimočné a mlčalo sa o tom alebo sa to prehliadalo. Ak však mala vydatá žena a matka vzťah s inou ženou, tak neviem, ako by to vtedy prešlo. A vlastne ani neviem, ako by sa na to nazeralo aj dnes.“

Súrodenci priznávajú, že pre nich nebolo ľahké akceptovať, že im rodičia klamali o povahe svojho vzťahu, aj keď chápu, že ich chceli uchrániť a vytvoriť im pekný domov.

V polotieni

Keď sa Helena prisťahovala k mame, nebolo to hneď ideálne. „Samozrejme, že to nebolo ľahké ani pre nás, ani pre ne. Báli sme sa aj reakcií okolia, nebudem klamať. Mamu však na novom mieste takmer nikto nepoznal a my sme to ani veľmi neavizovali, lebo sme nevedeli, ako na to ľudia budú reagovať. Ja som nevedela, čo by na to povedali moje najlepšie priateľky, a, pravdupovediac, bála som sa, že by to nebolo niečo, čo by som chcela počuť,“ vraví Gabriela.

Mama a Helena im povedali, aby sa tým netrápili a zvážili si, čo povedať, ak by sa niekto opýtal. Gabrielu mrzí, že to napokon dopadlo tak, že jej mama s partnerkou žili až do konca v „polotieni“. Napriek tomu si myslí, že boli šťastné.

Trvalo to však príliš krátko. Pred dvomi rokmi Helena zomrela po krátkej chorobe. „Mama o nej hovorila na pohrebe vo veľmi úzkom kruhu ako o svojej partnerke. Myslím, že až tam sme všetci pochopili, aký hlboký a ozajstný bol ich vzťah. Asi nebude prekvapením, že po Heleninom odchode už len chradla, a hoci sme ju sebecky chceli pri sebe čo najdlhšie, nevedeli sme jej z toho žiaľu pomôcť. V januári zomrela v spánku,“ spomína Marek.

On a jeho sestry sú radi, že mama aspoň na sklonku života mohla žiť – ako to sama definovala – „v pravde“. „Brala to ako dar, veď koľko ľudí sa nikdy neodváži prejaviť svoje skutočné city, sú večne odmietaní alebo im nepraje ich okolie.“