https://dennikn.sk/480844/osade-sa-argumentovalo-ze-gadzovske-sposoby-nie-su-romov/?ref=mpm
Stanislava Harkotová, streda 8. júna 2016 17:39
Pol roka trvalo, kým Rómovia v osade prestali podozrievavo pozerať na
Andreja Beláka, ktorý medzi nimi žil. Rok v osade bol pre antropológa,
ktorý sa zaoberá zdravím Rómov, mimoriadna skúsenosť: spoznal tam inú
kvalitu života.
veľmi dôležité zamyslieť sa aj nad tým, ako sa takáto sebavylučovacia
etnická ideológia prenáša medzi generáciami. Študentom to ilustrujem na
vlastnej provokatívnej infografike nazvanej „Ako sa stať spokojným
segregovaným Rómom“. V prvom rade sa človek musí narodiť do segregovanej
enklávy. Prípadne sa tam v ranom veku presťahovať. Potom musí začať mať
veľmi rád svojich rodičov a iných miestnych blízkych. Tí mu začnú
postupne vysvetľovať a ukazovať, v čom sú Rómovia a Nerómovia podľa nich
iní. Páčia sa im iné veci, majú iné schopnosti, iné starosti a radosti,
výhody a nevýhody, cítenie, osudy. Podobné veci počúva aj inde, v
televízii, v čakárni u lekára.
Potom?
Potom nastúpi do školy, zväčša tak či onak segregovanej, prípadne
„špeciálnej“. Pokiaľ ide o podnety, teda žiadna výrazná zmena. Časom mu
to začnú komplikovať chuť a možnosti experimentovať aj s gadžovskými
spôsobmi, ide predsa len o mladého človeka. V meste vidí parádne autá,
všíma si deti gadžov, komfort, v ktorom žijú. A začne skúšať niečo
podnikať aj takýmito smermi. Ale potom príde tlak okolia to s podobnými
experimentmi nepreháňať. Okolia rómskeho i nerómskeho, vylučovacie
ideológie fungujú na oboch stranách. Nerómskeho kamaráta si neudrží,
lebo obe strany sa im za to vysmievajú.
A tí, ktorí predsa len zaexperimentujú?
Povedzme, že náš človek, Rómka, pochádza z rodiny, ktorá z nejakých
dôvodov veľmi chce z osady – takisto veľmi bežná vec. Má podporu
najbližších, ktorá odblokuje tlaky menej blízkych. Oprie sa do
experimentovania viac. Pripravuje sa na testy, uchádza sa o prácu.
Riskne to a odsťahuje sa z osady s gadžovským partnerom, prípadne sa
zapojí do asistenčného programu neziskovky. Lenže tu spoľahlivo nastúpia
ďalšie protitlaky, tentokrát už hlavne externé. Často na prvý pohľad
ťažko rozoznateľné formy diskriminácie.
Napríklad?
Test napriek enormnej snahe urobí horšie, ako nerómski rovesníci,
pretože ju na podobné úlohy nikto v detstve tak nevedel cvičiť. Cez
telefón práca bola, keď príde osobne, už nie je, prípadne len podradná a
horšie platená. Na sídlisku, kam sa odsťahovala, je napriek zamestnaniu
pre každého v prvom rade Cigánka, ťažko si nachádza nových známych. Od
širšej rodiny v osade je izolovaná, vie, že podľa tamojšej verejnej
mienky zašla priďaleko. Príde na návštevu domov a plače. Ostatní v osade
sú zvedaví a vidia – áno, má doma sprchu, ale dosiahla šťastie?
Nedosiahla. A koľko výhod stratila! Mnoho ľudí sa po takomto pokuse
vracia s úľavou domov a svoju trpkú skúsenosť, potvrdzujúcu ideológie,
ktoré počúvali od detstva, odovzdáva mladším. Prenos sa podaril. Toto
naozaj nie je pre Róma, naše miesto je tu. A nejde len o názory, je to
niečo, čo sa časom vtelí do vkusu, do cítenia, je tam aj internalizovaný
rasizmus.
Internalizovaný rasizmus?
Hlboké presvedčenie mnohých segregovaných Rómov, že sú v niečom
menejcenní od prírody. O tomto vediem aj s najbližšími Rómami trvalý
spor. „Andrej, ty si v tomto sprostý. Ty si naozaj myslíš, že by naše
deti mohli byť tak múdre, ako vaše, len preto, že by vyrastali inde?“ A
spolu s príkladmi konkrétnych neúspechov doslova citujú pôvodný
kvázi-vedecký rasizmus: na to nemajú krv, gény, mozog, a podobne. Moja
bývalá partnerka sa ma raz, po šiestich rokoch spolužitia a tesne po
tom, ako vyliezla zo sprchy, opýtala: „Naozaj ti vôbec nesmrdím? Predsa
len som Cigánka.“ Súvisí to aj s tým vzhliadaním ku gadžom. Keď lekári,
ľudia tak šikovní, že dokážu rozrezať človeku hlavu a opraviť mu mozog –
čo by „ozajstný Róm“ nikdy nezvládol – povedia, že Rómovia sú geneticky
menejcenní, asi to bude pravda. Keď učiteľ, ktorý všetko pozná, zadá
rómskemu žiakovi test, ktorý on nespraví, asi nebude chyba v
neprimeranosti testu, ale v rómskom žiakovi.
….
….
Moja expartnerka nepoznala hodiny, rozdiel medzi mestom a krajinou,
nevedela nič o zákonoch, histórii, ideologických dilemách, zodpovednosti
za vlasť, o nepomeroch v zdraví ani ničom podobnom. No bola citeľne
omnoho šťastnejšia, než ktorákoľvek vysokoškoláčka, akú som kedy
stretol. Kvalitu takto žitého života je ťažké sprostredkovať ľuďom,
ktorí sú vychovávaní tak, aby si mysleli, že bez všetkého uvedeného nie
je reálne možné prežiť. No pre mňa išlo o skúsenosť takú presvedčivú, že
keby som si musel vybrať medzi dvoma extrémami, vlastné deti by som
poslal vyrastať radšej do osady, než na sídlisko, kde som vyrastal sám. A
aj na základe tejto skúsenosti naďalej považujem za zmysluplné
experimentovať so životom na hranách a za hranami našich gadžovských
noriem.
…