V súvislosti s tým, čo sa tu popísalo v blogu nižšie, by som sa rád
podelil o zážitok z dneška. Hneď po ukončení akcie sa nám prihovorili
dvaja chalani, ako som časom zistil, práve končia strednú. Keďže som
držal transparent od Jonáša,
rozhodli sa ma opýtať, s čím vlastne nesúhlasím. A prečo ich označujem
za fašistov iba pre to, že volili Kotlebu. Bol to najprv šok, lebo nie
vždy sa zadarí ocitnúť sa v debate s voličom ĽSNS. Hitom posledných dní
je rozčarovanie z tejto časti prvovoličov, všetci zrazu analyzujú, kde
sa stala chyba a podobne. Nejednalo sa o agresívnych vyholených
hulvátov, ktorí ma chcú o niečom presviedčať. Dvaja týpci sa ma normálne
došli opýtať, hneď na začiatku rozhovoru prízvukovali, že neprovokujú,
iba ich to naozaj zaujíma. Nechápu, že zrazu sa kvôli Kotlebovi v
parlamente spustila taká vlna odporu. Celý čas sa nás nesnažili o ničom
presviedčať, iba sa pýtať, lebo nálepka fašista, či už na nich, alebo
Kotlebu ich zarazila.

Ako sa vlastne vedie rozhovor s takýmito ľuďmi? Ťažko. Stále omieľajú,
že oni nie sú fašisti. Oni len súhlasia s Kotlebom, ktorý tiež nie je
podľa nich ani fašista. Slovenský štát bolo jediné východisko ako si
udržať hranice a že Tiso nemal na výber. Dokonca pomáhal židom s
priepustkami. Von z NATO, von z EU, lebo veď treba chrániť národné
záujmy a podobne. Takže rozhovor sa dotýkal všetkých tém, kde boli
„argumentačne pripravení“ (alebo nabriefovaní) a iba veľmi ťažko sa
takým ľuďom vysvetľuje, čo je to historická pamäť, sloboda vs. totalita a
že východisko z ich frustrácie nie je voľba extrémnych riešení. Tá
frustrácia tam bola fakt cítiť, podobne, ako zmätenie. Čo je na tom
najdepresívnejšie, oni pracujú s argumentami, ktoré majú niekym vštepené
a naučené. Toto sú mladí ľudia, ktorí vravia „nič proti cigáňom, pokiaľ
sú slušní“, „imigranti znásilňujú ženy“, „západ rozvracia rodinu
degenerovanou kultúrou“… Asi si to viete predstaviť. Nazval by som to
naučený názor. Tj. niekto ti povie čo je tvoj najväčší problém a potom
ti ponúkne jeho populárne riešenie. Pri pokusoch vysvetliť, že nie je
všetko také jednoznačné, že to, čo oni pokladajú za top problémy tejto
spoločnosti sú dôsledky niečoho väčšieho a tým pádom riešenie týchto
problémov nie je také jednoduché, som dospel k pocitu, že títo dvaja
chlapci sa len potrebujú niečoho v živote chytiť. A našli sa v
Kotlebových názoroch, lebo sú easy a dávajú im zmysel, kým ostatné,
súvislosti sú trochu zložitejšie. V takomto štádiu a za hodinu je darmo
im vysvetľovať, čo je to kritické uvažovanie. A čo ma najviac zarazilo
bolo, že neboli vyslovene sprostí. Skôr by som povedal, že ich táto
lepkavá ideológia zastihla nepripravených.

Že prvovoliči ĽSNS sú ľudia, pri ktorých sa pri formovaní osobnosti
niečo zanedbalo a že to je výsledkom katastrofálneho stavu nášho
formálneho aj neformálneho vzdelávania, nie je žiadna novinka. No
uvedomil som si, že ak je tu nejaká vôľa s tým konečne aj niečo urobiť,
bude to ťažké, oni sú v tom už hlboko. A toto boli aspoň dvaja
odvážlivci, čo sa naozaj prišli opýtať, boli ochotní sa baviť a bez
nejakých emócií, či invektív diskutovať. Nechcem vedieť, aké by to bolo s
tými, čo sa ešte viac vymedzujú. Keď sa nás pýtajú, čo robíme, aký je
život po vyštudovaní VŠ, (kam sa možno chystajú – ešte ani to nevedia)
mi je trochu zvláštne. Ako keby chceli vedieť, ako je to vlastne s tou
samostatnosťou, ktorá ich čaká, keď časom odídu z domu. Tiež tam cítiť
neistotu, že vlastne nevedia, ako s ňou naložiť a aké to je mimo tej
bubliny zvanej stredná škola. Prvú šancu použiť samostatnosť už mali
predvčerom a teraz sú rozčarovaní, ako sa na nich za to nazerá, hoci sa
za to nehanbia, lebo veď mali dôvody, tak čo… My sa s nimi lúčime
„čaute“, oni s nami „na stráž“.

Bude to ťažké.