Všetky príspevky miro

Nezaradené

Doubts About the Promised Bounty of Genetically Modified Crops – The New York Times

http://www.nytimes.com/2016/10/30/business/gmo-promise-falls-short.html
http://www.nytimes.com/interactive/2016/10/30/business/gmo-crops-pesticides.html
About 20 years ago, the United States and Canada
began introducing genetic modifications in agriculture.
Europe did not embrace the technology, yet it achieved
increases in yield and decreases in pesticide use on a par
with, or even better than, the United States, where
genetically modified crops are widely grown.
Nezaradené

What So Many People Don’t Get About the U.S. Working Class

https://hbr.org/2016/11/what-so-many-people-dont-get-about-the-u-s-working-class

Michèle Lamont, in The Dignity of Working Men, also found resentment of professionals — but not of the rich. “[I] can’t knock anyone for succeeding,” a laborer told her. “There’s a lot of people out there who are wealthy and I’m sure they worked darned hard for every cent they have,” chimed in a receiving clerk. Why the difference? For one thing, most blue-collar workers have little direct contact with the rich outside of Lifestyles of the Rich and Famous. But professionals order them around every day. The dream is not to become upper-middle-class, with its different food, family, and friendship patterns; the dream is to live in your own class milieu, where you feel comfortable — just with more money. “The main thing is to be independent and give your own orders and not have to take them from anybody else,” a machine operator told Lamont. Owning one’s own business — that’s the goal. That’s another part of Trump’s appeal.

Nezaradené

FB & Hatespeech

https://kyberia.sk/id/8248191
Mali sme dnes 2 hodinové stretnutie so zástupkyňou Facebooku pre CEE.
Témou bolo riešenie hatespeech na Facebook-u. Nebudem sa tváriť, že ma
niektoré veci nerozčúlili. Anw, v bodoch:

1.)
Facebook sa rozhodol spolupracovať s aktivitstami a neziskovkami na
riešeni hatespeech. To riešenie majú byť counterspeech kampane vedené
neziskovkami za podpory Facebooku – konkrétne podpory v zmysle zdieľania
know how a mentoringu.

Mne osobne to vyznieva ako prehodenie zodpovednosti na neziskovky. Akože
Facebook vytvorí platformu, spravuje ju a má nad ňou absolútnu moc, ale
hatespeech budú riešiť neziskovky, lebo FB nechce intervenovať do
niečoho, čo vlastní. Úžasné.

2.)
Facebook & Community standards. Možno ste tu niektorí zachytili, že
Nemecko a následne aj EÚ tlačia na Facebook aby pre prehodnocovaní
reportov (od userov o nevhodnom obsahu) proaktívne zohľadňovali zákony
krajiny, v ktorej pôsobia a ktorej sa report týka. FB toto odmieta. Nad
zákony postavili svoje Community standards, ktoré majú dať jednotný
rámec pravidiel pre FB userov kdekoľvek na svete. Jediná situácia, kedy
ustúpia, je pokiaľ dostanú rozhodnutie súdu o tom, že dačo z ich obsahu
porušuje zákon.
Takže toto nie je veľmi viable cesta, lebo to by sme sa tu mohli súdiť donekonečna.

Z toho dôvodu tiež neplánujú zriadovať lokálne skupiny riešiace tieto
reporty. Keďže majú univerzálne pravidlá, môže ich podľa nich posudzovať
univerzálne ktokoľvek. Právne ani kultúrne kontexty do not matter.

3.)
Tak sme sa ich pýtali, či by teda nechceli napĺňať aspoň tie svoje
Community standards (CS), keď teda už zákony nie. Vraj chceli. Nuž sme
na nich vytiahli príklady, kedy boli fakt tvrdý otvorený rasizmus či
vyhrážky zabitím označené z ich strany za neporušujúce CS. Riešenie? „Ak
sa také dačo stane v budúcnosti, pošlite mi to, budeme to riešiť.“

Údajne totiž začali riešiť chybovosť reviews a snažia sa odchytávať
slepé miesta, kde im porušenia ich CS unikajú. Kiežby to teda malo aj
rozmer systematického riešenia. Ak by to totiž ostalo len v rovine, že
pár organizácii sa kamkuje s Facebookom, vďaka čomu ich reporty budú
brané vážnejšie, tak to nie je zrovna riešením problému, len pokusom o
zalepenie našich úst.

Avšak, pár praktických info:

Pri reportovaní nezaváži koľkokrát bol daný post reportnutý. Reporty sa
posudzujú zväčša individuálne. Aj jeden samotný report môže znamenať
vymazanie postu. Istá miera automatizácie tam však funguje (preto to
„zväčša“). Napr:
a) nahota – takéto reporty do istej miery posudzujú automaty
b) hromadné reporty jednej a tej istej veci – ak je nejaký post
reportnutý 4+ krát, udelia mu status preverený a každý ďalší report
dostáva okamžite automatické zamietavé stanovisko.

Z dôvodu oného odhaľovania chybovosti oceňujú posielanie spätnej väzby
na ich rozhodnutia ohľadom jednotlivých reportov. Ak teda reportnete
hatespeech a príde vám zamietavé stanovisko, možno bude mať zmysel
použiť ich feedback kolónku a vpísať stručný argument, prečo je ich
review podľa vás mimo. Vraj to čítajú a zaoberajú sa nimi.

Mám z toho celého zmiešané pocity. Akože ok, nejaká snaha riešiť to tam
je. IMHO je však by ich spoločenská zodpovednosť mala byť o mnho vyššia
než len „spravíme vám školenia na efektívnejšie counterspeech kampane.“ A
ešte nám to predá s nadšením TedX speakra. To by možno zabralo ak by
som mala 15, ale nie teraz.

Nezaradené

Nadácia otvorenej spoločnosti – Časová os

https://www.facebook.com/nososf/photos/a.407273663535.182567.130189463535/10154624524788536/?type=3&theater

KTO NEZAŽIL, NEVIE. KTO NECHCE VIDIEŤ, NEUVIDÍ…
„Vieš čo? Veď nemusíš hovoriť, že si Rómka! Povedz, že si Španielka alebo Egypťanka.
Ľudia ti to uveria a budeš mať po problémoch…“

Kto nezažil, ťažko si dokáže predstaviť, ako ma vedia takéto slová vytočiť. Nahnevať tak, že sa mi chce kričať a plakať súčasne.
Najmä, ak to počúvajú aj moje deti. Ak na mňa spýtavo hľadia a v očiach im čítam slová PREČO, mami?
Prečo sa máme „hrať“ na niekoho iného, keď sme slušní?

Kto nezažil, nevie. Nevie, aké ťažké je na toto odpovedať. Aké ťažké je vysvetliť svojmu dieťaťu, že to nie je o ňom, ale o tých naokolo. O
tých, čo súdia bez toho, aby poznali. O tých, čo sa radšej skryjú za
slovo ALE, len aby sa nemuseli postaviť tvárou tvár svojim predsudkom.

Kto nezažil, nevie. A nepozná, ako bolestivé je hľadieť svojim deťom do tváre a vidieť tam strach… Strach z toho, že ľudia nebudú chcieť
vidieť, akí naozaj sú. Že nebudú chcieť poznať, o čom snívajú, čomu
veria, akým životom žijú.

Kto nezažil, nevie. A necíti, ako veľmi mi stíska srdce, keď počujem svoje dieťa povedať: „Mami, má zmysel študovať? Bude niekto vôbec stáť o to, čo viem?“

Kto nezažil, nevie… A verí, že je to inak a toto naokolo je len zbytočná hystéria.

Kto zažil, vie. Vie, že nelukratívna farba pokožky sa v našej krajine neodpúšťa.

A žiaľ, ani neprehliada…

Janette Maziniová Motlová

Viac blogov nájdete na www.alehejtneskryje.sk
#alehejtneskryje #mysli #nedajsaovladatpredsudkami

 

Nezaradené

building libcurl with sftp support

Thanks for sharing, this is just what I needed because googling or looking through forums did not give me right answers.

Though,
I found compiling on windows is more complicated. As libcurl includes
libssh2 and that requires openssl/libgcrypt/wincng you need to download
and unpack openssl too and build it. And openssl also requires: make,
perl 5, nasm (all described in INSTALL and NOTES.WIN)

So to sum it up:
– download libcurl
– download libssh2
– download openssl at https://www.openssl.org/source…
– download perl
– download nasm
– download cmake https://cmake.org/download/
– have visual studio

1) build openssl
– run visual studio command line (to have access to compiler)
– I had to add nasm path by set path=%path%;C:\Users\me\AppData\Local\NASM\
– change to openssl folder
– run „perl Configure VC-WIN32“ , „nmake“, „nmake test“

2) build libssh2
– go to libssh2 folder
– create ‚build‘ folder and move inside
– call set OPENSSL_ROOT_DIR={your path to openssl folder}
– call „c:\Program Files\CMake\bin\cmake.exe“ -G „Visual Studio 14 2015“ ..
– call „c:\Program Files\CMake\bin\cmake.exe“ –build . –config Release

3) build libcurl
– next to curl folder create ‚deps‘ folder for curl dependencies
– copy libssh2\includes into deps\include\libssh2\
– copy libssh2_a.lib into deps\lib\
– go to curl folder, subfolder winbuild
– call ‚nmake /f Makefile.vc mode=static WITH_SSH2=static VC=14 MACHINE=x86 DEBUG=no‘

Nezaradené

Dve zistenia o správaní sa človeka na zamyslenie

Dve zistenia o správaní sa človeka na zamyslenie:

1) In practice, the power of human cooperation networks rests on a
delicate balance between truth and fiction. If you distort reality too
much, it will weaken you, and you will not be able to compete against
more clear-sighted rivals. On the other hand, you cannot organise
masses of people effectively without relying on some fictional myths.
So if you stick to pure reality, without mixing any fiction with it,
few people would follow you.
Fictions enable us to cooperate better. The price we pay is that the
same fictions also determine the goals of our cooperation. So we may
have very elaborate systems of cooperation, which are harnessed to
serve fictional aims and interests. Consequently the system may seem
to be working well, but only if we adopt the system’s own criteria.

2) Political scientists also increasingly interpret human political
structures as data-processing systems. Like capitalism and communism,
so democracies and dictatorships are in essence competing mechanisms
for gathering and analysing information. Dictatorships use centralised
processing methods, whereas democracies prefer distributed processing.
In the last decades democracy gained the upper hand because under the
unique conditions of the late twentieth century, distributed
processing worked better. Under alternative conditions – those
prevailing in the ancient Roman Empire, for instance – centralised
processing had an edge, which is why the Roman Republic fell and power
shifted from the Senate and popular assemblies into the hands of a
single autocratic emperor.
This implies that as data-processing conditions change again in the
twenty-first century, democracy might decline and even disappear. As
both the volume and speed of data increase, venerable institutions
like elections, parties and parliaments might become obsolete – not
because they are unethical, but because they don’t process data
efficiently enough. These institutions evolved in an era when politics
moved faster than technology. In the nineteenth and twentieth
centuries, the Industrial Revolution unfolded slowly enough for
politicians and voters to remain one step ahead of it and regulate and
manipulate its course. Yet whereas the rhythm of politics has not
changed much since the days of steam, technology has switched from
first gear to fourth. Technological revolutions now outpace political
processes, causing MPs and voters alike to lose control.

Precisely because technology is now moving so fast, and parliaments
and dictators alike are overwhelmed by data they cannot process
quickly enough, present-day politicians are thinking on a far smaller
scale than their predecessors a century ago. In the early twenty-first
century, politics is consequently bereft of grand visions. Government
has become mere administration. It manages the country, but it no
longer leads it. It makes sure teachers are paid on time and sewage
systems don’t overflow, but it has no idea where the country will be
in twenty years.